Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 10Csp/27/2022 8822200632 04. 06. 2024 JUDr. Martin Kopina ECLI:SK:OSVT:2024:8822200632.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinom Kopinom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35724803, zast. Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53255739 proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, C. XXX/XX, B. D. E., okr. F. D. E., o zaplatenie sumy 5.309,62 eur s prísl., takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.289,12 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.925,25 eur od 14.11.2020 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a. III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,12 %. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.309,62 eur s prísl. ako aj trovy konania. 2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 19.3.2014 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa zmluvy poskytol žalobca žalovanému úver v sume 5.120,00 eur, ktorý mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných splátkach v počte 120, v sume 87,47 eur mesačne, vrátane poistného, počnúc dňom 22.4.2014 a dňom 22.2.2024 končiac, pri úrokovej miere 15,10 % ročne a RPMN 16,23 % ročne pri celkovej cene úveru v sume 9.915,81 eur. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovaným riadne a včas, právny predchodca žalobcu vyzval pokusom o zmier zo dňa 2.4.2019 žalovaného na úhradu omeškaných splátok v sume 283,94 eur ku dňu 2.4.2019. Touto výzvou bol žalovaný zároveň upozornený, že v prípade ak nedôjde z jeho strany k úhrade dlžnej sumy v stanovenej lehote, postupca je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaný túto svoju povinnosť porušil, v dôsledku čoho právne predchodca podaním zo dňa 14.5.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Pohľadávky voči žalovanému ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavovala sumu vo výške 3.882,39 eur. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenie predmetnej pohľadávky predstavuje sumu 5.309,62 eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 3.609,95 eur, riadnych úrokov vo výške 1.315,30 eur, úrokov z omeškania vo výške 343,12 eur a poplatkov v sume 41,25 eur
v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný po postúpení pohľadávky neuhradil dlh ani čiastočne. 3. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 27.9.2022, č. k. 10Csp/27/2022-83 žalobu zamietol a zároveň rozhodol že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 4. V zákonom stanovenej lehote podal voči predmetnému rozsudku odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu žalobcu zamietol a súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania podáva žalobca v zmysle ust. § 365 CSP v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré žalobca odôvodňuje plynutím lehôt v súvislosti s pandémiou COVID-19. Dňa 25.3.2020 s účinnosťou od 27.3.2020 bol prijatý zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle ust. § 1 uvedeného zákona: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“ Zároveň súdu dáva žalobca do pozornosti, že dňa 14.1.2021 bol schválený zákon č. 9/2021 Z. z. ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 s účinnosťou od 19.01.2021, pričom v zmysle ust. § 8 uvedeného zákona: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú, b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“ V zmysle vyššie citovaných ustanovení § 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony tak premlčacia doba neplynula v období od: a) 27.3.2020 do 30.4.2020, t. j. spolu 35 dní; a b) 19.1.2021 do 28.2.2021, t. j. spolu 41 dní. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci – nakoľko súd prvej inštancie na vec opomenul aplikovať vyššie uvedené ustanovenia zákona a ak by aj žalobca pripustil, že by premlčacia doba mala začať plynúť od 22.1.2019 a žaloba bola podaná na súde dňa 21.3.2022, je zrejmé, že bola podaná včas, nakoľko aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia by premlčacia doba uplynula až dňa 5.4.2022 ( 22.1.2022 + 76 dní ). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto nepreskúmateľné ( nakoľko z neho nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s neplynutím lehôt počas pandémie COVID-19 ) a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( neaplikácia uvedených zákonných ustanovení ), v dôsledku čoho dospel súd prvej inštancie k nesprávnym právnym záverom ohľadom premlčania. Žalobca zároveň uvádza, že sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom, v zmysle ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa ust. § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka tak ako v súdenom prípade podaním zo dňa 14.5.2019, potom v zmysle ust. § 103 OZ začína plynúť premlčacia doba pre všetky splátky úveru splatné do budúcna odo dňa zročnosti splátky splatnej 22.1.2019. Súd tak na podklade uvedenej úvahy dospel k právnemu záveru, že všeobecná premlčacia doba začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky splatnej dňa 22.1.2019 a uplynula by podľa názoru súdu dňa 22.1.2022, pričom, keďže žaloba bola podaná na súde až dňa 21.3.2022, tak bola podaná podľa názoru súdu prvej inštancie po uplynutí premlčacej doby. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že pri dohode o plnení dlhu v splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou ( zročnou ). Každá zo splátok tak predstavuje samostatné plnenie, a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa ust. § 103 OZ samostatne. OZ ďalej v ust. § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého dlhu (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu, avšak toto svoje právo môže uplatniť len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo zaniká. Ak toto právo veriteľ uplatní, trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. Ak však veriteľ toto právo nevyužije a ďalšia splátka sa stane splatnou, potom
toto právo zaniká a vzniká mu až v prípade, ak dlžník nezaplatí ani túto, ďalšiu splátku dlhu. V súvislosti s premlčaním nároku žalobca na tomto mieste zdôrazňuje, že neuplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky spôsobuje zánik tohto práva veriteľa. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalovaný bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ( podaním zo dňa 14.5.2019 ) v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, a súčasne bol pôvodným veriteľom ( postupcom, resp. právnym predchodcom žalobcu) upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možné uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti všetkých splátok jednorazovo ( ako to vyžaduje ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ). Keďže však právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky, potom mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť v posudzovanom prípade vyhlásená pre nesplnenie inej splátky, než splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bezprostredne predchádzala, t. j. v danom prípade splátky splatnej dňa 22.4.2019. Pre všetky splátky, ktoré vyhláseniu mimoriadnej splatnosti predchádzali, tak v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka plynie samostatná trojročná premlčacia doba. Pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti ( t. j. splátky splatné od 14.5.2019 do konečnej splatnosti úveru ) plynie premlčacia doba od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ( t. j. od splátky splatnej dňa 22.4.2019 ). Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65: „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.“ Rovnaký názor v tejto otázke nepriamo vyplýva aj z odôvodnenia judikátu R4/2021, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 12.7. odôvodnenia uviedol nasledovné: „Z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka však vyplýva, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Inak povedané, právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je podľa citovaného ustanovenia časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky.“ 5. Aj napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom judikáte riešil v zásade inú právnu otázku, niet spornosti o tom, že rovnako išlo o spotrebiteľský charakter sporu a v cit. bode odôvodnenia sa právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky celkom jednoznačne zhodujú s právnym názorom žalobcu. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v prípade, ak právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 14.5.2019, tak toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 22.4.2019 ( t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru bezprostredne predchádzala a pre ktorej nezaplatenie mohol v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ), a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa ako žalovaného s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Premlčacia doba pre všetky splátky splatné po 14.5.2019 tak začala v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka plynúť odo dňa zročnosti splátky ( splatnej dňa 22.04.2019 ), pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a uplynula by najskôr dňa 22.4.2022. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 21.3.2022 má žalobca za to, že svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. Z ust. § 565 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že ak dôjde k nesplneniu niektorej z dohodnutých splátok a veriteľ je oprávnený žiadať pre nesplnenie niektorej splátky zaplatenie celej pohľadávky ( t. j. zmluvné strany si toto právo dojednali, k čomu v spotrebiteľských sporoch pristupujú navyše aj ďalšie zákonodarcom stanovené podmienky – a to 3 mesačné omeškanie spotrebiteľa a upozornenie na možnosť uplatnenia tohto práva ) – potom môže veriteľ toto právo využiť, avšak len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky ( od splátky, pre ktorú sa toto právo uplatňuje ). Ak preto súd prvej inštancie nezohľadnil pri posúdení otázky premlčania aj ust. § 565 Občianskeho zákonníka potom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nemožno sa preto stotožniť so závermi konajúceho súdu, v zmysle ktorých podaním zo dňa 14.5.2019 došlo k uplatneniu práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka ( v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ) pre nesplnenie splátky splatnej dňa 22.01.2019. Uvedené závery súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu vôbec nevyplývajú z právnych predpisov ( ani z ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ani z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ), pričom sú navyše pre veriteľov v maximálnej miere šikanózne – nakoľko skracujú zákonodarcom stanovenú trojročnú premlčaciu dobu. Žalobca má za to, že uvedený výklad súdu prvej inštancie je nesprávny, nakoľko veriteľ má pri splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka možnosť kedykoľvek ( za splnenia tých podmienok ) uplatniť uvedené oprávnenie – pričom ho môže využiť len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a právo mu
opätovne vznikne v prípade, ak ani táto splátka nebude spotrebiteľom uhradená. Oprávnenie postupcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ( a uplatniť tak právo podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka ) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 22.1.2019 ( pre ktorú podľa názoru súdu došlo k uplatneniu tohto práva ) zaniklo v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, splatnosťou ďalšej splátky úveru ( 22.2.2019 ) a jediná splátka, pre ktorú podaním zo dňa 14.5.2019 mohol postupca vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, je splátka splatná dňa 22.4.2019 ( nakoľko pre skôr splatné splátky toto oprávnenie v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka zaniklo ), za súčasného splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka ( pre nesplnenie splátky bezprostredne predchádzajúcej tomuto ustanoveniu ) a splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ je podľa názoru žalobcu potrebné posudzovať izolovane – avšak súd prvej inštancie tieto ustanovenia neprípustne „zlúčil“. Žalobca zastáva názor, že pokiaľ ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyžaduje trojmesačné omeškanie na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka – v žiadnom ohľade to neznamená, že by sa druhá veta ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských sporoch nemala použiť. Znamená to len tú skutočnosť, že ak by bolo toto právo využité skôr, než sa dostal spotrebiteľ do 3 mesačného omeškania s platením splátok, bolo by využité v rozpore s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ( a takéto uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka by tak bolo neplatné pre rozpor so zákonom ). 6. Ak teda veriteľ uplatňuje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka v právnom vzťahu vzniknutom zo spotrebiteľskej zmluvy, musí byť spotrebiteľ v 3 mesačnom omeškaní s platením splátok ( ako vyžaduje ust. § 53 ods. 9 OZ ), musí byť súčasne upozornený na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka ( ako vyžaduje ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ), avšak napriek tomu môže byť toto právo dodávateľom uplatnené v zmysle druhej vety ust. § 565 Občianskeho zákonníka len pre nesplnenie splátky, ktorá bezprostredne predchádza uplatneniu tohto práva, nakoľko pre všetky skôr splatné splátky toto právo podľa druhej vety ust. § 565 Občianskeho zákonníka zaniklo. Z uvedeného dôvodu pre všetky splátky, ktoré predchádzajú uplatneniu tohto práva plynie samostatná trojročná premlčaciu doba od splatnosti tej-ktorej splátky ( v zmysle prvej vety ust. § 103 Občianskeho zákonníka ) a pre všetky splátky, ktoré nasledujú po uplatnení tohto práva plynie premlčacia doba od splatnosti splátky, ktorá bezprostredne predchádza uplatneniu tohto práva, nakoľko v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka nemohlo dôjsť k uplatneniu tohto práva pre žiadnu inú splátku dlhu. Vzhľadom k vyššie uvedenému je preto žalobca názoru, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania, nakoľko uplatnený nárok žalobou nemožno považovať za premlčaný ani len v časti. 7. Žalobca sa v súdenom prípade nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebolo preukázané, že došlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pre rozpor s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd konštatuje, že Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 konala podľa jeho názoru v rozpore s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca nepreukázal, že by tretia upomienka ( výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ) bola žalovanému doručená, keďže na preukázanie jej doručenia bol súdu predložený „iba“ podací hárok. Žalobca v tejto súvislosti uvádza, že skutočnosť, že sa uvedená výzva dostala do dispozičnej sféry žalovaného bola v konaní preukázaná práve predloženým podacím hárkom – v dôsledku čoho dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak napriek tomu dospel k záveru o opaku. Žalobca v tejto súvislosti zároveň poukazuje na to, že pri preukazovaní doručenia písomností je v zmysle konštantnej judikatúry potrebné aplikovať teóriu dôjdenia, v zmysle ktorej sa nevyžaduje aby bol úkon aj reálne doručený (vyššie uvedená výzva však preukázateľne doručená žalovanému bola), ale postačuje, že sa písomnosti dostali do dispozičnej sféry adresáta. Uvedené bolo nepochybne v prejednávanom prípade preukázané. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením má za účel zabezpečiť spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu nebolo umožnené sa s ním oboznámiť. Subjekt realizujúci právny úkon ( odosielateľ ) má mať však na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky. Žalobca preukazoval doručovanie písomností predložením podacieho hárku. S ohľadom na uvedené žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nepovažoval predložený podací hárok za dostatočný dôkaz ohľadom skutočnosti, že uvedené podanie ( výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ) sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného a má za to, že v tejto súvislosti dospel súd na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak mal súd pochybnosti o preukázaní doručenia tejto písomnosti, vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu nevykonal podľa § 295 CSP ďalšie dokazovanie ( napr. prostredníctvom uvedenej internetovej stránky ), ale rovno z pozície „zástupcu žalovaného“ popieral nesporné skutkové tvrdenia strán sporu za účelom zamietnutia žaloby. 8. Z dôvodu, že žalobca preukázal, že sa uvedená výzva dostala do dispozičnej sféry žalovaného zároveň vyššie priložený dôkaz z internetovej stránky podľa jeho názoru nemožno považovať za novotu v odvolacom konaní ( § 366 CSP ), keďže až z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa žalobca dozvedel, že napriek nespornosti skutkového tvrdenia ohľadom doručenia tejto výzvy a dokonca napriek preukázaniu podacím hárkom, že výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného súd dospel k nepreskúmateľným záverom o opaku. S ohľadom na uvedené je podľa názoru žalobcu zrejmé, že postupca v posudzovanom prípade vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, t. j. požiadal o zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku neplnenia splátok riadne a včas v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca vzhľadom k vyššie uvedenému uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho závery ohľadom (ne)preukázania skutočnosti, že písomnosť ( výzva z 2.4.2019 ) sa nedostala do dispozičnej sféry za v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a tým aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 CSP. Žalobca preto zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek uvedenému uzavrel, že z dôvodu nepreukázania doručenia výzvy zo dňa 2.4.2019 neboli v danom prípade dodržané podmienky uvedené v ust. § 53 ods. 9 OZ. Žalobca má za to že, v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol so splácaním úveru v omeškaní viac ako tri mesiace, a zároveň bol postupcom opakovane upozornený na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ v stanovenej lehote 15 dní, čím bolo preukázané, že v prejednávanom prípade došlo k platnému a účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v súlade so zákonom. Žalobca má s ohľadom na vyššie uvedené ďalej za to, že je v konaní aktívne vecne legitimovaným a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo preukázané, že v prejednávanom prípade došlo k platnému a účinnému zosplatneniu predmetnej pohľadávky v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka podaním zo dňa 14.5.2019 a následnému platnému postúpeniu pohľadávky v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zákonné podmienky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách boli preto v prejednávanom prípade právnym predchodcom žalobcu kumulatívne splnené, a preto žalobca považuje právne posúdenie súdu za nesprávne s ohľadom na nesprávne zistený skutkový stav z predložených dôkazov. 9. Žalovaný bol v priebehu úverového vzťahu viackrát zo strany právneho predchodcu žalobcu upozornený, že je v omeškaní so splácaním splátok spojených s poskytnutým úverom a zároveň ho právny predchodca žalobcu vyzýval na úhradu aktuálnej dlžnej sumy. Žalovaný bol taktiež zo strany právneho predchodcu žalobcu dôrazne upozornený, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čím by sa dlh stal splatným v celom rozsahu. Doručenie týchto podaní, teda výzvy zo dňa 2.4.2019 ( Tretia upomienka – pokus o zmier ) a aj Výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 14.5.2019 ( Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom ), ktorou postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, neboli zo strany žalovaného počas súdneho konania žiadnym spôsobom rozporované, a preto ich mal súd považovať za nesporné. Zo žiadneho podania žalovaného a rovnako ani zo zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 27.9.2022 nevyplýva, žeby žalovaný výslovne poprel skutkové tvrdenie žalobcu ohľadom doručovania výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ( Tretia upomienka – pokus o zmier zo dňa 2.4.2019 ). Z obsahu zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 27.9.2022 vyplýva, že žalovaný na otázku súdu, či mu bola výzva v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ( Tretia upomienka – pokus o zmier zo dňa 2.4.2019 ) doručená uviedol, že si nepomína, žeby mu bola uvedená výzva doručená. Takéto tvrdenie nemožno považovať za popretie skutkových tvrdení žalobcu ohľadom doručovania tejto výzvy a preto bolo v konaní potrebné považovať toto tvrdenie za tzv. nesporné skutkové tvrdenie. Žalobca pre úplnosť uvádza, že ničím nepopiera, že v zmysle ust. § 295 CSP môže súd vykonať v spotrebiteľských sporoch aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, avšak v žiadnom prípade sa nestotožňuje s postupom vo veci konajúceho súdu, ktorý de facto popieral skutkové tvrdenia strán sporu ( žalobcu ), ktoré bolo potrebné v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné. Ak mal súd pochybnosti o akýchkoľvek skutkových tvrdeniach žalobcu– napriek nespornosti týchto skutkových okolností - potom podľa názoru žalobcu mohol v zmysle ust. § 295 CSP vykonať aj bez návrhu žalovaného ďalšie dôkazy – napr. mohol dopytovať žalovaného, prípadne postupcu, na vyjadrenie k takto uvedeným skutkovým tvrdeniam žalobcu, prípadne mohol postupcu v zmysle edičnej povinnosti dopytovať za účelom predloženia dôkazov na preukázanie týchto
žalobcových tvrdení. Súd však podľa názoru žalobcu nepostupoval v zmysle ust. § 295 CSP - nakoľko žiadne takéto dôkazy nevykonal – ale naopak – z pozície pomyselného advokáta a zástupcu žalovaného ako spotrebiteľa ( t. j. slabšej strany ) aktívne rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu a napriek ich nepopretiu zo strany žalovaného ( a tým aj nespornosti v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ) zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena ( nepreukázanie týchto skutočností ). Z uvedeného dôvodu považuje žalobca napadnuté rozhodnutie súdu za len veľmi zdanlivo ochraňujúce spotrebiteľa ( v rovine zamietnutia žaloby ), nakoľko v skutočnosti môže byť spotrebiteľ v konečnom dôsledku uvedeným rozhodnutím zo strany súdu - za situácie, kedy platnosť postúpenia nerozporuje žalovaný, ale len súd, ktorý na tento účel poskytol žalovanému priam až procesnú obranu ( popretím žalobcových skutkových tvrdení ) poškodený. 10. Žalobca sa nestotožňuje ani s názorom vo veci konajúceho súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia len stručne uviedol, že zmluvne dohodnutá úroková sadzba vo výške 15,10 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi. Súd však vôbec neuviedol, akú úrokovú sadzbu by bolo možné považovať za primeranú v čase uzatvorenie Zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zo dňa 19.3.2014. Žalobcovi preto nie je vôbec zrejmé prečo ( z akých konkrétnych dôvodov ) dojednanú úrokovú sadzbu považoval súd za v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho sú jeho závery nepreskúmateľné. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že úroková sadzba, ktorá bola dohodnutá v Zmluve vo výške 15,10 % nepresahuje dvojnásobok priemernej úrokovej miery pri obdobných úverov v čase uzatvárania Zmluvy. Podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková sadzba v marci 2014 pri spotrebiteľských úverov so splatnosťou nad 5 rokov vo výške 12,92 %. Žalobca má za to, že súd neuviedol aká konkrétna úroková miera predstavuje hranicu, nad ktorú by na takéto dojednanie mohlo byť nazerané ako na v rozpore s dobrými mravmi. Bez ohľadu na uvedené, takáto hranica úrokovej sadzby nemá svoje legálne zakotvenie a na daný prípad nemôže byť aplikovateľná striktne, ale nanajvýš len orientačne. Úroková sadzba bola dojednaná vo výške 15,10 % ročne. Dojednaná výška úrokovej sadzby je uvedená v čl. I Základné podmienky Zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že priemerná úroková sadzba v čase uzatvorenia zmluvy ( 3/2014 ) bola vo výške 12,92 % ročne. Teoreticky, aj keby vychádzame z premisy súdu, že výška úrokovej sadzby je v rozpore s dobrými mravmi, tak aj vychádzajúc z tejto premisy v tomto prípade by dojednaná výška úrokovej sadzby nemohla byť vôbec považovaná za „v rozpore s dobrými mravmi“, nakoľko by neprevyšovala priemer úrokov o viac ako 100%. Vynásobením priemernej úrokovej sadzby za obdobie 3/2014 dostaneme hodnotu úrokovej sadzby vo výške 25,84 % ( 12,92 % x 2 ). Žalobca opätovne zdôrazňuje, že táto hodnota je len orientačná a na trhu s obdobnými produktami sa tieto poskytujú aj za podstatne vyššie úrokové sadzby. Odhliadnuc od uvedeného je nesporné, že úroková sadzba vo výške 15,10 % dohodnutá v Zmluve je menšia ako aj dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby za obdobný bankový produkt v sledovanom období. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca považuje za preukázané a nesporné, že dohodnutú výšku úrokovej sadzby vo výške 15,10 % nie je možné považovať za sadzbu, ktorá by mohla byť považovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 11. Záverom si žalobca dovoľuje uviesť, že sa nestotožňuje s názorom vo veci konajúceho súdu, ktorý v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca žaluje z množstva neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré však bližšie žiadnym spôsobom neuviedol a preto má žalobca za to, že rozhodnutie súdu je aj v tejto časti nepreskúmateľné. Pokiaľ súd v rovnakom bode namietal aj tú skutočnosť, že právny predchodca žalobcu účtoval žalovanému za každú ďalšiu upomienku sumu vo výške 40 eur, čo podľa názoru súdu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku žalobca uvádza, že poplatok za ďalšiu upomienku je stanovený v Cenníku VÚB, a.s. Občania (ďalej len „Cenník), kde v zmysle bodu 2.10.2. bol poplatok za každú ďalšiu upomienku stanovený vo výške 40 eur. V zmysle uvedeného má žalobca za to, že v danom prípade dojednaný poplatok za každú ďalšiu upomienku vo výške 40 eur nie je v rozpore s dobrými mravmi. 12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 362 ods. 1 CSP ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 385 CSP a contrario ) a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých
výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie znemožňujúceho strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, nesprávnym skutkovým zisteniam, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či e rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( Ústavný súd SR II. ÚS 78/05 ). K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Odvolací súd má za to, že v predmetnom konaní nedošlo k naplneniu tejto námietky. K námietkam nesprávneho skutkového zistenia odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v predmetnej sporovej veci. Dokazovanie je potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k vytvoreniu skutkových poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania možno vzhliadať najmä v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového stavu, ktorý je objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný predovšetkým aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporom konaní ( primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012 ). Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom má odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to vzhľadom k záveru, ktorým súd prvej inštancie dospel, že v predmetnom konaní došlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty. Vo vzťahu k žalobcom uvedenému dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd zdôrazňuje, že pod právnym posúdením treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových tvrdení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis použil, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery (viď napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka naplnená bola. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie v predmetnom konaní nezohľadnil právny predpis, t. j. zákon č. 62/2020 Z. z., ktorý následne opomenul aplikovať na posúdenie plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k uplatnenému nároku. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd má za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu právneho vzťahu spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd pri tom vychádza najmä z obsahu predmetnej Zmluvy, z ktorej vyplýva, že právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t. j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej Zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu uzatvoril spolu so žalovaným dňa 19.4.2014 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 5 120,00 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť v počte splátok 119 a vo výške mesačnej splátky v sume 87,47 eur, pričom dátum splatnosti poslednej splátky bol stanovený na deň 22.2.2024. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za premlčaný, keďže s poukazom na ust. § 103 v spojení s ust. § 101 Občianskeho zákonníka, v predmetnej veci začala premlčacia doba plynúť odo dňa nasledujúceho od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Teda tak ako vyplýva z predloženého spisového materiálu, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vymáha premlčaný nárok, keďže právny predchodca žalobcu listom zo dňa 2.4.2019 upomínal žalovaného na úhradu splátok v celkovej sume 293,94 eur. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na dohodnutú výšku mesačných splátok, t. j. 87,47 eur, pričom splatnosť
týchto jednotlivých splátok bola určená na 22. deň v mesiaci, teda každá ďalšia splátka bola splatná do 22. dňa, bola prvá splátka pre ktorej neuhradenie došlo k zosplatneniu celého dlhu splátka splatná dňa 22.1.2019. Žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 21.3.2022, teda po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby od neuhradenia splátky pre ktorú sa stal splatný dlh, t.j. od 22.1.2019. Súd prvej inštancie teda pri závere o premlčaní vymáhaného výroku vychádzal z ust. § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď začiatok plynutia premlčacej doby v predmetnom prípade ustanovil na deň po dni zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého dlhu. Preto súd žalobu zamietol. Je potrebné uviesť, že vyššie uvedené posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu zodpovedalo rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Prešove, ako aj ďalších krajských súdov s tým, že existovali i odlišné názory týkajúce sa posúdenia uvedenej otázky. Uvedená právna otázka sa stala predmetom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súd SR, sp. zn. 7Cdo/268/2020, pričom z jej posúdenia najvyšším súdom je potrebné vychádzať. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Zákonodarca týmto zákonným ustanovením mienil modifikovať, aby sa pri strate výhody splátok počítala premlčacia doba celého dlhu už odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, čo je v súlade s cieľom, resp. zámerom inštitútu premlčania ako stimulácie veriteľa k rýchlemu uplatneniu jeho práv, podľa zásady vigilantibus iura, ako aj snahy predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť tým k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov ( pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 ). Názor, že premlčacia doba zvyšku dlhu plynie až od jeho splatnosti, teda po tom, čo veriteľ svoje právo podľa § 565 uplatnil ( § 563 ) by neprípustne umožňoval odsúvať začiatok plynutia premlčacej doby nečinnosťou veriteľa, čo mu zabraňuje skutočnosť, že toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky ( druhá veta § 565 ), čo je v súlade i s tým legitímnym podkladom vyplývajúcim z § 101 veta druhá Občianskeho zákonníka, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky ( § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka. Najvyšší súd zastáva názor, že 15dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú zo skorších splátok. Z § 103 Občianskeho zákonníka tiež vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť spätne od splatnosti omeškanej splátky, čo má podstatu v právnej logike, keďže je nesporné, že veriteľ môže svoje právo požadovať okamžité splnenie celého dlhu vykonať už na druhý deň po splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie bol dlh zosplatnený. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch. Tam podľa § 53 ods. 9 vo všeobecnosti začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát ( § 101 Občianskeho zákonníka ). Veriteľovi tým zostane na uplatnenie svojho práva na súde menej ako celé tri roky všeobecnej premlčacej doby ( § 101 Občianskeho zákonníka ), pretože tomu bráni práve znenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v
ktorých podľa § 53 os. 9 Občianskeho zákonníka začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát ( § 101 Občianskeho zákonník). Z vyššie uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR zaujal v otázke začiatku plynutia premlčacej doby odlišné stanovisko ako súd prvej inštancie, pričom s prihliadnutím na to, že uvedená právna otázka iným spôsobom zo strany Najvyššieho súdu riešená nebola, je potrebné vychádzať z právneho posúdenia veci vykonaného Najvyšším súdom. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri rozhodovaní právnu úpravu zákona č. 62/2020 Z. z.. Práve týmto zákonom pritom boli prijaté mimoriadne opatrenia týkajúce sa neplynutia lehôt, resp. posunu konca lehôt stanovených právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a to v dôsledku situácie vzniknutej a súvisiacej so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Z ustanovenia § 1 písm. a) zákon č. 62/2020 Z.z. vyplýva, že ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch ( právnych vzťahoch vznikajúcich podľa predpisov súkromného práva ) na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, odo dňa účinnosti tohto zákonného ustanovenia, t. j. od 27.3.2020 do 30.4.2020 neplynú. Taktiež, v zmysle ust. § 8 lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie páv na súde neplynuli v čase od účinnosti tohto zákona, t.j. od 19.1.2021 do 28.2.2021. Vo vymedzenom období, by však k uplynutiu hmotnoprávnych lehôt v predmetnom konaní s poukazom na ust. § 101 a ust. § 103 Občianskeho zákonníka, síce v predmetnom období k premlčaniu nedošlo, avšak v dôsledku právnej úpravy zákona č. 62/2020 Z. z. však došlo k dočasnému zastaveniu plynutia hmotnoprávnych lehôt a ich následnému predĺženiu o dobu ich neplynutia. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval zákon č. 62/2020 Z. z. na predmetný prípad. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie po vrátení veci zopakuje dokazovanie v naznačenom smere, vyhodnotí obranu žalobcu a vo veci opätovne rozhodne; svoje rozhodnutie zároveň riadne odôvodní spôsobom uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Úlohou súdu prvej inštancie preskúmať žalobcom uplatnený nárok v súvislosti s otázkou premlčania a v tomto kontexte zohľadniť neplynutie lehôt ustanovených právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch, tak ako to je vymedzené v zákone č. 62/2020 Z.z., ktorý bol prijatý v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19. V prípade, že dospeje k záveru o nepremlčaní práva žalobcu, je nutné preskúmať, či nároky žalobcu sú v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní rozhodne aj o trovách konania v novom rozhodnutí o veci ( § 396 ods. 3 CSP ). Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný. 13.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
14. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.10.2023 uviedol, že k uplatneniu práva podľa § 565 OZ došlo podaním zo dňa 14.5.2019 a v zmysle platnej právnej úpravy (§ 565 OZ) tak mohlo dôjsť len v prípade, ak to bolo medzi stranami dojednané ( čo bolo v konaní preukázané ) a zároveň pre nesplnenie splátky splatnej dňa 22.1.2019 ( v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ ) k uplatneniu práva podľa § 565 OZ došlo zároveň v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 OZ, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v dlhšom ako 3 mesačnom omeškaní s platením splátok a súčasne bol upozornený na možnosť uplatnenia tohto práva. zmysle uvedeného teda žalobca využil svoje právo a vyhlásil mimoriadnu splatnosť podaním zo dňa 14.5.2019 , a to pre nesplnenie splátky splatnej dňa 22.1.2019. Zosplatnenie dlhu tak nastalo pre túto splátku, ktorá o viac ako tri mesiace predchádzala zosplatneniu, avšak premlčanie začalo plynúť až prvý deň nasledujúci po troch mesiacoch od omeškania so zaplatením splátky, pre nesplnenie ktorej sa právo podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ uplatnilo. Podľa názoru žalobcu preto vzhľadom na vyššie uvedené nejestvuje taký výklad, v ktorom by mohol byť jeho nárok premlčaný, nakoľko žaloba bola na súde podaná včas. Uvedený právny názor žalobcu ohľadom výkladu ust. § 103 OZ je zároveň v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/18/2021 z 31.5.2021: „Zohľadňujúc existujúcu právnu úpravu, ktorá predpokladá v prípade spotrebiteľských zmlúv nevyhnutné omeškanie spotrebiteľa s úhradou splátky minimálne po dobu 3 mesiacov, za najbližšiu nasledujúcu splátku, do splatnosti ktorej môže veriteľ pristúpiť k zosplatneniu dlhu podľa § 565 OZ, je potrebné považovať splátku najbližšie nasledujúcu po 3 mesačnom omeškaní dlžníka s úhradou splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol pre zosplatnenie úveru. Nakoľko k právnej skutočnosti omeškania dlžníka s plnením
dlhu musí pristúpiť aj právna udalosť uplynutia času minimálne 3 mesiacov, aj premlčacia doba v prípade predčasne zosplatneného dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy začína plynúť s ohľadom na § 53 ods. 9 OZ až po uplynutí 3 mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pre ktorú veriteľ využije svoje právo na zosplatnenie dlhu. K takému záveru dospelo aj Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach na svojom rokovaní dňa 22.10.2020. V tomto prípade, ak pôvodný žalobcu úver zosplatnil listom zo dňa 19.10.2015 mohlo sa tak stať pre splátku splatnú dňa 15.7.2015, s ktorou bol žalovaný v omeškaní 3 mesiace, a zároveň je vo vzťahu k tejto splátke splnená podmienka podľa § 53 ods. 9 ( upozornenie na možnosť zosplatnenia minimálne 15 dní pre využitím tohto práva veriteľa ) aj podmienka podľa § 565 OZ druhej vety, že k uplatneniu práva na zosplatnenie došlo do splatnosti najbližšej splátky. Premlčacia doba potom začala plynúť v súlade s § 101 OZ v spojení s § 103 OZ odo dňa nasledujúceho po uplynutí trojmesačnej doby omeškania s úhradou tejto splátky, t. j. 16.10.2015. Právna skutočnosť zosplatnenia v deň 19.10.2010 je preto pre počiatok plynutia premlčacej lehoty irelevantná. 15. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom na začatie konania a jeho prílohami, Žiadosťou o flexipôžičku – bezúčelovú, Zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, Všeobecnými obchodnými podmienkami ( ďalej len VOP ), Obchodnými podmienkami, Sadzobníkom poplatkov, Oznámením o postúpení pohľadávky, Zmluvou o postúpení pohľadávky, Prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, Pokusom o zmier zo dňa 2.4.2019, Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, Výpisom z účtu a zistil nasledujúci skutkový stav: 16. Dňa 19.3.2014 uzavrel právny predchodca žalobcu, VÚB, a.s. a žalovaný Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru –„Flexipôžička“. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru v sume 5.120 eur. Úver mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných 87,47 eurových splátkach, pri fixnej úrokovej sadzbe 15,10 % ročne, počnúc dňom 22.4.2014 po dobu 120 mesiacov. RPMN predstavuje 16,23 % a celková čiastka spojená s úverom predstavuje sumu 9.915,81 eur. Konečna splatnosť úveru 22.2.2024. 17. Pokusom o zmier zo dňa 2.4.2019 bol žalovaný právnym predchodcom žalobcu vyzvaný na úhradu troch omeškaných splátok v sume 283,94 eur, s upozornením na možnosť zosplatnenia zostatku úveru. 18. Výzvou na predčasné splatenie úveru zo dňa 14.5.2019 právny predchodca žalobcu ku dňu 14.5.2019 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru so zostatkom 3.882,39 eur. 19. Pokusom o zmier zo dňa 16.7.2021 žalobca žalovaného vyzval na úhradu dlhu v celkovej sume 5.822,36 eur. 20. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15.4.2021 vyplýva, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému že Zmluvou postúpení pohľadávky uzavretej dňa 13.11.2020 ku 7.4.2021 postúpil žalovanú pohľadávku na žalobcu. 21. Z Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok mal súd zistené, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému predstavovala sumu 5.309,62 eur. Na základe uvedeného mal súd za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. 22. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 23. Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 24. Podľa § 2 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch, sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
25. Podľa § 9 ods. 2 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa§ 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 26. Podľa § 11 ods. 1 Zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až j), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 27. V ustanovení § 52 ods. 1, ods. 2 OZ, sa uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 28. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti ( § 52 ods. 3, ods. 4 OZ ). 29. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 30. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 31. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 32. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 33. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 34. Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 35. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. OZ podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. 36. Ustanovenie § 53 OZ sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. 37. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení OZ. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu. 38. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“). 39. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia OZ. 40. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dňa 19.3.2014 uzavrel právny predchodca žalobcu, VÚB, a.s. a žalovaný Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru –„Flexipôžička“. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru v sume 5.120 eur. Úver mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných 87,47 - eurových splátkach, pri fixnej úrokovej sadzbe 15,10 % ročne, počnúc dňom 22.4.2014 po dobu 120 mesiacov. RPMN predstavuje 16,42 % a celková čiastka spojená s úverom predstavuje sumu 9.915,81 eur. Konečna splatnosť úveru 22.2.2024. 41. Súd vo veci rozhodol prvoinštančným rozsudkom č. k. 10Csp/27/2022-83 zo dňa 27.9.2022, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal žalobcovi trovy konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 13CoCsp/7/2023-144 tento rozsudok v celom rozsahu zrušil, ale vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa § 391 ods. 2 CSP v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu je súd prvej inštancie po vrátení veci viazaný právne záväzným právnym názorom súdu prvej inštancie. V pôvodnom napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie súd nárok v celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania. Krajský súd v zrušujúcom uznesení konštatuje, že nárok premlčaný nebol. A súdu prvej inštancie kladie pokyn znovu preskúmať žalobcom uplatnený nárok v súvislosti s otázkou premlčania. V odôvodnení uvádza, že nárok s najväčšou pravdepodobnosťou premlčaný nebol. A v odseku 27 odôvodnenia dáva súdu prvej inštancie po vrátení veci znovu za úlohu v prvom rade preskúmať otázku premlčania.
42. Po preskúmaní po vrátení veci súd prvej inštancie konštatuje, že nárok premlčaný nebol, kde súd odkazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov, najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 224/2021 z 30.11.2022 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 268/2020. Rovnako tak došlo k zosplatneniu celého zvyšku dlhu, aj v tzv. „covidovom“ období, na ktoré sa vzťahoval zákon č. 62/2020 Z. z., kedy lehoty, vrátane premlčacích lehôt neplynuli. S poukazom na to, že konštatuje, že nárok premlčaný nie je. Súd tak v kontexte právne záväzného pokynu odvolacieho súdu v odseku 27 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia ďalej preskúmal, či nároky žalobcu sú v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa. Súd konštatuje, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžičky“ pod č. 002865611190314, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 5.120 eur, s lehotou splatnosti na 120 mesiacov, teda na 10 rokov. Bola dohodnutá výška úrokovej sadzby, vo výške zo zľavy platnou ku dňu schválenia úveru, a to vo výške 15,10 %, mesačná anuitná splátka 87,47 eur, z toho mesačná splátka poistného 4,15 eur. Súd konštatuje, že predmetná spotrebiteľská zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje rozpory so zákonom o spotrebiteľských úveroch, ktoré by mali spôsobovať bezúročný a bezpoplatkovosť tohto úveru. Pokiaľ ide o dohodnutú výšku úrokovej sadzby 15,10 %, tak korešponduje so zákonom, a to predovšetkým s § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 v spojení s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška maximálnej odplaty za poskytnuté peniaze spotrebiteľského úveru nesmie byť vyššia ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov v danom čase. Táto v danom čase bola vo výške 18,87 % ročne, teda táto úroková sadzba, ktorá predstavuje odplatu dodávateľa finančnej služby za požičané peniaze je v poriadku. Rovnako tak z obsahu zmluvy vyplýva, že poistenie úveru nebolo podmienkou pre získanie úveru podľa bodu 1 v článku 1 „základných podmienok“ úverovej zmluvy, poistenie úveru predstavovalo voliteľnú službu zo strany žalovaného, za ktorú mu bola poskytnutá zľava z úrokovej sadzby 0,2 %. To znamená, že nakoľko išlo voliteľnú službu a poistenie úveru nebolo podmienkou pre získanie úveru, tieto poplatky za poistenie nebolo nutné zahŕňať do všetkých ostatných parametrov zmluvy vyžadované zákonom o spotrebiteľských úverov, čiže ako do výpočtu, tak do celkovej odplaty atď.. Preto všetky tieto parametre zmluvy, obligatórne náležitosti podľa § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch sú v poriadku a v súlade so zákonom. Súd vyhodnotil otázku platnosti okamžitého zosplatnenia úveru, konštatuje, že tento bol zosplatnený platne, bola predchádzajúca výzva, ktorá bola doručená žalovanému, následne bolo oznámené aj vyhlásenie okamžitej splatnosti, ktoré bolo doručené žalovanému. Rovnako tak súd konštatuje, že žalobca pred poskytnutím úveru riadne preskúmal bonitu žalovaného. V spise sa nachádza žiadosť o poskytnutie úveru, aj dotazník žalobcu na jeho finančné a majetkové pomery. Rovnako tak žalobca na pojednávaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu prvého prvoinštančného rozsudku vypovedal, že v danom čase podnikal, príjem mal cca 900 eur mesačne. V čase poskytnutia úveru mal 2 maloleté deti, a to 13 ročnú dcéru a 10 ročného syna, dohodnuté splátky úverovej zmluvy, ktoré boli dohodnuté v sume 87,47 eur tak bol schopný a spôsobilý splácať. Na výzvu súdu žalobca špecifikoval uplatnený nárok, a to svojím podaním zo dňa 19.9.2022, nachádza sa na číslo listu 71-73, kde uviedol, že si žalobou uplatnil poplatky vo výške 41,25 eur, ktoré mali pozostávať z poplatku za prvú upomienku, t. j. 3 x 1,50 eur a poplatok za každú ďalšiu upomienku, t. j. 4 x po 4 eurá a napokon poplatok za poistenie úveru. Ako súd uviedol, poistenie bolo dohodnutá ako voliteľná služba, nepovinná. Súd teda priznal žalovanú sumu, oprostenú o vyššie uplatnené poplatky v celkovej sume 20,50 eur, v tejto časti žalobu zamietol. 43. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmlúv ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009 ). 44. Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník ( prijímateľ úveru ) platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje ( úverové obdobie ); v takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov ( porov. Štenglová/Plíva/Tomsa a kol., Obchodní zákonník, komentář 9. vydání C.H.BECK str. 1153 ). 45. Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby ( do splatnosti úveru ) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop ( limit ).
46. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 47. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 48. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo ( nárok ), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej ( existencia tvrdeného práva na strane žalobcu ), alebo pasívnej ( existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného ) je imanentnou súčasťou súdneho konania ( porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009 ). 49. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 50. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.289,12 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.925,25 eur od 14.11.2020 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti z vyššie popísaných dôvodov zamietol. 51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 52. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 53. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 54. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 55. V danom prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 5.289,12 eur s príslušenstvom, avšak súd priznal žalobcovi len sumu 4.925,25 eur s príslušenstvom. V konaní bol úspešnejší žalobca, preto mu patrí náhrada trov konania proti žalovanému v rozsahu 99,12 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením v zmysle cit. ust. § 262 ods.1 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.