Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Lučenec 11C/14/2024 6624201389 09. 09. 2024 JUDr. Katarína Červenková ECLI:SK:OSLC:2024:6624201389.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Lučenec, sudkyňou JUDr. Katarínou Červenkovou, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B. XX, XXX XX E., zast.: JUDr. Ondrej Szilágyi, advokát, so sídlom Dr. Vodu 2, 984 01 Lučenec proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 7.515,41 € s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.515,41 €, do 3 dní právoplatnosti tohto rozsudku.
od
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.03.2024 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 7.515,41 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ ES“) v spornom období od 01. marca 2021 do 29. februára 2024, a to z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným – Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie. 1.1. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že od 01.02.2010 je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) aktuálne v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici vo Fiľakove, kde na hasičskej stanici pracuje 18 osôb, ktoré sú rozdelené do troch zmien po šesť osôb, t.j. každý tretí deň odslúži jedna zmena 24 hodín po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne každá zmena odslúži minimálne 10 zmien a v niektorých mesiacoch aj 11zmien, čo predstavuje 240 hodín, resp. 264 hodín. 1.2. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2.080,21 hodín služobnej pohotovosti určenej a 41,00 hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,54 hodín týždenne. V období od marca 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd.
1.3. Žalobca podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice podľa neho zodpovedá žalovaný, v dôsledku čoho mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je podľa žalobcu potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromia a rodinného života. 1.4. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 30 %). 1.5. Vyššie uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 351/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej služby považoval žalobca z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15 %, čo predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % , čo predstavuje 20 %). 1.6. Žalobca si nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od marca 2021 do februára 2024 v sume 7.515,41 Eur. 2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 21.05.2024, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s podanou žalobou žalobcu a mal za to, že ustanovenie § 124 ods. 1 CSP stanovuje objektívne hľadisko posudzovania každého procesného podania a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Uvedené podľa názoru žalovaného vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo, ako aj z posúdenia žaloby ako celku. 2.1. Žalobca v žalobe ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody prostredníctvom ustanovení o mzdových nárokoch príslušníkov HaZZ, pričom vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec smernice 2003/88/ES alebo nie a v zásade žiada doplatok za určenú služobnú pohotovosť do výšky odmeny za nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa názoru žalovaného je z uvedeného postupu celkom zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi záleží na tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne a rozlišuje vo výške škody, ktorú údajne pociťuje za odpracované hodiny. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej služobnej pohotovosti mu žiadna škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, teda nie určená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Uvedené teda možno podľa žalovaného posúdiť ako mzdový nárok, keď žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť, teda 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ, čo vyplýva z tabuľky priloženej k žalobe. Žalobca si žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. To znamená, že ak
by aj došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by neboli hodiny určenej služobnej pohotovosti, ale išlo by o hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa článku 6 smernice 2003/88/ES, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. 2.2. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času využívaného pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu, tento nie je správny ukazovateľ odpracovaných hodín. V zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Z uvedeného dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a pojem „služobný čas“ v zmysle § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., z ktorých každý má inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas podľa smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, tak služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2. Ide o dva rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa, aby sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých bol článok 6 smernice 2003/88/ES skutočne porušený, čo sa u žalobcu nestalo. 2.3. K premlčacej dobe žalovaný uviedol, že jej začiatok žalobca viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac, a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko s poukazom na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, plynutie premlčacej doby pri nemajetkovej ujmy začína dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Vychádzajúc z tabuľky priloženej k žalobe žalobca cíti svoju škodu v nízkej odmene za určenú služobnú pohotovosť a jeho škodu tvorí nedoplatok do výšky nariadenej služobnej pohotovosti v zmysle § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k údajnej ujme, ktorú pociťuje, by mal byť viazaný na existenciu predmetnej údajnej ujmy a teda by mala začať plynúť deň po dni, kedy k nej došlo. Vzhľadom na podanú žalobu doručenú súdu 14.03.2024 nepremlčané obdobie plynie od 15.03.2021, kedy mal žalobca svoju prvú služobnú pohotovosť, za ktorú mu patrila odmena vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, tak až od tohto momentu plynie nepremlčaná časť žalovaného nároku. Avšak žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy vyplývajúcu zo mzdových nárokov a teda jeho škoda mu vznikla až momentom, že mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával a až po vyplatení jeho mzdy sa cítil poškodený, čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky. 2.4. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pričom uviedol, že správne mal žalobca žalovať svojho zamestnávateľa a nie štát, a to vzhľadom na skutočnosť, že si žalobca uplatnil mzdové nároky a zároveň poukázal aj na ustanovenie § 24 CSP, podľa ktorého Okresný súd Lučenec nie je kauzálne príslušným na prejednanie tohto sporu, keďže predmetné konanie je pracovnoprávnym sporom. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Žalovaný navyše podotkol, že žalobca mal za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné zamieňať. 2.5. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z ktorého podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je nevyhnutná zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, preto nemôže byť nemajetková ujma vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako to urobil žalobca. 2.6. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Francovich a Bonifaci v. Talianska republika, v zmysle ktorého: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“, pričom má za to, že žalobca nepreukázal podmienku existencie porušenia povinnosti štátu, škody a príčinnej súvislosti
medzi nimi. Uviedol, že žalobca tvrdí splnenie prvej podmienky všeobecným odkazom na judikatúru Súdneho dvora, pričom nepriložil žiadny rozsudok, ktorý by predmetné porušenie vo vzťahu k nemu konštatoval, a zároveň len poukázal na prepočet odpracovaných hodín, vychádzajúc pritom účelne z fondu pracovného času, ktorý na účely článku 2 a článku 6 smernice 2003/88/ES nemožno použiť, nakoľko cieľom fondu pracovného času je tvorba výplatných pások a nie počítanie pracovného času v zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES, ktorý jasne oddeľuje pracovný čas od času odpočinku, čo fond pracovného času z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nerobí a započítava do seba aj dni času odpočinku, za ktoré patrí žalobcovi finančná náhrada. 2.7. Pri svojich výpočtoch žalobca poukázal na výplatné pásky, ktoré podľa názoru žalovaného taktiež nie sú spôsobilé byť dôkazom preukazujúcim zásah do práv žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice, nakoľko tieto musia reflektovať všetky hodiny, za ktoré patrí žalobcovi mzda, a teda aj dni plateného voľna, ktoré sa do systému SAP, z ktorého sú tvorené výplatné pásky, započítavajú ako 16, resp. 17 hodín. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný tieto prepočty žalobcu za účelné a nesprávne. Žalobca zároveň k žalobe priložil aj tabuľku všetkej služobnej pohotovosti, ktorú odpracoval a v ktorej nerozlišuje, či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované nad rámec článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie. 2.8. Žalovaný poznamenal, že judikatúra Súdneho dvora jasne a explicitne uvádza, že porušenie práva Európskej únie musí byť dostatočne závažné, z čoho podľa názoru žalovaného vyplýva, že okrem samotnej existencie porušenia toto porušenie musí byť aj dostatočne závažné. Žalovaný má za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani len existenciu porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. 2.9. Žalovaný sa tiež vyjadril k prepočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu a k pojmu „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“. Vo vzťahu k pojmu „maximálny týždenný čas“ uviedol, že „maximálny“ definuje hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť, a to 48 hodín „týždenne“, t.j. 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, ale o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku 6 písm. b) smernice. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom čase“, teda nemožno tvrdiť, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Článok 16 písm. b) smernice pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov a v ods. 16 preambuly ustanovuje potrebu odchýlok. V prípade požiarnej ochrany je pritom nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES, nakoľko táto musí byť v pohotovosti 24/7 a nie je možné predpokladať, kedy a kde nastane situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19: „Možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ V tejto súvislosti žalovaný následne poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný má za to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, neodporuje žiadnej časti smernice 2003/88/ES, a preto je nevyhnutné na ňu pri výpočtoch prihliadať. Vzhľadom na uvedené je podľa žalovaného pojem „priemerný“ nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. 2.10. Žalovaný ďalej uviedol, že článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase, pričom má za to, že pri posudzovaní, či bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je v zmysle článku 2 ods. 1 a 2 smernice do výpočtu nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa a nie všetky hodiny fondu pracovného času tak, ako to urobil žalobca. Žalobca mylne vykladá pojem „odpracované hodiny“ extenzívnym spôsobom, keď v tabuľke priloženej k žalobe v časti „FPČ + Pohotovosť“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES aj dni neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. V zmysle definície pracovného času v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a s poukazom na judikatúru Súdneho dvora, ktorú predostrel žalobca, je pritom podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa do pracovného času započítavali v zmysle plachiet služieb žalobcu len skutočne odpracované hodiny, a
to teda riadna časť služby, služobná pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty a zvyšovanie kvalifikácie žalobcu. 2.11. Žalovaný ďalej poukázal na dni voľna v plachtách služieb žalobcu, ktoré podľa názoru žalovaného nemožno započítavať do pracovného času, a to DOV - riadna dovolenka, SVP - osobné prekážky platené ostatné, VS - voľno za výkon služby vo sviatok, DOS - riadna dovolenka bez odpočtu, DOD - dodatková dovolenka, DNO - deň nepretržitého odpočinku, PN - deň práceneschopnosti. Uvedené druhy voľna jednoznačne spadajú pod definíciu času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, a preto použitie fondu pracovného času na účely výpočtu pracovného času neprichádza do úvahy. Žalovaný má za to, že takýto prepočet údajných odpracovaných hodín je celkom zjavne nedôvodný a rozporný so smernicou 2003/88/ES. Dni voľna sa žalobcovi započítavajú do fondu pracovného času ako 16, resp. 17 hodín, nakoľko ide o platené dni voľna. Preto je použitie fondu pracovného času ako ukazovateľa odpracovaných hodín veľmi nepresný a skresľujúci spôsob výpočtu jeho odpracovaných hodín. 2.12. Žalovaný ďalej uviedol, že ak žalobca tvrdí, že došlo k zásahu do práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, práva na súkromie a rodinný život, pritom ale pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy vychádza iba zo škody v rozsahu rozdielu medzi mzdovou odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť, táto tvrdená „škoda“ na právach žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity či práva na súkromie a rodinný život nie je spôsobilá byť vo vzájomnej príčinnej súvislosti k nedostatočnému finančnému ohodnoteniu, ktoré žalobca pociťuje. Žalobca nesie v konaní bremeno tvrdenia, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom z tohto pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021, Krajského súdu v Žiline sp. zn 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02 zo dňa 11.09.2002. 2.13. K referenčnému obdobiu žalovaný uviedol, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Na základe vyššie uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. 2.14. Žalovaný napokon namietol miestnu nepríslušnosť súdu, pričom navrhol, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV, keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Miestne príslušným súdom je tak okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. 2.15. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 4. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 09.09.2024 v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a povereného zástupcu žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe v celom jej rozsahu a odkázal na svoju rozsiahlu právnu argumentáciu uvedenú v žalobe , ktoré boli doručené súdu. Žalovaný žiadal z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo svojom vyjadrení sa k žalobe zamietnuť. 5. Žalobca, ktorého súd vypočul na pojednávaní ako stranu sporu, vo svojej výpovedi v podstate potvrdil skutkové dôvody žaloby. Uviedol, že do hasičského a záchranného zboru nastúpil vo februári 2010, odvtedy pracuje na hasičskej stanici vo Fiľakove, bol zaradený ako hasič – záchranár, potom ako technik – strojník a momentálne teraz pracuje ako hasič - záchranár. Čo sa týka služieb sú nepravidelne zaradení, za 1 mesiac odrobí 10 až 11 pracovných zmien. Jedna pracovná zmena trvá 24 hodín, potom
má 2 dni voľno, z tých 24 hodín je 16 hodín vo výkone služby a zvyšok 8 hodín je v pohotovosti prítomní na pracovisku. Tento čas sa však nezapočítava do fondu pracovného času. V priebehu jedného týždňa je 24 hodín v práci 2krát a ďalší týždeň až 3krát, takto sa mu to stále strieda. Takmer celý život pracuje v hasičskom záchrannom zbore, predtým, než tam nastúpil, tiež pracoval ako záchranár, avšak v zdravotnej službe. Okrem toho sa zúčastňuje aj rôznych školení, ktoré sú povinné. Dodal, že minulý týždeň bol na takomto školení v Žiline , aj s cestou v podstate tam strávil viac ako 1/2dňa. Toto školenie absolvoval počas dvojdňového voľna, nie počas 24hod.služby. Takmer všetky školenia sa uskutočňujú v čase jeho voľna, len výnimočne sa nejaká bezpečnosť práce urobí aj počas 24hodinovej služby. Zamestnávateľ kompenzuje tieto školenia, ktoré musí absolvovať v čase voľna tým, že si za to môže vybrať voľno, avšak cesta do toho nie je zarátavaná, len čistý čas školenia. Vo Fiľakove na hasičskej stanici pracujú na jednej zmene šiesti, minimálny stav sú 4 príslušníci. Až 99% z týchto služobných časov pracujú v minimálnom stave, t.j. 4 hasiči. V prípade, že sú len 4, nemôže si zobrať voľno, nemôže nastať podstav, nesmú pracovať len traja príslušníci. Vždy musia byť minimálne štyria, čo sa zvykne riešiť aj tak, že ďalší niekto z inej zmeny zaskočí a vtedy sa mu to ráta ako pohotovostná služba na pracovisku. Takmer celý svoj život pracuje v hasičskom a záchrannom zbore. Má už aj zdravotné problémy, má vysoký krvný tlak, vysoký cholesterol. Práca hasiča je často nárazovou prácou, veľmi psychicky náročnou. Aj napriek tomu, že v službe nie je zásah alebo nič sa nedeje, stále v podvedomí čaká, že budete povolaný, že sa niečo udeje. Nevýhodou pri tejto práci je to, že hoci si naplánuje dovolenku, nie vždy to vzhľadom k tomuto rozvrhnutiu pracovného času vyjde. Mal naplánovanú dovolenku a musel ju o 3 dni posunúť. Prevádzka vtedy nedovoľovala, aby opustil pracovisko skôr. 5.1. Žalobca ďalej uviedol, že pri práci je jeho rodinný život odsunutý na druhú koľaj, pretože zosúladiť prácu s rodinnými príslušníkmi je náročné. Dcéra, ktorá je teraz na materskej dovolenke, predtým pracovala v policajnom zbore, tiež pracovala na zmeny, preto kvôli jej a aj svojej práci si nedokázali zosúladiť spoločný čas, aby ho mohli tráviť spoločne. Hoci má už vnúčatá a chcel by s nimi tráviť čas, nie je to tak možné, ako by chcel a prial si. Je ženatý, manželka tiež pracovala na zmeny ako záchranárka, preto aj s ňou zosúladiť spoločný čas bolo problematické. Mnohé veci museli riešiť inak ako keby mal voľno. V súčasnosti si už aj jeho matka vyžaduje celodennú starostlivosť, čo rieši opatrovaním a keď je v práci, musí dohliadať niekto iný. 5.2. Žalobca uviedol, že jediným jeho príjmom je mzda od žalovaného, nemá žiaden iný príjem, nepodniká, ale pracuje na dohodu pre jednu firmu, keďže je aj zdravotnícky záchranár, jedná sa o zabezpečovanie akcií po zdravotnej stránke. Ide len o občasnú výpomoc, naposledy bol vypomôcť pred 3 mesiacmi. U hasičov je organizovaná každá minúta rozvrhom pracovnej činnosti. V prípade nahlásenia výjazdu, musia byť pripravení do jednej minúty, takže nedá sa hovoriť o spaní v oddychovej miestnosti. 6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadreniami sporových strán, listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a výsluchom žalobcu, na základe čoho zisti nasledovný skutkový a právny stav: 7. Žalobca je od 01.02.2010 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, aktuálne v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici vo Fiľakove. 7.1. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2.121,21 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,54 hodín týždenne. V období od marca 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. Na pracovnú zmenu nadväzuje určená služobná pohotovosť, teda v rámci jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý tretí deň, čo znamená že behom týždňa má žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72 hodín. Po 24 hodinovej zmene má žalobca dva dni voľna. Aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí zdržiavať na pracovisku, byť ustrojený na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku do jednej minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený v pohotovostnej službe na prácu nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi, ani iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného času.
7.2. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalobnom období (od 01.03.2021 do 29.02.2024), pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v rozsahu 2121,21 hodín. 7.3.. Za obdobie od marca 2021 do decembra 2021 odpracoval 493,34 hodín určenej služobnej pohotovosti , za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 odpracoval 796,34 hodín určenej služobnej pohotovosti, za obdobie od januára 2023 do decembra 2023 odpracoval 679,90 hodín určenej služobnej pohotovosti, za obdobie od januára 2024 do februára 2024 odpracoval 110,63 hodín určenej služobnej pohotovosti. 8. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 9. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. 10. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. 11. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 13. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 14. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 15. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 16. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. 17. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 18. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
19. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 20. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná. 21. V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od marca 2021 do februára 2024 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315//2001 Z.z.. 22. V prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa čl.288 ods.3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom. 22.1. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č.4 zák.č.315/2001Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore od 01.01.2006. 22.2. Podľa čl.29 smernice 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že si štát, ktorý je členom EU túto povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. 22.3. Pre prípad, že zákonodarca túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým spojených priamo pred orgánom verejnej moci, ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri uplatňovaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. Z uvedeného vyplýva, že súd má právomoc vo veci konať a rozhodnúť, aj s poukazom na čl.1 Základných zásad Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu a tiež s poukazom na §3 ods.1 CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné veci súkromnoprávnej povahy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány, nakoľko spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia ( transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. 22.4. Keďže smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu – žalovanému, ktorý zároveň aj zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve štát - žalovaný a z týchto dôvodov považoval súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú. 23. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. 23.1. Žalobca vykonáva služobnú činnosť na Hasičskej stanici vo Fiľakove. Zvolil si v súlade s ustanovením § 19 písm. b) CSP na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená miestna príslušnosť tunajšieho súdu,. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná. 24. Súd dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. 24.1. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. 24.2. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. 24.3. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 24.4. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. 24.5. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. 24.6. Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. 24.7. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. 25. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. 26. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Ako vyplýva z Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie), „to znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Z toho možno dovodiť, že nie je správny názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo dobu pracovnej neschopnosti. Súd len na okraj poznamenáva, že to by nevyhnutne znamenalo, že žiadny z príslušníkov HaZZ by nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a práceneschopnosť by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v rozpore nielen s účelom a cieľom smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Súd pritom zdôrazňuje, že záväzok garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice (bez ohľadu na jeho dĺžku) platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice. 26.1. Ak by aj súd pristupoval k uvedenej problematike optikou žalovaného, ktorý zdôrazňuje potrebu neutralizácie, to znamená preskočenia určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali, pričom z referenčných období sa vymazávajú dni času odpočinku (v pláne služieb označené ako „DOV“ - riadna dovolenka, a práceneschopnosť označená ako „PN“, „PNK“, „OČR“), čím sa počet odpracovaných dní nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, námatkovou kontrolou súd zistil, že napríklad: - v referenčnom období 09/2021 - 02/2022 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci september 2021, 1 x v mesiaci október 2021, t.j. spolu 2 dni. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 181 dní na 179 dní, „preskočených“ bolo 2 dni dovolenky (1 deň dovolenky v roku 2021 sa započítava 17 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje 940,17 [974,17 - (2 x 17)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 355,78 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 25,57 pracovných týždňov (179 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,65 hodín (1295,95 hodín : 25,57 týždňov), - v referenčnom období 03/2022 - 08/2022 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci marec, 1x v mesiaci apríl, 9x v mesiaci august, t.j. spolu 11 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 184 dní na 173 dní, „preskočených“ bolo 11 dní dovolenky (každý po 16 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje 815,50 [991,50 - (11x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 381,74 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 24,71 pracovných týždňov (173 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,45 hodín (1197,24 hodín : 24,71 týždňov), - v referenčnom období 03/2023 - 08/2023 žalobca čerpal dovolenku 2x v mesiaci júl, 4x v mesiaci august, t.j. spolu 6 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 184 dní na 178 dní, „preskočených“ bolo 6 dní dovolenky (každý po 16 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje 922,50 [1018,50 - (6 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 344,00 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 26 pracovných týždňov (178 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,80 hodín (1266,50 hodín : 25,43 týždňov), - v referenčnom období 09/2023 - 02/2024 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci september, 7x v mesiaci február, t.j. spolu 8 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 182 dní na 174 dní, „preskočené“ boli 8 dní dovolenky (každý po 17 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje 827,50 [963,50 - (8 x 17)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 386,63 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 24,86 pracovných týždňov (174 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,84 hodín (1214,13 hodín : 24,86 týždňov). 26.2. Aj takouto náhodnou kontrolou bolo preukázané, že týždenný pracovný čas žalobcu v rozsahu 48 hodín bol zo strany žalovaného opakovane počas uplatneného obdobia 03/2021 až 02/2024 prekračovaný. 27. Žalovaný podľa názoru súdu nesprávne argumentuje, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. 28. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine,
resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných látok a množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu ako hasiča, regenerácia, súkromie a rodinný život, do ktorej bolo porušením práva únie v prípade žalobcu zasiahnuté. 29. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu. 30. Súd konštatuje, že v prejednávanej veci čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, pričom je zrejmé, že cieľ článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva únie v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. 31. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. 32. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Navyše je potrebné zdôrazniť, že tento stav porušujúci právo Európskej únie je dlhodobý a žalovaný ani len nevyvíja snahu k riešeniu daného problému. 33. Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval 2121,21 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 51,54 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa. 33.1. Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom období opakovane dochádzalo k prekročeniu limitu 48-hodinového služobného času a jednak
skutočnosťou, že žiadna z odpracovaných 2121,21 hodín v žalovanom období marca 2021 do februára 2024 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu. 33.2. Nie je dôvodný argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. Základom sporu totiž nie je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času. 34. Podľa názoru súdu boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. 34.1. Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky . Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). 35. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 36. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov, psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody súd považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo ako aj k následnom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
37. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení. 37.1. Súd je toho názoru, že uvedená výška priznanej nemajetkovej ujmy je právne udržateľná aj vzhľadom na komparáciu v obdobných prípadoch, a teda výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná aj s rozhodnutiami iných súdov v obdobných veciach. V tejto súvislosti súd poukazuje na nasledovné rozhodnutia: 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR 37.2. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov. Ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry súdneho dvora. 38. V závere k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú je potrebné analogicky posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. 38.1. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac marec 2021 najskôr dňa 01.04.2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2021 plynula žalobcovi do 02.04.2024 (pretože
deň 01.04.2024 pripadol na sviatok - Veľkonočný pondelok, a v zmysle § 122 ods. 3 OZ sa posledný deň premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2021 uplatnil žalobca podaním žaloby na súde dňa 14.03.2024 (§ 156 CSP) a teda je zrejmé, že námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola nedôvodná. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade súd poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024, sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 14Co/22/2024 zo dňa 28.05.2024.*** 39. Pre úplnosť súd záverom dodáva, že sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o uplatnení mzdového nároku zo strany žalobcu namiesto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu. Žalobca naopak niekoľko krát v priebehu konania zdôraznil, že predmetom jeho nároku je práve nemajetková ujma, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia unijného práva žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a to nesprávnou transpozíciou smernice ohľadne 48-hodinového pracovného času a neuplatňuje si mzdový nárok. 40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu súd proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370 ods. 1, § 376 CMP).