Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 5Csp/103/2023 8823202055 19. 09. 2024 JUDr. Matúš Kalanin ECLI:SK:OSVT:2024:8823202055.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXXX/X, XXX XX B., adresa na doručovanie: E. F. XXX, XXX XX G., zastúpená: JUDr. Lenka Ostró, LL.M., advokátka so sídlom Hviezdoslavova 1018, 075 01 Trebišov, IČO: 52 405 770, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42 185 190, o zaplatenie 23,11 eur, takto rozhodol: Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 2,82 eur. Žalobu žalobkyne zamieta. Žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 5Csp/103/2023 1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 27.10.2023 domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 23,11 eur spolu s trovami konania. Svoju žalobu odôvodila tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 20. októbra 2022 sp. zn. l0Csp/174/2019 konštituoval povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni 490,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2022 a vykonateľnosť 16. novembra 2022. Žalovaná v lehote na plnenie pohľadávku žalobkyne neuhradila, čím sa dostala do omeškania a žalobkyňa bola nútená podať návrh na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie bolo vedené Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 24Ek/1216/2023. Pohľadávka žalobkyne bola vymožená a pripísaná na bankový účet žalobkyne 19. júna 2023. Exekúcia bola totožného dňa ukončená postupom podľa § 61 exekučného poriadku. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu úroku z omeškania listom z 13. júla 2023, avšak bezúspešne. Žalovaná svoj dlh do dnešného dňa neuhradila ani len sčasti. Žalovaná bola v zmysle konštitutívneho rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou povinná plniť žalobkyni v lehote do 15. novembra 2022. Nakoľko žalovaná dobrovoľne a v súdom stanovenej lehote svoj dlh nesplnila, dostala sa do omeškania. Dlh bol uhradený 19. júna 2023 pripísaním dlžnej sumy na bankový účet žalobkyne. V zmysle ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. vznikol žalobkyni nárok požadovať od žalovanej úroky z omeškania vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania (16. novembra 2022). Úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania bola vo výške 2%', t. j. úrok z omeškania predstavuje 7%. Pri omeškaní žalovanej s plnením sumy 490,- eur od 16. novembra 2022 do 19. júla 2023, pri úroku 7% ročne, predstavuje úrok z omeškania sumu 23,11 eura.
2. Žalovaný v podanom odpore zo dňa 6.12.2023 proti platobnému rozkazu vydanému v predmetnej veci, považoval v celom rozsahu nárok žalobkyne za nedôvodný. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že k predmetnému uzneseniu mu doposiaľ nebola prostredníctvom súdu doručená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Namietal tiež, že žalobca žiada o priznanie úroku z omeškania zo sumy 490,- eur od 16.11.2022 do 19.07.2023 s úrokom z omeškania 7% čo predstavuje sumu 23,11 eur. Žalobcovi neprináleží úrok do 19.07.2023 s prihliadnutím na skutočnosť, že exekučné konanie bolo ukončené dňa 19.06.2023. Žalovaný ale popiera výšku a aj obdobie úročenia. Poukázal na § 520 Občianskeho zákonníka. K omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Žalovaný ak by mal vedomosť o platobných údajoch žalobcu a tiež právoplatnosti uznesenia, svoj nárok by splnil aj iným spôsobom ako prostredníctvom exekučného konania. Žalobca výzvami na úhradu úrokov z omeškania uvádzal žalovanému nepresné nešpecifikované informácie a najmä nepresné, rovnako ako si uplatnil v tomto konaní. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odporu uviedla, že žalovanou namietaná skutočnosť, že jej doposiaľ nebola súdom doručená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného uznesenia je pre posúdenie nároku žalobkyne irelevantná. Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia. Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Obe právne skutočnosti nastávajú zo zákona podľa § 227 a § 232 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa uviedla v žalobnom návrhu zjavnú nesprávnosť, pričom správna doba omeškania žalovanej je od 16. novembra 2022 do 19. júna 2023, čo pri zákonnom úroku z omeškania vo výške 7% ročne predstavuje sumu 20,29 eura. Žalovaná si systematicky neplní svoje povinnosti voči spotrebiteľom a núti ich domáhať sa svojich práv núteným výkonom rozhodnutia. Žalobkyňa žalovanej oznámila platobné údaje ešte 16. decembra 2021, po tom, čo jej bol doručený rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo 4. novembra 2021 sp. zn. 10Csp/l 74/2019, o čom priložila dôkaz - emailovú správu. Žalobkyňa vzhľadom na zjavnú nesprávnosť vo výpočte úroku z omeškania vzala žalobu v časti zaplatenia 2,82 eura späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni 20,29 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznať žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 4. Žalovaný vo vyjadrení z 27.6.2024 uviedol, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich predošlých podaní, na ktorých trvá v celom rozsahu, a to najmä na podanom odpore. 5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s Pohybmi na účte žalobkyne z 19.6.2023, Mailovým podaním žalobkyne adresovaným žalovanému z 13.7.2023, Potvrdeniami Slovenskej pošty z 8.8.2023, uznesením tunajšieho súdu sp.zn. 10Csp/174/2019 z 20.10.2022, Upovedomením o ukončení exekúcie JUDr. Jaroslava Straku z 19.6.2023, Doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti z 8.3.2023, Odporom žalovaného z 6.12.2023 s prílohami, a to potvrdením SEPA platobných príkazov z 16.6.2023, Podnaiami žalovaného z 18.4.2024 a z 22.4.2024 – splnomocnením, Podaním žalobkyne zo dňa 16.1.2024 – substitučným splnomocnením, Vyjadrením žalobkyne z 20.5.2024 s prílohou a to mailovým podaním z 16.12.2021, Vyjadrením žalovaného z 27.6.2024, pripojeným spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 a z predmetného spisu rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 zo dňa 4.11.2021, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/14/2022 zo dňa 21.5.2022, a uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019-135 zo dňa 20.10.2022 a zistil nasledovný skutkový stav: 6. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 zo dňa 4.11.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.6.2022 a vykonateľný bol 2.7.2022 vo výroku I., zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 22CoCsp/14/2022 zo dňa 21.5.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.6.2022, potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019-135 zo dňa 20.10.2022, súd zaviazal žalovaného na povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 490,- eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2022 a bolo vykonateľné dňa 16.11.2022.
7. Podľa žalobkyňou predloženej doložky právoplatnosti z 8.3.2023 uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 zo dňa 20.10.2022 nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2022 a vykonateľnosť dňa 16.11.2022. 8. Podľa žalobkyňou predloženého upovedomenia o ukončení exekúcie sp.zn. 275Ex/98/23 z 19.6.2023 je zrejmé, že exekučné konanie žalobkyne ako oprávnenej proti žalovanému ako povinnému na základe exekučného titulu rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 zo dňa 20.10.2022 bolo dňa 19.6.2023 ukončené. 9. Podľa predloženého výpisu z účtu z 13.7.2023 súdny exekútor JUDr. Straka vyplatil žalobkyni sumu 562,05 eur na jej účet dňa 19.6.2023 na základe exekúcie EX 98/20. 10. Mailovým podaním z 13.7.2023 žalobkyňa oznámila žalovanému platobné údaje na úhradu úroku z omeškania v sume 20,58 eur. Mailovým podaním z 16.12.2021 žalobkyňa oznámila žalovanému platobné údaje v súvislosti s rozsudkom tunajšieho súdu z 4.11.2021 sp.zn. 10Csp/174/2019. 11. Podľa žalovaným predloženého Potvrdenia SEPA platobných príkazov zo dňa 16.6.2023 žalovaný uhradil príjemcovi 275EX98/23 sumu 665,85 eur dňa 16.6.2023. 12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 13. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 14. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 15. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 16. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 17. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 18. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
19. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. 20. Ako vyplýva z § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 21. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý vo svojom §3 stanovuje, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 22. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 23. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 24. Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. (§ 146 ods. 1 CSP). 25. Podaním doručeným súdu dňa 20.5.2024 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie 2,82 eur a to pred prvým pojednávaním vo veci, súd preto v časti o zaplatenie uvedeného nároku konanie zastavil. 26. V danom prípade mal súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod spisovou sp.zn. 10Csp/174/2019, ktorého predmetom bolo zaplatenie o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni ako spotrebiteľke, súd žalobe žalobkyne vyhovel, pričom rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 4.11.2021, č. k. 10Csp/174/2019-93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.5.2022, č. k. 22CoCsp/14/2022-129 bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a nepriznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.6.2022. 27. Následne uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 10Csp/174/2019 z 20.10.2022 bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni trovy konania vo výške 490,- eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia, predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2022 a vykonateľnosť 16.11.2022, čo vyplýva z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti tunajšieho súdu z 8.3.2023. 28. Keďže žalovaný uvedenú pohľadávku v lehote neuhradil, žalobkyňa podala návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa viedla na Okresnom súdu Banská Bystrica pod sp.zn. 24Ek/1216/2023, v ktorom exekučnom konaní bola pohľadávka vymožená a pripísaná na bankový účet žalobkyne dňa 19.6.2023. 29. Žalobkyňa si v tomto konaní uplatňuje nárok na úrok z omeškania od 16.11.2023 do 19.6.2023, a to s poukazom na ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., keďže žalovaný dobrovoľne a v súdom stanovenej lehote svoj dlh nesplnil, preto sa dostal do omeškania.
30. V danom prípade je potrebné poukázať na ďalšie skutočnosti, ktoré sú zrejmé zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 10Csp/174/2019. Žalovanú sumu žalobkyňa požadovala od žalovaného z titulu primeraného finančného zadosťučinenia podľa §3 ods. 5 Zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. So žalovaným ako dodávateľom uzatvorila žalobkyňa ako spotrebiteľka dňa 17.7.2012 zmluvu o úvere č. 900400970, na základe ktorej zmluvy žalovaný požičal žalobkyni sumu 1.700,- eur a žalobkyňa sa zaviazala v 12-tich mesačných splátkach po 265,- eur vrátiť žalovanému túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 1.480,- eur a celkovo tak zaplatiť čiastku 3.180,- eur. Uzavretiu tejto zmluvy predchádzalo viacero ďalších uzavretých zmlúv so žalovaným. 31. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 32. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 4.11.2021, č. k. 10Csp/174/2019-93 súd žalobe žalobkyne vyhovel a priznal jej ako spotrebiteľke primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k žalovanému ako dodávateľovi (obchodníkovi), pričom poukázal na spôsob vymáhania pohľadávky z úverovej zmluvy č. 900400970 zo strany žalovaného, približne dva roky trvajúce agresívne nátlakové telefonáty a SMS správy, ktoré podľa súdu naplnili znaky agresívnej obchodnej praktiky v zmysle §9 písmeno a), b), c), c) zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd v uvedenom rozhodnutí poukázal tiež na uplatňovaný 87% ročný úrok, pričom takto dohodnutý úrok označil za občiansko-právnu úžeru. Uvedené konanie, spôsobom akým bolo zo strany žalovaného realizované, súd vyhodnotil ako nekalú praktiku a zároveň agresívnu obchodnú praktiku. 33. Žalobkyňa si tak nárok na úroky z omeškania zo súdom priznanej náhrady trov konania v tomto konaní uplatnila ako spotrebiteľka vo vzťahu k dodávateľovi. 34. Na základe vyššie uvedeného súd uzatvára, že žalovaný sa síce dostal do omeškania s úhradou trov konania, spornou je však otázka, či v takej situácii žalobkyni možno priznať úrok z omeškania so súdom priznaných trov konania. Je potrebné uviesť, že tak právna teória ako aj rozhodovacia prax súdov sa v tomto smere v určitom zmysle odlišujú. Súd nárok žalobkyne vyhodnotil a posúdil odlišne od argumentácie, o ktorú opierala svoj nárok uplatnený touto žalobou, a to vzhľadom na prevažujúcu judikatúru, ktorá návrh na trovy konania, hoci aj samostatne uplatnený a súdnym rozhodnutím priznaný, nepovažuje za nárok sui generis, ale tento nárok považuje za príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, konkrétne náklady spojené s uplatnením pohľadávky, z ktorého nároku nemožno žiadať ďalšie úroky z omeškania, teda požadovať príslušenstvo z príslušenstva. Súd tak svoje rozhodnutie v konečnom dôsledku argumentačne oprel o tento väčšinový názor. 35. Pokiaľ ide o teoretické východiská, ktoré čiastočne svedčia aj v prospech nároku žalobkyne, je potrebné poukázať napríklad na samotný komentár Beck online Občiansky zákonník II, 2. vydanie z roku 2019, kde sa v komentári k § 517 Občianskeho zákonníka okrem iného uvádza, že splatnosť záväzku môže byť určená i súdnym rozhodnutím a to v konkrétnom prípade, kedy veriteľ navrhol, aby súd určil splatnosť, ktorá bola dohodou ponechaná na vôli dlžníka alebo vtedy, ak svojím rozhodnutím založil záväzok, ktorý predtým neexistoval, napríklad uloženie platenia trov súdneho konania. Uvedené však v zásade podľa názoru súdu znamená možnosť dlžníka dostať sa do omeškania s platením tohto druhu príslušenstva. 36. Zároveň v prospech platenia úrokov z omeškania aj z príslušenstva sa vyjadril Krajský súd v Žiline v rozsudku 8Co/295/2012 z 25.2.2013, v ktorom sa nestotožnil s tým, že priznanie úroku z omeškania z trov predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je neprípustné, pretože v danom prípade nepovažoval takto vzniknuté trovy za príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale stotožnil sa s tým, že ide o príslušenstvo sui generis, podľa osobitného právneho predpisu, v zmysle ktorého si žalobca uplatnil svoj nárok a podľa ktorého mal byť aj riadne a včas uspokojený. 37. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie R 26/2000, podľa ktorého náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.( teraz zákona
č. 514/2003 Z.z.) sú jednoznačne príslušenstvom tohto nároku. Napriek tejto skutočnosti vo vyššie citovanom rozhodnutí Krajského súdu Žilina bolo toto príslušenstvo označené ako nárok sui generis, z ktorého je možné priznať aj úroky z omeškania. V súhrne by teda doposiaľ uvedené v zásade nevylučovalo dôvodnosť nároku žalobkyne. 38. Napriek možným úvahám vo vyššie naznačenom smere, podporujúcim nárok žalobkyne a prípadne aj za súčasnej aplikácie výkladu spornej problematiky v prospech spotrebiteľa (interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013), súd sa v konečnom rozhodnutí musel prikloniť k aktuálnej aplikačnej praxi, ktorej názorovú prevahu, samotnú aktuálnosť (časový aspekt) a kvantitu (veľké množstvo rozhodnutí) nemohol ignorovať. 39. Pokiaľ ďalej ide o východiská svedčiace proti nároku žalobkyne na úroky z omeškania zo súdom priznaných trov konania, je potrebné v prvom rade poukázať na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/316/2016 z 19.10.2017, ktoré rozhodnutie riešilo obdobnú situáciu ako v prejednávanom prípade. V zmysle záverov tohto rozhodnutia: Nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má svoj základ v ustanoveniach procesného práva a nie práva hmotného. Ide o nárok, ktorý vzniká až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia. Pri použití ustanovení o trovách konania, predpisu upravujúceho konanie pred súdom, ktoré je ustanovením procesnoprávnej povahy, neprichádza do úvahy aplikácia § 517 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka výlučne peňažných záväzkových vzťahov majúci svoj základ v hmotnom práve. 40. Povinnosť platiť úroky z omeškania však vzniká iba v prípade omeškania s plnením peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru. Nakoľko nárok na náhradu trov konania má svoj pôvod v procesnom práve, ktoré možnosť požadovať úroky z omeškania neustanovuje, nemá žalobkyňa voči žalovanému právo požadovať popri priznaných trovách konania aj úroky z omeškania. 41. Vo vyššie citovanom rozhodnutí (sp. zn. 9Co/316/2016) sa súd zaoberal obdobnou situáciou, kedy skorším rozhodnutím súdu bola mimo iných nárokov priznaná žalobcovi aj náhrada trov konania v sume 13.655,48 eur, ktorú mal žalovaný povinnosť uhradiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže žalovaný v súdom určenej lehote pohľadávku neuhradil, podal žalobca ako oprávnený návrh na výkon exekúcie, pričom v priebehu exekučného konania súdny exekútor postupne exekvoval v prospech žalobcu exekučným titulom priznané sumy, vrátane trov konania. Žalobca v konaní argumentoval tým, že vzhľadom na vykonateľnosť exekučného titulu sa pri jednotlivých úhradách žalovaný dostal do omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. v spojení s §3 ods. 1 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. Súd nakoniec uzavrel, a to aj s poukazom na ust. § 121 ods. 3 Obč. zák., že v prípade súdom priznanej istiny sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a vznikla mu aj povinnosť uhradiť žalobcovi úroky z omeškania. Pokiaľ však išlo o rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa priznania úrokov z omeškania aj zo sumy náhrady trov konania, tento nárok považoval za nedôvodný. 42. Pri posúdení nedôvodnosti nároku na úroky z omeškania z trov konania poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 449/2002, v zmysle ktorého nárok na náhradu trov konania má svoj pôvod v procesnom práve, ktoré možnosť požadovať úroky z omeškania neustanovuje, nemá žalobca voči žalovanému právo požadovať popri priznaných trov konania aj úroky z omeškania. 43. Uvedené názory sa opierajú sa aj o judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozsudku z 18. 6. 2008, sp. zn. 29 Odo 1032/2006 vyslovil, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktorými sú nepochybne i trovy súdneho konania, v ktorom bola pohľadávka uplatnená, sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Nastáva tak situácia podobná ako v prípade požadovania úrokov z omeškania z úrokov, či už zmluvných alebo zákonných alebo z úrokov z omeškania, nemožno preto priznať úroky z omeškania zo sumy náhrady trov konania. Ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka je vo vymedzení príslušenstva pohľadávky ustanovením kogentným. Vytvorenie novej kategórie „príslušenstvo z príslušenstva“ v podobe úrokov z omeškania z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky by tak bolo v rozpore so zákonom. 44. Súd ďalej poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/34/2022 z 29. 11. 2022, podľa ktorého „zákon jednoznačne stanovuje, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú jej príslušenstvom. Na druhej strane však už nič explicitne nehovorí o tom,či je možné požadovať z takéhoto
príslušenstva ďalšie príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu veriteľ nemá zo zákona právo požadovať úrok z omeškania z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ 45. Okrajovo sa k uvedenému vyjadril aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 23Co/72/2022 z 28. 06. 2023, podľa ktorého záver založený na úvahe, podľa ktorej zákon (Obchodný zákonník v spojení s Občianskym zákonníkom) priznáva veriteľovi bez ďalšieho aj právo úročiť zákonné príslušenstvo pohľadávky (žiadať úroky z omeškania z dojednaných úrokov) je preto podľa odvolacieho súdu nesprávny. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené platí aj pre ostatné formy príslušenstva, čím sú i náklady spojené s uplatnením istiny. 46. Na vyššie uvedené názory výslovne sa zaoberajúce nemožnosťou priznania úrokov z omeškania z trov konania nadväzuje rozsiahla judikatúra zaoberajúca sa nemožnosťou požadovať úroku z omeškania z úroku z úveru, teda „príslušenstva z iného príslušenstva“, ktoré rozhodnutia je možné použiť na daný prípad analogicky. 47. R 70/1995: Úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky, ale iba jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania. 48. S využitím analogickej aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Obo 143/98, podľa ktorého „povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania a za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria“, súd potom poukazuje na množstvo ďalších rozhodnutí: 49. Z tých najaktuálnejších súd uvádza rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4Cob/84/2020 z 11. 02. 2021, podľa ktorého „zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodnéhozákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.“ 50. V tomto smere súd poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky v rozsudku, sp. zn. 35Odo/101/2002 z 24. marca 2004, v súlade s ktorým peňažný záväzkový právny vzťah môže byť buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí. Vedľajším peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na§ 121 ods.3 Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva. Citované rozhodnutie je v súlade aj so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 689/2006 pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov Českej republiky konštantne vychádza (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Odo 21/2002 zo 14. apríla 2004, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.33 Odo 1170/2003 z 31. augusta 2004, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20Cdo 1258/2005 z 21. októbra 2005, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo919/2006 z 30. augusta 2006, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 1797/2007z 23. mája 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 1946/2007 z 25. júna2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 3161/2006 z 30. októbra 2007,uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 286/2008 z 22. apríla 2008, rozsudokNajvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 1032/2006 z 18. júna 2008, uznesenie Najvyššiehosúdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 2865/2007 z 24. septembra 2008, uznesenie Najvyššieho súduČeskej republiky, sp. zn. 23 Cdo 1788/2007 z 26. februára 2009, rozsudok Najvyššieho súdu Českejrepubliky, sp. zn. 29 Cdo 1610/2007 z 21. mája 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 33 Cdo 903/2008 z 30. júna 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Cdo2041/2008 z 22. júla 2010,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Cdo 3780/2008 z 29.septembra 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 601/2008 z 8. júna 2011,rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českejrepubliky, sp. zn. 31 Cdo 2036/2009 zo 17. augusta 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky,sp. zn. 28 Cdo 685/2011 z 28. marca 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo3807/2011 z 28. marca 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo 747/2011z 27. júla 2012). 51. Práve pre množstvo judikatúry a rozšírenosť tohto názoru, súd nevychádzal z výkladu, ktorý by bol v danom prejednávanom prípade v prospech spotrebiteľa, ale nakoniec sa priklonil k širšie akceptovanému názoru naprieč rozhodovacou praxou bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o spotrebiteľskú vec, alebo nie. Pokiaľ ide o prvotné posúdenie nároku žalobkyne ako dôvodného, súd zdôrazňuje, že na pojednávaní dňa 19.9.2024 súd podrobne a vyčerpávajúco predbežne posúdil nárok žalobkyne, a to s dôrazom a odôvodnenie odklonu od prvotného posúdenia, čo je plne v súlade s procesnými právami strán sporu, ktoré ostali zachované. 52. S otázkou predbežného právneho posúdenia a jeho prípadnej absencie sa zaoberali aj vyššie súdne autority. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn.2Obdo/56/2020 zo dňa 28.decembra 2020 (publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2021 s právnou vetou „ani skôr vydaný platobný rozkaz nezbavuje žalobcu povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku tak ako sa predpokladá ustanovením § 181 ods.2 C.s.p.) okrem iného uviedol, že „že cieľom § 181 ods. 2 C. s. p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Judikatúra súdov ani toto predbežné posúdenie nepovažuje za definitívne a súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci predbežného posúdenia nároku, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/214/2021 z 27. 09. 2023, sp.zn. 4Cdo/129/2022 z 25. 07. 2023 a ďalšie rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/17/2021, sp.zn. 7Cdo/130/2018, sp.zn.4Cdo/142/2018, sp.zn.3Cdo/9/2018, porovnaj tiež uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/2012). 53. Vzhľadom na vyššie uvedené musel súd žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala úrokov z omeškania z iného príslušenstva (nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, teda z trov konania) zamietnuť. 54. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 55. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 56. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 57. Podľa § 256 ods. 1 zákona CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 58. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 59. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 60. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
61. Ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. (nález Ústavného súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017) 62. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09). (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010) 63. Zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy. Pri rozhodovaní o trovách konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania, čiže dôvod, pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby úhrada žalovanej sumy (alebo splnenie iného žalobou uplatneného nároku) žalovaným po podaní žaloby, zastavenie konania zavinil žalovaný. To však platí len vtedy, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný splnil po podaní žaloby uplatnený nárok. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo/12/2018 z 20. 11. 2018 64. Z procesného hľadiska v danom prípadne nepochybne zavinila zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 2,82 eur žalobkyňa, nakoľko vzala žalobu v uvedenom rozsahu späť z dôvodu nesprávneho výpočtu úroku z omeškania. Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne zamietol. Žalovanému tak vznikol proti žalobkyni nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. 65. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti. Môže tak dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (viď. uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II.ÚS/563/2011). 66. Z IV (s. 64): Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. 67. Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 ( teraz § 257 CSP ) nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). 68. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 OSP treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť,
ale treba zohľadniť aj dosah takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 OSP (§ 257 CSP ) sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (Rozsudok NS SR, sp. zn. 3M Cdo 5/2006). 69. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. (uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. 6. 2019, sp. zn. II. ÚS 113/2019) 70. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, pričom nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (porov. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III.ÚS 292/07, I.ÚS 303/12). 71. Z obsahu spisu súd zistil, že uvedený prípad spĺňa vyššie uvedené podmienky potrebné pre aplikáciu § 257 CSP. V predmetnom prípade súd v nepatrnej časti zastavil konania a vo zvyšku zamietol žalobu žalobkyne. V prvom rade je však potrebné zdôrazniť, že hoci súd vyhodnotil, že žalobkyni nemôže žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania z trov konania priznať, uvedené neznamená, že by sa žalovaný v skutočnosti do omeškania s ich platením nedostal. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že napriek nadobudnutiu vykonateľnosti uznesenia o priznaní trov žalobkyni v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 10Csp/174/2019, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobkyni trovy konania vo výške 490,- eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia, v stanovenej lehote žalovaný tieto trovy neuhradil. Žalobkyňa tak bila nútená podať návrh na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom konaní bola pohľadávka vymožená a pripísaná na bankový účet žalobkyne až dňa 19.6.2023. Napriek vyššie odôvodnenej nemožnosti priznať žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania zo súdom priznaných trov žalobkyni, uvedené neznamená, že by žalovaný neporušil svoju povinnosť uloženú mu súdom. Svojím konaním tak má žalovaný svoj podiel na samotnom podaní žaloby žalobkyňou, ktorá bola presvedčená o dôvodnosti svojho nároku, hoci súd sa s jej argumentáciou nestotožnil a vyhodnotil, že ide o nárok procesnoprávnej povahy, preto neprichádza do úvahy aplikácia § 517 Občianskeho zákonníka a zároveň by sa jednalo o neprípustné uplatňovanie „príslušenstva z príslušenstva“. 72. Ďalším osobitným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie trov žalovanému je, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 10Csp/174/2019 súd priznal žalobkyni ako spotrebiteľke primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k žalovanému, a to z dôvodu, že konanie žalovaného pri vymáhaní pohľadávky z úverovej zmluvy č. 900400970 naplnilo znaky agresívnej obchodnej praktiky v zmysle § 9 písm. a), b), c), e) zákona o ochrane spotrebiteľa a zároveň žalovaným uplatňovaný 87% ročný úrok považoval za rozporný s dobrými mravmi a uvedené označil za občianskoprávnu úžeru. 73. Uvedené konanie, spôsob akým bolo zo strany žalovaného realizované, súd vyhodnotil ako nekalú praktiku a zároveň agresívnu obchodnú praktiku. Žalovaný teda v záväzkovom vzťahu so žalobkyňou porušil právo spotrebiteľa tým, že konal vo vzťahu k žalobkyni spôsobom, ktorý súd vyhodnotil ako nekalú praktiku a zároveň agresívnu obchodnú praktiku. 74. Bolo teda preukázané, že to bol práve žalovaný, ktorý v danom právnom vzťahu medzi stranami sporu závadne konal. Ak sa teda následne žalobkyňa ako spotrebiteľka domáhala aj primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré jej súd priznal vrátene trov konania, pričom následne žalovaný porušil svoju povinnosť uhradiť súdom priznané trovy v stanovenej lehote, súd konajúci v tejto veci nemohol nezohľadniť uvedenú skutočnosť minimálne ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov v tomto konaní úspešnému žalovanému ako dodávateľovi (obchodníkovi). Súd žalobu vo vzťahu k žalovanému zamietol, avšak svojim závadným a protiprávnym konaním (o čom bolo aj právoplatne rozhodnuté) má podstatný podiel na tom, že sa žalobkyňa vôbec dostala do postavenia a do situácie,
kedy musela svoje práva ako spotrebiteľka aktívne uplatňovať prostredníctvom súdnych konaní a ešte aj exekúcie. 75. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd vyhodnotil vyššie uvedené správanie žalovaného v danom právnom vzťahu so žalobkyňou za také, ktoré možno považovať v tomto konaní za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému proti žalobkyni nepriznal. Súd má za to, že z rozhodnutia vo veci sp.zn. 10Csp/174/2019 je zrejmé, že žalovaný v danom právnom vzťahu závadne konal, čo odôvodňuje už samotné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorého účelom je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Zároveň si žalovaný nesplnil ani povinnosť plniť súdom priznaný nárok žalobkyni (hoci procesnoprávnej povahy) a donútil tým žalobkyňu k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie. Žalovaný preto nemôže profitovať zo situácie, ktorá nastala v tomto konaní po tom, čo práve on opakovane porušoval svoje povinnosti vo vzťahu so žalobkyňou, využíval vo vzťahu k nej agresívne obchodné praktiky, a to za účelom vymoženia svojho nároku, ktorý bol súdom vyhodnotený ako občianskoprávna úžera, a to naviac bez ingerencie súdu a z následnej nutnosti zamietnutia žaloby žalobkyne, ktorá sa však žiadneho závadného konania v záväzkovom vzťahu so žalovaným nedopustila. 76. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na Rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 2024 vo veci C-714/22, v zmysle záverov ktorého Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. 77. Uvedené podľa názoru súdu neodporuje ani aplikačnej praxi Krajského súd v Prešove, ktorý obdobný názor na neúspech spotrebiteľa, aplikovateľný aj na daný prípad, vyjadril vo viacerých rozhodnutiach, nakoľko bolo vo veci sp.zn. 10Csp/174/2019 právoplatne rozhodnuté, že v danom právnom vzťahu sa porušení svojich zákonných povinností dopustil práve žalovaný ako dodávateľ, (porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/4/2022 z 28. 02. 2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.5CoCsp/29/2022 z 18. 10. 2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.18CoCsp/15/2022 z 24. 11. 2022 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/31/2023 z 30. 11. 2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/24/2023 z 19. 12. 2023). 78. Nakoľko pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 CSP treba prihliadať na pomery všetkých strán sporu a treba zohľadniť aj dosah takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka, súd prihliadol aj na pomery na strane žalovaného. Nakoľko ide v danom prípade o právnickú osobu, je možné jednoznačne vyhodnotiť, že zníženie majetku žalovaného výnimočným nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia, by nemohlo v žiadnom prípade ohroziť existenciu tohto subjektu. V majetkovej sfére žalovaného nedôjde k značnému úbytku a nepriznanie trov právneho zastúpenia tejto strane v predmetnej veci bude mať zanedbateľný dopad na jeho celkovú majetkovú situáciu. 79. Naopak žalobkyňu, ktorá je fyzickou osobou, môže potenciálne existenčne ohroziť aj pohľadávka na náhradu trov konania v danej veci. 80. V závere je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ súd vymedzí hypotézu právnej normy § 257 CSP správne, nemôže byť jeho rozhodnutie v rozpore so zákonom, a to ani v prípade, že neboli vzaté do úvahy iné okolnosti, ktoré strana sporu považuje za podstatné. Na uvedené by bolo možné prihliadať a uvedené pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP by bolo možné posudzovať len v prípade, že by tieto úvahy boli celkom zjavne neprimerané (napríklad by zohľadňovali skutočnosť, ktorá sa nijako k predmetnému zákonnému ustanoveniu nevzťahuje). (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/103/2018 z 19. 09. 2018).
81. Nakoľko bola zistená existencia vyššie popísaných dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, súd dospel k záveru, že úspešnému žalovanému je potrebné náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni nepriznať. Poučenie: 5Csp/103/2023 Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.