Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Banská Bystrica 13Ek/424/2024 6124245012 05. 08. 2026 JUDr. Eva Bomborová ECLI:SK:OSBB:2026:6124245012.2
Uznesenie Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, v konaní právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, Majerníkova, 3/A, Bratislava-Karlova Ves, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D., o vymoženie príslušenstva pohľadávky, o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 13Ek/424/2024 zo dňa 05.11.2024, takto rozhodol: Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a . odôvodnenie: 1/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 05.11.2024 rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 474,67 EUR od 13.02.2002 do 14.08.2011 a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 366,83 EUR od 05.08.2011 do 11.08.2011 podľa § 53 ods. 3 písm. b/ Exekučného poriadku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 3 písm. b/ a ods. 4, § 61k ods. 1 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. 2/ Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, zistil, že si ním oprávnený okrem iného uplatnil nárok na vymoženie úroku uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia – v sadzbe 0,25 % denne (91,25 % ročne), ktorý bol priznaný exekučným titulom (platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. ROB/1822/02-05 zo dňa 21.03.2002). Taká sadzba bola v zásadnom rozpore s dobrými mravmi, čo zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ. Aplikačná funkcia a regulatívny charakter ustanovení § 3 a § 39 OZ sa vzťahuje na všetky skupiny majetkových a osobných vzťahov upravených normami občianskeho práva. Je nespochybniteľné, že OZ dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, aj keď nie sú bližšie špecifikované resp. konkretizované, keďže definujú morálne pravidlá správania sa, ktoré sa časom menia. Dobré mravy bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné v každom prípade posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti konania účastníka, v príslušnom období a na jeho postavenie. Oprávneným uplatňovaná percentuálna miera úrokovej sadzby predstavuje priam šikanózny výkon práva, a preto je potrebná ingerencia súdnej moci smerujúca k aplikácii inštitútu dobrých mravov, ktoré nesporne slúžia na korekciu, resp. reguláciu neprimeraného usporiadania majetkových a osobných vzťahov, ktoré spadajú pod dikciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä omyl, lesť, výrazná
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je pri úrokoch spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vyšší súdny úradník zdôraznil, že výkon subjektívnych práv musí rešpektovať dobré mravy (§ 3 OZ), ktoré slúžia ako korektív neprimeraných zmluvných podmienok. Judikatúra Najvyššieho súdu SR (3Cdo 144/2010 z 30.03.2011) potvrdzuje, že súd musí prihliadať na absolútnu neplatnosť aj bez návrhu, a že dobré mravy môžu viesť k odopretiu právnej ochrany výkonu práva, ktorý je neprimeraný alebo šikanózny. V spotrebiteľských vzťahoch je súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum aj platobných rozkazov, vrátane posúdenia neprijateľných podmienok. Zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR (Plz. ÚS 1/2022) umožňuje preskúmať aj staršie platobné rozkazy vydané podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom poukázal aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ, ktorá potvrdzuje povinnosť súdu chrániť spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami. Predmetná úroková sadzba neobstojí ani z pohľadu § 517 ods. 2 OZ a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania, ani z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., ktorý zakazuje neprimerané podmienky v typových spotrebiteľských zmluvách. Vyšší súdny úradník preto nemal pochybnosti, že úrok vo výške 91,25 % ročne je spoločensky neakceptovateľný a odporuje dobrým mravom. Na základe uvedeného dospel k záveru, že existuje dôvod, pre ktorý by exekúcia v časti úroku nemala vôbec začať, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. b/ a ods. 4 Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania zamietol. 3/ Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou navrhoval uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie. Uviedol, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2001, uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.). Exekučným titulom bol vydaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky, rovnako ako zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy až v roku 2004. Na exekučný titul nemožno aplikovať hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase jeho vydania neexistovala, ani na tomto základe odoprieť právnu ochranu časti uplatneného nároku. Taký postup by bol arbitrárny a znamenal by neprípustné odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, neobsahujúca žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Exekučný súd pri hodnotení úrokov z omeškania v sadzbe 0,25 % za každý deň omeškania opomína, že v čase uzavretia zmluvy bola zvyčajná úplne iná výška úrokov a naviac neuvádza úrokové sadzby bánk existujúce v roku 2001. Súdna judikatúra, na ktorú súd poukazoval, vychádza zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2001). V čase uzavretia zmluvy o úvere bolo dojednanie úrokovej sadzby 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptované, rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR posúdené ako platné (sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). Vrchným súdom v Prahe sp. zn. 7Cmdo 13/94 bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“. Na podporu svojich tvrdení poukázal i na rozsudok z 23.06.2004, sp. zn. 33Odo 588/2003 (publikovaný pod číslom C 2801), rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k. 5Co/16/2010. Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie, ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie, ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku. Dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.
4/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú. 5/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 6/ Podľa § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. 7/ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanovenia súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a zistil, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. 8/ Sťažnosť voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola podaná včas, no sudca ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka, sťažnosti, návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh, dospel sudca k záveru, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne a sťažnosť oprávneného nedôvodná. 9/ Vyšší súdny úradník správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou o úvere z 30.11.2001 ako spotrebiteľský, keď vychádzal z ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Súd nepopiera, že zmluva o úvere má povahu absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však spochybnila režim ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v OZ (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Hoci teda OZ v čase podpisu zmluvy neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes, okrem iného i výslovnú právnu úpravu zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (v súčasnosti § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Za tohto stavu sa v danom prípade jednoznačne jednalo o zmluvu spotrebiteľskú, a preto vyšší súdny úradník správne postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv. 10/ Exekučným titulom v prejednávanej veci je platobný rozkaz vydaný súdnym tajomníkom. Preto s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. 1/2022 zo dňa 15.06.2022, je jeho hmotnoprávny prieskum prípustný v zákonom vymedzených prípadoch (§ 53 ods. 3 Exekučného poriadku). Vyšší súdny úradník exekučného súdu bol preto povinný postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR Plz. ÚS 1/2022 a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, a skúmať neprijateľnosť takých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktoré by mali vplyv na vymáhaný nárok. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Tu musí súd zdôrazniť, že rozsah skúmania neprijateľných zmluvných podmienok a ochrany spotrebiteľa ako takej, je v exekučnom konaní oproti základnému konaniu v zmysle § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku, ale i uvedeného rozhodnutia ústavného súdu, značne zúžený. Podľa § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku totiž nie je možné viesť exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Exekučný súd teda môže napriek právoplatnosti platobného rozkazu skúmať neprijateľnosť takých zmluvných podmienok, ktoré majú vplyv na vymáhaný nárok. Zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR sa vzťahuje nielen na
platobné rozkazy vydané podľa Civilného sporového poriadku či zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale ako uviedol už vyšší súdny úradník, platí aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Tento záver potvrdzuje judikatúra Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023), ale i rozsudok Súdneho dvora EÚ C-448/17. 11/ Zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR vychádza z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17. Súdny dvor v ňom judikoval, že Smernica 93/13 bráni vnútroštátnej právnej, ktorá umožňuje vydanie platobného rozkazu súdnym úradníkom bez postavenia sudcu, stanovuje krátku 15-dňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje jeho vecné odôvodnenie, ak zároveň neumožňuje ex offo prieskum neprijateľných podmienok v štádiu výkonu rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd musel vykonať hmotnoprávny prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietnuť. Na uvedenom závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Jedným z cieľov Smernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom členských štátov Únie tak bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj „očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes, inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov. 12/ Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere uzavretú dňa 30.11.2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom jeho ustanovenie § 23a ods. 2 upravovalo, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyšší súdny úradník správne zaoberal výškou úrokov z omeškania priznanou exekučným titulom v sadzbe 0,25 % denne (čo je 91,25 % ročne), pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania v bode 7 zmluvy. Ak by totiž nejestvovalo zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). 13/ Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania stanovuje vykonávací predpis. Výška úrokovej sadzby podľa § 517 OZ v spojení s Nariadením vlády SR bola ku dňu omeškania povinného (od 13.02.2002, teda dátumu, od ktorého si uplatnil oprávnený v návrhu na vydanie platobného rozkazu úroky z omeškania) vo výške 15,50 % ročne. Podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka sa za individuálne nedojednané považujú zmluvné ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku. Úroky z omeškania sú zákonnou sankciou za nesplnenie dlhu riadne a včas. Sadzba úroku z omeškania dohodnutého v zmluve a priznaného exekučným titulom tak bola vyššia o 75,75 percentuálnych bodov oproti úrokovej sadzbe stanovenej predpismi občianskeho práva. Ak by osobitné ustanovenie o úrokoch z omeškania v zmluve neexistovalo, bol by dlžník povinný platiť zákonom stanovený úrok z omeškania. Z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že horná hranica úrokov z omeškania je kogentne upravená a jej prekročenie nie je prípustné. Preto dojednanie v zmluve o úvere (resp. čl. 6 je neprípustné, keďže sa ním dojednali úroky z omeškania presahujúce hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Uvedené ustanovenie Zmluvy malo za následok, že sa spotrebiteľ dostal do nevýhodnejšieho postavenia, keď mal v podobe úrokov z omeškania presahujúcich zákonnú hranicu zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu za nesplnenie dlhu (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ). Vzhľadom na uvedené súd ustanovenie čl. 7 zmluvy vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, keďže exekučným titulom bol priznaný úrok z omeškania 0,25 % denne (91,25% ročne) a tento si oprávnený aj vymáha v exekúcii. 14/ Ak súd vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky, táto je neprijateľná ako celok a súd nemôže takú podmienku moderovať a pripustiť, že oprávnený má nárok na zákonné úroky z omeškania. Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 23/2024 zo dňa 10.04.2024 a rozsudku Súdneho dvora EÚ z 14.06.2012 vo veci C-618/10, na ktorý ústavný súd odkázal, nemôže vnútroštátny súd meniť obsah nekalých podmienok, pretože by sa tým mohlo ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v čl. 7 smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ak totiž oprávnený uplatňoval úrok z omeškania nad zákonom stanovenú hranicu v základnom konaní, a takto priznaný úrok si následne uplatňoval i v exekučnom konaní, pri zákonom preferovanej ochrane spotrebiteľa, sa potom nepriznanie plnenia z takého nároku v exekučnom konaní podľa § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku chápe ako sankcia za správanie oprávneného (dodávateľa/obchodníka), ktorý i naďalej uplatňuje nároky z neprijateľných zmluvných podmienok. V exekučnom konaní nemožno nárok vyplývajúci z neprijateľnej zmluvnej podmienky vymáhať, preto táto skutočnosť predstavuje dôvod zamietnutia časti návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e/ v spojení s ods. 4 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti sťažnostný súd dodáva, že hoci vyšší súdny úradník posúdil vec tak, že návrh na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania zamietol podľa § 53 ods. 3 písm. b/ Exekučného poriadku, podľa názoru sudcu mal vec posúdiť podľa § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku, pretože exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Tento nedostatok však nemá za následok nesprávne rozhodnutie, pretože v prejednávnej veci nie je možné rozhodnúť inak, ako návrh na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania, zamietnuť. 15/ Na základe vyššie uvedených skutočností a právnych dôvodov sudca sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
(§