Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 10Csp/61/2025 8825201686 18. 06. 2026 JUDr. Martin Kopina ECLI:SK:OSVT:2026:8825201686.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinom Kopinom v spore žalobcu: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, C. XX, okr. Vranov nad Topľou a 2/ D. E., nar. X.X.XXXX, F. XX, okr. G., obaja zast. JUDr. Igor Šafranko, advokát AK, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanej: 365.bank, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 47 232 471, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 651,36 eur, t a k t o rozhodol: I. Žalovaná je p o vi n n á zaplatiť žalobcovi v 1/rade 60,- eur a žalobcovi v 2/rade 60,- eur, obom do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žalobca 1/ a žalobca 2/, každý z nich, m a j ú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak počítaný iba zo sumy priznanej vo výroku I. tohto rozsudku každému z nich ako zo základu pre výpočet týchto trov konania. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. V konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4Csp/32/2024, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok, boli žalobcovia v postavení spotrebiteľov úspešní vo všetkých uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 4Csp/32/2024, z 10.6.2025, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.8.2025 ( ďalej len „Základné konanie“ ). Výrokom I., súd určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka číslo 1683961970 zo dňa 15.12.2016 je bezúročný a bez poplatkov.“ Výrokom II. zaviazal žalovanú vydať nám „bezdôvodné obohatenie vo výške 351,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 351,36 eur od 1.8.2024 do zaplatenia a určil neprijateľnosť dvoch zmluvných podmienok, a to: „IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970, zo dňa 15.12.2016, uvedená v časti [4] Práva a povinnosti zmluvných strán, bod 4.5, v znení: „Banka a Dlžník/Spoludlžník sa dohodli, že Banka si môže započítať svoje pohľadávky zo ZoÚ voči pohľadávke Dlžníka/Spoludlžníka z ktoréhokoľvek účtu alebo vkladu vedeného Bankou. Banka je z tohto dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek prevod peňažných prostriedkov, či inak neumožniť Dlžníkovi/Spoludlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek účte Dlžníka/Spoludlžníka alebo s vkladom Dlžníka/Spoludlžníka, s čím Dlžník/Spoludlžník podpisom ZoÚ súhlasí.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970, zo dňa 15.12.2016, uvedená v časti [6] Záverečné ustanovenia, bod 6.4, v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom poradí: a]
náklady spojené s poistením (ak bolo uzavreté) b] poplatky podľa ZoÚ, c] úrok z omeškania, d] zmluvný úrok z Úveru, e] splátka istiny Úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.“ Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zák. č. 250/2007 Z. z.: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ Ako spotrebitelia si uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ( ďalej len „PFZ“ ) za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré boli nútení brániť sa v základnom konaní. PFZ má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa obchodník nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný. Slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. V tejto súvislosti dávajú žalobcovia do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR ( napr. ochrana osobnosti ), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala, nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť. Nakoľko žalobcovia sú spotrebiteľmi, ktorí úspešne uplatnili porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy. 1/ PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uplatňujú vo výške 100 eur. 2/ PFZ vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu si uplatňujeme vo výške 351,36 eur, to je o sumu, o ktorú sa žalovaná na náš úkor bezdôvodne obohatila. Vo vzťahu k dvom v Základnom konaní judikovaným neprijateľným zmluvným podmienkam, si uplatňujú PFZ za každú vo výške 100 eur, spolu vo výške 200 eur. Žalovaná v súdnych konaniach opakovane zotrváva na platnosti predmetných zmluvných podmienok. Spolu si za štyri porušenia spotrebiteľského práva žalovanou v Základnom konaní, uplatňujú žalobcovia PFZ vo výške 651,36 eura. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v Základnom konaní, t. j. rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 4Csp/32/2024, z 10.6.2025 a jeho odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na PFZ a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Žalobcovia navrhujú, aby v prípade úspechu žaloby, bolo v rozsudku vyjadrené, v akej výške bolo PFZ priznané, ku ktorému zo štyroch porušení spotrebiteľského práva, a to z dôvodu, že ak by strana konania nepovažovala za správnu výšku PFZ priznanú len vo vzťahu k niektorému zo štyroch samostatných porušení spotrebiteľského práva, ako samostatných nárokov, len spojených žalobou do jedného konania, aby tak mala strana možnosť domáhať sa nápravy opravným prostriedkom, len ohľadne tej ktorej žalobou spojenej veci. 2. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Finančné zadosťučinenie podľa jej názoru nie je koncipované ako sankcia veriteľovi, ale ako náprava pre dlžníka. Podľa názoru Okresného súdu Martin, sp. zn. 10Csp/59/2017 podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav a to a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované zákonné ustanovenie podľa presvedčenia súdu však nemožno vykladať tak, že právo na primerané finančné zadosťučinenie má každý spotrebiteľ, ktorý vytkne a to úspešne, napr. nejakú vadu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa presvedčenia súdu je ho nutné vykladať tak, že poskytnutím finančného zadosťučinenia má byť kompenzovaná istá ujma, ktorá spotrebiteľovi v dôsledku porušenia práv priznaných mu právnymi predpismi dodávateľom vznikla. Žalobkyňa pri zdôvodňovaní nároku na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur argumentovala tým, že sa jej banka vyhrážala exekúciou, neprestajne jej posielala upomienky, keď sa dostala do omeškania s úhradou splátok a pod.. Obdobne vypovedala aj jej sestra. Obe konštatovali, že je v dôsledku takéhoto postoja banky boli vystresované. Súd konštatuje, že zasielanie upomienok pri omeškaní dlžníka s úhradou splátok, prípadne upozornenie na možné súdne vymáhanie pohľadávky a následnú exekúciu, je štandardný a obvyklý postup veriteľov, ktorí sú bankovými, ale aj nebankovými subjektmi. Je samozrejmé, že dlžník je v takomto období vystresovaný, nakoľko si uvedomuje vlastnú insolventnosť a jej možné následky, čo je opäť pocit, ktorý je u dlžníkov bežný a prirodzený. Na to aby sa mohol žalobca domáhať priznania primeraného finančného zadosťučinenia je potrebná, aby mala v prvom rade právoplatný rozsudok, v tomto prípade o určení neprijateľných zmluvných podmienok. Bez existencie takéhoto právoplatného rozhodnutia nie sú splnené podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovanému nie je jasné z čoho vychádzali žalobcovia pri určení výšky finančného zadosťučinenia a prečo žiadajú od žalovanej sumu 651,36 eur. V žalobe žalobca uvádza, že nárok, ako ho požaduje zohľadňuje skutočnosť, že žalovaná v zmluve použila 2 neprijateľné zmluvné podmienky a za každé z týchto porušení spotrebiteľského práva si uplatňuje PFZ vo výške 100 eur. Vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru si uplatňuje žalobca PFZ vo výške 100 eur a vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu si uplatňuje PFZ vo výške 351,36 eur. Žalobca výšku finančného zadosťučinenia žiadnym spôsobom neodôvodnil a ani v tomto smere nepredložil a nenavrhol žiaden dôkaz. „Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje okresný súd (sp. zn. 3Obo 147/2007, 6Obo 302/2006) napriek tomu, že v súvislosti s priznanou výškou finančného zadosťučinenia je treba uviesť, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok, totiž vyplýva, že je treba mať na zreteli, že finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel“, resp. „prihliadne sa aj na to, aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť“. Inak povedané, aj keď predpokladom priznania finančného zadosťučinenia je v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa to, aby spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na jeho ochranu, je treba zrozumiteľne uviesť, či a ktoré práva žalobcu ako spotrebiteľa boli porušené postupom žalovaného a posudzovanou úverovou zmluvou v danom, konkrétnom - tu v prejednávanom prípade. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobca zdôvodňuje, aké dôkazy v tomto smere označuje, avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia v peniazoch. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností. Súd prihliadne na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Až na základe takto zistených skutočností je možné určiť výšku zadosťučinenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že hlavným kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti (výšku uvedenú v petite nemôže súd prekročiť).“ V tomto smere pritom podľa žalovanej nie je postačujúce, pokiaľ žalobcovia navrhujú určitú sumu primeraného finančného zadosťučinenia, avšak túto požadovanú výšku žiadnym spôsobom neodôvodní v tom smere, aký vplyv malo alebo mohlo mať porušenie práva spotrebiteľa na jeho osobu, a to zvlášť za skutkových okolností tohto prípadu. Žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázal nevyčísliteľné straty, ktoré utrpel. Je na voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobcovia zdôvodňujú, aké dôkazy v tomto smere označujú, avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia v peniazoch. 3. Žalobcovia vo svojej replike k vyjadreniu žalovanej uviedli, že podľa názoru žalovanej je podaná žaloba čo do dôvodu a výšky nedôvodná a neprimeraná, pretože nepreukázali porušenie ich spotrebiteľských práv. Právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v základnom konaní je prílohou žaloby, pričom jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom Zmluvou o úvere lepšia splátka č. 1683961970 zo dňa 15.12.2016 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovanej o neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a povinností, len odzrkadľujú jej prístup
k rešpektovaniu príslušných noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. Podľa ust. § 3 ods. 5 in fine zákona o ochrane spotrebiteľa: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ V zmysle rozhodnutia vydaného v základnom konaní je podľa nášho názoru evidentné, že sme na súde úspešne uplatnili porušenie našich práv, ako aj povinností žalovanej ustanovených týmto zákonom resp. osobitnými predpismi, čím sme naplnili hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. V zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukazujeme naviac na formálno-systematický výklad ( argumentum a rubrica ), keďže účelom a zmyslom zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a na nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia. Vo vzťahu k výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.8.2022: „Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol: „Úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícii žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktorý je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bolo možné pozíciu žalovaného subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná ... Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, aké v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom konať konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre ktorá tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobo žalovaný tým, aké porušil svoje povinnosti, ktorá mu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktorá nepochybne súd prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornene a uplynúť určitých časových okamihov daný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru, že citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka nepochybne preukázaná bola a táto podmienka priznania finančného zadosťučinenia bola splnená. Ani skutočnosť, že žalovaný nebol účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko nepochybne súd konštatoval, že subjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný, ktorý nerešpektoval tam vyjadrené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že v danom konaní bol žalobca postupníkom z uvedenej zmluvy. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva len výška primeraného finančného zadosťučinenia.“ Je zrejmé, že uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 15.12.2016 v rozpore so zákonom došlo preukázateľne k porušeniu spotrebiteľských práv a povinností žalovanou. 4. V žiadnom prípade nemožno určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok považovať za satisfakciu, nakoľko ide o zákonný následok majúci základ v primárnom právnom vzťahu, ktorý zavinením žalovanej nebol perfektný a dokonca privodil nám ako spotrebiteľom nielen ekonomickú ujmu. Judikované porušenia vo výroku rozhodnutia súdu je následkom porušenia povinnosti zo strany žalovanej. V žiadnom prípade nemožno výsledok základného konania vnímať ako sankciu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Pripustením takejto argumentácie žalovanej by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý má mať sankčný a odradzujúci charakter, keďže zo strany žalovanej dochádza na finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu sa porušovaniu práv spotrebiteľov. V súvislosti s naznačenou argumentáciou o charaktere, zmysle a účele inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia dávame do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.5.2017: „Inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so zničením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody ( punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie ) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najme druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.“ Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považujeme uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Nami uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovanú, ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len na žalovanej, aby sa nedopúšťala recidívy v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami spotrebiteľov. Primeranosť sumy 651,36 eur je vzhľadom najmä na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. Žalovaná nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť a porušenie svojich zákonných povinností alibisticky ospravedlňuje. Uvedená výška je podľa nášho názoru nanajvýš v minimálnej miere primeraná aj s ohľadom na výšku sankcií ( pokút až do výšky 50 000 eur ), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Národná banka Slovenska. Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovanej voči svojim pochybeniam je uplatnená suma nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by kritériom posudzovania primeranosti mala byť aj recidíva porušovania spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia spotrebiteľského práva. Podľa § 4 ods. 10 zákona o ochrane spotrebiteľa: „Ak predávajúci porušuje povinnosť uloženú súdom alebo osobitným predpisom zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky, považuje sa také konanie za osobitne závažné porušenie povinnosti predávajúceho.“ Dávame do pozornosti, že žalovaná v základnom konaní neprejavila žiadnu sebareflexiu, ale súdne konanie sa snažila využiť vo svoj prospech, avšak výsledok základného konania dokazuje, že toto jej právo súdiť sa, nemalo oporu v hmotnom práve, hoci už má skúsenosti a vedomosti z iných obdobných súdnych konaní o nesprávnosti svojej argumentácie, v ktorých už bola so svojimi právnymi názormi neúspešná. Ak by sme analogicky použili terminológiu trestného práva, tak súdy by mali, pri úvahách o PFZ, zohľadňovať v neprospech dodávateľov, v ich postupoch voči spotrebiteľom, tzv. špeciálnu recidívu dodávateľov, teda PFZ zvyšovať a nie znižovať. Napokon súdu je z jeho rozhodovacej činnosti dozaista známe, že žalovaná dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek množstvu rozsudkov vydaných proti žalovanej, táto neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na úkor spotrebiteľov obohacovať. V rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 10CoCsp/98/2022 zo dňa 25.1.2023, poskytol v rámci odôvodnenia súd jednouché odporúčanie pre dodávateľa, ktorý bol ako protistrana v konaní neúspešný: „Dodávateľ má súčasne jednoduchú motanísk sa plateniu finančného zadosťučinenia, prípadne aj iným zodpovednostným následkom v iných úverových prípadoch vyhnúť, a to tým, že bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi predpismi SR. Súčasne má za to, že priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.500 eur nepredstavuje neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobcu, pri zohľadnení všetkých krokov, ktoré musel žalobca podniknúť, aby úspešne uplatnil svoje právo.“ V skutkovo a právne obdobných veciach poukazujeme na aktuálne rozhodnutia, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 22CoCsp/22/2024–166 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška PFZ 1 500,- €, a rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoCsp/9/2024–138 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška PFZ 500 eur, t. j. viac ako 50 % zo sumy požadovanej dodávateľom nedôvodnou žalobou v tzv. základnom konaní. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 22CoCsp/8/2023 zo dňa 30.03.2023, podľa ktorého „je primerané finančné zadosťučinenie v neproporcionálne nízkej výške 100 eur. Odvolací súd preto považoval odvolanie žalobcov v tejto časti za dôvodnú“. Pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie novelizované ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje vznik ani hrozbu ujmy. Vo vzťahu k argumentácii, že nám nevznikla žiadna ujma, poukazujeme na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019: „Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ Z dikcie citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a odôvodnenia dovolacieho súdu je zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienku vzniku, resp. preukazovania akejkoľvek ujmy. Jedná sa iba o neprípustný extenzívny výklad contra legem žalovanej. Poukazujú, že ujma, ktorá konaním žalovanej vznikla nebola len v akademickej rovine, pretože porušenie zo strany žalovanej malo bezpochyby aj majetkový charakter. Zároveň uplatňovaním nášho legitímneho nároku v súdnom konaní bol narušený nielen náš bežný život. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Poukazujú na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/12/2025 zo dňa 30.9.2025, ktorým odvolací súd nepovažoval za primeranú sumu PFZ 50 eur a zmenil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13Csp/111/2021 zo dňa 13.06.2023, pričom za porušenie spočívajúce v NZP priznal za každú NZP po 100 eur a za bezúročnosť a bezpoplatkovosť, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia priznal sumu v úrovni cca 57 % zo sumy obohatenia dodávateľa. Vo vzťahu k 100 eurám za jednu NZP z najnovších rozhodnutí poukazujeme na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 18CoCsp/4/2025-85 zo dňa 29.5.2025, z ktorého vyberáme odsek 21. odôvodnenia: „Primeraná povahe a rozsahu mnohonásobného porušenia práv žalobcov (predloženie spotrebiteľskej zmluvy s 5 neprijateľnými zmluvnými podmienkami na podpis spotrebiteľom) je suma 100 eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 500,- eur. Súdom prvej inštancie priznanú suma 50 eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažuje za dostatočnú vo vzťahu reálnemu a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv.“ Vo vzťahu k 100 eurám za jednu NZP z najnovších rozhodnutí poukazujeme aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 22CoCsp/8/2025-110 zo dňa 9.6.2025, z ktorého vyberáme odsek 19. odôvodnenia: „Vzhľadom na porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zo strany žalovanej, sa priznanie finančného zadosťučinenia javí ako dôvodné. Nie však v plnej výške ako si žalobca uplatnil 300 eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku ( 2.400,- eur ). Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto odvolací súd pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil skutočnosť podania žaloby, priebeh samotného súdneho konania a dospel k záveru, že primeraná povahe a rozsahu mnohonásobného porušenia práv žalobcu (predloženie spotrebiteľskej zmluvy s 8 neprijateľnými zmluvnými podmienkami) je suma 100,- eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 800 eur. Súdom prvej inštancie priznanú suma 50 eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažuje za dostatočnú vo vzťahu reálnemu a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu takáto suma vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa. Suma vo výške 800 eur poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi dostatočnú satisfakciu a kompenzáciu nekomfortnej situácie vedenia spotrebiteľského sporu voči žalovanej ako dodávateľovi. Odvolací súd poznamenáva, že časový aspekt na uplatnenie a výšku žalobcom uplatneného nároku nemá relevanciu.“ Poukazujú aj na aktuálne rozhodnutia čo do priznanej výšky za každú judikovanú NZP, v ktorých súdy priznali až 300 eur za každú NZP. Ide o rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 24Csp/101/2023 zo dňa 22.2.2024 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 9CoCsp/22/2024-140 zo dňa 7.8.2024 a rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. SK-2Csp/26/2023-102 zo dňa 30.1.2024 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13CoCsp/28/2024-140 zo dňa 5.11.2024. 5. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcovi uviedol, že žalovanému nie je jasné z čoho vychádzali žalobcovia pri určení výšky finančného zadosťučinenia a prečo žiadajú od žalovanej sumu 651,36 eur. Žalobcovia výšku finančného zadosťučinenia žiadnym spôsobom neodôvodnili a ani v tomto smere nepredložili ani nenavrhli žiaden dôkaz. Žalobcovia vo svojej replike uvádzajú že považujú uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu a zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Primeranosť sumy 651,36 eur je podľa žalobcov vzhľadom na postoj žalovanej a intenzitu
porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcov o tom, že v rozhodovacej praxi prevažujú rozhodnutia, v ktorých súdy priznali primerané finančné zadosťučinenie vo výške v akej bola, v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo v súvislosti so snahou dodávateľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľov obohatiť uplatnená. Právnemu zástupcovi žalobcov je určite známa aj rozhodovacia prax súdov vo veci priznávania primeraného finančného zadosťučinenia, v zmysle ktorej nie je priznávaná uplatňovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia. V súčasnosti súdy Slovenskej republiky priznávajú v obdobných sporoch primerané finančné zadosťučinenia vo výške rádovo od 50 eur do maximálne 300 eur. Žalovaná nepovažuje nimi uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Tak ako uviedol žalovaný v predošlom vyjadrení nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobcovia zdôvodňujú, aké dôkazy v tomto smere označuje, avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia v peniazoch. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností. Súd prihliadne na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Až na základe takto zistených skutočností je možné určiť výšku zadosťučinenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že hlavným kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti (výšku uvedenú v petite nemôže súd prekročiť).“ V tomto smere pritom podľa žalovanej nie je postačujúce, pokiaľ žalobcovia navrhujú určitú sumu primeraného finančného zadosťučinenia, avšak túto požadovanú výšku žiadnym spôsobom neodôvodnia v tom smere, aký vplyv malo alebo mohlo mať porušenie práva spotrebiteľa na jeho osobu, a to zvlášť za skutkových okolností tohto prípadu. Žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali nevyčísliteľné straty, ktoré utrpeli. Je na voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobcovia zdôvodňujú, aké dôkazy v tomto smere označujú, avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia v peniazoch. 6. Súd oboznámil žalobu, vyjadrenia k nej a listinné dôkazy, a to: žaloba vo veci samej, žalobcom pripojený rozsudok Okresného súdu Vranov sp. zn. 4Csp/32/202, vyjadrenia žalobcov a žalovanej prostredníctvom právnych zástupcov k žalobe. 7. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav veci: V konaní Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4Csp/32/2024 zo dňa 10.6.2025 bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd rozhodol takto: I. Súd určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka číslo 1683961970 zo dňa 15.12.2016 je bezúročný a bez poplatkov. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 351,36 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumu 351,36 Eur od 01.08.2024 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamieta. IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970, zo dňa 15.12.2016, uvedená v časti Práva a povinnosti zmluvných strán, bod 4.5, v znení: „Banka a Dlžník/Spoludlžník sa dohodli, že Banka si môže započítať svoje pohľadávky zo ZoÚ voči pohľadávke Dlžníka/Spoludlžníka z ktoréhokoľvek účtu alebo vkladu vedeného Bankou. Banka je z tohto dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek prevod peňažných prostriedkov, či inak neumožniť Dlžníkovi/Spoludlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek účte Dlžníka/Spoludlžníka alebo s vkladom Dlžníka/Spoludlžníka, s čím Dlžník/ Spoludlžník podpisom ZoÚ súhlasí.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970, zo dňa 15.12.2016, uvedená v časti [6] Záverečné ustanovenia, bod 6.4, v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom poradí: a] náklady spojené s poistením (ak bolo uzavreté) b] poplatky podľa ZoÚ, c] úrok z omeškania, d] zmluvný úrok z Úveru, e] splátka istiny Úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VI. Za konanie o určenie bezúročnosti a bezplatkovosti úveru súd nárok na náhradu trov konania žalobcovi 1. rade a žalobcovi v 2. rade nepriznáva. VII. Za konanie o vydanie bezdôvodného obohatenie súd priznáva žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením. VIII. Za konanie o určenie neprijateľných zmluvných podmienok súd priznáva žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 8. Žalobcovia podanie žaloby odôvodnili tým, že so žalovanou uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Ide o Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970, zo dňa 15.12.2016. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 10.00 Eur, ktorý sa zaviazali žalovanému zaplatiť v 96 mesačných splátkach, výška prvej až predposlednej splátky 161,74 eur a výška poslednej splátky 161,09 eur, s konečnou splatnosťou úveru dňa 10.12.2024. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 1 výške 12,60 %, priemerná RPMN vo výške 10,00 % a odplata za poskytnutie úveru 11,90 %. Na predmetný úver doposiaľ zaplatili splátky spolu vo výške 10.351,36 eur. Žalovanej na predmetný úver zaplatili splátky spolu vo výške 10.351,36 eur. Pri poskytnutom úvere vo výške 10.000 eur, sú toho názoru, že žalovaná sa na ich úkor bezdôvodne obohatila o sumu 351,36 eur. Bezdôvodné obohatenie vo výške 351,36 eur pozostáva zo splátky vo výške 161,74 eur zo dňa 10. 2. 2022 ( z toho časť 133,86 eur pripadá na istinu a časť 27,88 eur nad istinu poskytnutého úveru ) a splátok zo dňa 10.3.2022 a 10.4. 2022 spolu vo výške 323,48 eur ( 27,88 eur + 161,74 eur + 161,74 eur ). Ohľadom prvého výroku, súd dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, čo je uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ a v dôsledku toho zo zákona nastáva fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ. Súd poukazuje na to, že si je vedomý, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2021 bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 02. 2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor, podľa ktorého z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení do 31. 03. 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet. Súd uvádza, že Súdny dvor EÚ dňa 23. 01. 2025 rozhodol rozsudkom vo veci C-677/23 o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 12. 10. 2023, ktorý súvisí s konaním A.B, F.B proti Slovenskej sporiteľni, a.s. Z bodov tohto rozsudku vyplýva : ,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto povinnosť má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami. 59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak nie, uplatniť svoje práva, najmä právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v článku 14 smernice 2008/48, pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviek stanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice. 60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70) 61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre spotrebiteľa zásadný význam. 62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 71). 63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých ustanovení tejto zmluvy nepostačuje. 64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet RPMN musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“ (porovnaj rozsudok PO sp. zn. 18CoCsp/16/2024, z 30.01.2025 ). K zmluvnej podmienke uvedenej vo výroku rozsudku pod č. IV súd uvádza, že ustanovenia, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednané, ale sú včlenené do textu zmluvných podmienok, sa hrubým spôsobom odchyľujú v neprospech spotrebiteľa od ustanovenia §
581 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná, rovnako nemožno započítať ani premlčané pohľadávky, ďalej pohľadávky ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako ani pohľadávky z vkladov. Obdobnú zmluvnú podmienku určil za neprijateľnú, vo vzťahu k inej banke, Okresný súd Prešov, právoplatným rozsudkom sp. zn. 9Csp/74/2022, zo dňa 28. 11. 2022. Čo sa týka zmluvnej podmienky uvedenej vo výroku rozsudku pod č. V, tak podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Sporné zmluvné ustanovenie však poskytuje dodávateľovi možnosť započítať platby spotrebiteľa na iný účel než istinu a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa a preto je nepochybné, že táto zmluvná podmienka zakladá nevyvážený vzťah medzi stranami, keďže dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. Vzťah sa v tejto otázke stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa až nepredvídateľným. Aj o tejto neprijateľnej zmluvnej podmienke už bolo právoplatne rozhodnuté napr. rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 16Csp/176/2024 zo dňa 3.4.2025. 9.
Na zistený skutkový stav veci súd aplikoval nasledujúce právne normy:
10. Z ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 11. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 12. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 13. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 14. Ako vyplýva z § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 15. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 16. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 17. Ako vyplýva z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 18. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to
aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. 19. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 20. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Po aplikovaní uvedených právnych noriem na zistený skutkový stav veci súd vec takto právne hodnotí. 23. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z. z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch prípade iných predpisov. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa. 24. V danej právnej veci je preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4Csp/32/2024 si žalobcovia v dvoch neprijateľných zmluvných podmienkach úspešne uplatnili svoje práva ako spotrebitelia, keďže na základe uvedeného rozsudku súd v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1683961970 zo dňa 15.12.2016, ktorú žalobcovia uzavreli ako dlžníci so žalovanou ako veriteľom a dodávateľom finančnej služby, súd určil dvojicu neprijateľných podmienok tejto zmluvy. 25. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z. z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch prípadne ďalších predpisov. 26. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak ako je uvedené vyššie ( intenzitu a časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia a podobne ). 27. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie je sankcia za samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v zadosťučinení obsiahnutý.
28. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ je oprávnený uplatniť si nárok na primerané finančné zadosťučinenie samostatnou žalobou na súde, ako tomu žalobca učinil aj v prejednávanom prípade. 29. Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., súd dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu č. k. III. ÚS 420/2025, bode 13. odôvodnenia, kde bolo uvedené, cit.: „Zamietnutie žaloby sťažovateľa je tak postavené na argumentácii, ktorá sa vymyká právnej úprave sťažovateľom uplatneného nároku, tak ako je obsiahnutá v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na to nadväzuje judikatúra najvyššieho súdu, podľa ktorej pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia, pričom jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (R 48/2022) a primerané zadosťučinenie je satisfakčný prostriedok s preventívnou a sankčnou funkciou a okrem satisfakcie má odrádzať dodávateľa od protiprávneho konania (2Cdo/131/2023).“ 30. Finančné zadosťučinenie sa vo všeobecnosti skladá z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených s reparáciou navodeného stavu, ako aj zo satisfakcie za stav, ktorý dotknutá osoba musela trpieť. Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, a všetko čo mu berie čas a kľud. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021 - R 48/2022). Vždy je však potrebné prihliadnuť na to, že pri uplatňovaní takéhoto nároku musí žalobca v žalobe tvrdiť nielen základ uplatňovaného nároku, ale musí uviesť aj okolnosti, na základe ktorých má za to, že jeho nárok je daný práve vo výške, ktorú požaduje (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 14CoCsp/25/2025 zo dňa 23.4.2026). 31. Súd vzal do úvahy všetky faktory dôležité pre výpočet primeraného zadosťučinenia spotrebiteľa, ako aj námietky sporových strán voči vzájomným nárokom, resp. námietky žalovanej voči žalobcovi. Súd vzal do úvahy funkciu výšky zadosťučinenia jeho primeranosti, ktorý má kompenzovať ujmu nemateriálnej povahy a nemá byť jeho úlohou sankcionovanie žalovaného ako dodávateľa (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 25CoCsp/8/2024 zo dňa 28.11.2024). 32. K otázke primeranosti súd hodnotí nasledovné skutočnosti: Hmotnoprávny základ pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5, teda judikované porušenie práv žalobcov ako spotrebiteľov je dané a to rozsudkom sp. zn. 4Csp/32/2024. Žalobou si uplatnili nárok za celkovo 4 podľa jeho názoru porušenia spotrebiteľských práv na základe § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 zákona o spotrebiteľoch, a to v celkovej sume 651,36 eur. Svoj nárok špecifikovali tak, že v základnom konaní, t.j. v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 4Csp/32/2024 v rozsudku zo dňa 10.7.2025 bolo vo výroku I. určené, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov. II., že žalovaný je povinný obom žalobcom zaplatiť bezdôvodné obohatenie v sume 351,36 eur, vo výroku IV. bolo určené, že zmluvná podmienka, podľa ktorej si banka môže započítať svoje pohľadávky jednostranne voči dlžníkovi je neprijateľná a vo výroku V. bolo určené, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere o tom, že dlžník v zmluve vyhlásil, že platby sa majú započítavať v poradí, najprv náklady spojené s poistením, potom poplatky, potom úrok z omeškania a potom zmluvný úrok a potom splátky istiny je tiež neprijateľnou podmienkou.
Podaná žaloba bola koncipovaná síce nejasne a nezrozumiteľne, ale z pohľadu súdu žalobca navrhol, aby žalovaná zaplatila uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne, teda ako solidárny záväzok. 33. Samosudca konštatuje, že podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je možné posúdiť porušenie spotrebiteľských práv viacerých spotrebiteľov ako solidárne právo, teda spoločne a nerozdielne právo voči takémuto porušovateľovi týchto práv, ktorým je v tomto prípade banka, teda žalovaná ako dodávateľ finančných služieb. Ide o výsostne delené nároky, pretože každý spotrebiteľ je svojím samostatným subjektívnym a špecifickým spôsobom poškodený na svojich spotrebiteľských právach. Preto súd túto žalobu rozhodol o delený nárok a žalovaným priznal každému po 60 eur, teda spolu po 120 eur, a to nasledovným spôsobom: Za porušenie práva v I. výroku rozsudku v základnom konaní sp. zn. 4Csp/32/2024, teda určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, súd priznal spolu obom žalovaným 2 eurá, teda každému po 10 eur. A to z dôvodu, že je síce možné konštatovať a teda v základnom konaní to bolo aj vyhlásené, že išlo o porušenie práv spotrebiteľov, ale dôvod vyhlásenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti v ods. 42, vyplýva to z odôvodnenia tohto rozsudku v základnom konaní sp. zn. 4Csp/32/2024, jediný dôvod pre určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti bol ten, že v zmluve neboli uvedené predpoklady použité na výpočet RPMN a obligatórne v takejto zmluve byť mali. Súd poukazuje na to, že si je vedomý, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2021 bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 02. 2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor, podľa ktorého z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení do 31. 03. 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet. Rozsudok v tomto základnom konaní v tejto otázke odkazuje na rozsudok Súdneho dvora v tomto kontexte, ktorý prejednával prejudiciálnu otázku danú Krajským súdom v Prešove v tejto veci. Súd tu síce konštatuje, že išlo o porušenie spotrebiteľských práv, ale nie tak vo výraznej miere a intenzite, aby mali spôsobiť väčší diskomfort spotrebiteľov vo vzťahu k povinnosti, na ktorú boli zaviazaní touto spotrebiteľskou zmluvou, teda ako dlžníci splácať poskytnutý úver. Čiže k tomuto porušeniu ich práv priznal spolu 20,- eur, každému po 10,- eur. Vo vzťahu k druhému výroku v tomto základnom konaní, kde bola uložená povinnosť banke vydať bezdôvodné obohatenie obom žalobcom v sume 351,36 eur, tu si žalobcovia obaja uplatnili voči banke nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 351,36 eur podľa zdôvodnenia žaloby. Tu súd konštatuje, že za toto žalobcom neprináleží žiadne finančné zadosťučinenie. Pretože týmto výrokom nebolo konštatované porušenie spotrebiteľských práv, tak ako ho hmotnoprávne predpokladá § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Tento výrok, teda výrok II. rozsudku v základnom konaní bol len právnym následkom výroku I., kde bola určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť a žalobcom priznáva do istej miery profit, alebo teda keďže bezúročnosť a bezpoplatkovosť je sankcionovaná a žalovaná sa na úkor vlastne tejto bezúročnosti a bezpoplatkovosti bezdôvodne obohatila, tak vydáva toto bezdôvodné obohatenie, alebo teda vracia naspäť žalobcovi. Teda tu nie je možné hovoriť o porušení spotrebiteľských práv v kontexte § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 ako hmotnoprávneho základu pre priznanie primeraného zadosťučinenia. 34. Ale pokiaľ ide o nárok na finančné za zvýšenie podľa žaloby, kde si uplatnili 100 eur za ďalšie porušenie spotrebiteľských práv, a totiž určenie v rozsudku základnom konaní IV., že zmluvná podmienka, kde sa dohodli, že banka si môže jednostranne započítavať svoje pohľadávky voči pohľadávkam dlžníka, tu súd konštatuje, že áno, tu ide o také porušenie spotrebiteľských práv v spotrebiteľskej zmluve, kde spotrebiteľ ako slabšia strana je vystavený do výraznej nerovnováhy voči banke ako silnejšej strany a dodávateľovi finančnej služby, nakoľko dáva banke toto ustanovenie zmluvy, ktoré bolo v základnom konaní vyhlásené za neprijateľné a to jednostrannú veriteľovu výhodu voči dlžníkovi si započítavať akejkoľvek svoje pohľadávky. Za toto porušenie spotrebiteľských práv, teda konkrétne za tento výrok v rozsudku v základnom konaní IV. súd obom žalobcom priznal spolu 50 eur finančného zadosťučinenia, čiže každému po 25 eur. Rovnakú sumu, teda 50 eur spolu, teda každému po 25 eur, súd priznal aj za porušenie spotrebiteľských práv, a to výrok v rozsudku v základnom konaní V., kde bola určená neprijateľná podmienka o poradí, kde o vyhlásení dlžníka o tom, že udeľuje súhlas na porade započítavania si jednotlivých platieb jednostranne zo strany banky, síce dôvodov, ale ako neprijateľnou dohodou a to prioritne na náklady spojené s poistením, postupne poplatky, zmluvný úrok, splátka istiny úveru, teda ešte úrok z omeškania, potom úrok z omeškania, zmluvný úrok a splátka istiny úveru. Toto súd takisto považuje za výrazne zmluvnú podmienku, ktorá kladie do výraznej nerovnováhy povinnosti spotrebiteľa oproti právam banky. Preto zmluvné porušenie zmluvy, ale túto podmienku
vyhlásenú za neprijateľnú v základnom konaní súd takisto priznal žalobcom ako spotrebiteľom finančné zadosťučinenie každému po 25 eur, čiže spolu 50 eur. Celkovo tak teda súd priznal ako delený nárok žalobcu 1. a žalobcu 2. spolu obom po 60 eur. Súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy aj ďalšie relevantné faktory, a totiž výšku poskytnutej istiny úveru, ktorá bola 10.000 eur. Oboma žalobcami vrátenú sumu, ktorá podľa žaloby bola, a to oboma žalobcami teda poskytnutý úver obom žalobcom 10.000 eur a nimi vrátená celkovo suma podľa rozsudku v základnom konaní vrátená suma 10.351,36 eur. Súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti v základnom konaní bola žalovaná zaviazaná im vydať bezdôvodné obohatenie prevyšujúce sumu istiny 10.000 eur, a to 351,6 eur. Súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že úverová zmluva bola uzavretá 15.12.2016 na 96 mesiacov, čiže 8 rokov, a teda platnosť tejto zmluvy skončila de facto splnením alebo mala skončiť splnením do 15.12.2022 a žaloba na vydanie bezdôvodného, teda finančného zadosťučinenia podaná 25.09.2025, čiže necelé 3 roky po splnení. Všetky tieto faktory súd vyhodnotil ako relevantné pre určenie výšky priznaného finančného zadosťučinenia. S tým, že teda hmotnoprávny nárok, na základe ktorých porušení alebo neprijateľných podmienok zmluvy súd priznal už rozviedol vyššie v rozsudku. 35. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 36. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 37. Pri rozhodovaní o trovách konania súd zohľadnil úspech žalobcu. Žalobca bol úspešný v celom rozsahu a preto mu priznal nárok na náhradu trov konanie v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Je prejudikované, že určenie tohto finančného zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, teda súd určil finančné zadosťučinenie tak ako určil vo výroku I., a teda je možné konštatovať plný úspech oboch žalobcov v spore, a teda iba do výšky priznaného zadosťučinenia. 38. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.