Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prievidza 23Csp/54/2024 3824203575 26. 03. 2025 JUDr. Monika Sitáriková ECLI:SK:OSPD:2025:3824203575.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Monikou Sitárikovou v spore žalobcu: MINIHOTOVOST SE, Náměstí T.G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom v Bratislave, Majerníkova 3479/3A, IČO: 42185190, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 300,- eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalobu zamieta. II.
Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 01.07.2024 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 300,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky D. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 300,- eur. Pri registrácii uviedol svoje údaje a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o zapůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Na základe Smlouvy o zapůjčce č. 610723 zo dňa 17.06.2021 žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 300,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 85,- eur, zaplatiť celkovú čiastku 385,- eur a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle zmluvy, jeho dlh sa stal splatným dňa 16.07.2021. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu výzvou zo dňa 02.05.2024. Žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. V žalobe žalobca označil a pripojil listinné dôkazy. 2. Súd žalobu s prílohami doručil žalovanému s tým, že mu umožnil vyjadriť sa k nej, označiť dôkazy, zároveň ho poučil o jeho procesných právach a povinnostiach. Žalovaný sa k doručenej žalobe s prílohami písomne nevyjadril, počas celého konania zostal nečinný. 3. Po posúdení veci súd dospel k názoru, že ide o spor medzi dodávateľom (žalobcom) a spotrebiteľom (žalovaným), ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy teda o spotrebiteľský spor podľa ust. § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Podľa § 297 písm. b) C.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1000,- eur. Preto súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. 4. Pred rozhodnutím vo veci súd postupom podľa ust. 138 C.s.p. vyzval žalobcu na oznámenie, či trvá na podanej žalobe, nakoľko po zistení že žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v príslušnom registri v Českej republike, na území Slovenskej republiky poskytuje žalobca pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska, žalobca nefiguruje v zozname veriteľov, dospel súd k záveru, že sa jedná o zjavne nedôvodnú žalobu vzhľadom na ust. § 24 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, kde je uvedená podmienka, že na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom je potrebné povolenie E. F. G.. V ustanovení § 24b ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je zakotvený zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah povolenia, a zároveň v ustanovení § 11 predmetného zákona takúto zmluvu, ktorá bola uzavretá so subjektom, ktorý poskytoval pôžičky a iné úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska sankcionuje takúto zmluvu neplatnosťou. Tieto ustanovenia sú takého charakteru, že aj v prípade keby bola voľba práva platná, tak od týchto ustanovení sa nemožno odkloniť, pretože poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Dňa 06.09.2024 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom na podanej žalobe zotrval a uviedol k povoleniu na poskytovanie spotrebiteľských úverov nasledovne tak, že Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. (H./17 I. J. vs. Raiffeisenbank St. G. A. D. eGen zo dňa 14.02.2019). To znamená, že smlouva o úvěru nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Okrem toho, žalobca zdôrazňuje, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej). S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike žalobca ďalej udáva, že vo všeobecnosti je potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Ďalej uviedol, že zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Súd si teda prednostne musí urobiť jasný názor o výklade práva Európskej únie. Treba zdôrazniť aj to, že právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. Pre úplnosť treba poukázať na to, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého zahraničná banka so sídlom na území členského štátu je ďalej oprávnená na vykonávanie bankových činností podľa § 2 ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. m) aj bez založenia pobočky, a to na základe písomného oznámenia príslušného orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných bankových činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového obchodu. Žalobca je právnickou osobou majúcou sídlo na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na území Slovenskej republiky nepodniká (a vykonáva činnosť výlučne na území Českej republiky) a je zapísaný do obchodného registra Českej republiky a má registrované sídlo v Českej republike. Žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) strany sporu uviedli, že ju uzavreli podle zákona číslo 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále je „Občanský zákoník“), a zákona číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“). Z hľadiska výslovnosti voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) je podľa ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví zmluvy. Per analogiam z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. K uzavření dohody o volbě obchodního práva pro konkrétní závazkový vztah ve smyslu § 262 odst. 1 obch. zák. dojde i tím, že smluvní strany v záhlaví smlouvy uvedou, podle kterých ustanovení obchodního zákoníku se tato smlouva
uzavírá (viz 33 Odo 15/2001). Jestliže v předmětné smlouvě, nazvané jako „mandátní smlouva“, je uvedeno, že smluvní strany „uzavírají mandátní smlouvu podle ustanovení § 566 a násl. obchodního zákoníku“, pak odvolací soud ve shodě s ustálenou rozhodovací praxí Nejvyššího soudu správně dovodil, že její účastníci tím projevili vůli podřídit závazkový vztah založený touto smlouvou obchodnímu zákoníku. Tím provedli platnou volbu práva v souladu s § 262 odst. 1 a 2 obch. zák. (podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1306/2005, zo dňa 27.11.2007). Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné) v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v "svojej" krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Je nepochybné, že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalobcu ochrany, ktorú, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica v ods. 9 recitálu (odôvodnenia) totiž uvádza: Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle by teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. 5. Z tvrdení žalobcu a z listinných dôkazov, ktoré žalobca pripojil k podanej žalobe, a to: Smlouva o úvěru č. 610723 zo dňa 17.06.2021, Všeobecné podmínky poskytnutí úvěru, Výzva na okamžité uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania zo dňa 02.05.2024, Výpis z obchodného registra, súd zistil, že žalovaný uzatvoril so žalobcom prostredníctvom webovej stránky D. dňa 17.06.2021 zmluvu o úvere, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 300,- eur, ktoré sa zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 85,- eur, celkovo zaplatiť sumu 385,- eur do 15.07.2021.
Zmluva bola uzavretá tak, že žalovaný sa zaregistroval na internetovej stránke žalobcu, doručil žalobcovi žiadosť o poskytnutie pôžičky, ktorá bola žalobcom odsúhlasená. Podľa zmluvy je ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) 2483,94 %, úroková sadzba 0 % a doba trvania úveru 28 dní. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa zmluvy o úvere je táto uzavretá podľa Občanského zákoníka č. 89/2012 Sb. a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Podľa čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia Občanského zákoníka č. 89/2012 Sb., zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotřebitele. 6. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil: 7. V predmetnej veci je daný cezhraničný prvok, keď žalobca so sídlom v Českej republike žaluje z titulu zmluvy o úvere žalovaného s bydliskom v Slovenskej republike ako spotrebiteľa, pričom v zmysle dohody zmluvných strán sa zmluva spravuje ustanoveniami právneho poriadku Českej republiky. 8. Podľa čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. 9. V zmysle citovaného nariadenia má právomoc konať a rozhodovať o žalobe smerujúcej voči spotrebiteľovi súd podľa miesta bydliska spotrebiteľa - žalovaného. Žalovaný má bydlisko v Slovenskej republike, preto je daná právomoc tunajšieho súdu, teda súdu Slovenskej republike konať a rozhodovať v predmetnej veci. 10. Podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným. 11. Pokiaľ ide o rozhodné právo, podľa ktorého sa predmetný zmluvný vzťah posudzuje, toto sa určuje podľa vyššie uvedeného nariadenia Rím I, ktoré v prípade spotrebiteľských zmlúv určuje, že zmluvný záväzok sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, pričom pripúšťa sa i voľba iného práva na základe dohody zmluvných strán, ale len za podmienky, že voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. V danej veci žalobca smeroval svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, keď ponúkal úvery na Slovensku v slovenskom jazyku prostredníctvom webovej stránky D. a žalovaný mal v čase uzavretia predmetnej zmluvy obvyklý pobyt v Slovenskej republike. V prípade absencie voľby práva by bolo rozhodným právom slovenské právo (právo štátu, kde mal žalovaný obvyklý pobyt). Zmluvné strany si však dohodli, že zmluva a vzťahy zmluvou neupravené sa budú riadiť právom Českej republiky. Táto dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu, teda nebola individuálne dojednaná. Takáto voľba práva nenapĺňa znaky voľby práva podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne ani nebola jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy či okolnosťami prípadu. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-191/15 judikoval, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba
právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. V predmetnej veci voľba českého práva nebola individuálne dojednaná, čl. 04 všeobecných obchodných podmienkach žalobcu uvádza spotrebiteľa do omylu, pretože nijakým spôsobom spotrebiteľa neinformuje, že ochranu mu poskytnutú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Pre úplnosť súd dodáva, že ak by išlo o voľbu rozhodného práva v súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, na túto voľbu práva by nebolo možné prihliadnuť, nakoľko zbavuje žalovaného - spotrebiteľa ochrany, ktorú jej poskytuje kogentné slovenské právo, ktoré na rozdiel od práva českého stanovuje maximálnu výšku odplaty, bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zákonom stanovených prípadoch, skúmanie premlčania ex offo, absolútnu neprijateľnosť neprijateľných zmluvných podmienok a pod.. Predmetný zmluvný záväzok sa teda spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. 12. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej len Obchodný zákonník) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 17.06.2021 (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje. 14. Podľa § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom nie sú: a) hypotekárny úver podľa osobitného predpisu, b) úver na bývanie podľa všeobecného predpisu o úveroch na bývanie, c) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, d) úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, e) úver, ktorého účelom je splatenie úverov na základe zmlúv uvedených v písmenách a) až d),f) úver, ktorého výška je menej ako 100 eur a viac ako 75 000 eur; ak je na rovnaký alebo obdobný účel uzavretých v období 12 mesiacov viac zmlúv o úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver podľa tohto zákona, g) nájom podľa Občianskeho zákonníka, ak v zmluve o nájme nie je ustanovená povinnosť kúpy predmetu zmluvy po uplynutí určitej doby, h) úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného mesiaca, ak v § 4 ods. 16 nie je ustanovené inak, i) úver bez úroku a bez ďalších poplatkov, j) úver, ktorý poskytuje zamestnávateľ svojim zamestnancom z vlastných zdrojov bez úroku alebo s ročnou percentuálnou mierou nákladov nižšou, ako prevláda na finančnom trhu, a ktorý sa neponúka verejne, k) úver poskytovaný na základe zmluvy, ktorá je uzavretá na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu ako výsledok vyriešenia sporu na súde alebo pred iným orgánom, l) úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, m) úver podľa osobitných predpisov, n) úver bez poplatkov týkajúci sa odloženej platby existujúceho dlhu, o) úver, na zabezpečenie ktorého sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby ako zábezpeku uložil do úschovy veriteľa hnuteľnú vec a zodpovednosť spotrebiteľa sa obmedzuje výlučne na túto založenú hnuteľnú vec, p) úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu, q) úver, ktorého účelom je financovanie sústavného poskytovania služieb alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu, ktorý spotrebiteľ spláca počas poskytovania služieb alebo dodávania tovaru formou splátok, r) úver
poskytovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov zastúpených správcom alebo spoločenstvom vlastníkov na účely podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 2 písm. b) a c) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti a iným veriteľom je právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m)až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska. 16. Podľa § 24 ods. 1 – 3 zákona o spotrebiteľských úveroch na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods.2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. Veriteľ môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa §20 ods. 1 písm. a).Iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska. 17. Podľa § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p),c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm. b) a c) alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 18. Žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré sa zaviazal splatiť s dohodnutým poplatkom v dohodnutej lehote splatnosti 28 dní. K uzavretiu došlo prostriedkami diaľkovej komunikácie, teda v súlade s § 40 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len Občiansky zákonník) elektronickou formou, ktorá umožňuje zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon robila. Zmluvu posúdil súd ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže ju žalobca uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom v zmysle § 1
ods. 3 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Žalobca je iným veriteľom v zmysle § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko je právnickou osobou, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky podľa § 1 ods. 3 písm. l), ktoré nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r) zákona o spotrebiteľských úveroch. 19. V zmysle § 24 zákona o spotrebiteľských úveroch sa teda na predmetný úver vzťahujú ustanovenia § 1ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až v), ods.9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25, pričom žalobca je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia Národnej banky Slovenska. 20. Na základe vykonaného dokazovania (§ 295 ods. C.s.p.) lustráciou v registri veriteľov vedených Národnou bankou Slovenska, mal súd tiež za preukázané, že Národná banka Slovenska neudelila žalobcovi povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery ani povolenie ponúkať a poskytovať spotrebiteľom úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom. Potom ako súd uvedenú skutočnosť zistil, postupom podľa ust. § 138 C.s.p. uvedenú skutočnosť oznámil žalobcovi a vyzval ho na späťvzatie žaloby, žalobca na podanej žalobe zotrval. 21. Podľa prvej vety § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Uvedené ustanovenie sa vzhľadom na § 24 ods. 1 zákona vzťahuje aj na predmetný úver (teda úver, ktorý nie je spotrebiteľským a je poskytovaný spotrebiteľovi iným veriteľom). Vzhľadom na uvedené teda platí, že ak osoba bez povolenia poskytne spotrebiteľovi peňažné prostriedky na úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že predmetná zmluva o úvere je neplatná. 22. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 24. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 25. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 26. Podľa § 54a Občianskeho zákonníka premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. 27. Keďže predmetná zmluva o úvere je neplatná, žalobca sa nemôže domáhať od žalovaného žiadneho zmluvného plnenia, má ale v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda aby mu žalovaný vrátil, čo mu na základe zmluvy poskytol. Žalobca žalovanému poskytol peňažné prostriedky vo výške 300,- eur, žalovaný mu nevrátil nič, bezdôvodné obohatenie teda predstavuje 300,- eur. Od poskytnutia peňažných prostriedkov začala plynúť žalobcovi tak objektívna ako aj subjektívna premlčacia lehota, v rámci ktorej sa mohol na súde domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. V tento dátum sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Žalobca mal tiež v tento deň vedomosť, že nemá povolenie Národnej banky Slovenska poskytovať spotrebiteľské a iné úvery spotrebiteľom na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho je zmluva neplatná, ako aj o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca neuviedol, kedy presne boli poskytnuté peňažné prostriedky (uviedol však že dlh sa stal splatným dňa 16.07.2021), zmluva bola uzavretá 17.06.2021, lehota splatnosti úveru bola 15.07.2021, doba trvania úveru 28 dní, z čoho vyplýva, že peňažné prostriedky boli poskytnuté 17.06.2021, keďže 28. deň po tomto dátume je práve 15.07.2021.Objektívna premlčacia lehota teda plynula do 17.06.2024, subjektívna premlčacia lehota plynula do 17.06.2023, žalobca podal žalobu na súd až po ich uplynutí 01.07.2024, preto mu nemožno priznať plnenie ani z titulu bezdôvodného obohatenia. Na premlčanie súd prihliadol i bez námietky vzhľadom na § 54a Občianskeho zákonníka. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol.
29. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vo veci samej súd žalobu zamietol, teda žalovaný mal vo veci plný úspech, avšak súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozsudku na Okresnom súde Prievidza. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul možno vykonať exekúciu na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu (§ 48 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). V Bánovciach nad Bebravou, 26. marca 2025 JUDr. Monika Sitáriková sudkyňa