Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 1Er/117/2010 8510204292 04. 09. 2025 JUDr. Erik Uhlár ECLI:SK:OSSL:2025:8510204292.6
Uznesenie Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/ XXX, XXX XX C. D., o vymoženie 304,- eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/117/2010-52 zo dňa 18.4.2023 vydanému vyšším súdnym úradníkom, takto rozhodol: I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/117/2010-52 vydanému vyšším súdnym úradníkom zo dňa 18.4.2023 z a m i e t a . II. Povinnému náhradu trov konania o sťažnosti voči oprávnenému nepriznáva . odôvodnenie: 1. Uznesením č. k. 1Er/117/2010 - 52 zo dňa 18.4.2023 Okresný súd Stará Ľubovňa rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Uvedené rozhodnutie vydal poverený vyšší súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil nedoplnením návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z., t. j. do 22.1.2016, pričom poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučný súd zmeškanie lehoty nemôže odpustiť. 2. Toto uznesenie napadol oprávnený podaním doručeným súdu 25.4.2023, označeným ako odvolanie – podľa jeho obsahu však správne ide o sťažnosť, teda o opravný prostriedok, ktorý aj v zmysle poučenia v napadnutom uznesení bolo možné využiť proti takémuto rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom. Napriek tomu však poverený vyšší súdny úradník dané podanie predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove, ktorý vec súdu prvej inštancie uznesením 11CoEk/1/2025 z 15.7.2025 vrátil bez rozhodnutia, poukazujúc na potrebu postupu podľa ust. § 248 v spojení s ust. § 249 Civilného sporového poriadku (ďalej tiež iba „CSP“), teda na to, že súd prvej inštancie má o podanej sťažnosti, teda o oprávneným využitom opravnom prostriedku proti vyššie uvedenému napadnutému uzneseniu, rozhodnúť. 3. Následne vec bola predložená sudcovi, ktorý preskúmal včas podanou sťažnosťou oprávneného napadnuté uznesenie, samotnú podanú sťažnosť a jej dôvody, ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo a dospel k záveru, že podaná sťažnosť nie je dôvodná. 4. Oprávnený sťažnosť odôvodňoval tým, že napadnuté uznesenie súdu považuje za nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje v odôvodnení podľa jeho názoru stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti súd považuje za preukázané a ktoré nie a z akých dôkazov vychádzal. Uviedol, že s názorom konajúceho súdu sa nestotožňuje. Poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie je vedené voči povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný pri uzavretí úverovej zmluvy a vystavení zmenky vyhlásil že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na účel povolania. Podľa názoru oprávneného sa preto na predmetné konanie nemôžu aplikovať právne
predpisy o ochrane spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že už k návrhu na vykonanie exekúcie priložil zmluvu o úvere, exekučný titul a zmenku, na základe ktorej bol oprávnenému exekučným titulom priznaný nárok. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to oprávnený upozornil v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, preto si podľa jeho názoru povinnosť vyplývajúcu mu z stanovenia § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov konania. 5. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,EP“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 6. Podľa § 39 ods. 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. 7. Podľa § 243f ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. 8. Podľa § 243f ods. 3 EP v znení účinnom do 31.3.2017, exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú. 9. Podľa § 243f ods. 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). 10. Podľa § 243f ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví. 11. Podľa § 243f ods. 6 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie. 12. Podľa § 57 ods. 1 písm. m/ EP v znení účinnom do 31.3.2017, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. 13. Podľa § 9a ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 14. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. 15. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. 16. Podľa § 243 CSP, v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. 17. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
18. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania. 19. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 20. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu. 21. Účinnosťou od 23.12.2015 došlo k novelizácii Exekučného poriadku (zákonom č. 438/2015 Z.z.), ktorá sa týkala vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami. Touto novelou bolo doplnené tiež prechodné ustanovenie § 243f EP, ktoré vyžaduje, aby uvedené skutočnosti boli doplnené aj v už začatých exekúciách, a to do 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., t. j. do 22.1.2016. 22. Zo súdneho spisu vyplýva, že uvedené doplnenie vo vzťahu k súdu v zákonnej lehote oprávnený neučinil, príslušné doplnenie doručil 21.1.2016 nie súdu ale iba súdnemu exekútorovi, pričom tento ho súdu predložil osobne až 4.2.2016, teda jednoznačne až po uplynutí dotknutej zákonnej lehoty. Z uvedeného dôvodu vyšší súdny úradník poukazujúc v tomto smere na uznesenia Ústavného súdu SR č. k.: III. ÚS 752/2016-7 z 8.11.2016, III. ÚS564/2016-11 z 13.9.2016, v ktorých súd vyslovil, že bolo potrebné predmetné doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručiť v zákonom stanovenej lehote priamo exekučnému súdu a nie súdnemu exekútorovi, predmetnú exekúciu správne, dôvodne a zákonne zastavil podľa § 243f ods. 5 EP. V tomto smere aj odôvodnenie napadnutého uznesenia je jasné, stručné a maximálne výstižné. Navyše možno poukázať na to, že v tejto súvislosti Krajský súd v Prešove v obdobnej veci v uznesení sp. zn. 20CoEk/8/2025 zo dňa 26.5.2025 vo vzťahu k včasnosti doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že „Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 774/2016-7 zo dňa 27. októbra 2016)“. 23. Čo sa týka námietok oprávneného v podanej sťažnosti o tom, že v danom prípade nešlo o spotrebiteľský právny vzťah, tieto súd úplne nedôvodné a neopodstatnené, pretože povaha vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského bola vyhodnotená a ustálená už u v uznesení tunajšieho súdu č.k. 1Er/117/2010-11 z 2.12.2010, právoplatnom 27.12.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 10CoE/5/2011-31 z 28.4.2011, ktorým už vtedy z tam uvedených dôvodov bolo exekučné konanie v jednotlivých častiach zastavené – na tam uvedené skutočnosti súd v celom rozsahu odkazuje, nakoľko ani vyššie uvedeným oneskorene podaným doplnením návrhu nebolo vo vzťahu k týmto preukázané nič, čo by tieto skutočnosti a z nich zistené závery o spotrebiteľskej povahe v danom prípade vzniknutého právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným vyvrátilo. 24. V kontexte sťažnostných námietok a obsahu vyššie uvedeného po zákonnej lehote predloženého doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie treba len pre úplnosť dodať, že v danom prípade rozsah udeleného poverenia na vykonanie exekúcie č. 5710 022324 nadväzoval iba na výsledky konania po právoplatnosti vyššie uvedeného uznesenia tunajšieho č.k. 1Er/117/2010-11 zo dňa 2.12.2010, právoplatné dňa 27.12.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 10CoE/5/2011 zo dňa 28.4.2011, ktorým bolo exekučné konanie v ňom uvedenej časti zastavené. Toto udelenie
poverenia navyše oprávneného nijako nezbavovalo splniť riadne a včas povinnosť podľa § 243f ods. 1 EP, čo v zákonnej lehote preukázateľne neučinil a teda takéto nesplnenie si povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie včas bolo spojené s nevyhnutným a jediným zákonným následkom uvedeným v § 243f ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017, a to zastavením exekúcie. Navyše § 243f EP v znení účinnom do 31.3.2017 používa slovné spojenie „zastavenie exekúcie“, čo značí, že ide o rozhodnutie v čase po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preto napadnutým uznesením správne exekúciu zastavil. 25. Len pre úplnosť je možné v danom prípade, nad rozsah vyššie uvedených skutočností, pre ktoré podaná sťažnosť nie je dôvodná, doplniť, že ak by doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo vykonané včas, tak súd by musel i postupom podľa § 243f ods. 6 EP a § 57 ods. 1 písm. m/ EP z tam uvedených dôvodov taktiež exekúciu zastaviť, pretože zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi exekučného konania, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, nemožno nijako vyvodiť záver, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným nemá charakter zmluvného vzťahu spotrebiteľského, keďže po jej preskúmaní súd zistil, že povinný v nej nie je označený ako fyzická osoba podnikateľ, teda obchodným menom, miestom podnikania a IČO-m, ale iba svojím menom, priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi, teda ako fyzická osoba nepodnikateľ. V zmluve o úvere je síce vyznačené prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania – avšak nijako inak toto nie je konkretizované, ničím podložené, ničím preukázané, že to zodpovedá skutočnosti a že danú skutočnosť oprávnený ako poskytovateľ úveru (v ktorého záujme to bolo primárne dané) náležite overil a skutočne poskytol úver na výkon povolania povinného a že daná skutočnosť naozaj nebola len zmluvu uzatvárajúcim sprostredkovateľom konajúcim v mene oprávneného pri jej uzatváraní účelovo vyznačená práve preto, aby sa vzniknutý právny vzťah nejavil ako spotrebiteľský. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. U spotrebiteľských zmlúv, za ktorú súd považuje aj zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi v tomto prípade, je bežné, že sú vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver tu poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený mal v rozhodnom čase v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo oprávneným preukázané, aby úver poskytol povinnému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti povinného. Za súčasnej absencie preukázania nespotrebiteľského charakteru tohto vzťahu a s poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, že pri pochybnostiach o obsahu zmluvy potrebné uplatniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, nemožno prijať iný záver ako ten, že ide o vzťah spotrebiteľský, preto ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, teda oprávnený, ktorý toto však neustál ani oneskorene podaným doplnením návrhu na vykonanie exekúcie. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník (povinný) pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si oprávnený nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol (viď k uvedenému uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoEk/15/2023-103 z 13.12.2023). Podnikateľ pri výkone podnikateľskej činnosti nemôže pristúpiť k praktikám, ktoré vedú iba k spochybneniu charakteru zmluvného vzťahu, a to s účelom vyhnúť sa dopadajúcej zákonnej úprave chrániacej spotrebiteľské vzťahy vznikajúce medzi obchodníkom a spotrebiteľom na základe zmluvy, a to bez ohľadu na jej právnu formu. V danom prípade je pritom zároveň preukázané, že konajúci
rozhodcovský súd vydal rozsudok – tu predložený ako exekučný titul výlučne na základe predloženej zmenky a v konaní, v ktorom bol vydaný tento exekučný titul nebol preskúmaný prípadný spotrebiteľský charakter zmluvy, a teda neboli ani skúmané zmluvné podmienky z hľadiska ich možnej neprijateľnosti či rozporu s dobrými mravmi, resp. so zákonom. 26. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a z hore uvedených dôvodov súd postupujúc podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení podanú sťažnosť zamietol, pretože nie je dôvodná. 27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 29. V konaní o podanej sťažnosti bol plne úspešný povinný, ktorému však v tejto súvislosti žiadne preukázateľné trovy nevznikli (nebol v konaní o nej právne zastúpený, nevyjadril sa k nej, neplatil v súvislosti s ňou žiadne súdne poplatky a pod.), preto mu súd podľa § 257 CSP náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.