Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4C/45/2023 z 25. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Vranov nad Topľou 4C/45/2023 8823201358 25. 02. 2025 JUDr. Barbora Kovaliková ECLI:SK:OSVT:2025:8823201358.9

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Barborou Kovalikovou v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX X/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX, 3/ D. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX, 4/ E. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. X, XXX XX G., zastúpení: JUDr. Miroslav Ondrušek, advokát, Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, zastúpený: JUDr. Jozef Tarabčák, advokát, Hlavná 13, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva, takto rozhodol: I. U r č u j e , že pozemok zapísaný na LV č. XXX, k. ú. A., parcela registra „E“ s parc. č. 81/3, o výmere 829 m2, druh pozemku ostatná plocha patrí do dedičstva po poručiteľovi C. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelému dňa 19.08.1993, naposledy bytom Medzianky v režime BSM. II. Žalobcom v 1. – 4. rade p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobcovia sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06. 07. 2023 domáhali, aby súd určil, že pozemok zapísaný na LV č. XXX, k. ú. A., parcela registra „E“ s parc. č.: 81/3, výmera: 829 m2, druh pozemku ostatná plocha patrí do dedičstva po poručiteľovi: C. B., nar.: 01. 08. 1937, zomrelom dňa 19. 08. 1993, naposledy bytom: Medzianky. 2. Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia sú právnymi nástupcami po C. B., nar.: 01. 08. 1937, zomrelom dňa 19. 08. 1993, naposledy bytom: Medzianky. Žalovaný je evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, k. ú. A. a síce, pozemku registra „E“ s parc. č.: 81/3, výmera: 829 m2, druh pozemku ostatná plocha (ďalej len „pozemok“). Žalovaný bol ako údajný vlastník pozemku zaevidovaný do katastrálnej evidencie na základe Rozhodnutia Správy katastra vo Vranove nad Topľou o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. sp. Z 783/2010 zo dňa 30. 03. 2010 - 15/10. Právny predchodca žalobcov spolu so žalobkyňou č. 1, ako svojou manželkou nadobudli vlastnícke právo k pozemku na základe kúpno – predajnej zmluvy zo dňa 31. 05. 1966 (ďalej len „kúpna zmluva“) a to za kúpnu cenu vo výške 2.000,- Kčs od právneho predchodcu žalovaného (A. D. & Anna Onder). O nesúlade evidovaného stavu s právnym stavom, sa žalobcovia dozvedeli v období roka 2018, kedy ich sused chcel budovať na vedľajšom pozemku a oboznámil žalobcov s touto nesprávnosťou. Do tohto momentu nemali žalobcovia vedomosť o tom, že nie sú evidovaní ako vlastníci predmetného pozemku. Približne na Veľkú noc 2022 žalobcovia iniciovali stretnutie so žalovaným, za účelom zosúladenia skutočnosti a katastrálnej evidencie k pozemkom. Žalovaný požiadal žalobcov o čas na premyslenie. Po mesiaci pri ďalšom stretnutí žalovaný už tvrdil, že on zmluvu neuznáva a údajne mu z kúpnej zmluvy vyplýva, že sa má podľa jeho názoru jednať o zmluvu nájomnú. Na tomto mieste je možné poznamenať, že z kúpnej zmluvy je jednoznačné, že sa nemôže jednať o nájomnú zmluvu,

nakoľko kúpna zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti nájomnej zmluvy, avšak obsahuje všetky obligatórne náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Obdobne ak by mal žalovaný za to, že sa má jednať o zmluvu nájomnú, naskytá sa otázka, prečo on, ani jeho právni predchodcovia (predchodca) nežiadal od žalobcov (a ich právneho predchodcu) nájomné vo výške 2.000,- Kčs mesačne. Pozemok nie je v blízkosti iných nehnuteľností žalovaného, netvorí s nimi žiaden celok. Pozemok bol žalobcami asi rok po jeho kúpe celý ohradený, a kontinuálne obhospodarovaný. Podľa § 134 ods. 2 OZ v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy k zmluve o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. Hoc táto podmienka splnená zo strany žalobcov a ich právneho predchodcu nebola, poukazujú žalobcovia na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015, zo dňa 14. 11. 2018: „Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Ústavný súd konštatuje, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá. Ďalej považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Ako vyplýva z doloženej kúpnej zmluvy, kúpna cena bola dohodnutá a aj zaplatená. Zmluva bola podpísaná pred svedkami, ktorí zároveň potvrdili vyplatenie hotovosti za pozemky. Je preto možné uzavrieť, že žalobcovia a ich právny predchodca pozemok poctivým spôsobom nadobudol. Osobitne poukazujú žalobcovia aj na skutočnosť, že od r. 1986 platili vyrubenú daň z nehnuteľností. Nakoľko je nesúlad medzi stavom právnym a evidovaným, ako aj z dôvodu, že ako vlastník pozemku je evidovaný žalovaný, je daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi C. B., H. nar. XXXX. Následne vzhľadom na všetky okolnosti je zrejmé, že žalobcovia, ako aj poručiteľ boli počas vydržacej doby dobromyseľní v tom, že im pozemok právom patrí a že ho poctivo nadobudli. Žalovaný sa ku pozemku nehlásil, neužíval ho, nedržal ho, nevstupoval naň, nevedel o ňom. 3. K žalobe sa vyjadril podaním zo dňa 27. 12. 2023 žalovaný, ktorý uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcov a výslovne popiera, že by predchodca žalobcov v 2. - 4. rade mal nadobudnúť vlastníctvo k parc. EKN 81/3 o výmere 829 m2, ostatná plocha na základe zmluvy z 31. 05. 1966 za kúpnu cenu 2.000,Kčs. Zo zmluvy nevyplýva, že by účastníkom zmluvy mala byť žalobkyňa v 1. rade, ako manželka. Podľa žaloby sa žalobcovia mali dozvedieť o nesúlade „evidovaného stavu s právnym stavom“ v r. 2018, kedy ich mal na to upozorniť sused, ktorého meno však neuvádzajú, pričom dovtedy nemali vedomosť o tom, že nie sú ako vlastníci evidovaní. Zo zmluvy nevyplýva, že by žalobcovia boli jej účastníkmi, preto ani nemohli mať žiadnu vedomosť či nevedomosť o tom, že by mali byť ako vlastníci evidovaní. Žalobcovia predložili uznesenie OS Vranov nad Topľou, č. 2D/2542/93, Dnot 1206/1994 z 12. 07. 1995, z ktorého už vtedy mohli zistiť, že poručiteľ C. B., ktorý mal pozemok kupovať, nie je jeho vlastníkom. Teda vedeli o tom, že pozemok nebol predmetom dedičstva a že poručiteľ nebol vlastníkom. Nesúhlasí s tvrdením a popiera ho, že by žalobcovia iniciovali stretnutie za účelom zosúladenia stavu v katastrálnej evidencii. Žalobca v 2. rade sa dostavil za žalovaným, ale za účelom odkúpenia predmetného pozemku v lete 2023. Žalovaný nesúhlasil s odkúpením, ani s ponúkanou cenou. Z toho vyplýva, že žalobcovia si boli vedomí, že poručiteľ vlastníctvo nenadobudol. Následne sa žalobca v 2. rade dostavil, kedy mu žalovaný oznámil, že ceny sú 7 – 10,- € /m2. Tretí raz sa dostavil s právnym zástupcom s ponukou 1.000,- €, s čím

nesúhlasil. Žalovaný uvedenú kúpnu zmluvu neuznal za platný vlastnícky titul, pretože v zachovalých dokladoch – bol dedo A. D. uvádzaný vždy ako A. D. – I., pretože v Medziankach bolo viacej rodín menom Bašista a aj viacej A. D., preto sa rodiny odlišovali aj prímením. Žalovaný nadobudol predmetný pozemok na základe dedičského rozhodnutia D182/72 z 12.7.1972, po svojom neb. starom otcovi ako parc. 81/3, stavebný pozemok o výmere 7á 37m2 v záp. č. XXX k.ú. A.. Predchodca žalobcov C. B., aj keby predložená kúpna zmluva mu mohla založiť titul na dobromyseľnú držbu, nemohol nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pretože na základe D 182/72 by mu dobromyseľná držba bola prerušená, ak by pozemok užíval. Popiera však, že by od r. 1966 do r. 1972 pozemok užíval. Žalovaný po smrti svojho starého otca a po dedičskom konaní zisťoval, v akom stave sa nachádzajú pozemky, ktoré zdedil. Takto zistil aj to, v akom stave je parc. 81/3 KN a pri jej obhliadke sa stretol s poručiteľom C. B., ktorý sa ho pýtal, či môže pozemok užívať. Žiadnu zmluvu však nespomenul. Žalovaný mu užívanie odsúhlasil, avšak výslovne zdôraznil, že v prípade, ak ho bude potrebovať, musí ho uvoľniť. O týchto skutočnostiach má vedomosť aj manželka žalovaného. Žalovaný bol zapísaný ako vlastník na základe cit. rozhodnutia ŠN Vranov n/Topľou, D 182/72 na LV č. XXX k.ú. A. a toto jeho vlastníctvo bolo potvrdené aj rozhodnutím Správy katastra Vranov, č. Z783/2010 z 30.3.2010 o schválení ROEP. Žalobcovia mali možnosť aj v konaní o ROEP uplatniť svoje právo na usporiadanie vlastníctva k predmetnej parcele, čo však nevyužili. Z toho vyplýva, že si boli vedomí toho, že vlastníctvo nenadobudli, ani ich predchodca C. B.. Dovoľuje si poukázať na ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, z ktorej vyplýva, že podľa §134 a nasl. Obč. zák. v znení účinnom do 31.12.1991, sa vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobúda účinnosťou zmluvy, na ktorú je potrebná registrácia štátnym notárstvom. Podľa tejto judikatúry Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný a preto nemôže byť dobromyseľným držiteľom. (viď rozhodnutia 3Obdo/42/2018 z 21.8.2018, 5Cdo/49/2010, 4Cdo/361/2012 – R74/2015, 4Cdo/283/09 – R73/2015, 3Cdo/46/2017). Žalovaným uvádzaný nález III.ÚS 484/2015 judikoval v bode 57, že „… pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.“ V tomto prípade nemohol byť právny predchodca žalobcov presvedčený objektívne o tom, že pozemok poctivým spôsobom nadobudol, pretože už v r. 1972 bol žalovaným upozornený, že vlastníctvo nadobudol žalovaný dedením. Ak by aj jeho držba do r. 1972 bol dobromyseľná, týmto upozornením by bola prerušená. Ani žalobcovia nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi, pretože minimálne od 12.7.1995, kedy bolo vydané dedičské rozhodnutie po C. B., museli vedieť, že nebol vlastníkom pozemku. Počas jeho života nemali žiadny titul, na základe ktorého by mohli byť dobromyseľnými držiteľmi. Z textu predloženej kúpnej zmluvy nie je zrejmé, kedy bola uzatvorená. Dátum 31.mája 1966 je dňom, kedy ho prejednala rada MNV. Z textu zmluvy nevyplýva, že sumu 2.000,- Kčs A. D. prevzal pri podpísaní zmluvy. Popiera preto, že kúpna cena bola zaplatená. Vychádza pri tom zo skutočnosti, že A. D. – starý otec žalovaného, nikdy nespomínal ani uzatvorenie kúpnej zmluvy, ani zaplatenie 2.000,- Kčs ani žalovanému, ani nikomu inému v rodine, naopak dával mu do pozornosti, že po ňom bude dediť pozemky, ktorú sú v družstve, ale aj pozemky v obci. Ak by predmetný pozemok odpredal, nesporne by sa o tom zmienil. Zák. 68/2021 Z.z. novelizoval zák. 161/2015 Z.z. (CMP) a zaviedol novú úpravu vydržania ako obligatórne konanie podľa §359a, až 359k) CMP. Táto úprava vylučuje, aby sa o vydržaní konalo a rozhodovalo podľa ust. CSP o určení vlastníctva. 4. K vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 21. 02. 2024 vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že popierajú všetky skutkové tvrdenia žalovaného a v zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP ohľadne skutkových tvrdení, ktoré sa týkajú konania alebo vnímania žalobcov, resp. ich právnych predchodcov, poukazujú na skutočnosti uvedené v žalobe, ako aj v tomto vyjadrení. Ak žalovaný uvádza, že zo zmluvy údajne nevyplýva, že jej účastníkom je aj žalobkyňa 1/, poukazuje na ust. § 143 OZ účinného ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy a síce, 31.05.1966: „V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.“ Žalobkyňa 1/ je uvedená v záhlaví zmluvy, ako manželka C. B.. Ak sa žalovaný snaží navodiť dojem, že žalobcovia nemali vedomosť o tom, že sú vlastníci daného pozemku, je toto tvrdenie v priamom rozpore so žalobcami predloženým dôkazom – kúpnou zmluvou, ktorá je v rodine žalobcov od jej uzavretia a síce, od 31.05.1966. Zároveň je tvrdenie žalovaného prekvapivé, pretože pri dome žalobcov sa daný pozemok nachádza, rodina žalobcov daný pozemok obhospodarovala, oplotila, udržiavala a nemala až do r. 2018 čo i len pochybnosť o tom, že nie sú vlastníkmi predmetného pozemku, nakoľko ho užívajú nepretržite od r. 1966. Zdôrazňuje, že za účelom vyvrátenia skutočnosti o užívaní pozemku žalobcami a ich právnymi predchodcami žalovaný neprodukoval žiaden relevantný dôkaz. B., ktorý upozornil žalobcov na nesúlad reálneho stavu

s evidenciou je p. C. A.. Ak žalovaný vyvodzuje z uznesenia OS Vranov nad Topľou, že nemal byť p. B., ako poručiteľ vlastníkom pozemku poukazuje na skutočnosť, že dané uznesenie je z r. 1993 a v zmysle ust. § 872 ods. 6 OZ by aj v prípade pravdivosti argumentácie žalovaného uplynula vydržacia doba od 1966 do 1993. Zároveň, ak aj nie je v danom uznesení o dedičstve (2D/2542/93) zakomponovaný daný pozemok, neprelamuje táto okolnosť tú skutočnosť, že poručiteľ pozemok riadne nadobudol, hoc nadobudnutie nebolo zaevidované zákonom predpokladaným spôsobom. Žalobcovia v žalobe poukázali na znenie nálezu ÚS SR sp. zn.: II. ÚS 484/2015, zo dňa 14. 11. 2018 (ďalej len „nález ÚS“), z ktorého plynie, že nemôže byť rozhodujúce, že žalobca pri nadobudnutí pozemku nadobudnutie vlastníctva nedal predpísaným spôsobom zaevidovať. Podstatné je, že pozemok riadne, čestne nadobudol, a zaplatil zaň kúpnu cenu, čo je v tomto prípade nesporné. Ak nebola kúpa pozemku zaevidovaná, je zrejmé, že nebol pozemok uvedený v majetkovej podstate dedičstva (2D/2542/93). Napriek tomu však vydržacia doba uplynula, a o tom, že nie sú žalobcovia vlastníkmi sa objektívne dozvedeli až v r. 2018. Žalobcovia v r. 2022 navštívili žalovaného nie za účelom odkúpenia pozemku, ale za účelom jeho prepisu zo žalovaného na žalobcov a teda za účelom „zosúladenia papierov.“ Žalovaným tvrdené „neuznanie“ kúpnej zmluvy z dôvodu „prezývky“ je absurdné. Žalovaný nepopiera podpis svojho právneho predchodcu a zmluvu rozporuje z dôvodu, že sa mu v tejto dobe (r. 2022 -2023) nepáči, že v r. 1966 jeho právny predchodca predal pozemok za sumu 2.000,- KČS. To bolo predmetom rozhovoru žalovaného a žalobcu 2/. Naproti tomu však žalobcovia neuznávajú a namietajú správnosť dedičského konania v r. 1972, nakoľko žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku, ktorý jeho právny predchodca previedol za kúpnu cenu. Kúpna zmluva z ktorej odvodzujú vlastnícke právo žalobcovia má osvedčený podpis zmluvných strán a zároveň je v nej svedkami potvrdené prevzatie kúpnej ceny predávajúcimi, teda práve tá podstatná skutočnosť, na ktorej zakladá nález ÚS vlastnícke právo žalobcov. Relevantnou skutočnosťou je aj to, že dedičské konanie bolo zaevidované do katastrálnej evidencie až na základe ROEPu, teda v r. 2010. Naproti tomu žalovaný tvrdí nereálne hypotézy. De facto žalovaný chce, aby žalobcovia museli druhý krát kúpiť pozemok, ktorý žalovaný nikdy neužíval a ani o ňom nevedel. Keďže žalovaný navrhol ako kúpnu cenu za pozemok typu „ostatná plocha“ sumu vo výške 10.000,- €, bol tento návrh ceny vyhodnotený žalobcami ako úžernícky. Nie je teda pravdou, že by navrhol žalovaný cenu 7 – 10 €. Následne ak žalobca 2/ navštívil žalovaného v lete r. 2023 s ponukou 1.000,- €, jednalo sa o snahu o mimosúdne riešenie sporu a to v zmysle zásady hospodárnosti a rýchlosti dosiahnutia zosúladenia právneho stavu so skutočným. Žalobcovia namietajú výsluch manželky žalovaného, nakoľko ako vyplýva z obsahu vyjadrenia žalovaného, jeho manželka môže mať len sprostredkované informácie práve od žalovaného. Môže vypovedať len a výlučne k tomu, čo jej niekto povedal. Priamu vedomosť plynúcu z jej vlastného vnímania okolitého sveta manželka žalovaného (podľa obsahu vyjadrenia žalovaného) nemá. Jej výsluch teda nemôže potvrdiť ani vyvrátiť žiadne z tvrdení žalovaného. Žalovaný ani len netvrdí, že manželka bola prítomná pri akomkoľvek relevantnom dianí. Nemôže teda vypovedať ku okolnostiam podstatným pre prejednávaný prípad. Žalobcovia výslovne popierajú zavádzajúce a vedome nepravdivé tvrdenie o tom, že mal žalovaný údajne kontrolovať pozemky a v r. 1972 dovoliť právnemu predchodcovi žalobcov (ako 21 ročný mladík) užívať pozemok. Je priam nepochopiteľné, aby právny predchodca žalobcov, ktorý mal k dispozícii kúpnu zmluvu toleroval takúto čo i len myšlienku žalovaného. Žiadne takéto stretnutie sa neudialo. Je nesporné, že ak by žalovaný skutočne prišiel za p. B. v r. 1972, od p. B. by hneď vedel o kúpnej zmluve z r. 1966 a že daný pozemok dedičstvom nenadobudol, pretože pozemok bol predaný p. B.. Práve táto zavádzajúca myšlienková konštrukcia preukazuje nedôveryhodnosť žalovaného. Je totiž nemožné, aby pri konfrontácii o vlastníctve pozemku nebol p. B. v r. 1972 poukázal na to, že je skutočným vlastníkom pozemku. V zmysle uvedeného nie je logický a ani možný taký sled udalostí, ako popisuje žalovaný. Svojím vedome nepravdivým tvrdením sa síce žalovaný snažil pretrhnúť plynutie vydržacej doby, ale nelogickosť a absurdnosť ním uvedených tvrdení preukazuje dobromyseľnosť žalobcov a ich právnych predchodcov. Zároveň z vyjadrenia žalovaného de facto plynie, že p. B. (kupujúci), ktorý s manželkou pozemok pri svojom rodinnom dome kúpil, ho údajne nemal užívať po dobu šiestich (6) rokov (1966 – 1972). Jedná sa evidentne o absurdnú a nenaplniteľnú úvahu. Prečo by predsa p. B. pozemok kupoval, aby ho šesť rokov neužíval. Žalovaný neuvádza žiadnu logickú súvislosť, prečo by mal p. B. ako vlastník pozemku čakať na smrť predávajúceho a na to ho navštívil vtedy 21 ročný žalovaný (údajne z vlastného podnetu žalovaného, ktorý mal údajne kontrolovať pozemky), aby sa žalovaného pýtal na súhlas s užívaním pozemku. Na margo tvrdenia, že mali žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia byť aktívni v konaní ROEP je potrebné podotknúť, že žalovaný neuvádza, že žalobcovia a ich právny predchodca/ predchodcovia (ďalej len „PP“) mali o danom ROEP konaní akúkoľvek vedomosť. Žalovaný a jeho PP neuviedli túto podstatnú skutočnosť a síce, že pozemok bol už raz predaný, žalobcov a ich PP o danom konaní neupozornili a neuviedli ani ROEP komisii/orgánu, že je im priznaný aj pozemok, ktorý užívajú žalobcovia. Ak PP žalovaného zamlčal pred svojou rodinou, že

predal predmetný pozemok, táto skutočnosť nezaťažuje žalobcov. V náleze ÚS sa ÚS SR vysporiadal aj s rozhodnutiami NS SR, ktoré uvádza žalovaný a to tak, že dané rozhodnutia sú prekonané. Na margo nasledovnej argumentácie žalovaného v zmysle, že p. B. (PP) údajne nebol presvedčený o tom, že pozemok poctivým spôsobom nadobudol v r. 1966 z dôvodu dedičského konania v r. 1972 uvádzajú, že sa jedná o zmätočné tvrdenie, ktoré je vnútorne rozporné. Predsa kúpna zmluva bola uzavretá v r. 1966. Žalovaný teda mylne prepája poctivé nadobudnutie držanej veci (úhrada kúpnej ceny viď nález ÚS) s plynutím vydržacej doby. Popieranie obsahu kúpnej zmluvy je absurdné a ničím nepodložené. Kúpna zmluva je opatrená viacerými podpismi. Je v nej výslovne uvedené, že členovia rady potvrdzujú aj vyplatenie a prevzatie kúpnej ceny. Snaha žalovaného o popretie poctivého nadobudnutia pozemku je teda vyvrátená samotným obsahom kúpnej zmluvy. 5. K vyjadreniu žalobcov sa podaním zo dňa 04. 04. 2024 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že trvá na doterajších vyjadreniach. Nad rámec uviedol, že z listín, pripojených k vyjadreniu z 27. 12. 2023 ako dôkaz vyplýva aj to, že podpis na zmluve z r. 1966 predávajúceho A. D. nie je jeho podpisom, preto aj napriek tomu, že v zmluve je uvedené, že podpísal kúpnu zmluvu, tento podpis sa nezhoduje a preto popiera, že zmluvu podpísal. Podľa platnej právnej úpravy v čase podpisu zmluvy v §460 O.z. prešlo vlastníctvo na základe dedičského rozhodnutia D182/72 bez ohľadu na to, kedy bolo v KN zapísané, ku dňu smrti poručiteľa. Zápis v KN má a aj v čase dedičského rozhodnutia mal iba evidenčný charakter. Popiera však, že bolo zapísané až v r. 2010 pri ROEP. Nesúhlasí a popiera tvrdenie, že žalovaný navrhol kúpnu cenu 10.000,- €. Žalovaný vyslovil nesúhlas s ponukou 1.000,- € a sám uviedol, že pozemky sa predávajú v cene 7-10,- €/m2. Táto skutočnosť t.j. akú cenu navrhol, však pre rozhodnutie nemá podstatný význam. Iba potvrdzuje skutočnosť, že žalobcovia chceli pozemok odkúpiť. Trvá aj na vyjadrení ohľadom stretnutia žalovaného a neb. C. B. v r. 1972, ktorý žiadnu kúpnu zmluvu nespomínal zrejme preto, že si bol vedomý toho, že nie je vlastníkom. Pozemok parc. č. 81/3 bol pôvodne o výmere 737 m2 (teraz 939 m2) a pôvodne aj v čase dedičstva v r. 1972 bol stavebným pozemkom. Podľa §135a, ods. 2 zák. 131/1982 Zb. (novela OZ účinná 01. 04. 1983 – 31. 12. 1991) vlastníctvo k pozemku, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§199 ods. 1) nadobúda do vlastníctva štát. Ak by teda bola držba predchodcu žalobcov oprávnená, vydržal by vlastníctvo pre štát a v takom prípade by neboli aktívne legitimovaní. 6. K vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 05. 06. 2024 vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že pozemok bol zakúpený za finančné prostriedky patriace do BSM. Pozemok je/bol v zmysle uvedeného v BSM. Ak súd žalobe vyhovie, tak bude pozemok predmetom dodatočného dedičstva, kde bude taktiež vyporiadané BSM C. B. a A. B., H. J.. Ďalej poukázali na bod 2/ Kúpno-predajnej dohody zo dňa 31.05.1966: „C. B. manželka A. J. odkupuje horeuvedený pozemok ako aj za horeuvedených podmienok za sumu 2000 Kčs, s tým že pozemok okamžite preberám do užívania ako aj do vlastníctva a začnem s ním nakladať ako so svojím. A. D. prehlasuje že touto dohodou automaticky prestáva byť vlastníkom pozemku a nikdy si naň nárok nebude činiť lebo tento odpredal.“ V závere Kúpno-predajnej dohody je taktiež uvedené: „Taktiež rada súhlasí s tým, aby cez tento pozemok žiaden prechod verejný nebol / pešník/ a tento B. C. si môže ohradiť.“ Nakoľko zo samotnej kúpno-predajnej dohody plynie, že p. B. st. preberá pozemok do užívania a začne s ním nakladať a zároveň, že sa príslušná rada MNV vyjadrila, že si môže pozemok aj oplotiť, tak je nesporné, že p. B. si pozemok kúpil preto, aby ho užíval a nie preto, aby čakal na smrť predávajúceho a následne aby čakal na príchod 21 ročného žalovaného, aby mu ten dovolil zakúpený pozemok (pri jeho dome) užívať. Ak by žalovaný tvrdil pravdu o návšteve v r. 1972, tak by rozhodne nenechal C. B., žalobkyňu 1/ a ich právnych nástupcov užívať pozemky zdarma. Zároveň by rozhodne danú „návštevu spomenul“ C. B. ml., a jeho dcére J. A., H. B., keď začali danú vec riešiť so žalovaným v r. 2022. Ak by žalovaný bol vlastníkom a mal o tom vedomosť od r. 1972 tak, ako sa to snaží navodiť, tak by aj platil daň z pozemku. Žalovaný však daň za daný pozemok neplatí, do r. 2022 nemal žiadnu vedomosť o danom pozemku. Nedôslednosť týkajúca sa formálnych náležitostí prevodu vlastníckeho práva k pozemku (1966) mala za následok zakomponovanie pozemku do dedičského konania D 182/72. Avšak aj napriek dedičskému konaniu D 182/72 pozemok užívali naďalej nerušenie žalobcovia a ich právny predchodca. Žalovaný popiera že bol ako vlastník pozemku zapísaný až pri ROEP v r. 2010. Nakoľko žalovaný z daného tvrdenia vyvodzuje pre seba lepšie postavenie, zaťažuje ho dôkazné bremeno. Namietajú preto, že žalovaný nedoložil do konania žiaden dôkaz, ktorým by preukázal svoje vlastnícke právo pred ROEP v r. 2010. Zároveň uvádzajú, že účelom ROEP je zaevidovanie vlastníka pozemku z údajov dostupných konajúcemu orgánu. Vo vyjadrení ku žalobe žalovaný neuvádza, že predajca zmluvu nepodpísal. Dané uvádza až v duplike na repliku žalobcov, kde žalobcovia uviedli, že žalovaný nerozporuje podpis predávajúceho. Zároveň sa žalovaný

nemôže kvalifikovane vyjadrovať ku pravosti podpisu jeho právneho predchodcu, nie je totiž znalec, ani znalecký ústav. V súvislosti s podpisom predávajúceho je potrebné poukázať na skutočnosť, že komisia – svedkovia osvedčuje, že predávajúci pred nimi kúpno-predajnú dohodu podpísal, nie však, že sa jedná o podpis predávajúceho, ktorý predávajúci používa vždy a za každých okolností. Čo treba rozumieť pod pojmom podpis totiž nedefinuje žiaden právny predpis. Podotýkajú, že na kúpno-predajnej dohode z r. 1966 je uvedené, že predajca – právny predchodca žalovaného podpísal dohodu pred svedkami a pred svedkami aj prevzal kúpnu cenu ako odplatu za predaný pozemok. Tvrdenia žalovaného sú preto prekvapivé. Zároveň, žalovaný sa pri prvom kontakte v predmetnej veci so žalobcami (2022) vyjadril, že kúpnu zmluvu neuznáva z dôvodu (jeho subjektívny pocit) nízkej ceny a považuje ju za nájomnú. Zároveň žalovaný na podporu svojho tvrdenia v zmysle že sa má jednať o falošný podpis nepredložil žiaden dôkaz. Naproti tomu žalobcovia zdôrazňujú, že platnosť p. ú. – kúpnej dohody plynie aj z následného chovania zmluvných strán. Predajca pozemok neužíval (žalovaný netvrdí, že by pozemok v jeho rodine užívali) a naproti tomu rodina žalobcu pozemok preukázateľne užíva od r. 1966. Nakoľko nebola kúpnopredajná dohoda zaevidovaná, tak je pochopiteľné, že žalobcovia neboli príslušným orgánom pri ROEP kontaktovaní. To však neznamená, že nenadobudli originárne vlastnícke právo k pozemku vydržaním. C. B. st. a žalobkyňa 1/ boli teda dobromyseľní, nakoľko kúpnu zmluvu podpísal pred svedkami, pred svedkami predávajúci prevzal kúpnu cenu, a pozemok C. B. st. začal hneď užívať. Pri užívaní pozemku nebol s manželkou nikým rušený a taktiež hradili takmer 40 rokov daň z daného pozemku. V náleze II. ÚS 484/2015 je prejednávaná situácia, kedy bol nadobudnutý pozemok v r. 1967, resp. 1975. V oboch prípadoch (1967 aj 1975) by bol v zmysle úvahy žalovaného vydržaný tam prejednávaný pozemok v prospech štátu. Ústavný súd SR však uzavrel, že vlastníkom pozemku je poctivý nadobúdateľ a nie štát. Nález Ústavného súdu je preto priamo aplikovateľný aj na prejednávaný prípad ako aj na argumentáciu žalovaného v bode 8 vyjadrenia. 7. Súd vo veci pojednával dňa 07. 06. 2024, kde právny zástupca žalobcov uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu. Právny zástupca žalovaného uviedol, že v prvom rade tento súd nie je vecne príslušný, nakoľko bol zriadený súd, ktorý rozhoduje o vydržaní, čiže tento súd nemôže prejednať túto vec. Taktiež uvádza, že podľa jeho názoru si právny predchodca žalobcu bol vedomý, že nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, a preto nekonal. 8. Následne súd na návrh právneho zástupcu žalovaného vyžiadal z Okresného úradu Vranov nad Topľou Overený výpis z LV XXX, k.ú. A., overenú kópiu originálu LV č. XXX, k.ú. A., stotožnený dňa 03. 12. 2016, overenú kópiu originálu listiny č. D 182/72-76/78 zo zbierky listín, overenú kópiu originálu listiny č. Z 457/95-32/96 zo zbierky listín, overenú kópiu originálu listiny č. Z 783/2010-15/10 zo zbierky listín. 9. Podaním zo dňa 02. 08. 2024 sa vyjadril právny zástupca žalovaného, ktorý uviedol, že popiera tvrdenie, že z bodu 2 zmluvy by malo vyplývať, že C. B. a jeho manželka A. nadobúdajú pozemok. Z textu je nesporné, že v zátvorke uvedené (manželka E. I.) iba identifikuje bližšie C. B., nie to, že aj manželka nadobúda pozemok. Popiera aj tvrdenie, že pozemok bol zakúpený z prostriedkov v BSM. Toto nebolo ničím preukázané a ani doteraz to nebolo tvrdené. Z bodu 2 síce vyplýva, že „C. B. manželka A. J.“, avšak bez spojky „a“, čo znamená, že uvedenie manželky iba bližšie identifikuje kupujúceho. Pri mene manželky nie je uvedený ani dátum narodenia, ani iné identifikačné údaje. Pri mene C. B. je iba rok narodenia XXXX. To, že je v zmluve uvedené, že odkupuje pozemok a okamžite ho preberá do užívania a vlastníctva však neznamená, že sa tak aj stalo. Predmetný pozemok nebol užívaný, ani oplotený a užívaný bol až okolo r. 1990. Do tohto obdobia cez tento pozemok viedla skratka na železničnú stanicu. Pozemok začali žalobcovia, resp. C. B. užívať až po jeho oplotení. Súhlas Rady s tým, aby cez pozemok nebol verejný prechod iba potvrdzuje vyššie uvedené. Neznamená to však, že sa tak aj stalo a pozemok bol ohradený. Opakovane popiera, že by A. D. predmetnú zmluvu podpísal, nakoľko pozemok užívaný nebol a dohoda nebola nikdy predložená v origináli. Čo sa týka stretnutia s C. B. trvá na ňom a vôbec ho nepovažuje za nelogické. Práve naopak, vzhľadom na všetky okolnosti je to logické, keďže C. B., ani žalobcovia zmluvu nikdy nepredložili. C. B. zrejme kúpnu zmluvu nemal, keď ju nedal registrovať ŠN. Vôbec nepovažuje za absurdné tvrdenie, že žalovaného žiadal o súhlas s užívaním. Práve naopak, ide o logický postup, keďže zistil, že zmluvu – ak ju v tom čase mal – nemá registrovanú a vlastníkom z titulu dedenia je žalovaný. Žalovaný nemal dôvod žiadať odplatu za užívanie, keďže všetky jeho pozemky boli združené do JRD, sám bol zamestnaný a pozemky neplánoval užívať. V r. 2022 nemal dôvod toto spomínať, keďže C. B. ml. prišiel s tým, že pozemok chce odkúpiť a dohadovali sa iba o cene. Popiera tvrdenie, že žalovaný nemal vedomosť o tom, že je evidovaný ako vlastník. Žalovaný mal k dispozícii dedičské rozhodnutie a aj vedomosť o vlastníctve. Dedičstvo

nadobudol už smrťou poručiteľa. Popiera aj tvrdenie žalobcov, že ich poctivosť vyplýva priamo zo zmluvy a že platia daň z nehnuteľnosti, pretože táto okolnosť nebola ničím doložená. Ohľadom označovania predchodcu žalovaného a jeho podpisu predložil prílohy k vyjadreniu z 27. 12. 2023 – kúpnopredajná zmluva z 29. apríla 1936, uznesenie D342/38, žalobný spis adresovaný Okr. súdu Giraltovce 0260/35 – z ktorých vyplýva, že v úradných dokladoch je označovaný ako A. D. I. a z kúpnej zmluvy je zrejmé aj podpisovanie A. D. I.. To, či predajca pozemok užíval, nie je pre vydržanie žalobcov podstatné. Podstatné je to, či žalobcovia, resp. C. B. pozemok dobromyseľne po zákonnú dobu nerušene užíval. Nesúhlasia s tvrdením, že žalobcovia pozemok vydržali najneskôr v r. 1992, teda pred ROEP. Vzhľadom k tomu, že pozemok nemali zapísaný ako svoje vlastníctvo, javilo by sa logickým, že pri ROEP by predložili kúpnu zmluvu a snažili by sa nedostatok evidencie vlastníctva odstrániť zákonným spôsobom, na to určeným podľa §11 zák. 180/1995 Z.z . Žiadny orgán pri ROEP nemal povinnosť žalobcov kontaktovať. Naopak, bolo povinnosťou žalobcov predložiť predmetnú dohodu spravovateľovi ROEP zákonom predpokladaným spôsobom. Žalobcovia, tak ako aj ostatní účastníci ROEP, boli zákonným spôsobom podľa zák. č.180/1995 Z.z. o začatí a priebehu informovaní. To, že o tom či už nevedeli, alebo tomu nevenovali náležitú pozornosť, je podstatné pre posúdenie, či boli „bdelými vlastníkmi“, ak tvrdia, že vlastníctvo vydržali, podľa starej zásady „právo patrí bdelým“, ktorú judikatúra aj v súčasnosti preferuje. Popiera tvrdenie o dobromyseľnosti C. B. st. a manželky, o podpise zmluvy a prevzatí kúpnej ceny predávajúcim a že 40 rokov platil daň z pozemku. Dane z pozemku sa platia od r. 1992 a žalobcovia nepreukázali platenie dane za predmetný pozemok. Zo zaslaného LV č. XXX vyplýva, že v časti „B – vlastníci“ je zapísaný titul dedičstvo D 182/72, pol. vz. 76/1978 hoci na Stredisko geodézie bolo doručené 13.X.1972. Vlastníctvo bolo na LV zapísané v r. 1978, avšak žalovaný ho nadobudol právoplatnosťou dedičského rozhodnutia ku dňu smrti poručiteľa. Rozhodnutie Správy katastra o schválení ROEP bolo zapísané až pod č. 15/10 t.j. v r. 2010. 10. Súd opäť pojednával a to dňa 17. 09. 2024 kde žalobcovia predložili súdu k nahliadnutiu 2 originály kúpno-predajnej zmluvy. Právny zástupca žalovaného predložil súdu vyjadrenie MUDr. Vladimíra Bašistu, pričom právny zástupca žalobcu uviedol, že popiera takúto súkromnú listinu. Následne bol vypočutý žalobca v 2. rade, ktorý uviedol, že odkedy si pamätá, túto zem, o ktorej rozpráva, stále obrábali, stále to užívali. Nemá vedomosť, že by nejaký Bašista prišiel za nimi, že by chcel dajaký nájom. Vie od svojho otca nebožtíka, že táto zem bola odkúpená od D. a oni ju používali. K jednej veci sa chce vyjadriť, je tam spomínané oplotenie. On keď nastúpil do práce v 1984, hneď z prvej výplaty kupoval nové pletivo a robil nový plot, nové oplotenie t.j. už asi tých 18 rokov bolo staré urobené a on ho z toho dôvodu menil, lebo bolo staré. Od vtedy sa to nemenilo a stále ten pozemok užívajú. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, kedy sa žalobca v 2. rade dozvedel, že pozemok nie je napísaný na ich rodinu uvádza, on sa dozvedel nedávno, pretože mladý sused chcel stavať na svojom pozemku a pozeral sa do papierov aj do tých, ktoré sa týkali tohto pozemku, ktorý je predmetom sporu a mu povedal, že to nie je napísané na nich. Tak sa to dozvedel, trochu si to nechali prejsť hlavou a išli za pánom A. D., aby to vyriešili, že to nie je prepísané, avšak zaplatené to bolo a odvtedy sa ťahá ten spor. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či za pánom D. išiel sám, alebo s niekým, uviedol, že išiel s dcérou, lebo dcéra sa medzičasom vydala a chcel posunúť tento pozemok už na dcéru a dozvedeli sa okolnosti, že sa neakceptuje zmluva, ktorá bola urobená vtedy dávno. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či si pamätá nejaké okolnosti, keď boli za pánom D. napr. ohľadom sumy, alebo niečo iné, čo sa vtedy riešilo, uviedol, že po čase asi do mesiaca bola ďalšia návšteva kde im oznámil, že neakceptuje túto zmluvu a že chce vyplatenie za tento pozemok. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či sa vyjadroval aj k nejakému svojmu posúdeniu tejto zmluvy, či je kúpna, nájomná, alebo niečo iné uviedol, že čo sa týka nájmu, tak tam nebolo spomínané nič, ale len zahlásil sumu 10.000 Eur, plus, mínus. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či bol žalovaný niekedy sa starať o pozemok, či tam niečo pestoval, či ho zveľaďoval, uviedol, že nikdy to nezažil, aby niekto z Bašistovej strany prišiel na tento pozemok. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, ako užívajú žalobcovia a ich strana tento pozemok spätne od roku 1966 uviedol, že stále si pestovali nejaké potraviny, zemiaky, zeleninu. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či pamätá, že bol ten pozemok ohradený, uviedol, že on dával v tom roku 1984 už nové pletivo a stále predtým bol ohradený a aj teraz je stále. Čo on pamätá stále bol ohradený a aj teraz je ohradený. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či pamätá, že by mu otec alebo mama rozprávali, že užívajú cudzí pozemok iba so súhlasom uviedol, že nikdy to tak nebolo, že by užívali cudzí pozemok iba so súhlasom, vždy to bolo ich a posúvalo sa to z otca na syna. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či v súvislosti s týmto pozemkom registruje nejakú aktivitu manželky žalovaného, či by tam chodila, alebo niečo tam robila uviedol, že má 58 rokov a to nezažil. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či má nejaké sprostredkované informácie, že by sa o tento pozemok zaujímali, alebo

čokoľvek, uviedol, že nie. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy sa narodil žalobca, uviedol, že 1966. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že uvádza, že v roku 1984 dal nové oplotenie, uviedol, že áno po gymnáziu, skončil gymnázium a vtedy začal pracovať a z prvej výplaty dal urobiť tento plot. Na otázku právneho zástupcu žalovaného prečo robil oplotenie keď pozemok nebol jeho, uviedol, že na tom pozemku žil a bolo potrebné vymeniť plot, tak to bral ako svoju prvú akciu, že vymení ten plot zo svojej prvej výplaty. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy žalobca v 2. rade nadobudol pozemok pod domom, keďže z listu vlastníctva vyplýva, že parcela pod domom bola prevedená v roku 1990 na žalobcu v 2. rade, či nezisťoval vtedy čo mu otec prevádzal, uviedol, že nie. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že skončil gymnázium v 1984 či ďalej neštudoval, či pracoval, uviedol, že pracoval. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vie kedy mu bol prevedený dom do vlastníctva uviedol, že plus, mínus v 90. rokoch, vie, že bol po vojenčine a chcel robiť prestavbu. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či ani pri dome nezisťoval čo mu bolo prevedené, uviedol, že také bolo obdobie otec bral po synovi. Otec to naňho prepísal. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, odkedy platili daň za pozemok, ktorý je predmetom tohto konania, žalobca v 2 rade uviedol, že asi v 1972, lebo predtým sa dane neplatili, aspoň on nemá takú vedomosť, takže nevie presne uviesť. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či platili daň za celý tento pozemok, žalobca uviedol, že prišiel výmer z obecného úradu, a oni ho vyplatili. Právny zástupca žalovaného uviedol, že výmer musel prísť na základe nejakého daňového priznania, takže oni tam to museli uviesť, na čo žalobca uviedol, že on to neriešil, prišiel výmer a zaplatil. 11. Súd následne vykonal výsluch žalobkyne v 3. rade, ktorá k veci uviedla, že v tom dome bývala od roku 1968. Narodila sa v roku 1961, v 1968 sa nasťahovali a pokiaľ vie tú záhradu užívajú odvtedy, odkedy pamätá. Žili v tom, že je to ich záhrada, vedeli, že to ich rodičia kúpili, že nebol problém. Dedo žalovaného to nespochybňoval roky pokým ešte žil. Oni to užívali, s dedom pásla kravky tam poniže, nemal nijaký problém, všetko bolo v poriadku. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, aby žalobkyňa popísala ako bol užívaný pozemok ich rodinou, uviedla, že tam pestovali zeleninu, zemiaky. Najprv museli vyviezť tonu kameňa, pretože tam bolo veľa kameňa na tom pozemku, keďže sa používal ako cesta, museli si to prispôsobiť. Bolo tam veľa práce, vtedy to nechýbalo nikomu, ani kamene nikto nevyvážal. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, kedy získala informáciu, že pozemok nepatrí ich rodine, uviedla, že jej to povedala neter, že pozemok nie je prepísaný a že dedič po bývalom majiteľovi chce vysokú sumu za tento pozemok ešte raz, ktorý užívajú toľké roky. Na otázku právneho zástupcu žalobcov či si pamätá, kedy bol pozemok oplotený, uviedla, že bola dieťa, takže stále si pamätá, že to bolo oplotené, možno nie hneď ako to kúpili, niekoľko mesiacov možno odvtedy prešlo, lebo aj neboli peniaze otec robil na družstve, ale stále si pamätá potom, že to bolo oplotené. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či sú tam tie isté stĺpy, čo sa týka oplotenia, čo tam boli od začiatku uviedla, že áno. Ešte si pamätá keď sa kopali diery na tie stĺpiky, keď sa betónovali. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, kto kopal tie diery na betónové stĺpiky, žalobkyňa uviedla, že najskôr mama, neskôr otec pomáhal, ale mama bola aktivátor všetkých prác, takže ona to začala a dajaká rodina, pomocníci určite. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či si žalobkyňa pamätá, že žalovaný alebo niekto z jeho rodiny či niekedy sa zaujímali o tento pozemok, alebo si robili nejaké nároky žalobkyňa uviedla, že žili v tom, že je to ich. Určite aj oni žili v tom, že je to ich, preto sa o nič nezaujímali, o nič sa nestarali. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa uvádza, že tam išla cesta, žalobkyňa upresňuje, že cesta išla nad pozemkom, ale pozemok sa využíval, pretože sa tam robila cesta a bol plný kamenia zrejme tam bolo nejaké odkladisko, pracovali tam, lámali tam kamene na cestu. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či si vie spomenúť v ktorom roku to bolo, žalobkyňa uviedla, že cesta sa robila skôr. Ona už vie, že tá cesta tam bola, ona si to nepamätá kedy sa robila. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že kedy tie kamene dávali preč, uvádza žalobkyňa, že odkedy tú záhradu používali. Od samého začiatku, nedalo sa pestovať, museli kamene povyvážať. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že v akom veku to asi bolo, čo si spomína na to oplotenie, žalobkyňa uvádza: Od 1968 tam bývali a odvtedy to bolo oplotené, mala asi 6, 7 rokov keď sa stĺpiky betónovali. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či užívali pozemok aj predtým ako sa oplotenie vystavalo, uviedla, že možno nejaký ten mesiac bolo neoplotené, avšak pozemok už bol ich, už ho užívali. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že spomínala, že pásla kravy, že koľko mohla mať asi rokov, keď tie kravy pásla, uviedla, že zhruba asi od roku 1966, 1967 pásla tie kravy. Predtým žili v Bystrom a vtedy niekedy sa presťahovali do Medzianok, takže tak si to približne spomína, pričom uviedla, že viacero obecných pozemkov bolo poprepisovaných na deda žalovaného, z počutia toto vie, pretože tam mal postaviť mlyn, avšak mlyn sa nepostavil. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či mala vedomosť o tom keď bol pozemok prevádzaný na brata, pýta sa na pozemok pod domom či mala vedomosť žalobkyňa o tom, že bol prevádzaný na brata, uviedla, že áno samozrejme, že sa vedelo v

rodine. Brat, ako syn ostával doma tak sa naňho previedlo. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či jej nebolo divné, že sa prevádzal len pozemok pod domom a nič iné, žalobkyňa uviedla, že mala o tom vedomosť, že sa prevádza pozemok na brata a ani ona, ani sestra nepozerali presne do plánov a čísla parciel, že čo sa prevádza. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či otec pozeral uviedla, že to ona nevie. 12. Súd následne vykonal výsluch svedkyne manželky žalovaného, ktorá uviedla, že k tejto parcele sa môže vyjadriť tak ako jej je známe. Je to trvalý trávny porast, ktorý niekedy bol využívaný na pastviny. Starý otec jej muža mal veľa hektárov, no potom všetky hektáre prešli na jej muža, ktorý toto zdedil v roku 1972 v dedičskom konaní, takisto to prešlo cez ROEP, že bolo potvrdené, že je to jeho. Dedo nič neodpredával, on skôr kupoval. V roku 2022 prišiel Socha, že chce sa prísť dohodnúť alebo odkúpiť tú parcelu, lebo tam dačo chcú stavať. Jej muž im povedal, že on kľudne mu ju odpredá. No potom prišiel ešte druhýkrát, no a povedal, že koľko on asi za ňu by dal, že iba 1.000 Eur, tak muž mu povedal, že za 1.000 Eur nepredá, že veď tam je cez 800 m2 a to ako stavebný pozemok, ktorý je pri ceste. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, odkedy si svedkyňa spomína na tento pozemok a čo tam v tom čase bolo, svedkyňa uviedla, že si pamätá od začiatku 70. rokov, kedy sa zobrali, že to bol trvalý trávny porast. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či v tom čase, keď sa zobrali, či to užívali žalobcovia, resp. nebohý manžel žalobkyne v 1. rade, uviedla, že bol to trvalý trávny porast. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či to bolo oplotené v tom čase, svedkyňa uviedla, že nevie uviesť presne, kedy to bolo oplotené. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy sa zobrali s manželom uviedla, že v roku 1977. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či je rodáčka z Medzianok, uviedla, že nie je. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či teda to, že to je trvalý trávny porast či o tom má vedomosť od toho roku 1977, tak uvádza, že aj skôr, lebo už skôr sa stretávala s budúcim manželom a on jej povedal, že ktoré pozemky on má. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či má nejakú vedomosť o tom, že by žalobcovia mali nejaký titul, či boli nejak dohodnutí s manželom na užívaní tohto pozemku, svedkyňa uviedla, že manžel sa stretol po roku 1972 s nebohým manželom žalobkyne v 1. rade a že mu povedal, že toto je jeho a on mu povedal ja viem. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či keď prišla svedkyňa do Medzianok či už bola vystavaná cesta smerom na Vranov, uviedla, že áno, cesta bola. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, aby svedkyňa uviedla ako ona, prípadne jej manžel obhospodarovali daný pozemok, uviedla, že zo začiatku sa na ňom páslo, pričom na otázku právneho zástupcu žalobcov, či ona na ňom pásla uviedla, že nie, že to bolo ešte skôr. To manžel spomínal, že sa na ňom páslo. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či videla manžela tam pásť kravy, uviedla, že ako ho mohla vidieť, keď to bolo ešte predtým. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či bola osobne pri tom keď manžel mal dať súhlas na užívanie pozemku, ktorý je predmetom sporu zosnulému manželovi žalobkyne v 1. rade, uviedla, že nie iba manžel sa tak vyjadril, že on s ním hovoril a že on mu povedal, že ja viem. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či videla vlastnými očami, že pán B. a jeho rodina pozemok obhospodarujú, uviedla, že nevie ako ho obhospodarujú, pretože tam je stále tráva. Na otázku žalobcu v 2. rade, či aj teraz je tam tráva, svedkyňa uviedla, že momentálne nie je, ale bola do metra a pol. Žalobkyňa v 3. rade uviedla, že nech sa svedkyňa príde pozrieť koľko zemiakov a zeleniny bolo na tomto pozemku, svedkyňa uviedla, že dobre bolo, ale nebolo to vidno. 13. Súd následne vykonal výsluch svedkyne dcéry žalobcu v 2. rade J. A., ktorá uviedla, že celý svoj život (30 rokov) žila na uvedenej adrese A. XX a teraz keď sa jej narodilo bábätko, keď sa vydala, tak sa chceli presťahovať, bývať tam. Keďže si to prerobili, tak chceli napísať časť domu na nich a k tomu aj tú záhradu. A preto to začali riešiť, tým, že vedeli, čo im povedala suseda. Tak prišli za pánom D. aj s doloženou zmluvou, že tá záhrada je ich. Vedia o tom, že to nie je zapísané na katastri a boli by radi, aby to vyriešili. Táto skutočnosť sa stala približne na Veľkú noc pred dvomi rokmi. Tak nechali žalovanému dohodnutý čas a povedal hneď na začiatku, že o danej zmluve nevie. Dali mu kópiu, nechali mu čas nech si to rozmyslí a odišli. Bola tam vtedy s otcom. Prišli asi o mesiac, či už si rozmyslel, že ako to budú riešiť a povedal, že on túto zmluvu neakceptuje a že podľa neho to nie je jasné, že to je kúpna zmluva, podľa neho, podľa tej sumy je to iba nájomná zmluva. Tak sa troška pozasmiala nad tým, že prečo to nechce uznať, keď tam je 5 podpisov, 5 rôznych ľudí aj pečiatka, z úradu niekde v Medziankach a tak sa ho pýtali, že ako to chce riešiť. Tak navrhol, že keď to chcú, tak že môžu si to odkúpiť za 10 Eur za meter. Ostala zarazená, že či naozaj chce už vyplatený pozemok ešte raz, aby zaplatili za 10.000 Eur, pričom to nie je ani stavebný pozemok. Tak povedal, že to je jej názor, že to už bolo raz vyplatené, a že vlastne on chce to takto to riešiť. Takže sa rozlúčili s tým, že to budú riešiť na súde. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či si pamätá či pozemok bol v užívaní ich rodiny alebo rodiny Bašistov, uviedla, že celý život jedla zeleninu iba z ich záhrady a stále to volá naša záhrada. Na

otázku právneho zástupcu žalobcov, či eviduje hoci aj z počutia, že by to mal byť Bašistov pozemok, uviedla, že vie, že to dedo s babkou odkúpili od nich a o Bašistových sa vie, že mali viacero pozemkov v dedine. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, odkedy vie svedkyňa o zmluve z roku 1966, ktorá je predmetom tohto konania, uviedla, že keď sa o tom začali rozprávať, keď jej suseda povedala, že v katastri na online mape nie sú uvedení ako majitelia, tak vtedy sa táto zmluva začala hľadať. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy im to suseda povedala, uviedla, že asi 6, 7 rokov dozadu. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, prečo čakali 4-5 rokov kým išli za pánom D., kým to začali riešiť, svedkyňa uviedla, že sa čakalo, že to bude iba nejaká chyba online, takže vlastne dovtedy sa to neriešilo, nebolo to predmetom a potom aj vzhľadom k tomu, že svedkyňa chcela vyriešiť to vlastníctvo, tak sa to začalo riešiť. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či to preverovala na katastri uviedla, že áno, bola sa opýtať. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy bola na katastri, uviedla, že približne v tej dobe, keď boli za pánom D.. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že to bolo 4 – 5 rokov potom, ako sa o tom dozvedeli tak, že prečo až vtedy, uviedla, že bola väčšinou v zahraničí a pre ňu to nebolo až také urgentné. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že narodila sa v roku 1994 a keď to teda začala evidovať, tak že či už to bolo oplotené uviedla, že áno, samozrejme a či bolo rovnaké pletivo uviedla, že áno a že stĺpiky sú určite rovnaké. Uviedla, že tam bol ešte jeden plot čo si pamätá, jedná sa o časť plotu, ktorá bola súbežne s ich plotom a ten asi 15 rokov čo tam nie je. Bola to bránka, dalo sa to otvoriť. Tou bránkou sa išlo z ich pozemku na ďalší pozemok, aby mohol traktor prejsť a aby mohol poorať, aby išiel na pozemok o ktorom je spor. 14. Súd vo veci pojednával 12. 11. 2024 kde právny zástupca žalovaného uviedol, že z listinných dôkazov, ktoré predložila obec Medzianky vyplýva, že daňové priznanie bolo podané až za rok 2005 a aj to iba na časť parcely, ktorá je predmetom tohto konania, pretože sa jedná o C parcelu č. 96, avšak E parcela 81/3 pozostávala z viacerých týchto C parciel a z toho vyplýva, že sa nepovažovali za vlastníkov nehnuteľnosti. Z daňového priznania vyplýva, že bolo podávané na záhradu, pričom podľa identifikácie parciel vložky 152 vyplýva, že sa jedná o stavebný pozemok, pričom tu vyvstáva otázka či mohol nadobudnúť stavebný pozemok do vydržania za bývalého režimu, podľa ich názoru mohlo sa vydržať iba do vlastníctva štátu. Následne právny zástupca žalobcov uviedol, že čo sa týka platenia dane za pozemky tak ako boli platené, je potrebné zdôrazniť, že žiadna logicky zmýšľajúca osoba sa nepríde hlásiť na obec, že chce platiť viac dane. Ani žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by platil za dané pozemky daň. Má za to, že v zmysle ustálenej judikatúry len samotné platenie dane z nehnuteľnosti bez titulu nie je dôvodom na vyhovenie žalobe o určení vydržania. Preto má za to, že samotná skutočnosť, že bola daň platená za pozemok, ktorý je tam hlavný, preukazuje tú skutočnosť, že pozemok bol riadne užívaný a pokiaľ si to obec Medzianky neustriehla je to problém obce Medzianky, ktorá sa má starať o to, aby dane boli vybrané riadne. Na margo, že sa má jednať o stavebný pozemok, určenie pozemku bez ohľadu na jeho nejaké reálne využívanie, ktoré už tu bolo preukázané je irelevantné. Zároveň žalujú to v roku 2023, držba je dlhodobá, žalovaný tento pozemok nikdy neobhospodaroval a má za to, že do doby keď ho navštívila pani A. so svojim otcom žalobcom, tak nemal predstavu o tom, že tento pozemok vôbec vlastní. 15. Súd následne vykonal výsluch svedkyne, C. A., susedy, ktorá uviedla, že ona s manželom chceli stavať na pozemku svokrovcov, ktorý je vedľa pozemku, ktorý je predmetom tohto konania a pritom zistili, že tento pozemok nie je na nikoho napísaný. Nebolo tam nič, nebolo napísané, že čí je. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, aby sa svedkyňa vyjadrila či túto informáciu, že pozemok nie je zapísaný niekomu posunula, uviedla, že áno oznámili to Sochovým, že tento pozemok nie je zaznačený v katastri, nie je na nich napísaný. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či rodina Sochových o tejto skutočnosti vedela, alebo to bola pre nich nová informácia, uviedla, že nevedeli o tom, bola to nová informácia. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že svedkyňa hovorí o tomto pozemku, že ktorý je to tento pozemok, uviedla, že je to susediaci so svokriným pozemkom. Je to pozemok na ktorom majú žalobcovia záhradu. Je to pozemok vedľa pozemku, ktorý oni pozerali, pričom uvádza, že tam bolo napísané číslo pozemku, avšak nebolo tam uvedené, kto je vlastník. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, o aké číslo pozemku ide, uviedla, že nevie o aké číslo. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, odkiaľ vedela aký pozemok pozerala, uviedla, že vedela, že vedľa svokrinho pozemku je ten pozemok žalobcov a pozerali to preto, aby vedeli, že kto sú susedia na koho sa majú obrátiť. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že svedkyňa uvádza, že tam nebol vlastník zapísaný, či tam nebol, svedkyňa uviedla, že nie, nebol. Svedkyňa ďalej uviedla, že tento pozemok pozerali na google maps. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že v ktorom roku to pozerala, uviedla, že v roku 2018. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, že svedkyňa počas odpovede na otázku právneho zástupcu žalovaného

uviedla, že má vedomosť, že žalobcovia mali daný pozemok obhospodarovať, či má vedomosť, že ho obhospodaroval aj žalovaný, uviedla, že nie. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či svedkyňa je rodáčka z Medzianok, uviedla, že nie, je z Podlipník a mala asi 10 rokov, keď sa tam presťahovali. Bolo to v roku 2003. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy sa nasťahovala do Medzianok, uviedla, že sa nasťahovala na adresu Polipníky, nenasťahovala sa do Medzianok. 16. Súd následne vykonal dokazovanie výsluchom svedka A. J., brata žalobkyne v 1. rade, ktorý uviedol, že tam žije od 1954 roku, takže to pozná veľmi dobre, celú tú problematiku. On už ako 12 ročný chlapec si dobre pamätá, ako ich rodičia im delili tie zeme tam. A sestre dali polovičku z ich sadu, tak povedali, že jej stačí polovička a tú rovinku kúpia od Ondera a tam si môžu mať pozemok. A mamka ešte vravela, že ale predsa, že by dal jej, no ale oco nie, to ešte nech ostane smarkatému, tak sa vyjadril o ňom. No a on bol taký potešený, že otec mu to necháva, že radšej dajú peniaze a nech si kúpia tamto tam. Toľko sa môže k tomu vyjadriť. Pamätá si ešte jak decko, sa tam hral po tej lúke, to ešte také pastviny tam boli, ale potom ako sa to odkúpilo, no kravy ešte chodili na pole, tak hneď asi po roku to zahradili, lebo tam chodili s chalanmi, tak aby už nešli na to, lebo sa tam obrábalo a pestovalo všetko možné, zemiaky, zelenina a pestuje sa tam doteraz a to už sú roky rokúce. Na otázku právneho zástupcu žalobcov, či má svedok vedomosť o tom, že žalovaný niekedy daný pozemok obhospodaroval, užíval, svedok uviedol, že čo sa pamätá, tak nie. Žalobcovia to dali do poriadku, tam kedysi boli pasienky, resp. skôr neúrodná pôda. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že svedok povedal, že rodičia, povedali, že kúpia od I., že kto je Onder, svedok uviedol, že to je dedo toho D., toho žalovaného. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či jeho dedo sa volal I., uviedol, že áno, Onder. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či si svedok pamätá, že tam bola niekedy skládka kamenia, alebo bol tam kameň uskladnený, uviedol, že to si nepamätá, pamätá, že ešte ďalej bol mlyn a to bolo toho I. a na tomto pozemku sa hrali ako deti. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či si svedok pamätá, či mu rodičia ukazovali nejakú zmluvu ohľadom tohto pozemku, uviedol, že to si nepamätá, len si pamätá ako rozprávali, že dajú peniaze na ten pozemok a že to odkúpia pre sestru. 17. Právny zástupca žalovaného následne navrhol znalecký posudok na pravosť podpisu A. D. na kúpnej zmluve, avšak následne podaním zo dňa 11. 12. 2024 vzal tento návrh späť. 18. Súd vo veci pojednával dňa 31. 01. 2025, kde vykonal výsluch žalobkyne v 1. rade. Právny zástupca žalobkyne v 1. rade uviedol, že žalobkyňa v 1. rade trpí demenciou, avšak staršie udalosti si pamätá. Najprv kládol otázky žalobkyni v 1. rade právny zástupca žalovaného, pričom na otázku či pani B., žalobkyňa v I. rade vie o čom sa na tomto súde koná, uviedla, že o záhradu sa jedná, Kamenec tak sa niekedy volala. Na otázku, aby povedala niečo bližšie, že ktorá záhrada. Uviedla, že hneď pri jej byte, rovno z dvora, rovno do záhrady sa ide. Na otázku ako nadobudla túto záhradu, uviedla, že kúpili ju od deda starého volá sa Bašista. Na otázku ako ju kúpili, kedy, uviedla, že bolo to podpísané na MNV, že dedo predal tú záhradu a uvádza, že to nebola záhrada, to bol K., tak sa to volalo. Toľko kameňov tam nazbierala. Na otázku aké kamene tam boli, prečo tam boli kamene, uviedla, že keď sa robila cesta do obce, asfaltka, tak tam boli navezené tieto kamene a ostalo to tam. Na otázku kedy bola robená cesta, či bola robená predtým, ako to kúpili, alebo potom, uviedla, že nepamätá si kedy to bolo, najprv to bola cesta iba taká obyčajná a potom sa robila asfaltka a keď sa robila asfaltka tak vtedy tam boli tie kamene. Presne roky si nepamätá. Na otázku či bola na MNV, uviedla, že áno. Na otázku či podpisovala zmluvu, uviedla, že áno. Na otázku, či vie niečo o tom, že v roku 1972 sa pán D. stretol s jej mužom, uviedla, že no veď oni sa dohodli na tej kúpe a predaji s pánom D.. Na otázku, či žalobkyňa vie niečo o tom, že by sa vnuk A. D., ktorý zdedil tento pozemok stretol s jej mužom uviedla, že o vnukovi ona nevie a taktiež žalobkyňa uviedla, že s pánom D. sa museli stretnúť keď kupovali pozemok. Na otázku, či žalobkyňa videla nejakú zmluvu o tom, že kúpili ten pozemok, uviedla, že bola zmluva, bolo normálne na MNV spísané. Na otázku, či si žalobkyňa pamätá kedy darovala synovi pozemok pod domom uviedla, že nepamätá sa kedy to bolo. Na otázku, či vie čo prevádzala na svojho syna, uviedla, že celý funduš aj s tým pozemkom. Na otázku, či vie, kedy kamene boli vypratané uviedla, že keď tam prišli bývať, tak kamene sa začali vyvážať. Na otázku, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že nemá pozemok zapísaný vo svojom vlastníctve, uviedla, že nepamätá si kedy presne to bolo. Na otázku, či vie žalobkyňa, že v obci prebiehalo vysporiadanie pozemkov, uviedla, že áno vie, že niečo také bolo, áno prepisovalo sa, vie o tom. Na otázku, či si žalobkyňa pozemky vysporiadavala uviedla, že oni sa tam zbudovali, funduš bol po rodičoch a potom tam bol ten kamenec. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či si aj žalobkyňa vysporiadavala pozemky, právny zástupca žalobcov uviedol, že podľa jeho názoru žalobkyňa vzhľadom na jej vek a zdravotný stav nevie o čo sa jedná, aké vysporiadanie. Na otázku, či keď zomrel manžel,

či mala žalobkyňa k dispozícii zmluvu, ktorú podpisovali na MNV uviedla, že teraz nevie ako to bolo, bola zmluva ale nevie. Na otázku, kedy našla túto zmluvu uviedla, že nevie. Na otázku či vie kto našiel zmluvu uviedla, že si už nepamätá. Následne kládol otázky právny zástupca žalobcu. Na otázku, či si žalobkyňa pamätá, že jej manžel dal D. peniaze uviedla, že áno, toto si pamätá, starému D. áno. Na otázku či si pamätá kedy bol postavený plot okolo kamenca, uviedla, že keď urobili záhradu, tak hneď urobili plot, lebo im išli kravy po pozemku. Na otázku, či starého Bašistu deda, či poznala, uviedla, že áno, poznala ho. Na otázku právneho zástupcu žalovaného či podpisovala zmluvu zo starým Bašistom na MNV uviedla, že áno, podpisovali. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, že kde boli odovzdávané peniaze uviedla, že keď podpisovali, tak hneď mu tam vyplatili. Na konštatovanie právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa zmluvu nepodpisovala, a žiada aby súd ukázal zmluvu, že tam jej podpis nie je žalobkyňa uviedla, že jej tam nie, tak to muž vybavoval všetko. 19. Právny zástupca žalobcov následne uviedol, že má za to, že žaloba je dôvodná, navrhuje jej vyhovieť, priznať trovy v rozsahu 100 %. Má za to, že z vykonaného dokazovania vyplynula dôvodnosť tejto žaloby, žalovaný nerozporoval, resp. nevyvrátil relevantné skutočnosti, ktoré žalobcovia predniesli, najmä nepreukázal to, že v roku 1972 mal žalovaný navštíviť starého pána B.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, kedy sa dozvedeli žalobcovia o tom, že pozemok nie je evidovaný vo vlastníctve, vyplynulo, že pozemok dlhodobo obhospodarovali, vyplynulo, že žalovaný o tomto pozemku de facto nevedel, vôbec sa oňho nezaujímal, neobhospodaroval ho, neplatil daň z nehnuteľnosti ani z časti, na druhú stranu žalobcovia daň z nehnuteľnosti platili, dlhodobo ho obhospodarovali, brali z neho úžitky a až keď zistili, že je rozdiel medzi skutočným stavom a zápisom katastra, začali vec riešiť. Má za to, že vydržacia doba je splnená, navrhuje žalobe vyhovieť. 20. Právny zástupca žalovaného uviedol, že podľa jeho názoru je treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu z nasledujúcich dôvodov: Žalobcovia požadujú určiť, že táto parcela patrí do dedičstva C. B. na základe zmluvy z roku 1966, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, že nadobudli tento pozemok a teda, že ho vydržali. V žalobe tvrdia, že o tomto sa mali dozvedieť niekedy v roku 2018, že nemajú zapísané na LV, avšak už dedičského rozhodnutia v roku 1993 po nebohom C. B. bolo zrejmé, že vlastníkom nie sú. Žalovaný tento pozemok nadobudol v roku 1972 po svojom starom otcovi na základe dedičského rozhodnutia a v Medziankach prebehlo aj konanie o ROEP, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím správy katastra z 30.03.2010, kedy ROEP bol schválený, no ani v tomto konaní žalobcovia si svoje právo neuplatnili. Pritom na dnešnom pojednávaní sa vyjadrila žalobkyňa v 1. rade, že vedeli o tom, že takéto konanie prebieha. Žalovaný popiera, že by žalobcovia, resp. poručiteľ, prípadne žalobkyňa v 1. rade jeho manželka nadobudla vlastníctvo na základe takejto zmluvy. Navrhuje žalobu zamietnuť, jednak z procesných dôvodov a takisto aj z vecných a skutkových dôvodov. Procesný dôvod je ten, že žalobcovia žiadajú, aby bolo určené, že celý pozemok patrí do dedičstva, pritom v žalobe tvrdia, že nadobudla žalobkyňa v 1. rade spolu so svojim nebohým manželom, to znamená, ak by to tak bolo, že na základe tejto zmluvy to mali nadobudnúť a neskôr vydržať, tak by do dedičstva mala patriť len jedna polovica, tak minimálne jedna polovica z tohto pozemku do dedičstva by patriť nemala, lebo tak by to vyplývalo z bezpodielového spoluvlastníctva. Ďalším dôvodom je, že zákon č. 68/2021 Z.z. zakotvil novú právnu úpravu konania o vydržaní. V tomto konaní sa v podstate domáhajú, že došlo k vydržaniu a táto nová právna úprava vylučuje, aby sa o vydržaní rozhodovalo v civilnom konaní podľa CSP, pretože konanie má prebiehať podľa Civilného mimosporového poriadku a z toho potom vyplýva, že rozhoduje v tomto konaní nezákonný sudca. Tie vecné dôvody, pre ktoré treba žalobu zamietnuť sú, že žalovaný v roku 1972, resp. po tomto roku keď bolo prejednané dedičstvo po jeho dedovi a tento pozemok nadobudol, sa stretol s poručiteľom C. B. a upozornil ho, že teda tento pozemok nadobudol a vtedy bol daný súhlas na to, aby pozemok mohol užívať. Dovtedy tento pozemok užívaný žiadnym spôsobom nebol a toto vyplýva z toho ako tu svedkyňa zdôrazňovala, že tu bol kamenec, veľa kameňov. Aj na minulom pojednávaní uviedla, že teda boli tam kamene po stavbe cesty. Takže tento pozemok užívaný minimálne do roku 1972 nebol a ak by aj bol užívaný týmto bola prerušená vydržacia doba, resp. dobromyseľnosť nebohého C. B. a jeho manželky, o tom, že im vec patrí. C. B. bol v roku 1972 uzrozumený, že môže tento pozemok užívať a bol uzrozumený s tým, že mu nepatrí a tomuto záveru svedčí aj to, že po celé toto obdobie, napriek tomu, že prevádzali na syna pozemky, že prebehlo dedičské konanie, že prebehol ROEP, tento pozemok tam zahrnutý nebol no a z toho teda vyplýva, že museli vedieť o tom, že tento pozemok im nepatrí. Ak by to bolo ináč, tak nesporne by už v minulosti sa pokúsili o vysporiadanie a dosiahnutie, prípadne aj súdneho rozhodnutia o vydržaní. Žalovaný teda tvrdil, že predchodca žalovaného jeho dedo tú zmluvu nepodpísal, nakoniec ustúpil od znaleckého dokazovania, avšak stále trvá na tom, že používal pri podpisovaní prídavok Onder,

pretože v obci bolo veľa D. a aj A. D. no a takto sa navzájom odlišovali. Predložil súdu aj vyjadrenie nezainteresovanej osoby, ktorý toto potvrdil a toto nebolo zo strany žalobcov nijak namietané. Držba je podľa zákona dobromyseľná ak so zreteľom na všetky okolnosti je zrejmé, že to užívajú ako vlastný pozemok a tie okolnosti dobromyseľnosti nesvedčia. Žalobcovia svoju dobromyseľnosť preukazovali aj tým, že platili dane, nakoniec sa ukázalo, že tie dane platili až od roku 2005, aj to len za časť tej pôvodnej parcely, teraz platili za časť parcely 96 Ckn iba o výmere 334 m2, avšak tá pôvodná nková parcela 81/3 je identická s parcelou 96, 95/3, 95/4 a 95/2, tak ak tvrdia teda, že boli vlastníkmi celej tejto parcely no tak potom je otázka, že prečo nepodali daňové priznanie na celú parcelu, ale iba na časť. To znamená aj z toho jednoznačne vyplýva, že táto dobromyseľnosť u nich nie je daná. Pokiaľ ide o námietku, že teda žalovaný neplatil daň z nehnuteľnosti, žalovaný samozrejme neplatil daň z nehnuteľnosti, pretože daň z nehnuteľnosti platí podľa zákona užívateľ a tými užívateľmi, ale nie dobromyseľnými z hľadiska držby boli žalobcovia, to znamená, že oni mali podľa zákona povinnosť platiť daň z nehnuteľností. Táto neregistrovaná kúpna zmluva, upozornenie v roku 1972 na dedičstvo žalovaného, ROEP, platenie dane za časť parcely tomuto záveru nasvedčujú a teda podľa názoru žalovaného, oni neboli dobromyseľnými držiteľmi. Pri minimálnej opatrnosti, ktorú v takomto prípade je treba zo strany akože vlastníka požadovať by museli prísť na to, že nie sú zapísaní ako vlastníci a mali sa v minulosti tohto domáhať, ak si mysleli, že tie pozemky vydržali. Ďalšia námietka žalovaného spočíva v tom, že pôvodne bola táto parcela aj v čase dedičstva ako stavebný pozemok, to znemená, že podľa jeho názoru takýto stavebný pozemok nemohli vydržať, pretože k tomuto stavebnému pozemku bolo možné zriadiť iba právo osobného užívania a vlastníctvo mohol nadobudnúť vydržaním iba štát. To je v súlade s tou úpravou zákona 131/82, ktorý bol účinný v čase od 01. 04. 1983 do 31. 12. 1991, § 135a ods. 2 to znamená, že stavebný pozemok nebolo možné vydržať. Žalobcovia argumentujú Nálezom Ústavného súdu 2Ús/484/2015. Tento nález si myslí, že na tento prípad nie je možné aplikovať a vychádzať z neho, že vydržali, vzhľadom na tie skutočnosti, ktoré už uviedol, že tieto okolnosti tomu nesvedčia. Pokiaľ ide o podpisovanie a kto bol účastníkom zmluvy, podpisoval tú zmluvu iba manžel pani B. C. B.. Ona síce tvrdí, že to tiež podpisovala, a že tam bola, len z dokazovania toto nevyplýva, v texte zmluvy je, že nadobúdajú obidvaja a toto aj tvrdili v žalobe žalobcovia, no tak keď nadobudli obidvaja, tak do dedičstva by mala patriť jedna polovica. Pri prevode na syna to bolo v roku 1990 darovali iba pozemok pod svojim domom. Pozemok, ktorý je predmetom tohto konania nebol prevedený, nie je možné sa stotožniť s tým, že ak by sa cítili ako vlastníci, tak by už minimálne vtedy nezistili alebo sa nedomáhali toho, že aj tento pozemok by bolo treba nejakým spôsobom vysporiadať, takže z toho teda vyplýva, že oni o tom museli vedieť, že ten pozemok im nepatrí. Po tom roku 1995 bolo prejednávané dedičstvo po C. B. a ani vtedy to nezistili. Veď boli u notára, tak neverí, že by notára neupozornili na to, že aj táto parcela by mala byť predmetom dedičstva, a že ich potom v takom prípade neupozornil, že nemajú to napísané na liste vlastníctva. Z týchto skutočností možno urobiť jediný záver, že sa za vlastníkov v tom čase nepovažovali, no a v neskoršom období zrejme na radu niekoho si povedali, že budú uplatňovať z titulu vydržania. Takže z týchto skutočností je treba urobiť záver, že žalobu je potrebné zamietnuť. 21. Z kúpno-predajnej dohody vyplýva, že bola uzatvorená dňa 31. 05. 1966 medzi A. D. a C. B., pričom A. D. odpredal C. B. nehnuteľnosť, pozemok pri obecnej ceste v k.ú. A., parcelné č. 81/3 (nová 96) vo výmere 7 áre, 37 m2 za sumu 2000,-Kčs. Podľa kúpno-predajnej dohody kupujúci pred svedkami členmi Rady MNV hotovosť dvetisíc korún vyplatil čo obaja potvrdzujú. Horeuvedená dohoda bola prejednaná aj na rade MNV kde členovia rady zároveň potvrdzujú platnosť dohody a vyplatenie a prevzatie sumy 2 000,-Kčs. Taktiež rada súhlasí s tým, aby cez tento pozemok žiaden prechod verejný nebol (pešník) a tento B. C. môže ohradiť. 22. Z geodetických podkladov pre výpočet dane vyplýva výška dane za parc. č. 94/3 a 96/0. 23. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre Obec Medzianky vyplýva, že ako vlastník parcely E KN 81/3 o výmere 829 m2 je zapísaný A. D. na základe Rozhodnutia Správy katastra vo Vranove nad Topľou o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. sp. Z 783/2010 zo dňa 30.03.2010-15/10. Dedičstvo D 182/72 pol. vz. 76/1978. 24. Z uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou 2D 2542/93 vyplýva, že súd schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi C. B.. 25. Z odpovede na výzvu súdu obce Medzianky zo dňa 04. 10. 2024 vyplýva, že parcela reg. E KN č. 81/3, k.ú. A. pozostáva zo 4 parciel registra C KN, a to C KN 96, 95/2, 95/3 a 95/4. Obec Medzianky

v súčasnosti disponuje vo vzťahu k pozemku parc. reg. E KN č. 81/3 daňovým priznaním podaným osobou C. B., nar. XX.XX.XXXX a to daňové priznanie na rok 2005 za pozemok parcelu č. 96, ktorá je súčasťou parcely E KN 81/3. Obec nemá vedomosť o tom kedy podal C. B., nar. X.X.XXXX, prípadne jeho manželka A. B., nar. XX. XX. XXXX daňové priznanie k dani z pozemku E KN 81/3 o výmere 829m2 a odkedy platí daň z tohto pozemku, nakoľko tieto informácie obec nearchivuje a v súčasnosti k nim nemá prístup. 26. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami žaloby, a to najmä výpisom z listu vlastníctva č. XXX katastrálne územie A., kúpno-predajnou dohodou zo dňa 31.05.1966, výsluchom žalobcov, výsluchom svedkov, ako aj ostatným spisovým materiálom, a zistil nasledovný skutkový stav: 27. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, a to pozemkov zapísaných ako parc. č. E KN 81/3 – ostatná plocha o výmere 829 m2. Žalobcovia sú právnymi nástupcami po C. B., nar.: 01. 08. 1937, zomrelom dňa 19. 08. 1993, naposledy bytom: Medzianky. Žalovaný bol ako vlastník pozemku zaevidovaný do katastrálnej evidencie na základe Rozhodnutia Správy katastra vo Vranove nad Topľou o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. sp. Z 783/2010 zo dňa 30. 03. 2010 - 15/10. Právny predchodca žalobcov spolu so žalobkyňou č. 1, ako svojou manželkou nadobudli vlastnícke právo k pozemku na základe kúpno – predajnej zmluvy zo dňa 31. 05. 1966 (ďalej len „kúpna zmluva“) a to za kúpnu cenu vo výške 2.000,- Kčs od právneho predchodcu žalovaného (A. D., manželka E. I.). O nesúlade evidovaného stavu s právnym stavom, sa žalobcovia dozvedeli v období roka 2018, kedy ich sused (C. A.) chcel budovať na vedľajšom pozemku a oboznámil žalobcov s touto nesprávnosťou. Do tohto momentu nemali žalobcovia vedomosť o tom, že nie sú evidovaní ako vlastníci predmetného pozemku. Približne na Veľkú noc 2022 žalobcovia iniciovali stretnutie so žalovaným. Pozemok nie je v blízkosti iných nehnuteľností žalovaného, netvorí s nimi žiaden celok. Kúpna cena bola dohodnutá a aj zaplatená. Zmluva bola podpísaná pred svedkami, ktorí zároveň potvrdili vyplatenie hotovosti za pozemky. Nakoľko je nesúlad medzi stavom právnym a evidovaným, ako aj z dôvodu, že ako vlastník pozemku je evidovaný žalovaný, je daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi C. B., nar. XXXX. 28. Podľa § 137, písm. c) zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 29. Podľa § 7 zákona č. 162/1995 Z.z. Katastrálny zákon, kataster obsahuje tieto údaje: - geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností a katastrálnych území, - parcelné čísla, údaje o parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape, údaje o parcelách registra „E“ evidovaných na mape určeného operátu, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb, údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce,2) údaje o druhoch chránených nehnuteľností, o cene nehnuteľnosti a údaje o využívaní nehnuteľností, vybrané údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo do lesného pôdneho fondu, údaje o bonitovaných pôdnoekologických jednotkách, vybrané údaje na tvorbu a ochranu životného prostredia a vybrané údaje pre iné informačné systémy o nehnuteľnostiach, - údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti (ďalej len „vlastník“) a o inej oprávnenej osobe, ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, a ak ide o cudzinca, iný identifikátor a miesto trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam, - údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach alebo údaje o bodových poliach, - sídelné a nesídelné geografické názvy. 30. Podľa § 70, ods. 1, 2 Katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“.

31. Podľa § 134, ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného k 31.05.1966, ak sa prevádza hnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. K zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. 32. Podľa § 134, ods. 1 OZ účinného od 01. 01. 1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 33. Podľa § 130, ods. 1 OZ účinného od 01. 01. 1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 34. Podľa § 872, ods. 6 OZ účinného od 01. 01. 1992, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona Register „Vyd“ alebo „C“ 35. Ako prvou sa súd zaoberal otázkou či vo veci rozhoduje zákonný sudca, keďže túto skutočnosť namietal právny zástupca žalovaného, ktorý uviedol, že zákon č. 68/2021 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zakotvil novú právnu úpravu konania o vydržaní. Uviedol, že v tomto konaní sa žalobcovia domáhajú, že došlo k vydržaniu, vec mala byť zapísaná do registra „Vyd“ a táto nová právna úprava vylučuje, aby sa o vydržaní rozhodovalo v civilnom konaní podľa CSP, pretože konanie má prebiehať podľa Civilného mimosporového poriadku a z toho potom vyplýva, že rozhoduje v tomto konaní nezákonný sudca. Súd konštatuje, že cieľom konania o potvrdení vydržania je zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu príslušným súdom. Uvedené sa presunulo z právomocí notárov do právomocí súdov. „Notársky poriadok od prvého dňa svojej účinnosti, t. j. od 01.01.1993 zaviedol v § 63 inštitút osvedčenia vyhlásenia o vydržaní, ktorého účelom bolo procesne upraviť nesporové vydržanie. Sporové vydržanie sa uplatňovalo určovacou žalobou podanou na súde a nesporové vydržanie sa presadzovalo vyššie uvedeným notárskym osvedčením vyhlásenia o vydržaní.“ (viď ods. 40 nálezu Ústavného súdu II ÚS 484/2015) Ako vyply´va zo vsˇeobecnej cˇasti do^vodovej spra´vy, ide o presun pra´vomoci z nota´rov na su´d. Nejde teda o rozsˇi´renie pra´vomoci aj na dˇalsˇi´ subjekt (su´d) pri zachovani´ su´cˇasnej pra´vomoci nota´rov. To znamena´, zˇe pocˇnu´c dnˇom 1. ma´ja 2021 nota´ri stratia opra´vnenie vyda´vatˇ osvedcˇenie vyhla´senia o vydrzˇani´ vlastni ´ckeho pra´va k nehnutelˇnosti alebo o vydrzˇani´ pra´va zodpovedaju´ceho vecne´mu bremenu podlˇa § 63 Nota´rskeho poriadku (za´kon cˇ. 323/1992 Zb. o nota´roch a nota´rskej cˇinnosti). Ako do^vod pre presun pra´vomoci sa uva´dza evidovanie proble´mov pri aplika´cii su´cˇasnej pra´vnej u´pravy v ra´mci vyda´vania osvedcˇeni´ o vyhla´seni´ vydrzˇania nota´rmi, resp. v niektory´ch pri´padoch aj zneuzˇitie tohto pra´vneho insˇtitu´tu na u´kor u´stavnej ochrany vlastni´ckeho pra´va. Pocˇnu´c dnˇom 1. ma´ja 2021 tak bude su´d jediny´m subjektom opra´vneny´m potvrdzovatˇ vydrzˇanie. Su´dne rozhodnutie nebude pra´vnou skutocˇnostˇou, pretozˇe sa s ni´m nespa´ja vznik, zmena ani za´nik pra´v a povinnosti ´. Bude vsˇak nevyhnuty´m dokumentom pre za´pis nove´ho vlastni´ka, resp. opra´vnene´ho z vecne ´ho bremena do katastra nehnutelˇnosti´. Aj kedˇ po^jde len o za´pis formou za´znamu, bez su´dneho rozhodnutia, ktory´m sa vyhovie na´vrhu, nebude okresny´ u´rad, odbor katastra´lny opra´vneny´ zmenu na liste vlastni´ctva vo vztˇahu k vydrzˇatelˇovi vykonatˇ. Z uvedeného teda vyplýva, že novelou č. 68/2021 Z.z. došlo len k presunu právomoci v prípade nesporových vydržaní z notárov na súdy, ktoré v tomto prípade budú konať podľa Civilného mimosporového poriadku. V prípade, že sa jedná o sporové konanie, nedošlo k žiadnej zmene a naďalej je možné podať žalobu v súlade s § 137 písm. c) CSP o určenie vlastníckeho práva, ak je na tom naliehavý právny záujem. Keďže žalobcovia sa pred podaním žaloby obrátili na žalovaného, ktorý popieral vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov, je zrejmé, že sa nejedná o nesporové konanie, a preto podali návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 137 písm. c) CSP. BSM a naliehavý právny záujem

36. Predmetom konania je určenie, že pozemok zapísaný na LV č. XXX, k. ú. A., parcela registra „E“ s parc. č.: 81/3, výmera: 829 m2, druh pozemku ostatná plocha patrí do dedičstva po poručiteľovi: C. B., nar.: 01. 08. 1937, zomrelom dňa 19. 08. 1993, naposledy bytom: Medzianky. Vo vyjadrení k námietke žalovaného, že žalobkyňa v 1. rade nebola účastníčkou zmluvy, žalobcovia uviedli, že ak žalovaný uvádza, že zo zmluvy údajne nevyplýva, že jej účastníkom je aj žalobkyňa v 1. rade, poukazujú na ust. § 143 OZ účinného ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy a síce, ku 31. 05. 1966, že v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov. Žalobkyňa v 1. rade je uvedená v záhlaví zmluvy, ako manželka C. B.. Skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade bola v čase uzatvárania zmluvy manželkou C. B., nie je sporná. V súvislosti s tvrdením žalovaného o nesprávnosti petitu súd prvej inštancie konštatuje, že pokiaľ sporná nehnuteľnosť patrila do BSM, je nevyhnutné, aby petit žaloby znel tak, že vec patrí do dedičstva v rozsahu BSM (resp. v režime BSM), a to z dôvodu, aby bolo súdu prejednávajúcemu dedičstvo zrejmé, že v dodatočnom konaní o dedičstve bude treba najskôr vyporiadať BSM (len ohľadom novoobjaveného majetku), a až následne sa to, čo z novoobjaveného majetku nepripadlo pozostalému manželovi, „prededí“. V danom prípade priamo zo žaloby vyplýva, že ide o nehnuteľnosť patriacu do BSM, nakoľko poručiteľ uzatvoril kúpnu zmluvu počas trvania manželstva a nebolo preukázané, že na vyplatenie kúpnej ceny použil v celom rozsahu finančné prostriedky získané darom, resp. dedením, alebo že by nehnuteľnosť mala slúžiť osobnej potrebe, resp. výkonu povolania poručiteľa C. B.. (porovnaj rozsudok KS v Trnave č.k. 23Co/135/2022) Súd nie je viazaný doslovným znením petitu, ako ho naformulovali žalobcovia, pretože iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia a ak použitím/doplnením iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobcovia domáhajú, nepostupuje v rozpore so zákonom. Pri formulácii výroku rozhodnutia musí súd dbať, aby vyjadroval z obsahového hľadiska to, čoho sa žalobcovia skutočne domáhajú a zároveň, aby výrok zodpovedal zákonu. Aj keď sa teda žalobcovia domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, z obsahu žaloby je nepochybné, že sa domáhajú určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi v režime BSM. Pokiaľ takáto formulácia nebola obsiahnutá v žalobe, súd bol povinný túto formuláciu doplniť tak, aby výrok zodpovedal ustanoveniu § 137 písm. c/ CSP. Ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho smrťou, vyporiada sa BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi, v ktorom sa určí, čo z majetku patrí pozostalému manželovi a čo patrí do dedičstva, teda civilný súd nie je oprávnený určiť, že predmetom konania je iba 1, keďže druhá polovica patrí žalobkyni v 1. rade z titulu BSM. To je oprávnený určiť iba súd vrámci dedičského konania. Žalobcovia ako dedičia po poručiteľovi, ak chceli dosiahnuť, aby sporná nehnuteľnosť po tom, čo dôjde v dedičskom konaní k vyporiadaniu BSM, bola predmetom dedenia (a teda ku ktorej by potenciálne mali mať ako zákonní dedičia svoj dedičský nárok), ani nemali inú možnosť, ako podať takúto žalobu. Z obsahu žaloby je jasné, že žalobcovia tvrdia, že sporná nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti do BSM poručiteľa a žalobkyne v 1. rade, ktoré BSM poručiteľovou smrťou zaniklo a ako na nehnuteľnosť v tomto režime chcú, aby sa na ňu v dodatočnom dedičskom konaní po poručiteľovi nahliadalo. Súd dospel k záveru, posúdiac túto žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, že žalobcovia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c/ CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. žalobcu. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je. V prejednávanej veci pritom nejde o prípad, kedy by právny záujem na požadovanom určení práva vyplýval z právneho predpisu, keďže žiaden predpis neoprávňuje, resp. neukladá povinnosť niekomu podať takú žalobu, aká je predmetom tohto sporu. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho smrťou, vyporiada sa BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi, v ktorom sa určí, čo z majetku patrí pozostalému manželovi a čo patrí do dedičstva. Žalobcovia ako dedičia teda podľa názoru súdu majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože z tej časti sporných nehnuteľností, ktoré budú patriť po vyporiadaní BSM do dedičstva, budú môcť aj oni ako zákonní dedičia dediť, a teda prípadným vyhovujúcim výrokom súdu by došlo k pozitívnej zmene v právnych pomeroch žalobcov. Len na základe vyhovujúceho rozhodnutia súdu by sa predmetom dodatočného dedičského konania po poručiteľovi C. B. mohla stať predmetná nehnuteľnosť, resp. podiely na nej. Inú

žalobu sledujúcu tento cieľ ani nie je možné podať. Súd uzatvára, že podaná žaloba v tu prejednávanej veci je vhodným nástrojom na odstránenie spornosti práva, žalobcovia majú naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe, pretože vyporiadanie BSM je možné iba v dedičskom konaní, v ktorom súd určí, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi a čo patrí do výlučného vlastníctva pozostalého manžela a následne vyporiada dedičstvo. (porovnaj uznesenie KS v Košiciach, sp. zn. 6Co/65/2024) Súd teda dospel k záveru, že procesné podmienky na podanie predmetnej žaloby sú v tomto prípade splnené. Historická úprava vydržania a možnosť vydržať vec, ktorá do 01. 01. 1992 nemohla byť predmetom vydržania 37. V ďalšom kroku bolo úlohou súdu preskúmať či v danom prípade mohlo dôjsť k vydržaniu nehnuteľnosti a následne, či boli splnené podmienky vydržania zo strany poručiteľa a žalobkyne v 1. rade, ktorí predmetnú nehnuteľnosť nadobudli do BSM. Žalobcovia v podanej žalobe vymedzili predmet konania. Z ich vecnej argumentácie je zrejmé, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti odvodzujú od dlhodobej nerušenej držby poručiteľa a žalobkyne v 1. rade v období rokov 1966 až 1993, kedy poručiteľ C. B. dňa 19. 08. 1993, zomrel. Deklarované obdobie držby veci je pritom osobitne dôležité v kontexte zmien Občianskeho zákonníka. Vývoj nášho objektívneho práva vydržania, držby a práva vlastníctva nehnuteľností je veľmi diskontinuitný a táto skutočnosť spôsobuje výkladové problémy. V „strednom“ občianskom zákonníku (1950 – 1964) má pôvod dnešný pojem oprávnenej držby viazanej na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch 1950 – 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. Občiansky zákonník z roku 1964 do veľkej novely z roku 1982 vydržanie nepoznal a nepoznal ani držbu. Držba sa odvodzovala len výkladom. Aj samotné pozemkové vlastníctvo, resp. presnejšie množina vzťahov fyzických osôb, ktorých predmetom bol pozemok, sa delilo jednak na ustupujúce tradičnejšie súkromné vlastníctvo a na právo osobného užívania pozemkov. Od roku 1982 bolo vydržanie opätovne zavedené, dokonca so spätnými účinkami. Vydržovalo sa do vlastníctva štátu, ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva, ktoré sa po novele zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok, v znení neskorších predpisov ex lege transformovalo na právo vlastnícke, ak držba pozemku v tom čase pretrvávala. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01. 01. 1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Od 01. 01. 1992 nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka, ktorá podstatným spôsobom transformovala inštitút vydržania nehnuteľnosti v prospech fyzickej osoby. Uvedená novela započítavala dobu dovtedajšej držby do splnenia predpokladov vydržania. Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 OZ bola zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992. Z prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 OZ v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočňovanú pred 1. januárom 1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania pred týmto dňom (§ 135a ods. 3 OZ v znení do 31. decembra 1991) alebo išlo o osobu nespôsobilú vydržať vlastnícke právo (právnická osoba). (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.) To zároveň dáva odpoveď aj na námietku žalovaného, že pôvodne bola táto parcela aj v čase dedičstva ako stavebný pozemok, to znamená, že podľa jeho názoru takýto stavebný pozemok nebolo možné vydržať, pretože k tomuto stavebnému pozemku bolo možné zriadiť iba právo osobného užívania a vlastníctvo mohol nadobudnúť vydržaním iba štát. To je v súlade s tou úpravou zákona 131/82, ktorý bol účinný v čase od 01. 04. 1983 do 31. 12. 1991, § 135a ods. 2 to znamená, že stavebný pozemok nebolo možné vydržať. Súd konštatuje s poukazom na § 134 OZ účinný od 01. 01. 1992 a komentár k tomuto zákonu, že ku dňu smrti poručiteľa – 19.08.1993 bolo možné vydržať aj pozemok, ktorý podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné vydržať iba do vlastníctva štátu. Splnenie podmienok vydržania 38. Poslednou, avšak najdôležitejšou otázkou, ktorú súd musel preskúmať, bolo, či u poručiteľa C. B. a jeho manželky došlo k splneniu podmienok vydržania. Vydržanie patrí ku všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec, vrátane bytov a nebytových priestorov, ktorá je individuálne určená. K zákonným predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu; b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu

vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný, alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.4Cdo/287/2006). Taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14. 11. 2018) Zároveň súd poukazuje na judikát R 32/2011 podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010) Obdobím, ktoré súd posudzoval teda bolo obdobie od 31. 05. 1966 do 19. 08. 1993. 39. Súd dospel k záveru, že medzi poručiteľom C. B. a právnym predchodcom žalovaného A. D. bola dňa 31. 05. 1966 uzatvorená kúpno-predajná zmluva, ktorou A. D. odpredal C. B. pozemok v k.ú. A., parc. č. 81/3 vo výmere 7 árov, 37 m2 za sumu 2 000,-Kčs, ktorú toho istého dňa priamo pri podpise zmluvy zaplatil. Zmluva bola podpísaná predávajúcim aj kupujúcim a piatimi členmi MNV, z ktorých dvaja boli zároveň podpísaní aj ako svedkovia a potvrdili vyplatenie sumy 2 000,-Kčs. Žalovaný namietal, že podpis patrí A. D. ako právnemu predchodcovi žalovaného a odôvodnil to skutočnosťou, že A. D. bol vždy uvádzaný s prídavkom Onder. Súdu predložil ako dôkaz kúpno-predajnú zmluvu z 29. 04. 1936 a uznesenie Okresného súdu v Giraltovciach z 12. 06. 1939, kde bol A. D. označený ako Michal Bašista Onder. Pôvodne navrhoval aj znalecký posudok písmoznalcom, avšak následne od neho upustil a taktiež predložil súdu kópiu listu MUDr. Vladimíra Bašistu, ktorý taktiež uviedol, že A. D. používal prídavok Onder. Súd je toho názoru, že žalovaný účinne nepoprel, že zmluvu uzatvoril A. D. ako právny predchodca žalovaného. To, že existujú dokumenty s označením A. D. I. (z obdobia takmer 30 rokov pred uzavretím zmluvy), nevylučuje, že následne mohol podpísať zmluvu ako A. D., najmä keď na zmluve je aj ďalších 5 podpisov členov MNV, ktorých pravosť žalovaný nenamietal. Títo zároveň potvrdili, že došlo aj k odovzdaniu sumy 2 000,-Kčs za pozemok, čo potvrdila vo výsluchu aj žalobkyňa v 1. rade. Na základe týchto skutočností a s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015 súd konštatuje, že C. B. a jeho manželka žalobkyňa v 1. rade boli pri vstupe do držby dobromyseľnými v tom, že pozemok im patrí, keďže C. B. uzavrel kúpnu zmluvu počas trvania manželstva so žalobkyňou v 1. rade a za pozemok zaplatil kúpnu cenu. Nakladanie s vecou ako s vlastnou bolo preukázané výsluchmi žalobcov a svedkov, ktorí všetci potvrdili, že tento pozemok patril rodine Sochových, ktorí od začiatku s pozemkom nakladali ako s vlastným. Pozemok si oplotili, vyvozili z neho kamene, ktoré sa na ňom nachádzali a následne ho roky využívali ako záhradu. Túto skutočnosť žalovaný nijak nevyvrátil, nakoľko k využívaniu pozemku žalobcami predložil iba vyjadrenie MUDr. Vladimíra Bašistu, ktorý uviedol, že ako deti sa na pozemku hrávali, avšak vzhľadom k tomu, že on sa narodil v roku 1956 a C. B. predmetný pozemok kúpil v roku 1966, tak táto skutočnosť nie je nemožná, nakoľko A. L. D. mal v čase kúpy už 10 rokov a mohol sa tam dovtedy hrať. Taktiež uviedol, že v 60.-80. rokoch slúžil ako pasienok pre zvieratá, avšak zároveň uvádza že v roku 1983 sa odsťahoval do zahraničia, čiže minimálne o osemdesiatych rokoch nemal zrejme taký prehľad, aby mohol tvrdiť, že slúžil ako pasienok. Taktiež manželka žalovaného uviedla, že si nepamätá, kedy bol pozemok oplotený a žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca pozemok neužíval a neoplotil až do roku 1990 kedy tadiaľ išla skratka na železničnú stanicu. V inom svojom

vyjadrení uviedol, že po smrti svojho starého otca a po dedičskom konaní zisťoval, v akom stave sa nachádzajú pozemky, ktoré zdedil. Takto zistil aj to, v akom stave je parc. 81/3 KN a pri jej obhliadke sa stretol s poručiteľom C. B., ktorý sa ho pýtal, či môže pozemok užívať. Žalovaný mu užívanie odsúhlasil, avšak výslovne zdôraznil, že v prípade, ak ho bude potrebovať, musí ho uvoľniť. Ak by sa ho žalobca v roku 1972 pýtal či môže pozemok užívať, aký by mal dôvod ho ďalších 18 rokov neužívať, najmä keď užívanie potvrdili všetci žalobcovia aj ďalší vypočutí svedkovia. Na základe vyhodnotenia výpovedí, vyjadrení a ďalších dôkazov súd dospel k záveru, že C. B. a jeho manželka predmetný pozemok užívali ku dňu smrti poručiteľa C. B. minimálne po dobu 10 rokov. Čo sa týka posúdenia, či išlo o držbu dobromyseľnú alebo nie, súd taktiež dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že v roku 1972 navštívil C. B. a oznámil mu, že je vlastníkom tohto pozemku. Túto skutočnosť potvrdila jedine manželka žalovaného. Dokonca priamo žalovaný uvádza jednotlivé skutočnosti, ktoré sa mali udiať v roku 1972, odlišne. Vo vyjadrení z 27. 12. 2023 uviedol, že C. B. ho pri stretnutí v roku 1972 žiadal či môže pozemok užívať a že nespomenul žiadnu zmluvu, avšak v čestnom prehlásení z 27. 12. 2023 ktoré bolo priložené k vyjadreniu sa uvádza, že C. B. žalovanému uviedol, že mal dohodu o kúpe s jeho dedom, avšak zmluvu mu neukázal a taktiež že on mu povedal, že pozemok zdedil a o žiadnej zmluve nevie. Už táto samotná skutočnosť zakladá pochybnosti o tom či sa uvedené stretnutie udialo a v spojení s ďalšími skutočnosťami je odôvodnený záver, že k predmetnému stretnutiu nikdy nedošlo. Ohľadom tvrdenia žalovaného, že z dedičského rozhodnutia na základe ktorého zdedil žalovaný predmetný pozemok, sa mohol C. B. dozvedieť o vlastníctve žalovaného k predmetnému pozemku, súd uvádza, že C. B. nebol účastníkom dedičského konania a teda mu rozhodnutie doručované nebolo. Čo sa týka roku 1990, kedy C. B. s manželkou darovali žalobcovi v 2. rade dom a pozemok pod domom, tak táto skutočnosť taktiež nevylučuje to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto konania nechceli darovať. Táto skutočnosť teda nijak nezakladá nedobromyseľnosť žalobcov na základe ktorej by bolo možné tvrdiť, že vedeli, že pozemok im nepatrí, a preto ho synovi nedarovali. Súd teda dospel taktiež k záveru, že držba bola po celú dobu až do smrti poručiteľa dobromyseľná a na základe vyššie uvedených skutočností preto súd žalobe vyhovel a priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Len na doplnenie súd pripomína judikát R 32/2011 podľa ktorého určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Súd sa preto nezaoberal ďalšími okolnosťami, ktoré nastali po 19. 08. 1993. 40. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 41. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 42. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešní žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.