Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 12T/41/2023 8823010261 28. 05. 2025 JUDr. Andrea Havírová ECLI:SK:OSVT:2025:8823010261.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. mája 2025, vo Vranove nad Topľou, takto rozhodol: Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku o s l o b o d z u j e obžalovanú A. B., nar. XX. XX. XXXX v C., trvale bytom D. E. F. XX, okr. D. G. D. H., invalidnú dôchodkyňu, spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou právne kvalifikovanej ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že v období od 01. 01. 2023 doposiaľ, v D. E., okr. D. G. D. H., si ako zákonná matka maloletých detí I. B., nar. XX. XX. XXXX a C. B., nar. XX. XX. XXXX, voči týmto z nedbanlivosti neplní vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu jej zo Zákona o rodine tým, že aj keď bola zamestnaná, svoju vyživovaciu povinnosť si nenahlásila a to aj napriek tomu, že Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 9P/25/2019-10, zo dňa 03. 05. 2019, bola zaviazaná prispievať na výživné na svoje maloleté deti I. B. a C. B. sumou 30,00 Eur mesačne na každé z nich k rukám otca detí J. H., nar. XX. XX. XXXX, čím dlhuje na výživnom poškodenému J. H. sumu najmenej 420,00 Eur, z dôvodu, že skutok n i e j e trestným činom. odôvodnenie: Prokurátorka Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou podala na obžalovanú A. B. obžalobu pre vyššie uvedený skutok, ktorý právne kvalifikovala ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona. Strany v konaní boli pritom priamo na hlavnom pojednávaní súdom upozornené na to, že súd mieni žalovaný skutok právne kvalifikovať aj podľa prísnejšej právnej kvalifikácie; teda ako prečin zanedbania povinnej výživy nielen podľa § 207 ods. 1, ale aj podľa § 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona; a to vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od doby podania obžaloby na súd do dátumu konania hlavného pojednávania; čiže, že skutok obžalovaná páchala závažnejším spôsobom konania, „po dlhší čas.“ Pri prednese obžaloby prokurátor pripustil, aby žalovaný skutok bol právne posudzovaný aj podľa tejto prísnejšej právnej kvalifikácie, v zmysle upozornenia samosudcu. Obžalovanej B. bolo na hlavnom pojednávaní umožnené urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaná urobila vyhlásenie, že je nevinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovanej, poškodeného J. H., výsluchom znalca MUDr. Porvažníka predovšetkým k možnosti uloženia ochranného liečenia tejto obžalovanej, ako aj na obsah ním podaného znaleckého posudku, vypracovaného ešte v prípravnom
konaní; oboznámením početných listinných dôkazov; predovšetkým podaných Sociálnou poisťovňou ako na obžalovanú, tak aj na poškodeného, či aj zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, či Nové Mesto nad Váhom, alebo aj inými ďalšími štátnymi orgánmi, správami súdneho exekútora JUDr. K., či predchádzajúceho zamestnávateľa obžalovanej; či už z prípravného konania, tak aj zo súdneho konania; na základe čoho súd zistil nasledovné. Obžalovaná A. B. ešte pred samotnou svojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní predložila súdu rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 17. 01. 2025, adresované poškodenému H., o vykonávaní zrážok z jej dôchodku, ako aj ďalšie rozhodnutie tejto Sociálnej poisťovne zaslané už priamo tejto obžalovanej s tým, že konečná suma jej invalidného dôchodku po odrátaní jej exekučných zrážok bola v sume 194,62 eur; ďalšie rozhodnutie Ústredia Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 12. 2024 o určení výšky invalidného dôchodku od 01. 01. 2025, vo výške 353,70 eur; či aj lekársku správu Psychiatrickej ambulancie Nemocnice L. M. n. o. zo dňa 09. 01. 2025. Už k samotnému skutku táto obžalovaná vypovedala, že má tri deti s tým; že jej najstaršia dcéra je už dospelá, má už tridsať rokov, ktoré dieťa však mala zo vzťahu s iným mužom ako s poškodeným. Zo vzťahu s týmto poškodeným teda mala mať táto obžalovaná dve deti; mal. I. vo veku 18 rokov a mal. C. vo veku 16 rokov. Obe tieto maloleté deti mali podľa vyjadrenia tejto obžalovanej bývať u svojho otca, teda u poškodeného v I. K., keďže ju mal poškodený vyhodiť z domu. Táto obžalovaná pritom bližšie vysvetlila, že tieto maloleté deti sú v opatere poškodeného z toho dôvodu, že bola ústavne liečená na psychiatrii dva mesiace, počas ktorého obdobia jej boli tieto maloleté deti odobraté, a to na základe súdneho rozhodnutia Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom niekedy v roku 2019. Obžalovaná pritom potvrdila, že poškodený od nej požadoval výživné na obe maloleté deti; s vysvetlením, že najprv bola na tomto liečení v trvaní dvoch mesiacov, potom ju poškodený zobral späť domov, a potom ju opätovne vyhodil z ich spoločnej domácnosti. Podľa udania tejto obžalovanej jej mal poškodený neustále spomínať, že chce na ňu podať trestné oznámenie s tým, že od nej žiadal výživné vo výške 2.700,00 eur. V súdnom konaní však bolo určené; že za to obdobie, keď obžalovaná s poškodeným ešte žila spoločne aj s maloletými deťmi, nemá obžalovaná povinnosť platiť výživné; avšak, že už od januára roku 2023 od nej opätovne poškodený žiadal výživné. Obžalovaná tak potvrdila, že výživné na obe maloleté deti neuhrádzala od 01. 01. 2023. Obžalovaná pritom na hlavnom pojednávaní tiež zotrvala aj na svojej výpovedi v prípravnom konaní, keď uviedla, že dňa 23. 12. 2022 ju poškodený vyhodil z domu; a teda od uvedenej doby už s poškodeným a ani s maloletými deťmi nežila. Následne na to, od marca roka 2024, malo dôjsť k začatiu vykonávania exekučných zrážok z dôchodku tejto obžalovanej na účely vymáhania tohto výživného. Obžalovaná pritom zvýraznila, že keď ju poškodený vyhodil z domu, tak vtedy od nej výživné nepožadoval, avšak neskôr už od nej to výživné žiadal. Obžalovaná pritom tvrdila, že s mal. C. B. bola v kontakte v marci 2024, keď mu odovzdala rodný list k birmovke, ako aj nejaké sladkosti s tým, že mal. dcéra I. s ňou nechcela byť v kontakte. Obžalovaná teda uzavrela, že už nemá záujem na tom, aby jej boli uvedené maloleté deti zverené do jej starostlivosti. Obžalovaná však dodala, že pokiaľ ide o platenie výživného na tieto maloleté deti, tak uvedené výživné uhrádza tým, že sú jej vykonávané exekučné zrážky. Nad rámec určeného výživného; teda napríklad na oblečenie, či na školu; nemala táto obžalovaná podľa svojej výpovede svojím maloletým deťom ničím prispieť. Obžalovaná pritom ďalej vypovedala, že je ťažko chorá s tým, že aj užíva lieky. Obžalovaná teda zdôraznila, že sa jej ťažko žije, pretože má nízky príjem, pozostávajúci len z invalidného dôchodku vo výške 194,62 eur a to od marca roku 2024, aj keď táto obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.01.2025 ešte aj dodala, že jej táto dôchodková dávka bude zmenená, avšak, že žiaden iný príspevok už nepoberá. Obžalovaná tiež ďalej uviedla, že býva v obci D. E. v rodinnom dome, ktorý si kúpila z nasporených peňazí v roku 2010, pretože ju poškodený neustále vyhadzoval z domu, s tým, že tieto peniaze si nasporila ešte vtedy, keď bývala u svojej matky v N. a pracovala vo O. v C., ale aj ináč brigádnicky na poľnohospodárskom družstve, čo však už malo byť dávnejšie; s dodatkom, že v súčasnosti už nepracuje. Iné cenné hnuteľné, či nehnuteľné veci táto obžalovaná podľa svojich slov už nemala vlastniť. Mesačné výdavky tejto obžalovanej mali pritom pozostávať z ročnej úhrady za vodu v sume tridsať eur, za elektrinu mala platiť mesačne tiež tridsať eur, a potom mala platiť ešte aj ročnú daň za dom vo výške štyridsať eur. Obžalovaná však zdôraznila; pokiaľ išlo aj o iné výdavky; že musí mesačne mať aj nejakú stravu, avšak, že má nedostatok peňazí a teda je veľakrát aj hladná, niekedy si pritom kúpi len nejaké pečivo a mäso, aj to len možno raz, či dvakrát do mesiaca. Obžalovaná teda zdôraznila, že by sa aj lepšie stravovala, ale nemá na to peniaze, preto je aj chudá a z tohto dôvodu jej aj lekár predpísal antibiotiká. Obžalovaná tiež dodala, že si kupuje aj nejaké hygienické potreby, avšak, že si nemá za čo kúpiť ani oblečenie, ktoré vôbec ani nenakupuje. Na lieky táto obžalovaná, podľa svojho udania, minie mesačne okolo trinásť eur s tým, že trpí na vysoký krvný tlak, ako aj na epilepsiu, užíva aj psychiatrické lieky, ktoré nemôže vysadiť a sem tam aj antibiotiká, pretože je
veľmi chudá a aplikujú jej aj nejaké injekcie, za ktoré však nič neuhrádza. Obžalovaná pritom vysvetlila, že výživné na obe maloleté deti aspoň v minimálnej výške neplatila z toho dôvodu, že poškodený od nej najprv nežiadal peniaze, avšak potom od nej už pýtal peniaze a stále na ňu podáva trestné oznámenia. Takýmto konaním poškodeného teda obžalovaná odôvodňovala aj svoj zámer, ktorým chcela docieliť, aby sa ona starala aspoň o jedno dieťa, konkrétne o maloletého syna C., a aby z tohto dôvodu bola zrušená jej povinnosť platiť výživné na druhé dieťa; čiže, aby rodičovská starostlivosť o tieto dve maloleté deti bola rozdelená medzi ňu a poškodeného tak, že jedno dieťa bude mať v opatere poškodený a o druhé dieťa sa zas bude starať ona. Obžalovaná teda zhrnula, že výživné na obe maloleté deti neplatila z toho dôvodu, pretože poškodený od nej výživné nepožadoval. Obžalovaná tiež doplnila, že o uvedené dve maloleté deti sa nezaujímala s tým, že zopárkrát telefonicky kontaktovala syna C., ale on o to nemal záujem a že maloletej I. ani netelefonovala a tiež, že týmto maloletým deťom ani nekupovala žiadne darčeky pri príležitosti ich sviatkov, či narodenín. Obžalovaná pritom poprela, že by mala nejakú inú vyživovaciu povinnosť. Obžalovaná opätovne zopakovala, že trpí na epilepsiu, vysoký krvný tlak, ako aj má psychiatrické problémy s tým, že nejakými ďalšími zdravotnými ťažkosťami už netrpí. Obžalovaná podľa svojho udania nevlastní ani žiadne cenné hnuteľné alebo nehnuteľné veci. Obžalovaná si pritom bola vedomá toho, že má súdnym rozhodnutím Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom uloženú povinnosť platiť výživné vo výške tridsať eur na obe maloleté deti. Obžalovaná bližšie opísala aj svoj rodinný dom tak, že je v ňom všetko popraskané, hnilé, takisto chodník, ako aj oplotenie je v zlom stave; avšak ihneď aj vysvetlila, že si ani nevie zabezpečiť iné bývanie. Obžalovaná tiež dodala, že iné exekučné konanie; okrem exekúcie na úhradu výživného; sa voči nej nevedie. Pri ďalšej svojej výpovedi v konaní pred súdom táto obžalovaná ešte doplnila, že u nej nedošlo k zmene výšky invalidného dôchodku; avšak táto obžalovaná vysvetlila, že jej sociálnou poisťovňou bolo oznámené, že dôjde k zastaveniu výkonu zrážok z jej dôchodku a to z dôvodu, že dlžné výživné bolo uhradené; čiže z tohto dôvodu by jej už ďalej nemali byť vykonávané zrážky vo výške 73,60 eur. Obžalovaná teda uviedla, že by jej mala byť v budúcnosti poukazovaná táto dôchodková dávka vo výške 280,10 eur; čo táto obžalovaná dokladovala aj predložením príslušného potvrdenia sociálnej poisťovne. Obžalovaná tiež tvrdila, že poškodenému H. neuhradila nijakú sumu na úhradu výživného, mimo vykonávaných exekučných zrážok a takisto, že tieto maloleté deti nenavštívila a ani o to už nemá záujem. Z výpovede poškodeného J. H. na hlavnom pojednávaní súd zistil, že maloleté deti I. B. a C. B. mu boli zverené do osobnej starostlivosti na základe súdneho rozhodnutia Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom, pretože obžalovaná bola v tom období chorá, čiže s týmito maloletými deťmi mohol tento poškodený odcestovať do I. K.. Poškodený však dodal, že obžalovaná s nimi už v čase konania hlavného pojednávania nebývala. Súdnym rozhodnutím vyššie uvedeného súdu bola podľa poškodeného zároveň určená aj vyživovacia povinnosť obžalovanej k týmto dvom maloletým deťom. Poškodený tiež doplnil, že niekedy asi v roku 2023 podal návrh na súd, aby obžalovaná bola zaviazaná vyživovacou povinnosťou na uvedené maloleté deti v sume tridsať eur na jedno dieťa a tridsať eur na druhé dieťa s tým, že súdnym rozhodnutím bolo vyhovené takémuto jeho návrhu. Keďže podľa vyjadrenia tohto poškodeného, obžalovaná výživné neplatila, tak poškodený podal návrh na exekúciu na účely úhrady tohto výživného. Poškodený ešte ďalej vysvetlil, že obžalovaná si túto vyživovaciu povinnosť neplnila, takisto s oboma maloletými deťmi nebola ani v žiadnom kontakte a na ich výživu ani iným spôsobom neprispievala, teda napríklad nákupom oblečenia, či školských pomôcok. Poškodený bližšie vysvetlil, že obžalovaná sa najprv starala o deti, nakupovala potraviny. Poškodený pritom potvrdil, že obžalovaná od neho odišla niekedy pred Vianocami, mohlo to byť v roku 2022, s tým, že obžalovaná sa potom do ich spoločného bydliska vrátila niekedy na Veľkú noc, avšak potom opätovne odišla. Poškodený pritom zdôraznil, že nepotrebuje takú priateľku alebo ženu, ktorá nemá záujem byť s ním a s deťmi. Poškodený teda potvrdil, že obžalovaná neplatila výživné od 01. 01. 2023 doposiaľ; avšak ihneď aj dodal, že pokiaľ to umožňoval zdravotný stav obžalovanej, tak táto sa starala o domácnosť, ako aj o záhradku. Dlžné výživné poškodený určil na základe udania súdneho exekútora na sumu okolo 800,00 eur, či 1.000,00 eur. Následne na to poškodený súdu krátkou cestou aj predložil písomné podanie zaslané mu sociálnou poisťovňou zo dňa 17. 01. 2025, podľa ktorého súhrnná suma nedoplatkov na výživnom bola vo výške 441,60 eur; s tým, že spolu s trovami exekúcie a s inými nákladmi táto suma predstavovala sumu až 881,12 eur. Poškodený tiež potvrdil, že výška dlžného výživného ku dňu konania hlavného pojednávania dňa 29. 01. 2025 bola v sume 1.681,35 eur. Príjem tohto poškodeného mal pritom pozostávať zo starobného dôchodku vo výške 840,00 eur; s tým, že výška tohto jeho dôchodku predtým bola v sume 823,10 eur; pričom tento poškodený ešte okrem toho poberal aj rodinné prídavky vo výške 120,00
eur. Poškodený tiež doplnil, že súdny exekútor JUDr. K. mu zasielal tiež nejakú sumu výživného; a to napríklad v decembri roku 2024 išlo o sumu 73,60 eur, v októbri roku 2024 o sumu 120,00 eur, v novembri roku 2024 o sumu 100,78 eur a v septembri roku 2024 o sumu 120,00 eur, v júli roku 2024 o výšku 120,00 eur a v auguste roku 2024 o výšku 120,00 eur; čo mal dokladovať aj ním predložený výpis z bankového účtu. Poškodený teda uzavrel, že žiaden iný príjem nemá. K výdavkom sa tento poškodený vyjadril tak; že za elektriku platil predtým 60,00 eur mesačne a v čase konania hlavného pojednávania už len sumu 53,00 eur; za vodu neplatil, pretože mal svoju studňu a za plyn zas uhrádzal sumu 30,00 eur mesačne. Podľa vyjadrenia tohto poškodeného na stravu minie mesačne určite 200,00 eur, na hygienu minie mesačne podľa toho, ako dcéra, ako aj jeho syn potrebujú s tým, že tieto jeho maloleté deti nemajú nejaké zvýšené výdavky v súvislosti s hygienickými potrebami. K školským výdavkom svojich maloletých detí sa tento poškodený vyjadril tak, že u mal. Simony platí za internát, ako aj na stravu sumu 150,00 eur mesačne; pričom táto jeho dcéra navštevuje druhý ročník Strednej školy B. B. L. G. v I. a že sa na tejto škole venuje aj boxu, pričom tejto svojej dcére tento poškodený musí kupovať aj nejaké knihy a zošity. V prípade mal. C. zas tento poškodený platil cestovné vo výške desať eur na týždeň, pretože tento jeho syn cestuje do I. na Strednú A. školu; tiež platí za stravu, a to konkrétne štyri eurá na deň. Tomuto svojmu synovi pritom tento poškodený kupoval školské potreby a to pájkovačku, či aj nejaké meradlo na elektriku. Podľa vyjadrenia tohto poškodeného, sa tento jeho syn venuje futbalu a kúpil si kopačky, avšak syn sa futbalu venuje len na rekreačnej úrovni. Tento poškodený mal mať podľa svojho vyjadrenia zvýšené výdavky v súvislosti so svojím zdravotným stavom, keďže tento poškodený trpí na astmu, má problémy so žilami, s tým, že uhrádza mesačne tridsať eur za tabletky na astmu a za liek Detralex platí tiež tridsať eur; teda mesačne na tabletky minie približne päťdesiat eur, pričom tieto lieky sú aj na obdobie dlhšie ako jeden mesiac. K iným mimoškolským aktivitám maloletých detí sa tento poškodený ešte vyjadril, že mal. I. sa venuje viac-menej len boxu s tým, že si napríklad nedávno kúpila rukavice a obväzy, za čo jej poškodený zaplatil sumu štyridsať eur a že sa síce venuje ešte aj behu, ale len rekreačne. Syn C. sa podľa udania tohto poškodeného okrem futbalu už nevenuje žiadnej inej kultúrnej alebo športovej aktivite. Tento poškodený ešte dodal, že si v nimi obývanom rodinnom dome kúria drevom z malého lesa v jeho vlastníctve alebo z urbariátu. Podľa vyjadrenia tohto poškodeného pritom nedošlo k zvýšeniu výživného na obe tieto maloleté deti. Poškodený ešte tvrdil, že obžalovaná sa o uvedené maloleté deti nezaujímala; a to ani pri príležitosti mením či narodenín; že tieto maloleté deti nie sú s obžalovanou ani v telefonickom kontakte a že obžalovaná ani nijakým iným spôsobom neprispela na výživu týchto maloletých detí. Poškodený však, podľa svojho vyjadrenia, nepožiadal o náhradné výživné, keďže ani nemal vedomosť o tom, aby bol povinný požiadať o náhradné výživné. Poškodený bližšie vysvetlil, že riadne odišiel do starobného dôchodku, pretože sa narodil dňa XX. XX. XXXX a že je teda poberateľom starobného dôchodku od marca roku 2024. Poškodený však poprel, že by uvedené maloleté deti trpeli núdzou pre neplatenie výživného zo strany obžalovanej. Poškodený pritom nemal mať v starostlivosti žiadnu inú osobu. Poškodený však tiež doplnil, že bolo vykonané nejaké šetrenie príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny; sociálnym kurátorom; ktorý zisťoval u maloletých detí, či by mali záujem o to, aby boli v starostlivosti svojej matky; pričom uvedené maloleté deti nemali záujem, aby boli v opatere svojej matky. Tento poškodený k tomu ešte dodal, že maloleté deti neboli nikým ovplyvňované. Poškodený tiež poprel, aby došlo k nejakej inej úprave exekučných zrážok vymáhaných súdnym exekútorom JUDr. K., okrem tej úpravy, ktorú tento poškodený predložil súdu v podobe písomného oznámenia zo dňa 17. 01. 2025. Tento poškodený pritom, podľa svojho vyjadrenia, nemá mať žiadne dlhy, či pohľadávky. K opusteniu spoločnej domácnosti obžalovanou tento poškodený ešte doplnil, že pred Vianocami roku 2022 mal obžalovanej povedať, že má vlastný rodinný dom v Obci D. E., kedy obžalovaná aj odišla do tejto obce a ktorej aj oznámil, že má ukončený trvalý pobyt v I. K. č. XX k 31. 12. 2022. Obžalovaná sa síce podľa udania tohto poškodeného vrátila ešte po Vianociach roku 2022, avšak len si zobrala oblečenie a v januári roku 2023 po troch dňoch odišla. Poškodený pritom opätovne zotrval na tom, že netrvá na úhrade výživného na maloleté deti, tak, ako to uviedol na začiatku hlavného pojednávania; avšak tento poškodený nechcel uviesť dôvod, pre ktorý netrvá na zaplatení dlžného výživného; aj keď zas súdu vysvetlil, že bolo nejaké stretnutie s maloletými deťmi a spoločne s maloletými deťmi sa mali dohodnúť na tom, že nebudú trvať na tom, aby obžalovaná zaplatila výživné. Tento poškodený na ďalšom hlavnom pojednávaní ešte dodal, že je naďalej poberateľom starobného dôchodku vo výške 841,00 eur; teda v takej sume, ako to súdu oznámila sociálna poisťovňa. Dlžné výživné na maloleté deti malo byť tomuto poškodenému, podľa jeho udania, uhradené exekučne s tým, že on ani nepodal návrh na ďalšiu exekúciu na úhradu bežného výživného a tiež ani nežiadal o náhradné výživné, keďže nevedel, na ktorý orgán by sa mal tento poškodený obrátiť. Tento poškodený
pritom poukázal aj na zmenu svojho zdravotného stavu, s poukazom na svoje viaceré zdravotné obtiaže. K inej zmene jeho pomerov, ako aj k zmene pomerov na strane maloletých detí, podľa vyjadrenia tohto poškodeného, nedošlo. Podľa tvrdenia tohto poškodeného na tomto ďalšom hlavnom pojednávaní, obžalovaná mu od konania posledného hlavného pojednávania neuhradila žiadnu sumu na úhradu výživného a obžalovaná od posledného hlavného pojednávania ani nekontaktovala uvedené maloleté deti. Tento poškodený ešte skonštatoval, že nedošlo k zníženiu jeho výdavkov na maloleté deti; akurát jeho dcéra navštevuje vodičský kurz v I. v hodnote 830,00 eur, za ktorý on uhradil sumu 800,00 eur, ktoré si požičal a že jeho syn naďalej navštevuje futbal, s tým, že niekedy má poškodený náklady na rukavice a kopačky. V znaleckom posudku z odvetvia psychiatrie, vypracovanom ešte v prípravnom konaní, znalec MUDr. Porvažník skonštatoval, že obžalovaná trpí paranoidnou schizofréniou, t. č. v remisii, bez psychotických príznakov. V dôsledku uvedenej poruchy malo dôjsť u obžalovanej k nepriaznivým zmenám jej osobnosti a emotivity. U obžalovanej boli tieto zmeny prítomné aj v čase spáchania skutku, keďže išlo o trvalejšie zmeny. U obžalovanej znalec nezistil známky chorobnej, bludnej motivácie, a preto jej rozpoznávacie schopnosti znalec vyhodnotil ako zachované v plnom rozsahu. Ovládacie schopnosti obžalovanej tento znalec vyhodnotil; po zohľadnení známok trvalejších nepriaznivých zmien osobnosti a emotivity ako dôsledku schizofrénnej poruchy; ako podstatnou mierou znížené, nie však zaniknuté. Obžalovaná však podľa tohto znaleckého posudku chápe zmysel trestného konania. U obžalovanej zistená paranoidná schizofrénia, podľa názoru tohto znalca, predstavuje chorobu, ktorá sa môže akútne zhoršiť až do psychotického štádia, môže recidivovať a viesť aj k akútnym, výrazným zhoršeniam zdravotného stavu spojených s nebezpečenstvom pre spoločnosť. Znalec tiež u tejto obžalovanej zistil, že jej ovládacie schopnosti boli v spojitosti s touto poruchou znížené podstatnou mierou a z toho dôvodu teda tento znalec súdu odporučil, aby tejto obžalovanej bolo súdom uložené ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Znalec MUDr. Porvažník; ktorý teda ešte v prípravnom konaní vypracoval znalecký posudok z odvetvia psychiatrie na obžalovanú; na hlavnom pojednávaní vypovedal, že u obžalovanej znaleckým vyšetrením zistil paranoidnú schizofréniu, ktorá viedla k nepriaznivým zmenám v osobnosti u posudzovanej. Pri zisťovaní príčiny vzniku paranoidnej schizofrénie sa tento znalec najprv vyjadril, že k dispozícií mal zdravotnú dokumentáciu obžalovanej, ktorá už niekoľko rokov pred samotným znaleckým vyšetrením bola hospitalizovaná v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží, s tým, že v prepúšťacej správe z tejto nemocnice nebolo konkretizované obdobie, ako dlho malo u obžalovanej trvať zmenené vnímanie reality; avšak, že vlastne prvé záznamy o prejavoch tejto poruchy boli už od roku 2019. Znalec teda uviedol, že príčiny tejto poruchy sú rôznorodé a že v konkrétnom prípade sa nedá jednoznačne povedať, čo bolo ich príčinou práve u obžalovanej. Znalec opätovne zopakoval, že táto porucha u obžalovanej viedla k nepriaznivým osobnostným zmenám, pričom v rámci týchto osobnostných zmien došlo u posudzovanej k narušeniu jej kritickosti, jej súdnosti, k zníženiu jej vôľových vlastností, k emočnému oplošteniu; čiže k zníženiu istého pocitu zodpovednosti za iných. Konkrétne k vyživovacej povinnosti obžalovanej sa tento znalec vyjadril, že táto obžalovaná si uvedomovala svoju vyživovaciu povinnosť a z tohto dôvodu preto tento znalec vyhodnotil, že u obžalovanej boli rozpoznávacie schopnosti zachované v plnom rozsahu; avšak už v prípade ovládacích schopností došlo k ich zníženiu podstatnou mierou, nie však k zaniknutiu; pretože dané ochorenie malo vplyv na jej ovládacie schopnosti v zmysle nepriaznivých osobnostných zmien. K prípadnému nebezpečenstvu pobytu obžalovanej na verejnosti sa tento znalec vyjadril tak, že znalci posudzujú nebezpečenstvo k povahe stíhaného skutku, s tým, že u obžalovanej nezistil žiadne také prejavy, ktoré by súviseli s nejakým agresívnym správaním. Nebezpečenstvo pobytu obžalovanej na verejnosti u obžalovanej nespočívalo v tom, že by sa v minulosti dopustila nejakého agresívneho správania v podobe trestnej činnosti voči iným osobám v čase, keď bola táto jej porucha kompenzovaná; čiže užívala pravidelne predpísané lieky a spolupracovala pravidelne s ambulanciou. Znalec riziko tejto poruchy vzhliadol však v tom, že častokrát sa v praxi znalci stretávajú s tým, že ľudia, ktorí trpia takouto poruchou, sa necítia byť chorí, z čoho vyplýva to, že títo ľudia nemajú potrebu ani užívať lieky a práve v tejto skutočnosti tento znalec videl to potencionálne nebezpečenstvo, že pokiaľ by došlo k zhoršeniu zdravotného stavu obžalovanej z rôznych príčin; teda táto nemusela byť agresívna, či už voči svojmu okoliu, ako aj voči sebe; táto obžalovaná by sa však mohla dopustiť takého správania, ktoré je cudzie jej osobnosti vplyvom tejto poruchy. Znalec tiež bližšie vysvetlil, že v prípade obžalovanej boli jej vôľové vlastnosti oslabené, preto táto obžalovaná mala mať znížený pocit zodpovednosti za druhých. Znalec teda na záver zhrnul, že potencionálne nebezpečenstvo u obžalovanej nie je v zmysle agresivity; keďže, ako bolo všeobecne konštatované, táto sa doposiaľ
nedopustila nejakého agresívneho činu; ale vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu by prípadné potencionálne nebezpečenstvo vyplynulo z oslabenia jej vôľových zložiek a v pokračovaní správania, pre ktoré je vedené trestné stíhanie. Znalec teda tejto obžalovanej odporúčal nariadiť ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Znalec sa však nevedel vyjadriť k tomu; keďže takáto otázku mu položená nebola; či obžalovaná je ochotná podrobiť sa takémuto ochrannému liečeniu. Na druhej strane sa však tento znalec domnieval, že od daného ochranného liečenia možno očakávať dosiahnutie splnenia jeho účelu. Aj keď sa teda podľa posledných charakteristík na správanie sa obžalovanej v poslednom období táto obžalovaná nedopustila žiadneho protiprávneho konania a naďalej má aj spolupracovať s ambulanciou; tento znalec zotrval na svojom odporúčaní zvážiť u nej nariadenie ochranného liečenia. Už len na záver tento znalec dodal, že obžalovaná rozumie zmyslu trestného konania. V prípravnom konaní boli pritom zabezpečené rodné listy oboch posudzovaných maloletých detí; teda mal. C. B., ako aj mal. I. B.. Rozhodujúcim dôkazom bolo pritom Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 9P/25/2019-10, zo dňa 03. 05. 2019, o vydaní neodkladného opatrenia, ktorým boli vyššie uvedené maloleté deti zverené do starostlivosti otca; teda poškodeného H.; a obžalovaná bola zaviazaná povinnosťou prispievať na výživu týchto maloletých detí sumou 30,00 eur mesačne na každé z nich. Takisto bol zabezpečený prehľad o platení výživného obžalovanou za roky 2019 až 2023. Sociálna poisťovňa už v prípravnom konaní oznámila, že obžalovaná je poberateľkou invalidného dôchodku od 18. 03. 2019 vo výške 302,20 eur; pričom žiadna iná dávka sociálneho poistenia nemala byť tejto obžalovanej vyplácaná a táto poisťovňa predložila aj vtedy aktuálne rozhodnutie o výške tejto dôchodkovej dávky obžalovanej od 01. 01. 2023. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou zas poskytol správy o sociálnom šetrení; týkajúcom sa ako obžalovanej, tak aj posudzovaných dvoch maloletých detí; či aj oznam o tom, že táto obžalovaná nie je vedená v evidencii nezamestnaných a o nevyplácaní jej žiadnych dávok a príspevkov poskytovaným týmto úradom; ako aj o neevidovaní žiadnych exekučných konaní vedených voči tejto obžalovanej. Vo vzťahu k poškodenému J. H. zas ten istý úrad oznámil, že im nebola doručená žiadna žiadosť o náhradné výživné na mal. C. B. a na mal. I. B.; čiže teda takéto náhradné výživné na tieto maloleté deti nie je ani nikomu vyplácané. Na obžalovanú podali správy ako Obec I. K., tak aj Obec D. E.; a Základná škola v I. K. zas podala informáciu na obe tieto maloleté deti. K. Slovenská republika v. o. s. sa zas vyjadrila k pracovnej činnosti obžalovanej pre tohto zamestnávateľa s tým, že predložila aj jej mzdový list Aj v rámci súdneho konania Obec D. E. podala správu o povesti obžalovanej. Podľa oznamu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou poškodený H. nepoberá od tohto úradu náhradné výživné. Ten istý štátny orgán, ale Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, zas podal správu, že táto obžalovaná nebola evidovaná v evidencii uchádzačov o zamestnanie a nebola ani poberateľkou žiadnych štátnych sociálnych dávok vyplácaných týmto úradom. Sociálna poisťovňa predložila súdu potvrdenia sociálnej poisťovne o vyplácaní dôchodkových dávok tejto obžalovanej, spolu s jedným svojím rozhodnutím zo dňa 21. 01. 2025. Poškodený H. zas súdu predložil zmenu Exekučného príkazu vydaného súdnym exekútorom JUDr. K., ako aj výpis zo svojho osobného bankového účtu v P. banke. K. Slovenská republika v. o. s. súdu zaslala správu o obžalovanej, ako aj jej mzdový list. Sociálna poisťovňa zas súdu odovzdala aj prehľad zamestnaní obžalovanej v minulom období. Obžalovaná pritom predložila priamo na hlavnom pojednávaní dňa 29. 01. 2025 oznámenie sociálnej poisťovne zo dňa 17. 01. 2025 o vykonávaní zrážok z dôchodku povinnej po prepočte zrážok, ako aj rozhodnutie tejto poisťovne o určení výšky invalidného dôchodku obžalovanej od 01. 01. 2025, či aj lekársku správu príslušnej špecializovanej ambulancie; pričom na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 28. 05. 2025 táto obžalovaná zas súdu odovzdala ďalšie oznámenie tejto poisťovne zo dňa 11. 04. 2025 o vyplácaní dôchodku v hotovosti, po ukončení vykonávania jedných exekučných zrážok. Bolo zabezpečené aj potvrdenie sociálnej poisťovne o vyplácaní starobného dôchodku poškodenému J. H.. Bol oboznámený aj odpor obžalovanej proti trestnému rozkazu v predmetnej trestnej veci, vzhľadom na návrh obžalovanej uvedený v tomto opravnom prostriedku. Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako i v ich súhrne, súd dospel k záveru, že nie je možné uznať vinu obžalovanej B. za skutok uvedený v obžalobnom návrhu. Podstata žalovanej trestnej činnosti obžalovanej v predmetnej trestnej veci mala pritom spočívať v neplnení si jej vyživovacej povinnosti k dvom maloletým deťom pochádzajúcim z jej partnerského vzťahu s poškodeným J. H.; čiže konkrétne k mal. I. B., nar. XX. XX. XXXX a k mal. C. B., nar. XX. XX. XXXX. Z vykonaného dokazovania; a to predovšetkým z výpovede ako obžalovanej, tak aj poškodeného;
mal súd za nesporne preukázané, že obžalovaná mala odísť zo spoločnej domácnosti obývanej s otcom týchto dvoch maloletých detí približne niekedy dňa 23. 12. 2022. Obžalovaná pritom vypovedala, že presne dňa 23. 12. 2022 ju mal poškodený vyzvať na opustenie ich spoločnej domácnosti. Poškodený potvrdil takéto vyjadrenie obžalovanej k tejto otázke; a teda, že táto obžalovaná odišla z ich spoločnej domácnosti niekedy pred Vianocami roku 2022; aj keď zas tento poškodený ešte dodal, že obžalovaná sa mala vrátiť do tejto ich spoločnej domácnosti v obci I. K. na veľmi krátku dobu niekedy na Veľkú noc roku 2023, ale vzápätí na to opäť odišla. Rozhodujúce však bolo totožné tvrdenie oboch rodičov týchto maloletých detí, že obžalovaná nemala prispievať na výživu týchto dvoch maloletých detí od dňa 01. 01. 2023. Z tohto dôvodu mal teda súd za jednoznačne dokázané, že v prípade uznania viny by mohol súd obdobie neplnenia si vyživovacej povinnosti obžalovanej k týmto dvom maloletým deťom ustáliť na obdobie od 01. 01. 2023 do doby vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej, teda ku dňu 28. 05. 2025; pričom obe tieto maloleté deti ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej ešte nedosiahli plnoletosť. Takisto bolo nepochybne zrejmé, že každý rodič, bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť aspoň v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; v zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vyživovacia povinnosť obžalovanej však bola upravená aj súdnym rozhodnutím. Konkrétne Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 9P/25/2019–10, zo dňa 03. 05. 2019, ktorým boli obe tieto maloleté deti zverené do opatery poškodeného s tým, že obžalovaná bola zaviazaná povinnosťou platiť výživné na tieto oprávnené osoby v rovnakej výške; a to v sume 30,00 eur mesačne na každé z nich, počnúc dňom doručenia tohto uznesenia. Keďže však v posudzovanom období, od 01. 01. 2023 do doby vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej dňa 28. 05. 2025, sumy minimálneho výživného presahovali hodnotu výživného určeného súdnym rozhodnutím; súd musel vychádzať z právnymi predpismi určenej výšky minimálneho výživného, ktoré sa vždy upravujú k 01. 07. toho ktorého kalendárneho roka a teda platia až do 30. 06. nasledujúceho kalendárneho roka. Vo finančnom vyjadrení teda táto obžalovaná mala platiť mesačné výživné za obdobie od 01. 01. 2023 do 30. 06. 2023 v sume 32,11 eur (na obe tieto maloleté deti teda minimálne výživné predstavovalo sumu 64,22 eur); za obdobie od 01. 07. 2023 do 31. 12. 2023 v sume 36,80 eur (na obe maloleté deti vo výške 73,60 eur); za obdobie od 01. 01. 2024 do 30. 06. 2024 tiež vo výške 36,80 eur (teda na obe maloleté deti takisto v sume 73,60 eur ); za obdobie od 01. 07. 2024 do 31. 12. 2024 v sume 37,53 eur (na obe maloleté deti teda vo výške 75,06 eur ) a za obdobie od 01. 01. 2025 do dňa vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej; teda do dňa 28. 05. 2025; v rovnakej sume 37,53 eur (čiže na obe maloleté deti rovnako v sume 75,06 eur). V tejto súvislosti súd pritom poukazuje na to, že súd pri posudzovaní zodpovednosti páchateľa zo spáchania daného trestného činu nie je viazaný rozhodnutím vydaným v civilnom súdom konaní a pri rozhodovaní o vine samostatne posudzuje aj rozsah vyživovacej povinnosti, čiže teda môže vychádzať z iného rozsahu vyživovacej povinnosti, ako bola určená právoplatným, hoci doposiaľ nezmeneným rozhodnutím vydaným v občiansko-súdnom konaní. Z týchto dôvodov preto súd v tejto trestnej veci pri hodnotení schopnosti obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, vychádzal z takto minimálne určeného výživného. Pri plnení si vyživovacej povinnosti obžalovanej však súd nemohol prehliadnuť ani vyjadrenie poškodeného, ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa spoločne s maloletými deťmi; ináč už vo veku 16 rokov a 17 rokov; dohodli na tom, že výživné od obžalovanej požadovať nebudú. Podľa ustálenej súdnej praxe však vyhlásenie oprávnenej osoby alebo jeho zákonného zástupcu, že sa vzdávajú svojho nároku na výživné, alebo že si ho nebudú uplatňovať, je bez právneho významu a nezbavuje to páchateľa trestno-právnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin. Dokonca tento poškodený ešte pred samotným začiatkom dokazovania na hlavnom pojednávaní žiadal, aby bolo trestné stíhanie zastavené; čiže svoj návrh na začatie trestného stíhania obžalovanej pre žalovaný trestný čin zobral späť. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona nepatrí medzi tie trestné činy, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 211 Trestného poriadku; pri ktorých sa na začatie, ako aj na pokračovanie v trestnom stíhaní vyžaduje súhlas poškodeného, ktorý je vo vzťahu k obžalovanému takou osobou, pre ktorý vzájomný pomer by mal tento poškodený ako svedok právo odoprieť vypovedať. Na takúto žiadosť poškodeného; ako aj pochopiteľne na jeho návrh, aby bolo výživné na obe maloleté deti zo strany obžalovanej zvýšené; teda súd ani nemohol prihliadať. Tento poškodený pritom aj pri uplatňovaní si svojho práva na náhradu
škody v súdnom konaní dlžné výživné od obžalovanej nepožadoval. Z týchto dôvodov; teda napriek takýmto vyjadreniam poškodeného; obžalovaná nebola nijakým spôsobom zbavená svojej povinnosti vyživovať a zaopatrovať svoje dve vyššie uvedené maloleté deti. Zároveň však nebolo možné opomenúť ani to totožné vyjadrenie ako obžalovanej, tak aj poškodeného, že ešte počas ich spoločného spolužitia obžalovaná poskytovala maloletým deťom všetku potrebnú opateru, vrátane nákupu potravín, varenia, upratovania, či dokonca mala zabezpečovať aj starostlivosť o záhradu. Pri hodnotení schopnosti obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k týmto dvom maloletým deťom súd v prvom rade musel najprv zisťovať príjem tejto obžalovanej v rozhodnom období. Súd mal z vykonaného dokazovania; a to nielen zo samotnej výpovede obžalovanej, ale aj z početného množstva listinných dôkazov predložených súdu viacerými štátnymi orgánmi, a to predovšetkým sociálnou poisťovňou; za jednoznačne potvrdené, že obžalovaná prevažne počas celého rozhodného obdobia nemala príjem z riadnej pracovnej činnosti. Už z oznámenia sociálnej poisťovne zo dňa 25. 01. 2023, zabezpečenom ešte v rámci prípravného konania, pritom súd zistil, že obžalovaná je poberateľkou invalidného dôchodku už od dňa 18. 03. 2019 s tým, že od 01. 01. 2023 mala byť tejto obžalovanej vyplácaná táto dôchodková dávka v sume 302,20 eur. Z potvrdení sociálnej poisťovne o poukazovaní tohto dôchodku; získaných v súdnom konaní; pritom vyplýva, že výška tejto dôchodkovej dávky obžalovanej konkrétne v období od 01. 01. 2023 do 31. 07. 2023 bola teda v sume 302,20 eur a od 01. 08. 2023 do 31. 12.2 023 vo výške 334,30 eur; v priebehu celého roka 2024 výška tejto dávky predstavovala sumu 346,40 eur a od 01. 01. 2025 výška tejto dôchodkovej dávky zodpovedala sume 353,70 eur. Z oznámenia sociálnej poisťovne zo dňa 21. 01. 2025, ako aj z lustrácii v evidencii tohto štátneho orgánu pritom súd zistil; na ktorú skutočnosť pritom opakovane upozorňovala aj samotná obžalovaná v konaní pred súdom; že z takto vyplácanej dôchodkovej dávky boli obžalovanej naviac vykonávané ešte aj exekučné zrážky práve na účely úhrady dlžného výživného na uvedené dve maloleté deti vo výške 73,60 eur. Podľa potvrdení sociálnej poisťovne zo dňa 17. 01. 2025 (č. l. 221); ktoré obžalovaná predložila súdu ešte pred vykonaním jej výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 29. 01. 2025; mali byť obžalovanej z jej dôchodku v dobe od 18. 02.2 025 predbežne do dňa 17. 05. 2025 vykonávané nielen mesačné zrážky na úhradu jednej exekučnej pohľadávky vo výške 73,60 eura; ale ešte aj ďalšie mesačné zrážky vo výške 85,48 eur na úhradu ďalšej exekučnej pohľadávky v sume 881,12 eur. Podľa ďalšieho oznámenia sociálnej poisťovne zo dňa 11. 04. 2025; ktoré obžalovaná súdu zas predložila na hlavnom pojednávaní dňa 28. 05. 2025; táto poisťovňa oznámila obžalovanej, že od dňa 18. 05. 2025 prestane vykonávať z jej dôchodku zrážky na základe príkazu na vykonávanie zrážok z dôchodku zo dňa 16. 01. 2024, vydaného súdnym exekútorom JUDr. K., G., z dôvodu, že táto pohľadávka bola uhradená. Táto sociálna poisťovňa však zároveň v tomto oznámení ešte dodala, že naďalej z dôchodku obžalovanej budú vykonávané zrážky na základe príkazu toho istého exekútorského úradu zo dňa 16. 01. 2024, č. 316EX/ 1/2024 v sume 73,60 eur. Táto sociálna poisťovňa teda obžalovanej oznámila, že od 18. 05. 2025 jej bude vyplácaný invalidný dôchodok v sume 280,10 eur mesačne s tým, že suma naviac zrazená z dôchodku obžalovanej za obdobie od 18. 04. 2025 do 17. 05. 2025 vo výške 53,14 eur sa jej mala poskytnúť poštovým poukazom na úhradu. Z týchto potvrdení sociálnej poisťovne teda jednoznačne vyplýva, že minimálne od dňa 18. 02. 2025 do dňa 17. 05. 2025 bola obžalovanej vyplácaná táto dôchodková dávka len v sume 194,62 eur a až od dňa 18. 05. 2025 sa jej teda tento dôchodok; po zaplatení ďalšej exekučnej pohľadávky; opätovne zvýšil na sumu 280,10 eur. Súd mal takisto z ďalších zabezpečených listinných dôkazov za preukázané aj to, že obžalovaná bola v rozhodnom období zamestnaná len na základe dohody o pracovnej činnosti so spoločnosťou K. Slovenská republika v. o. s., na pracovnú činnosť spočívajúcu v distribúcií reklamnej tlače od dňa 20. 12. 2022 do 02. 03. 2023. Z mzdových listov obžalovanej u tohto zamestnávateľa pritom vyplýva, že čistý mesačný príjem obžalovanej u tohto zamestnávateľa bol v mesiaci december roku 2022 len vo výške 12,63 eur a za obdobie od januára do marca roku 2023 išlo o sumu 56,66 eur. Obžalovaná bola pritom, okrem tejto pracovnej činnosti, zamestnaná už v dávnejšej dobe pred rozhodným obdobím, a to konkrétne od 06. 10. 2005 do 31. 10. 2005, od. 19. 09. 2006 do 31. 10. 2006, od 01. 09. 2017 do 31. 05. 2018 zas vykonávala nejakú pracovnú činnosť pre obec D. E., pričom ešte v dobe od 18. 04.2012 do 16. 04. 2015 zas bola evidovaná ako občan starajúci sa o dieťa do šiesteho roku veku života. V rozhodnom období bola teda, aj podľa oznámenia sociálnej poisťovne, táto obžalovaná zamestnaná len na základe Dohody o pracovnej činnosti u vyššie zmieneného zamestnávateľa K. Slovenská republika v. o. s. Vzhľadom však na rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktorým bola obžalovaná uznaná za invalidnú, nemožno od obžalovanej oprávnene žiadať, aby si hľadala nejaké pre ňu vhodné zamestnanie, zohľadniac aj jej isté zdravotné obmedzenia. Súd pritom v tomto trestnom konaní sa
ani nemôže zaoberať, či preskúmavať takéto rozhodnutie sociálnej poisťovne o priznaní invalidity obžalovanej. Ak je totiž posudzovanému priznaný invalidný dôchodok sociálnou poisťovňou v zmysle príslušných zákonných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších právnych predpisov, tak nemožno od tohto posudzovaného, teda v danom prípade od obžalovanej žiadať, aby si tento svoj príjem pozostávajúci z tejto dávky zvyšovala aj nejakým iným príjmom z pracovnej činnosti. Pokiaľ teda obžalovanej bola rozhodnutím sociálnej poisťovni uznaná nejaká miera zníženia jej pracovnej schopnosti; a to v takej hodnote, že jej bola priznaná táto dôchodková dávka; nemožno na ustálenie trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa za spáchaný trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona od takejto osoby vyžadovať, aby si hľadala nejakú pre ňu vhodnú prácu. Koniec koncov, za splnenia zákonných podmienok sa takýto pokles pracovnej schopnosti prehodnocuje a pokiaľ by teda sociálna poisťovňa rozhodla, že miera zníženia pracovnej schopnosti obžalovanej by jej už priznanie invalidity neodôvodňovala, tak v takomto prípade by od tejto obžalovanej bolo možné vyžadovať, aby si už zabezpečovala pre ňu adekvátnu prácu. Pri zhodnotení možností obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k obom jej maloletým deťom teda súd musel vychádzať predovšetkým z výšky životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu. Túto výšku životného minima stanovuje opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a to vždy k 01. 07. toho ktorého kalendárneho roka. Výška životného minima pritom predstavuje spoločensky uznanú hranicu minimálneho príjmu fyzickej osoby, pod ktorú už nastáva stav hmotnej núdze. Z týchto opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR teda súd zistil, že za obdobie od 01 .01. 2023 do 30. 06. 2023 dané životné minimum bolo vo výške 234,42 eur; za dobu od 01. 07. 2023 do 30. 06. 2024 zas išlo o sumu 268,88 eur a za obdobie od 01. 07. 2024 do 30. 06. 2025 zas malo ísť o sumu 273,99 eur. Keď teda súd zohľadnil, že obžalovanej bol od dňa 01. 01. 2023 do 31. 07. 2023 vyplácaný invalidný dôchodok v sume 302,20 eur, resp. od 01. 08. 2023 do 31. 12. 2023 v sume 334,30 eur, tak po odrátaní sumy výživného na obe maloleté deti; ktoré v danom dobí od 01. 01. 2023 do 30. 06. 2023 predstavovalo sumu 32,11 eur na jedno dieťa a od 01 .07. 2023 do 31. 12. 2023 išlo zas o výšku 36,80 eur na jedno dieťa; tak by tejto obžalovanej za obdobie od 01. 01. 2023 do 30. 06. 2023 zostala len suma 237,98 eur, resp. suma 228,60 eur za obdobie od 01. 07. 2023 do 31. 07. 2023 a suma 260,70 eur za obdobie od 01. 08. 2023 do 31. 12.2 023. Za celé obdobie roku 2024 pritom obžalovaná poberala invalidný dôchodok v rovnakej výške 346,40 eur; teda po úhrade výživného na obe maloleté deti; pričom minimálne výživné na jedno dieťa v danom období predstavovalo od 01. 01. 2024 do 30.06. 2024 sumu 36,80 eur a od 01. 07. 2024 do 31. 12. 2024 zas sumu 37,53 eur; by tejto obžalovanej zostala len suma 272,80 eur za obdobie od 01. 01. 2024 do 30. 06. 2024 a za dobu od 01. 07. 2024 do 31. 12. 2024 zas výška 271,34 eur. Za obdobie od 01. 01. 2025 do 18. 05. 2025 bol tejto obžalovanej vyplácaný invalidný dôchodok, bez zrážok, v sume 353,70 eur; čiže po úhrade výživného na obe tieto maloleté deti vo výške 37,53 eur na jedno maloleté dieťa; by tejto obžalovanej reálne zostal len príjem vo výške 278,64 eur. Nemožno pritom opomenúť, že obžalovanej mali byť z tohto jej dôchodku ešte na základe exekučného príkazu zo dňa 16. 01. 2024 vykonávané minimálne od 18. 02. 2025 do 17. 05. 2025 aj exekučné zrážky s tým, že aj po úhrade jednej jej pohľadávky od dňa 18. 05. 2025 mali byť jej naďalej vykonávané exekučné zrážky vo výške 73,60 eur. Aktuálne, v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej, mal byť podľa najnovšieho oznamu sociálnej poisťovne zo dňa 11. 04. 2025 obžalovanej s účinnosťou od 18. 05. 2025 vyplácaný invalidný dôchodok v sume 280,10 eur; čiže opätovne len o niečo tesne prevyšujúcu hodnotu životného minima v danom období, ktoré bolo teda ustanovené na sumu 273,99 eur. Z tohto prehľadu súm životného minima, ako aj výšky invalidného dôchodku poberaného obžalovanou v tom ktorom období, spadajúcim pritom do rozhodnej doby, je tak nepochybne zrejmé, že obžalovaná by po úhrade výživného na obe maloleté deti; a to dokonca ešte neprihliadajúc aj na vykonávané exekučné zrážky, aj keď práve na účely úhrady tohto výživného; mala príjem len niečo tesne nad hranicou tohto životného minima. Pokiaľ by však súd zohľadnil aj reálne vykonávané exekučné zrážky z tohto jediného príjmu obžalovanej, tak po uhradení bežného výživného na obe maloleté deti by obžalovanej zostal príjem už pod touto hranicou životného minima. Nemožno pritom prehliadnuť ani to vyjadrenie tejto obžalovanej, že už aj z takto nízkeho príjmu táto obžalovaná v prvom rade platila náklady za energie, zostávajúcu sumu používala na zaplatenie potrebných liekov na viaceré ochorenia, ktorými táto obžalovaná trpí, ako aj na stravu; s tým, že už jej neostávali ani žiadne finančné prostriedky na nákup oblečenia, ktoré si už ani nenakupuje.
Pri posudzovaní schopností obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k týmto dvom posudzovaným maloletým deťom musel súd prihliadať pritom aj na majetkové pomery tejto obžalovanej. Táto obžalovaná pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vypovedala, že si ešte v roku 2010 kúpila rodinný dom v obci D. E., dôvodiac aj tým, že poškodený ju neustále vyháňal z ich spoločného obydlia. Táto obžalovaná pritom tvrdila, že na kúpu tejto nehnuteľnosti použila úspory, ktoré mala zo svojej riadnej pracovnej činnosti a to aj v podobe brigádnickej činnosti, ktorú však vykonávala ešte v dávnejšej dobe pred rozhodným obdobím. Nemožno pritom povinnej osobe uprieť uspokojovanie jej základných bytových potrieb na úkor plnenia si jej vyživovacej povinnosti voči oprávnenej osobe. Súd sa preto domnieva, že nebolo ani možné od obžalovanej spravodlivo žiadať, aby len na účel získania nejakých finančných prostriedkov na úhradu výživného na obe maloleté deti vykonala nejaký odplatný prevod alebo samotný predaj tohto domu, v ktorom aj riadne býva. Nebolo zas možné nezohľadniť ani také vyjadrenie tejto obžalovanej, že uvedený dom chátra a trpí hnilobou a že aj súčasti prináležiace k tomuto príbytku sú v nevyhovujúcom stave, čiže je aj predpoklad, že aj takéto ubytovanie obžalovanej by si vyžadovalo rozsiahlu rekonštrukciu, na ktorú táto obžalovaná zjavne ani nemá potrebnú finančnú čiastku. Čiže teda odhliadnuc od vyššie uvedených konštatovaní súdu treba ešte najviac dodať aj to, že aj prípadná snaha o predaj takéhoto obydlia obžalovanej by vzhľadom na stav tejto nehnuteľnosti mohla byť sťažená, až reálne znemožnená. Naviac, podľa ustálenej súdnej praxe, ak je totiž obžalovaný zo stíhanej trestnej činnosti vlastníkom nejakého rodinného domu, takéto jeho majetkové pomery bez ďalšieho neodôvodňujú záver, že si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť realizáciou tohto majetku, pretože zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádza zo zásady rovnakej životnej úrovne dieťaťa a jeho rodiča. Ak teda majú posudzované maloleté deti zabezpečené vlastné bývanie, bolo by nespravodlivé požadovať od ich matky, aby si splnila vyživovaciu povinnosť k nim predajom domu, pretože takto by zas táto obžalovaná prišla o zabezpečenie vlastného bývania a tým sa dostala na výrazne nižšiu životnú úroveň, ako by mali jej maloleté deti. Už len na okraj súd poznamenáva, že je taktiež zrejmé, že ani pri vlastníctve nehnuteľnosti peňažné ústavy osobe, ktorá je poberateľkou invalidného dôchodku, z ktorého sú jej ešte vykonávané aj nejaké exekučné zrážky, úvery či nejaké pôžičky neposkytujú; čiže teda ani prípadne takýmto spôsobom si nemohla obžalovaná zabezpečiť peňažné prostriedky na vyplatenie výživného pre svoje dve maloleté deti. Súd teda zároveň musel skúmať, aká je životná úroveň maloletých detí, ktoré mal mať vo svojej opatere ich otec, teda poškodený H.. Výsluchom tohto poškodeného teda súd zisťoval predovšetkým jeho príjem, ako aj výdavky na obe tieto maloleté deti, ktoré už v dobe vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej navštevovali stredné školy mimo miesta svojho trvalého bydliska. Súd tiež poukazuje aj na to vyjadrenie poškodeného, že v dôsledku neplatenia výživného obžalovanou na obe uvedené maloleté deti, sa tieto maloleté deti nedostali do núdze. Tento poškodený teda na hlavnom pojednávaní vypovedal; pričom túto skutočnosť mal súd za preukázanú aj správou sociálnej poisťovne; že sa mal stať starobným dôchodcom v marci roku 2024. V čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej bol teda poškodený poberateľom starobného dôchodku vo výške 841,00 eur a okrem toho ešte mal poberať aj rodinné prídavky vo výške 120,00 eur. Poškodený ešte dodal, že priebežne sú mu uhrádzané aj exekučné zrážky, ktoré sa vykonávajú práve z daného dôchodku obžalovanej na účely úhrady výživného. Z takéhoto porovnania príjmov poškodeného a obžalovanej tak nepochybne vyplýva, že zárobok poškodeného je niekoľkonásobne vyšší ako príjem obžalovanej; aj keď zas na druhej strane bolo potrebné prihliadať tiež aj na to, že poškodený obom týmto maloletým deťom poskytuje celodennú opateru a starostlivosť. Nemožno však prehliadnuť ani to, že uvedené maloleté deti navštevujú strednú školu mimo miesta svojho bydliska; s čím nepochybne súvisia nejaké zvýšené výdavky; avšak aj to, že mal. I. B. sa má venovať boxu a mal. C. B. zas futbalu, aj keď len rekreačne; čo nepochybne vyžaduje takisto nejaké výdavky, tak, ako to nakoniec uvádzal aj samotný poškodený. Poškodený pritom ešte podotkol, že aj on uhrádza nejaké lieky súvisiace s jeho zdravotnými obtiažami. Na druhej strane nebolo možné prehliadnuť ani to vyjadrenie poškodeného, že kúrenie rodinného domu obývaného nielen ním, ale aj posudzovanými dvoma maloletými deťmi, si tento poškodený zabezpečuje drevom z lesa v jeho vlastníctve, alebo prípadne aj z urbariátu a že neplatí dokonca žiadne poplatky ani za dodávku vody, keďže má svoju vlastnú studňu, pričom nemožno opomenúť to, že obžalovaná takéto výdavky má. Z týchto zistení súdu teda nepochybne vyplýva, že tento poškodený má aj lepšie majetkové predpoklady na uspokojovanie základných životných potrieb svojich maloletých detí ako obžalovaná.
Vzhľadom však na takýto celkový nepomer príjmov poškodeného a obžalovanej však súd zastáva ten názor, že od obžalovanej nebolo možné ani dôvodne žiadať, aby z tak nízkeho príjmu uhrádzala ešte výživné; zvlášť v tom prípade, ak sú tieto základné životné potreby oboch maloletých detí dostatočne uspokojované z príjmu druhého z rodičov: Nemožno pritom prehliadnuť ani to tvrdenie obžalovanej, že niekedy nemá finančné prostriedky ani na zabezpečenie si základnej stravy, a teda niekedy pociťuje až hlad. Z toho teda plynie výrazný nepomer medzi životnou úrovňou obžalovanej a životnou úrovňou jej maloletých detí, voči ktorým je táto obžalovaná zaviazaná vyživovacou povinnosťou. Plnenie si vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu však nespočíva len v poskytovaní peňažného plnenia, ale i v povinnosti vyživovať a zaopatrovať iného v naturálnej forme. Za naturálnu formu starostlivosti o maloleté dieťa sa pritom považuje poskytovanie maloletému dieťaťu stravy, ošatenia, uspokojovania jeho potreby bývania, starostlivosť o zdravie, či aj o hygienu maloletého dieťaťa, vykonávanie dohľadu nad týmto dieťaťom, či aj v zaobstarávaní prostriedkov na ďalší rozumový, mravný, či aj sociálny vývoj maloletého dieťaťa. Za takúto formu starostlivosti je pritom potrebné považovať aj skutočne prejavený záujem povinného rodiča o svoje maloleté dieťaťa, ktoré sa nachádza v opatere druhého z rodičov. Je teda potrebné, aby sa povinný rodič zaujímal o zdravie, ako aj o školské či mimoškolské aktivity svojho maloletého dieťaťa, ktoré má vo svojej opatere druhý z rodičov. Obžalovaná pritom pri svojej výpovedi v konaní pred súdom potvrdila, že o maloleté deti nejavila záujem. Bližšie to obžalovaná vysvetlila tak, že síce zopárkrát telefonicky kontaktovala svojho maloletého syna C. B., avšak ten s ňou nechcel ani telefonicky komunikovať a že s maloletou dcérou I. B. nemala záujem ani takouto formou udržiavať nejaký vzťah. Obžalovaná však na svoju obranu uvádzala aj to, že síce spočiatku mala záujem na tom, aby sa o maloletého syna C. B. starala ona a poškodený H. zas poskytoval opateru maloletej dcére I. B.; teda, aby starostlivosť o ich spoločné maloleté deti bola medzi ňu a poškodeným takto rozdelená, čím by teda, podľa jej názoru, došlo k zániku jej vyživovacej povinnosti k tomuto druhému maloletému dieťaťu, ktoré nemala obžalovaná vo svojej starostlivosti; avšak, že neskôr od tohto svojho zámeru už upustila. Pokiaľ ide o takéto tvrdenie obžalovanej; odhliadnuc od toho, že k takejto úprave starostlivosti o maloleté deti v príslušnom občiansko-právnom konaní ani nedošlo; tak ani prípadne takáto úprava sama osebe nemá vplyv na plnenie si vyživovacej povinnosti tohto povinného rodiča k druhému svojmu maloletému dieťaťu, ktoré nemá tento rodič vo svojej starostlivosti. Poškodený takisto potvrdil, že obžalovaná o maloleté deti nejavila záujem a že nad rámec určeného výživného ničím neprispievala. Na druhej strane je však potrebné poukázať aj na to vyjadrenie poškodeného; k čomu sa táto obžalovaná vyjadrovala ešte v prípravnom konaní; že pokiaľ ešte obžalovaná obývala spoločnú domácnosť s poškodeným a s maloletými deťmi, tak sa o túto domácnosť riadne starala, nakupovala potraviny, varila, upratovala a či sa dokonca starala o záhradu. Poškodený takisto zhrnul, že počas ich vzájomného spolužitia s obžalovanou bolo o ich spoločné maloleté deti zo strany obžalovanej riadne postarané. Teda tejto obžalovanej nemožno vytknúť, že keď táto obžalovaná opustila spoločnú domácnosť, dokonca tvrdiac, že ju mal poškodený z nej vyhodiť; čo do istej miery pripustil aj samotný poškodený, keď zas uvádzal, že túto obžalovanú upozornil na to, že má svoj vlastný rodinný dom v obci D. E.; že už prestala prejavovať záujem o svoje maloleté deti; zvlášť v tom prípade, ak nejaká snaha obžalovanej o nejaký kontakt s týmito deťmi, konkrétne s maloletým C. B., nebola úspešná a teda samotné tieto maloleté deti nemali záujem o nejakú formu styku s obžalovanou. Nemožno tiež opomenúť aj to, že uvedené maloleté deti sú už tesne pred dovŕšením plnoletosti; teda, že už majú aj svoju vlastnú mienku a názory a teda im už ani nemožno vnucovať takúto formu starostlivosti zo strany obžalovanej; ako aj to, že k opusteniu spoločného bydliska; v ktorom sa v súčasnosti nachádzajú maloleté deti; obžalovanou došlo už v dávnejšej dobe, aj keď poškodený zas vylúčil, že by maloleté deti boli ním nejakým spôsobom ovplyvňované. Súd teda podotýka, že už vzhľadom na samotnú dĺžku doby, ktorú už obžalovaná s týmito maloletými deťmi nebýva v spoločnej domácnosti, možno jednoznačne usudzovať na to, že došlo k nejakému oslabeniu, či až k pretrhnutiu vzájomného puta medzi týmito maloletými deťmi a ich matkou, teda obžalovanou. Nemožno pritom na ťarchu povinného rodiča pričítať to, ak tento rodič prejaví nejaký záujem o maloleté dieťa, avšak uvedené maloleté dieťaťa tento jeho záujem neopätuje a dokonca sa stráni nejakého kontaktu s druhým z rodičov, ktorý rodič mu neposkytuje osobnú opateru. V tejto súvislosti pritom súd poukazuje ešte aj na ten fakt, že obžalovaná v podanom odpore proti trestnému rozkazu aj navrhla, aby jej maloletý syn C. B. bol zverený do jej osobnej starostlivosti. V tejto súvislosti však súd poukazuje na to, že rozhodnutie o zverení maloletého dieťa do opatery druhému z rodičov je predmetom civilného konania a teda nemôže byť prejednávané v rámci trestného konania pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. V tomto opravnom prostriedku naviac táto obžalovaná ďalej tiež navrhla, aby uvedené maloleté dieťa bolo vypočuté na hlavnom
pojednávaní, avšak neskôr na tomto svojom návrhu už netrvala a ani súd nepovažoval osobný výsluch tohto svedka za nevyhnutný, keďže skutkový stav mal dostatočne osvedčený inými vo veci vykonanými dôkazmi. Z tohto dôvodu teda súd aj upustil od výkonu tohto dôkazu, teda na hlavné pojednávanie ani nepredvolával maloletého C. B.. Súd potom následne, na základe takto vykonaného dokazovania, dospel k tomu záveru, že obžalovaná samotným neplnením si svojej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k týmto dvom oprávneným maloletým osobám, po objektívnej stránke síce naplnila skutkovú podstatu žalovaného trestného činu právne kvalifikovaného prokurátorom ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, avšak tejto obžalovanej nemožno pripočítať zavinenie ani v podobe nedbanlivosti vyžadovaným týmto zákonným ustanovením. V zmysle ustanovenia § 8 a §17 Trestného zákona totiž pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je potrebné, aby bola naplnená nielen jeho objektívna, ale aj jeho subjektívna stránka konania, to zanemená zavinenie; v tomto konkrétnom prípade zavinenie úmyselné alebo nedbanlivostné, ako to vyplýva z ustanovenia § 15 a 16 Trestného zákona. Obžalovaná totiž na základe preukázaného skutkového stavu; zisteného ako na hlavnom pojednávaní, tak aj v prípravnom konaní; nemala vôbec dostatok finančných prostriedkov ani na plnenie si svojej vyživovacej povinnosti v minimálne zákonom stanovenej výške; pričom táto obžalovaná, čo bolo preukázané aj oznámeniami, či potvrdeniami sociálnej poisťovne o výške ňou poberaného invalidného dôchodku; si pritom ani nemohla hľadať pre ňu nejaké vhodné zamestnanie, ktorým by získala nejaký príjem, ktorý by použila práve aj na plnenie si svojej vyživovacej povinnosti k týmto svojim dvom maloletým deťom. Zároveň, ako už bolo aj vyššie rozvedené, pokiaľ samotné maloleté deti neprejavovali záujem o stretávanie sa s obžalovanou, či nejavili záujem o akýkoľvek kontakt s ňou, potom nebolo možné od obžalovanej vyžadovať ani to, aby im poskytovala nejakú formu naturálnej starostlivosti. Z vyššie uvedených zistení teda súd dospel k tomu záveru, že aj keď si teda obžalovaná neplnila svoju vyživovacou povinnosť; čiže naplnila objektívnu stránku žalovaného trestného činu; avšak tejto obžalovanej nemožno pričítať zavinenie, teda naplnenie zas aj subjektívnej stránky daného trestného činu; a to ani vo forme nedbanlivosti. Vychádzajúc z uvedeného preto súd obžalovanú podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok, ktorý spáchala obžalovaná, nie je trestným činom, nakoľko nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona a jej konanie nebolo možné podriadiť ani pod skutkovú podstatu iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Na záver súd ešte dodáva, že prokurátor v rámci svojej záverečnej reči ponechal na úvahe súdu, či tejto obžalovanej má byť nariadené ochranné psychiatrické liečenie. Znalec MUDr. Porvažník vo svojom znaleckom posudku vypracovanom ešte v prípravnom konaní, tak aj pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní totiž uviedol, že u obžalovanej zistil paranoidnú schizofréniu, t. č. v remisii, bez psychotických príznakov, ktorá u nej viedla k nepriaznivým zmenám jej osobnosti a emotivity. Tento znalec, opäť zhodne ako vo svojom znaleckom posudku, tak aj pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní skonštatoval, že rozpoznávacie schopnosti obžalovanej boli zachované v plnom rozsah, avšak, že jej ovládacie schopnosti boli znížené podstatnou mierou, nie však zaniknuté. Tento znalec pritom na hlavnom pojednávaní bližšie vysvetlil; pri odôvodnení svojho odporúčania uložiť tejto obžalovanej ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou; že nebezpečenstvo tejto poruchy pritom spočíva v tom, že osoby, ktoré ňou trpia, sa necítia byť choré a niekedy nepociťujú potrebu užívať potrebné lieky; v čom tento znalec vzhliadol potencionálne nebezpečenstvo, že pokiaľ by došlo k zhoršeniu ich zdravotného stavu z akýchkoľvek príčin, mohla by sa potom aj táto obžalovaná dopustiť takého správania, ktoré je cudzie jej osobnosti vplyvom takejto poruchy. Tento znalec teda opäť, ako vo svojom znaleckom posudku, tak aj pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní zotrval na tomto svojom odporúčaní, aby tejto obžalovanej bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie v ambulantnej forme. Tento znalec sa však nevedel vyjadriť k tomu; keďže takáto otázka mu položená ani nebola; či by táto obžalovaná bola ochotná sa tomuto liečeniu aj podrobiť. Súd pritom ochranné liečenie ukladá len v prípadoch uvedených v ustanovení § 73 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, teda vtedy, ak dôjde k uznaniu viny páchateľa. Okrem odsudzujúceho rozhodnutia je teda možné ochranné liečenie uložiť len vtedy, ak páchateľ činu ináč trestného je pre nepríčetnosť trestne nezodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. V prejednávanom prípade by pritom prichádzalo do úvahy uloženie ochranného
liečenia nielen podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, v nadväznosti na ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného zákona; pričom prokurátor navrhol v rámci svojho záverečného prednesu uloženie tohto ochranného liečenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona; teda pri mimoriadnom znížení trestu, ale aj podľa ustanovenia § 73 ods. 2 písm. a), či aj podľa písm. b) Trestného zákona. Na nariadenie ochranného liečenia podľa ustanovenia § 73 ods. 2; či už podľa písm. a) alebo podľa písm. b) Trestného zákona; však musia byť zároveň splnené dve podmienky. Jednou z týchto podmienok je to, že buď páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, alebo bol trestný čin spáchaný v súvislosti s psychickou poruchou a súčasne musí byť splnená aj druhá, totožná podmienka, ktorá zas spočíva v tom, že pobyt páchateľa na slobode musí byť nebezpečný. V prípade nedodržania týchto predpokladov, ochranné liečenie podľa tohto zákonného ustanovenia nemôže byť nariadené. Rozhodujúca je však tá skutočnosť, že obžalovaná bola spod skutku obžaloby oslobodená a teda súd ani nemohol uložiť ochranné liečenie podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. Súd sa tiež domnieva; keďže vo veci vykonané znalecké dokazovanie z odvetvia psychiatrie na túto obžalovanú je nedostatočné a neúplne; že vo veci by aj tak bolo potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie z daného odboru a odvetvia. Súd na dôvažok ešte dopĺňa, že uloženie tohto ochranného liečenia má ďalekosiahle trestno-právne následky. Ochranné liečenie totiž podľa § 74 ods. 4 Trestného zákona trvá dovtedy, dokiaľ si to vyžaduje jeho účel. Zároveň, ak by obžalovaná závažným spôsobom porušovala uložené ochranné liečenie; tak by sa tým naviac vystavovala ešte aj nebezpečenstvu trestno-právneho postihu za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. Keďže však prokurátor v rámci svojej záverečnej reči navrhol tejto obžalovanej uložiť ochranné liečenie; pričom súd, ako už bolo aj vyššie uvedené; by aj tak považoval za potrebné vo veci nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie z daného odboru a odvetvia; preto súd rozhodovanie o tomto ochrannom opatrení vyhradil verejnému zasadnutiu podľa § 289 ods. 2 Trestného poriadku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.