Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prešov 20Cpr/9/2023 8720201540 19. 09. 2025 JUDr. Marek Bujňák ECLI:SK:OSPO:2025:8720201540.9
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpenej JUDr. Martinom Tkáčom, advokátom so sídlom Budovateľská 50, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o vyplatenie náhrady mzdy, takto rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 8.855,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 604,61 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 725,53 eura od 11.01.2019 do zaplatenia 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 58,78%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa si žalobou uplatnila voči označenému subjektu ako Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - Okresný úrad Prešov, Nám. Mieru 3, 080 01 Prešov, nárok na zaplatenie 27.790,24 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa: F. G. H. I. XXX J. E.. Zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, ktorého neplatnosť žalobkyňa žalovala na súde. Súd svojim rozsudkom sp. zn. 11Cpr/20/2017, zo dňa 28.06.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Žalobkyňa sa v auguste 2018 domáhala, aby jej zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci a aby mohla nastúpiť do práce. Zamestnávateľ odmietol umožniť žalobkyni výkon práce a zároveň poukazoval na to, že Rozhodnutím MŠVaV SR č. 2018/4986:3-10HO zo dňa 9.4.2018 bude k 31.8.2018 vyradený zo siete škôl a školských zariadení. Nakoľko v čase uplatňovania nároku žalobkyne z neplatne rozviazaného pracovného pomeru však zamestnávateľ mohol riadne plniť, neexistoval zákonný dôvod, pre ktorý by neplnil právoplatný rozsudok súdu. Napriek tomu, že zamestnávateľ mal vedomosť o rozsudku, ktorý
určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, žiadnym spôsobom sa s týmto nevysporiadal. Jeho povinnosťou bolo uspokojiť nároky žalobkyne vyplývajúce z nevyplatenej mzdy za obdobie od 6/2017 do 4/7 31.8.2019 a ukončiť s ňou relevantným spôsobom pracovný pomer a následne jej vyplatiť odstupné. Nakoľko Spojená škola odmietala so žalobkyňou akokoľvek komunikovať, žalobkyňa sa osobne obrátila na žalovaného so žiadosťou o zjednanie nápravy, čo žalovaný odmietol. Následne sa žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne obrátila na žalovaného listom zo dňa 26.09.2019 na uspokojenie nárokov žalobkyne a na MŠ SR. Listom zo dňa 26.11.2018 bola právnej zástupkyni doručená odpoveď zo strany MV SR, v ktorej uviedli, že nároky žalobkyne budú uspokojené z úrovne Okresného úradu Prešov v súlade s ust. §21 zák. č. 523/2004. Následne 10.12.2018 už aj Okresný úrad písomne odpovedal právnej zástupkyni, kde uviedol, že odbor školstva nemá zabezpečenie na vybavenie nárokov žalobkyne, ale že postupuje vec prednostovi Okresného úradu. Všetky tieto prieťahy vo veci uspokojenia nárokov žalobkyne nakoniec viedli k tomu, že na deň 15.03.2019 predvolal žalobkyňu za účelom spísania zápisnice, predmetom ktorej bola výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. a/ ZP ku dňu 30.6.2019 s tým, že zároveň má nárok na 4-mesačné odstupné. Listom zo dňa 03.07.2019 (teda po skončení pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 15.03.2019, ktorá nebola napadnutá na súde) žalovaný jej doručil listinu označenú ako Výpoveď z pracovného pomeru – oprava; kde týmto listom upravoval výpoveď z 15.3.2019 v tom zmysle, že nárok na výšku odstupného má žalobkyňa vo výške 3-mesačného zárobku. Žalobkyňa má zato, že nie je možné akceptovať takúto „opravu výpovede“ kde po skončení pracovného pomeru už nie je možné zakladať akékoľvek nové vzťahy v neexistujúcom pracovnom pomere. Zároveň, žalovaný preberal všetky záväzky, ktoré vznikli v čase trvania existencie Spojenej školy a ktoré neboli vyplatené, kde žalobkyni takto vznikol nárok na vyplatenie 4-mesačného odstupného, ktorý záväzok bol zo zákona prenesený na žalovaného. žalovaný vyplatil žalobkyni mzdu za obdobie od 15.3.2019 do 30.6.2019 a odstupné vo výške 3- mesačnej mzdy. Mzdové nároky od neplatne skončeného pomeru t.j. od 07.06.2017 do 15.03.2019 a odstupné vo výške 1-mesačného platu jej neboli vyplatené. Nakoľko rozsudok súdu, ktorý určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné bolo doručené aj F. G. H. I. J. E. v júli 2018 a právoplatnosť nadobudlo 1.8.2018, Spojená škola mala vedomosť o tom, že jej z tohto neplatne skončeného pracovného pomeru vyplývajú záväzky: náhrada mzdy voči žalobkyni s tým, že pokiaľ tieto nároky neuspokojila, mala minimálne v protokole o záväzkoch informovať zriaďovateľa o týchto záväzkoch a povinnosť riadneho ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalobkyni nebola ani preplatená mzda, ani s ňou nebol ukončený pracovný pomer, žalovaný ako zriaďovateľ a zároveň účastník, ktorý podal podnet na zrušenie Spojenej školy Kpt. Nálepku odmietal od 8/2018 až do 3/2019 akúkoľvek zodpovednosť vo veci uspokojenia jej nárokov. Ako vyplýva aj zo stanoviska MV SR, uspokojiť nároky žalobkyne je povinný zriaďovateľ, t.j. Okresný úrad Prešov, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. §21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z.z.. Ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak. V zmysle ust. §35 ods.5 ZP, ak sa zrušuje zamestnávateľ, určí orgán, ktorý zamestnávateľa zrušuje, ktorý zamestnávateľ je povinný uspokojiť nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa alebo uplatňovať jeho nároky. V danom prípade žalobkyňa žiada priznať náhradu mzdy za obdobie od 17.6.2017 do 15.03. 2019 ( t.j. obdobie 20 mesiacov) vo výške 23.798,36 eura s 8% ročným úrokom z omeškania ako je vyšpecifikovaný v žalobnom petite; a doplatok odstupného vo výške 1-mesačného priemerného zárobku vo výške 1795,28 eura s 8% ročným úrokom z omeškania od 01.07.2019 do zaplatenia. Za obdobie od 06/2017 do 15.03.2019 nedostala žalobkyňa žiadnu náhradu mzdy. V zmysle kolektívnej zmluvy malo byť žalobkyni vyplatené 4-mesačné odstupné (ako to uvádza aj žalovaný vo výpovedi), avšak uhradené odstupné pre žalobkyňu bolo len vo výške 3 mesiacov. 2. Pôvodne žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do až do času, keď jej zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobkyni patrí náhrad mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru len do 01.08.2018. Žalovaný 1/ namietol, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce žalovaný žiadal, aby náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni nepriznal. Žalovaný 1/ namietal priznanie dovolenky za rok 2017 vo výške 791,70 eura, dovolenky za rok 2018 vo výške
1.404,90 eura, dovolenky za rok 2019 vo výške 52,23 eura. Žalovaný 1/ má za to, že žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku, keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok na dovolenku vznikol. Žalovaný 1/ namietal priznanie 8% úroku z omeškania, keďže do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Žalovaný 1/ namietal priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobcu, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t.j. mzda netto. Žalovaný 1/ zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. V prípade, ak by súd zaviazal žalovaného 1/ uhradiť žalobkyni náhradu mzdy, mal by žalovaný v zmysle rozhodnutia tak vykonať v lehote 30 dní, pričom takto určená mzda bude vyplatená žalobkyni po vykonaní príslušných odvodových povinností. 3. Podaním zo dňa 11.08.2020 žalobkyňa upravila označenie žalovaných a petit žaloby tak, že žalovaný 1/ je Ministerstvo vnútra SR a žalovaný 2/ Okresný úrad Prešov. 4. Žalobkyňa v replike súhlasila s tým, že jej patrí náhrada mzdy len do 01.08.2018, nakoľko nárok na náhradu mzdy jej vznikol za celé obdobie od neplatného skončenia pracovného pomeru do okamihu, kedy jej zamestnávateľ umožnil vykonávať prácu, resp. s ňou už platne ukončil pracovný pomer a za obdobie trvania výpovede jej vyplácal mzdové nároky. Ďalej uviedla, že riadne vyzvala zamestnávateľa, aby jej umožnil pokračovať v práci, z dôvodu neplatnosti výpovede ešte pred podaním žaloby. Skutočnosť, že zamestnávateľ neprevzal túto výzvu je v zmysle ust. ZP dňom doručenia zásielky ku dňu, kedy ju adresát odmietol prevziať, resp. neprevzal, aj keď u organizácie ako je škola je neprevzatie v odbernej lehote možné výslovne považovať za odmietnutie prevzatia zásielky, nakoľko neexistuje logický predpoklad, aby v škole nebola prítomná osoba pre prevzatie zásielky. Žalobkyňa okamžite vyzvala zamestnávateľa na rešpektovanie rozsudku, kde zamestnávateľ vzhľadom k tomu, že na základe žiadosti OÚ Prešov bol zamestnávateľ zrušovaný k 31.08.2018,teda jeden mesiac po právoplatnosti rozsudku, mal správne zamestnávateľ aj so žalobkyňou riadne ukončiť pracovný pomer tak, ako aj s ostatnými zamestnancami. Zamestnávateľ však vôbec nekonal, preto sa žalobkyňa obrátila na Okresný úrad Prešov, ktorý vo veci odmietol konať, následne sa obrátila na ústredné orgány štátnej správy, kde MŠ SR konať odmietlo a konal až žalovaný MV SR. Podľa uznesenie NS SR zo dňa 23.05.2019, sp. zn 3Cdo 36/2019, ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď skončí pracovný pomer. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Pre prípad nepriznania náhrady mzdy nad obdobie stanovené zákonníkom práce je v zmysle ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe skúmanie či zamestnanec mal možnosť vo svojom bydlisku sa zamestnať za rovnocenných podmienok bez problémov. V tomto prípade sa jedná o región, kde miera evidovanej nezamestnanosti bola v r.2017 viac ako 19%. V danom regióne je nedostatok pracovných miest, ktoré by korešpondovali so vzdelaním žalobkyne a podmienkami rovnocennými ako u zamestnávateľa. Žalobkyňa v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru ostala bez príjmu. Skutočnosť, že žalobkyňa nevyužívala sociálny systém štátu, ale snažila sa vlastnou prácou zaobstarať podmienky na živobytie jej nemôže byť na ťarchu. Prácu našla až v C., čím jej však nepomerne vzrástli náklady, nakoľko sa jej zvýšili náklady na bývanie, kde musí platiť za podnájom. Na zaobstaranie bývania v C. ani nemá finančné prostriedky, takže v zrelom veku bola nútená svoje bývanie vyriešiť len formou podnájmu. Je notoricky známou skutočnosť, že samotné náklady na živobytie v C. sú podstatne vyššie ako v regióne okresu F.. Z uvedených dôvodov má žalobkyňa zato, že nie je dôvod pre nepriznanie jej mzdových nárokov. Nakoľko náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške jeho priemerného mesačného príjmu, kde žalobkyňa v časti uplatnenej výšky uplatňovala mesačnú mzdu za ten-ktorý mesiac nie priemernú výšku mesačnej mzdy, uplatnila aj
nárok na dovolenku, kde tento nárok je zložkou tvorby priemernej mesačnej mzdy, teda ak by nebola pre prehľadnosť zobrazila túto položku mzdy osobitne, táto sa aj tak premietne vo výške priemernej mzdy. Argumentácia, že neodpracovala v tom-ktorom uplatnenom období potrebný počet dní pre vznik nároku na dovolenku neobstojí, nakoľko nie žalobkyňa prestala chodiť do práce, ale zamestnávateľ jej znemožnil výkon práce. Ak žalovaný zavinil prieťah obdobia za ktoré má byť vyplatená náhrada mzdy s príslušenstvom tým, že odmietol rešpektovať právoplatný rozsudok súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, odmietol rešpektovať zákon, ktorý ho ustanovuje do pozície subjektu na ktorého prechádzajú nevysporiadané záväzky školy, ktorá zanikla z jeho podnetu, odmietol komunikovať so žalobkyňou, teda nepredišiel riadnym plnením zákonného postupu zbytočnému prieťahu, kde žalobkyňa aktívne aj cestou svojej právnej zástupkyne ho vyzývala na plnenie, nemôže svoju zodpovednosť prenášať na žalobkyňu. Pokiaľ ide o odstupné jedná sa o nárok, ktorý jej vyplýva z kolektívnej zmluvy platnej ku dňu zániku jej zamestnávateľa, t.j., kde všetkým zamestnancom, ktorý odpracovali potrebný počet rokov ako žalobkyňa, bolo vyplatené 4-mesačné odstupné. Nakoľko žalovaný OÚ Prešov prevzal všetky povinnosti zrušeného zamestnávateľa, jeho povinnosťou je aj uspokojenie nárokov čo do výšky odstupného, kde nárok na toto odstupné vyplýva z neplatne skončeného pracovného pomeru. Pokiaľ by zamestnávateľ postupoval korektne a rešpektoval rozhodnutie súdu, pri plnení svojich povinností by okrem náhrady mzdy za obdobie od 6/2017 do 31.8.2018, kedy zanikol, so žalobkyňou v priebehu mesiaca august 2018, kde rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2018, takže mal jeden celý mesiac na plnenie povinností, pokiaľ by rešpektoval rozsudok súdu a vyplatil žalobkyni aj úroky z omeškania a odstupné vo výške podľa kolektívnej zmluvy. Žalovaný OÚ Prešov sa dostal do pozície žalovaného zo zákona, kde naňho prechádzajú povinnosti školy, ktorá bola na jeho podnet zrušená. Takto naňho prešiel aj záväzok vyplatenia odstupného dohodnutého v kolektívnej zmluve. Žalobkyňa ostala bez príjmu okamžite po skončení pracovného pomeru, nemohla si svoje výdavky na živobytie plniť voči tretím osobám ( dodávka médií, nákup stravy a pod.) v splátkach. Pokiaľ by však došlo k súdnemu zmieru, je prístupná na dohodu o možnosti plnenia v splátkach. 5. Uznesením zo dňa 11.05.2022 súd pripustil zmenu žaloby. 6. Žalovaný 1/ v duplike opäť namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa môže požadovať náhradu mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod č. k. 11Cpr/20/2017-71 doručená žalovanému: F. G., H. I. XXX, E.) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 28.06.2018, č. k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Žalobkyňa súdu oznámila, že bola PN v čase od 09.06.2017 do 30.09.2017. Žalovaný 1/ v súlade s rozhodovacou praxou súdov zastáva názor, že v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobkyni patriť nemôže, pretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla. Žalovaný 1/ zotrval na svojom názore, že nárok na doplatenie odstupného (vo výške 1.798,28 eura) nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa sa domáha doplatku odstupného vo výške jedno násobku funkčného platu. V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru sa so žalobkyňou uskutočnil dňa 15.03.2019 pohovor za účelom prerokovania jej možného pracovného zaradenia. Zamestnávateľ MV SR, na ktorého dňom 01.09.2018 prešli práva a povinnosti F. G. J. E., ktorá zanikla zrušením bez právneho nástupcu, nemal voľné pracovné miesto, bol nútený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce – zamestnávateľ sa zrušuje. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu uvedeného v predmetnom ustanovení Zákonníka práce patrí odstupné. Podľa § 76 ods. 1 písm. c ) Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pretože jeho pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. Podniková kolektívna zmluva Spojenej školy v Giraltovciach v rozhodnom čase neexistovala, a preto odstupné je nutné riešiť podľa § 76 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce patrilo odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktoré mala vo výplate za mesiac jún 2019 vyplatené vo výške 3.046,50 eura. Žalovaný 1/ namietol pasívnu vecnú legitimáciu Okresného úradu Prešov. 7. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 20Cpr/9/2023-208 zo dňa 14.02.2024 rozhodol nasledovne:
8. ,,I. Konanie o zaplatenie sumy prevyšujúcej 23.798,36 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavuje II. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.709,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 791,70 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.404,90 eura od 11.01.2019 do zaplatenia 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Žalovaný 1/ je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 49,04%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. V. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“ 9. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožnil v s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Žalobkyňa teda má nárok na náhradu mzdy od 01.08.2017... Žalobkyňa si uplatnila nárok do 14.03.2019, kedy jej bola daná výpoveď.“ Zo zákonného ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce vyplýva, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď súd rozhodol o skončení pracovného pomeru. Žalovaný v 1. rade počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa R 36/1979: „Ak pracovník počas výpovednej lehoty neoznámil organizácii, ktorá mu dala výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie pracovníka voči organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené, ale tu rozhoduje, kedy sa doručila kópia žaloby organizácii, a nie to, kedy sa podala na súde. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa môže požadovať náhradu mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod č.k. 11Cpr/20/2017-71 doručená žalovanému: F. G., H. I. XXX, E.) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 28.06.2018, č.k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Žalobkyňa bola počas rozhodného obdobia zamestnaná alebo poberala iný príjem (poberala nemocenskú dávku). Žalovaný v 1. rade zotrváva na svojom názore, aby príslušný súd túto skutočnosť zohľadnil a náhradu mzdy znížil o všetky vyplatené príjmy a dávky. Žalobkyňa súdu prvej inštancie oznámila, že bola PN v čase od 09.06.2017 do 30.09.2017. Z potvrdenia zo Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 vyplýva, že žalobkyni boli vyplatené nemocenské dávky aj v rozhodnom období, za ktoré požaduje náhradu mzdy. V súlade s rozhodovacou praxou súdov v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobkyni patriť nemôže, pretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohla. Žalovaný v 1. rade sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ,,Súd ustálil, že žalobkyňa z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru má nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do práce, t.j. 14.03.2019, čo predstavuje 52,5
dní“. Žalovaný v 1. rade k otázke nároku žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku prezentoval svoj názor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020.Žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku, keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok na dovolenku vznikol, žalobkyni nárok na preplatenie dovolenky nepatrí. V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo6/2008, podľa ktorého cit,“ ,, špeciálna právna úprava vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom období zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa § 130 Zákonníka práce, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110b ods. 2 a 4 Zákonníka práce, prípadne z iného dôvodu. Žalovaný v 1. rade taktiež zotrváva na svojom názore, že nárok na doplatenie odstupného (vo výške 1.798,28 eura) nesúvisí s náhradou mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa sa domáha doplatku odstupného vo výške jedno násobku funkčného platu. V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru sa so žalobkyňou uskutočnil dňa 15.3.2019 pohovor za účelom prerokovania jej možného pracovného zaradenia. Zamestnávateľ Ministerstvo vnútra SR, na ktorého dňom 01.09.2018 prešli práva a povinnosti F. G. J. E., ktorá zanikla zrušením bez právneho nástupcu, nemal voľné pracovné miesto, bol nútený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce - zamestnávateľ sa zrušuje. Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu uvedeného v predmetnom ustanovení Zákonníka práce patrí odstupné. Podľa § 76 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pretože jeho pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. Podniková kolektívna zmluva Spojenej školy v Giraltovciach v rozhodnom čase neexistovala, a preto odstupné je nutné riešiť podľa § 76 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce patrilo odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktoré mala vo výplate za mesiac jún 2019 vyplatené vo výške 3.046,50 eura. Žalovaný v 1. rade sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, keď priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške. Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu Občianskeho zákonníka. Zákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Vzhľadom na uvedené, žalovaný v 1. rade zástava názor, že žalobkyňa požaduje úroky z omeškania v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme Slovenskej republiky. Taktiež podľa žalovaného v 1. rade právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Žalovaný v 1. rade má za to, že ak by aj súd nepriznal úrok z omeškania, mohol by tak urobiť aj z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, čo žalovaný v plnom rozsahu neuznáva, žalovaný namieta priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t.j. mzda netto. Žalovaný v 1. rade zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. Žalovaný v tejto veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti citoval ustanovenia § 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov, § 128 a § 138 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 13 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa žalovaného v 1. rade vyplýva, že každý príjem zo závislej činnosti, ak nie je predmetom dane alebo nie je od dane oslobodený, podlieha dani z príjmu a odvodom poistného na sociálne poistenie a zdravotné poistenie. To znamená, že nie je možné žiadnej fyzickej osobe vyplatiť príjem tak, aby z nich zamestnávateľ neodviedol zákonom stanovené zrážky - preddavok na daň a poistné. Na základe uvedených dôvodov žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky zmenil. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že súd prvej inštancie odôvodnil zníženie trov konania ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP, tak že žalobkyňa si pôvodne uplatnila žalobou sumu 27.790,24 eura, kde zavinila, že bez udania dôvodu došlo k zastaveniu časti konania vo výške nad 23.798,36 eura. V tomto prípade žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že napriek tomu, že vo výroku - petite bola uvedená suma 27.790,24 eura, zo žiadnej zo špecifikácii nároku táto suma nevyplývala. Jednalo sa o pisársku chybu, kde správne mala byť uvedená suma 23.798,36 eura ako to vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 22.03.2023 na súde prvej inštancie. Naviac, žalobkyňa svojim správaním nezavinila zastavenie konania, nakoľko v dôsledku úpravy požadovanej istiny z 27.790,24 eura na 23.798,36 eura ako oprava pisárskej chyby neznamenala zastavenie konania; ak už by mala nastať aplikácia predmetného ustanovenia, tak výlučne len pokiaľ by po vzhliadnutí pisárskej chyby žalobkyňa bola naďalej trvala na žalobe s uplatneným nárokom v časti istiny vo výške 27.790,24 eura. Žalobkyňa však sama uznala chybu a žiadala, aby súd konal a rozhodoval o nároku, ktorý bol presne vyšpecifikovaný v jej podaniach, t.j. 23.798,36 eura. Súd vyhovel žalobe vo výške 20.709,73 eura t.j. pomer úspechu žalobkyne: 87,03% ku 12,97% Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla napadnutý výrok zmeniť a priznať jej nárok náhradu trov konania 100%, keďže vo vzťahu k uplatnenej sume mala len nepatrný neúspech, ev. v pomere 87,03%. 11. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 27. marca 2025, č.k. 20CoPr/1/2024 – 277 rozhodol nasledovne: 12. „ I. Potvrdzuje sa rozsudok čiastočne vo výroku II. čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 10.950,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2017 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.04.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.05.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.06.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.07.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.08.2018 do zaplatenia, 8% ročne zo sumy 1.115,50 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti vo výroku II. ako aj výrok IV. sa rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“ 13. V odôvodnení uviedol, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za celé obdobie od 01.10.2017 až do dňa 15.03.2019, kedy bola daná žalobkyni výpoveď z pracovaného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce s uplynutím trojmesačnej výpovednej doby 20.03.2019. Celé toto obdobie je potrebné z titulu nároku na náhradu mzdy rozdeliť na dva úseky z hľadiska právneho posúdenia veci podľa ust. Zákonníka práce. 13.1. Prvým úsekom je obdobie od oznámenia žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. v tomto prípade až od skončenia práceneschopnosti žalovanej do rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti, čo v prejednávanom prípade predstavuje obdobie od 1.10.2017 do 01.08.2018. V tomto prvom období sú nároky pracovníka osobitne upravené v § 79 a nasl. Zákonníka práce a nemožno preto ohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce. Odvolací súd nárok žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce považoval za dôvodný v časti uplatneného nároku za obdobie od 01.10.2017 do 01.08.2018 vo výške 9.835,- eur, ktorý predstavuje súčet náhrad za mesiace október 2017 až júl 2018 (10 x 983,50 eura). 13.2. Druhý úsek je od právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru po opätovný začiatok výkonu práce, resp. v tomto prípade do samotného skončenia pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, t.j. od 02.08.2018 do 15.03.2019. V tomto období sa už pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. A povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste a čase. Odvolaciemu súdu sa javí, že žalobkyni domáhajúcej sa nástupu do zamestnania zamestnávateľ, najprv Spojená škola H. I. XXX J. E., potom jej právny nástupca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa však uvedeným ustanovením Zákonníka práce vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy žalobkyne za toto obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru nezaoberal. Odvolací súd preto zrušil rozsudok v časti náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019. 13.3. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 z 12.10.2023, ktorý kladne odpovedal na položenu prejudiciálnu otázku, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy. V zmysle tohto rozhodnutia sa vzťahuje povinnosť členského štátu EÚ zabezpečiť platenú dovolenku pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, t.j. aj pre zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného nastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne nepracoval. Odvolací súd zrušil rozsudok v časti nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. 13.4. Odvolací súd potvrdil rozsudok v časti nároku žalobkyne na odstupné vo výške 1 mesačného platu ako nároku súvisiaceho so skončením pracovného pomeru žalobkyne uplynutím výpovednej doby ku dňu 30.09.2019 na základe výpovede zo dňa 15.03.2019 a v časti úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy a odstúpeného. 13.5. Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom uložil súdu prvej inštancie sa zaoberať nárokom žalobkyne na priznanie náhrady mzdy v uplatnenom rozsahu za obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru do doručenia výpovede, t.j. od 02.08.2018 do 14.03.2019 podľa § 142 ods. 3 Zákonníka prace rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu. V nadväznosti na to súd prvej inštancie opätovne posúdi nárok žalobkyne na náhradu nevyčerpanej dovolenky z hľadiska doby jeho priznania a rozhodne o ňom v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. 14. Konanie voči žalovanému 2/ bolo právoplatne skončené. 15. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav: 16. V konaní nebolo sporné, že od 01.07.2005 pracovala u zamestnávateľa: F. G. H. I. XXX J. E.. Zamestnávateľ so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, ktorého neplatnosť žalobkyňa žalovala na súde. Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 28.06.2018, sp. zn. 11Cpr/20/2017 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa dňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer trvá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018. 17. Listom zo dňa 18.07.2017 žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní. Zásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola prevzatá v odbernej lehote.
18. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu vyplýva, že žalobkyňa mala od 01.01.2017 funkčný plat vo výške 983,50 eura. 19. Z platového dekrétu zo dňa 15.03.2019 vyplýva, že tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu 860,50 eura a osobný príplatok 255,- eur. 20. Z výpočtu náhrady mzdy za obdobie 2017, 2018 a 2019 vypracovaného žalobkyňou súd zistil, že za jún 2017 si sumu 32,78 eura, za obdobie október až december 2017 sumu 983,50 eura mesačne, za rok 2018 sumu 1.018,- eur mesačne, za január až február 2019 sumu 1.135,50 eura mesačne a za marec 2019 sumu 459,75 eura. Zároveň si uplatňuje preplatenie dovolenky vo výške 2.196,60 eura a ročné odmeny spolu vo výške 3.500,- eur. Spolu 23.626,63 eura. Žalobkyňa si ďalej uplatnila nárok na odstupné za 1 mesiac. 21. Dňa 15.03.2019 bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. a/ ZP ku dňu 30.06.2019 22. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach súd zistil, že žalobkyňa poberala nemocenské dávky od 09.06.2017 do 30.09.2017. 23. Okresný úrad Prešov, zrušovacou listinou č. OU-PO-OS3-2018/020767-002 zo dňa 07.08.2018, zrušil F. G., H. I. XXX, E., A.: XXXXXXXX s účinnosťou k 31. augustu 2018. Majetok v správe citovanej školy ako aj aj práva a povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 24. V zázname z pohovoru so žalobkyňou, ktorý je popísaný zástupcom zamestnávateľa a zamestnancov je uvedené: „Podľa článku 3 ods. 11 kolektívnej zmluvy pre zamestnancov podľa zákona č. 553/2003 Zb. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na roky 2019 až 2020, zamestnancovi patrí zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v sume jedného funkčného platu/priemerného mesačného zárobku“. 25. Vo výpovedí zo dňa 15.03.2019 je uvedené, že celkový nárok žalobkyne na odstupnom je v sume štyroch funkčných platov. 26. Zistený skutkový stav súd právne posúdil: 27. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce (ďalej aj ako „ZP“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 28. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 29. Podľa § 116 ods. 3 ZP, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. 30. Podľa § 103 ods. 1, 2 ZP, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. Dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov.
31. Podľa § 142 ods. 1,2,3 ZP, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 32. Podľa § 144a ods. 1 písm. a) ZP, ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak, 33. Podľa § 134 ods. 1, 2, 4 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 34. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 35. Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 36. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 37. Po zrušení rozsudku predmetom konania zo stalo rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019, nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v počte dní 17,5 za rok 2017 vo výške 791,70 eura a v počte dní 30 za rok 2018 vo výške 1.404,90 eura. Predmetom konania zostalo rozhodnúť aj o nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2019 do 15.03.2019 v počte 5 dní, napriek tomu, že odvolací súd to v odôvodnení neuviedol, avšak rozsudok bol zrušený aj v časti 234,17 eura, čo bola priznaná suma za nevyčerpanú dovolenku od 01.01.2019 do 15.03.2019. 38. Súd je v danom prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že v období od 02.08.2018 do 15.03.2019 sa pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste a čase. 39. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Zákonník práce počíta aj s takými prekážkami v práci na strane zamestnávateľa, ktoré nie sú prestojom v zmysle ods. 1, ani prekážkami v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ods. 2. Ide o iné, v ZP výslovne neuvedené, prekážky v práci na strane zamestnávateľa, z dôvodu ktorých zamestnanec nemôže vykonávať prácu a počas trvania ktorých zamestnancovi prislúcha náhrada mzdy v sume priemerného zárobku (napr. situácia, kedy zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy). (BARANCOVÁ, Helena. §
142 [Prekážky na strane zamestnávateľa]. In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1193, marg. č. 3.). Aj podľa zaužívanej súdnej praxe, ak neumožní organizácia pracovníkovi pokračovať v práci ani po právoplatnom rozhodnutí, ktorým bolo zistené, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vznikajú pracovníkovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom od 01.04.2002 § 142 ods. 3 Zákonníka práce). (porovnaj Cpjf 104/1974, R 90/1970). Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce, a čo sa týka týchto nárokov, nemožno teda použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce (R 44/1984). Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že sa v auguste 2018 domáhala, aby jej zamestnávateľ umožnil v pokračovaní v práci a aby mohla nastúpiť do práce, pričom jej zamestnávateľ odmietol umožniť výkon práce, keď ten poukazoval na to, že rozhodnutím MŠVaV SR č. 2018/4986:3-10HO zo dňa 09.04.2018 bude vyradený k 31.08.2018 zo siete škôl a školských zariadení. Z obsahu spisu vyplýva, že na č.l. 144 sa nachádza podpísaný list žalobkyne adresovaný Spojenej škole H. I. XXX J. E., ktorým žalobkyňa oznamuje, že rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp.zn. 11Cpr/20/2017 zo dňa 28.06.2018 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru podané zo strany zamestnávateľa dňa 26.05.2017 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. V zmysle uvedeného oznamuje žalobkyňa, že 30.08.2018 nastupuje do zamestnania. Zároveň žiada vyplatiť náhradu ušlej mzdy. Na tomto liste sa nachádza podpis osoby s poznámkou ,,odmietla prevziať“ dňa 30.08.2018 o 08:12 hod. Zároveň sa tam nachádza podpis svedka. Zo zrušovacej listiny Okresného úradu Prešov zo dňa 07.08.2018 (rub č.l. 123 spisu) vyplýva, že s účinnosťou k 31. augustu 2018 došlo k zrušeniu F. G., H. I. XXX, E., A.: XX XXX XXX a majetok v správe citovanej školy, ako aj to, že práva a povinnosti prešli dňom 01.09.2018 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V žalobe žalobkyňa uviedla, že listom zo dňa 26.11.2018 bola jej právnej zástupkyni doručená odpoveď zo strany žalovaného v 1. rade, v ktorej uviedol, že nároky žalobkyne budú uspokojené z úrovne Okresného úradu Prešov v súlade s ust. § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 10.12.2018 odpovedal právnej zástupkyni žalobkyne, že odbor školstva nemá zabezpečenie na vybavenie nárokov žalobkyne, ale že postupuje vec prednostovi Okresného úradu (č.l. 11 spisu). Z listiny výpovede (z č.l. 7 spisu) vyplýva, že na základe tejto skutočnosti došlo k zrušeniu pracovného miesta ekonómky v útvare F. G., H. I. XXX, E.. Taktiež to, že pri osobnom pohovore bolo žalobkyni oznámené, že zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nakoľko nemá k dispozícii žiadne vhodné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobkyni ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas, mieste ktoré bolo dohnuté ako miesto výkonu práce (č.l. 201 spisu).“ 40. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 41. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce) a nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 Zákonníka práce pre prekážky na strane zamestnávateľa sú dva samostatné a odlišné nároky. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce a nemožno ohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, vznikajú zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. 42. Náhrada mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy; nárok na náhradu mzdy má zamestnanec po celú dobu pokiaľ táto prekážka trvá. 43. Právny vzťah strán konania sa spravuje okrem Zákonníka práce aj zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone prác vo verejnom záujme a zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. Súd má za to, že o určení zaradenia zamestnanca do platovej triedy, platového stupňa, tarifného platu, osobného príplatku, rozhoduje zamestnávateľ (§§ 4 až 7 zák. č. 553/2003 Z.z.). V prípade žalobkyne zamestnávateľ rozhodol o jej zaradení do 10. platovej triedy a 12.
tarifného stupňa, čo vyplýva z Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.01.2017, pričom tarifný plat predstavoval sumu 708,50 eura, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,-eur, spolu 983,50 eura. Novelou č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 došlo k zvýšeniu tarifného platu na sumu 743,- eur. Novelou č. 318/2018 Z.z. došlo od 01.01.2019 k úprave platových tried, v dôsledku čoho sa zmenilo zaradenie žalobkyne do 7. platovej triedy a 13. platového stupňa. Uvedené vyplýva z platového dekrétu zamestnanca zo dňa 15.03.2019, podľa ktorého tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu 860,50 eura a osobný príplatok 255,- eur. Z rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3Cdo/31/2008, z 26.02.2009 vyplýva, že súd je iba oprávnený preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu. Zaradenie navrhovateľky do 10. platobnej triedy (po zmene do 7. triedy) bolo vykonané samotným žalovaným, resp. jeho predchodcom, t.j. zamestnávateľom, ktorý bol povinný riadne vyhodnotiť kvalifikačné predpoklady na strane žalobkyne. 44. Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 súd vychádzal z pravdepodobného zárobku, aký by žalobkyňa dosiahla, a to v najvyššej možnej miere, nakoľko žalobkyňa v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru nepracovala. Tarifný plat žalobkyne by podľa prílohy č. 1 nariadenia vlády č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 činil 743,- eur, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,eur, spolu 1.018,- eur, čo za mesiace august až december predstavuje sumu 5.090,- eur (5x 1.018). Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala suma 4.917,50 eura (5x 983,50), a preto súd priznal žalobkyni sumu 4.917,50 eura. Tarifný plat žalobkyne by podľa Prílohy č. 3 zákona č. 553/2003 Z.z. počnúc 01.01.2019 činil 860,50 eura (7. platová trieda a 13. platový stupeň) a osobný príplatok 255,- eur, spolu 1.115,50 eura. Za obdobie 01.01.2019 do 15.03.2019 to predstavuje sumu 2.734,77 eura (2x 1.115,50 + 503,77 (1.115,50/31x14)). Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala suma 2.410,96 eura (2x 983,50 + 443,96 (983,50/31x 14). Súd preto priznal žalobkyni sumu 7.328,46 eura (7x 983,50 + 443,96). 45. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku tak súd je viazaný rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Žalobkyni teda prináleží náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 07.06.2017 do 01.08.2018. Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo za obdobie od 07.06.2017 do 31.12.2017 je 12,5 dní a od 01.01.2018 do 01.08.2018 je 15 dní. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25 dní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle zákonníka práce. 46. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné vychádzať z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 2. štvrťrok roka 2017. V rozhodnom období žalobkyňa odpracovala celkovo 488 hodín (40 hodín týždenne). Priemerný hodinový zárobok tak činí za máj až jún 2017 sumu 6,0461 eura (2.950,50/488 hodín), náhrada mzdy za rok 2017 je 604,61 eura (6,0461x12,5 dníx8 hodín) a za rok 2018 (do 01.08.2018) je 725,53 eura (6,0461x15 dníx8 hodín). 47. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak žalobkyňa nevykonávala prácu pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa, čo sa v zmysle § 144a Zákonníka práce považuje ako výkon práce. Žalobkyňa teda vykonávala prácu viac 60 dní v kalendárnom roku, a preto jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky za kalendárny rok. Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo je 4 dní. V zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce patrí žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy, keďže žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25 dní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle zákonníka práce. Rozhodným obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 4. štvrťrok roka 2018. Žalobkyňa v rozhodnom období pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa neodpracovala ani jeden deň. Súd teda vychádzal z pravdepodobného zárobku
ako je uvedené vyššie, t.j. zo sumy 1.018,- eur V rozhodnom období pracovný čas prestavoval celkovo 496 hodín (40 hodín týždenne). Priemerný hodinový zárobok tak činí za sumu 6,1573 eura (3.054/496 hodín) Náhrada mzdy za rok 2019 tak činí sumu 197,03 eura (6,1573x4 dníx8 hodín). 48. Spolu súd priznal žalobkyni sumu 8.855,63 eura (7.328,46+604,61+725,53 +197,03) 49. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 sp. zn. 6 Cdo 248/2010, ktoré bolo neskôr zverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým publikačným číslom 32/2012 (zväzok 4, ročník 2012, strana 168) vyplýva právny záver, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa so splnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tom prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t. j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas plnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi, môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončí platne, aj keby išlo o neplatný úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/69/2018, obdobne tiež sp. zn. 4 Cdo 243/2008, sp. zn. 2 Cdo 76/2011, sp. zn. 5 MCdo 8/2012 a sp. zn. 1 Cdo 51/2017). 50. Z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017) 51. Ako uviedol odvolací súd tak mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že splatnosť mzdy nastala na desiaty kalendárny deň toho-ktorého mesiaca, čo vyplýva zo žaloby. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
mzdy za mesiac august 2018 dňa 11.09.2018 a tak obdobne i so zaplatením miezd za ďalšie mesiace. S vyplatením náhrady za dovolenku za roku 2017 sa dostal žalovaný do omeškania 11.01.2018, za rok 2018 11.01.2019 a za rok 2019 11.07.2019. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak súd priznal iba zo sumy 52,23 eura, keďže predmetom konania zostal úrok z omeškania z tejto sumy. 52. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným súd rozhodol v zmysle § 255 ods.2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nevyzval žalobkyňu na opravu podania, a preto nemožno pričítať v neprospech žalobkyne pri určovaní procesného úspechu strán v tomto spore pri rozhodovaní o nároku náhradu trov tohto konania. Súd teda ako procesný neúspech nebral do úvahy zastavenie konania nad sumu 23.798,36 eura. Žalobkyňa bola úspešná v časti zaplatenia sumy 19.806,13 eura (10.950,50 + 8.855,63) zo sumy 24.948,36 eura (23.798,36 + 1.150), t.j. rozsahu 79,39% a žalovaný vo zvyšných 20,61%. Úspech žalobkyne, ktorý prevyšuje úspech žalovaného je 58,78%. Súd preto priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 58,78%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania nebola žalovaným tvrdená a v zmysle § 257 CSP ani zo spisu nevyplynula. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).