Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Trnava 16C/41/2023 2123204792 07. 03. 2025 JUDr. Simona Vráblová ECLI:SK:OSTT:2025:2123204792.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Trnava JUDr. Simonou Vráblovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, právne zastúpeného: JUDr. Martina Kočíková, advokátka so sídlom Kapitulská 26, Trnava proti žalovanej 1: A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, F. E. a žalovanému 2: G. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, I., zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 253 339, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie otcovstva takto rozhodol: I. Súd určuje, že súhlasné vyhlásenie rodičov – matky A. G., B. D., narodenej XX.XX.XXXX a G. G., narodeného XX.XX.XXXX urobené na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto zo dňa 28.11.2022 týkajúce sa otcovstva k maloletému J. D., narodenému XX.XX.XXXX je neplatné. II. Návrh o určenie otcovstva žalobcu k maloletému J. D., narodenému XX.XX.XXXX vylučuje na samostatné konanie. III. Žalobca má voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 15.06.2023 žiadal, aby súd určil, že súhlasné vyhlásenie rodičov žalovanej 1 a žalovaného 2 urobené na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto zo dňa 28.11.2022, týkajúce sa otcovstva k maloletému J. D., narodenému XX.XX.XXXX, je neplatné. Zároveň sa v konaní domáhal určenia otcovstva k maloletému a priznania nároku na náhradu trov konania. 2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný 2 nie je právnym a biologickým otcom maloletého J.. Vyslovenia, že právny úkon – súhlasné vyhlásenie rodičov je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu porušenia § 37 Občianskeho zákonníka sa žalobca domáha, pretože obaja žalovaní mali v čase vykonania právneho úkonu vedomosť o tom, že žalovaný 2 nie je otcom maloletého a obaja žalovaní vedeli, že otcom maloletého je žalobca. Žalovaná 1 konala úmyselne a účelovo, pretože vedela, že žalobca už v tom čase podnikol právne kroky k tomu, aby bol uznaný ako otec maloletého. Jedná sa o nedostatok náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného 2. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu (Uznesenie NS SR z 31.10.2017 sp. zn. 6Cdo 224/2016). Žalobca poukázal na skutočnosť, že v takmer totožnej veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo 224/2016 zo dňa 31.10.2017, podľa ktorého právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa,
domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého dieťaťa. Rozhodnutie bolo zverejnené aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 8/2018 pod číslom 68. Žalobca svoje presvedčenie o tom, že je otcom maloletého J. odvodzuje z viacerých skutočností. V čase rozhodnom pre splodenie dieťaťa bol partnerom žalovanej 1, t. j. matky maloletého. Matka maloletého od počiatku nielen verbálne, ale aj svojím konaním, či už v rámci ich vzťahu, ale aj verejne deklarovala otcovstvo žalobcu k maloletému. Pri každej príležitosti hovorila o žalobcovi ako o otcovi maloletého, a to či už pred svojou rodinou alebo rodinou žalobcu. Rodičia žalobcu poskytli žalovanej 1 pomoc a starostlivosť počas celého tehotenstva, a to hlavne z dôvodu, že žalovaná 1, aj napriek tomu, že vzťah ich syna (žalobcu) a žalovanej 1 sa skončil, stále hovorila o žalobcovi ako o otcovi. Rodičia žalobcu vybavili žalovanej 1 lekára, pôrodníka a zakúpili takmer celú výbavičku pre maloletého, ale čo je najpodstatnejšie, žalovaná 1 takmer počas celej doby do pôrodu žila v rodinnom dome rodičov žalobcu. Po narodení maloletého žalovaná 1 posielala žalobcovi fotky a správy, v ktorých označovala žalobcu ako otca. Po narodení maloletého, keď sa žalovaná presťahovala s pomocou rodičov žalobcu k svojim rodičom, žalobca navštevoval žalovanú 1 a maloletého s tým, že platil aj výživné, na ktorom žalovaná 1 trvala. Žalovaná 1 mala menší konflikt s partnerkou žalobcu, pričom aj tejto hovorila o žalobcovi ako o otcovi maloletého. Žalovaná 1 aj po tom ako jej bola doručená výzva žalobcu na mimosúdnu dohodu ohľadom úpravy práv a povinností k maloletému J. nikdy ani len náznakom nespomenula, že nie je otcom, a teda akákoľvek dohoda je nedôvodná a sama žalovaná 1 vyzvala žalobcu, aby jej predložil návrh. Žalovaná 1 až po tom ako bola vyzvaná na mimosúdne rokovanie ohľadom úpravy práv a povinností k maloletému, t. j dňa 20.11.2022, spolu so žalovaným 2 realizovala súhlasné vyhlásenie rodičov, a to dňa 28.11.2022, pričom ani vo vyjadrení k výzvam na mimosúdnu dohodu zo dňa 20.12.2022 a zo dňa 02.01.2023 nespomenula, že otcovstvo k maloletému bolo uznané. Žalovaná 1 počas celej doby tehotenstva aj po pôrode rozprávala rodičom žalobcu o maloletom ako o ich vnukovi a bola s nimi v kontakte. Dokonca maloletého priniesla ukázať aj starej matke žalobcu, ktorej ho predstavila ako jej pravnuka. Podstatná je aj skutočnosť, že podoba medzi maloletým a žalobcom je veľká a viditeľná. Až do doručenia rozhodnutia o zastavení konania na Okresnom súde Piešťany sp. zn. 9Pc/4/2023 zo dňa 12.04.2023 žalobca mal za to, že je otcom maloletého a svedčí o tom aj skutočnosť, že podal samotný návrh na určenie otcovstva a úpravy práv a povinností k maloletému. Matka vedela, že otec (žalobca) sa chcel dohodnúť a namiesto toho, aby mu jasne uviedla, že otcovstvo k maloletému bolo určené, nereagovala ani na výzvy súdu a neoznámila túto skutočnosť ani súdu. O tom, že matka prevzala výzvu otca zo dňa 20.11.2022 ešte pred tým ako išla so žalovaným 2 na matriku a urobili súhlasné vyhlásenie rodičov (28.11.2022) svedčí aj to, že matka komunikovala v tom čase s ich spoločným kamarátom J. K., ktorý by bol v prípade potreby ochotný toto potvrdiť aj pred súdom, a tomu sa sťažovala, že ju žalobca „otravuje“ s takýmito vecami a nalieha na ňu. Žalovaná 1 sa vyhýbala komunikácii a hlavne nikdy neuviedla ani len to, že urobila súhlasné vyhlásenie a určila ako otca žalovaného 2. Žalovaná nepovažovala za podstatné oznámiť žalobcovi, že ona už ako otca označila iného muža, ktorý s tým súhlasil, aj keď veľmi dobre vedel, že nie je otcom maloletého. Žalovaná 1 zavádzala nie len žalobcu, ale aj súd, a preto je dôvodné predpokladať, že jej konanie je účelové a hlavne sú pochybnosti o tom, či súhlasné vyhlásenie rodičov bolo urobené vážne a či konali žalovaní s úmyslom oklamať žalobcu. Pre účely tohto konania je nevyhnutné dať vypracovať znalecký posudok – testy DNA, ktoré by preukázali, že otcom maloletého je v skutočnosti žalobca a nie žalovaný 2. Žalovaná 1 sa dobrovoľne odmieta podrobiť testom DNA. Žalobca ju vyzýval na to, aby maloletého vydala za účelom preukázania otcovstva žalobcu. Žalovaní nie len že vedeli, že žalovaný 2 nie je biologickým otcom maloletého, ale svojím konaním úmyselne obchádzajú zákon, a teda došlo ich konaním k porušeniu § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Ak by aj žalovaní tvrdili, že mali spolu vzťah, tak z konania žalovanej 1 počas tehotenstva a minimálne prvé mesiace po narodení maloletého svedčia len o tom, že otcom maloletého je žalobca, pretože žalovaná pri každej príležitosti a pred všetkými ľuďmi označovala ako otca žalobcu. Žalobca navrhol, aby súd v rámci dokazovania vypočul strany sporu, rodičov žalobcu, oboznámil sa so spisom vedeným na Okresnom súde Piešťany sp. zn. 9Pc/4/2023, ale hlavne, aby súd nariadil znalecké dokazovanie týkajúce sa zabezpečenia testov DNA, ktoré by preukázali, či je alebo nie je žalobca otcom maloletého J.. Ako dôkazy predložil žalobca rozhodnutie NS SR 6 Cdo 224/2016 zo dňa 31.10.2017, návrh žalobcu na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu zo dňa 17.01.2023, výzvu matke na mimosúdne rokovanie zo dňa 20.11.2022 – email, odpoveď matky na výzvu otca zo dňa 20.12.2022 a 05.01.2023. 3. Žalovaná 1 sa k podanej žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 23.08.2023, v ktorom uviedla, že tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe pokladá za účelové, manipulatívne a značne vyfabulované, pričom si dovoľuje vysloviť domnienku, že celé konanie či už vo veci podania návrhu domnelého otca
o určenie otcovstva, ktoré konanie pod sp. zn. 9Pc/4/2023 Okresný súd v Trnave zastavil, ako aj žaloby o neplatnosť právneho úkonu, sú iniciatívou jeho rodičov. Žalobca od doby, keď mu oznámila, že nie je otcom dieťaťa, sa odmlčal a prestal sa o ňu a maloletého syna J. G. zaujímať. Konanie žalobcu pokladá za osobnú pomstu so snahou v čo najväčšej miere znepríjemňovať jej ako aj žalovanému 2 ich súkromný rodinný život a komplikovať tým výchovu maloletého dieťaťa. S otcom maloletého J. má dlhodobý vzťah, ktorý sa ešte viac upevnil po jeho narodení a preto v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka slobodne, vážne a zrozumiteľne ako jeho rodičia pred príslušným matričným úradom súhlasne vyhlásili, že žalovaný 2 je jeho otcom, čo neodporuje ustanoveniam § 84, § 90 a § 91 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine, čím v súlade so zákonom bolo potvrdené jeho otcovstvo. So žalovaným 2 žije v spoločnej domácnosti a spoločne sa starajú o ich dieťa, syna J., pričom sa rozhodli rozšíriť ich rodinu o ďalšieho člena. Nie žalobca, ale žalovaný 2 bol od prvých chvíľ ten, kto ju navštevoval v pôrodnici a prejavoval skutočný záujem o ich syna. Konanie žalobcu preto pokladá za úmyselné zasahovanie do ich rodičovských práv. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby súd žalobu o neplatnosť súhlasné vyhlásenie rodičov k maloletému J. v plnom rozsahu zamietol. 4. Žalovaný 2 vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 23.08.2023 uviedol, že taktiež pokladá žalobcom uvádzané skutočnosti a tvrdenia žalobcu v žalobe za účelové, manipulatívne a značne vyfabulované vychádzajúce len z jeho domnienky domnelého otca a to pod evidentným tlakom jeho rodičov, so snahou čo najviac znepríjemniť a skomplikovať ich spoločný rodinný život so žalovanou 1 a tým aj nerušiť výchovu ich maloletého syna J.. Plne sa stotožňuje so skutočnosťami, ktoré uvádza žalovaná 1 vo svojom vyjadrení. Tiež si dovoľuje súdu navrhnúť, aby žalobu o neplatnosť súhlasné vyhlásenie rodičov k maloletému J. v plnom rozsahu zamietol. 5. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 29.9.2023 uviedol, že musí zistiť pravdu a hlavne musí vedieť, či maloletý J. je jeho syn, tak ako to tvrdila samotná žalovaná 1 odkedy otehotnela, keď porodila a až do času, kým neprestala bezdôvodne komunikovať. Nevie o tom, že by žalovaná 1 mala vzťah so žalovaným 2 počas toho ako bola tehotná alebo pred tehotenstvom, pretože žalovaná 1 žila so žalobcom, jeho rodičmi v rodinnom dome jeho rodičov. Jeho rodičia pomáhali pri vybavovaní lekárov pre žalovanú 1, pôrodnicu, výbavičku a všetko so žalovanou 1 a nenarodeným synom riešili spoločne. Naďalej trvá na žalobe a na tom, že žalovaní spoločne vedome a účelovo podpísali súhlasné vyhlásenie rodičov až po tom, ako si žalobca začal súdnou cestou uplatňovať svoje rodičovské práva a začal sa domáhať toho, aby sa mohol so synom stretávať. Žalovanej 1 do toho času nevadilo, že jej žalobca posielal výživné a aj jeho rodičia sa zaujímali. Výživné nemala problém prijímať, ale ako otca označila žalovaného až po tom, ako zistila, že žalobca myslí svoj záujem o syna vážne a nenechá sa odradiť tým, že matka sa mu začala vyhýbať. Nie je pre neho problém, že si žalovaná 1 našla nového partnera a že bude žiť usporiadaný život, predsa aj on si našiel novú partnerku a nechcel zasahovať do života žalovanej 1, ale trvá na tom, že maloletý je jeho synom, o čom svedčí aj neskutočná podoba medzi žalobcom a maloletým, aj keď si je vedomý, že takýto dôkaz nie je postačujúci. Nie je pravdou, že žalobca koná a podal žalobu len kvôli jeho rodičom, ale je pravdou, že aj rodičia žalobcu chcú vedieť pravdu a sú presvedčení, že maloletý je synom žalobcu. Žalobca trvá na tom, že žalovaní pri právnom úkone – súhlasom vyhlásení rodičov konali s vedomím, že maloletý nie je synom žalovaného 2 a išlo o obchádzanie zákona a snahu zmariť možnosť žalobcu uplatňovať si svoje rodičovské práva voči maloletému, a teda vedome a účelovo porušili zákon. 6. Dňa 31.10.2023 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného 2, v ktorom k vyjadreniu žalobcu zo dňa 29.09.2023 uviedol, že hraničí s „ad absurdum“, nie je ničím dôkazne podložené, jedine jeho pocitmi a snahou im ako rodičom maloletého dieťaťa J. naďalej za každú cenu takýmto spôsobom strpčovať život. 7. Žalovaná 1 vo vyjadrení doručenom súdu dňa 31.10.2023 uviedla, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 29.09.2023 nie je ničím podložené a sú to len jeho domnienky, názory, ktoré hraničia až s fabuláciou. Na jednej strane žalobca tvrdí, že nechce zasahovať do ich životov a narúšať ich osobný život a pritom robí pravý opak, či už podaním žaloby alebo predkladaním svojich vyjadrení. To, že žalobca nevedel o jej vzťahu s G. G., ešte neznamená, že tento vzťah neexistoval a jeho spochybňovanie len na základe tejto skutočnosti je úplný nezmysel. Tvrdenie žalobcu, že od neho dostávala výživné nie je pravdivé a nie je zrejmé, akým dôkazom preukazuje, resp. preukázal predmetnú skutočnosť. Ona od neho žiadne výživné nežiadala, nakoľko vedela, že on nie je otcom maloletého dieťaťa. K súhlasnému vyhláseniu a zápisu otcovstva do rodného listu so žalovaným 2 pristúpili s plným vedomím, že je otcom dieťaťa s prihliadnutím a garanciou, že ich dieťa bude vyrastať v úplnej rodine zahrnutý rodičovskou láskou.
Naďalej dôrazne trvá na tom, že žalobca takto koná len na základe podnecovania svojich rodičov, čo potvrdzuje aj vo svojom vyjadrení, nakoľko sa pred ňou sám niekoľkokrát vyjadril, že on žiadne dieťa nechce a nikdy nechcel. Až raz žalobca zmení názor a stane sa z neho rodič, tak potom nech sa vyjadruje k subjektívnym pocitom rodičov. 8. Žalovaní v doplnení vyjadrení doručenom súdu dňa 21.02.2024 uviedli, že žaloba je v celom rozsahu viac ako zmätočná. Žalobca sa podaným návrhom domáha určenia neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov k maloletému J., pričom v petite predmetnej žaloby sa okrem určenia neplatnosti právneho úkonu zároveň domáha v rovnakom konaní, aby súd rozhodol o určení, že žalobca je otcom maloletého dieťaťa. Druhá časť žalobcom navrhovaného výroku je absolútne neprípustná, nakoľko pokiaľ maloletému dieťaťu bolo určené otcovstvo v tomto prípade druhou domnienkou (súhlasné vyhlásenie rodičov) a následne toto nebolo účinne zapreté, čo možno považovať za nevyhnutnú podmienku pre prípad určenia otcovstva inou domnienkou, žalobca sa nemôže domáhať určenia otcovstva. Daného nároku je potrebné sa domáhať v samostatnom konaní. To, čoho sa žalobca domáha, nemožno považovať za najlepší záujem maloletého dieťaťa, ktorý je v takýchto konaniach prvoradý. O návrhu žalobcu o určení otcovstva, už bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 9Pc/4/2023-36 zo dňa 12.04.2023, ktorým súd konanie zastavil, s konštatovaním, že nie je splnená procesná podmienka na podanie návrhu na určenie otcovstva k maloletému J.. Zároveň súd skonštatoval, že odpadá dôvod pre ďalšie určovanie otcovstva, keďže dieťa môže mať z hľadiska právneho len jedného otca. Podľa judikatúry ESĽP je sledovanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa najpodstatnejšie v každej situácii, ktorá sa ho bezprostredne dotýka. V tomto prípade je dôvodné prihliadať na stabilné rodinné prostredie maloletého dieťaťa a rovnako aj na zaužívané životné podmienky, na ktoré je maloleté dieťa zvyknuté, inak by dochádzalo k neprimeranému zásahu do statusu dieťaťa a jeho rodinnej istoty. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza, že žalovaní v čase vykonania právneho úkonu mali vedomosť o skutočnosti, že žalovaný nie je otcom maloletého, možno skonštatovať, že dané tvrdenie je len vyvrátiteľnou domnienkou žalobcu, ktorá vychádza len z jeho vlastného vnútorného presvedčenia, pravdepodobne zo skutočnosti, že žalovaná 1 spolu so žalobcom tvorili pár od roku 2016. Pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobca vo svojom návrhu opomenul zásadný fakt, že počas tehotenstva žalovanej 1 mal aj intímny vzťah s inou ženou, a teda partnerstvo medzi žalobcom a žalovanou 1 nemohlo predstavovať žiadnym spôsobom pevný a harmonický vzťah. Žalovaná 1 rovnako ako žalobca udržiavala popri spoločnom vzťahu so žalobcom, vzťah so žalovaným 2, s ktorým sa pozná už od detstva. Stretávala sa so žalovaným 2 už od roku 2020, s ktorým sa rovnako intímne stretávala. Možno konštatovať, že stretávanie a trávenie času žalovanej 1 a žalovaného 2 pred tehotenstvom a rovnako aj počas tehotenstva prebiehalo vo vysokej miere, t. j. žalovaní sa stretávali a intímne spolu žili častejšie a vo väčšej miere, ako so žalobcom, nakoľko žalovaná 1 žila v presvedčení, že vzťah so žalobcom smeruje k zániku. Vzťah žalovanej 1 a žalobcu nebol ideálny a udržiavala ho len zo zvyku a následne po zistení faktu o tehotenstve z obavy, že bude nútená sa o dieťa starať a vychovávať sama. Z ustanovenia § 37 ods. 1 OZ v súvislosti s vykonaním právneho úkonu žalovaných je nepochybné, že tento nevyvrátiteľne spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, keďže právny úkon zo strany rodičov maloletého bol urobený slobodne, bez nátlaku, určito, zrozumiteľné a rovnako aj vážne, nakoľko žalovaný 2 bol a aj doposiaľ je presvedčený o otcovstve k maloletému dieťaťu a nič v ňom v tom čase nevzbudzovalo pochybnosti, že by nebol otcom maloletého. Žalovaný 2 v čase pred tehotenstvom a rovnako aj po pôrode žalovanej 1 udržiaval so žalovanou 1 partnerský a intímny vzťah. Je pravdou, že žalovaný 2 po oznámení zo strany žalovanej 1, že táto je tehotná a otcom dieťaťa je žalovaný 2 ostal zaskočený, keďže nebol na dieťa v mladom veku pripravený a aj sa na určitú dobu odmlčal, avšak jeho odmlka bola potrebná na premyslenie si svojho postoja k danej situácií za účelom prebrať zodpovednosť, ako otec maloletého dieťaťa, čo je pochopiteľné. Skutočnosti uvádzané žalobcom, o ktoré opiera svoje presvedčenie, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa, považujú za vykonštruované, vymyslené a ničím nepodložené, ktoré považujú za zúfalé konanie skôr rodičov žalobcu, ako samotného žalobcu a ktorí sú práve tí, čo majú najväčší záujem na preukázaní údajného otcovstva žalobcu k maloletému dieťaťu. Je zarážajúce, že žalobca sa dlhodobo nezaujímal o maloleté dieťa, pričom je doposiaľ nejasné, z akého dôvodu začal prejavovať takýto násilný záujem. Žalobca sa sám vyjadril, že nemá záujem o maloleté dieťa a teda ani stať sa otcom a prebrať na seba všetky rodičovské práva a povinnosti. Žalovaná 1 počas tehotenstva tvrdila žalobcovi, ale aj žalovanému 2, že sú obaja otcom dieťaťa, avšak toto konanie voči žalobcovi bolo urobené len z obavy, že bude nútená sa o dieťa starať sama bez akejkoľvek pomoci, pretože aj žalovaný 2 sa ,,otcovstva“ zľakol a prestal so žalovanou na určitú dobu komunikovať. Žalobca si nechce pripustiť, že žalovaná udržiavala milostný vzťah aj so žalovaným 2 a súčasne si absolútne neuvedomuje, akým neprimeraným spôsobom zasahuje do existujúceho a
fungujúceho rodinného života, vzťahu maloletého k jeho otcovi – žalovanému 2, ktorý sa o neho stará takmer od narodenia, žije s matkou – žalovanou 1 a súrodencom (pochádzajúcom zo vzťahu žalovaných) v spoločnej domácnosti, v harmonickej rodine, poskytuje mu príkladnú otcovskú starostlivosť, citové zázemie, rodičovskú podporu. Žalovaná 1 má za to, že skutočným motívom žalobcu v súvislosti s podaním predmetnej žaloby nie je najlepší záujem maloletého dieťaťa, ale určitá pomsta voči žalovanej 1 a poškodzovanie vzťahu rodičov maloletého spolu s psychickým nátlakom na celú rodinu. V súvislosti s navrhovaným dôkazom zo strany žalobcu, a to vykonanie znaleckého dokazovania – zabezpečenia testov DNA, vykonanie tohto dôkazu nemá spôsobilosť preukázať ani jednu z podmienok, ktoré sú potrebné na preukázanie neplatnosti daného právneho úkonu – súhlasné vyhlásenie rodičov. Záverom znaleckého dokazovania by nebolo možné preukázať tvrdenie žalobcu, že žalovaní v čase vykonania súhlasného vyhlásenia rodičov mali vedomosť o tom, že otcom dieťaťa by mala byť iná osoba ako žalovaný 2 a rovnako ani skutočnosť, že by vyhlásenie o určení rodičovstva bolo robené v rozpore s § 37 a 39 OZ. Navyše výsledkom testu DNA nikdy nie je 100 %-tná istota, že je niekto otcom dieťaťa. Preto navrhované znalecké dokazovanie testom DNA je vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu – súhlasné vyhlásenie rodičovstva k maloletému právne irelevantné. V konaní o neplatnosti právneho úkonu by sa za žiadnych okolností nemalo preukazovať biologické, sociálne, či právne otcovstvo žalovaného 2, ale skutočnosť, či právny úkon urobený žalovanými spĺňa všetky zákon stanovené náležitosti v zmysle § 37 OZ a nebol vykonaný v rozpore s § 39 OZ. Na základe vyššie uvedeného navrhujú, aby žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná a súd priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Ako dôkaz navrhovali výsluch žalovanej 1 a žalovaného 2. 9. Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 27.02.2024. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvajú na skutočnostiach uvedených v žalobe s tým, že majú za to, že právny úkon, ktorého neplatnosti sa domáhajú, bol urobený s vedomím minimálne žalovanej 1, že nie je pravdivý, pretože toho času a počas celého jej tehotenstva označovala ako otca maloletého žalobcu. Žalovaná 1 účelovo zmarila konanie o určenie otcovstva. Z vykonaného dokazovania majú za preukázané, že žalovaná 1 aj po narodení maloletého žalobcu označovala ako otca, keď mu sms správami písala napr. „ale je tu ten malinký a chcem, aby si bol v jeho živote. Najviac ma mrzí, že nebudeme kompletná rodinka a nebude nás mať malý pri sebe oboch stále“ alebo „nemusíš sa báť, malého ti nezoberiem.“ alebo „a do budúcna, keď budú také veci to predbieham strašne, ale škôlka a pod. tak budem na to pýtať od teba polovicu peňazí na školné a aktivity s tým spojené. 200 Eur od teba beriem ako na bežné každodenné veci pre neho.“ V danom prípade je dôvodné predpokladať otcovstvo žalobcu. Žalovaní spoločne, úmyselne, s vedomím, že nie je pravda, že by žalovaný 2 bol biologickým otcom, účelovo urobili súhlasné vyhlásenie rodičov, aby poškodili žalobcu a zabránili mu plniť si svoje rodičovské povinnosti a práva. 10. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní uviedol, že sa pridržiavajú ich vyjadrení. Žalobu podanú žalobcom považujú v celom rozsahu za nedôvodnú a dôvody v nej uvedené za nepravdivé, vyfabulované so zámerom narušiť rodinný vzťah žalovaných. O určení otcovstva, ktorého sa domáha žalobca už bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Piešťany, ktoré konanie bolo zastavené, nakoľko maloletý J. má určeného otca a teda zo zákona platí pravidlo, že dieťa môže mať z hľadiska právneho len jedného otca. Ďalším podstatným faktom v tomto konaní je, že sa má skúmať, či právny úkon, teda súhlasné vyhlásenie rodičov bolo urobené v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, a teda, či právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Právny úkon bol zo strany žalovaných nepochybne urobený v súlade s predmetným ustanovením. Žalovaní sú si obaja vedomí, že práve žalovaný 2 je otcom maloletého dieťaťa a nie je možné nijakým spôsobom spochybniť ich prejavenú vôľu pred matričným úradom. V neposlednom rade je najopodstatnenejšie sledovať najlepší záujem maloletého dieťaťa v danom konaní a prihliadať na jeho stabilné rodinné prostredie aj na ostatné zaužívané životné podmienky, na ktoré je zvyknuté a nezasahovať neprimerane do jeho statusu a rodinnej istoty. Na základe uvedeného preto navrhujú, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 11. Dňa 24.06.2024 bolo súdu doručené podanie žalobcu, v ktorom uviedol, že sa strany sporu zúčastnili s maloletým J. testov otcovstva, kde sa potvrdilo, že žalobca je biologickým otcom maloletého, ktorý je synom žalovanej 1. Prílohou podania bola správa o vyšetrení príbuzenstva/otcovstva zo dňa 11.06.2024. 12. Zo záverov doloženej správy MedGene, s.r.o. o vyšetrení príbuzenstva/otcovstva zo dňa 11.06.2024 vyplýva, že pri všetkých vyšetrovaných markeroch sa dá dokázať zhoda medzi DNA vzorkou otec a syn.
Týmto je prakticky potvrdené otcovstvo medzi vyšetrovanými osobami. Pravdepodobnosť otcovstva je 99,9997575%. 13. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 30.01.2025 uviedli, že aj napriek vykonaným testom DNA, ktoré boli urobené v súvislosti s predmetným prebiehajúcim konaním o určení neplatnosti právneho úkonu – súhlasné vyhlásenie rodičov, matka maloletého bola od počiatku presvedčená, že práve žalovaný 2 je biologickým otcom maloletého. V rozhodnom čase, t. j. tesne pred otehotnením mala pohlavný styk so žalovaným 2 a rovnako aj so žalobcom. Pokiaľ z uvedených testov vyplýva, že žalobca je biologickým otcom maloletého syna, aj napriek tejto skutočnosti trvajú na fakte, že poznanie biologického otca nemusí byť vždy v záujme maloletého dieťaťa, ktoré predovšetkým už od svojho narodenia žije v stabilizovanom rodinnom prostredí a v dobrých životných podmienkach so súčasnými rodičmi. Na jednej strane možno chápať záujem žalobcu na zistení pravdy, ale na druhej strane je potrebné prihliadať predovšetkým na záujem maloletého a nemožno v žiadnom prípadne opomenúť už existujúci rodinný vzťah maloletého k súčasnému otcovi (žalovanému 2), ktorý sa od jeho narodenia príklade stará o maloletého, po celý čas žijú v spoločnej domácnosti s matkou, s ktorou uzatvorili aj manželský zväzok, čím vytvárajú spoločne harmonickú rodinu. Zo strany súčasného otca je maloletému synovi poskytnutá príkladná otcovská starostlivosť, citové zázemie a rodičovská podpora. V ktoromkoľvek konaní, v ktorom figurujú maloleté deti je nevyhnutné, aby bol chránený predovšetkým najlepší záujem maloletého dieťaťa, na ktorý je súd povinný prihliadať. Síce dieťa má právo poznania svojich skutočných rodičov, avšak toto právo nie vždy možno vykladať v najlepšom záujme dieťaťa, tak ako je to v danom prípade. O maloletého syna sa od narodenia starajú žalovaní a maloletý má vybudovanú silnú citovú a láskyplnú väzbu voči svojmu súčasnému otcovi. Práve tieto skutočnosti pri rozhodovaní vo veci, by mali byť dané do popredia a mali by byť vykladané, či chápané, ako najlepší záujem dieťaťa, a teda nemožno dávať do popredia biologickú realitu pred právnou istotou, ktorú maloletému plnohodnotne a od jeho narodenia zaručuje jeho súčasný otec. Aj napriek výsledkom testov DNA nemožno považovať, že súhlasné vyhlásenie rodičov nebolo urobené, slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, nakoľko matka maloletého bola až do výsledkov testov DNA presvedčená o skutočnosti, že práve žalovaný 2 je otcom, keďže v rozhodnom období intímne žila v oveľa väčšej časovej intenzite so žalovaným 2. Rovnako samotný žalovaný 2 nepochyboval o svojom otcovstve k maloletému, už od okamihu, kedy mu túto skutočnosť žalovaná 1 oznámila a následne ju sprevádzal v danom presvedčení počas obdobia tehotenstva až do samotného pôrodu, pričom okamih narodenia maloletého bol pre neho utvrdením vzájomných citov. Od okamihu narodenia maloletého má vytvorené voči nemu silné citové väzby, ktoré sú vzájomné a naďalej sa prehlbujú. Nikdy nespochybnil svoje slobodné a vážne vyhlásenie o rodičovstve vo vzťahu k maloletému. Navrhujú, aby súd rozhodol vo veci predovšetkým s poukazom na najlepší záujem maloletého a zachoval jeho súčasnú rodinu a vytvorené citové väzby voči jeho súčasnému otcovi (žalovanému 2). 14. Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 07.03.2025. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že vzhľadom na vykonané vyšetrenie príbuzenstva a jeho výsledky žalobca očakáva, že dôjde medzi stranami k dohode a žalovaní budú súhlasiť s určením súhlasného vyhlásenia rodičov za neplatné, preto nebola zabezpečená ani prítomnosť navrhovaných svedkov. Žalovaní ako aj právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní uviedli, že vzhľadom na vykonané dokazovanie súhlasia, aby súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov. Vzhľadom na toto vyjadrenie strany z dôvodu hospodárnosti nenavrhovali vo veci vykonávať dokazovanie a to ani to, ktoré už bolo predtým navrhované. 15. Podľa § 90 zákona č. 36/2005 Z.z. Zákona o rodine (ďalej len Zákon o rodine), ak nie je otcovstvo určené podľa domnienky otcovstva manžela matky, možno ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov. 16. Podľa § 110 Zákona o rodine, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka. 17. Podľa § 37 odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 18. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
19. Podľa Čl.8 zákona č. 160/2015, Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 20. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 21. Podľa § 151 odsek 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 22. Podľa § 151 odsek 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 23. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 24. Podľa článku 7 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. 25. Podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných záväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov. 26. Podľa článku 9 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. 27. V danej veci žalobca neplatnosť súhlasného vyhlásenia žalovanej 1 a žalovaného 2 o otcovstve odôvodňoval nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 odsek 1 Občianskeho zákonníka a tiež § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že právny úkon je neplatný, ak svojím účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Súd predmetný spor posudzoval podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve neupravuje, bolo potrebné použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, v tomto prípade ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39. Zákon o rodine nepriznáva možnému biologickému otcovi možnosť domáhať sa zapretia otcovstva. To však nevylučuje možnosť domáhať sa neplatnosti súhlasného vyhlásenia ako právneho úkonu, keďže žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného 2. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak by súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, uprel by žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Čl. 46 ods. 1 Ústavy. Zároveň týmto postupom súdu by došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Žalobca jednoznačne osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 137 písm. c) CSP, lebo v prípade vyhovenia jeho žalobe je aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu, čím môže dôjsť k náprave nežiadúceho stavu a to konfliktu medzi právnym a biologickým otcovstvom. 28. Vo vzťahu k sporným a nesporným skutkovým tvrdenia strán podstatným pre rozhodnutie súd poukazuje na ustanovenie § 151 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
vyslovene nepoprela, sa považujú za nesporné. Na odvrátenie fikcie nespornosti skutkových tvrdení protistrany postačuje ich generálne popretie, len ak strana uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, v opačnom prípade je popretie neúčinné. 29. V konaní bolo nesporné, že dňa 17.06.2022 sa narodil maloletý J., ktorého matkou je žalovaná 1 a tiež skutočnosť, že dňa 28.11.2022 bolo na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto určené otcovstvo k maloletému J. súhlasným vyhlásením žalovanej 1 a žalovaným 2. Na Okresnom súde Piešťany bolo vedené konanie na základe návrhu žalobcu zo dňa 17.01.2023 ako domnelého otca o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému J.. V danej veci bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 9Pc/4/2023-36 zo dňa 12.04.2023, právoplatným dňa 06.05.2023, ktorým súd konanie zastavil z dôvodu, že dňa 28.11.2022 bolo určené otcovstvo k maloletému súhlasným vyhlásením rodičov. 30. Aj keď sa žalovaní vyjadrili k podanej žalobe s tým, že majú za to, že nie sú dané dôvody pre neplatnosť predmetného súhlasného vyhlásenia rodičov z dôvodov uvádzaných žalovaným, súd má za to, že skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré v žalobe podrobne uvádzal, účinne nepopreli a tak viaceré z nich, preukazujúce dôvodnosť podanej žaloby, možno považovať za nesporné. 31. Z vyjadrení strán má súd za nesporné, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého bol žalobca vo vzťahu s matkou maloletého (žalovanou 1). Ich vzťah trval od roku 2016. Túto skutočnosť žalovaná potvrdila s tým, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého však mala intímny vzťah so žalobcom, ale aj žalovaným 2. Súd mal za nesporný len vzťah žalobcu so žalovanou 1. Žalovaní svoje vyjadrenia o tom, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého dieťaťa mali mať intímny vzťah, súdu žiadnymi dôkazmi nepreukázali ani žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhovali, okrem výsluchu žalovaných, na ktorom už neskôr netrvali. Bolo dôkaznou povinnosťou žalovaných, aby dôkazmi preukázali svoj intímny vzťah, resp. skutočnosť, že žalovaný 2 je, resp. mohol byť biologickým otcom maloletého. Nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby v konaní preukázal, že žalovaní nemali intímny pomer v čase rozhodnom pre splodenie maloletého, naopak v takomto prípade bolo na žalovaných, aby preukázali, že tento intímny pomer mali (napr. výpisom ich vzájomných komunikácií, návrhom na výsluch svedkov, fotografiami z rozhodného obdobia), čo však v danom prípade navrhované nebolo. 32. Žalovaná nepoprela tvrdenia žalobcu, že verbálne, ale aj svojím konaním, či už v rámci ich vzťahu, ale aj verejne deklarovala otcovstvo žalobcu. Žalovaná 1 potvrdila, že za otca dieťaťa označila žalobcu, aj keď to odôvodnila tým, že tak urobila z obavy, že zostane s dieťaťom sama. Správanie sa žalovanej počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode tak svedčilo o tom, že mala vedomosť o tom, že otcom maloletého je, resp. s veľkou pravdepodobnosťou môže byť žalobca. Uvedené vyplýva aj zo žalobcom doloženej komunikácie so žalovanou 1, ktorá mala prebiehať v súvislosti s pokusom o mimosúdnu dohodu žalobcu a žalovanej 1 vo vzťahu k určeniu otcovstva a úprave práv a povinností k maloletému. Táto komunikácia je z 02.01.2022 a 20.11.2022, pričom v nej žalovaná 1 urgovala zaslanie návrhu dohody týkajúcej sa maloletého. Uvedeným má súd za preukázané, že žalovaná 1 ani po tom, ako jej bola doručená výzva žalobcu na mimosúdnu dohodu ohľadom úpravy práv a povinností k maloletému J., žalobcovi neoznámila, že nie je otcom maloletého, ale vyzvala ho, aby jej predmetný návrh predložil. 33. Medzi stranami sporu bolo od začiatku sporné, či žalovaní mali v čase vykonania právneho úkonu vedomosť o tom, že žalovaný 2 nie je otcom maloletého a aký úmysel ich viedol k predmetnému vyhláseniu a teda, či bol z ich strany tento právny úkon urobený vážne a či sa tento svojím účelom neprieči dobrým mravom. 34. Súd má za to, že žalobca prejavuje záujem o maloletého, ktorý sa narodil XX.XX.XXXX. Podľa jeho vyjadrení mal uhrádzať aj výživné na maloletého, čo po prečítaní sms komunikácie medzi žalobcom a žalovanou 1 na pojednávaní dňa 27.02.2024 žalovaná nepoprela. Minimálne od novembra 2022 sa žalobca preukázateľne pokúšal o mimosúdnu dohodu so žalovanou 1 vo vzťahu k maloletému a 17.01.2023 podal prvý návrh na súd na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému. Po zastavení predmetného konania podal dňa 15.06.2023 žalobu v tejto veci. Z konania žalobcu vyplýva, že sa aktívne domáha určenia otcovstva, ale aj úpravy svojich práv a povinností k maloletému, avšak žalovaní podľa ich vyjadrení v konaní tento jeho záujem o maloletého vnímajú ako negatívny zásah do ich rodiny.
35. Napriek tomuto prejavenému záujmu zo strany žalobcu, keď už medzi žalobcom a žalovanou 1 prebehla komunikácia, čo sa týkalo pokusov o mimosúdnu dohodu, žalovaní dňa 28.11.2022 urobili na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto súhlasné vyhlásenie rodičov, ktorého platnosť je predmetom tohto konania. Urobili tak v čase, keď už bolo zrejmé, že žalobca svojim konaním smeruje k podaniu návrh na určenie otcovstva a úpravu a práv a povinností k maloletému. Žalovaní sa v konaní nevyjadrili k dôvodu, prečo nedošlo k tomuto ich vyhláseniu už skôr, keď žalovaná 1 tvrdila, že ich vzťah trval už počas tehotenstva a aj v čase narodenia maloletého, ale tak učinili až v čase, keď žalobca aktívne prejavoval záujem o určenie otcovstva. Žalovaná ani následne v liste označenom ako výzva na uzatvorenie mimosúdnej dohody týkajúcej sa maloletého J. – odpoveď zo dňa 02.12.2022 nespomenula, že otcovstvo k maloletému bolo uznané. Už z týchto skutočností je možné vyvodzovať záver, že tak mohli konať účelovo s cieľom zamedziť určeniu otcovstva žalobcu rozhodnutím súdu. 36. Žalovaní na pojednávaní dňa 07.03.2025 po doposiaľ vykonanom dokazovaní predloženými listinnými dôkazmi vyhlásili, že súhlasia s tým, aby súd rozhodol o neplatnosti súhlasného vyhlásenie rodičov (žalovanej 1 a žalovaného 2), ktoré bolo urobené na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto zo dňa 28.11.2022, týkajúce sa otcovstva k maloletému J.. K takémuto rozhodnutiu dopleli po tom, čo bola v konaní ako dôkaz predložená správa MedGene, s.r.o. o vyšetrení príbuzenstva/ otcovstva zo dňa 11.06.2024, z ktorej vyplýva, že pri všetkých vyšetrovaných markeroch sa dá dokázať zhoda medzi DNA vzorkou otec a syn, a tým je prakticky potvrdené otcovstvo medzi vyšetrovanými osobami a pravdepodobnosť otcovstva je 99,9997575%, pričom žalovaní nerozporovali, že sa jednalo o vyšetrenie vzoriek žalobcu a maloletého J., a tak to považoval súd za nesporné. 37. Z navrhnutých dôkazov súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi doloženými stranami sporu. Súd v konaní nevykonal ďalšie pôvodne navrhované dokazovanie výsluchom strán, rodičov žalobcu, znaleckým dokazovaním a to vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu na pojednávaní dňa 07.03.2025 uviedli, že z dôvodu hospodárnosti vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní súhlasia, aby súd rozhodol v súlade s podanou žalobou, nenavrhujú vykonávať vo veci dokazovanie. Súd nevykonal ani pôvodne navrhované dôkazy, keďže na ich vykonaní už strany netrvali. Postupoval tak vzhľadom na skutočnosť, že sa v danom prípade jedná o sporové konanie, kde súd môže nariadiť v zmysle civilného sporového poriadku výsluch strán a svedkov len na návrh, pričom v tomto konaní po predložení listinných dôkazov už žiadna zo strán nenavrhovala vykonávať dokazovanie. Strany sa na pojednávaní zhodli na tom, že z dôvodu hospodárnosti nenavrhujú ďalšie dokazovanie a súhlasili s tým, aby súd bez ďalšieho dokazovania meritórne rozhodol a podanej žalobe vyhovel. 38. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, s prihliadnutím na okolnosť, že k súhlasnému vyhláseniu rodičovstva k maloletému zo strany žalovaných došlo až po narodení maloletého a až po tom, ako sa žalobca aktívne domáhal rodičovských práv voči maloletému, súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky existencie slobodnej vôle u oboch účastníkov právneho úkonu súhlasného vyhlásenia otcovstva k maloletému. Podľa záverov doloženej správy o vyšetrení otcovstva zo dňa 11.06.2024 by práve žalobca mal byť s vysokou pravdepodobnosťou otcom maloletého, čo však bude predmetom prípadného ďalšieho dokazovania v konaní o určenie otcovstva. Súd má na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaná 1 mala vedomosť, že žalobca je, resp. môže byť otcom maloletého, keďže sa v rozhodnom období nesporne intímne stýkali. Žalovaní v konaní nepreukázali existenciu ich intímneho vzťahu v čase rozhodnom pre splodenie maloletého a netvrdili ani nepreukázali, z akého dôvodu došlo k súhlasnému vyhláseniu otcovstva k maloletému, až s časovým odstupom po narodení maloletého a to práve v dobe, keď sa žalobca aktívne pokúšal o dohodu so žalovanou 1 vo vzťahu k otcovstvu a úprave práv a povinností k maloletému. Žalovaní nepredložili ani nenavrhli žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že mohli mať v čase súhlasného vyhlásenia vedomosť o otcovstve žalovaného 2, že tento je biologickým otcom maloletého. Žalobca preukázal, že žalovaná 1 s ním v čase, kedy došlo k predmetnému právnemu úkonu, komunikovala ohľadom maloletého a to ako s jeho možným otcom, ktorý sa domáhal svojich práv. 39. Na základe uvedeného súd konštatuje, že predmetný právny úkon je neplatný pre nedostatok vôle minimálne žalovanej 1 v súlade s ustanovením § 37 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň tento úkon súhlasného vyhlásenia žalovaných je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, keď k súhlasnému vyhláseniu rodičovstva žalovanými síce došlo v súlade so Zákonom o rodine, avšak tento úkon sa vzhľadom na vedomosť o možnom otcovstve žalobcu k maloletému (tak ako vyplýva
z vykonaného dokazovania) a snahe žalobcu v tom čase o určenie otcovstva, prieči dobrým mravom. Žalovaní týmto prejavom vôle fakticky obchádzali zákon, keď došlo k uznaniu cudzieho dieťaťa za vlastné mužom, ktorý nie je jeho biologickým otcom, ako vyplynulo z dokazovania, na čo však slúži inštitút osvojenia. Vzhľadom na uvedené, aj s prihliadnutím na vykonané dokazovanie súd nemal inú možnosť ako žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. 40. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcov, že nie je v záujme maloletého narúšať jeho vybudovanú silnú citovú väzbu voči jeho súčasnému otcovi, súd uvádza, že na záujem dieťaťa nie je možné nazerať jednostranne, len skrz toho, čo sa z pohľadu žalovaných javí byť pre dieťa najlepšie, ale je nutné pripustiť, že v záujme dieťaťa je poznanie biologického rodiča, resp. dozvedieť sa, ktorý z domnelých otcov je jeho skutočným otcom, ako dôležitej súčasti jeho vlastnej identity. Právo poznať vlastnú identitu, z ktorej vyplýva i právo poznať svojich príbuzných, tvorí neoddeliteľnú súčasť pojmu súkromný a rodinný život. Súd mal aj vzhľadom na nízky vek maloletého za to, že je v jeho záujme dosiahnuť súlad medzi otcovstvom biologickým, právnym a sociálnym. Súd poukazuje aj na citované články Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorých má dieťa právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť a dieťa nemôže byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli inak ako na základe súdneho rozhodnutia, v súlade s platným právom a ak je to potrebné v záujme dieťaťa. 41. Na základe uvedených skutočností súd podanej žalobe vyhovel a výrokom I. tohto rozsudku rozhodol, že súhlasné vyhlásenie rodičov, a to žalovanej 1/ a žalovaného 2/ urobené na Matričnom úrade mestskej časti Bratislava – Nové Mesto zo dňa 28.11.2022 týkajúce sa otcovstva k maloletému J. je neplatné. 42. Podľa § 94 odsek 1 Zákona o rodine, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. 43. Podľa § 166 odsek 2 CSP, ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie. 44. Nakoľko rozhodnúť o určení otcovstva na základe žaloby podanej žalobcom v zmysle § 94 odsek 1 Zákona o rodine je možné len v prípade, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov; do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti uvedeného súhlasného vyhlásenia žalovanej 1 a žalovaného 2 o otcovstve k maloletému nie je možné o určení otcovstva žalobcu rozhodovať, preto súd konanie o určenie otcovstva žalobcu k maloletému výrokom II. rozsudku vylúčil na samostatné konanie. 45. Podľa § 255 odsek 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 46. Podľa § 255 odsek 1 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo 47. O trovách konania súd rozhodol v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a v časti konania o neplatnosť právneho úkonu súd priznal žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poučenie: Proti výrokom I. a III. rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Trnava v lehote l5 dní odo dňa jeho doručenia v zmysle § 362 ods. 1 CSP v troch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP) Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, žalobca má právo podať návrh na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku. Proti výroku II. rozsudku odvolanie nie je prípustné.