Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 12T/17/2022 8822010499 13. 12. 2024 JUDr. Andrea Havírová ECLI:SK:OSVT:2024:8822010499.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. decembra 2024, vo Vranove nad Topľou, takto rozhodol: Obžalovaný: A. B., nar. XX. XX. XXXX vo C. D. E., trvale bytom F. č. XXX, okres C. D. E., sa uznáva za vinného, že dňa 22. 10. 2022, v čase o 17:35 hod., viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octávia s evidenčným číslom C. XXXXX, červenej farby, po miestnej komunikácii v obci F., okres Vranov nad Topľou, pričom vozidlo viedol od rodinného domu s popisným číslom XXX, kde prešiel asi 15 metrov, pričom zastavil z dôvodu, že mu prišlo zle, následne na to bola u obžalovaného privolanou hliadkou Obvodného oddelenia PZ Vranov nad Topľou vykonaná dychová skúška, pričom pri dychovej skúške v čase o 17:49 hod. mu bola nameraná hodnota 1,60 miligramu na liter vydychovaného etanolu v jeho dychu, opakovanými dychovými skúškami boli u vodiča namerané hodnoty v čase o 18:05 hod. 1,47 miligramu na liter vydychovaného etanolu v jeho dychu a v čase o 18:22 hod. 1,46 miligramu na liter vydychovaného etanolu v jeho dychu, pričom následnou lustráciou bolo zistené, že menovaný má uložený zákaz činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov do 08. 05. 2023 a to na základe Rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 0T/10/2017, zo dňa 08. 11. 2017, právoplatného dňa 08. 11. 2017, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 3 písm. a) Trestného zákona a prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d) Trestného zákona a obžalovaný A. B. bol Trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 0T/46/2016 zo dňa 29. 11. 2016, právoplatným dňa 29. 11. 2016, uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona a bol mu okrem iného uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov po dobu 25 mesiacov, teda - vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, - maril výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti, čím spáchal
- prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona, - prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d) Trestného zákona. Za to
sa odsudzuje:
Podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, pri zistení jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, v nadväznosti na § 2 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, na ú h r n n ý trest odňatia slobody v trvaní 8 (ôsmich) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 5 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na d o ž i v o t i e. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, v nadväznosti na § 74 ods. 1 veta posledná Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024, s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 3 Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024, ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. odôvodnenie: Súd na hlavnom pojednávaní umožnil obžalovanému urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaný vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Vzhľadom na to, že obžalovaný odpovedal na všetky otázky obsiahnuté v ustanovení § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Trestného poriadku, položené mu v súlade s ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku; s tým; že súd tohto obžalovaného ešte osobitne poučil v zmysle ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024, týkajúce sa situácie, keď obžalovaný urobí na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine; kladne; po zistení stanoviska prítomného prokurátora; súd vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku; keďže boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky; prijal a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu priznania skutku obžalovaným sa nevykoná s tým, že sa vykonajú len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a s výrokom o ochrannom opatrení. Na tomto podklade súd rozhodol, že obžalovaný tým, že dňa 22. 10. 2022 viedol motorové vozidlo s tým; že po jeho zastavení hliadkou PZ bolo u neho zistené, že hodnota etanolu v jeho dychu bola v hodnote 1,60 miligramu na liter vydychovaného etanolu, ďalšou dychovou skúškou bola zas zistená táto hodnota v hodnote 1,47 miligramu na liter vydychovaného etanolu a nasledujúcou skúškou, teda v poradí treťou skúškou, bola zistená hodnota etylalkoholu v jeho dychu v hodnote 1,46 miligramu na liter vydychovaného etanolu v dychu; teda pri všetkých týchto kontrolách hodnota etylalkoholu prevyšovala hodnotu jedného promile; svojím konaním po objektívnej stránke naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň pri tejto kontrole príslušníkmi PZ bolo zistené, že naviac obžalovaný riadil uvedené motorové vozidlo v dobe, keď mu bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov po dobu 25 mesiacov; a to rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 0T/10/2017-61, zo dňa 08. 11. 2017; ktorý mu mal plynúť až do dňa 08. 09. 2023; čiže obžalovaný jazdil na uvedenom motorovom vozidle počas takto uloženého trestu zákazu činnosti. Obžalovaný teda svojím konaním; po objektívnej stránke, ako aj po stránke subjektívnej; naplnil všetky znaky skutkovej podstaty nielen prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona; ale aj prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.
Subjektívna stránka konania obžalovaného bola daná vo forme priameho úmyslu v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, pretože obžalovaný chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť, alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, t. j. záujem štátu na ochrane ľudského života a zdravia, ako aj majetku a zároveň aj záujem štátu na riadnom výkone súdnych rozhodnutí, ako aj rozhodnutí iných orgánov verejnej moci. Objektom oboch týchto prečinov je jednak ochrana ľudského života a zdravia, ako aj majetku, ako aj záujem štátu na riadom výkone súdnych rozhodnutí, ako aj iných orgánov verejnej moci. Na hlavnom pojednávaní súd vykonal dokazovanie súvisiace s výrokom o treste, ako aj s výrokom o ochrannom opatrení; a to výsluchom obžalovaného k týmto výrokom, prečítaním znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie na tohto obžalovaného, ako aj oboznámením listinných dôkazov, a to vrátane Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 18/2020-31, zo dňa 25. 09. 2024. Obžalovaný A. B. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že v minulosti bol štyrikrát trestne stíhaný; a to nielen za vedenie motorových vozidiel pod vplyvom alkoholických nápojov, ale aj za to, že viedol motorové vozidlá počas uloženého zákazu vedenia motorových vozidiel. Tento obžalovaný však pripustil, že pokiaľ bol v minulosti súdne trestaný za trestný čin krádeže, tak túto krádež mal spáchať aj s inými páchateľmi, kedy mali rozbiť dvere. K uloženým trestom sa tento obžalovaný vyjadril, že mu boli ukladané ako nepodmienečné tresty odňatia slobody, tak aj podmienečné tresty odňatia slobody. Obžalovaný takisto potvrdil, že pred účinnosťou novely Trestného zákona, s účinnosťou od 01. 11. 2011, bol aj priestupkovo postihnutý za priestupok spočívajúci v požívaní alkoholických nápojov pri vedení motorového vozidla. Obžalovaný si pritom, podľa svojho vyjadrenia, mal byť vedomý aj toho, že už bol celkovo štyrikrát súdne odsúdený s tým, že práve jeho posledné dve súdne odsúdenia boli odsúdenia za trestný čin ohrozenie pod vplyvom návykovej látky. Obžalovaný sa teda vyjadril, že spáchanie stíhaného skutku ľutuje. Zároveň si mal tento obžalovaný uvedomovať aj to, že podľa právnej úpravy účinnej v dobe rozhodovania súdu, ak bol v minulosti už dvakrát súdne potrestaný za totožný trestný čin, teda za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ustanovenia § 289 ods. 1 Trestného zákona; tak mu hrozí uloženie trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na doživotie. K možnému vplyvu nepodmienečného trestu odňatia slobody na svoju rodinu, tento obžalovaný zas uviedol, že by to malo veľmi nepriaznivý vplyv na jeho rodinu, keďže má mať spolu s družkou päť maloletých detí vo veku osem rokov, sedem rokov, päť rokov, štyroch rokov a vo veku jedného roka s tým, že jeho najstaršie dve deti si už plnia povinnú školskú dochádzku a naviac tieto jeho dve najstaršie maloleté deti majú naplánovaný aj operačné zákroky. Obžalovaný tiež aj podotkol, že sa musí starať aj o svoju starú matku, ktorej chodí po lieky a takisto ju sprevádza, keď ju na nejaké lekárske vyšetrenie odváža rýchla zdravotná pomoc. Obžalovaný v tejto súvislosti ešte zvýraznil, že ho práve táto stará matka vychovala, a teda z tohto dôvodu mal mať tento obžalovaný, podľa svojich vlastných slov, k tejto starej matke vytvorený blízky citový vzťah ako k svojej matke. Obžalovaný tiež konkretizoval, že z domácich prác varí. Obžalovaný teda zhrnul, že napriek tomu, že má družku, tak si jeho rodina pozostávajúca z týchto maloletých detí vyžaduje jeho opateru. Obžalovaný ešte zvýraznil, že má aj zdravotne znevýhodneného brata, ktorý si vyžaduje jeho opateru, vrátane pomoci pri hygiene, na ktorého však nepoberá opatrovateľský príspevok. V dobe svojho výsluchu v konaní pred súdom si však mal obžalovaný, podľa svojho udania, už vybavovať opatrovateľský príspevok pre svoju starú matku. Obžalovaný pritom ďalej tvrdil, že aj sám trpí zdravotnými problémami, keďže má vysoký krvný tlak, má problémy s rukou, ktorú mal mať aj operovanú, avšak napriek tomu sa snaží pracovať. Obžalovaný teda prejavil ochotu pracovať, keďže jeho družka je naďalej ešte na materskej dovolenke. Obžalovaný tiež naviac dodal, že z dôvodu príchodu zimného ročného obdobia je potrebné prichystať ešte aj drevo na zimu. Po výzve súdu na predloženie nejakého svojho návrhu na uloženie prípadného tzv. alternatívneho trestu; tento obžalovaný teda súdu navrhol, aby mu súd prípadne uložil trest povinnej práce, s ktorého uložením tento obžalovaný aj prejavil súhlas, ako aj prípadne, aby mu súd uložil podmienečný trest odňatia slobody alebo podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom. Obžalovaný bol pritom súdom poučený aj o podmienkach trestu povinnej práce vo výmere od štyridsať hodín do tristo hodín, ako aj o tom, že tento druh trestu môže súd uložiť obžalovanému len v tom prípade, ak páchateľ nie je dlhodobo pracovne neschopný, alebo nie je invalidný; s tým, že tento druh trestu musí obžalovaný vykonať osobne, bez nároku na odmenu a zároveň, ak by obžalovaný počas výkonu tohto druhu trestu neviedol riadny život, alebo zavinene nevykonal práce v určenom rozsahu, tak sa mu tento trest premení na nepodmienečný trest odňatia slobody. Obžalovaný teda uviedol, že nie je invalidný, netrpí žiadnymi závažnými zdravotnými problémami a zobral na vedomie aj podmienky premeny tohto druhu trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody. K svojím osobným a majetkovým pomerom tento obžalovaný ešte uviedol, že pracuje
brigádnicky, v Košiciach, ako aj vo Vranove nad Topľu, pri stavebných prácach s tým, že jeho čistý mesačný príjem je približne šesťsto, či šesťstopäťdesiat eur. Družka tohto obžalovaného zas mala poberať rodičovský príspevok v sume šesťstoštyridsať eur, ktorý príspevok si však mala ponechávať len družka tohto obžalovaného, a ktorej mal obžalovaný ešte poskytovať nejaké ďalšie finančné prostriedky na kúpu školských potrieb. S nimi žijúca matka tohto obžalovaného zas mala byť podľa tvrdenia tohto obžalovaného poberateľkou opatrovateľského príspevku vo výške päťsto päťdesiat eur s tým, že žiadna iná spolu žijúca osoba už s nimi nemala obývať spoločnú domácnosť. Obžalovaný takisto zdôraznil, že je teda živiteľom rodiny s tým, že žiadne iné cenné hnuteľné, či nehnuteľné veci nevlastní a že členovia jeho rodiny žijú v rodinnom dome, ktorý zdedila jeho stará matka po starom otcovi. Obžalovaný si mal pritom uvedomovať aj ten fakt, že vzhľadom na jeho vyhlásenie o vine mu môže byť uložený trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Obžalovaný pritom prejavil aj ochotu podrobiť sa znalcom navrhovanému ochrannému liečeniu protialkoholickému v ambulantnej forme; s tým, že obžalovaný zobral na vedomie aj dôsledky toho, ak by sa dobrovoľne nepodroboval tomuto liečeniu, ako aj ten fakt, že v prípade ukladania ochranného liečenia popri nepodmienečnom treste odňatia slobody sa obžalovanému musí uložiť len ústavná forma tohto liečenia. Obžalovaný pritom ešte dodal, že voči nemu sa vedú len nejaké priestupkové konania. Obžalovaný pritom nemal vedomosť o tom, že by v nejakom jeho trestnom konaní bolo vydané uznesenie o jeho osvedčení. Na záver pritom obžalovaný opísal aj konkrétnejšie svoju starostlivosť o maloleté deti. Zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, vypracovaného znalcom MUDr. Porvažníkom, zas súd zistil, že u tohto obžalovaného bol zistený syndróm závislosti od alkoholu v III. vývojovom štádiu a že v čase spáchania skutku sa obžalovaný nachádzal v ťažkom stupni opitosti. Tento znalec pritom skonštatoval, že rozpoznávacie schopnosti tohto obžalovaného v čase spáchania skutku boli zachované v plnej miere a že jeho ovládacie schopnosti boli znížené podstatnou mierou, ale v dôsledku opitosti, ktorú si však privodil vedome a po dostatočných skúsenostiach o nepriaznivých dôsledkoch požitia alkoholu. Obžalovaný mal pritom plne chápať zmysel trestného konania. Pobyt obžalovaného na slobode, v triezvom stave, z psychiatrického hľadiska nebol podľa vyjadrenia tohto znalca nebezpečný. Pri pokračovaní v požívaní alkoholických nápojov by jeho pobyt na slobode mohol byť prípadným nebezpečím v zmysle opakovania sa správania ako je to, za ktoré je aktuálne stíhaný. Obžalovaný však netrpí, podľa vyjadrenia tohto znalca, žiadnou psychickou chorobou alebo psychickou poruchou, pre ktorú by bolo indikované a odôvodnené navrhovať mu uloženie ochranného psychiatrického liečenia. U obžalovaného však znalec zistil syndróm závislosti od alkoholu, a preto znalec navrhol zvážiť uloženie ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou. V rámci súdneho konania boli oboznámené; okrem početných lustrácií na tohto obžalovaného, vrátane výpisu z Evidenčnej karty vodiča; aj pripojené spisy tunajšieho súdu sp. zn. 0T/10/2017 a sp. zn. 0T/46/2016. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu prihliadal súd najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal, alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa, alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu (§ 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024). Z miesto svojho bydliska je obžalovaný hodnotený negatívne. Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov bol tento obžalovaný v minulosti, doposiaľ už päťkrát priestupkovo postihnutý; a to okrem fyzického napadnutia inej osoby a hrubého a vulgárneho správania sa, tak v jednom prípade dňa 22. 02. 2020 aj za nepoužitie bezpečnostných pásov.
Podľa evidenčnej karty vodiča bol tento obžalovaný v minulosti aj dvakrát priestupkovo sankcionovaný; odhliadnuc od dvoch jeho súdnych potrestaní tunajším súdom pod sp. zn. 0T/40/2016, ako aj sp. zn. 0T/10/2017; za priestupky na úseku cestnej premávky, pričom malo ísť o spáchanie priestupkov pod vplyvom alkoholických nápojov. Za priestupok spáchaný obžalovaným dňa 15. 08. 2008 bol rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 28. 10. 2008 tento obžalovaný postihnutý sankciou spočívajúcou v zákaze vedenia motorových vozidiel. Ďalším priestupkovým rozhodnutím zo dňa 13.0 4. 2010 bol zas tento obžalovaný priestupkovo potrestaný opätovne za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov, za čo mu znova bola uložená sankcia zákazu vedenia motorových vozidiel. Podľa odpisu z registra trestov, v zhode so zabezpečenými spismi Okresného súdu Vranov nad Topľou na tohto obžalovaného, bol obžalovaný celkovo už štyrikrát súdne potrestaný. Predposledným súdnym potrestaním tohto obžalovaného bolo jeho súdne potrestanie Trestným rozkazom tunajšieho súdu č. k. 0T/46/2016-27, zo dňa 29. 11. 2016, ktorým bol tento obžalovaný odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý čin mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní siedmich mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere osemnástich mesiacov a zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel po dobu 25 mesiacov. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 0T/46/2016-61, zo dňa 14. 03. 2018, bolo rozhodnuté o tom, že obžalovaný sa neosvedčil a zároveň mu bol teda nariadený výkon tohto druhu trestu v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia s tým, že v prípade tohto druhu trestu došlo k osvedčeniu sa obžalovaného dňa 05. 12. 2020. V poradí posledným odsúdením tohto obžalovaného bolo jeho súdne potrestanie Rozsudkom, opätovne Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 0T/10/2017-61, zo dňa 08. 11. 2017, ktorým bol obžalovaný opätovne odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ako aj za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Za uvedené trestné činy bol tomuto obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého bol tento obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol tomuto obžalovanému opätovne uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov po dobu piatich rokov a šiestich mesiacov, s tým, že tento druh trestu mal tento obžalovaný vykonať dňa 08. 09. 2023. Na okraj súd ešte poznamenáva, že prvé dve odsúdenia tohto obžalovaného; avšak za inú trestnú činnosť ako v prípade jeho posledných dvoch odsúdení; sú už aj zahladené. U tohto obžalovaného bola pritom zistená len jedna poľahčujúca okolnosť, keďže tento obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie aj úprimne oľutoval, tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona. Obžalovanému zas priťažovalo, keďže tento bol uznaný za vinného zo spáchania dvoch trestných činov, že spáchal viac trestných činov, čo bolo nevyhnuté pričítať tomuto obžalovanému ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. Žiadne iné; či už poľahčujúce, tak aj priťažujúce; okolnosti súd u tohto obžalovaného nezistil. Keďže Trestný zákon v znení účinnom od 06. 08. 2024 bol pre obžalovaného ako celok priaznivejší, súd nakoniec vychádzal len zo zákonného ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 06. 08. 2024, podľa ktorého zákonného ustanovenia súd má zistiť pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že keďže tento obžalovaný bol v minulosti odsúdený len za prečiny, nebolo potrebné už aplikovať ani ustanovenie § 38 ods. 3 a nasl. Trestného zákona v znení účinnom od 06. 08. 2024. Súd teda vo výroku o treste len skonštatoval, že u tohto obžalovaného bola zistená len jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 Trestného zákona a jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 Trestného zákona. Obžalovanému bolo pritom potrebné ukladať úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, keďže tento sa jedným žalovaným skutkom dopustil dvoch prečinov. Súd teda pri ukladaní konkrétneho trestu tomuto obžalovanému; teda ako jeho druhu, tak aj jeho výmery; musel vychádzať zo základnej výmery trestu odňatia slobody pri prečine marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona, ako najprísnejšie trestaného trestného činu. Podľa tohto zákonného ustanovenia bolo teda možné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody až na dva roky.
Z vyššie uvedených zistení teda nepopierateľne vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ už štyrikrát súdne trestaný, a to dokonca v dvoch prípadoch za ten istý trestný čin, či trestné činy ako v prejednávanom prípade; čiže ako za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, tak aj za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Naviac súd poznamenáva, že v prípade odsúdenia tohto obžalovaného Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 0T/46/2016, zo dňa 29. 11. 2016, bol tomuto obžalovanému pôvodne podmienečný trest odňatia slobody neskôr premenený na nepodmienečný trest odňatia slobody. Z uvedeného rozhodnutia tunajšieho súdu je tak nepochybne zrejmé, že na tohto obžalovaného už bolo pôsobené aj nepodmienečným trestom odňatia slobody a teda je zrejmé, že ani samotný nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody neodradil tohto obžalovaného od dopúšťania sa tej istej trestnej činnosti. Zároveň súd musel zohľadniť aj ten fakt, že keďže sa obžalovaný stíhaného prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona už dopustil dvakrát; bolo mu nevyhnutne potrebné; v zmysle ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona; uložiť aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na doživotie; pričom nevyhnutnosť uloženia tohto druhu trestu a v takejto výmere súd rozoberie nižšie. Takýto druh trestu; a predovšetkým jeho výmera, ktorá je nepopierateľne prísna; sa musel nepopierateľne prejaviť aj pri úvahách súdu o tom, že, či a aký prípadne ďalší druh trestu bude potrebné tomuto obžalovanému uložiť. Nemožno tiež opomenúť, že námietky tohto obžalovaného proti uloženému trestu v trestnom rozkaze; na ktorých tento obžalovaný zotrval aj na hlavnom pojednávaní; smerovali predovšetkým voči uloženému nepodmienečnému trestu odňatia slobody; a nie voči nevyhnutnému ukladaniu trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na doživotie súdom; ktorý samotný druh a ani jeho výmeru nepovažoval tento obžalovaný za natoľko citeľný. Aj priamo na hlavnom pojednávaní obžalovaný tvrdil, že nemá výhrady voči uloženiu tohto druhu trestu na doživotie. Súd síce po nariadení hlavného pojednávania; po podaní odporu obžalovaným voči trestnému rozkazu; nie je síce viazaný druhom a ani výmerou trestu v trestnom rozkaze, avšak súd sa musel týmito námietkami obžalovaného zaoberať. Aj napriek takejto námietke obžalovaného však súd dospel k tomu záveru, že tomuto obžalovanému je nevyhnutné uložiť trest odňatia slobody, a to nevyhnutne nepodmienečne. Súd v prvom rade poukazuje na ten podstatný fakt, že už v prípade prvého odsúdenia tohto obžalovaného za ten istý trestný čin, bol síce tomuto obžalovanému najprv uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, ktorý však zjavne neviedol k náprave tohto obžalovaného a z tohto dôvodu mu musel byť tento trest premenený na nepodmienečný trest. Zároveň súd nemohol opomenúť ani tú podstatnú skutočnosť, že obžalovaný sa skutku dopustil pod výrazným vplyvom alkoholických nápojov, ktorých hodnota presiahla dokonca hodnotu troch promile; konkrétne u neho sa hodnota etanolu v jeho dychu postupne znižovala z hodnoty 3,33 promile na hodnotu 3,06 promile, až nakoniec na hodnotu 3,04 promile; čo jednoznačne predstavuje ťažký stupeň opitosti. Nemožno pritom pri samotnom rozhodovaní súdu o uložení druhu a predovšetkým výmery trestu nezohľadniť aj samotné okolnosti spáchania stíhaného skutku. Obžalovaný síce na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré súd aj prijal; ale k priebehu samotného skutku sa obžalovaný jednoznačne, aj keď pomerne stručne, vyjadroval už v štádiu prípravného konania; kedy jednoznačne uviedol, že mal záujem s uvedeným motorovým vozidlom vykonať len jazdný manéver cúvania, avšak išlo len o tvrdenie obžalovaného, ktoré sa nedalo nijakým spôsobom ani preveriť, s tým, že je nepochybné, že obžalovaný musel pred samotnou touto jazdou požiť veľmi veľké množstvo alkoholu, pokiaľ u neho bola zistená taká vysoká koncentrácia etylalkoholu. Teda, pokiaľ by obžalovaný v čase spáchania skutku šoféroval motorové vozidlo z dôvodu záchrany života alebo zdravia seba alebo nejakej inej osoby, tak by to prípadne mohol súd zohľadniť pri svojich úvahách o uložení druhu a predovšetkým výmery trestu. Zároveň súd musel prihliadať ešte aj na to; a to aj pri úvahách súdu o uložení ďalšieho druhu trestu v podobe trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov; že tento obžalovaný bol v minulosti nielenže súdne potrestaný za takúto protiprávnu činnosť, ale tento bol už aj dvakrát priestupkovo sankcionovaný za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov. Z evidenčnej karty vodiča totiž súd zistil, že ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 313/2011 Z. z.; ktorý zákon zaviedol trestnoprávny postih páchateľa za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov nad jedno promile; bol tento obžalovaný konkrétne priestupkovo stíhaný za takéto konanie spáchané dňa 15. 08. 2008, ako aj dňa 18. 03. 2010; čiže ešte v dobe, keď uvedené konanie nebolo posudzované ako trestný čin; a až následne mal byť tento obžalovaný súdne odsúdený za vedenie motorových vozidiel pod vplyvom alkoholických nápojov. Všetky tieto okolnosti vo svojom súhrnne bolo teda potrebné vyhodnotiť v neprospech tohto obžalovaného.
V prospech tohto obžalovaného bolo teda potrebné zohľadniť len jeho rodinné pomery, keďže tento obžalovaný v konaní pred súdom tvrdil, že má spolu s družkou päť maloletých detí, niektoré ešte v pomerne útlom veku a že dokonca poskytuje starostlivosť aj svojej starej matke, ku ktorej má vytvorený úzky citový vzťah, a takisto aj svojmu zdravotnej znevýhodnenému bratovi. Takéto rodinné pomery tohto obžalovaného nie sú možno úplne bežné v porovnaní s osobnými pomermi iných páchateľov tejto trestnej činnosti; avšak tieto samotné nemohli zohrávať natoľko významnú úlohu pri rozhodovaní súdu o druhu a o výmere trestu, a ktoré by primäli súd k tomu záveru, že uloženie iného druhu trestu, okrem trestu zákazu činnosti, u tohto obžalovaného nie je potrebné. Z tohto dôvodu sa teda súd domnieva, že ani prípadne neprichádzalo do úvahy u obžalovaného uloženie nejakého druhu tzv. alternatívneho trestu. Obhajoba síce ešte v podanom odpore proti trestnému rozkazu poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, či aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne; ktoré rozhodnutia poukazovali na to, aby sa namiesto niekoľkomesačných nepodmienečných trestov odňatia slobody ukladali páchateľom nezávažnej trestnej činnosti nejaké tzv. alternatívne tresty. Tieto rozhodnutia sa však vzťahovali na iné prípady, avšak obžalovaného je potrebné považovať za tzv. špeciálneho recidivistu, keďže tento obžalovaný sa v minulosti opakovane dopustil totožnej trestnej činnosti ako v posudzovanom prípade. Súd teda napriek týmto argumentom obhajoby zastáva ten názor, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody. Zhrnúc všetky vyššie rozvedené úvahy teda súd dospel k tomu záveru, že ako z hľadiska individuálnej, tak aj z hľadiska generálnej prevencie je nevyhnuté tomuto obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody ako trest úhrnný. Za adekvátny a za primeraný pritom súd považoval tento druh trestu vo výmere 8 (ôsmich) mesiacov. Vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona by bolo potrebné tohto obžalovaného zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže tento obžalovaný bol v období posledných desiatich rokov pred spáchaním žalovaného konania vo výkone trestu za úmyselnú trestnú činnosť; a to dokonca za totožnú trestnú činnosť ako v prejednávanom prípade. Súd sa však domnieva, že v prípade tohto obžalovaného nejde o natoľko narušeného páchateľa; s prihliadnutím aj na závažnosť stíhanej trestnej činnosti tohto obžalovaného; keďže v danom prípade nešlo o natoľko závažnú; či už násilnú trestnú činnosť alebo majetkovú trestnú činnosť; a teda, že na nápravu tohto obžalovaného je postačujúceho jeho zaradenie do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 4 Trestného zákona). Tomuto obžalovanému bolo pritom nevyhnutné ukladať aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na doživotie, podľa ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona. V tejto súvislosti pritom súd zdôrazňuje, že najprv bolo nariadené a aj vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní dňa 27. 09. 2024. Súd však mal vedomosť o tom, že len dňa 25. 09. 2024 bol vyhlásený Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol vyslovený nesúlad zákonného ustanovenia § 61 ods. 5 Trestného zákona s Ústavou, avšak v čase konania uvedeného hlavného pojednávania ešte nebol zverejnený ani samotný výrok tohto nálezu. Teda z dôvodu nevyhnutnosti oboznámenia sa konajúcim súdom nielen so samotným výrokom tohto nálezu, ale aj s jeho odôvodnením, bolo nevyhnutné uvedené hlavné pojednávanie odročiť na deň 13. 12. 2024. Z výroku tohto Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS. 18/2020-31, zo dňa 25. 09. 2024, pritom vyplývalo, že ním bolo rozhodnuté o nesúlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 a s čl. 19 ods. 2 Ústavy SR s tým, že vo zvyšnej časti bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Aj z odôvodnenia tohto nálezu pritom vyplýva, že Ústavný súd SR týmto nálezom rozhodoval na podklade návrhu Krajského súdu v Trnave, doručenému tomuto súdu dňa 09. 12. 2019, s tým, že tento návrh, ako aj samotný Nález Ústavného súdu SR sa týkal výlučne zákonného ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona; ktoré zákonné ustanovenie vyžaduje od súdu uloženie trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na doživotie, ak sa tento druh trestu ukladá páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona, ktorého sa páchateľ dopustil ako vodič dopravného prostriedku. Uvedený Nález Ústavného súdu SR sa teda výslovne netýkal aj zákonného ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona; ktorého použitie prichádzalo do úvahy v prejednávanom prípade; a ktorý sa zas využije v tom prípade, ak sa tento druh trestu na doživotie ukladá páchateľovi trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, hoci už bol dvakrát za taký istý trestný čin odsúdený. Zo samotného odôvodnenia tohto nálezu pritom súd tiež nezistil, že by sa uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR nejakým spôsobom vzťahovalo aj na zákonné ustanovenie §
61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, ktoré zákonné ustanovenie musel súd aplikovať v prejednávanej trestnej veci. Obžalovaný bol pritom; ako už bolo aj vyššie uvedené; za ten istý trestný čin odsúdený jednak Trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 0T/46/2016, zo dňa 29. 11. 2016, ako aj Rozsudkom toho istého súdu zo dňa 08. 11. 2017, sp. zn. 0T/10/2017; čiže už dvakrát. Keďže teda aj v čase konania hlavného pojednávania dňa 13. 12. 2024 naďalej zostalo v platnosti; bez nejakej podstatnejšej zmeny; zákonné ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona a nastal aj prípad predpokladaný týmto zákonným ustanovením; bolo povinnosťou súdu uložiť takémuto páchateľovi trest zákazu činnosti na doživotie. Z odôvodnenia tohto nálezu pritom ešte jednoznačne vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie § 61 ods. 5 Trestného zákona prikazovalo súdu; bez akejkoľvek individualizácie a teda bez možnosti akéhokoľvek uváženia súdom; uložiť tento druh trestu a predovšetkým v takejto výmere. Takýto druh trestu sa tomuto páchateľovi pritom ukladá na celý zvyšok života, a to bez možnosti, či už podmienečného upustenia od výkonu jeho zvyšku, ako aj bez možnosti zahladenia jeho odsúdenia. Súd takýto následok uloženia tohto druhu trestu v takejto výmere pritom zdôrazňuje z tohto dôvodu, že aj keď samotný obžalovaný na hlavnom pojednávaní uloženie takéhoto druhu trestu v takejto výmere nenamietal; avšak vzhľadom na jeho vek, ako aj starostlivosť o mnohopočetnú rodinu; tento obžalovaný ani v budúcnosti nebude mať možnosť získať prípadne oprávnenie riadiť motorové vozidlá a takisto ani nebude môcť docieliť stav, že sa na neho bude hľadieť, ako keby nebol odsúdený. Súd teda ani nemal inú možnosť; ako tento druh trestu a predovšetkým v takejto výmere; teda na doživotie; tomuto obžalovanému uložiť; čiže ani nemohol prípadne prihliadať na nejaké mimoriadne okolnosti na strane tohto obžalovaného. Súd však na záver dopĺňa, že v prípade prijatia iného zákona, ktorým by bolo zmenené uvedené zákonné ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, ako aj prípadne vyhlásenie iného Nálezu Ústavného súdu SR, ktoré by sa už výslovne týkalo ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona; tak by prípadne prichádzalo do úvahy isté zmiernenie, alebo až upustenie od uloženia tohto druhu trestu a to v takejto výmere. Súd; vzhľadom na znalecké dokazovanie z odvetia psychiatrie na tohto obžalovaného, ktoré tomuto obžalovanému navrhovalo uložiť ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou, vzhľadom na týmto znaleckým dokazovaním zistenú závislosť tohto obžalovaného od alkoholu; bolo teda potrebné tomuto obžalovanému uložiť aj takéto ochranné opatrenie. Obžalovaný pri svojej výpovedi v konaní pred súdom s uložením takéhoto ochranného liečenia aj prejavil súhlas a súd ani nezistil, že by obžalovaný nemal záujem sa takémuto ochrannému liečeniu podrobiť. Bola teda splnená základná podmienka na uloženie ochranného liečenia, podľa ustanovenia § 73 ods. 3 Trestného zákona, v nadväznosti na ustanovenie § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Obžalovaný pritom aj prejavil súhlas s uložením tohto ochranného liečenia v ambulantnej forme, akú formu navrhovalo aj samotné znalecké dokazovanie. V ustanovení § 2 ods. 3 Trestného zákona, aj v znení účinnom od 06. 08. 2024, je však uzákonené pravidlo, že ochranné opatrenie sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď sa o tomto ochrannom opatrení rozhoduje. Aj keď teda znalecké dokazovanie navrhovalo tomuto obžalovanému uložiť ochranné liečenie v ambulantnej forme, s ktorou formou prejavil súhlas aj samotný obžalovaný; súd pri ukladaní tohto ochranného liečenia musel vychádzať zo znenia ustanovenia § 74 ods. 1 veta posledná Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024, podľa ktorého ustanovenia, ak sa ochranné liečenie podľa ustanovenia § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody, musí ho súd uložiť v ústavnej forme. Čiže, aj keď teda ustanovený znalec navrhol tomuto obžalovanému uložiť ambulantnú formu tohto liečenia, s ktorou formou vyslovil súhlas aj samotný obžalovaný; citované zákonné ustanovenie neumožňovalo tomuto obžalovanému uložiť takúto formu liečenia. Sumarizujúc vyššie uvedené fakty, aj s poukazom na zabezpečené znalecké dokazovanie, súd teda tomuto obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je
neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.