Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Saz/7/2024 0724100748 06. 08. 2024 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100748.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. A., narodený XX. XXXXXXXXX XXXX, číslo cestovného pasu B., platný do 6. februára 2029, štátny príslušník Tureckej republiky, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: B. XX C. D.. XXX E., č. domu XXX-XX/XX E., A., F., toho času Eurovea Hotel, s.r.o., Pribinova 12, Bratislava, zastúpený Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného č. D./XXXX-X z 2. apríla 2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu G.: D./XXXX-X z 2. apríla 2024, ktorým nebol žalobcovi: A. A., číslo cestovného pasu B., udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e vo výroku I. a II. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. G.: D./XXXX-X z 2. apríla 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobcovi azyl, podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu a taktiež mu neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. 2. Žalovaný úvodom napadnutého rozhodnutia zrekapituloval, že v prípade žalobcu sa jedná už o druhú žiadosť o udelenie azylu, pričom o tej prvej rozhodol žalovaný dňa 22. júna 2021 rozhodnutím č. G.: D./XXXX-X (ďalej len „prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu“) tak, že žalobcovi azyl nebol udelený z dôvodu nenaplnenia podmienok podľa ustanovenia § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle, a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu však bolo v kasačnom konaní zrušené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky dňa 31. januára 2022 rozsudkom sp. zn. 2Sak/5/2021 (ďalej len „rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021“). Následne, v priebehu nového konania o prvej žiadosti o udelenie azylu, žalobca svojvoľne opustil pobytový tábor, kde sa mal zdržiavať, na dlhšie ako 7 dní, v dôsledku čoho bolo nové konanie o jeho prvej žiadosti o udelenie azylu dňa 29. apríla 2022 zastavené. Vzápätí, dňa 23. mája 2022 žalobca opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodol žalovaný dňa 20. januára 2023 rozhodnutím č. G.: D./XXXX-X (ďalej len „druhé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu“) opäť negatívne, a žalobcovi neudelil azyl ani mu neposkytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky pre nesplnenie podmienok ustanovených v § 8, §10, § 13a a § 13b zákona o azyle. Druhé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu bolo zrušené dňa 9. mája 2023
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/3/2023 (ďalej len „rozsudok krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023“) a vrátené žalovanému na ďalšie konanie. 3. V novom konaní o posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu žalovaný zohľadnil doposiaľ zistené skutočnosti, pričom vedený právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023, vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, že patrí ku kurdskej menšine, ktorá má v Turecku problémy, pričom tie mal aj so svojimi spolužiakmi počas štúdia a taktiež v súvislosti s jeho sympatiami k Ľudovodemokratickej strane (ďalej len „HDP“). Ďalej uviedol, že je ateista, čo má podstatný vplyv na jeho život v tak moslimskej krajine, akou je Turecko. Vo vzťahu k vojenskej službe v Turecku uviedol, že v deň jeho odletu z Turecka na Slovensko (kam priletel legálne, pretože tu mal do 14. júna 2020 povolený pobyt na účel osobitnej činnosti – dobrovoľníckej činnosti na Kalvárii v Banskej Štiavnici) ho zastavili na ulici policajti a odovzdali mu povolávací rozkaz, na ktorom bolo napísané, že do 15 dní sa má hlásiť do armády, pričom prevzatie povolávacieho rozkazu podpísal. V ten istý deň ho zastavili aj druhýkrát, avšak už sa preukázal, že mu povolávací rozkaz bol dourčený. Napriek tomu, že si bol žalobca vedomý, že v jeho prípade existujú alternatívy vojenskej služby, z časových dôvodov ich nevyužil a krajinu pôvodu opustil. Po odchode z Turecka dostal do svojej elektronickej schránky predvolanie na nastúpenie do armády. 4. Vo vlastnom posúdení žalobcovej žiadosti žalovaný konštatoval, že nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako to vyplýva z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a zákona o azyle. 5. V prvom rade sa žalovaný vysporiadal s časťou azylového príbehu žalobcu týkajúcou sa problémov kvôli jeho príslušnosti ku kurdskému etniku, pričom nevzhliadol, že by boli v dôsledku uvedeného nejakým vážnym spôsobom obmedzené jeho práva a to tak vo vzťahu ku konaniu jeho spolužiakov (ktorí ho šikanovali), alebo vo vzťahu k jeho sympatiám ku strane HDP, pretože jej členom nikdy nebol a nikdy pre ňu nevyvíjal akúkoľvek činnosť. Z aktuálnych informácií o Turecku, ktoré si žalovaný zabezpečil totiž vyplýva, že problémom sú vystavení aktívni členovia kurdských politických strán, čo nie je prípad žalobcu. Z vyjadrení žalobcu nevyplývalo ani to, že by mu mali byť určité politické názory imputované. 6. Žalovaný ďalej nevzhliadol ako azylovo relevantný dôvod ani ateizmus žalobcu, pretože žalobca nebol v tomto smere prenasledovaný. Žalovaný poukázal na niektoré články Deutche Welle alebo The Guardian, podľa ktorých bol v Turecku zaznamenaný nárast počtu ateistov a čoraz viac je spochybňovaná interpretácia výučby islamu v školách. Aj z prieskumov verejnej mienky v roku 2021 vyplýva, že približne 3 % tureckej populácie sa identifikuje ako ateisti a 2 % neveriaci ľudia. Z verejne dostupných zdrojov nie sú známe žiadne informácie, že by boli osoby hlásiace sa k ateizmu terčom krutého alebo neľudského zaobchádzania do takej miery, že by bolo možné hovoriť o prenasledovaní. Napokon, žiadnym takýmto praktikám nebol žalobca počas jeho života v krajine pôvodu vystavený. 7. Následne sa žalovaný zameral na ťažiskový dôvod žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a to hrozbu trestu za odmietnutie nástupu na výkon základnej vojenskej služby z národnostných dôvodov resp. z dôvodov jeho politického presvedčenia, čo by malo podľa jeho názoru spĺňať atribúty prenasledovania. V tomto smere potom žalovaný ustálil, že v zmysle definície pojmu prenasledovanie, by mohol mať žalobca v Turecku opodstatnené obavy z trestného stíhania alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon jeho vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. 8. Žalovaný konštatoval, že žalobcu považuje za osobu vyhýbajúcu sa povinnej vojenskej službe z dôvodu výhrady svedomia a to napriek skutočnosti, že jeho azylový príbeh, kedy žalobcu podľa jeho tvrdení zastavili v deň odletu na Slovensko policajti a odovzdali mu povolávací rozkaz, vyhodnotil s ohľadom na zadovážené informácie týkajúce sa spôsobu odvodu brancov v krajine pôvodu, ako nedôveryhodný. Žalovaný však jedným dychom dodal, že všetky dôvody týkajúce sa odmietnutia vojenskej služby resp. vyhýbanie sa odvodu vznikli až po odchode žalobcu z krajiny pôvodu a odmietnutie nástupu na vojenskú službu možno hodnotiť ako konkludentné. Na žalobcu teda nahliadal ako na žiadateľa o azyl sur place. 9. Vo vzťahu k naplneniu podmienok pre udelenie azylu, vychádzajúc z ustanovení § 8 písm. a) a § 2 písm. d) zákona o azyle, žalovaný najprv pristúpil k preskúmaniu, či trestné stíhanie resp. trest za odmietnutie povinnej vojenskej služby v Turecku možno považovať za neprimeraný alebo diskriminačný (prenasledovanie podľa písm. d) bodu 4. citovaného ustanovenia ) so záverom, že nebola zistená takáto intenzita. V Turecku nemožno odmietnuť povinnú vojenskú službu z dôvodu výhrady svedomia, pričom odvodom sa vyhýba dovedna približne 550 tisíc mužov.
10. Z dokumentu Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služba, verzia 3.0 október 2023, zverejnenej na stránke GOV.UK vyplýva, že je vo všeobecnosti nepravdepodobné, že by bola osoba vystavená trestu, ktorý by sa rovnal vážnej ujme alebo prenasledovaniu len v dôsledku jej odopretia. V správe sa posudzoval aj konkrétny prípad osoby kurdskej národnosti vyhýbajúcej sa odvodu, pričom bolo konštatované, že v prípade danej osoby neexistovali dôkazy o tom, že by bola vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ak by si odpykal trest odňatia slobody a takéto zaobchádzanie by nepredstavovalo prenasledovanie z dôvodu etnického pôvodu. Zo správ Európskeho úradu pre výhrady vo svedomí vyplýva viacero prípadov, kedy boli osoby odsúdené za vyhýbanie sa vojenskej službe, pričom tresty boli s výnimkou jedného v kratšom trvaní ako 6 mesiacov. V prípade trestu uloženého na 10 mesiacov išlo o súčasť šiestich samostatných trestov. Ani notorické vyhýbanie sa vojenskej službe teda nevedie ku ukladaniu drakonických trestov. 11. Najčastejším trestom po zaregistrovaní v systéme GBTS je však pokuta, ktorá sa pohybuje v rozmedzí približne 0,14 do 0,28 britských libier za každý deň neprítomnosti. Trest odňatia slobody za nezaplatenie pokuty nemožno udeliť. Nech už by bola výška akákoľvek, jej uloženie nemožno subsumovať pod neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Austrálske ministerstvo zahraničných vecí a obchodu uvádza, že Turecko nemá dostatočné kapacity na sledovanie osôb, ktoré sa vyhýbajú odvodom a preto sa uväznenie v praxi nepoužíva. Trest odňatia slobody za nezaplatenie pokuty nie je možné udeliť. 12. Na tomto základe žalovaný vyhodnotil, že nech by bola pokuta udelená v akejkoľvek výške, nedá sa subsumovať pod neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Navyše, nie je celkom zrejmé, či bol žalobca v systéme GBTS registrovaný, pretože ak by bol v ňom v čase odchodu registrovaný, nebolo by mu umožnené Turecko opustiť, pričom nie je možné objektívne preukázať, či v tomto systéme bol zaregistrovaný dodatočne. 13. Primeranosť trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v Turecku vyvodil žalovaný aj z informácií poskytnutých 15 členskými štátmi prostredníctvom EUAA. Žalovaný príkladom uviedol rozsudok švajčiarskeho Spolkového ústavného súdu č. D-1307/2020 z 13. marca 2020, ktorý konštatoval, že akýkoľvek trest za vyhýbanie sa vojenskej služby alebo dezerciu nepredstavuje prenasledovanie. 14. Vyhýbanie sa základnej vojenskej službe nie je dôvodom udelenia azylu ani podľa Ženevského dohovoru ani podľa zákona o azyle, pričom v Turecku za také konanie hrozia štandardné tresty aj čo do porovnania so Slovenskou republikou, ktoré sú ešte prísnejšie. 15. Pokiaľ ide o trestné stíhanie alebo trest za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle, žalovaný konštatoval, že žalobca sa napriek jeho presvedčeniu v takejto situácii nenachádza. Je potrebné skúmať, či je odmietnutie chápané jednoducho ako odmietnutie alebo ako odmietnutie z azylovo relevantných dôvodov a teda či je samotné odmietnutie chápané ako vyjadrenie politického názoru na ktorý je následne naviazané prenasledovanie osoby. Zároveň podotkol, že tento typ prenasledovania sa týka odmietnutia vojenskej služby v čase konfliktu. Zo zabezpečených informácií vyplynulo, že v rámci Turecka aktuálne neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, pričom iba tie staršie, z rokov 2013 a 2016, uvádzajú niektoré provincie Turecka, kde mal ozbrojený konflikt prebiehať. Žalovaný spochybnil závery o prebiehajúcom konflikte v juhovýchodnom Turecku vyjadrené v rozsudku krajského sp. zn. 7Saz/3/2023, pretože tie sa odvolávajú na správu organizácie Human Rights Watch z roku 2018, ktorá je 6 rokov stará. 16. Ďalej sa žalovaný zameral na posúdenie, či by žalobca v rámci výkonu vojenskej služby mohol byť nasadený aj mimo Turecka, na čo zistil, že v krajinách ako Irak, Sýria a Líbya má Turecko dislokovaných vojakov, ktorí tam však slúžia ako inštruktori. Zároveň zistil, že tí, ktorí vykonávajú povinnú vojenskú službu, nie sú nasadzovaní do konfliktných zón, pokiaľ to nie je vážne potrebné. Turecké ozbrojené sily využívajú v ozbrojenom boji, napríklad proti PKK, iba profesionálnych vojakov a nie brancov. Obava žalobcu, že by musel bojovať voči Kurdom je neopodstatnená. Žalovaný vylúčil aj systematickú diskrimináciu kurdských vojakov, pričom táto okolnosť vždy závisí od veliteľa. V niektorých prípadoch však nemožno vylúčiť zhoršené zaobchádzanie, ktoré však je potrebné posudzovať individuálne. 17. Žalovaný preveril aj možnosť nasadenia žalobcu na hraniciach, ktoré sú strážené žandárstvom, pričom zistil, že branci tam nasadzovaní nie sú. 18. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvor Európskej únie č. C-238/19 z 19. novembra 2020, v zmysle ktorého aj nepriama účasť na páchaní trestných činov alebo aktov, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia ako sú stanovené v č. 12 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/ EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná
smernica“), napr. logistická alebo technická podpora, kedy nie sú priamo súčasťou bojujúcich jednotiek v zásade nevylučuje uplatnenie čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice. V kontexte uvedeného bolo potom potrebné posúdiť, či sa armáda Turecka dopúšťa vojnových zločinov a či by pôsobenie v rámci povinnej vojenskej služby reálne zahŕňalo nejakú účasť a páchaní vojnových zločinov. 19. V prvom rade žalovaný dospel k záveru, že momentálne sú síce Tureckí vojaci dislokovaní na území Sýrie, ale ku žiadnym bojom nedochádza. Pokiaľ sa v zdrojoch spomína páchanie vojnových zločinov, jedná sa o staré údaje, z rokov 2018 až 2020. Zároveň zmienený rozsudok predpokladá osobnú aj keď nepriamu účasť na takých činoch, avšak to, že by bol žalobca iba členom takej armády, ktorá niekde pácha vojnové zločiny, nemôže byť dôvodom na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Pri použití citovaného ustanovenia kvalifikačnej smernice sa vyžaduje individuálne preukázanie, že by osoba musela priamo alebo nepriamo participovať na činoch, ktoré by boli dôvodom na uplatnenie čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice. V prípade žalobcu takýto individuálny prvok, že by bolo s ním zaobchádzané inak, ako s ostatnými brancami v Turecku, nemožno nájsť. V tomto smere preto je potrebné žalobcu vyhodnotiť ako ktoréhokoľvek iného branca odmietajúceho výkon vojenskej služby z dôvodu výhrady vo svedomí. Jediné Francúzsko poskytuje medzinárodnú ochranu kurdským brancom, avšak na individuálnom prístupe, teda ak je pravdepodobné, že by sa mohla takáto osoba stať predmetom zlého zaobchádzania z dôvodu svojho kurdského pôvodu. Rozhodovacia prax naprieč európskou úniou je pritom jednotná. 20. S konkretizáciou na prípad žalobcu teda nemožno konštatovať, že by išlo o reálnu hrozbu jeho nasadenia do akýchkoľvek vojenských akcií alebo o reálnu hrozbu, že by musel páchať akékoľvek trestné činy. Žalovaný zistil, že prideľovanie brancov ku konkrétnym jednotkám nie je robené diskriminačným spôsobom pretože je robené náhodne, pomocou počítača a preto branec kurdského pôvodu môže byť vyslaný do ktorejkoľvek provincie vo východnom a juhovýchodnom Turecku, pokiaľ to nie je provincia jeho pôvodu. Úrady teda nerozlišujú národnosť, náboženstvo ani názory branca pri jeho prideľovaní jednotkám. 21. Žalovaný dodal, že existujú aj správy o zlom zaobchádzaní s osobami kurdskej národnosti v rámci armády (krutá šikana, fyzické týranie a mučenie vyúsťujúce do smrti alebo samovraždy), ktorých pravdivosť však spochybnil z dôvodu, že sa malo jednať iba o údajné takéto konanie a žiadne konkrétne prípady nie sú známe. Uvedené konštatoval napriek tomu že zistil aj informácie o vyššej úmrtnosti medzi kurdskými brancami. Konkrétny prípad zlého zaobchádzania spomína napríklad Informačná správa o krajine z 2. marca 2022 Holandského ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorej bolo popísaných niekoľko incidentov, pri ktorých kurdskí branci utrpeli etnicky motivované násilie, pričom menovite spomína prípad 20 ročného kurdského odvedenca, ktorý zomrel za nejasných okolností. Tento prípad však podľa jeho názoru rovnako nepotvrdzuje prítomnosť prenasledovania, keďže nie je známy dôvod samovraždy. Prenasledovanie teda existuje v teoretickej rovine, pričom zlyhania existujú na individuálnom základe, nie na systémovej úrovni. 22. Žalovaný následne poukázal na existujúcu možnosť vyhnúť sa vojenskej službe a to vyplatením sa z nej zaplatením odvodového poplatku vo výške 3.259 dolárov resp. 2.978,55 eur (informácia aktuálna v roku 2022). V takom prípade sa potom vyžaduje absolvovanie iba jedného mesiaca základného výcviku pričom neexistujú informácie, že by osoby, ktoré výcvik absolvujú, mali čeliť nejakým problémom. Od. 30. júna 2022 sú do odvodovej kvóty zaradené aj osoby, ktoré doteraz nárok na platenú odvodovú povinnosť nemali a aj tí, ktorí hoci boli povolaní, do vojenskej jednotky nenastúpili. Inými slovami, takúto možnosť má aj žalobca. Podľa názoru žalovaného neobstojí ani fakt, že za vykúpenie sa z vojenskej služby je poplatok 2.978,55 eur, pretože táto suma nie je nijak likvidačná. Existujú správy, že branci si na splatenie sumy berú pôžičky, avšak je potrebné dodať, že žalobca, ktorý je na Slovensku od roku 2019 si túto sumu mohol nasporiť. Netreba opomenúť ani možnosť, že agentúra FRONTEX vie žalobcovi poskytnúť finančný príspevok až do výšky 88% sumy. P 23. Žalovaný poukázal na príručku Kompilácia praktických príručiek EUAA k vojenskej službe z decembra 2022, ktorá uvádza, že v situáciách, kedy štát poskytuje výnimku z vojenskej služby alebo jej alternatívu osobám, ktoré majú výhradu vo svedomí alebo sa z vojenskej službe možno vyhnúť zaplatením administratívneho poplatku, by sa o perzekúciu jednať nemalo. Iba ak nejestvuje možnosť alternatívnej náhrady vojenskej služby, môže sa jednať o vážne porušenie ľudských práv ktoré môže viesť k prenasledovaniu. 24. Žalovaný s poukazom a ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu opätovne zdôraznil, že azyl nemožno poskytnúť osobe prosto sa vyhýbajúcej odvodovej povinnosti. V kontexte uvedeného však vzal do úvahy najmä rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021, v zmysle ktorého vykonal všetky úkony, ktoré ho kasačný sú inštruoval zamerané na zaobstaranie si nových a aktuálnych informácií o krajine pôvodu zamerané na okolnosti výkonu vojenskej služby občanov kurdskej národnosti
v Turecku, možných následkov odmietnutia výkonu vojenskej služby ako aj vyhodnotiť dôkaz predložený žalobcom – správa o povinnom nástupe na základnú vojenskú službu z 13. marca 2020 a 1. februára 2021. Z uvedených informácií žalovaný zistil, že v Turecku nie je žiaden rozdiel medzi výkonom vojenskej služby medzi brancami tureckej a kurdskej národnosti. Vojenská služba je povinná pre všetkých mužov, pričom jej odmietnutie sa trestá podobne ako v iných štátoch sveta. Trest za odmietnutie je maximálne 3 roky odňatia slobody. Žalobcovi hrozí navyše trest za vyhýbanie sa registrácii, avšak za to mu hrozí správny trest. Trest odňatia slobody možno uložiť iba subsidiárne. Hoci formálne tresty za vyhýbanie sa vojenskej službe v Turecku existujú, v praxi sa ukladajú iba výnimočne a drvivá väčšina osôb sa vyhýba vojenskej službe až do dovŕšenia veku, kedy už nástup na vojenskú službu nemusia absolvovať. 25. Keďže žalovaný skonštatoval, že dôsledok odmietnutia vojenskej služby je absolútne primeraný, zameral sa na dôvod odmietnutia, ktorý žalobca naformuloval iba všeobecne a neuviedol nič konkrétne, čo by mu malo za odmietnutie nástupu na vojenskú službu hroziť. Žalovaný zistil, že vojaci základnej vojenskej služby nie sú v súčasnosti nasadzovaní do vojenských akcií a neslúžia ani v žandárstve na hraniciach Turecka. Je teda nereálne, že by sa dostal do potýčky v bojovej akcii. V jeho prípade existuje reálna možnosť sa z vojenskej služby vyplatiť. Nemožno dospieť k záveru, že už iba samotný odvod by znamenal uznanie azylovo relevantného dôvodu, pretože takýmto prístupom by bolo možné konštatovať, že prenasledovanie hrozí každému brancovi. Podstatné je, že správny nepreukazujú žiadnu cielenú perzekúciu kurdských občanov v rámci výkonu základnej vojenskej služby. Branci absolvujú polročný výcvik, počas ktorého nie sú cielene nasadení do ostrých bojov. 26. Na tomto základe skonštatoval, že žalobcovi naozaj reálne hrozí nástup na základnú vojenskú službu v Turecku, avšak to pre neho nepredstavuje žiadne zvýšené riziko prenasledovania z akýchkoľvek dôvodov, nakoľko primeraný trest za odmietnutie základnej vojenskej služby nemožno považovať za prenasledovanie. 27. Žalovaný záverom dodal, že žalobcovi nebude na ujmu jeho dlhodobé zdržiavanie sa mimo územia Turecka, odkiaľ vycestoval legálne. 28. Žalovaný napokon nevzhliadol dôvody ani na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu zistenia, že žalobcovi nehrozí trest smrti, mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. V prípade jeho návratu mu za nenastúpenie do vojenskej služby priamo nehrozí trest odňatia slobody. Ak by mu však aj bol uložený (čo sa deje v promile prípadoch), podmienky v Tureckých väzniciach sú štandardné. 29. Rovnako negatívne rozhodol o neudelení azylu na účel zlúčenia rodiny a neposkytnutí doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny. II. Správna žaloba 30. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok, navrhujúc napadnuté rozhodnutie vo výrokoch I a II. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 31. Žalobca úvodom nesúhlasil so záverom žalovaného, že problémy, ktorým v domovskej krajine čelil ako Kurd nemožno považovať za zásadné a nie je ich možné charakterizovať ako prenasledovanie. Na základe informácií získaných o krajine pôvodu je zrejmá diskriminácia kurdskej národnostnej menšiny a to tým, ktorí zastávajú opozičné politické názory. Základné ľudské práva žalobcu boli pritom porušované už od detstva až do jeho odchodu z krajiny. Z dôvodu jeho etnickej príslušnosti a neskôr z dôvodu jeho prejavovania sympatií k politickej strane HDP bolo opakovane porušované jeho právo na slobodu a bezpečnosť, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na slobodu prejavu a zákaz diskriminácie. Kurdi sú zo strany štátnych orgánov totiž spájaní s HDP, YPG (Kurdské jednotky ľudovej ochrany) a PKK (Kurdská strana pracujúcich), ktoré Turecko považuje za teroristické organizácie a od toho sa odvíja aj prístup ku Kurdom. Z uznesenia Európskeho parlamentu zo 7. júna 2022 o správe Komisie o Turecku za rok 2021 pritom vyplýva zhoršujúca sa situácia ohľadom dodržiavania a ochrany ľudských práv, slobody prejavu a politickú účasť Kurdov. Aj z uznesenia Európskeho parlamentu zo 13. septembra 2023 o správe Komisie o Turecku za rok 2022 vyplýva, že zlá situácia Kurdov je naďalej realitou a vyjadrila znepokojenie nad vážnymi a zhoršujúcimi sa represiami voči kurdskej komunite, najmä na juhovýchode krajiny, vrátane ďalšieho zmenšovania kultúrnych práv a právnych obmedzení používania kurdského jazyka ako vyučovacieho jazyka vo vzdelávaní. V tomto smere žalobca zdôraznil, že je diskriminovaný aj vzhľadom na jeho profesijné zameranie ako učiteľ. 32. Žalobca však svoju žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil predovšetkým obavami z nástupu na povinnú vojenskú službu, ktoré sú prepojené s jeho príslušnosťou ku kurdskej menšine. Žalobca zároveň zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané za situácie, kedy Najvyšší správny súd rozsudkom sp. zn. 2Sak/5/2021 z 31. januára 2022 zmenil zamietací rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Saz/3/2021 – 39 z 6. októbra 2021 tak, že prvé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu zrušil ako aj za
situácie, kedy druhé rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu bolo zrušené dňa 9. mája 2023 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/3/2023 a vrátené žalovanému na ďalšie konanie, pričom žalovaný sa v predmetnom prípade dôsledne neriadil právnym názorom obsiahnutým v uvedených rozsudkoch. 33. Žalobca následne v žalobe rozsiahlymi citáciami poukázal na právne závery krajského súdu, obsiahnuté najmä v bodoch 119, 124, 126 a 127 rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2023 a závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021, najmä v bodoch 39, 43, 51,53, 57, 60. 34. Žalobca zároveň zdôraznil potrebu prospektívneho posudzovania možnosti prenasledovania žiadateľa o azyl, čo konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžak/18/2017 z 1. februára 2018 ako aj najvyšší správny súd vo vyššie spomínanom rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021. 35. Žalovaný síce spomína možnosť vyhnúť sa vojenskej službe vyplatením sa z nej, pričom nepripúšťa sumu vykúpenia sa ako problém pre žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že existencia možnosti vykúpenia sa z vojenskej služby je dostatočná na to, aby osoba, v rámci eurokonformného výkladu, nemala nárok na medzinárodnú ochranu. Navyše dodáva, že žalobcovi žiaden trest nehrozí, pretože sa ešte reálne vyhýbaniu vojenskej služby nedopustil. V tejto súvislosti žalobca poukázal na body 140 až 142, 147, 152 a 153 rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023 ktoré jeho úvahy vyvracajú. Žalobca pritom predlžil do konania screenshot z oficiálneho elektronického portálu Turecka, ktorý má zriadený každý občan Turecka a cez ktorý mu dvakrát bola doručená správa o povinnom nástupe na vojenskú službu. Z obsahu je zrejmé, že v prípade návratu by sa musel zaregistrovať a nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Za rozporné preto označil tvrdenia žalovaného, že nemožno objektívne preukázať, či bol v systéme GBTS zaregistrovaný alebo nie, keďže do konania predložil dôkazy ktoré to preukazujú. III. Vyjadrenie žalovaného 36. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že postupoval v intenciách právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/5/2021 a teda si zaobstaral aktuálne informácie o krajine pôvodu, predovšetkým podmienok týkajúcich sa výkonu vojenskej služby občanmi kurdskej národnosti, dôsledkov jej odmietnutia, vyhodnotil žalobcom predložený dôkaz, t. j správu o povinnom nástupe na vojenskú službu z 10. marca 2020 a 1. februára 2021 a bol s ním vykonaný doplňujúci pohovor. 37. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu súvisiace s výhradou jeho svedomia považuje za vykonštruované, pretože z výpovede žalobcu nevyplýva, že by žiadosť o udelenie azylu založil aj na výhrade svedomia. Turecko opustil legálne a nie z azylovo relevantných dôvodov a to aj napriek tomu, že muselo mu byť známe, že sa na neho bude vzťahovať povinný vojenský výcvik v krajine pôvodu. Po príchode na Slovensko však bezprostredne o azyl nepožiadal. 38. Za vykonštruované označil aj obavy žalobcu, že ako branec kurdskej národnosti bude nasadený do prvej línie a zúčastňoval by sa tak vojnových zločinov. Výber oblasti pre základný vojenský výcvik brancov sa uskutočňuje elektronicky a náhodne. Zo Všeobecnej správy o krajine pôvodu z 18. marca 2022 od Ministerstva zahraničných vecí Holandska vyplýva, že neexistujú žiadne právne prostriedky, ako by mohol branec kurdskej národnosti odmietnuť nasadenie v určitých „nechcených“ oblastiach juhovýchodného Turecka, avšak podstatné je to, že do uvedených oblastí nie sú nasadzovaní cielene. Takto nastavený systém vylučuje systematickú diskrimináciu. Jednotlivé individuálne zlyhania však nemožno vylúčiť. Žalovaný ďalej zdôraznil, že turecké ozbrojené sily nasadzujú do bojov proti PKK iba profesionálnych vojakov a nie brancov. Branci sa do bojov nasadzujú iba ak je to naozaj nevyhnutné. 39. Žalovaný opätovne zdôraznil ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, že samotné plnenie brannej povinnosti nemožno považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany ak sa jedná o plnenie brannej povinnosti v regulárnej armáde demokratického štátu a odmietnutie výkonu z dôvodu svedomia nie je trestané neprimeranými sankciami. 40. Záverom dodal, že nezistil žiadne dôvody a splnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. IV. Relevantné právne predpisy Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).
Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa čl. 9 ods. 1 kvalifikačnej smernice, aby sa čin považoval za prenasledovanie v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru, musí: a) Byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušenie základných ľudských práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, alebo b) Byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv ako je uvedený v písmene a). Podľa čl. 9 ods. 2 písm. b), c) a e) kvalifikačnej smernice, činy prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu: b) zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom; c) stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné e) stíhania alebo potrestania kvôli odmietnutiu vykonania vojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že vykonávanie vojenskej služby by zahŕňalo trestné činy ako akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12 ods. 2. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, V. Skutkové a právne závery správneho súdu 41. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Na prejednanie veci nariadil správny súd v súlade so žiadosťou žalobcu pojednávanie na 1. augusta 2024, pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo dňa 6. augusta 2024, o čom boli účastníci konania na nariadenom pojednávaní oboznámení a dátum vzali na vedomie. 42. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 1. augusta 2024 žalobca, prostredníctvom svojej zástupkyne, zrekapituloval námietky obsiahnuté v správnej žalobe a predložil písomný prednes, v ktorom zdôraznil, že konzistentne počas celého konania tvrdil, že sa ako osoba kurdského pôvodu nechce v rámci výkonu jeho vojenskej služby podieľať na ozbrojených akciách vedených proti jeho etniku a teda ponúka sa azylovo relevantný dôvod prenasledovania spočívajúci z jeho skutočných či mu pripisovaných politických názoroch. Žalobca má za to, že z administratívneho spisu vyplýva nesprávnosť záverov žalovaného a že ten nerešpektoval právny názor vyjadrený v predchádzajúcich rozsudkoch krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023 a kasačného súdu sp. zn. 2Sak/5/2021. 43. Na pojednávanie sa dostavil aj žalobca osobne, avšak správny súd nevidel potrebu jeho osobitného vyjadrenia (hoci v správnej žalobe žiadal o ustanovenie tlmočníka a umožnenie mu sa na pojednávaní vo veci vyjadriť), čo mu avizoval už v oznámení správneho súdu z 9. júla 2024 a to aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/16/2022 z 28. novembra 2022 uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho správneho súdu pod č. 41/2023. 44. Žalovaný na pojednávaní prostredníctvom poverenej zamestnankyne zopakoval argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení ku správnej žalobe zdôrazňujúc, že z dodatočne vykonaného dokazovania vyplynulo, že tresty za nenastúpenie na základnú vojenskú službu nie sú neprimerané (najčastejším trestom je pokuta, výnimočne trest odňatia slobody do 6 mesiacov), Turecko nevysiela brancov do rizikových oblastí a nenasadzuje ich do bojov a zlé zaobchádzanie s brancami kurdskej národnosti nie je systematické ale na individuálnom základe.
45. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým vo výroku I. neudelil žalobcovi azyl podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, vo výroku II. žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a vo výrokoch III. a IV žalobcovi neudelil azyle a neposkytol mu doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny 46. Žalovaný totiž nevzhliadol splnenie podmienok pre udelenie azylu žalobcovi, ktorý svoju žiadosť odôvodňoval obavami z prenasledovania za sympatizovanie s opozičnou ľudovodemokratickou stranou HDP, z dôvodu diskriminačného správania sa voči nemu ako príslušníkovi kurdskej etnickej skupiny zo strany štátnych orgánov ale aj ostatného obyvateľstva Turecka, z dôvodu jeho ateistického presvedčenia no predovšetkým z dôvodu hrozby trestu za nenastúpenie na základnú vojenskú službu. 47. Správnou žalobou žalobca napadol nezákonnosť rozhodnutia žalovaného iba vo výroku I a II. a v tomto rozsahu navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Podstatou žalobcových námietok bolo nedôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného tak v rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021 ako aj v poslednom zrušujúcom rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023 vo vzťahu k posledné menovanému dôvodu na udelenie azylu, pričom žalobca rozsiahle odcitoval tie konkrétne ich časti, ktoré žalovaný opomenul pri novom posudzovaní žiadosti o udelenie azylu zohľadniť. 48. Správny súd z administratívneho spisu predloženého žalovaným zistil, že žalobca v rámci prvého vstupného pohovoru dňa 5. februára 2021, ako aj v nadväzujúcich doplňujúcich pohovoroch dňa 26. mája 2022 a 25. januára 2024 konštantne uvádzal, že žiadosť o udelenie azylu podal z dôvodu jeho diskriminácie v krajine pôvodu ako príslušníka kurdského etnika, čo mu už od detstva spôsobovalo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie zo strany štátnych orgánov ako aj jeho spolužiakov, ako aj sťažilo uplatnenie sa na trhu práce ako učiteľ. Jeho možné prenasledovanie vnímal aj s ohľadom na sympatizovanie s kurdskou politickou stranou HDP a s jeho ateizmom, ktorý nie je v Turecku pozitívne vnímaný. Predovšetkým však pociťoval strach z hrozby vojenskej služby, pričom ako Kurd sa odmieta zúčastňovať na bojoch a bojovať pri svojmu vlastnému etniku. Z dôvod výhrady jeho svedomia je neprípustné, aby niekoho z radov vlastného ľudu zabil. 49. Čo sa týka prípadných azylovo relevantných dôvodov spočívajúcich v diskriminácii žalobcu kvôli jeho kurdskému etnickému pôvodu, jeho politickým preferenciám a ateizmu, správny súd zhodne s názorom krajského súdu konštatuje, že tieto neboli zistené v takej miere, že by mohli objektívne vyvolať obavy z prenasledovania, hoci subjektívne obavy a strach sa u žalobcu vylúčiť nedá. 50. Správny súd na tomto mieste poukazuje na jeden z recentných rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Azs/57/2024 z 2. augusta 2024, ktorý reflektoval už na ustálenú judikatúru týkajúci sa udelenia medzinárodnej ochrany žiadateľom o azyl odvolávajúcich sa ako jeden z dôvodov na ich etnickú alebo inú príslušnosť, ktorá im v krajine pôvodu spôsobuje sťažené podmienky na život. „Postavením Kurdů v Turecku se již Nejvyšší správní soud opakovaně zabýval, konkrétně v usnesení Nejvyššího správního soudu ze dne 14. 3. 2024, č. j. 5 Azs 141/2023-30, konstatoval, že příslušníci kurdského etnika skutečně čelí v Turecku různým formám diskriminace či potlačování jejich národnostní, jazykové či kulturní identity, avšak samotná kurdská národnost u osoby turecké státní příslušnosti zpravidla není bez dalšího důvodem pro udělení mezinárodní ochrany. Je tomu tak z toho důvodu, že obtíže, s nimiž se mohou osoby kurdské národnosti v Turecku setkat právě jen z důvodu své příslušnosti k této etnické skupině na základě jednání veřejné moci či případně nestátních subjektů, obvykle nedosahují intenzity pronásledování, které je ve smyslu § 2 odst. 4 zákona o azylu definováno jako „závažné porušení lidských práv, jakož i opatření působící psychický nátlak nebo jiná obdobná jednání anebo jednání, která ve svém souběhu dosahují intenzity pronásledování, pokud jsou prováděna, podporována nebo trpěna původci pronásledování“ [přesnější, nicméně v zásadě odpovídající definice pronásledování je obsažena v čl. 9 směrnice 2011/95/EU o normách, které musí splňovat státní příslušníci třetích zemí nebo osoby bez státní příslušnosti, aby mohli požívat mezinárodní ochrany, o jednotném statusu pro uprchlíky nebo osoby, které mají nárok na doplňkovou ochranu, a o obsahu poskytované ochrany (dále jen „kvalifikační směrnice“)]. Strach z pronásledování může být odůvodněný zejména u politicky či jinak veřejně činných osob, včetně lidskoprávních aktivistů či osob zapojených do neúspěšného státního převratu nebo těch, jimž je toto zapojení současným tureckým režimem připisováno, přičemž kurdská národnost nebo prokurdská orientace může být u takových osob „přitěžující okolností“ (rozsudek NSS ze dne 11. 9. 2012, č. j. 4 Azs 34/2011-154, a navazující judikatura, např. usnesení ze dne 10. 12. 2015, č. j. 9 Azs 250/2015-23, ze dne 21. 6. 2018, č. j. 1 Azs 177/2018-28, ze dne 31. 1. 2024, č. j. 4 Azs 213/2023-26, či rozsudek ze dne 11. 11. 2020, č. j. 1 Azs 288/2020-27)“. 51. Správny súd konštatuje, že ani po zrušení druhého rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu neboli v konaní tvrdené skutočnosti, ktoré by dôvodnosť udelenia azylu z vyššie uvedených dôvodov naznačovali. Žalovaný si navyše dodatočne zistil informácie o krajine pôvodu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v Turecku problémom čelia iba politicky aktívni členovia kurdských politických strán, čo však
nie je prípad žalobcu. Ten verejne nikdy svoje preferencie neprejavil, v dôsledku čoho nemožno hovoriť ani o prípadnom prisudzovaní politického názoru. Rovnaké závery možno zaujať aj v prípade ateizmu, pričom percento populácie ateistov v Turecku dokonca rastie. 52. Takýto záver napokon vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 – Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (ďalej len „Príručka UNHCR“) (na ktorú odkázal aj sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí) v zmysle ktorej rozdiely v prístupoch k rôznym skupinám obyvateľstva existujú vo väčšej alebo menšej miere vo všetkých ľudských spoločnostiach. Osoby, ktoré v dôsledku toho majú menej priaznivé postavenie, sa však nestávajú preto automaticky obeťami prenasledovania. 53. Čo sa týka okolností hrozby nástupu žalobcu na vojenskú službu, najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021 konštatoval, že žalobca, ktorý nemá právnické vzdelanie, sa mohol k dôvodom svojho strachu z prenasledovania len ťažko precíznejšie vyjadriť. Do vojenskej služby odmieta nastúpiť, pretože v dôsledku jeho spojenia s kurdskou identitou, by mu nútenie k účasti na vojenských operáciách spôsobovalo duševné utrpenie a psychickú traumu, ktorej intenzita by zodpovedala neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a teda by sa rovnala vážnemu bezpráviu. S takto vymedzeným azylovým príbehom ako dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany preto správny súd ďalej pracoval. Správny súd je toho názoru, že žalobca takto vymedzil odmietanie zúčastniť sa vojenskej služby ako výhradu voči účasti na ozbrojenom konflikte ktorý smeruje Turecká armáda voči osobám, ktoré sú rovnako ako on, kurdskej národnosti a to zaradením sa ako branec do takejto armády.. 54. Žalovaný v zásade nespochybnil postavenie žalobcu ako žiadateľa o poskytnutie azylu sur place, pretože dve správy o povinnom nástupe na vojenskú službu, boli žalobcovi doručené do jeho elektronickej schránky až v priebehu jeho pobytu na území Slovenskej republiky a k odmietnutiu nástupu na vojenskú službu teda došlo konkludentne. Na druhej strane mierne zmätočne pôsobí argumentácia žalovaného, ktorý hoci vzal predložené dôkazy na zreteľ, konštatoval, že nie je možné objektívne zistiť, či bol žalobca po jeho odchode z krajiny pôvodu zaregistrovaný v systéme GBTS (Genel Bilgi Toplama Sistemi, čo je všeobecný systém zhromažďovania informácií v Turecku). Z Politickej a informačnej poznámky pre krajinu – Turecko: Vojenská služby (verzia 3.0) október 2023 od Ministerstva vnútra spojeného kráľovstva (na ktorú odkazujú aj polytematické správy) vyplýva, že tí, ktorí sa nedostavili na vojenský výcvik sú zaregistrovaní v národnom systéme GBTS a ich sloboda pohybu je značne obmedzená. Toto konštatovanie má potom význam napríklad aj z pohľadu zisťovania, či žalobca pre prípad návratu do krajiny pôvodu bude (alebo je to s ohľadom na zistené informácie aspoň nanajvýš pravdepodobné) sankcionovaný pokutou ktorá sa pohybuje v rozmedzí 0,14 do 0,28 libier za každý deň vyhýbania sa odvodu (62,- eur mesačne). Finančná situácia žalobcu môže byť relevantná napríklad aj v súvislosti s možnosťou vykúpiť sa z vojenskej služby s ktorou aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia pracuje. Keďže žalobcovi boli dovedna doručené už dve správy o jeho povinnosti podrobiť sa odvodu, je nepochybné, že ho štátne orgány ako osobu ktorá sa vyhýba brannej povinnosti evidujú a v systéme GBTS registrovaný je. 55. V prípade žalobcu sa teda naskytá dôvod udelenia azylu pre obavy z prenasledovania zo skutočných resp. z jemu pripisovaných politických názorov spojených s jeho príslušnosťou ku kurdskému etniku a teda jeho národnosti. V zmysle kvalifikačnej smernice pojem občianstva a teda národnosti (tento pojem používa slovenský zákon o azyle) zahŕňa aj príslušnosť ku skupine určenej jej kultúrnou, etnickou alebo lingvistickou identitou, spoločným geografickým alebo politickým pôvodom alebo vzťahom s obyvateľstvom iného štátu. 56. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pracoval s dvomi variantami prenasledovania a to s prenasledovaním podľa § 2 písm. d) bodu 4. a 5. zákona o azyle, ktoré boli transponované z kvalifikačnej smernice, upravujúcej prenasledovanie v čl. 9. Citované ustanovenie § 2 písm. d) musí byť vykladané v súlade s čl. 9 kvalifikačnej smernice a to napriek skutočnosti, že ho prevzal takmer doslovne. 57. Žalovaný sa taktiež stotožnil so závermi kasačného súdu ako aj krajského súdu, ktoré do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preberá, čo do konštatovania, že samotné plnenie brannej povinnosti nemožno bez ďalších súvislostí považovať za dôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ sa však jedná o plnenie takejto povinnosti v regulárnej armáde demokratického právneho štátu, ktoré je v súlade s vnútroštátnym i medzinárodným právom, a pokiaľ je daným štátom rešpektovaná možnosť odopretia výkonu takejto vojenskej služby z dôvodu svedomia či náboženského presvedčenia, či už zavedením náhradnej (civilnej) služby alebo iným spôsobom, alebo prinajmenšom, pokiaľ takéto odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je v zmysle čl. 9 ods. 2 písm. c) kvalifikačnej smernice trestané neprimeranými alebo diskriminačnými sankciami (rozsudok NSS ČR č. k. 5Azs/19/2020-45 zo dňa 10.12.2021).
58. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní, či určité zaobchádzanie by mohlo dosahovať intenzity prenasledovania je potrebné skúmať, či vnútroštátna právna úprava vojenskej služby dostatočne rieši problematiku osôb odopierajúcich vojenskú službu z dôvodu výhrad svedomia a to tým, že buď ich úplne zbavuje povinnosti vykonať vojenskú službu alebo umožňuje vykonať náhradnú službu. Inými slovami, štátny majú legitímne právo požadovať po svojich občanoch výkon vojenskej služby alebo náhradnej služby, avšak to iba za predpokladu, že to vyžadujú spôsobom, ktorý nie je v rozpore s normami medzinárodného práva. V opačnom prípade môže odvod brancov predstavovať prenasledovanie. 59. Podľa (voľného prekladu) bodu 170 Príručky UNHCR „sú prípady, kedy nútenie k výkonu vojenskej služby môže byť hoci aj jediným dôvodom pre nárok na právne postavenie utečenca, ak človek môže preukázať, že výkon vojenskej služby by si vyžadoval jeho účasť na vojenských akciách, ktoré sú v rozpore so skutočným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo oprávnenými pohnútkami jeho svedomia.“ 60. Ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného sa od vydania predošlých rozhodnutí o žiadostiach žalobcu o azyl pritom situácia v Turecku nezmenila v tom rozsahu, že Turecko naďalej nerešpektuje odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia. Rovnako nemožno konštatovať, že by Turecko zaviedlo alternatívnu službu a to ani vo vzťahu k možnosti vykúpenia sa z vojenskej služby. Vykúpením sa z vojenskej služby totiž dôjde iba ku skráteniu povinnej vojenskej služby zo 6 mesiacov na 1 mesiac a teda branec bude musieť časť vojenskej služby vykonať tak, či tak. To zahŕňa napríklad nosenie vojenskej uniformy a dodržiavanie vojenského režimu, čím branec deklaruje príslušnosť k Tureckej armáde. Situácia sa zmenila iba v tom rozsahu, že žalobca bude môcť využiť tento benefit (ak ho tak je možné vôbec nazvať), pretože pôvodná právna úprava neumožňovala vyplatiť sa z vojenskej služby osobám ktoré už sú považované za vyhýbajúce sa odvodu. Od júna roku 2022 bola schválená zmena príslušného zákona, v zmysle ktorej sa môžu vykúpiť aj osoby, ktoré sa odvodom vyhýbali, pričom sa na nich má vzťahovať vyššia suma z vykúpenia (táto informácia vyplýva zo správy Holandského ministerstva zahraničných vecí o Turecku z augusta 2023). 61. Na tomto základe preto nemožno vyčítať žalobcovi, ktorý v doplňujúcom pohovore vyhlásil, že možnosť vykúpenia sa využiť nemieni a to aj, mimo iné, s ohľadom na jeho finančnú situáciu a že si sumu vyplatenia dovoliť nemôže. Správny súd na tomto mieste pripomína hroziacu sankciu za každý deň omeškania s nástupom na vojenskú službu, ktorú bude musieť žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu uhradiť. Zo zabezpečených informácií nevyplýva, že by takáto pokuta bola odpúšťaná. 62. Vyššie uvedené potvrdzuje aj správa Združenia pre výhradu vo svedomí uverejnená v júli 2021 (na ktorú odkazuje rozsudok krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023), pričom aj v tej aktuálnej z októbra 2023 sa spomína, že vykúpenie sa z vojenskej služby nie je jej alternatívou. Suma vykúpenia sa z vojenskej služby bola v polovici roku 2023 vo výške 4.450,- eur (teda suma omnoho vyššia ako uvádza žalovaný), čo je 11-násobok minimálnej mzdy, pričom osoby ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe musia zaplatiť aj sumu cca 62,- eur za každý mesiac čo sa vyhýbajú odvodu. 63. V prípade žalobcu to ku dňu rozhodovania správneho súdu od prvého doručenia správy do elektronickej schránky, v ktorom mu bolo oznámené že sa považuje za osobu na úteku (dňa 10. marca 2020) je to už takmer 53 mesiacov, čo činí sumu 3.286,- eur. 64. Ukvapené sú podľa názoru správneho súdu závery žalovaného, že pre žalobcu, ktorý sa dlhodobo zdržiava na území Slovenskej republiky a mal možnosť pracovať, by našetrenie tejto sumy nemal byť problém. Žalovaný pritom dopytoval žalobcu na jeho pracovné pôsobenie a zárobky, pričom tieto do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a podloženia úvah nijako nezohľadnil. Za predpokladu, že by sa žalobca vrátil do krajiny pôvodu, by sa ako osoba vyhýbajúca sa odvodu nemal možnosť sa zamestnať. Článok 42 zákona o nábore č. 7179 ustanovuje, že osoby ktoré sa vyhýbajú odvodu nesmú byť zamestnané v štátnej službe alebo súkromnom sektore a tým, ktorí ich zamestnajú hrozí stíhanie. Závery žalovaného, že žalobca si môže na účely zaplatenia vykúpenia sa z vojenskej služby vziať úver sú navyše nedôvodné a ničím nepodložené, keďže v polytematickej správe z 27. februára 2024 sa odpoveď na položenú otázku nenachádza. 65. Za rovnako unáhlenú považuje správny súd aj argumentáciu žalovaného, že žalobca môže požiadať agentúru FRONTEX o finančný príspevok v maximálnej výške 2.615,- eur čo tvorí 88 % sumy vykúpenia. Tento príspevok nie je akési vreckové na útratu pre osobu vrátenú do krajiny pôvodu, ale slúži na reintegráciu a táto finančná pomoc je cielená na zabezpečenie nákladov na dopravu v krajine pôvodu z letiska ako aj následnú prepravu, ubytovanie, lekársku pomoc, vzdelávanie alebo rekvalifikáciu a pomoc pri uplatnení sa na trhu práce a právne alebo psychologické poradenstvo. Možnosť žiadať finančný príspevok na úhradu na vykúpenie sa z vojenskej služby z polytematickej správy z 27. februára 2024 ktorá čerpá zo stránky agentúry Frontex, nevyplýva.
66. Nemožno opomenúť ani ďalšie zistenia vyplývajúce z polytematických správ a to že Turecko každoročne ustanovuje kvóty určené pre skrátenú službu, pričom ak sa prihlási o využitie tejto možnosti viac mužov, ich výber sa určí žrebom. Nie každému mužovi, ktorý o túto možnosť požiada, mu bude poskytnutá. Či žalobca má vôbec možnosť, vo vzťahu ku stanovenej kvóte a počte žiadateľov o vykúpenie sa z vojenskej služby, využiť inštitút vykúpenia sa z vojenskej služby, žalovaný nezisťoval. 67. Pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalovaný sa pokúšal zistiť, ako prebieha základný jednomesačný vojenský výcvik branca, ktorý sa z vojenskej služby vykúpil, avšak v polytematickej správe z 27. februára 2024 na danú otázku jednoznačnejšie odpovede chýbajú. Tieto zistenia však nič nemenia na skutočnosti, že vyplatenie sa z vojenskej služby nie je zavedením alternatívy k vojenskej službe, ktorú by bolo možné využiť v prípade výhrady svedomia a ktoré by mohlo byť rešpektované ako dôvod na vylúčenie možnosti poskytnutia medzinárodnej ochrany. 68. Vo vzťahu k neprimeraným alebo diskriminačným sankciám správny súd reflektuje na dokument Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služby, verzia 3.0 október 2023 z ktorej čerpal aj žalovaný pri konštatovaní, že ukladanie pokút nemôže byť v žiadnom smere diskriminačné alebo neúmernú. Žalovaný však nezohľadnil napríklad zistenia Európskeho úradu pre výhrady vo svedomí o trestoch za nenastúpenie do vojenskej služby, ktorý tvrdí, že na tých, ktorí odmietajú vykonať vojenskú službu sa vzťahuje mnoho trestov, v dôsledku čoho tieto osoby čelia trvalým zatykačom, celoživotnému cyklu stíhania, väznenia a situácii „občianskej smrti“, ktorá ich vylučuje zo spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života. Tieto informácie mal žalovaný komplexne posúdiť aj prihliadajúc na konštatovania Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ktorý v rozsudku sp. zn. 2Sak/5/2021 vyjadril právny názor, že Turecké orgány, ktoré aj po výkone trestu uloženého tým, ktorí odopierajú výkon vojenskej služby, vyžadujú aby výkon vojenskej služby podstúpili a tresty sa tak za odopieranie opakujú (obdobne ako tomu bolo v totalitnom Československu). Takúto prax je už potrebné za neprimerané trestanie považovať celkom nepochybne a aj keď by bola ako tvrdí žalovaný, vykonávaná nediskriminačne voči všetkým tureckým občanom. Hoci primeranosť trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v Turecku vyvodil žalovaný aj z informácií poskytnutých 15 členskými štátmi prostredníctvom EUAA, správny súd nezistil, že by takáto otázka bola uvedeným štátom pokladaná. 69. Správny súd na tomto mieste pripomína základný princíp konania pred správnym súdom ktorý sa následne premieta do nového administratívneho konania a ktorý je vyjadrený v § 5 ods. 10 SSP (obdobne § 469 SSP), v zmysle ktorého sú orgány verejnej správy rozhodnutiami správnych súdov v konkrétnej veci viazané. Z polytematických správ pritom nevyplýva, že by sa situácia v prípade opakovaného trestania v tomto smere akokoľvek zmenila a preto mal žalovaný z východísk ustálených krajským ako aj kasačným súdom vychádzať. 70. Čo sa týka prenasledovania vymedzeného v čl. 9 ods. 2 písm. e) kvalifikačnej smernice [resp. § 2 písm. d) bodu 5 zákona o azyle], za prenasledovanie sa považuje trestné stíhanie alebo trest za odopretie výkonu vojenskej služby za konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal zločiny alebo konanie patriace medzi dôvody vylúčenia (vylučujúce klauzuly) uvedené v čl. 12 ods. 2.. Správny súd iba podotýka, že v prípade prenasledovania podľa citovaného článku je primeranosť sankcie ktorá osobe hrozí v prípade odopretia alebo vyhýbania sa vojenskej službe irelevantná. Posúdenie je preto potrebné zamerať na existenciu konfliktu a páchanie zločinov alebo konania spadajúceho pod vylučujúce klauzuly. 71. Správny súd na tomto mieste v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu záverov, odôvodnenie rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021 v jeho relevantných častiach: „41. Vo vzťahu k tejto otázke možno aj v posudzovanom prípade odkázať na rozsudok Súdneho dvora z 19.11.2020, EZ, C-238/19, C.:C.:H.:XXXX:XXX, keď v súvislosti s vojenskou službou v sýrskej armáde súdny dvor konštatoval: „ Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 musí byť vykladaný v tom zmysle, že pre branec, ktorý odoprie výkon vojenskej služby za konfliktu, ale nepozná svoje budúce služobné zaradenie v rámci armády, by výkon vojenskej služby znamenal spáchanie zločinov alebo konaní uvedených v článku 12 ods. 2 tejto smernice iba z toho dôvodu, že ozbrojené sily krajiny jeho pôvodu k opakovanému a systematickému páchaniu takýchto zločinov a konaní nasadzujú brancov. Iba vnútroštátnym orgánom prináleží, aby pod dohľadom súdu posúdili, či by výkon vojenskej služby žiadateľom, ktorý žiada o priznanie postavenia utečenca na základe článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95, viedol nevyhnutne, alebo prinajmenšom veľmi pravdepodobne, k tomu, že by žiadateľ spáchal zločiny uvedené v článku 12 ods. 2 tej istej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 40) ... 42. Súdny dvor okrem toho rozhodol, že situácia, kedy by sa žiadateľ iba nepriamo zúčastnil na páchaní takých zločinov, pretože by najmä nepatril k bojovým jednotkám, ale bol napríklad pridelený k jednotke logistiky alebo pomoci, nie sú v zásade vylúčené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015,
Shepherd, C-472/13, EÚ:C:2015:117, bod 37). V sýrskom kontexte všeobecnej občianskej vojny, ktorý platil v čase rozhodovania o žiadosti dotknutej osoby, a najmä s ohľadom na opakované a systematické páchanie vojnových zločinov sýrskou armádou, vrátane jednotiek zložených z brancov, ktoré je podľa vnútroštátneho súdu do značnej miery zdokumentované, sa pravdepodobnosť, že bez ohľadu na svoje zaradenie v rámci armády bude branec vtiahnutý priamo alebo nepriamo do účasti na páchaní dotknutých zločinov, javí ako veľmi vysoká, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. 43. V dôsledku toho musí byť článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 vykladaný v tom zmysle, že pre branca, ktorý odoprie výkon vojenskej služby za konfliktu, ale nepozná svoje budúce služobné zaradenie v rámci armády, v kontexte všeobecnej občianskej vojny, ktorá sa vyznačuje opakovaným a systematickým páchaním zločinov alebo konaní uvedených v článku 12 ods. 2 tej istej smernice armádou, ktorá nasadzuje branca, by výkon vojenskej služby znamenal priamu alebo nepriamu účasť na spáchaní takých zločinov alebo konaní, bez ohľadu na zaradenie v rámci armády. 44. Treba tiež vziať do úvahy bod 171 príručky UNHCR, lebo poskytuje jeden z autoritatívnych výkladov Dohovoru o právnom postavení utečencov (Ženevského dohovoru), ktorou je Slovenská republika viazaná a z ktorej teda vychádza aj zákon o azyle : „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek rýdze, je dostatočným dôvodom na nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutie sa nástupu vojenskej služby. Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej vojenskej akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce byť spájaný, odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, mohlo by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.„ 72. Podľa správneho súdu nie je bez akýchkoľvek pochybností možné vylúčiť, že ak by bol žalobca donútený v prípade, že by sa musel podrobiť odvodu a výkonu vojenskej služby, podieľať sa (pričom z informácií zabezpečených žalovaným vyplýva, že by sa jednalo o nepriamu účasť) na konaní, ktoré je predmetom vylučujúcej klauzuly podľa čl. 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice. 73. Z polytematických správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise, napríklad z Politickej a informačnej poznámky pre krajinu Turecko: vojenská služby, verzia 3.0 október 2023 konzistentne vyplýva, že neexistuje systém prideľovania brancov do jednotlivých regiónov, v ktorých by mali slúžiť. Branci teda nemajú možnosť ovplyvniť, kde budú nasadení a preto sa môže stať, že sa ocitnú v juhovýchodnom Turecku, kde turecké ozbrojené sily bojujú proti PKK (Kurdská strana pracujúcich). Táto skutočnosť zostáva nemenná. Nie je pritom relevantné, že sa priamo do bojových operácií nenasadzujú. Branec nech by už bol zaradený priamo v boji alebo nepriamo ako podporný personál, napr. by bol pridelený k jednotke logistiky je súčasťou armády, a tým hoc aj nepriamym, ale účastníkom páchania týchto vojnových zločinov. 74. Navyše, správnemu súdu nie je známe, na základe akých úvah žalovaný vylúčil relevantnosť informácií nachádzajúcich sa v polytematickej správe z 19. januára 2024 týkajúcich sa prideľovania a zaobchádzania s brancami menšinovej príslušnosti v rámci základného vojenského výcviku, keď konštatoval, že sa jedná iba o nepodložené údaje a domnienky. Z výňatkov dokumentov v polytematickej správe z 19. januára 2024 pritom vyplýva, že menšiny ako gülenisti a Kurdi môžu byť počas mesiaca skrátenej vojenskej služby vystavení šikanovaniu, mučeniu a vraždám. Z Medzinárodnej správy o náboženskej slobode USSD 2021 vyplýva, že 80% tých, ktoré zomreli pri odvodoch do armády, boli buď alevitského alebo kurdského pôvodu. 75. To, že na danom území ako aj za najbližšími hranicami Turecka dochádza ku konaniam, ktoré sú súčasťou vylučovacej klauzuly podľa čl. 12 ods. 2 kvalifikačnej smernice vyplýva z aktuálnych správ o krajine pôvodu. Rovnako je nesporné, že na uvedených územiach prebieha ozbrojený konflikt. Medzinárodné právo v zjednodušenej definícii definuje ozbrojený konflikt ako konflikt medzi ozbrojenými silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami majúcimi velenie a kontrolujúcimi časť územia, ktorý umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. Z tohto pohľadu sa situácia v niektorých pohraničných oblastiach medzi Tureckom a Sýriou javí ako ozbrojený konflikt, 76. Ako už konštatoval krajský súd v rozsudku sp. zn. 7Saz/3/2023, zo správy o vojenskej službe v Turecku zo dňa 12. apríla 2022 vyplýva, že branci vykonávajú službu aj v žandárstve. Žandárstvo, najmä jeho komando, sa pravidelne zúčastňuje na vojenských operáciách proti prokurdským partizánom z PKK vo východných a juhovýchodných oblastiach Turecka. 77. Správnemu súdu nie je zrejmé, na základe akých informácií žalovaný v napadnutom rozhodnutí spochybnil resp. vyvrátil tieto závery (konštatovaním, že branci v súčasnosti neslúžia v žandárstve ani na hraniciach Turecka), keďže tak v polytematickej správe z 27. februára 2024 ani v tej skoršej z 19. januára 2024 tieto skoršie zistenia nie sú vyvrátené. Žalovaný síce dopytoval odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce na zistenie skutočností, či branci vykonávajú vojenskú službu v žandárstve
alebo polícii resp. či sú zaradení na stráženie hraníc so Sýriou alebo inými štátmi, avšak jednoznačná odpoveď mu poskytnutá nebola. Žalovaný za dozvedel iba toľko, že žandárstvo získava regrútov pomocou branného systému. Branci ktorí absolvujú vojenskú službu v rámci žandárstva, sú cvičení v Žandárskych výcvikových jednotkách. Branci vo výcvikových jednotkách sú školení v odboroch Komando, Skupina verejného poriadku, Verejný poriadok, Väzenská stráž, Vojenský vodič, Cestovný ruch a spojárstvo s charakteristikou jednotky, ku ktorej sú pridelení. Indície o výkone vojenskej služby v žandárstve teda existujú no žalovaný zaujal nepodložene odlišný záver. Na otázku, či sú branci nasadzovaní na stráženie hraníc so Sýriou alebo iným štátom dokonca žalovaný nedostal odpoveď vôbec. Správny súd upozorňuje, že nie je dôvod, aby žalovaný nevzal na zreteľ hoci aj staršie informácie o krajine pôvodu zistené v predošlom administratívnom konaní, pokiaľ sa mu tieto novšími informáciami nepodarí jednoznačne vyvrátiť alebo preukázať ich neaktuálnosť. 78. Správny súd preto opakuje závery krajského súdu, že podľa organizácie Human Rights Watch z roku 2018 pozemné hranice Turecka sú práve chránené pohraničnými jednotkami tureckých ozbrojených síl. Žandári, ktorí slúžia aj na hraniciach, podliehajú veleniu pozemných síl. V rokoch 2019 až 2021 viaceré zdroje uvádzajú prípady brancov pridelených na hraničné stanovištia a niekedy aj podozrivé úmrtia na týchto stanovištiach. 79. K tvrdeniu žalovaného, že na území Turecka v súčasnosti neprebieha žiadny ozbrojený konflikt v zmysle jeho definovania medzinárodným právom správny súd poukazuje na správu o Turecku zo dňa 24.februára 2022 od Freedom House, ktorá uvádza, že v rámci konfliktu zahynulo od júla 2015 v Turecku a v severnom Iraku viac ako 5000 ľudí, väčšinou vojakov alebo kurdských militantov. Z aktualizovanej Svetovej správy 2023 – Turecko od Human Rights Watch vyplýva, že zatiaľ čo zrážky medzi armádou a PKK sa vo vidieckych oblastiach východného a juhovýchodného Turecka výrazne znížili (ale nevymizli) Turecko sústredilo svoju vojenskú kampaň proti PKK a to aj prostredníctvom bezpilotných lietadiel v irackom Kurdistane, kde sa nachádzajú základne PKK a čoraz častejšie aj na severovýchode Sýrie proti Sýrskym demokratickým silám vedeným Kurdmi. V máji (2023) prezident C. pohrozil, že začne štvrtý vojenský vpád Turecka do severovýchodnej Sýrie proti Sýrskym demokratickým silám, ktoré túto oblasť kontrolujú od roku 2016. Tento dokument spochybňuje konštatovania žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že Turecko vykonalo v Sýrii iba dve vojenské ofenzívy a od roku 2020 nie sú správy o tom, že by tam turecká armáda vykonávala nejaké bojové operácie a neexistujú správy o páchaní vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti. 80. Z dokumentu Politická a informačná poznámka pre krajinu Turecko: vojenská služba, verzia 3.0 október 2023 s odkazom na správu Human Rights Watch zo 17. augusta 2022, zverejnenej na stránke GOV.UK vyplýva, že Turecké vojenské vpády do severovýchodnej Sýrie boli plné porušovania ľudských práv a na územiach okupovaných Tureckom dnes Turecko a miestne sýrske frakcie beztrestne porušujú práva civilistov a obmedzujú ich slobody. Agentúra Európskej únie pre azyl vo svojej správe o bezpečnostnej situácii v Sýrii zo septembra 2022 uviedla: ,,Sýria poznamenala, že akékoľvek turecké vojenské vpády do krajiny považuje za „vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.“ V súvislosti s týmto správny súd poukazuje na správu Ministerstva zahraničných vecí USA o ľudských právach v Turecku zo dňa 12.04.2022, podľa ktorej, ,Tureckom podporované sýrske ozbrojené opozičné skupiny v severnej Sýrii sa údajne dopúšťali porušovania ľudských práv, pričom ich terčom boli kurdskí a jezídski obyvatelia a iní civilisti, vrátane mimosúdnych popráv, svojvoľného zadržiavania a násilného zmiznutia civilistov, mučenia, sexuálneho násilia, násilného vysťahovania z domovov, rabovania a zaberania súkromného majetku, prevážania zadržaných civilistov cez hranice do Turecka, verbovania detských vojakov, rabovania a znesväcovania náboženských svätýň.“ 81. Správny súd konštatuje, že rozumie úvahám žalovaného, že žalobca nie je vo vzťahu k ostatnej populácii Turecka podliehajúcej odvodovej povinnosti nijako diskriminovaný. Žalovaný, hoci v napadnutom rozhodnutí ustálil, že žalobca je v dôsledku jeho kurdskej etnickej príslušnosti považovaný za osobu ktorá odmieta výkon vojenskej služby z dôvodu jej politického presvedčenia (pričom vo vyjadrení ku správnej žalobe žalovaný tento postoj žalobcu, nevedno prečo a prekvapivo, označil za nedôveryhodný) naňho prihliadal skôr ako na osobu, ktorá odopiera výkon vojenskej služby bezdôvodne. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7SaZ/3/2023 pritom vytkol žalovanému pochybenie, že nedostatočne zohľadnil námietku žalobcu, že sa odmieta zúčastniť vojenských represií voči vlastnému obyvateľstvu s ohľadom na jeho hlboké spojenie s kurdskou identitou. Ta týchto okolností bolo preto v rozpore s jeho svedomím povinne vykonávať vojenskú službu pre armádu krajiny, ktorá zodpovedá za násilné konanie voči jeho etniku. 82. Správny súd je toho názoru, že práve neprihliadanie na osobitosti žalobcovho politického presvedčenia a jeho silnej väzby ku svojmu etniku je voči nemu diskriminačné, hoci v očiach žalovaného je tomu naopak, pretože naňho štátne orgány Turecka prihliadajú ako na ktoréhokoľvek iného občana
odmietajúceho výkon vojenskej služby. Diskriminácia sa totiž môže prejavovať aj v tom rozsahu, že štátne orgány a teda ani armáda nerobia rozdiel medzi bežnými Turkami a etnickými Kurdmi, ktorí musia vykonávať vojenskú službu za rovnakých podmienok, v dôsledku čoho majú horšie postavenie práve pre nútenie k účasti na bojových akciách spojených s páchaním zločinov proti vlastnému etniku a to či už priamo alebo nepriamo. Správny súd je zároveň toho názoru, že odhliadnuc od dodatočného umožnenia vykúpiť sa z vojenskej služby sa situácia v Turecku pre odvedencov kurdskej etnickej príslušnosti v porovnaní so situáciou, za ktorej rozhodoval kasačný alebo krajský súd významne nezmenila a teda východiská, ktoré pre svoje úvahy použili, neboli doposiaľ vyvrátené z aktuálne zistených informácií nachádzajúcich sa v polytematických správach. 83. Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj na základe právnych úvah a záverov vyjadrených v rozsudkoch najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2021 a krajského súdu sp. zn. 7SaZ/3/2023 správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) a f) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 84. Žalovaný v ďalšom konaní, viazaný vyššie uvedenými právnymi názormi, prihliadne na rozsiahly podkladový materiál ktorý je ku dnešnému dňu obsahom administratívneho spisu (jeho 3 častí) ktoré do značnej miery spochybňujú alebo minimálne nepodporujú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rozhodnutie žalovaného v zmysle vyššie uvedeného musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, s následným vyhodnotením všetkých zistených informácií. Žalovaný nemôže za základ svojho rozhodnutia vziať účelovo len dôkazy v neprospech žalobcu, ale musí ich vyhodnotiť v spojení s dôkazmi, ktoré sú v prospech žalobcu. Správny orgán hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Je na žalovanom, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žalobcových tvrdení, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 85. Správny súd záverom dodáva, že nepovažoval za vhodné preberať do odôvodnenia predmetného rozsudku ďalšie rozsiahle časti právneho posúdenia kasačného a krajského súdu, ktoré žalovaný opomenul zohľadniť, no v novom rozhodnutí pri posudzovaní azylového príbehu žalobcu a jeho žiadosti bude vedený právnymi úvahami a východiskami obsiahnutými v nich, ktoré sú naďalej pre jeho rozhodovanie relevantné a v celosti záväzné v zmysle § 5 ods. 10 SSP tak, aby sa vyvaroval opätovného nesprávneho právneho posúdenia veci. 86. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 87. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.