Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 7C/4/2024 8524201225 18. 03. 2025 JUDr. Karol Krochta ECLI:SK:OSSL:2025:8524201225.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Stará Ľubovňa, sudcom JUDr. Karolom Krochtom v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpená: JUDr. Ján Slovinský, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 525 158, proti žalovaným: 1/ A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Maroš Zima, s. r . o., Okružná 107, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 47 234 831, 2/ Mesto Stará Ľubovňa, so sídlom Obchodná 1108/1, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 00 330 167, v konaní o zriadenie vecného bremena, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Stranám sporu náhradu trov konania
nepriznáva. odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.10.2024 domáhala zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemky žalovaných z dôvodu prístupu na pozemok v jej výlučnom vlastníctve, a to za jednorazovú odplatu žalovanému 1/ vo výške 673,59 eur a žalovanému 2/ vo výške 152,69 eur. Zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pred podaním žaloby sa snažila uvedenú záležitosť vyriešiť návrhom na zriadenie zmluvného vecného bremena so žalovanými, resp. so žalovaným 2/ aj návrhom na odkúpenie pozemku, no bezúspešne. Podľa názoru žalobkyne sa jej pozemok bez možnosti odkúpenia, resp. zriadenia vecného bremena stane bezcenným, bez možnosti predať ho, prípadne prenajať, preto sa v predmetnej veci obrátila so žalobou na súd. 2. K žalobe žalobkyne sa vyjadril žalovaný 2/ podaním doručeným súdu dňa 8.11.2024, v ktorom uviedol, že predaj pozemkov žalobkyni z dôvodu osobitného zreteľa podľa žalovaného 2/ v tomto prípade nebol možný, keďže žalobkyňa má na svoj pozemok prístup cez svoje pozemky a pozemok žalovaného 1/ a žalovaný 2/ jej vo využívaní pozemku na účel prechodu nebráni. Rovnako nie je namieste ani zriadenie vecného bremena. K navrhovanej cene jednorazovej odplaty za zriadenie vecného bremena uviedol, že mesto má v zásadách hospodárenia určenú všeobecnú odplatu za zaťažovanie pozemku vecným bremenom vo výške 5,- eur/m2, preto mu nie je zrejmé, akým spôsobom znalec ohodnotil pozemok žalovaného 2/, keďže záber jeho pozemku je vo väčšej výmere ako žalovaného 1/, pričom hodnota vecného bremena je u žalovaného 2/ nižšia. Zriadenie vecného bremena považuje za neprimerané vo vzťahu k obmedzeniu vlastníka a veľkosti pozemku žalobkyne. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. 3. Žalovaný 1/ k žalobe žalobkyne v podaní doručenom súdu dňa 15.11.2024 v zhode so žalovaným 2/ uviedol, že nejde o jedinú prístupovú komunikáciu k nehnuteľnosti žalobkyne, preto nie je nevyhnutné,
aby prechádzala cez pozemky žalovaných. Žalovaný 1/ nesúhlasí s podanou žalobou, keďže žalobkyňa má umožnený vstup na svoj pozemok, v ktorom nie je obmedzovaná a využíva ho minimálne 20 rokov a z toho dôvodu navrhuje v celom rozsahu žalobu zamietnuť a priznať žalovanému 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. K vyjadreniu žalovaného 1/ žalobkyňa v replike doručenej súdu dňa 30.12.2024 poukázala na šírku prechodu na svoj pozemok asi 40 - 50 cm, cez ktorý nemôže preniesť ani materiál na opravu kurníkov, na to je nevyhnutný prechod a prejazd motorovým vozidlom cez parcely žalovaného 1/ a žalovaného 2/. V tejto súvislosti navrhla vykonať obhliadku na mieste samom. Nehnuteľnosť bez zriadeného vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu je podľa jej názoru nepredajná a v prípade, že by si chcela zlegalizovať kurníky, je nevyhnutné zabezpečiť prostredníctvom vecného bremena právo prechodu a prejazdu k parcele. Pre prípad, že by si žalobkyňa chcela postaviť na svojom pozemku stavbu, nebude jej vydané stavebného povolenie, nakoľko nemá k parcele zabezpečený prístup. Žalobkyňa preto zotrváva na podanej žalobe a žiada, aby súd žalobe vyhovel a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Obsahovo zhodné argumenty žalobkyňa prezentovala aj v replike doručenej súdu dňa 30.12.2024 k vyjadreniu žalovaného 2/. K namietanej výške odplaty za zriadenie vecného bremena uviedla, že vecné bremeno ocenila znalkyňa v odbornom posudku, pričom zohľadnila veľkosť pozemku, lokalitu a využitie pozemku. Tvrdenie žalovaného 2/, že si žalobkyňa oplotila pozemok v jeho vlastníctve a užíva ho ako svoj považuje za nepravdivé, užíva výlučne svoj pozemok, ktorý je oplotený a na ktorom má hydinu, kurín a ďalšie hnuteľné veci. Snahou žalobkyne je zabezpečiť si stály a nerušený zákonný prístup k svojej nehnuteľnosti a vyhnúť sa problémom na príslušných úradoch pre prípad, že sa rozhodne svoj majetok predať alebo stavať na ňom budovy pevne spojené so zemou. 6. Žalovaný 2/ v duplike doručenej súdu dňa 22.1.2025 v plnom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení k podanej žalobe a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 7. Žalovaný 1/ v duplike doručenej súdu dňa 5.2.2025 rovnako zotrval v celom rozsahu na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a vo vzťahu k prechodu cez svoj pozemok uviedol, že tento považuje za dostatočný na prenesenie náradia, prepraviek, prechodu fúrikom a pod. V prípade potreby prenosu väčšieho materiálu jej žalovaný 1/ nebude brániť v prechode cez svoj pozemok. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol žalobe nevyhovieť a zamietnuť ju ako nedôvodnú. 8. Súd vo veci nariadil termín pojednávania na deň 18.3.2025 a vec prejednal v prítomnosti sporových strán, ktoré zotrvali na svojich písomných vyjadreniach a argumentáciách v nich uvedených. Žalobkyňa na pojednávaní opakovane uviedla, že pozemok v jej vlastníctve bez vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemky žalovaných bude nepredajný a znovu poukázala na skutočnosť, že so žalovanými sa snažila dohodnúť, avšak bezúspešne. Žalovaný 1/ považuje žalobu v celom rozsahu za neopodstatnenú z dôvodu nesplnenia predpokladov pre zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ, keďže žalobkyňa nie je vlastníčkou stavby na svojom pozemku, ku ktorému má prístup zabezpečený a v prechode cez svoj pozemok jej nikdy nebránil, ani nebude brániť. Podľa žalovaného 2/ na pozemku žalobkyne sa nenachádza žiadna stavba, pričom v prístupe na pozemok jej nebráni, preto navrhol, aby súd žalobu voči nemu zamietol. 9. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 10. Podľa § 124 Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. 11. Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. 12. Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
13. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. 14. Podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. 15. Podľa § 187 ods. 1, ods. 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 16. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 17. Podľa § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. 18. V posudzovanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala zriadenia vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, s poukazom na čl. 4 ods. 1, 2 CSP, spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcely žalovaných, z dôvodu zabezpečenia nerušeného prístupu k svojej nehnuteľnosti, s cieľom vyhnúť sa do budúcnosti možným problémom spojených s predajom alebo prípadnou výstavbou budovy spojenou so zemou pevným základom na svojom pozemku. Predmetom konania vymedzeným žalobkyňou je teda zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty, preto úlohou súdu bolo zaoberať sa existenciou zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena. 19. Vecné bremená sú v Občianskom zákonníku upravené v tretej hlave druhej časti a spolu s vlastníckym právom (spoluvlastníctvom), právom držby, záložným právom, zádržným právom a vecným predkupným právom patria k vecným právam a predstavujú vzťah osoby k veci. V prípade vecných bremien ide o vecná práva k cudzím veciam. 20. Vecné bremeno ako vecné právo k cudzej veci možno charakterizovať aj ako súbor právnych noriem, ktoré vecno-právne obmedzuje vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Z dikcie ustanovenia § 151n ods. 1 a ods. 2 OZ vyplýva, že vecné bremená môžu obmedziť iba vlastníka vecí nehnuteľných. Vecné bremeno je spojené alebo s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo s určitou osobou charakterizovanou jej vzťahom k určitej nehnuteľnosti. Podstatným obsahom vecného bremena je zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, ktorého obmedzujú vo výkone jeho vlastníckeho práva. Na druhej strane každej povinnosti vyplývajúcej z vecného bremena zodpovedá určité právo oprávneného subjektu - právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu musí mať nepretržitý alebo opakujúci sa charakter (opakujúce sa plnenia). Obsahom vecného bremena teda nemôžu byť práva, v prípade ktorých nejde o opakujúci sa výkon, a ani jednorazové činnosti. 21. Vecné bremeno spočívajúce v práve cesty možno podľa § 151o ods. 3 OZ zriadiť za podmienok uvedených v tomto ustanovení. Na zriadenie práva nevyhnutnej cesty musia byť splnené tri podmienky: 1. vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, 2. prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a 3. neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. 22. Podľa § 151o ods. 3 OZ možno zriadiť vecné bremeno len v prospech vlastníka stavby, nie v prospech vlastníka pozemku. Súd v zmysle § 151o ods. 3 OZ nemá zákonnú možnosť zriadiť vecné bremeno cesty k pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou. Ak zákon upravuje zriadenie vecného bremena výlučne v prospech vlastníka stavby, nemožno zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda musí byť na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty v prospech vlastníka stavby splnená podmienka, že vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom
priľahlého pozemku, prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. 23. V konaní mal súd nesporne preukázané, že žalobkyňa, ktorá sa domáha zriadenia vecného bremena, je výlučnou vlastníčkou pozemku parcelné číslo 592/3 v k. ú. E. F.. Nespornou skutočnosťou je i to, že žalovaní sú vlastníkmi priľahlých pozemkov, žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom pozemku parcelné číslo 592/4 v k. ú. E. F., a žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom pozemkov parcelné číslo 595/4 a 595/8 v k. ú. E. F.. Súd mal zároveň zo skutkových tvrdení strán nesporne preukázané, že žalovaní žalobkyni v prechode cez ich pozemky žiadnym spôsobom nebránia. 24. Za rozhodujúcu okolnosť, ktorú je v tomto prípade potrebné pri rozhodovaní o zriadení vecného bremena vziať do úvahy, je skutočnosť, ktorá v konaní vyšla najavo, teda, že na pozemku žalobkyne sa nenachádza stavba, vo vzťahu ku ktorej môže súd v zmysle ust. § 151o ods. 3 OZ svojím rozhodnutím zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu, ale kurín, ktorý nie je stavbou v zmysle platného práva. V prístupe k pozemku žalobkyne, na ktorom sa nachádza kurín navyše žalovaní ako vlastníci priľahlých pozemkov žalobkyni, ako to vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu, doteraz nijako nebránili a nebránia. Nemožno preto obmedziť vlastníkov priľahlých pozemkov právom prechodu k pozemku žalobkyne, ktorý nie je zastavaný stavbou. 25. S poukazom na uvedené mal súd v prejednávanej veci zo zhodných skutkových tvrdení strán a skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo preukázané, že na pozemku žalobkyne sa nenachádza stavba, preto neexistuje predpoklad pre zriadenie vecného bremena v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 151o ods. 3 OZ, spočívajúce v potrebe zabezpečiť prístup k stavbe, a to ani za použitia analógie podľa čl. 4 CSP, na ktorú žalobkyňa poukázala v žalobe. 26. V zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/8/2023 zo dňa 14.3.2023, práva vyplývajúce z vecných bremien vznikajú predovšetkým zo zmlúv, vznik vecného bremena však môže založiť aj rozhodnutie súdu, ale musí sa opierať o konkrétny dôvod, ktorý vyplýva z ustanovenia príslušného zákona. V ostatných prípadoch nie je súd oprávnený zriadiť vecné bremeno. Rozhodnutie o zriadení vecného bremena má konštitutívne účinky a následný zápis, do katastra nehnuteľnosti formou záznamu má len deklaratívny charakter. Súd môže zriadiť vecné bremeno iba na základe výslovného zákonného splnomocnenia. Analógia je v tomto prípade vylúčená. Občiansky zákonník umožňuje súdu zriadiť vecné bremeno iba v prípade: neoprávnenej stavby, ak je vecné bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (§ 135c ods. 3 OZ), zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnilo reálnym rozdelením spoločnej nehnuteľnosti (§ 142 ods. 3 OZ) a zriadenia práva cesty vlastníkovi stavby (§ 151o ods. 3 OZ). V ostatných prípadoch nemôže súd svojím rozsudkom zriadiť vecné bremeno, a to ani vtedy, ak by sa z okolností prípadu javilo zriadenie vecného bremena nutným východiskom na jeho riešenie. K tomu podporne odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3155/2009. 27. V citovanom rozhodnutí Krajský súd v Prešove takisto podporne poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1438/2004 zo dňa 16.5.2005, podľa ktorého: „Rozhodnutie o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštitutívnym, pretože sa ním zriaďuje hmotnoprávny vzťah, ktorý tu doposiaľ nebol. Konštitutívne súdne rozhodnutie však nie je možné vydávať na základe analogickej aplikácie ustanovení občianskeho zákonníka. Analógiu upravuje § 853 OZ, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Konštitutívny rozsudok vydaný v občiansko-súdnom konaní je (na rozdiel od rozsudku deklaratórneho) právnou skutočnosťou občianskeho práva hmotného. Pred jeho vydaním neexistuje hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi, ktorý by bolo možné posúdiť analogicky. Samotné splnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia o zriadení vecného bremena nemá za následok vznik právnych vzťahov, pretože tie vzniknú až v dôsledku súdneho rozhodnutia, preto pred vydaním rozhodnutia tu nie je právny vzťah, ktorý by bolo možno posudzovať analogicky. Konštitutívne rozhodnutie teda nedeklaruje už existujúce práva a povinnosti, ale zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá, mení alebo ruší subjektívne práva a povinnosti. K takémuto zásahu je nevyhnutné výslovné ustanovenie zákona, ktoré výnimočne dovoľuje súdu z podnetu žalobcu zasiahnuť do súkromných práv a povinností. Takto však nie je možné zasahovať do práv účastníkov podľa primeraného použitia zákona. V prípade vlastníckeho práva by takýto postup súdu bol v rozpore s čl. 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd. Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti opakovane vyslovil, že v iných prípadoch než ktoré sú upravené v zákone, nemôže súd svojim rozsudkom zriadiť vecné bremeno, a to ani vtedy, keby sa z okolností prípadu javilo zriadenie vecného bremena nutným východiskom k jeho vyriešeniu. Rozhodnutie o zriadení vecného bremena, teda nemožno vydať na základe analogickej aplikácie zákona. Preto § 151o ods. 3 OZ nie je možné ani za použitia analógie aplikovať na iný prípad než ten, ktorý je v ňom uvedený“. 28. Odhliadnuc už od vyššie uvedeného je potrebné podotknúť i to, že súd pri úvahe o tom, či zriadi vecné bremeno, musí mať na zreteli aj princíp proporcionality platný pri obmedzení základných práv, preto nemá povinnosť zriadiť vecné bremeno, ak by jeho zriadenie malo za následok také obmedzenie vlastníckych práv žalovaných, ktoré by bolo vo výraznom nepomere k výkonu vlastníckych práv žalobkyne (to však iba za predpokladu, že by sa na pozemku žalobkyne nachádzala stavba v právnom slova zmysle, kde v súdenej veci o takýto prípad bezpochyby nejde). Pri zriaďovaní práva cesty treba totiž dbať aj na to, aby právo vlastníka pozemku bolo obmedzené čo možno najmenej, keďže predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku. V tomto prípade žalobkyňa odôvodnila potrebu prístupu na svoj pozemok zriadením vecného bremena z dôvodu opravy na ňom stojaceho kurníka a na ten účel prenášania náradia a materiálu, ako aj prípadnou budúcou výstavbou, resp. jeho predajom. Zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu na účel prístupu na pozemok žalobkyne a prenosu materiálu ku kurníku, ktorý sa na ňom nachádza, a to aj za predpokladu, že by išlo o stavbu v právnom slova zmysle, no nejde, by bolo potrebné považovať za neprimerané obmedzenie vlastníckeho práva žalovaných, ku ktorému by došlo zaťažením ich nehnuteľností z uvedeného dôvodu, navyše za situácie, keď žalovaní žalobkyni v prechode cez ich pozemky, a to aj pre prípad prenosu väčšieho množstva materiálu, nebránia. Nepomernú výhodu by žalobkyni podľa názoru súdu poskytla aj prípadná výstavba, na základe ktorej by nepochybne došlo k zhodnoteniu jej nehnuteľnosti, v porovnaní s ujmou, ktorá by realizáciou výstavby vznikla žalovaným, znehodnotením ich pozemkov. Zriadenie vecného bremena by za týchto okolností neprimerane obmedzilo vlastníkov zaťažením ich pozemkov a viedlo by k porušeniu spravodlivého pomeru medzi výhodou, ktorú cesta poskytuje žalobkyni a ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti (žalovaným). 29. Vychádzajúc zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia mal súd nepochybne preukázané, že v súčasnosti neexistuje dôvod na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty žalobkyne cez parcely vo vlastníctve žalovaných tak, ako sa toho žalobkyňa v tomto konaní domáha. Argumentácia žalobkyne, že nehnuteľnosť bez zriadeného vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu je nepredajná, a že prístup k jej pozemku je potrebné zabezpečiť aj pre prípad budúcej možnej výstavby alebo predaja, je bezpredmetná. Súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok súdu rozhodujúci vždy stav v čase jeho vyhlásenia. Poukazovanie na stav do budúcna (pro futuro) preto nemá na rozhodnutie súdu o zriadení (nezriadení) vecného bremena žiadny vplyv. Pri rozhodovaní súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Súd preto opakovane uvádza, že v prípade požadovaného zriadenia vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ neboli splnené zákonné predpoklady, ktoré by umožňovali súdu svojim rozhodnutím vecné bremeno zriadiť, keďže vychádzajúc z nesporných skutočností, žalobkyňa nie je vlastníčkou žiadnej stavby na priľahlom pozemku, ku ktorej by bolo potrebné zabezpečiť prístup a žalovaní žalobkyni v prístupe na jej pozemok aj tak nebránia. 30. Pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dokazovania v súvislosti so zriadením vecného bremena, súd všetky návrhy považoval za nehospodárne a neúčelné, preto ich zamietol. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019, možno nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.
31. Poukazujúc na uvedené dôvody nevyhovenia dôkaznému návrhu tej-ktorej strany súd uvádza, že všetky v konaní stranami navrhované dôkazy sú z pohľadu skutkového a právneho kontextu veci bezvýznamné, nespôsobilé preukázať takú skutkovú okolnosť, ktorá by bola pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca. V konkrétnych okolnostiach prípadu súd vykonanie navrhovaných dôkazov vyhodnotil ako nadbytočné. Zo zhodných tvrdení sporových strán a z toho, čo v konaní vyšlo najavo, mal súd preukázané, že pre zriadenie vecného bremena neexistuje zákonný predpoklad, keďže žalobkyňa nie je vlastníčkou stavby a žalovaní jej v prístupe na jej pozemok nebránia. 32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol. 33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 34. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 35. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 36. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ustanovenia § 257 CSP. Rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256 CSP), ale aj úvaha o možnej úprave rozsahu nároku na náhradu trov konania na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pretože na tomto základe aj v celom rozsahu úspešná strana sporu môže mať nárok na náhradu trov konania iba čiastočný alebo jej možno náhradu trov konania nepriznať aj úplne. 37. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. 38. K predpokladom vydania rozhodnutia súdu o náhrade trov konania podľa § 257 CSP, t.j. možnosti súdu nepriznať úspešnej sporovej strane nárok na náhradu trov konania súd uvádza, že ide o výnimočnú možnosť, ktorá je takto aj expressis verbis vyjadrená a súčasne naviazaná na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS/292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS/727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži
na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I.ÚS/2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. 39. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania; pritom treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by mal hradiť trovy konania, ale je nutné tiež uvážiť, ako by sa také rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj účastníkov v priebehu konania a ďalšie (I.ÚS/188/08 Sb. 49). Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP aj vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi, či v ich príbuzenskom pomere. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 158/2015 zo 17. marca 2015, podľa ktorého vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania či ich príbuzenský pomer možno kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 257 CSP). 40. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko (napr. nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, obdobne aj nález Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018). 41. V súlade s vyššie citovanou rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky súd preto na pojednávaní dňa 18.3.2025 vyzval strany na vyjadrenie k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP. 42. Žalobkyňa sa k možnej aplikácii § 257 CSP nevyjadrila, žalovaný 1/ uviedol, že si uplatňuje náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovaný 2/ si náhradu trov konania neuplatnil, pretože mu žiadne nevznikli. 43. Žalobkyňa netvrdila žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, ani tkvejúce v jej majetkových, sociálnych, osobných, zárobkových a iných pomerov, no súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ prihliadol, s poukazom na vyššie uvedené uznesenie Ústavného súdu SR, na ich vzájomné dlhodobo vážne narušené, ba priam až antagonické vzťahy. Ide pritom o príbuzenský vzťah, vzťah sestry a brata, ako jedného z najbližších rodinných vzťahov, ktorý sa negatívne prejavoval počas tohto konania, napr. aj vzájomným oslovovaním pán a pani, resp. označením už nebohých rodičov žalobkyne a žalovaného 1/ zo strany žalovaného 1/ iba za jeho rodičov s tým, že žalobkyňa by mala vedieť, či to boli aj jej rodičia. Súd je toho názoru, že uvedené závery Ústavného súdu je možné aplikovať aj na predmetný prípad, a preto dôvody hodné osobitného zreteľa je možné vidieť v hlboko narušenom súrodeneckom vzťahu žalobkyne a žalovaného 1/, ktorý sa prejavuje aj v inštitúte náhrady trov sporového konania. 44. Zohľadňujúc vzájomne dlhodobejšie pretrvávajúci negatívny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, v záujme eliminácie jeho prípadnej ďalšej eskalácie, je podľa názoru súdu v súlade so zásadou spravodlivosti súdneho konania aplikovanie ust. § 257 CSP na predmetný prípad, a teda pre dôvody hodné osobitného zreteľa nepriznať trovy konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ žiadnej z týchto sporových strán. Podľa názoru súdu nepriznanie trov konania zároveň výraznejším spôsobom neovplyvní majetkovú situáciu sporových strán a nebude mať na ich pomery zásadnejší dopad. 45. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 2/ ako úspešnej strane by patrila náhrada trov konania, avšak žalovaný 2/ na základe výzvy súdu k možnej aplikácii § 257 CSP uviedol, že trovy konania nežiada priznať, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd o trovách konania rozhodol druhým výrokom tohto rozsudku tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch písomných vyhotoveniach. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané. Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).