Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 6Csp/2/2024 8524200022 18. 10. 2024 JUDr. Miriam Szárazová ECLI:SK:OSSL:2024:8524200022.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom XX. XXXXXXXX XXX/XX, XXX XX C. D., právne zast.: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie, takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 200,- eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 8.1.2024 domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.200,- eur. Žalobu dôvodil tým, že v základnom konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 6Csp/39/2022 bol úspešný v postavení žalobcu ako spotrebiteľa, nakoľko Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom sp.zn. 6Csp/39/2022 zo dňa 24.5.2023 v súvislosti s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov sp zn. 1CoCsp/23/2023 zo dňa 19.10.2023 určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 707300288 zo dňa 23.7.2013 je bezúročný a bez poplatkov a zároveň určil tri neprijateľné zmluvné podmienky nachádzajúce sa vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy, a to: 1./ v bode 2 v znení „administratívny poplatok vo výške 1.369,12 eur predstavujúci administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“, 2./ v bode 7 v znení „zmluvné strany sa dohodli na tom, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur. Spotrebiteľ sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku 10,- eur a to do piatich dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu“ a 3./ v bode 11 „účastníci sa dohodli, že spotrebiteľ dáva výslovný súhlas na to, aby mu veriteľ zasielal akékoľvek upomienky, SMS správy na mobilné telefóny a e-maily uvedené v žiadosti o spotrebiteľský úver, v hlavičke zmluvy, dodatočne oznámené klientom alebo zistené veriteľom (upozornenie na termín splátky a iné skutočnosti)“, pričom žalobca odcitoval aj časti odôvodnenia predmetného rozsudku. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ako spotrebiteľ bol nútený v základnom konaní brániť vlastné práva, pričom právo na primerané finančné zadosťučinenie má plniť v tomto smere sankčnú a odrádzajúcu funkciu, aby sa tak dodávateľ opakovane nedopúšťal
obdobného konania a zároveň funkciu relutárnu, ktorá má pôsobiť ako odmena pre spotrebiteľa proti dodávateľovi za absolvovanie súdneho konania. V tej súvislosti žalobca poukázal, že primerané finančné zadosťučinenie nemôže mať iba symbolický význam, keďže je jediným prostriedkom vyjadrujúcim postih voči nečestnému dodávateľovi a zároveň vyjadruje odmenu za úspech spotrebiteľa na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. V nadväznosti na účel primeraného finančného zadosťučinenia žalobca poukázal na potrebu ustanovenia jeho výšky vzhľadom na reálne naplnenie jeho funkcií – sankčnej, relutárnej, odrádzajúcej, za súčasného rešpektovania voľnej úvahy súdu pri jej určovaní, však poukazujúc na potrebu hodnotenia intenzity zásahov dodávateľa do práv spotrebiteľa. Rozsah (výška) priznaného primeraného finančného zadosťučinenia má vyjadrovať sumu, o ktorú sa chcel dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatiť alebo sa obohatil. V žalobe tiež akcentoval, že ani vznik ujmy, ani hrozba ujmy nie sú podmienkou pre jeho priznanie, keďže hypotéza právnej normy vyjadrenej v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. už bola naplnená tým, že bol úspešný ako strana v základnom konaní. Vo vzťahu ku každému z výrokov prvoinštančného súdu v základnom konaní, t. j. k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj k ďalším trom výrokom o neprijateľnosti zmluvných podmienok, si žalobca uplatnil výšku primeraného finančného zadosťučinenia 300,- eur, čo v úhrne predstavuje sumu 1.200,- eur. 2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.3.2024 uviedol, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok, neprislúcha mu a neexistuje žiaden dôvod na jeho priznanie, nakoľko žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorá by nárok na primerané finančné zadosťučinenie odôvodňovala. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie zároveň spochybnil tým, že takáto ochrana nemôže byť poskytnutá dlžníkovi (spotrebiteľovi), keď on sám porušil svoje povinnosti plynúce mu zo zmluvného vzťahu, t. j. zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 707300288, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 2.700,- eur. Žalovaný uviedol, že síce spotrebiteľ má právo sa domáhať práva na primerané finančné zadosťučinenia, avšak toto právo je potrebné vykladať reštriktívne, prihliadnuc na všetky ostatné konkrétne okolnosti prípadu okrem samotnej úspešnosti spotrebiteľa v základnom konaní a pripadá do úvahy iba v prípadoch, keď už ujmu (nemajetkovú) spôsobenú spotrebiteľovi nemožno napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia má byť dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. V nadväznosti na uvedené žalovaný vyvodil záver, že plne rešpektujúc rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/39/2022 spolu s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoCsp/23/2023 má za to, že už tieto autoritatívne rozhodnutia majú sankčný charakter a plnia funkciu individuálnej aj generálnej prevencie. Žalobca ako spotrebiteľ sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď vlastným podpisom vyjadril súhlas byť viazaný obsahom Zmluvy a oboznámil sa aj so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Žalovaný spochybnil aj samotnú výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o naplnenie hypotézy právnej normy, považuje za potrebné naplnenie kumulatívnych podmienok na jeho priznanie, ktorými sú porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia, a to všetko voči zodpovedajúcej osobe. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv s dodávateľom, ak ten nemal ani záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, pričom uvedené automaticky padne na ujmu dodávateľa, ktorý žiadnym spôsobom spotrebiteľa nenútil vstúpiť s ním do záväzkovo-právneho vzťahu. Tento inštitút má slúžiť len ako potrestanie za protiprávne konanie, ktorého sa dodávateľ dopustil, aby sa ho v budúcnosti viac nedopustil, nie ako kompenzácia. Žalovaný zdôraznil, že preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia musí pôsobiť rovnako na spotrebiteľa ako aj dodávateľa, a to pozitívne, t. z., nemôže spôsobovať ľahostajnosť v správaní na oboch stranách. Žalovaný navrhol v celom rozsahu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a súčasne rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu trov konania. 3. Žalobca v replike zo dňa 29.3.2024 zotrval na jeho skutkových a právnych tvrdeniach uvedených v žalobe, najmä k neadekvátnosti tvrdení žalovaného o potrebe vzniknutej ujmy vo vzťahu k uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie. Navyše k argumentu žalovaného ohľadne otázky nepreukázania porušenia spotrebiteľských práv, a tým aj neexistencie právneho nároku naň uviedol, že už právoplatným prvoinštančným rozhodnutím došlo k jasnému kvalitatívnemu a kvantitatívnemu definovaniu porušenia spotrebiteľských práv, preto aj závery prijaté v predmetnom konaní môžu iba na základné konanie nadväzovať. Žalobca tiež poprel tvrdenie žalovaného, že už právoplatný
prvoinštančný rozsudok má sankčný charakter, preto by priznané primerané finančné zadosťučinenie spôsobilo duplicitné sankcionovanie. Samotné deklarovanie porušenia spotrebiteľských práv ( určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenie zmluvných podmienok za neprijateľné) žiadnym spôsobom nepôsobí satisfakčne, o to viac, ak také deklarovanie zavinil žalovaný, a je teda iba následkom porušenia povinnosti žalovaným. Žalobca má za to, že týmto výkladom žalovaný v podstate popiera základný zmysel tohto inštitútu, t. j. odradiť a sankcionovať dodávateľa, ktorý dlhodobo a opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Ďalej žalobca poukázal na formálno-systematický výklad primeraného finančného zadosťučinenia vzhľadom na jeho začlenenie v texte pod nadpisom „Práva spotrebiteľa“, aby tak poprel tvrdenie žalovaného o jeho reštriktívnom výklade, pričom vyzdvihol tiež účel predmetného zákona, ktorým je „ochrana spotrebiteľa“. V nadväznosti na výšku uplatneného práva uviedol, že ju považuje za adekvátnu aj s ohľadom na skutočnosť, že v prípade potenciálneho uloženia sankcií žalovanému dohľadnými orgánmi by tie boli v nepomerne väčšom rozsahu. Takto uplatnená výška je primeraná aj vzhľadom na samotný postoj žalovaného, ktorý sa naďalej bráni zodpovednosti za porušenie spotrebiteľských práv, navyše to ospravedlňuje ľahostajnosťou spotrebiteľov v súvislosti s kontrakčným procesom. Práve ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť spotrebiteľa, ktorá je len prejavom jeho slabosti vo vzťahu spotrebiteľ – dodávateľ, nesmie byť spôsobom navyšovania príjmov dodávateľa. Konaním žalovaného tak aj preukázateľne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu ako spotrebiteľa, čo bolo preukázané v základnom konaní, v ktorom žalobca dosiahol úspech vlastnou procesnou aktivitou, pričom poukázal aj na narušenie bežného života a rodinného rozpočtu, keď žalovaný spôsoboval iba neúčelné predlžovanie konania, čo iba stupňovalo psychické vypätie, ktorému bol vystavený. V ďalšom žalobca poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, pričom záverom konštatoval, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil alebo mienil spôsobiť porušením spotrebiteľského práva a pri nepeňažných nárokoch má ísť o posudzovanie jeho výšky vzhľadom na recidívu týchto praktík s progresívnym charakterom. Zdôraznil, že výška primeraného finančného zadosťučinenia je síce vecou voľnej úvahy súdu, tá však nutne súvisí s individuálnymi a konkrétnymi danosťami prípadu s dôrazom na objektívne kritériá. V závere navrhol v celom rozsahu žalobe vyhovieť a zaviazať na náhradu trov konania žalovaného v plnom rozsahu. 4. V duplike zo dňa 24.04.2024 žalovaný poukázal na svoje doterajšie tvrdenia, na ktorých trvá v celom rozsahu a má za to, že sa vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam. 5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 19.9.2024, ktorého sa žalovaný a jeho právny zástupca nezúčastnili, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnili. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní na skutkovej i právnej argumentácii zotrval, pričom konkretizoval dôvody pre uplatnenie finančného zadosťučinenia vo výške 1.200,- eur. Majetkovú ujmu vymedzil ako bezdôvodné obohatenie dodávateľa vo výške 320,79 eur a tiež poukázal na majetkový charakter neprijateľných zmluvných podmienok – zmluvná pokuta, poplatky za upomienky, administratívny poplatok. Na záver vyzdvihol skutočnosť o pomere poskytnutých úverových prostriedkov vo výške 1.700,- eur a výšky reálneho plnenia spotrebiteľa vo výške viac ako 3.000,- eur. Súd na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkazmi, za preukázané podstatné skutkové tvrdenia považuje: 6. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/39/2022 zo dňa 24.5.2023 súd žalobe o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Dôvodom pre vyhovenie žaloby v časti, v ktorej súd určil úver za bezúročný a bez poplatkov, bola absencia obligatórnych náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v Zmluve a v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok, ich hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Predmetný rozsudok potvrdil ako vecne správny Krajský súd v Prešove sp. zn. 1CoCsp/23/2023 zo dňa 19.10.2023, čím prvoinštančný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 4.12.2023. Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia: 7. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
8. Podľa § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 9. Podľa § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 10. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024. 11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Súd dospel k záveru: 12. Po vykonaní dokazovania súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a dospel k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je v základe dôvodná a vo vzťahu k výške čiastočne dôvodná. 13. V konaní nebolo sporné, že žalobca ako spotrebiteľ v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/90/2021 úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, v čoho dôsledku sa domáha práva na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie tohto práva alebo povinnosti zodpovedá, resp. kto ho spôsobil a zasiahol tak do jeho spotrebiteľských práv. 14. V prvom rade sa súd zoberal otázkou o potrebe vzniku konkrétnej ujmy spotrebiteľovi. Formulácia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. jasne ustanovuje, že jediným predpokladom pre vznik, a teda aj možnosť priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde, z čoho vyplýva, že žiaden ďalší predpoklad, napríklad vznik ujmy (ako žalovaný tvrdí), zákon nevyžaduje. Zámerom zákonodarcu bolo posilniť ochranu práv spotrebiteľa, preto pojem „úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti“, nie je prípustné vykladať formalisticky a už vôbec nie reštriktívne. Pre úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti postačuje, ak k takému porušeniu práva alebo povinnosti dôjde, bez ohľadu na všetky ďalšie okolnosti, napr. či bol spotrebiteľ v konaní procesne aktívny alebo či vystupoval v základnom konaní na strane žalobcu alebo žalovaného, o čom má byť právoplatne meritórne rozhodnuté. Súd poukazuje aj na čoraz širšie koncipovanie tohto práva, keď v novom znení zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v jeho ust. § 3 ods. 1 písm. e), je v spojitosti s osobou, voči ktorej má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie použité slovné spojenie „porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa“, preto všetky aj doposiaľ existujúce nástroje na ochranu práv spotrebiteľa je potrebné aplikovať v prospech spotrebiteľa. Súd napokon uvádza, že ak má dodávateľ za to, že došlo k porušeniu povinností plynúcich zo Zmluvy samotným spotrebiteľom, tiež sa môže v tom rozsahu domáhať práv s tým spojených na nezávislom a nestrannom súde, avšak toto tvrdenie samo osebe nemá vplyv na už právoplatne skončené konanie, v ktorom bol spotrebiteľ fakticky úspešný. Práve deklarovanie týchto porušení, ako jediné, zakladá právo na primerané finančné zadosťučinenie ako nárok závislý, nadväzujúci. Zároveň toto právo nemožno ponímať za krajný prostriedok nápravy ako žalovaný tvrdí.
15. V tejto súvislosti zásadným je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.05.2022: „Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej).“ 16. K zodpovednosti oboch strán Zmluvy za plnenie obsahu právneho vzťahu vzniknutého na jej základe, teda jednak vzhľadom na jej koncipovanie, ktoré spotrebiteľ nemohol objektívne ovplyvniť vzhľadom na skutočnosť, že táto Zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou a jednak na jej kontrahovanie, keďže spotrebiteľ mal možnosť Zmluvu iba ne/podpísať, si v tejto súvislosti, aj keď už k otázke právoplatne vyriešenej v základnom konaní, súd osvojil tvrdenia žalobcu, ktoré súvisia s tvrdeniami žalovaného o ľahostajnosti spotrebiteľa pri uzatváraní Zmluvy, že tá je prejavom slabosti vo vzťahu spotrebiteľ-dodávateľ, nie prejavom ľahostajnosti. Odrazom tejto „slabosti“ v právnom vzťahu je nutnosť poskytnutia ochrany súdom tým, že „vady“ v Zmluve zakladajúcej tento právny vzťah budú deklarované v rozhodnutí, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný a práve také rozhodnutie tvorí podklad pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Preto aj tvrdenie žalovaného, že deklarovanie stavu porušení súdom je už dostačujúce, pretože plní sankčnú funkciu, je nutné vylúčiť. 17. Ako aj Krajský súd Prešov v sporovej veci medzi žalobcom a žalovaným v odvolacom konaní k základnému konaniu vedenému Okresným súdom Stará Ľubovňa pod sp. zn. 6Csp/39/2022 konštatoval, že aj napriek skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým boli vyhlásené neprijateľné zmluvné podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore za neplatné, je záväzné iba „inter partes“, a teda mohlo by sa javiť, že nemá následok voči dodávateľovi spočívajúci v generálnom zákaze ďalšieho používanie tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, táto povinnosť mu vyplýva už z dikcie § 53a Občianskeho zákonníka. Preto ak by sa dodávateľ zdržal používania takých zmluvných podmienok aj bez nutnosti ich určenia v konaní o abstraktnej kontrole spotrebiteľských zmlúv, nevznikol by žiadny relevantný podklad, na základe ktorého sa spotrebiteľ domáha práva na primerané finančné zadosťučinenie v nadväzujúcom konaní, ktoré završuje ochranu spotrebiteľa z titulu existencie právneho základu naň. 18. Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu o primeranosti požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Posudzovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, avšak tá nemôže byť v žiadnom prípade svojvoľná. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť súčasne funkciu satisfakčnú, preventívnu a sankčnú, preto stanovenie jeho výšky musí byť súdom ad hoc vyhodnotené tak, aby predmetná suma dostatočne odrádzala dodávateľa od konania, ktorého sa dopúšťa voči (úspešným) spotrebiteľom a zároveň, aby bol spotrebiteľ odmenený za to, že ako slabší subjekt absolvoval spor s ekonomicky a právne silnejším subjektom, čo má priniesť tiež benefit pre ostatných spotrebiteľov očakávajúc, že sa dodávateľ týchto zásahov už nedopustí, prípadne sa ich nedopustí v takej intenzite. Všetky tieto kritériá súd vyhodnocuje vo svojej súvzťažnosti. 19. Žalobca ako spotrebiteľ sa v sporovej veci sp. zn. 6Csp/39/2022 domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenia troch neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v Zmluve, čo nepochybne zasiahlo do jeho bežného života a rodinného života, nakoľko súdne konanie je sprevádzané neistotou o výsledok konania spojeného s možnou finančnou záťažou pre prípad neúspechu v konaní, spôsobujúc psychické vypätie v čase trvania konania. Nakoľko žalobca považoval za primeranú výšku 300,- eur z dôvodu určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a zároveň 300,- eur pre určenie každej z neprijateľných zmluvných podmienok, v úhrne 1.200,- eur, súd konštatuje, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu ju za primeranú nepovažuje. V tejto súvislosti súd primerane poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. k. 17CoCsp/33/2022-180 zo dňa 10.11.2022, v ktorom krajský súd špecifikoval rozsah dôkaznej povinnosti spotrebiteľa pri uplatnení si nároku na priznanie finančného zadosťučinenia, a to takto, cit.: „Odôvodnenie priznanej výšky nároku musí byť presvedčivé, lebo táto podľa zákona č. 250/2007 Z. z. spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá ale nemôže byť svojvoľná. Pri jej stanovení je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv a povinností, z okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa
žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, ako aj s ohľadom na výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovaným je priznanie finančného zadosťučinenia dôvodné. Žalobkyňa musela brániť svoje spotrebiteľské práva podaním žaloby, pričom už samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa však svoj nárok, okrem jeho prípustnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ničím ďalším neodôvodnila. Žalobkyňa neuviedla, a to ani v priebehu odvolacieho konania, či konanie žalovaného viedlo aj k vzniku iných negatívnych dôsledkov v je súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivým okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.. Spotrebiteľské práva žalobkyne boli porušené a tak jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Neznamená to, že jej patrí v takej výške, ako sama požadovala, resp. v akej jej tento nárok priznal súd prvej inštancie. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd prihliadal na všetky vyššie citované okolnosti prejednávanej veci a dospel k názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne je suma 50 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia základného súdneho konania a odradí dodávateľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Žalobkyňa zároveň nielenže, žiadne okolnosti odôvodňujúce výšku uplatneného nároku netvrdila, ale ani žiadne okolnosti dôkazmi nepreukázala. V súvislosti s výškou primeraného finančného zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška nároku musí byť objektívne preukázaná. Žalobkyňa svoje dôkazné bremeno uniesla len čiastočne, preto odvolací súd pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil len skutočnosť úspešného uplatnenia práv žalobkyne v základnom konaní. Vo všeobecnosti podanie žaloby a vedenie súdneho sporu každého zaťažuje, ide o zodpovednosť za svoje dôkazy a tvrdenia, za prípadný jeho negatívny výsledok. Preto je výška primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 eur postačujúca na kompenzáciu tejto nekomfortnej situácie a v prevyšujúcej časti odvolací súd nárok žalobkyne zamietol.“ 20. Súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom základného konania nebola otázka vydania bezdôvodného obohatenia, preto nemožno z toho dôvodu priznať primerané finančné zadosťučinenie odvíjajúc sa od tvrdenia žalobcu o majetkovej ujme vo výške 320,79 eur. Súd priznáva finančné zadosťučinenie z konkrétnych porušení už v základnom konaní preukázaných, a tak deklarovaných, čo sám vo svojom vyjadrení žalobca uvádza slovným spojením „Rozsudkom vydaným v základnom konaní a jeho odôvodnení je definované po stránke kvalitatívnej aj kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva ...“, preto súd nemôže z tohto tvrdenia odvodzovať primeranosť výšky priznaného zadosťučinenia. Súd zdôrazňuje, že základné konanie, t. j. konanie o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenie neprijateľných zmluvných podmienok, nemá majetkový charakter. Ak si spotrebiteľ uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie, má dôkaznú povinnosť aj k preukázaniu jeho výšky. Tento nedostatok vo vzťahu k preukázaniu primeranej výšky uplatneného práva je zhojený voľnou úvahou kvantifikácie tohto práva, ktorá tento nerovnovážny vzťah aj za existencie celkom abstraktnej situácie, keď zásah nemožno exaktne vyjadriť podľa hroziacej alebo existujúcej majetkovej ujmy, napraví. Ani argument žalobcu k požadovanej výške primeraného finančného zadosťučinenia spočívajúci na hrozbe nepomerne vyššej sankcie od orgánov vykonávajúcich dohľad v tejto oblasti nie je relevantným. 21. Pri hodnotení primeranosti výšky finančného zadosťučinenia súd zohľadnil najmä: negatívny vplyv súdneho konania na životný komfort žalobcu, prinajmenšom v podobe neistoty o výsledok sporu, samotnú intenzitu porušenia práv spotrebiteľa, ako aj absenciu prejavu rešpektu žalovaného k výsledku základného konania, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný. V súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít v obdobných prípadoch a na základe vlastného presvedčenia považoval konajúci súd za primeranú výšku finančného zadosťučinenia vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti vo výške 50,- eur, ako aj ku každej zmluvnej podmienke, ktorú určil za neprijateľnú, vo výške 50,- eur (3 x 50,- eur), teda v úhrne sumu 200,- eur.
22. Na základe uvedených skutočností v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a v prevyšujúcej časti nad rámec priznaného primeraného finančného zadosťučinenia 200,- eur žalobu zamietol. Podporne súd poukazuje i na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11CoCsp/13/2023 zo dňa 13.12.2023. O trovách konania súd rozhodol takto: 23. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 24. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, pričom v tomto prípade je treba mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1CSP) je uplatniteľná aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je tomu aj v tomto prípade. V týchto prípadoch sa však za procesne neúspešného žalobcu nemôže považovať ten, komu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku rozhodnutia závisiaceho od úvahy súdu, ale pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže aj v tomto prípade bolo konštatované, že žalobca splnil predpoklady na priznanie finančného zadosťučinenia, možno ho považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška finančného zadosťučinenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto okresný súd priznal žalobcovi 100% nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy (napr. pozri KS TT, sp. zn. 10Co/191/2017, KSPO, sp. zn. 12Co/53/2018, 12CoCsp/10/2021 a iné; Veľký komentár CSP, C. H. Beck, str. 926). 26. Dôvod v zmysle § 257 CSP v rámci rozhodovania o trovách konania súd nevzhliadol. 27. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch písomných vyhotoveniach. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané. Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.