Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prievidza 14C/43/2024 6124288059 30. 05. 2025 Mgr. Štefan Fedor ECLI:SK:OSPD:2025:6124288059.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prievidza sudcom Mgr. Štefanom Fedorom v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, XXX XX D., právne zastúpený: AK Antol, s.r.o., IČO: 47 257 024, so sídlom: Hviezdoslavova 546/14, 902 01 Pezinok, proti žalovaným: v 1. rade: A. E., nar. XX.X.XXXX, v 2. rade: B. E., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom F. XXX/XX, XXX XX G., obaja právne zastúpení: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 254 432, so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 255.000,- EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 255.000 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 255.000 EUR od 1.1.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Žalobca má proti žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu 100% trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz (podľa zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní), ktorým žalovaných zaviaže na zaplatenie sumy 255.000 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 1.1.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že v priebehu roku 2012 ako veriteľ poskytol žalovaným pôžičky peňazí v sume 205.000 EUR. Žalovaní sa zaviazali poskytnuté pôžičky v sume 205.000 EUR spoločne a nerozdielne vrátiť žalobcovi do 31.12.2014. Na potvrdenie existencie svojho záväzku, žalovaní dňa 7.2.2014 spísali uznanie svojho dlhu, ktorým potvrdili právny dôvod, výšku a splatnosť svojho záväzku voči žalobcovi ako veriteľovi. Zmluvou o prevzatí záväzku zo dňa 14.2.2012 nastúpili žalovaní na miesto dlžníka RINOR s.r.o., IČO: 36 342 246, so sídlom H. X, keďže prevzali časť dlhu tejto spoločnosti voči žalobcovi a to vo výške 50.000 EUR z titulu pôžičky poskytnutej žalobcom ako veriteľom dlžníkovi RINOR s.r.o. vo výške 250.000 EUR dňa 11.5.2011 bezhotovostným prevodom na účet RINOR s.r.o.. Na potvrdenie existencie svojho záväzku, žalovaní dňa 7.2.2014 spísali uznanie svojho dlhu, ktorým potvrdili právny dôvod, výšku a splatnosť svojho záväzku voči žalobcovi. Napriek viacerým výzvam žalobcu, žalovaní do dňa spísania tejto žaloby neuhradil svoj dlh vyplývajúci z vyššie uvedených pôžičiek ani len sčasti. Žalobca si žalobou uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy vo výške 255.000 EUR od 1.1.2015 do zaplatenia. 2. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz zo dňa 2.5.2024, ktorým zaviazal žalovaných, aby žalobcovi spoločne a nerozdielne zaplatili žalovanú sumu a nahradili trovy konania. Žalovaní podali proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom uviedli, že žalobca časť svojho nároku odôvodňuje poskytnutím pôžičky žalovaným. V žalobe však neuvádza bližšie informácie ohľadom pôžičiek a toho ako mali byť poskytnuté. Žalobca zároveň nepredložil ani žiadnu zmluvu o pôžičke
medzi žalobcom a žalovanými, z ktorej by bolo možné odôvodnene predpokladať existenciu žalobcovho nároku. Informácie o poskytnutej pôžičke možno vyvodiť len z uznania dlhu, ktoré bolo spolu s návrhom predložené, pričom v zmysle tohto bola zmluva o pôžičke uzatvorená ústne a jednotlivé pôžičky boli poskytnuté v priebehu roka 2012. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, čo znamená, že na vznik zmluvy o pôžičke je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu – odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Žalovaní majú za to, že žalobca nepreukázal existenciu svojho nároku, tým, že nepredložil zmluvu o pôžičke, ani žiadne potvrdenia o platbe, ktorými by preukázal, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi došlo uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, prípadne kedy a v akej výške. Žalovaní spochybnili existenciu Zmluvy o prevzatí záväzku zo dňa 14.2.2012, keďže ju žalobca nepredložil. Ďalej uviedli, že uznanie dlhu predložené žalobcom považujú za neplatné, a to najmä z dôvodu, že poskytnutie pôžičky nebolo žalobcom žiadnym spôsobom preukázané žalovaní zároveň vzniesli námietku premlčania. Uviedli, že pohľadávka, ktorá vznikla z titulu pôžičky sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dátume, kedy mala byť pôžička vrátená. Podľa vyjadrenia žalobcu, pôžička mala byť žalovanými vrátená dňa 31.12.2014, z čoho vyplýva, že premlčacia doba začala plynúť 1.1.2015 a uplynula dňa 1.1.2018. Žalovaní považovali žalobcovu pohľadávku za spornú a nepreukázanú. 3. Žalobca vo vyjadrení k odporu poukázal na uznanie dlhu a následky uznania dlhu a dôkazné bremeno. K námietke premlčania uviedol že ju považuje za nelogickú a zmätočnú. Svoju pohľadávku žalobca nepovažuje za premlčanú. Žalobca zároveň navrhol pokračovať v konaní v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní na miestne príslušnom Okresnom súde Prievidza. 4. Žalovaní v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že popierajú poskytnutie pôžičky žalobcom spoločnosti RINOR s.r.o. Namietli aj žalobcom predložené potvrdenie o prevode finančných prostriedkov v sume 250.000 EUR zo dňa 11.5.2011, nakoľko z neho podľa žalovaných nie je zrejmé, že išlo o pôžičku, ale skôr o akúsi platbu za tovar, resp. úhradu. Žalobca nepredložil o poskytnutí predmetných pôžičiek žiadny relevantný dôkaz a žalovaní popreli, že by žalobca poskytol žalovaným pôžičku v celkovej výške 205.000 EUR. Ak žalobca tvrdí, že poskytol žalovaným pôžičky v priebehu roku 2012 je nevyhnutné, aby o tom predložil dôkaz. Len tak je možné potvrdiť resp. vyvrátiť tvrdenia žalovaných o tom, že k poskytnutiu žiadnej pôžičky nedošlo. 5. Súd vo veci nariadil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedka a týmito listinami: uznanie dlhu zo dňa 7.2.2014 č.l. 7, zmluva o záložnom práve k nehnuteľnostiam z 23.5.2019 na č.l. 9, zmluva o prevzatí dlhu z 14.2.2012 na č.l. 30, potvrdenie VÚB, a.s. o zrealizovaní transakcie z 11.5.2011 na č.l. 31, výpis z Listu vlastníctva pre k.ú. D. č. XXXX, uznanie dlhu č.l. 106, kúpna zmluva zo dňa 5.6.2015 č.l. 107, zmluva o záložnom práve k nehnuteľnostiam z 23.5.2019, žaloba podaná v konaní, ktoré sa na Okresnom súde Prievidza vedie pod sp.zn. 5C/46/2022, uznesenie o neodkladnom opatrení č.k. 5C/46/2022-38 zo dňa 7.12.2022, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co 16/023-152 zo dňa 12.4.2023. 6. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 7. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 8. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 9. Podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. 10. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.
11. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 12. Žalobca sa svojho nároku uplatneného žalobou, na zaplatenie sumy 255.000 EUR domáhal titulom vrátenia peňažných prostriedkov, poskytnutých žalovaným, resp. ich právnemu predchodcovi na základe zmlúv o pôžičke. Podľa tvrdenia žalobcu, žalovaným poskytol v priebehu roka 2012 titulom pôžičky celkovú sumu peňazí 205.000 EUR. Žalovaní zároveň prevzali časť dlhu v sume 50.000 EUR, ktorý mala voči žalobcovi spoločnosť RINOR, s.r.o. v celkovej sume 250.000 EUR. Žalovaní v uznaní dlhu zo dňa 7.2.2014 vyhlásili, že uznávajú čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči žalobcovi vo výške 255.000 EUR. Podpisy žalovaných na uznaní dlhu sú notársky overené. Žalovaní sa zaviazali uhradiť svoj dlh žalobcovi najneskôr do 31.12.2014. 13. Uznanie dlhu je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzkov, ktoré sú upravené v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Z procesného hľadiska je zmyslom uznania dlhu to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval, pričom táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom len opaku (§ 192 Civilného sporového poriadku). Veriteľ má v prípade súdneho sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania. Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadne neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Zjednodušuje sa tým dokazovanie v prípadnom súdnom spore. Procesným dôsledkom uznania dlhu je preto presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Pokiaľ dlžník uzná svoj záväzok, teda vysloví, že tento v danom čase existoval a trval a dlžník si je vedomý povinnosti svoj dlh v určitej výške splatiť, odbremeňuje tým veriteľa od povinnosti neskôr preukazovať či už kauzu záväzku, jeho výšku alebo vôbec skutočnosť, že k záväzku došlo (t. j. že pri pôžičke došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov). 14. Pokiaľ teda mala byť obrana žalovaných účinná, museli žalovaní uniesť dôkazné bremeno, teda preukázať, že ich dlh vôbec nevznikol a vyvrátiť tak právnu domnienku existencie dlhu dôkazom opaku. Súd sa preto zaoberal tým, či žalovaní okrem popretia skutkových tvrdení žalobcu predložili aj také dôkazy, ktorými by uniesli dôkazné bremeno. 15. Z výsluchu žalovaného v 1. rade vyplynulo, že si je vedomý toho, že podpísal predmetné uznanie dlhu. Podrobnosti o prevzatí dlhu za spoločnosť, RINOR, s.r.o. si už nepamätal. Uvádzal, že vzťahy medzi ním a žalobcom sa pokazili, avšak z jeho výpovede vyplynulo, že sa to udialo niekedy v rokoch 2017 alebo 2018. 16. Z výsluchu žalovanej v 2. rade vyplynulo, že nepopiera, že podpísala predmetné uznanie dlhu. Podpísala to v dobrej viere. Rokovaní sa nezúčastňovala. Dohodu o prevzatí dlhu zo dňa 14.2.2012 (t.j. dohodu o prevzatí časti dlhu za spoločnosť RINOR, s.r.o.) podpísala tiež. 17. I. J. A., bývalý konateľ spoločnosti RINOR, s.r.o., ktorého výsluch navrhli žalovaní si už okolnosti pôžičky medzi žalobcom a spoločnosťou RINOR, s.r.o. ani okolnosti prevzatia časti dlhu z tejto pôžičky žalovanými nepamätal. 18. Žalovaní zároveň nepredložili žiadne listiny, resp. nenavrhli ani iný dôkaz, ktorým by podporili svoje popretie skutkových tvrdení žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania teda súd konštatuje, že žalovaným sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno zaťažujúce ich nutnosťou preukázať, že k pôžičke žalobcu nedošlo. 19. Súd sa zaoberal aj námietkou premlčania, ktorú žalovaní vzniesli v písomnom vyjadrení k žalobe. Žalovaní tvrdili, že pohľadávka žalobcu uplatnená žalobou sa premlčala v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po dátume, kedy mala byť pôžička vrátená. Podľa žalovaných premlčacia doba uplynula už dňa 1.1.2018, pretože pôžička mala vrátená podľa tvrdenia žalobcu dňa 31.12.2014. Súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v prípade uznania dlhu je premlčacia doba desať rokov. Z uznania dlhu,
ktoré dňa 7.2.2014 podpísali obaja žalovaní vyplýva, že sa zviazali uhradiť žalobcovi uznaný dlh do 31.12.2014. V zmysle citovaného ustanovenia tak začala plynúť desaťročná premlčacia doba až po splatnosti uznaného dlhu, t.j. odo dňa 1.1.2015 a uplynula tak až 1.1.2025. Keďže žaloba bola podaná dňa 16.4.2024, pohľadávka žalobcu nebola premlčaná. 20. Z uvedeného mal súd preukázané, že žalobca požičal žalovaným spolu sumu 205.000 EUR a žalovaní zároveň prevzali časť dlhu spoločnosti RINOR, s.r.o. voči žalobcovi vo výške 50.000 EUR. Požičanú sumu spolu vo výške 255.000 EUR žalovaní žalobcovi nevrátili. Súd preto považoval nárok žalobcu za preukázaný v celom uplatnenom rozsahu a žalobe vyhovel. 21. Žalobca si uplatnil nárok aj úrok z omeškania, a to vo výške 5,05% ročne zo žalovanej sumy od 1.1.2015 do zaplatenia. Súd konštatuje, že žalovaní boli povinní uhradiť svoj dlh voči žalobcovi do 31.12.2014. Omeškanie žalovaných preto skutočne nastalo od 1.1.2015, preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od uvedeného dňa. 22. Výška priznaného úroku z omeškania vychádza z ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a je preto o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v tom čase 0,05%, preto je výška sadzby úroku z omeškania 5,05 % ročne. 23. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len) CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 24. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník 25. Súd konštatuje, že žalobca mal v konaní plný úspech, keďže žalobe bolo vyhovené. Súd preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. 100%. 26. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Prievidza v troch vyhotoveniach. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Trenčíne. Podľa § 393 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinnosť uložená týmto rozhodnutím nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.