Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/104/2022 1022201697 19. 06. 2023 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2023:1022201697.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXX XXXX, štátnej príslušnosti C. D., číslo dokladu totožnosti XXXXXXXXXXXXX, číslo CD: E., adresa trvalého pobytu v zahraničí v meste F. - C., toho času bytom na adrese F. G. XX, H., zastúpený advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., so sídlom advokátskej kancelárie Mariánske nám. 31, Žilina, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného H./XXXXXX z 24. októbra 2022 o administratívnom vyhostení žalobcu, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) č. H./XXXX-XX z 7. júla 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie C. D. (§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 roka. Lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky určil prvostupňový orgán verejnej správy podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na 30 dní odo dňa vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia a poučil žalobcu, že jej márnym uplynutím mu začne plynúť jednoročná lehota zákazu vstupu. 2. Učinil tak poukazujúc na zistenia, podľa ktorých bola u žalobcu ako fyzickej osoby podnikateľa a zároveň prevádzkovateľa reštauračného zariadenia „I. J.“, dňa 1. februára 2022 vykonaná pracovníkmi prvostupňového orgánu verejnej správy v súčinnosti s pracovníkmi Inšpektorátu práce Trenčín a Daňového úradu Prievidza kontrola zameraná na dodržiavanie povinností štátnymi príslušníkmi tretích krajín podľa zákona o pobyte cudzincov a taktiež so zameraním sa na oprávnenosť a legálnosť práce v intenciách udelených povolení na zamestnanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 3. V prevádzke boli kontrolované dve osoby, pani K. J. a jej dcéra, L. C. (spolu ďalej len „pracovníčky“), štátne príslušníčky A. D., ktoré v čase výkonu kontroly pracovali a vykonávali pre žalobcu závislú činnosť a to bez udeleného povolenia na prechodný pobyt za účelom zamestnania a bez povolenia na zamestnanie na území Slovenskej republiky. Kontrolóri nadobudli podozrenie, že žalobca minimálne v čase vykonávania kontroly porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že využil závislú prácu týchto pracovníčok. Zároveň bolo zistené, že žalobca nemal v čase kontroly udelené povolenie na
prechodný pobyt za účelom podnikania resp. žiaden iný druh pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. 4. Následne, na základe písomnej informácie Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 28. februára 2022, bolo skonštatované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania ustanoveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“), v dôsledku čoho mal prvostupňový orgán verejnej správy za to, že žalobca naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. 5. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. H./XXXX-XX z 24. októbra 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie ako správne potvrdil a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol. V odvolacom konaní žalovaný zdôraznil, že podkladom prvostupňového rozhodnutia bola písomná informácia Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 28. februára 2022, ktorá po obsahovej stránke predstavovala písomný záver o výsledku inšpekcie práce po vykonaní súčinnostnej kontroly. Žalovaný mal však vedomosť, že ku dňu jeho rozhodovania došlo k posunu v uvedenom administratívnom konaní, keďže Inšpektorát práce Trenčín vydal dňa 27. júna 2022 rozhodnutie č. XXX/XXXX/X.X/X, ktorým uložil žalobcovi pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktoré žalobca napadol včas podaným odvolaním. O podaním odvolaní rozhodol Národný inšpektorát práce Košice dňa 9. septembra 2022 rozhodnutím č. E._H./XXXX (ďalej len „rozhodnutie Národného inšpektorátu práce“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín v celom rozsahu potvrdil. Národný inšpektorát práce Košice v tomto rozhodnutí potvrdil skoršie závery o protiprávnom konaní žalobcu, spočívajúcom vo využívaní závislej práce štátnych príslušníčok tretej krajiny, bez splnenia podmienok podľa § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“). Z vyššie uvedeného právoplatného rozhodnutia mal žalovaný za jednoznačne preukázané, že žalobca sa dopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. 6. V nadväznosti na námietku žalobcu, že dňa 29. júna 2022 podal na príslušnom oddelení cudzineckej polície žiadosť o udelenie prechodného pobytu, žalovaný skonštatoval, že toto konanie žalobcu považuje za účelové. Z vlastných vyjadrení žalobcu, zachytených v zápisnici o podaní vyjadrenia, totiž vyplýva, že na územie Slovenskej republiky pricestoval 20. septembra 2020 za účelom podnikania v oblasti gastronómie a hneď si podal žiadosť na živnostenskom úrade. Podniká od založenia živnosti (otvoril si reštauráciu „I. J.“), no na území Slovenskej republiky nemá udelený pobyt za účelom podnikania. 7. Žalovaný považoval za nesporné, že žalobca vykonával činnosť, na ktorú mu ako štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebol udelený pobyt, čím konal v hrubom rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Hoci mal žalobca udelené živnostenské oprávnenie, nemal legitímne oprávnenie ako štátny príslušník tretej krajiny podnikať prípadne zamestnávať ďalšieho štátneho príslušníka tretej krajiny. Žiadosť o udelenie pobytu na účely podnikania mal podať už v čase, kedy pricestoval na územie Slovenskej republiky. 8. Na základe uvedeného bol žalovaný toho názoru, že prvostupňový orgán verejnej správy vyhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonania súčinnostnej kontroly v prevádzke žalobcu dňa 1. februára 2022 ako aj zo samotného zistenia, že účastník konania na území Slovenskej republiky podniká ako príslušník tretej krajiny bez udeleného pobytu na uvedený účel, správne, v dôsledku čoho vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení. II. Správna žaloba 9. Žalobca podal voči napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Žalobca úvodom namietal, že dôvodom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení bolo porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu, a to konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Žalovaný následne doplnil, že toto porušenie bolo spôsobené nesplnením podmienky uvedenej v § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti. Nad rámec uvedeného konštatoval, že žalobca sa dopustil aj porušenia ustanovení zákona o pobyte cudzincov, pretože vykonával činnosť, na ktorú mu ako štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebol udelený pobyt. Podľa názoru žalobcu sa však jedná o nový dôvod, skôr neuvedený v prvostupňovom rozhodnutí.
11. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca badal v nesprávnej interpretácii ustanovenia § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, pretože žalovaný vôbec neozrejmil, čo ho viedlo k presvedčeniu a k rozhodnutiu toto ustanovenie aplikovať. Citované ustanovenie je totiž koncipované tak, že policajný útvar môže na základe dôvodov vymedzených v § 82 ods. 2 štátneho príslušníka tretej krajiny vyhostiť a nie, že ho vyhostí (ako je to napríklad uvedené v § 82 ods. 1 citovaného zákona). Žalovaný mal preto v prvom rade skúmať dôvody využitia jeho možnosti a tieto následne v odôvodnení rozhodnutia ozrejmiť. Absencia úvah činí napadnuté rozhodnutie zároveň nepreskúmateľným a nezrozumiteľným pre nedostatok dôvodov. 12. Za nesprávne označil aj závery o podstatnom porušení ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, pretože pani K. J. ako fyzická osoba podnikateľ pre žalobcu nevykonávala závislú prácu, ale vzájomne si boli dodávateľmi a objednávateľmi, za čo jej patrila dodávateľská odmena. Ich zmluvný vzťah bol založený ústnou dohodou, spravovaný kogentnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a vykazoval znaky mandátnej zmluvy podľa § 566 citovaného zákona. Čo sa týka dcéry pani K. J., tá vykonávala na prevádzke práce na základe jej požiadaviek (a nie požiadaviek žalobcu) a rovnako jej sprostredkovala odmenu. 13. Žalobca ďalej namietal, že podkladom rozhodnutia Národného inšpektorátu práce Košice zo dňa 09. septembra 2022 č. E._H./XXXX, mal byť aj obsah zápisníc o podaní informácie spísaných s pani K. J. a jej dcérou, ktoré však neovládajú slovenský jazyk na takej úrovni, aby s nimi v neprítomnosti tlmočníka boli byť takéto zápisnice spísané. Zápisnice ako dôkaz boli teda vyhotovené v rozpore so zákonom. 14. Čo sa týka namietaného nedostatočného zistenia skutkového stavu, žalobca bol toho názoru, že žalovaný mal skúmať aj zákonnosť rozhodnutia Národného inšpektorátu práce Košice zo dňa 09. septembra 2022 č. E._H./XXXX, ktoré tvorilo podklad napadnutého rozhodnutia a nie iba skonštatovať jeho existenciu. Vôbec neskúmal, ako prebiehalo konanie predchádzajúce uloženiu sankcie podľa zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Rovnako neskúmal, či žalobca spĺňa podmienky na udelenie prechodného pobytu, hoci mal vedomosť, že žalobca si o jeho udelenie požiadal. Zanedbať mal aj posudzovanie žalobcovho rodinného a súkromného života, pretože opomenul, že pani K. J. je jeho družkou, s ktorou žije. III. Vyjadrenie žalovaného, replika a duplika 15. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý ju pre jej nedôvodnosť navrhol zamietnuť. 16. Žalovaný vo vyjadrení v zásade zrekapituloval právnu argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí, že žalobca na území Slovenskej republiky nelegálne zamestnával dve štátne príslušníčky A. bez udeleného pobytu na účel zamestnania, sám nemal udelený pobyt na účel podnikania a vykonával podnikateľskú činnosť bez oprávnenia, čím bol naplnený dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. 17. Ku nesprávnej interpretácii citovaného ustanovenia uviedol, že tým, že boli naplnené predpoklady administratívneho vyhostenia – závažné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov, iba využil svoje oprávnenie, ktoré mu zákon o pobyte cudzincov priznáva. 18. Pokiaľ mal žalobca záujem na území Slovenskej republiky vykonávať legálnu podnikateľskú činnosť, mal si prv podať žiadosť o udelenie pobytu na účel podnikania. Túto skutočnosť pritom žalovaný nepovažoval za spornú, keďže sám žalobca doznal konanie rozporné so zákonom, že v prevádzke podnikal spoločne s pani K. J. bez udelenia pobytu na tento účel. 19. Čo sa týka argumentácie žalobcu ohľadom nezákonnosti rozhodnutia Národného inšpektorátu práce ako aj jemu predchádzajúcemu administratívnemu konaniu (aj) v dôsledku nezákonného spísania zápisnice s pani K. J. a jej dcérou, tu uviedol, že nebol daný dôvody aby nevychádzal zo záverov tam uvedených. Uvedené rozhodnutie bolo vydané v rámci samostatného administratívneho konania, pojednávajúceho o odlišnej veci a vydaného odlišným orgánom verejnej správy. 20. Žalovaný zdôraznil, že najpodstatnejšou skutočnosťou administratívneho vyhostenia bol aj tak dôvod, že na území Slovenskej republiky sa zdržiaval neoprávnene, bez platného povolenia na pobyt, nelegálne vykonával podnikateľskú činnosť a nelegálne zamestnával zamestnancov. Dodatočne podanú žiadosť o udelenie pobytu považoval za účelovú a nespôsobilú zvrátiť napadnuté rozhodnutie. 21. K námietke o nerešpektovaní rodinného a súkromného života žalobcu dodal, že vychádzal z jeho vlastných vyjadrení, podľa ktorých nemá na území Slovenskej republiky žiadnych príbuzných, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a v Macedónsku má manželku a sedem detí, ktorých finančne podporuje. Nebolo možné konštatovať, že by došlo k pretrhnutiu akýchkoľvek rodinných väzieb, práve naopak, jeho návratom budú upevnené. Existencia vzťahu s pani K. J. preto označil za narýchlo vykonštruovaný v zámere zvrátiť ich administratívne vyhostenie.
22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý namietal, že podnikať na území Slovenskej republiky možno aj bez povolenia na pobyt a to na základe oprávnenia na podnikanie (ktorým disponoval). Z uvedeného vyvodil, že bol oprávnený zamestnávať zamestnancov, avšak v zápätí odmietol, že by pani K. J. a jej dcéru zamestnával, čím sa nemohol dopustiť nelegálneho zamestnávania. Priznal, že povolením na prechodný pobyt nedisponuje, no na území Slovenskej republiky sa zdržiaval na základe prechodných ustanovení súvisiacich s krízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID-19 § 131i zákona o pobyte cudzincov. Následne zrekapituloval aj všetky zvyšné námietky už skôr uplatnené v správnej žalobe, avšak v prípade nerešpektovania súkromného a rodinného života žalovaným dodal, že na území Slovenskej republiky má syna a dcéru. 23. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý poukázal na celé administratívne konanie vo veci nelegálneho zamestnávania a k nemu prislúchajúce rozhodnutia, ktoré jednoznačne preukazujú, že sa dopustil porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu, a to konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, pretože neboli splnení podmienky ustanovené v § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti v prípade pracovníčok, ktoré zamestnával. 24. Vo vzťahu k podnikaniu žalobcu uviedol, že mu nebol udelený prechodný pobyt na tento účel a na území Slovenskej republiky podnikal neoprávnene. Bez ohľadu na skutočnosť, že disponoval živnostenským oprávnením, s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), fyzickým osobám s bydliskom v štáte, ktorý nie je členským štátom, ktoré nemajú udelený pobyt na území Slovenskej republiky, vzniká živnostenské oprávnenie najskôr dňom udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Tým pádom, bez udeleného prechodného pobytu nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, ani zamestnávať zamestnancov. Prechodné ustanovenie § 131i zákona o pobyte cudzincov mu umožňovalo nanajvýš sa na území Slovenskej republiky zdržiavať, nie však podnikať. Záverom poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu týkajúce sa jeho súkromného a rodinného života. Podľa § 111 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, je žalobca povinný uvádzať pravdivo a úplne všetky požadované údaje v rozsahu ustanovenom citovaným zákonom. Do zápisnice spísanej dňa 7. júla 2022 sa jasne vyjadril, že má sedem detí žijúcich mimo územia Slovenskej republiky, pričom tieto deti majú pobyt na rôznych adresách v rôznych krajinách. Nebolo preukázané, že by niektoré z jeho detí na území Slovenskej republiky žilo. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 25. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa 19. júna 2023. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak a) neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice, b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy. 25. Na úvod správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy a to vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu a ktorý zákonnosť nadväzujúcich rozhodnutí podmieňuje. Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. 26. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil ako správne prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie C. D. z dôvodu, že iným spôsobom závažne porušil všeobecne záväzné právne predpisy (§ 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov) a zároveň o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 roka.
27. Správny súd v prvom rade pristúpil k posúdeniu námietky žalobcu, ktorou brojil voči nedostatočnému zdôvodneniu úvah žalovaného, prečo pristúpil k jeho administratívnemu vyhosteniu, hoci podľa jeho názoru ustanovenie § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, koncipuje administratívne vyhostenie ako fakultatívny a nie obligatórny postup. 28. Pre náležité porozumenie, prečo zákon o pobyte cudzincov diferencuje dôvody administratívneho vyhostenia do dvoch kategórií, podľa ustanovenia § 82 ods. 1, ukladajúc konajúcemu policajnému útvaru vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, a podľa ustanovenia § 82 ods. 2, ponechávajúc dôvody administratívneho vyhostenia javiace sa ako fakultatívnu možnosť, správny súd poukazuje na vývoj príslušnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone o pobyte cudzincov. Práve uvedené delenie totiž nabáda k záverom, že za splnenia niektorých dôvodov policajný útvar cudzinca vyhostiť musí a za iných iba môže. 29. Pôvodná právna úprava dôvodov administratívneho vyhostenia v znení účinnom do 31. decembra 2013 bola formulovaná vo všetkých prípadoch „iba“ ako možnosť a teda oprávnenie príslušného policajného útvaru vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Z dôvodovej správy k citovanému zákonu vyplýva, že v § 82 sa „upravujú podmienky, za ktorých môže policajný útvar vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a ustanovuje, v akých prípadoch zároveň môže policajný útvar udeliť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie jedného roka až desať rokov.“. Zákonodarca stanovením týchto presných podmienok nemienil preniesť na policajný útvar oprávnenie rozhodovať na základe svojej úvahy, či cudzinca administratívne vyhostí, alebo nie, ale vymedzením podmienok mu stanovil ich presný rozsah, za naplnenia ktorého k administratívnemu vyhosteniu má dôjsť. 30. Až novelou č. 495/2013 Z. z. ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, boli pôvodné dôvody administratívneho vyhostenia uvedené pod písm. g) a h) (neoprávnené prekročenie vonkajšej hranice alebo sa úmyselné vyhnutie sa, alebo odmietnutie podrobiť sa hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice; neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky), vyčlenené do samostatného odseku 1 a v ich prípade zákonodarca ustanovil, že za naplnenia týchto dôvodov príslušný policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny vyhostí. Týmto odčlenením sa môže na prvý pohľad javiť, že sa dôvody administratívneho vyhostenia začali rozlišovať na skupinu obligatórnych a fakultatívnych tak, ako to naznačuje žalobca. 31. Z dôvodovej správy k zmienenej novele vyplýva, že k tomuto kroku zákonodarca pristúpil s poukazom na správu Komisie Európskej únie o stave implementácie smernice č. 2008/115/ES a z dôvodu, že pôvodné znenie ustanovenia § 82 nebolo súladné so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica č. 2008/115/ES“), ktorá v čl. 6 ods. 1 nevychádza z predpokladu možnosti, ale nutnosti (nie povinnosti) administratívneho vyhostenia v stanovených prípadoch. 32. Európska únia prostredníctvom tejto smernice apeluje smerom ku členským štátom, aby vo vymedzených prípadoch neoprávneného pobytu vydávali rozhodnutia bezprostredne po naplnení dôvodov. Ide do určitej miery o špecifické dôvody, ktoré so sebou nesú vyššiu intenzitu protiprávneho konania, pretože štátny príslušník tretej krajiny na územie členského štátu vstúpil alebo sa ďalej zdržiava bez akéhokoľvek oprávnenia. Skutkový stav býva pritom nesporný. Jeho ďalšie zotrvanie na území členského štátu je preto absolútne neakceptovateľné. 33. Z ostatných dôvodov (vymedzených už vnútroštátnou právnou úpravou) tento zásah nie je tak citeľný, pretože sa predpokladá, že štátny príslušník tretej krajiny oprávnením na pobyt disponoval (teda vo vzťahu ku vstupu a zdržiavaniu sa na území členského štátu si splnil svoju primárnu povinnosť), avšak toto dodatočne stratil, prípadne sa k hoci oprávnenému pobytu pridružil iný dôvod, pre ktorý jeho ďalšie zotrvanie na území nemožno akceptovať. Naplnenie niektorého z dôvodov však treba riadne preukázať. 34. Inými slovami, zákonodarca sa týmto vymedzením nesnažil nastoliť situáciu, že by dôvody administratívneho vyhostenia boli obligatórne alebo fakultatívne (takéto delenie možno pripustiť nanajvýš gramatickým výkladom), teda, že možnosť príslušného policajného útvaru rozhodnúť postupom podľa § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení, znamená zároveň aj možnosť o ňom (bez ďalšieho) nerozhodnúť. Správny súd je toho názoru, že pokiaľ je konanie o administratívnom vyhostení ovládané zásadou oficiality a teda príslušný policajný útvar je povinný začať konanie ex offo, zákon o pobyte cudzincov mu v jednom jedinom prípade umožňuje cudzinca nevyhostiť a to v prípade predpokladanom v ustanovení § 83 ods. 4 (cudzinec je zraniteľnou osobou alebo má udelený pobyt a administratívne vyhostenie by bolo neprimerané), ktorý sa však vzťahuje tak na administratívne vyhostenie tak podľa § 88 ods. 1 ako aj ods. 2. Nemožnosť vyhostiť štátneho
príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky nezdržiava neoprávnene, možno iba z dôvodov podľa § 83 ods. 5, 6 a 8 zákona o pobyte cudzincov. 35. Z ustanovení zákona o pobyte cudzincov teda nevyplýva, že by mohol policajný útvar na základe svojho uváženia od administratívneho vyhostenia úplne upustiť (alebo ani nezačať konanie o administratívnom vyhostení), resp., že by mohol uložiť iné miernejšie opatrenie alebo sankciu (ako predpokladá napríklad § 89 zákona o pobyte cudzincov v prípade alternatív zaistenia). Konajúci orgán verejnej správy totiž nemôže ignorovať skutočnosti, pokiaľ sú mu známe, ktoré nasvedčujú, že bol naplnený niektorý z dôvodov administratívneho vyhostenia predpokladaný v § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Správny súd je toho názoru, že už iba samotným náležitým ustálením, že bol v celosti naplnený niektorý z taxatívnych dôvodov predpokladaných v § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, je policajný útvar oprávnený rozhodnúť o administratívnom vyhostení. Nie je potrebné, aby tak povediac dvojstupňovo osvedčoval predpoklady administratívneho vyhostenia, kedy by najprv osobitne skúmal naplnenie dôvodov administratívneho vyhostenia a následne by zvažoval a uplatňoval správnu úvahu, či tieto dôvody podľa jeho názoru odôvodňujú administratívne vyhostenie. Na takúto správnu úvahu mu zákonodarca ani nedáva priestor a neposkytuje kritériá, ktoré by mohol zvažovať.. 36. Pokiaľ žalobca namietal, že nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v záveroch o podstatnom porušení ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, tu sa správny súd rovnako stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že ten nebol oprávnený v predmetnom konaní vstupovať do iného administratívneho konania a posudzovať zákonnosť záverov z neho vyplývajúcich. 37. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa na konanie podľa citovaného zákona použije všeobecný právny predpis o správnom konaní. V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“), ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný. 38. Tým, že žalovaný v prejednávanej veci neuplatnil správnu úvahu vo vzťahu ku konštatovaniu porušenia ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ale vychádzal z právoplatného rozhodnutia vydaného Národným inšpektorátom práce, ktoré sa stalo preňho záväzným, bol správny taký jeho postup, v ktorom sa odmietol zaoberať námietkami žalobcu viažucimi sa práve k uvedenému rozhodnutiu. 39. Za nedôvodnú nebolo možné vyhodnotiť ani námietku, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nad rámec dôvodov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí, konštatoval, že žalobca sa dopustil aj porušenia ustanovení zákona o pobyte cudzincov, pretože vykonával činnosť - podnikanie, na ktorú mu ako štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebol udelený pobyt. 40. V prvom rade neuniklo pozornosti správneho súdu, že sám žalobca dal podnet na posúdenie otázky prechodného pobytu na účel podnikania, keď oznámil, že príslušnému policajnému útvaru adresoval žiadosť na jeho udelenie. Nemožno preto vyčítať žalovanému, že na túto námietku reagoval a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s ňou vysporiadal (hoci v širších súvislostiach, ako možno žalobca mienil). Je pravdou, že aj ďalšia argumentácia žalovaného prezentovaná až v priebehu konania pred správnym súdom sa sústredila práve na okolnosti týkajúce sa neoprávneného podnikania a mohla pôsobiť do určitej miery zmätočne, že sa jednalo o ústredný dôvod administratívneho vyhostenia. Tieto vyjadrenia žalovaného však nič nemenia na skutočnosti, že prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie bolo primárne založené na nespornom závažnom porušení ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, pretože neboli splnení podmienky ustanovené v § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti v prípade pracovníčok, ktoré zamestnával. Už len táto skutočnosť naplnila predpoklady administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. 41. Aj sám Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. mája 2022 sp. zn. 1Sak/3/2021 konštatoval, že „Skutočnosť, že sťažovateľka vykonávala na území Slovenskej republiky pracovnú činnosť, ktorá bola v rozpore so zákonom o službách zamestnanosti, ktorá vykazovala znaky nelegálnej práce v zmysle § 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní ako aj v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, predstavovala aj podľa kasačného súdu naplnenie iného spôsobu porušenia všeobecne záväzného predpisu, s ktorým zákonodarca spája sankciu v podobe administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. Predmetné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov smeruje k ochrane verejného záujmu. Týmto verejným záujmom je v posudzovanej veci práve ochrana trhu práce v Slovenskej republike. Kasačný súd preto nemohol prisvedčiť argumentácii a presvedčeniu sťažovateľky o tom, že jej pracovná činnosť nepredstavuje ohrozenie verejného záujmu a nedosahuje intenzity iného spôsobu porušenia všeobecne záväzného predpisu. Práve naopak, legálna pracovná činnosť a s ňou spojené odvádzanie daní a odvodov je povinnosťou všetkých cudzincov vykonávajúcich v Slovenskej republike
zárobkovú činnosť a nemôže samo o sebe viesť k tolerancii voči porušovania povinností cudzinca v oblasti cudzineckého práva a zamestnanosti.“. 42. Správny súd si je vedomý, že zmienený rozsudok pojednáva o porušení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní z pozície zamestnanca, no má za to, že porušenie tohto zákona v pozícii zamestnávateľa je o to závažnejšie a to práve vo vzťahu k sledovanej ochrane verejného záujmu. Je to práve zamestnávateľ, ktorý na jednej strane má plniť povinnosti voči štátu a na druhej strane voči zamestnancovi a tieto nelegálnym zamestnávaním obchádza. Snahu zamestnávateľov ušetriť náklady na pracovnú silu spojenú s daňovými a odvodovými povinnosťami zamestnanca preto nemožno v žiadnom smere tolerovať. 43. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku nerešpektovania súkromného a rodinného života. Sám žalobca totiž nekonzistentne namieta, že raz má na území Slovenskej republiky družku (pričom podľa zákona o pobyte cudzincov sa nejedná o rodinného príslušníka) a inokedy že tu má syna a dcéru. V administratívnom konaní naopak uviedol, že v Macedónsku má manželku a deti. Svoje tvrdenia, ktoré žiadnym spôsobom nepreukázal, sú pre konajúci súd nedôveryhodné a preto ich súd vyhodnotil ako irelevantné a nespôsobilé zvrátiť záver žalovaného. 44. Na pojednávaní vzniesol žalobca námietku nad rámec vymedzených v správnej žalobe, týkajúcu sa ustanovenej tlmočníčky ktorá tlmočila priebeh podania jeho vyjadrenia dňa 7. júla 2022, pretože mala byť v uvedenom čase vyčiarknutá zo zoznamu tlmočníkov a prekladateľov vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Správny súd uvádza, že ide o neštandardný postup, ktorý by mal byť v konaní využívaný výnimočne. Z úradného záznamu zo dňa 7. júla 2022 nachádzajúceho sa v administratívnom spise však vyplýva, že prvostupňový orgán sa snažil dosiahnuť niektorého z tlmočníkov zapísaných v zozname na preklad v jazyku macedónskom, avšak títo boli nedostupní. Následne preto pristúpil k ustanoveniu bývalej tlmočníčky v jazyku albánskom, ktorá v zozname, hoci vyčiarknutá, stále figuruje a ktorá riadne zložila sľub tlmočníka. 45. Správny súd konštatuje, že žalobca nevzniesol žiadne konkrétne námietky týkajúce sa osoby ustanovenej tlmočníčky. Do zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 7. júla 2022 žalobca udelil svoj súhlas s tlmočením ustanovenou tlmočníčkou a vyhlásil, že tlmočeniu v plnej miere rozumie. Pokiaľ argumentoval aj tým, že jeho súhlas bol ovplyvnený situáciou predvedenia na oddelenie cudzineckej polície v putách, správny súd je toho názoru, že hoci tieto okolnosti mohol a mal namietať už v administratívnom konaní a najneskôr v správnej žalobe, nie je im bez ďalšieho možné pripísať akúkoľvek súvislosť s jeho ďalším konaním. Zo zápisnice vyplýva, že otázkam bez výhrad porozumel a vedel na ne odpovedať. Správny súd preto nevyhodnotil námietku ako dôvodnú a osvedčujúcu také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako takého. 46. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietnuť. 47. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].