Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 7Er/173/2012 8512201734 30. 09. 2025 JUDr. Erik Uhlár ECLI:SK:OSSL:2025:8512201734.2
Uznesenie Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávnenej: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, proti povinnému: D. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, právne zastúpeného JUDr. Gáborom Szárazom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, o vymoženie dlžného a bežného výživného, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Dušanom Sopkom pod sp. zn. EX 26/12J, takto rozhodol: I. Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a. II. Súd na základe návrhu oprávnenej exekúciu z a s t a v u j e. III. Žiadnemu z účastníkov konania súd n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. IV. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Stará Ľubovňa poverením číslo 5710 *025419 zo dňa 5.4.2012 poveril súdneho exekútora (v tom čase Mgr. Jána Jurašovského) vykonaním exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky oprávnenej, a to vymoženia dlžného výživného za obdobie 17.12.2011 až 15.3.2012 v celkovej výške 237,30 eur, bežného výživného 80,- eur od 16.3.2012 do budúcna, ako aj trov oprávnenej v exekučnom konaní 6,64 eur, pričom exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/142/2011 zo dňa 22.11.2011. 2. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konanie začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. 3. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. 4. Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. 5. Dňa 5.4.2018 povinný podal návrh na zastavenie exekúcie poukazujúc na to, že dlžnú sumu výživného uhradil, vo vzťahu k čomu poukazoval na uznesenie prokurátorky OP Stará Ľubovňa sp. zn. Pv 487/12/7710 z 3.1.2013, z ktorého však vyplýva, že vyživovaciu povinnosť riadne a dobrovoľne neplnil ani po 15.3.2012, kde dlh za obdobie, na ktoré sa vzťahovalo jeho príslušné trestné stíhanie uhradil až 19.11.2012. Ďalšie platby výživného preukazoval výpismi z účtu a poštovým poukazom predloženými prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 1.2.2019, avšak ani týmito nebolo preukázané riadne a pravidelné plnenie vyživovacej povinnosti. Okrem toho rozsudkom tunajšieho súdu 4P/94/2016 zo dňa 15.3.2017, právoplatným 4.4.2017 bola jeho vyživovacia povinnosť voči oprávnenej zvýšená na sumu 130,- eur mesačne od 11.5.2016, pričom výživné 483,20 eur za dobu 11.5.2016 až 28.2.2017 bol povinný
uhrádzať v splátkach po 30,- eur mesačne splatných s bežným výživným. Rozsudkom tunajšieho súdu 2P/28/2024 zo dňa 28.5.2024 bola oprávnená zverená do osobnej starostlivosti povinného a na plnenie vyživovacej povinnosti voči nej bola v zmysle uvedeného rozsudku počnúc jeho vykonateľnosťou (13.6.2024) zaviazaná matka oprávnenej. Ani na opakované výzvy zo strany súdu nebolo matkou oprávnenej, ani exekútorom (ktorému prípadné priame úhrady zo strany povinného k rukám matky oprávnenej neboli touto oznámené), ani samotným povinným a po tom, čo nadobudla plnoletosť a plnú procesnú spôsobilosť v danom konaní ani oprávnenou preukázané, že vyživovacia povinnosť povinného za celé rozhodné obdobie bola splnená, ako aj, že boli z jeho strany uhradené, resp. exekútorom vymožené i trovy exekúcie. Súdny exekútor len podaním zo dňa 7.5.2025 oznámil, že na jeho osobitný účet boli poukázané iba trovy exekúcie 674,- eur. 6. Návrh podaný samotným oprávneným na zastavenie exekúcie súd zamietol, pretože skutočnosť, že v prípade vymáhania výživného v určitom časovom období povinný aktuálne nemá na výživnom dlh nie je dôvodom zastavenia exekúcie, osobitne ak poverenie na jej vykonanie bolo udelené aj na vymáhanie bežného výživného a oprávnený sám zastavenie exekúcie nenavrhol (teda zrejme celkové správanie povinného nevzbudzovalo dôvodný predpoklad jeho riadneho plnenia do budúcna). Aj tu treba podotknúť, že povinný čo sa týka jeho návrhu na zastavenie exekúcie poukazoval na zastavenie trestného stíhania (ktoré bolo vedené za obdobie od 1.1.2012), pričom prokurátorka uznesenie o zastavení vydala 3.1.2013, kde poukazuje, že príslušnú povinnosť splnil povinný 19.11.2012, avšak sám povinný o tom, že riadne a včas plnil výživné aj do doby podania jeho návrhu na zastavenie exekúcie (5.4.2018) už súčasne s jeho podaním nepreukázal a ani nepreukazoval. Jeho čiastočné plnenie dňa 19.11.2012 pritom nemalo žiaden vplyv na oprávnenie vymáhať aj bežné výživné do budúcna. Návrh povinného na zastavenie exekúcie tak súd ako bezpredmetný a neopodstatnený zamietol, nakoľko nebol vo vzťahu k nemu zistený žiadny z dôvodov podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie v zmysle pôvodne udeleného poverenia a takým dôvodom nemohla byť ani neskoršia zmena v zmysle rozsudku tunajšieho súdu 4P/94/2016 zo dňa 15.3.2017, pretože podľa § 58 ods. 3 Exekučného poriadku zastavenie exekúcie nemožno uplatňovať z dôvodu, že sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok a splátok a rovnako tak sama osebe ani skutočnosť, že rozsudkom tunajšieho súdu 2P/28/2024 zo dňa 28.5.2024 bola oprávnená zverená do osobnej starostlivosti povinného – nakoľko táto len ku dňu právoplatnosti uvedeného rozsudku mohla len obmedziť obdobie, za ktoré výživné vo vzťahu k oprávnenej od povinného mohlo byť vymáhané (osobitne za situácie, kedy žiadnym zo subjektov konania nebolo preukázané riadne, že toto bolo k danému dátumu uhradené v plnej výške). 7. Preto exekúciu bolo možné zastaviť v danom prípade až na podklade návrhu na jej zastavenie, ktorý podala exekútorovi dňa 8.9.2025 samotná oprávnená a ktorý súdny exekútor súd postúpil na rozhodnutie dňa 16.9.2025. V takom prípade súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku zastaví, a to bez toho, aby bolo potrebné skúmať rozsah vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva. Prejavením vôle zastaviť exekúciu zo strany oprávneného, teda osoby, ktorá navrhla jej vykonanie, je súd viazaný a exekúcia na podklade takého návrhu zastavená byť musí. Preto súd exekúciu na podklade návrhu oprávnenej zastavil. 8. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 9. Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 12. O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku a § 257 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania. K zastaveniu konania došlo síce na návrh oprávnenej, avšak v tomto smere nemožno opomenúť, že k tomuto pristúpila po nadobudnutí plnoletosti a dosiahnutí plnej procesnej spôsobilosti
v konaní a vzhľadom na zmenu pomerov, a to skutočnosť, že žijú s povinným spolu v spoločnej domácnosti, čo sú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania. 13. Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. 14. Podľa § 200 ods. 5 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. 15. Súdny exekútor spolu s predložením návrhu oprávnenej na zastavenie exekúcie výslovne uviedol, že v tomto konaní náhradu trov exekúcie si neuplatňuje, preto bolo týmto uznesením rozhodnuté, že táto náhrada sa mu nepriznáva. Poučenie: Proti výrokom pod bodmi I., II. a IV. tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné. Proti výroku pod bodom III. tohto uznesenia je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Stará Ľubovňa, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§365 ods.3 CSP).