Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prievidza 28Cr/1/2023 3823218525 01. 04. 2026 JUDr. Dagmar Mičková ECLI:SK:OSPD:2026:3823218525.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Dagmar Mičkovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpenej: Združenie na ochranu práv občana - AVES, so sídlom Jána Poničana 9, 841 07 Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto rozhodol: I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok sp. zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, zriadeným záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní s ustanoveným rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M., v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zast. Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. D. XXX, zastúpenej Združenie na ochranu práv občana - AVES, so sídlom Jána Poničana 9, 841 07 Bratislava, IČO: 50 252 151, o zaplatenie 2.112,71 EUR s príslušenstvom v celom rozsahu. II. Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala proti žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku spis. zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž. Uviedla, že rozhodcovský súd k (ne)platnému zosplatneniu úveru a k (ne)platnému postúpeniu pohľadávky ex offo nevykonal žiadne dokazovanie. Medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného Všeobecnou úverovou bankou, a.s., bola dňa 31.05.2006 uzatvorená listina označená ako "Žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO" (ďalej len ,,zmluva"), v zmysle ktorej bol schválený úverový rámec 30.000,00 Sk so štandardnou pevnou mesačnou splátkou 1.000,00 Sk. Dňa 22.03.2016 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, kde v bode 2. Uznanie záväzku, dlžník podľa § 110 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. týmto uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo 13344777 zo dňa 31.05.2006 s pôvodným veriteľom. Celková dlžná suma vo výške 3.982,79 Eur pozostáva z istiny vo výške 2.037,08 Eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 435,63 Eur a z úroku z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 2.547,08 Eur za dobu od 02.09.2009 do dňa splatnosti poslednej splátky. Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Medzi stranami sporu bola uzatvorená aj Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zo dňa 22.03.2016, z
ktorej v článku II - Predmet zmluvy je uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 2546903, podpísanej veriteľom dňa 16.03.2016 (ďalej Dohoda), vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto Dohody (ďalej Spor), budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov (najmä štatút a rokovací poriadok) a to jedným rozhodcov ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. Podľa článku III - Poučenie o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určené spotrebiteľovi v bode 1. je uvedené, že súhlas so spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou umožňuje, aby prípadné spory z Vašich zmluvných vzťahov s dodávateľom rozhodoval Stály rozhodcovský súd zriadený súkromným subjektom, ktorý má povolenie udelené MS SR postupom podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V bode 2 je uvedené, že ak podpíšete spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, v prípade, že druhá strana podá proti Vám žalobu, spor rozhodne Stály rozhodcovský súd, ktorý má povolenie udelené MS SR. To znamená, že Váš spor nebude rozhodovaný všeobecným súdom, aj v tomto prípade máte však právo dovolávať sa na všeobecnom súde vyslovenia neplatnosti uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, štatút, rokovací poriadok ani ostatné predpisy Stáleho rozhodcovského súdu sa nesmú odchýliť v neprospech spotrebiteľa od zákona. Použitie štatútu, rokovacieho poriadku a ostatných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu nesmie viesť k znevýhodneniu spotrebiteľa oproti druhej strane. Stály rozhodcovský súd je povinný aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či vymáhaný nárok nie je založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na 3 ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd je povinný prihliadať aj na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu, na ktoré by súd prihliadal aj bez návrhu. Zásadnou otázkou je otázka, či Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzavretá k Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou bol uznaný záväzok zo zmluvy č. 13344777, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, je platná. V zmluve sa účastníci vzťahu dohodli, všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Výber spôsobu uplatnenia nároku a teda aj orgánu, ktorý ho prejedná, spočíval na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Podľa dojednanej Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, spory mohli byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na navrhovateľovi. Ak jedna z alternatív riešenia sporov spočíva na navrhovateľovi, spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť aj prejavom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy ani z iných listinných dôkazov žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť ani poukazom na princíp "ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, že žalobkyni poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa vo svojej výpovedi dokonca uviedla, že jej ani nebolo známe, že medzi predloženými listinami na podpis bola aj rozhodcovská zmluva a že bola patrične s jej obsahom a právnymi následkami oboznámená. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) a je povinnosťou nielen súdu, ale rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky, a poskytnúť náležitú
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Aj toto konanie je právom nerešpektovania práv spotrebiteľov a absencia nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, súd neprijíma a odsudzuje ho ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu. Evidentne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulárovú zmluvu meniť. Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - v danom prípade žalobkyňa, si individuálne so žalovaným rozhodcovské konanie dojednala. Individuálne dojednanie je také, kde spotrebiteľ má reálnu možnosť ho neprijať, odmietnuť, hoci ho pripravil dodávateľ. V tomto prípade však súd nemá preukázané, že neprijatím, odmietnutím rozhodcovskej zmluvy by nedošlo k zhoršeniu postavenia žalobkyne. Súd sa neuspokojil so skutočnosťou, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom papieri, že v zmluve bolo uvedené, že žalobca má právo do 10 dní odstúpiť od zmluvy resp. vôbec ho nemusí podpísať. Zo súdnej praxe v obdobných sporoch považuje súd za pravdepodobné, že neuzatvorením rozhodcovskej zmluvy by žalobkyni úver poskytnutý nebol. Nebolo teda preukázané, či by žalobkyňa v prípade nepodpísania rozhodcovskej zmluvy získala žiadaný úver. Vyhlásenie veriteľa v rozhodcovskej zmluve o tom, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie jej podmienkou spotrebiteľského úveru nepovažuje súd za preukázané, považuje ho iba za nepreukázané tvrdenie. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/2/ 2014). Ďalším dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku je fakt, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalovaný v rozhodcovskom konaní nepredložil žiaden listinný dôkaz, ktorým by preukázal platné postúpenie pohľadávky. K zosplatneniu úveru malo pravdepodobne dôjsť ku dňu 02.09.2009, keďže žalovaný od tohto dátumu uplatňuje úrok z omeškania. Oznámenie o zosplatnení úveru však žalovaný nepredložil. Právny predchodca žalovaného ale nepostupoval v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko nebolo preukázané, že výzva na úhradu omeškaných splátok, bola žalobkyni doručená. V rozhodcovskom konaní tak nebol preukázaný postup podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ, a teda nebolo preukázané, že žalobkyňa pred zosplatnením úveru bola upozornená v súlade s § 53 ods. 9 OZ na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Vyhlásenie o predčasnej splatnosti tak bol neplatný právny úkon. Veriteľ - VÚB, a. s., však postúpila pohľadávku na aktuálneho žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07.12.2012, teda v čase kedy úver ešte nebol splatný. Zákonná úprava postúpenia pohľadávky bankou alebo pobočkou zahraničnej banky je obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej zákon o bankách) ako osobitná úprava (lex specialis) pred všeobecnou úpravou (lex generalis) o postupovaní pohľadávok v §§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka. Zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky upravuje (od 01.01.2009) § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre platné postúpenie pohľadávky banky musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom predovšetkým a najmä pohľadávka, alebo jej časť môže byť postúpená bankou len vtedy, ak je splatná a to až po predchádzajúcej písomnej výzve banky, a ak klient napriek nej nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Žalovaný v rozhodcovskom konaní nepreukázal ani to, že žalobkyňa bola pred postúpením pohľadávky v omeškaní, pričom nepredložil ani žiadnu výzvu banky. Postúpenie bankovej pohľadávky, ktoré je v rozpore so zákonnými pravidlami podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je právnym úkonom odporujúcim zákonu, a tým absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Nedodržaním
zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka (vyššie cit. rozsudok Okresného súdu Kežmarok). Žalovaný nepreukázal zákonné podmienky postupiteľnosti bankovej pohľadávky v zmysle vyššie citovaného § 92 ods. 8 zákona o bankách, konkrétne nepreukázal, že išlo o pohľadávku splatnú, nakoľko nepreukázal dodržanie zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, žeby veriteľ - banka predtým preukázateľne upozornila spotrebiteľa (žalobkyňu) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Dôsledkom nesplnenia povinností veriteľa uloženej mu kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa je neplatnosť právneho úkonu - vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pretože v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka tento úkon odporuje zákonu a keďže zákonnou podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky je, aby išlo o pohľadávku, alebo jej časť, ktorá už je splatnou, treba uzavrieť, že splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti bankovej pohľadávky tu preukázané nebolo (pozri aj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 05. 2018 sp. zn. 3Co/19/2018). Okrem toho, v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. V danom prípade takáto dohoda dojednaná nebola. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017 podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V dôsledku neplatného zosplatnenia úveru a následne neplatného postúpenia pohľadávky je na strane žalovaného absencia aktívnej legitimácie. Žalovaný potom nemohol platne uzavrieť so žalobkyňou spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, ani dohodu o uznaní záväzku a splátkový kalendár, a rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodovať. V prípade, ak by aj bolo zosplatnenie úveru a postúpenie pohľadávky platné, potom žalobkyňou vznesená námietka premlčania je dôvodná. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalovaný si uplatnil úrok z omeškania odo dňa 03.09.2009, čo by znamenalo, že v tento deň by pravdepodobne došlo k omeškaniu alebo k zosplatneniu úveru, prípadne k odstúpeniu od zmluvy pôvodného veriteľa. Premlčacia lehota v tomto prípade začala plynúť dňom 04.09.2009 a uplynula najneskôr dňa 04.09.2012. 2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje žalobcu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že žalobca v žalobe síce uvádza dátum, kedy mu mal byť údajne rozhodcovský rozsudok doručený, a to dňa 19.05.2023 (ničím to však nepreukazuje a na rozhodcovskom rozsudku je však len vyznačený voľne rukou napísaný dátum 19.05.2023), avšak s ohľadom na skutočnosť, že uvedený rozsudok bol vydaný dňa 07.12.2022, pričom žaloba na jeho zrušenie bola podaná na príslušnom súde až 10.07.2023, sa možno dôvodne domnievať, že žaloba mohla byť žalobcom podaná po uplynutí lehoty na jej podanie v zmysle ust. § 46 ods. 1 ZoSRK - v dôsledku čoho by bolo potrebné podanú žalobu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný s ohľadom na uvedené úvodom navrhol súdu, aby preskúmal včasnosť podania žaloby zo strany žalobcu, nakoľko uplynutie trojmesačnej prekluzívnej lehoty na jej podanie by automaticky znamenalo potrebu žalobu zamietnuť. Žalovaný poukázal na priebeh rozhodcovského konania ako aj mimosúdneho konania, ktoré mu predchádzalo. Po postúpení pohľadávky z postupcu na žalovaného viedol žalovaný s dlžníkom (žalobcom) mimosúdne rokovania ohľadne uspokojenia nadobudnutej pohľadávky. Výsledkom mimosúdnych rokovaní bola vôľa a ochota dlžníka predmetnú pohľadávku uhradiť, avšak z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nebolo v jeho možnostiach pohľadávku uhradiť v celosti. Keďže žalovaný (veriteľ) nemal v úmysle zbytočne navyšovať pohľadávku o trovy súdneho, prípadne exekučného konania poskytol žalovaný žalobcovi možnosť uhradiť pohľadávku v splátkach podľa uváženia žalobcu a doručil mu na podpis Dohodu o uznaní záväzku vo výške 30,- EUR/mesačne (ďalej aj "Dohoda o uznaní záväzku") spolu s Rozhodcovskou zmluvou a Dotazníkom (ktoré už sú súčasťou súdneho spisu). Žalovaný poukázal na to, že po predložení vyššie uvedených dokumentov mal žalobca možnosť prezrieť si ich, oboznámiť sa s ich obsahom, a podľa svojej vôle tieto dokumenty vyplniť a podpísať, ak s ich obsahom súhlasí. Žalobca Dohodu o uznaní záväzku, Dotazník a Rozhodcovskú zmluvu vyplnil a podpísal dňa 22.03.2016.
Od tohto momentu ich žalovaný považoval za platne uzavreté. Žalobca neplnil podmienky Dohody o uznaní záväzku v tam dohodnutom rozsahu a forme splatenia záväzku v zmysle splátkového kalendára a žalovaný od predmetnej dohody odstúpil. Žalobca mal rovnako možnosť výberu podpisu a nebol ničím nútený; podpis Rozhodcovskej zmluvy, Dotazníka alebo Dohody o uznaní záväzku nebol podmienený podpisom iných dokladov, napr. poskytnutím úveru, vyplatením peňažných prostriedkov. Podpis jednotlivých dokumentov nebol podmienený, každý z dokumentov bol na samostatnom liste, zreteľne označený názvom, ktorý ozrejmuje obsah tohto dokumentu. S poukazom na uvedené možno podľa názoru žalovaného bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že Rozhodcovská zmluva má charakter individuálneho dojednania, keďže: Rozhodcovská zmluva je obsahovo a formálne oddelená od Dohody o uznaní záväzku, na ktorú sa vzťahuje a od Dotazníka, Rozhodcovská zmluva obsahuje poučenie o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v zákonom stanovenom rozsahu, Rozhodcovská zmluva nebola podmienkou poskytnutia úveru resp. uzatvorenia Dohody o uznaní záväzku (možnosti dlh uhrádzať v splátkach), Rozhodcovská zmluva zo svojej povahy pripúšťa možnosť neprijať rozhodcovské konanie, resp. odmietnuť riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Žalovaný bol názoru, že rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, štandardným spôsobom vysvetľuje podstatu rozhodcovského konania a dala možnosť výberu žalobcovi ako spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu podpísať, resp. nepodpísať, pričom žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol nútený Rozhodcovskú zmluvu podpísať a záležalo len a jedine od vôle žalobcu, či tieto dokumenty ako plne spôsobilý subjekt na právne úkony podpíše a predloží ich žalovanému alebo tak postupovať nebude. Z uvedeného dôvodu nemožno Rozhodcovskú zmluvu považovať za neplatnú a námietku žalobcu v tejto časti považuje žalovaný za účelovú a nepreukázanú. Čo sa týka obsahu Dohody o uznaní záväzku ako aj Rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom (žalovaným) síce vopred pripravený, čo však nie je v zmluvných vzťahoch ničím výnimočným, pretože návrh zmluvy, resp. zmluvu v písomnej podobe vždy musí niektorá zo zmluvných strán pripraviť, aj keď žalovaný v rozhodcovskom konaní (žalobca v súdnom konaní) na obsahu dohody alebo zmluvy nijakým spôsobom neparticipoval. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.01.2018, sp. zn. 20Cdo/4022/2017: "jen z pouhé formulářové podoby rozhodčí smlouvy zavřené se spotřebitelem podle zákona o rozhodčím řízení není v dané věci možno dovodit její neplatnost pro rozpor s dobrými mravy (§ 580 o. z.), a tím ani důvod pro zastavení exekuce." Samotná Dohoda neobsahuje prekvapivé alebo zavádzajúce ustanovenia alebo formulácie, pričom v Dohode o uznaní záväzku upravené uznanie dlhu a dohoda o jeho úhrade nepredstavuje z pohľadu dlžníka (žalobcu v súdnom konaní) tak náročný úkon, ktorý by nebol čo i len čiastočné pochopiteľný priemerne rozumovo vyspelým spotrebiteľom. Žalobca nebol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V rozhodcovskom konaní bola žalobcovi daná možnosť zúčastniť sa na ňom. Žalobca v pozícii žalovaného v rozhodcovskom konaní bol riadne vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobe a bolo mu oznámené začatie sporu. Právomoc a príslušnosť Rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci bola založená na základe Rozhodcovskej zmluvy, pričom táto obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti. Zároveň si žalovaný dovolil opätovne zdôrazniť, že uzatvorenie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je právom aprobované. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že i ústupky voči dlžníkovi (žalobcovi) musia mať svoje medze a nie je možné v rámci mimosúdneho riešenia pohľadávky neustále odkladať splatnosť existujúceho záväzku najmä v prípade, ak dlžník prejaví snahu uhradiť svoj dlh, ktorý záväzne uzná a následne dohodu poruší. Konanie žalobcu spočívajúce v uzatváraní zmluvných záväzkov, ich neplnení, následnej nečinnosti počas veriteľovej snahy o mimosúdne urovnanie veci, považuje žalovaný za neakceptovateľné. Je neprípustné, aby v čase kedy zmluvné záväzky žalobcu postúpili do stavu vymáhania, resp. uhrádzania, žalobca začal namietať samotné uzatvorenie a nepochopenie obsahu podpísaných zmlúv a pripísať to na ťarchu žalovaného. Žalobcovi predsa boli poskytnuté finančné prostriedky v zmysle dohodnutej zmluvy, a teda je logické a žiaduce, aby svoj dlh aj uhradil. V danom prípade, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nemožno mať pochybnosti o platnosti Rozhodcovskej zmluvy a o právomoci a príslušnosti rozhodcovského súdu na rozhodnutie o uplatnenom nároku. Taktiež nie je možné mať pochybnosť o jej súlade napr. s dobrými mravmi, a preto sa žalovaný v žiadnom bode nestotožňuje s názorom žalobcu. Žalovaný zastával názor, že žalobca po tom, čo sa oboznámil s obsahom Rozhodcovskej zmluvy svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznal a vyjadril svoju vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Žalobca taktiež poukazoval na skutočnosť, že podľa jeho názoru nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky (s čím sa však žalovaný nestotožňuje). Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07.12.2012 uzatvorenej medzi postupcom Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 06001 Kežmarok, IČO: 35923130 (ďalej len "postupca") a EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724
803, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 2.982,71 €, ktorá pozostávala z istiny vo výške 2.547,08 €, z riadneho úroku vo výške 242,26 €, z úroku z omeškania vo výške 24,27 € a z poplatkov vo výške 169,10 € v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok. Žalovaný uviedol, že postupca na základe Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 08.01.2013 podľa ust. § 526 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "OZ") oznámil žalobcovi, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 07.12.2012 postúpil pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní na postupníka - žalovaného. Žalobca ako dlžník bol teda v súlade s ust. § 526 OZ upovedomený o tom, že od doručenia tohto oznámenia je povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi - žalovanému v tomto konaní.. Podľa ust. § 526 OZ: "Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi." Podľa R 119/2013: "Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky poukazoval zmluvou po postúpení postupník." Žalovaný zastával názor, že postupca postupoval v prísnom súlade s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj "ZoB") a k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo platne, pričom nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení ZoB a ani ustanovení OZ. Žalobca taktiež záverom vzniesol námietku premlčania, pričom však túto žalovaný považuje v predmetnom konaní za právne irelevantnú. Vzhľadom na predmet tohto konania, ktorým je zrušenie rozhodcovského rozsudku a ktorým sa neuplatňuje žiadne majetkové právo nemožno na takto vznesenú námietku prihliadať. Keďže predmetom sporu je zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo samo o sebe nemá priame napojenie na žiadne majetkové právo v tomto konaní, podľa názoru žalobcu je preto takto vznesená námietka žalobcom neopodstatnená, kedy ju súd v takomto druhu konaní ani len nie je oprávnený riešiť. 3. Žalobkyňa podaním doručeným dňa 03.02.2026 sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného a uviedla, že odmieta tvrdenia žalovaného, podľa ktorých mala byť jej obrana v rozhodcovskom konaní účelová, dodatočná alebo vykonštruovaná až v rámci tohto súdneho konania. Naopak, žalobkyňa zdôraznila, že všetky podstatné námietky, ktoré sú predmetom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, boli riadne, včas a výslovne uplatnené už v rozhodcovskom konaní, a to písomným vyjadrením k žalobe žalovaného. Žalobkyňa v rozhodcovskom konaní výslovne namietala, že žalovaný nepreukázal, že je nositeľom uplatňovanej pohľadávky, keďže: pôvodným veriteľom bola banka (VÚB, a.s.), nebolo preukázané, že by pohľadávka banky bola platne postúpená na spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., a následne platne postúpená na žalovaného. Žalobkyňa poukazovala na rozpory v skutkových tvrdeniach žalovaného, ako aj na absenciu dôkazov o právnej sukcesii pohľadávky, z čoho vyvodila, že žalovaný nie je aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku. Žalobkyňa zotrvávala na námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže z listinných dôkazov predložených samotným žalovaným vyplýva rozpor v postavení subjektov na strane veriteľa, ktorý nebol v rozhodcovskom konaní odstránený a s ktorým sa rozhodca vecne nevysporiadal. Zo Zmluvy o vydaní a používaní pôžičkovej karty (resp. úverovej zmluvy), ktorá je základom uplatňovaného nároku, jednoznačne vyplýva, že: veriteľom je Všeobecná úverová banka, a.s. (VÚB), spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. (CFH) v zmluve nevystupuje ako veriteľ, CFH koná výlučne "za VÚB", teda ako jej zástupca alebo správca pohľadávky, nie ako samostatný nositeľ pohľadávky. Zmluva teda nezaložila žiadne hmotnoprávne oprávnenie CFH k predmetnej pohľadávke, ale len jej oprávnenie konať v mene banky. Napriek vyššie uvedenému z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 08.01.2013 vyplýva, že: ako postupca je označená Consumer Finance Holding, a.s., táto spoločnosť mala postúpiť pohľadávku na žalovaného, pričom oznámenie neobsahuje vysvetlenie, na základe akého právneho titulu mala CFH pohľadávku nadobudnúť od VÚB. Z oznámenia ani z iných listín v spise nevyplýva, že by medzi VÚB a CFH došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, na základe ktorého by sa CFH stala jej vlastníkom a bola oprávnená ju ďalej postúpiť. Ak CFH v pôvodnej zmluve: nevystupovala ako veriteľ, ale len ako subjekt konajúci za banku, potom nemohla platne postúpiť pohľadávku ako postupca, pokiaľ by nebolo preukázané, že sa predtým sama stala jej nositeľom. Samotné označenie CFH ako "postupcu" v oznámení o postúpení nemôže nahradiť chýbajúci právny titul nadobudnutia pohľadávky, keďže ide len o jednostranné tvrdenie, nie o dôkaz právnej sukcesie. Za tohto skutkového a právneho stavu: nie je preukázané, že žalovaný nadobudol pohľadávku od subjektu, ktorý bol jej oprávneným nositeľom, existuje rozpor medzi pôvodnou
zmluvou a oznámením o postúpení, a nie je zrejmá neprerušená reťaz právnych titulov od pôvodného veriteľa (VÚB) až po žalovaného. Ide o zásadnú otázku aktívnej vecnej legitimácie, ktorú žalobkyňa výslovne namietala už v rozhodcovskom konaní, avšak rozhodca sa s ňou nevysporiadal, resp. ju nahradil vlastnou domnienkou o tom, kto mal byť "skutočným postupcom". Takýto postup je neprípustný, keďže rozhodca nemôže nahrádzať chýbajúce skutkové tvrdenia alebo dôkazy žalovaného vlastnou interpretáciou listín, najmä ak ide o spotrebiteľský spor. Ak nebolo preukázané, že CFH bola oprávneným nositeľom pohľadávky, nemohla ju platne postúpiť a žalovaný nemohol nadobudnúť aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatnenie. Už samotná táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodnutie bolo vydané v prospech subjektu, ktorého oprávnenie nebolo riadne preukázané. Žalobkyňa považovala za potrebné osobitne reagovať na tvrdenie, podľa ktorého malo byť označenie spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. ako postupcu pohľadávky len "chybou v písaní". Takéto vysvetlenie však neobstojí ani skutkovo, ani právne. V danom prípade nejde o: preklep v názve subjektu, zjavne zamenené písmeno, alebo nesprávne uvedené sídlo či identifikačné číslo, ale o označenie úplne iného právneho subjektu, ktorý má: vlastnú právnu subjektivitu, vlastné IČO, a vlastné postavenie v právnom vzťahu. Rozdiel medzi bankou (VÚB, a.s.) a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. nie je formálny, ale hmotnoprávny. Ide o rozdiel medzi: nositeľom pohľadávky, a subjektom, ktorý prípadne len vykonáva správu alebo zastupovanie. Ak by išlo len o "chybu v písaní", muselo by byť zo spisu jednoznačne preukázané: že postupcom bola v skutočnosti VÚB, a.s., že k postúpeniu došlo priamo z banky na žalovaného, a že CFH bola v dokumentoch uvedená omylom bez akéhokoľvek vecného významu. Označenie CFH ako postupcu sa objavuje konzistentne v listinách predložených žalovaným, vrátane oznámenia o postúpení pohľadávky, čo vylučuje záver o náhodnej alebo zjavnej chybe. Zásadné je, že rozhodca nemôže nahrádzať dokazovanie vlastným predpokladom o tom, kto mal byť "správnym" postupcom, ani "opravovať" skutkové tvrdenia žalovaného v jeho prospech. Ak existuje rozpor v označení postupcu, ide o dôkaznú slabinu na strane žalovaného, nie o formálnu chybu, ktorú možno preklenúť výkladom. Ak by súd akceptoval takýto postup, znamenalo by to, že v spotrebiteľských sporoch možno dodatočne meniť alebo korigovať identitu veriteľa bez riadneho právneho titulu, čo je v rozpore so zásadou právnej istoty a so zvýšenou ochranou spotrebiteľa. Žalobkyňa v rozhodcovskom konaní poukázala aj na to, že: Dohoda o uznaní záväzku bola formulárová, predpripravená žalovaným, nebola individuálne dojednaná, bola predložená v situácii ekonomickej tiesne spotrebiteľky, a jej obsah nebol spotrebiteľke riadne a zrozumiteľne vysvetlený. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa spochybnila platnosť a právne účinky tohto právneho úkonu v spotrebiteľskom právnom režime. Žalobkyňa uviedla, že považuje tvrdenie žalovaného, podľa ktorého priemerný spotrebiteľ rozumie inštitútu premlčania a je schopný posúdiť právne dôsledky uznania premlčaného dlhu, za nepodložené a odporujúce nielen právnej realite, ale aj základnej životnej logike. Premlčanie predstavuje právny inštitút, ktorého obsah a účinky nemožno považovať za všeobecne známe ani intuitívne pochopiteľné. Nejde o jednoduchú informáciu, ale o právny mechanizmus, ktorý: viaže začiatok plynutia lehoty na právne významné udalosti, rozlišuje medzi existenciou záväzku a jeho vymáhateľnosťou, a ktorého účinky sa v praxi presadzujú výlučne prostredníctvom procesnej námietky. Od priemerného spotrebiteľa nemožno spravodlivo očakávať, že: pozná rozdiel medzi "dlh existuje" a "dlh je vymáhateľný", rozumie tomu, že premlčanie sa neuplatňuje automaticky, alebo že vie, že podpisom určitého dokumentu môže dôjsť k zásadnej zmene právneho režimu nároku. Už samotná táto skutočnosť vylučuje záver, že by spotrebiteľ bez osobitného poučenia chápal význam a dôsledky uznania premlčaného dlhu. Z pohľadu bežného spotrebiteľa je uznanie premlčaného dlhu ekonomicky aj právne nelogickým konaním, pretože: vedie k zhoršeniu jeho právneho postavenia, obnovuje alebo posilňuje vymáhateľnosť nároku, a neposkytuje mu primeranú protihodnotu. Je preto racionálne predpokladať, že spotrebiteľ by takýto úkon neurobil, ak by si bol vedomý jeho skutočných právnych následkov. V situácii, keď spotrebiteľ podpisuje dohodu s cieľom dosiahnuť splátkový režim alebo odvrátiť bezprostredný tlak zo strany veriteľa, je jeho motiváciou riešenie praktickej situácie, nie vykonanie kvalifikovaného právneho úkonu s dlhodobými následkami. Táto logika je o to presvedčivejšia, že uznanie premlčaného dlhu je úkonom, ktorým spotrebiteľ dobrovoľne oslabuje svoju právnu ochranu. Ak by si bol vedomý, že dlh už nie je vymáhateľný, neexistuje rozumný dôvod, aby sa tejto ochrany vzdával. Žalobkyňa zdôraznila, že v spotrebiteľských vzťahoch nemožno zamieňať: formálnu deklaráciu obsiahnutú v predtlačenom texte dohody za reálnu, skutočnú a informovanú vedomosť spotrebiteľa o právnych následkoch jeho konania. Ak zákon viaže účinnosť uznania premlčaného dlhu na vedomosť dlžníka o premlčaní, ide o materiálnu podmienku, nie o podmienku formálnu. Jej splnenie nemožno prezumovať len na základe jednej všeobecnej vety vloženej do štandardizovaného formulára, najmä ak: spotrebiteľ nemal možnosť obsah dohody ovplyvniť, nebol osobitne poučený o význame premlčania, a nebolo mu vysvetlené, že podpisom sa môže zbaviť zákonnej ochrany. Takýto postup by viedol k popretiu samotného účelu
spotrebiteľského práva, ktorým je vyrovnávanie informačnej a odborné nerovnosti medzi stranami. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by žalobkyňa pri podpise dohody konala so skutočnou vedomosťou o tom, že ide o premlčaný dlh a že uznanie má pre ňu závažné právne následky. Naopak, všetky okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že podpis dohody bol motivovaný snahou o praktické riešenie situácie, nie vedomým vzdávaním sa zákonnej ochrany. Ak by bola spotrebiteľka o premlčaní a jeho dôsledkoch riadne informovaná, uznanie takéhoto dlhu by z jej strany nebolo racionálne ani očakávateľné. Žalobkyňa považovala za potrebné zdôrazniť, že zákonná podmienka vedomosti o premlčaní nemôže byť nahradená formálnym vyhlásením obsiahnutým v predtlačenom texte dohody. Vedomosť v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka predstavuje vnútorný, subjektívny stav poznania, ktorý musí byť v spotrebiteľských vzťahoch posudzovaný prísne a materiálne, nie formálne. Samotný podpis dokumentu, ktorý obsahuje všeobecnú formuláciu o "vedomosti dlžníka", ešte neznamená, že spotrebiteľ: rozumel, že ide o premlčaný nárok, rozumel významu premlčania ako procesnej obrany, a rozumel dôsledkom uznania premlčaného dlhu. Ak by postačovalo len formálne uvedenie takejto vety v texte dohody, zákonná podmienka vedomosti by stratila akýkoľvek ochranný význam a stala by sa čisto deklaratórnou. Žalobkyňa nesúhlasila s implicitným tvrdením žalovaného, že možnosť splácať dlh v splátkach predstavuje primeranú protihodnotu za uznanie premlčaného dlhu. Splátkový režim: nemení výšku dlhu, neznižuje jeho príslušenstvo, nepredstavuje odpustenie ani zľavu, ani neposkytuje spotrebiteľovi žiadne nové právo. Ide výlučne o spôsob plnenia záväzku, nie o hmotnoprávnu výhodu, ktorá by mohla legitimizovať vzdanie sa zákonnej ochrany. Ak by sa pripustilo, že samotná možnosť splátok predstavuje protihodnotu za uznanie premlčaného dlhu, znamenalo by to, že veriteľ môže systematicky obnovovať premlčané pohľadávky bez reálneho vyváženia práv spotrebiteľa. Takýto výklad je nezlučiteľný s ochranným účelom spotrebiteľského práva. Za kľúčové považuje žalobkyňa zdôrazniť, že v spotrebiteľských veciach nie je rozhodujúce len to, či spotrebiteľ namietal neúčinnosť uznania premlčaného dlhu, ale aj to, či rozhodca splnil svoju povinnosť skúmať zákonnosť a účinky takéhoto právneho úkonu z úradnej povinnosti. Ak mal rozhodca pochybnosti o tom, či spotrebiteľ konal so skutočnou vedomosťou o premlčaní, bol povinný: túto otázku preskúmať, vyhodnotiť okolnosti podpisu dohody, a nepriznať účinky uznania len na základe formálneho textu. Tým, že rozhodca bez ďalšieho akceptoval predtlačenú klauzulu o vedomosti spotrebiteľa a priznal jej plné právne účinky, rezignoval na svoju povinnosť ochrany spotrebiteľa a rozhodol v rozpore s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Žalobkyňa zdôraznila, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zo dňa 22.03.2016 nevznikla pri uzatváraní pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy, ale až dodatočne, v štádiu inkasného vymáhania pohľadávky, a to: po uplynutí premlčacej lehoty, v situácii ekonomického a informačného tlaku, spolu s dohodou o uznaní záväzku a splátkach. Rozhodcovská zmluva tak nebola výsledkom slobodnej voľby spotrebiteľa, ale súčasťou balíka dokumentov predložených profesionálnym veriteľom ako podmienka riešenia danej situácie. Žalovaný opakovane tvrdí, že rozhodcovská zmluva bola: na samostatnom tlačive, nepodmienená, a spotrebiteľ ju "mohol odmietnuť". Takýto výklad je však čisto formálny a nereflektuje materiálnu realitu spotrebiteľského vzťahu. Rozhodcovská zmluva: bola predpripravená žalovaným, spotrebiteľ nemal možnosť meniť jej obsah, nebola predmetom skutočného rokovania, a jej podpis bol funkčne previazaný s uznaním dlhu a splátkovým režimom. Za individuálne dojednanie nemožno považovať situáciu, v ktorej spotrebiteľ stojí pred voľbou: buď podpíše predložené dokumenty, alebo čelí pokračujúcemu inkasnému tlaku a hrozbe súdneho vymáhania. Rozhodcovská zmluva zakladá právomoc stáleho rozhodcovského súdu, ktorý: nie je financovaný štátom, je ekonomicky závislý od obchodníkov ako opakovaných navrhovateľov, a spotrebiteľ nemá žiadny reálny vplyv na jeho výber ani fungovanie. Spotrebiteľ sa jej podpisom vzdáva: práva na konanie pred všeobecným súdom, procesných záruk verejnosti, preskúmateľnosti a plnohodnotného odvolania, a dostáva sa do procesne slabšieho postavenia. Takto nastavená rozhodcovská zmluva objektívne narúša rovnosť zbraní a je spôsobilá odradiť spotrebiteľa od efektívneho uplatňovania jeho práv. Žalobkyňa namietala, že jej neboli: zrozumiteľne vysvetlené rozdiely medzi rozhodcovským a súdnym konaním, objasnené procesné dôsledky vzdania sa súdnej ochrany, ani praktické dopady rozhodcovského konania v spotrebiteľskom spore. Samotné poučenie uvedené v texte rozhodcovskej zmluvy nemôže nahradiť reálne vysvetlenie a pochopenie, najmä ak ide o formulárový dokument predložený profesionálom spotrebiteľovi bez právneho vzdelania. V spotrebiteľských veciach má rozhodca povinnosť z úradnej povinnosti skúmať, či: bola rozhodcovská zmluva platne uzavretá, neobsahuje neprijateľné podmienky, a nevedie k oslabeniu zákonnej ochrany spotrebiteľa. Rozhodca sa však obmedzil na konštatovanie formálneho splnenia zákonných náležitostí a rezignoval na materiálne posúdenie rovnováhy a slobodnej vôle spotrebiteľa, čím porušil svoje zákonné povinnosti. Za uvedených okolností nemožno spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu považovať za platne uzavretú. Nešlo o výsledok slobodnej a informovanej vôle spotrebiteľa, ale o formulárový právny nástroj použitý v štádiu vymáhania už premlčanej pohľadávky, ktorého účelom
bolo presunúť spor do prostredia výhodnejšieho pre žalovaného. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto zmluvy preto nemohol byť vydaný v rámci platne založenej právomoci rozhodcu, čo samo o sebe zakladá dôvod na jeho zrušenie. Žalobkyňa zdôraznila, že požiadavka nezávislosti a nestrannosti rozhodcu sa v spotrebiteľských sporoch neposudzuje len subjektívne, t. j. podľa osobných vlastností konkrétneho rozhodcu, ale predovšetkým objektívne, z hľadiska systému jeho ustanovenia, financovania a ekonomických väzieb. Rozhodujúce nie je, či bol rozhodca v danom prípade subjektívne zaujatý, ale či okolnosti prípadu môžu u objektívneho pozorovateľa vzbudiť oprávnené pochybnosti o jeho nezávislosti a nestrannosti. V spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodca: nie je platený štátom ani z verejných zdrojov, nepôsobí v rámci nezávislej justičnej štruktúry, ale je odmeňovaný v systéme financovanom obchodníkmi ako opakovanými navrhovateľmi konaní, nemá reálny vplyv na výber rozhodcu, rozhodcu si nevyberá, ani nemá možnosť ovplyvniť fungovanie rozhodcovskej inštitúcie. Takto nastavený model objektívne vytvára stav ekonomickej závislosti rozhodcu od jednej procesnej strany, čo je nezlučiteľné s požiadavkou nestranného rozhodovania v spotrebiteľských veciach. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný je: profesionálnym účastníkom rozhodcovských konaní, opakovane využíva rovnaké rozhodcovské inštitúcie, a má dlhodobý vzťah k systému rozhodcovského rozhodovania. Naopak, spotrebiteľ vstupuje do rozhodcovského konania: jednorazovo, bez znalosti procesných pravidiel, bez reálnej možnosti ovplyvniť výber rozhodcu, a často v situácii ekonomickej a informačnej nerovnosti. Táto nerovnováha sa následne prejavuje aj v samotnom rozhodnutí, keď rozhodca: bagatelizuje spotrebiteľské námietky, uprednostňuje formálne vyhlásenia profesionála, a interpretuje pochybnosti v prospech žalovaného. V prejednávanej veci sa nedostatok nezávislosti a nestrannosti rozhodcu prejavil najmä tým, že rozhodca: "opravil" skutkové tvrdenia žalovaného (označenie postupcu ako "chybu v písaní"), bez dokazovania prevzal tvrdenia o vedomosti spotrebiteľa, bagatelizoval význam premlčania, a odmietol aplikovať kogentné ustanovenia spotrebiteľského práva. Takýto postup presahuje rámec nezávislého rozhodovania a potvrdzuje, že rozhodca nevystupoval ako nestranný arbiter, ale ako subjekt fakticky inklinujúci k jednej procesnej strane. Ak rozhodca nerozhodoval ako nezávislý a nestranný orgán, nemohol poskytnúť spotrebiteľovi efektívnu súdnu ochranu v zmysle ústavných a európskych štandardov. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takýchto podmienkach: nespĺňa požiadavky spravodlivého konania, je výsledkom procesu, ktorý nebol vyvážený, a nemôže požívať ochranu ako legitímne rozhodnutie riešiace spotrebiteľský spor. Ak rozhodca rozhoduje v systéme, v ktorom je ekonomicky a inštitucionálne závislý od jednej procesnej strany, nemožno hovoriť o nezávislom a nestrannom rozhodovaní, a to bez ohľadu na osobu konkrétneho rozhodcu. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca: nevykonal samostatné dokazovanie k otázke vzniku pohľadávky, nepreskúmal právny titul, z ktorého mala pohľadávka vzniknúť, neoveroval, či bol úver riadne a platne zosplatnený, ani či pohľadávka v čase rozhodovania vôbec trvala. Rozhodca vychádzal výlučne z tvrdení žalovaného a z listín, ktoré predložil žalovaný, bez toho, aby: ich kriticky hodnotil, posudzoval ich vnútorné rozpory, alebo skúmal ich súlad s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Rozhodca nepreskúmal: ako bola vypočítaná istina, či zodpovedá skutočne poskytnutým a nesplateným prostriedkom, či boli započítané všetky úhrady spotrebiteľky, z akého dôvodu a za aké obdobie je uplatňovaný úrok z omeškania, ani či uplatnené príslušenstvo neprekračuje zákonné limity. Výška nároku bola rozhodcom prevzatá bez výhrad tak, ako ju žalovaný uviedol v žalobe, bez vecného preskúmania jej správnosti. V spotrebiteľskom spore má rozhodca povinnosť ex offo skúmať najmä: platnosť zmluvných podmienok, neprijateľné zmluvné ustanovenia, súlad uplatneného nároku s ochranou spotrebiteľa, a to aj vtedy, ak spotrebiteľ niektoré skutočnosti výslovne nenamietne. Rozhodca však: neskúmal, či pohľadávka nebola premlčaná v čase jej postúpenia, neskúmal účinnosť uznania dlhu z roku 2016, neskúmal, či ide o dovolené plnenie, a nehodnotil, či uplatnený nárok neobchádza zákon. Namiesto riadneho preskúmania nároku sa rozhodca obmedzil na konštatovania typu: že spotrebiteľka dlh "uznala", že výška dlhu "vyplýva z listín", a že žalovaný má "nárok na plnenie". Takýto postup však nenahrádza vecné preskúmanie dôvodnosti a výšky nároku, ale predstavuje len formálne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá požiadavkám spravodlivého konania v spotrebiteľskej veci. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nevyplýva, že by rozhodca: overil skutkový základ uplatneného nároku, preskúmal jeho výšku, alebo posúdil jeho dôvodnosť z hľadiska kogentných ustanovení spotrebiteľského práva. Rozhodnutie je tak výsledkom mechanického prevzatia tvrdení žalovaného, nie výsledkom nezávislého a nestranného posúdenia veci. Ak rozhodca bez riadneho preskúmania prevzal tvrdenia žalovaného o existencii a výške pohľadávky, neposkytol spotrebiteľovi ochranu, ktorú mu priznáva právo, a jeho rozhodnutie nemôže obstáť ako výsledok spravodlivého konania. Zo všetkých vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok nebol vydaný na základe riadne a platne založenej právomoci rozhodcu ani na základe spravodlivého a vyváženého posúdenia spotrebiteľského sporu.
Rozhodca sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne, najmä s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalovaného, premlčania uplatneného nároku, účelového použitia uznania dlhu, ako ani s platnosťou rozhodcovskej zmluvy. Zároveň nepreskúmal dôvodnosť ani výšku uplatneného nároku a bez riadneho dokazovania prevzal skutkové tvrdenia žalovaného. Rozhodcovská zmluva, na ktorej mala byť právomoc rozhodcu založená, nevznikla v podmienkach slobodnej a informovanej vôle spotrebiteľa, ale v štádiu inkasného vymáhania už premlčanej pohľadávky, v situácii výraznej nerovnováhy medzi stranami. Rozhodca navyše rozhodoval v systéme, ktorý objektívne nevylučuje pochybnosti o jeho nezávislosti a nestrannosti. Za týchto okolností rozhodcovské konanie neposkytlo žalobkyni ochranu práv v rozsahu vyžadovanom vnútroštátnym ani európskym právom. Rozhodcovský rozsudok preto nemožno považovať za výsledok spravodlivého konania a nemôže požívať právnu ochranu. 4. Podľa § 180 C.s.p. súd vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, žalovaného a ich právnych zástupcov, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a požiadali o konanie v ich neprítomnosti. 5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listín spisu predmetného konania a rozhodcovského spisu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava sp.zn. SRSAspA 01745/17, konkrétne: žaloba č.l. 1-5, rozhodcovský rozsudok sp.zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022 č.l. 8-11, žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO č.l. 12, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zo dňa 16.03.2016 č.l. 12-13, dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 16.03.2016 č.l. 13-14, dotazník č.l. 14, pokus o zmier č.l. 15, uznesenie (výzva na žalobnú odpoveď) č.l. 15, poučenie o rozhodcovskom konaní pri iniciovaní sporu proti spotrebiteľovi č.l.16, žaloba o zaplatenie 2.112,71 eur s prísl. č.l. 16-18, príloha k zmluve o postúpení pohľadávok č.l. 18, vyjadrenie žalovaného k žalobe č.l. 28-32, 33-36, odstúpenie od dohody o splátkach č.l. 37, oznámenie o postúpení pohľadávky z 08.01.2013 č.l. 38, vyjadrenie žalobkyne č.l. 98-107, žiadosť o zaslanie rozhodcovského spisu - odpoveď č.l. 114, žaloba zo dňa 23.06.2017 podaná na Stálom rozhodcovskom súde č.l. 115-116, žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO č.l. 117, obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet č.l. 117, zmluva o postúpení pohľadávok č.l. 118-125, príloha k zmluve o postúpení pohľadávok č.l. 126, dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach č.l. 127-128, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č.l. 129, dotazník č.l. 130, uznesenie (výzva na žalobnú odpoveď) č.l. 131, poučenie č.l. 131, doručenka č.l. 132, email: vyjadrenie k žalobe (nepodpísané) č.l. 133-135, podací hárok č.l 136, sledovanie zásielok Sl. pošty č.l. 136, vyjadrenie žalovanej k žalobe (podpísané) č.l. 137-138, rozhodcovský rozsudok sp.zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022 č.l. 142-145, doručenka č.l. 146, späťvzatie žaloby na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom pri Asociácii pre Arbitráž č.l. 147 a zistil tento skutkový stav: 6. Medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného Všeobecnou úverovou bankou, a.s., bola dňa 31.05.2006 uzatvorená listina označená ako "Žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO" (ďalej len ,,zmluva"), v zmysle ktorej bol schválený úverový rámec 30.000,00 Sk so štandardnou pevnou mesačnou splátkou 1.000,00 Sk. Dňa 22.03.2016 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, kde v bode 2. Uznanie záväzku, dlžník podľa § 110 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. týmto uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo 13344777 zo dňa 31.05.2006 s pôvodným veriteľom. Celková dlžná suma vo výške 3.982,79 Eur pozostáva z istiny vo výške 2.037,08 Eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 435,63 Eur a z úroku z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 2.547,08 Eur za dobu od 02.09.2009 do dňa splatnosti poslednej splátky. Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Medzi stranami sporu bola uzatvorená aj Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zo dňa 22.03.2016, z ktorej v článku II - Predmet zmluvy je uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 2546903, podpísanej veriteľom dňa 16.03.2016 (ďalej Dohoda), vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto Dohody (ďalej Spor), budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov (najmä štatút a rokovací poriadok) a to jedným rozhodcov ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. Podľa článku III - Poučenie o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určené spotrebiteľovi v bode 1. je uvedené, že súhlas so spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou umožňuje, aby prípadné spory z Vašich zmluvných vzťahov s dodávateľom rozhodoval Stály rozhodcovský súd zriadený súkromným subjektom, ktorý má povolenie udelené MS SR postupom podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V bode 2 je uvedené, že ak podpíšete spotrebiteľskú rozhodcovskú
zmluvu, v prípade, že druhá strana podá proti Vám žalobu, spor rozhodne Stály rozhodcovský súd, ktorý má povolenie udelené MS SR. To znamená, že Váš spor nebude rozhodovaný všeobecným súdom, aj v tomto prípade máte však právo dovolávať sa na všeobecnom súde vyslovenia neplatnosti uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, štatút, rokovací poriadok ani ostatné predpisy Stáleho rozhodcovského súdu sa nesmú odchýliť v neprospech spotrebiteľa od zákona. Použitie štatútu, rokovacieho poriadku a ostatných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu nesmie viesť k znevýhodneniu spotrebiteľa oproti druhej strane. Stály rozhodcovský súd je povinný aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či vymáhaný nárok nie je založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na 3 ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd je povinný prihliadať aj na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu, na ktoré by súd prihliadal aj bez návrhu. 7. Z dôvodu neuhradenia dlžnej sumy dlžníkom podal žalovaný na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava dňa 14.04.2016 žalobu o zaplatenie sumy 2 112,71 eur s príslušenstvom voči žalobkyni (ako žalovanému), ktorá bola vedená pod sp.zn. SRSAspA 01745/17. 8. Dňa 07.12.2022 vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M., rozhodcovský rozsudok spis. zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022, ktorým zaviazal žalobkyňu ako žalovaného zaplatiť sumu 2 112,71 eur, úrok z omeškania vo výške 1 622,83 eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 677,08 eur od 24.02.2017 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 224,14 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 240,32 eur, a to všetko v mesačných splátkach po 50,- eur. Rozhodcovský rozsudok bol podľa doručenky doručený žalobkyni ako žalovanému dňa 19.05.2023. Žalovaný, v rozhodcovskom konaní ako žalobca vzal žalobu na rozhodcovskom súde späť podaním zo dňa 23.05.2023, doručeným rozhodcovskému súdu dňa 06.06.2023. 9. Podľa § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. 10. Podľa § § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3. 11. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 12. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
13. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. 14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. 15. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 16. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, a) ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo b) ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. 17. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z. účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. 18. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 35/2014 Z.z. žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 19. Primárnou formálnou podmienkou, splnenie ktorej súd skúmal pri meritórnom rozhodnutí v tejto veci, bolo dodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty na včasné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. Vo vzťahu k tejto formálnej podmienke skonštatoval súd jej splnenie zohľadniac moment doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi dňom 19.05.2023 a moment podania žaloby o zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku na súd dňom 10.07.2023. 20. V danom prípade bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného Všeobecnou úverovou bankou, a.s., bola dňa 31.05.2006 uzatvorená listina označená ako "Žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO" (ďalej len ,,zmluva"), v zmysle ktorej bol schválený úverový rámec 30.000,00 Sk so štandardnou pevnou mesačnou splátkou 1.000,00 Sk. Dňa 22.03.2016 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, kde v bode 2. Uznanie záväzku, dlžník podľa § 110 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. týmto uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo 13344777 zo dňa 31.05.2006 s pôvodným veriteľom. Celková dlžná suma vo výške 3.982,79 Eur pozostáva z istiny vo výške 2.037,08 Eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 435,63 Eur a z úroku z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 2.547,08 Eur za dobu od 02.09.2009 do dňa splatnosti poslednej splátky. Zároveň uzavreli rozhodcovskú zmluvu na osobitnom formulárovom papieri. Súd skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu a následne dospel k záveru, že táto nebola uzavretá platne a jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ OZ. V zmysle čl. 3 citovanej Smernice ako i § 53, § 54 ods. 1,2 Obč. zák. nie každá zmluvná podmienka, ktorá predstavuje nepomer v právach a povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa, je neprijateľnou, a teda neplatnou podmienkou. Neprijateľnou podmienkou je takáto zmluvná podmienka len vtedy, ak vyvoláva hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Ak však bola "nanútená" jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. V danej veci rozhodcovská zmluva znemožňuje spotrebiteľovi v prípade iniciovania sporu veriteľom - žalovaným vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne
poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. 21. V rozhodcovskej zmluve je síce upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu žalobcom je len zdanlivá. Žaloby ohľadne spotrebiteľských úverov iniciuje ako žalobca práve veriteľ, dlžník ako spotrebiteľ žaloby nepodáva. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní veriteľom, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Preto spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, ide tu o nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. 22. Podľa vyššie uvedeného je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvná podmienka, ktorou dodávateľ vopred stanoveným obsahom rozhodcovskej doložky uložil, že všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy budú riešené nim zvoleným rozhodcom, je podľa názoru súdu v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah, teória a prax navyše označujú za faktický nerovný, nevyvážený a preto nemá súd žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a je absolútne neplatnou. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21.3.2012 v obdobnej právnej veci, kde NS SR vyslovil názor, že takto dojednaná rozhodcovská doložka nie je individuálne dojednanou rozhodcovskou doložkou a že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. 23. S poukazom na vyššie uvedené, keď súd ustálil, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 22.03.2016 je podľa § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. neprijateľnou podmienkou a teda podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatnou, súd vo výroku rozsudku zrušil rozhodcovský rozsudok spis. zn. SRSAspA 01745/17 zo dňa 07.12.2022 vydaný rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M., Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava zriadeného záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž so sídlom Rusovská cesta 15, Bratislava z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. 24. Na záver súd dodáva, že keďže mal za to, že rozhodcovská zmluva je neplatná, nezaoberal sa ďalej námietkami žalobkyne o neplatnom postúpení pohľadávky, premlčaní a pod. 25. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 C.s.p. a žalobkyni ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti žalovanému ako strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Poučenie: Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozsudku na Okresnom súde Prievidza. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.