Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-4Sa/109/2017 1017202139 04. 01. 2024 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2024:1017202139.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY SpisovaZnacka
Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD., v právnej veci žalobcu: SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23. októbra 2017, o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., takto rozhodol: SpisovaZnacka
I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: SpisovaZnacka
I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 25.04.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ust. § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZSP“) rozhodla, že zamestnancovi A. B. spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy odo dňa 29.06.2008.
2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 13 ods. 1, 2, čl. 14, čl. 17 Nariadenia č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 a čl. 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004 v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“) a Nariadenia č. 987/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 987/2009“) obe zo dňa 16. septembra 2009. Z citovaných ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“) výnimku neudelilo. 3. Oddelenie vonkajšej kontroly doručilo oddeleniu rozhodovacej činnosti Pobočky žiadosť vo veci doriešenia poistných pomerov zamestnancov spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o,, Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“) z dôvodu nesplnenia podmienky vyslania a podnet na obnovu konania všetkých rozhodnutí, ktoré sú v ročnej lehote od ich právoplatnosti. Šetrením bolo zistené, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje zamestnanca zamestnávateľa od 29.06.2008 do 31.12.2013. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ predložil posledný mesačný výkaz poistného a príspevkov na povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za mesiac marec 2014. 4. Na základe poverenia č. 58271-3/2014 zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná kontrola, zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR zistilo, že zamestnanec nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec podlieha legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, bolo nevyhnuté, aby ho zamestnávateľ na sociálne poistenie prihlásil v členskom štáte EU, t.j, v Belgickom kráľovstve. Z uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia nevyhovelo. Zamestnávateľ bol zároveň požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov. 5. Pobočka Sociálnej poisťovne zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území SR, čo podľa vyjadrenia oddelenia vonkajšej kontroly Pobočky, zamestnávateľ jednoznačne odmietol. Dňa 06.03.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia, právnemu zástupcovi žalobcu, ktorú prevzal dňa 13.05.2015, na ktorú však nereagoval. Dňa 04.05.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia, zamestnancovi, ktorú prevzal dňa 14.05.2015, na ktorú však nereagoval. Pobočke boli doručené listinné dôkazy zamestnanca. 6. Kontrolou týchto dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca, ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil a aj odhlásil z registra poistencov na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t.j. v Belgickom kráľovstve. V súvislosti s uvedeným Pobočka dňa 02.09.2015 požiadala ústredie Sociálnej poisťovne o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX vo veci udelenia výnimky zamestnávateľovi podľa Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR Pobočke odpoveď č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a v snahe o doriešenie problému zamestnávateľa jej odporučilo kontaktovať ústredie SP, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektami prevádzkujúcimi medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.
7. V súvislosti so zamietavým stanoviskom MPSVaR SR, požiadala Pobočka dňa 15.12.2015 ústredie Sociálnej poisťovne o zaujatie konečného stanoviska vo veci spornej registrácie zamestnancov zamestnávateľa. Dňa 11.01.2016 bolo Pobočke doručené konečné stanovisko ústredia Sociálnej poisťovne, v ktorom s odvolaním sa na opakované zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky MPSVaR, rozhodla o potrebe postupovať v zmysle koordinačných nariadení, resp. platnej právnej úpravy SR. Na základe preukázania, že zamestnanci zamestnávateľa mali podliehať belgickým právnym predpisom, a zamestnávateľ svoju zákonnú povinnosť odhlásiť svojich zamestnancov z registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia nesplnil, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia na území SR. Z rozhodnutia vyplýva, že výsledky rokovania medzi ústredím Sociálnej poisťovne a belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security nie sú v danom prípade aplikovateľné a tak jediným možným riešením bolo uplatnenie výnimky v zmysle koordinačných právnych predpisov, ktoré však MPSVaR SR opakovane zamietlo. 8. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie jún až december 2008, január až december 2009, január až december 2010 a január až november 2011, január až december 2012 január až december 2013 a do systému sociálneho zabezpečenia SR bol teda v období od 29.06.2008 do 31.12.2013 prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo územia SR. II. Napadnuté rozhodnutie 9. Na základe odvolania žalobcu, rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23.10.2017 tak, že rozhodnutie vo výrokovej časti zmenila v tom, že vypúšťa text: „....nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS a LOGISTIC s. r. o., Panónska cesta 34 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848, odo dňa 29. júna 2008....“ a doplnila text:„...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS a LOGISTIC s. r. o., Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848, odo dňa 29. júna 2008 do 31. marca 2009...“. a v ostatnom potvrdila napadnuté rozhodnutie Pobočky. 10. Poukázala na koordinačné nariadenia uplatňované v oblasti sociálneho zabezpečenia od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971, o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972 (ďalej aj „nariadenie č. 574/1972“). 11. Nariadenie č. 1408/71 v článku 13 (2) písm. a/ ustanovovalo, že na osobu vykonávajúcu zamestnanie na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca - zamestnávateľa, nachádza na území iného členského štátu. Jednou z výnimiek zo všeobecného pravidla je článok 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého zostane zachovaná legislatíva štátu vyslania vtedy, ak vyslanie zamestnanca na územie iného členského štátu EÚ, dočasne vykonávať prácu pre zamestnávateľa, neprekročí 12 mesiacov a zamestnanci nie sú vyslaní nahradiť iné osoby, ktoré dokončili svoju dobu vyslania. 12. Táto problematika je podrobne upravená rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov (ďalej aj „Správna komisia“) č. 181 z 13. decembra 2000, vykladajúcim čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej aj „rozhodnutie č. 181“).
13. Počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101), vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä na platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Po skončení obdobia vyslania, nemožno pred uplynutím minimálne dvoch mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania, povoliť pre toho istého zamestnanca, zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania. 14. Zamestnávateľ (žalobca) vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, od 05.02.2008 má v predmete činnosti zapísanú aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti 29.06.2008 do 31.12.2013. 15. Na základe poverení zo dňa 21.01.2014 č. XXXXX-X/XXXX Pobočka Sociálnej poisťovne vykonala u zamestnávateľa kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených zákonom o sociálnom poistení. Z predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom) a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) zistila zamestnávanie zamestnancov s miestom výkonu aj na území Belgického kráľovstva. Rozsah kontroly pôvodne zameranej na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, bol dodatkom k povereniu č. XXXXX-X/XXXX-XXX zo dňa 02.06.2014,) rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t.j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil, zamestnanci však nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do 21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky, o čom Pobočka vyhotovila dňa 06.03.2014 zápis. 16. Zamestnávateľ pre svojich 25 zamestnancov, vyslaných vykonávať prácu do Belgického kráľovstva, požiadal dňa 12.03.2014 Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, ako orgán príslušný na udelenie výnimky, žiadosť o udelenie výnimky na obdobie od 11.04.2008 do 31.01.2009. O udelenie výnimky žiadal za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 1408/71 a aj za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 883/2004. 17. Článok 17 nariadenia č. 1408/71 a článok 16 (1) nariadenia č. 883/2004 upravuje výlučne procesný postup udeľovania výnimky, nie dôvody, pre ktoré výnimka môže alebo nemusí byť udelená. Výnimku posudzujú vždy tie dotknuté inštitúcie členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. jeho zamestnávateľ, uplatňovali svoje záujmy, t. j. v danom prípade MPSVaR SR a príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva. V čase podania žiadosti už platilo nariadenie č. 883/2004, preto MPSVaR nepochybilo, keď kompetencie na udeľovanie výnimky vzťahovalo k aktuálnemu právnemu predpisu. Žiadosť o udelenie výnimky však dňa 18.03.2014 zamietlo. V zamietavom liste je aj informácia o dodatočnom šetrení, ktorým bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území SR nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Podľa vyjadrenia MPSVaR, zamestnanci podliehajú legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný o dodržiavanie podmienok nariadenia, na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov však odmietol pristúpiť. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky postúpilo dňa 02.12.2014 oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov. 18. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami Sociálnej poisťovne, požadujúcimi urýchlené konanie vo veci, Pobočka dňa 05.11.2015 požiadala MPSVaR SR o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX). Súčasťou žiadosti bol aj zoznam všetkých zamestnancov, u ktorých Pobočka posudzovala obdobie poistenia u zamestnávateľa. Dňa 03.12.2015 bola pobočke doručená odpoveď č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej MPSVaR SR konštatovalo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska. 19. Žalovaná poukázala na ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP, podľa ktorého do pôsobnosti Pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a poznamenala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie, je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia. Nakoľko Pobočka na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 29.06.2008 nevzniklo. Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť podľa ust. § 4 ods. 1 ZSP, prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské, dôchodkové a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa je povinná plnenie týchto povinností kontrolovať a v prípade zistenia nezrovnalostí sa domáhať nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. A. E. preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec ZSP, ale v súlade s ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP. 20. Na odvolacie námietky žalobcu rozobrala rozhodnutie Pobočky aj pohľadu ust.§ 209 ods. 3, 4 ZSP a skonštatovala jeho súlad s cit. ustanovením. 21. Pri výklade článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 je záväzný právny názor Správnej komisie, vyjadrený v rozhodnutí č. 181, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom, a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania. Zamestnávateľ na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie čl. 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71. III. Žaloba žalobcu 22. V správnej žalobe zamestnávateľ (žalobca), poukázal na to, že v posudzovanom období od 29.06.2008 do 31.03.2009 a za účelom vykonávania práce, vyslal zamestnanca na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva. Napadnuté rozhodnutie žalovanej označil za nezákonné, pretože vychádzalo : 1/ z nesprávneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 23. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalobca poukázal na výkon kontroly prvostupňového orgánu, začatej dňa 06.02.2014 a neskôr rozšírenej na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne Pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, účinné dňom 01.05.2010, pričom zamestnanec bol do iného členského štátu vyslaný v období 29.06.2008 do 31.12.2013. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, ktorá aplikovala jednotné kritéria na celé posudzované obdobie kontroly, bez zohľadnenia zmeny právnej úpravy. Rozhodnutie č. 181 zo dňa 13. decembra 2000 vykladajúce osobitné pravidlá nariadenia č. 1408/71, definuje „významné činnosti “ a nie „podstatné činnosti,“ ktorými žalovaná argumentuje. Tento pojem používa až nariadenie 987/2009 a jeho definícia je uvedená až v rozhodnutí Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12.06.2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009“) a ktoré aplikuje aj v uvedenom prípade, a nevychádza z nariadenia č. 1408/71 a rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000. 24. Z rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, bod 3, písm. b/, bod (ii), posledná veta, vyplýva aj jednoznačná požiadavka na zohľadňovanie a prispôsobovanie kritérií individuálnemu charakteru vykonávaných činností pri každom zamestnávateľovi a pracovníkovi. Vo vzťahu k posudzovaniu predpokladov na uplatnenie legislatívy vysielajúceho štátu je v bode 8 rozhodnutia 181 uvedené: „Inštitúcie sociálneho zabezpečenia posudzujú a monitorujú situácie, na ktoré sa vzťahujú články 14(1), 14a(1) a 14b(1) a (2) nariadenia (EHS) č. 1408/71 a poskytujú podnikom a pracovníkom všetky náležité záruky, aby
neboli prekážkou slobody poskytovania služieb a slobody pohybu pracovníkov. Predovšetkým kritériá používané pre posudzovanie, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území štátu, či existuje priamy vzťah medzi podnikom a pracovníkom, alebo či si samostatne zárobkovo činná osoba udržiava infraštruktúru potrebnú na vykonávanie jej činnosti v štáte, musia byť definované objektívne, oznámené zainteresovaným stranám a uplatňované dôsledne a rovnako v rovnakých alebo podobných situáciách.“ 25. S poukazom na úvodné ustanovenia nariadenia č. 1408/71: „keďže ustanovenia o koordinácií vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia patria do rámca slobody pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, a majú prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania tým, že jednak zabezpečia v rámci spoločenstva rovnaké zaobchádzanie pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov, na ktorých sa vzťahujú právne predpisy rôznych členských štátov“ uviedol, že za posudzované obdobie takmer 7 rokov, boli niektorí jeho zamestnanci vyslaní do iného členského štátu, a v ich prípade A. aj po vykonaní kontroly vyhodnotila, že počas doby ich vyslania sa na nich uplatňovala legislatíva SR. 26. Konanie a následné rozhodnutie žalovanej označil žalobca za diskriminačné, čo je v rozpore s bodom 8 Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000 a s princípmi vyjadrenými v úvode Nariadenia 1408/71. 27. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, v zmysle bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. 181 spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte: „Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akýchkoľvek pochybností týkajúcich sa uplatniteľnosti článku 14(1)(a) alebo 14a (1) alebo 14b (1) alebo (2) nariadenia (EHS) č. 1408/71. Pobočka však príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly nekontaktovala, a namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve. 28. Keďže vyslanie zamestnanca v inom členskom štáte EÚ trvalo 9 mesiacov, v danom prípade sa okrem osobitných pravidiel uvedených v článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia č. 1408/71, uplatňujú aj osobitné pravidlá v zmysle písm. b/ cit. článku: „Ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, prekročí dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, právne predpisy prvého členského štátu sa uplatňujú i naďalej až do ukončenia tejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského štátu, na území ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí; o takýto súhlas sa musí požiadať pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby. Takýto súhlas sa však nemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov.“ Zo znenia citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že jediný orgán príslušný určiť, či k uplatneniu legislatívy SR na vyslaného zamestnanca dôjde aj po predĺžení predpokladanej dĺžky vyslania 12 mesiacov, je príslušný belgický orgán sociálneho zabezpečenia. Touto skutočnosťou sa však žalovaná ani jej pobočka v rámci konania nezaoberali. 29. Zo všeobecných aj osobitných pravidiel podľa článkov 13 až 16 nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že výnimky môžu upraviť a udeliť po vzájomnej dohode iba príslušné orgány oboch dotknutých členských štátov. Podľa Čl. 17 nariadenia č. 1408/71: „Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb.“ Z uvedeného je zrejmé, že MPSVaR SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel stanovených v Článkoch 13 až 16 nariadenia č. 1408/71. MPSVaR SR pri posudzovaní udelenia výnimky vychádzalo z ustanovení nariadenia č. 883/2004, a teda na daný skutkový stav aplikovalo nesprávny právny predpis, čo je zrejmé z jeho odpovede, v ktorej poukázalo na kritéria vyplývajúce z nariadenia č. 883/2004. 30. Žalobca konštatoval, že predpokladom vystavenia formulára E 101 je splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy SR na vyslaného zamestnanca, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná skúmať ešte pred jeho vystavením. Pobočka dňa 09.09.2009 vydala potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, E 101/SK č. 704-120/08-Z/V-3/BE, ktorým potvrdila, že aj v čase vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ sa na neho naďalej vzťahuje legislatíva SR. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia: „Formulár E 101 bol vystavený na základe dokladov, ktoré predložil zamestnávateľ, a ktorých relevantnosť bola ďalším šetrením prehodnotená,“ pričom žalovaná sa žiadnym spôsobom
nevysporiadala s jeho námietkami o charaktere formuláru E101, ktorý je záväzný až do momentu jeho zrušenia alebo vyhlásenia za neplatný príslušnou inštitúciou v zmysle bodu 7, písm. b/ Rozhodnutia č. 181. Potvrdenie E 101/SK vydané Pobočkou, nebolo právoplatne zrušené ani vyhlásené za neplatné. 31. K žalobnému bodu 2/: K žalobnému bodu 2/: Žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 209 ods. 4 ZSP, keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba odkazom na výsledky kontroly, do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité a individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade mala byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 19.10.2005, sp. zn. 4 So 226/04. 32. K žalobnému bodu 3/: Žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Pobočka Sociálnej poisťovne sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Žalovaná v tomto prípade na posúdenie uplatniteľnej legislatívy aplikovala kritéria nad rámec Nariadenia č. 1408/71 a jeho vykonávacích predpisov, čo je v rozpore s princípom nevytvárania prekážok slobodnému poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkov. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1 Ústavy SR a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní, stability a dôvery v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. IV. Vyjadrenia 33. Vo vyjadrení k žalobe poukázala žalovaná na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu vzťahujúcu sa na zamestnancov (SZČO) počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Základným koordinačným nariadením, ktoré sa uplatňovalo do 30.04.2010, je nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“) a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Na základe ustanovení nariadenia, zamestnanec zvyčajne podlieha a vzťahuje sa na neho systém sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť (článok 13 (2) (a) nariadenia - tzv. všeobecné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu). V danom prípade sa na zamestnanca s bydliskom na území SR, vykonávajúceho činnosť na území Belgického kráľovstva, vzťahuje legislatíva Belgického kráľovstva a to aj napriek skutočnosti, že zamestnávateľ má sídlo na území SR. Podmienkou je, že očakávané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a cieľom vyslania nie je nahradiť inú osobu, ktorá skončila svoju dobu vyslania (čl. 14 (1) (a) nariadenia - tzv. osobitné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu), nariadenie obsahuje výnimky z tejto všeobecnej zásady. V súlade s čl. 14 (1) (b) nariadenia je možné za určených podmienok požiadať o predĺženie vyslania. 34. Inštitút dočasného vyslania zamestnanca, bol upravený v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora a následne rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (publikované v Úradnom vestníku Európskej únie,
a je všeobecne záväzné), vo vzťahu k výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu. Rozhodnutie implementuje interpretácie Európskeho súdneho dvora. 35. Článok 11 vykonávacieho nariadenia, ukladá inštitúciám určeným príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydať osvedčenie, že zamestnanec naďalej podlieha týmto právnym predpisom do určitého dátumu, a to na žiadosť zamestnanca alebo jeho zamestnávateľa, v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 1 a 14b ods. 1 nariadenia a v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 17 nariadenia. Tento článok nedáva príslušným orgánom členského štátu možnosť, ale povinnosť v konkrétnych prípadoch toto osvedčenie vydať, pričom formulár E 101 je príslušný orgán členského štátu povinný vydať len pri splnení podmienok vyslania. 36. Podľa rozhodnutia č. 181 je pre uplatňovanie článkov 14 (1) alebo 14b (1) nariadenia, prvou rozhodujúcou podmienkou existencia priameho vzťahu medzi podnikom a vysielaným zamestnancom, medzi ktorými musí byť počas celej doby vyslania zachovaná organická väzba. Druhou rozhodujúcou podmienkou je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený. Rozhodnutie č. 181 teda spresňuje, že podnik sa môže domáhať uznania, že ide o vyslanie, ak okrem iného „obvykle vykonáva významné činnosti na území vysielajúceho členského štátu“ (nie len formálne zriadeného), pričom samotný výkon riadiacich činností v tomto štáte, ktoré sú čisto interné (riadiace, administratívne), nemôže oprávňovať na uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania. Vysielajúci podnik by mal vykonávať aj také činnosti, ktoré sú predmetom jeho hospodárskej produkcie. 37. Existencia významných (podstatných) ekonomických činnosti je určená objektívnymi prvkami, spracovanými v Kódexe dobrej praxe, s cieľom poskytnúť vysvetlenie zásad a pravidiel pri uplatňovaní článkov 14 (1), 14a, ktorý vychádza z bodu 10. rozhodnutia č. 181, v ktorom sa správna komisia, s cieľom podporovať spoluprácu medzi príslušnými úradmi v členských štátoch na účely vykonávania článkov 14 (1), 14a (1), 14b (1) a (2) zaviazala zohľadniť ich dôsledné pripomienky, sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni a vychádzali z rozsudkov Európskeho súdneho dvora. Každý členský štát môže tieto pravidlá rozšíriť o ďalšie podmienky. Kódex, sa aplikuje vo všetkých štátoch Európskej únie tak, aby pri určení uplatniteľnej legislatívy nedochádzalo k neopodstatneným rozdielom, je zverejnený na internete a je verejne prístupný. 38. Na splnenie podmienky obvyklého výkonu významných ekonomických činností na území SR, musí okrem iného podnik vykonávať na tomto území svoju činnosť určitú dobu. Táto podmienka sa podľa kódexu týkajúceho sa vysielania zamestnancov a vykonávania vedľajšej činnosti samostatne zárobkovo činnými osobami mimo štátu, v ktorom sú etablovaní, považuje za splnenú pri výkone takejto činnosti najmenej 4 mesiace. Sociálna poisťovňa vyžaduje registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej 2 mesiace pred začatím vyslania. 39. Kritériá, ktoré musí zamestnávateľ na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy spĺňať, neurčila účelovo Sociálna poisťovňa, ale vychádzajú z európskej legislatívy a judikatúry Európskeho súdneho dvora, zohľadňujúc pripomienky členských štátov, sformulované zo skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni. Posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca formulár E 101. V zmysle článku 17 nariadenia, ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania podľa nariadenia a rozhodnutia č. 181, môžu príslušné úrady dvoch alebo viacerých členských štátov, v niektorých prípadoch na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca, spoločnou dohodou upraviť výnimky z ust. článkov 13 až 16 nariadenia. Na území SR je príslušným orgánom MPSVaR SR. Na udelenie výnimky nie je právny nárok, ide výlučne o dispozíciu ministerstva, resp. príslušnej inštitúcie iného členského štátu. Legislatíva vysielajúceho štátu sa uplatní len pri spĺňaní podmienok vyslania a zamestnávateľ, resp. zamestnanec požiada príslušnú inštitúciu o vystavenie formulára E 101 (PD A1). V opačnom prípade a tiež v prípade, ak ministerstvo neudelí výnimku z uplatniteľnej legislatívy, nie je Sociálna poisťovňa oprávnená formulár vystaviť. V takom prípade sa musí zamestnávateľ alebo dotknutý zamestnanec obrátiť na príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva činnosť, a ktorého legislatíva sa stáva uplatniteľnou. 40. Žalobca zamestnával zamestnancov s miestom výkonu činnosti aj na území iného členského štátu EÚ (Belgického kráľovstva), bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V tomto období, ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému SR napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Ten bol na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy, vystavený len 11 zamestnancom. Počas kontroly odvodu poistného a
plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že s výnimkou troch administratívnych zamestnankýň, všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Zamestnávateľ teda na území SR nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Vystavené formuláre E 101 budú v zmysle uvedeného vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. 41. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, za splnenia všetkých podmienok k vyslaniu, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 17 nariadenia. Rozhodnutie č. 181 v článku 16 síce pripúšťa retroaktívny účinok formulára E 101, no zároveň uvádza, že by bolo vhodnejšie vydávať ho vopred. Tiež z kódexu vyplýva možnosť výnimočného vystavenia formulára v priebehu vyslania, ako aj po jeho uplynutí, ale vždy v primeranej lehote. Formuláre E 101 sa vystavujú v záujme správneho vykonávania vysielania, sú určené na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami členských štátov a vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101 na vykonanie kontroly. Vystavenie formulára nie je formalita, ako vyplýva z rozsudku NS SR, 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014, ktorý nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a je preto záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101 ale je povinnosťou vysielajúceho zamestnávateľa, resp. zamestnanca, obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101. 42. Napriek uvedenému, Sociálna poisťovňa v rámci kontroly upozornila zamestnávateľa na porušovanie koordinačných nariadení a odporučila mu požiadať MPSVaR o udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18.03.2014 zamestnávateľovi oznámilo, že žiadosti o udelenie výnimky nemôže vyhovieť (list ministerstva je prílohou vyjadrenia) a zároveň ho upozornilo na nutnosť prihlásenia dotknutých zamestnancov do poistenia v mieste výkonu činnosti, t. j. v Belgickom kráľovstve. 43. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 na dotknutého zamestnanca napriek tomu, že práce vykonával na území Belgického kráľovstva. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený formulár E 101, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva SR a taktiež mu MPSVaR neudelilo výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 17 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v SR bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala. 44. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 na dotknutého zamestnanca, napriek tomu, že práce vykonával na území Belgického kráľovstva od 29.06.2008. Na základe žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy bol žalobcovi vystavený formulár E 101 na zamestnanca 01.09.2009 do 31.03.2010. Zamestnanec vykonával práce na území Belgického kráľovstva nielen pred 01.04.2009, ale aj po 31.03.2010 až do 01.06.2013, kedy ukončil pracovný pomer. Podľa článku 14 (1) (a) nariadenia je možné inštitút vyslania aplikovať len v prípade, ak predpokladané trvanie práce na území iného členského štátu neprekročí 12 mesiacov a zamestnanec vykonával práce dlhšie. Žalobca však v súlade s článkom 14 (1) (b) nariadenia pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby trvania práce nepožiadal príslušný orgán Belgického kráľovstva o súhlas s prekročením jej dĺžky. Žalobca podal dňa 29.11.2011 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku zamestnanca zo sociálneho poistenia z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Dňa 18.03.2014 podal žiadosť o výnimku o udelení formulára E101/A1, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania a nesplnenia podmienok vyslania. Vzhľadom k uvedenému bol formulár E 101 na obdobie 01.04.2009 do 31.03.2010 vystavený v rozpore s legislatívou. 45. Keďže zamestnávateľovi bol vystavený formulár E 101 na zamestnanca v rozpore s koordinačnými nariadeniami a od 29.06.2008 do do 31.03.2008, 01.04.2010 do 31.05.2010 a od 01.04.2012 do 31.12.2013 žalobcovi formulár na zamestnanca vystavený nebol a nebola mu udelená ani výnimka
bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v SR bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. 46. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala. Dňa 05.11.2015 požiadala MPSVaR o prehodnotenie zamietnutia žiadosti žalobcu vo veci udelenia výnimky z uplatniteľnej legislatívy prijatej dňa 18.03.2014. Ministerstvo Pobočke listom zo dňa 25.11.2015 oznámilo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska, vzhľadom k čomu nie je oprávnená dotknutému zamestnancovi formulár E 101 vystaviť. K odporučeniu MPSVaR v liste zo dňa 25.11.2015 poznamenala, že rokovanie s belgickou inštitúciou sociálneho zabezpečenia sa týkalo spoločností, ktoré prevádzkujú medzinárodnú kamiónovú dopravu a keďže zamestnanci žalobcu v Belgickom kráľovstve vykonávali spravidla činnosť „automechanik, opravár, " s predmetnou vecou nesúviselo. 47. K námietke žalobcu, že prijímala odvody na sociálne poistenie, čím daný stav akceptovala, žalovaná poukázala na skutočnosť, že pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie, pobočke neoznámil, že do poistenia na území SR prihlásil zamestnancov vykonávajúcich činnosť na území Belgického kráľovstva. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, mu bude vrátené ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci. Žalobca napriek prihláseniu zamestnancov na sociálne poistenie na území SR, za nich poistné neodvádzal. Uhradil ho až na základe predpisov Pobočky. 48. K procesným námietkam žalobcu poukázala na vecnú i formálnu správnosť rozhodnutí oboch stupňov orgánu verejnej správy. 49. V súvislosti s nesprávnou aplikáciou nariadenia č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 účinného až od 01.05.2010 žalovaná uviedla, že žalobca v tejto súvislosti citoval zo zápisu z prerušenia kontroly, zo dňa 06.03.2014, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je predmetom tohto konania. Nariadenie č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 nariadenie č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, účinné od 01.05.2010, určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie a vykonávacie nariadenie, ktoré boli účinné do 30.04.2010. Bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30.04.2010 alebo od 01.05.2010, vždy sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom „vyslania“ resp. udelením výnimky zo strany MPSVaR. Pobočka Sociálnej poisťovne i odvolací orgán pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom, povinnom dôchodkovom a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca aplikovali nariadenie účinné do 30.04.2010. V. Replika žalobcu 50. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101 nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že formulár nie je formalitou a rozsudok NS SR sp.zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014 nepovažuje za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS80/99, III. ÚS 356/06). Vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21.03.1972, upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobca mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, nakoľko formulár E 101 môže mať aj retroaktívny účinok (bod 16 Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000), avšak žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej právny názor o charaktere formuláru E 101. Tvrdenia žalovanej, že si žalobca nesplnil svoju povinnosť dodatočne podať žiadosť o vystavenie formuláru E 101 sú účelové a zavádzajúce, keďže žalobca len nasledoval jej inštrukcie a požiadal MPSVaR o udelenie výnimky. Žalovaná postupovala diskriminačným postupom voči niektorým jeho zamestnancom, pretože pri určovaní uplatniteľnej
legislatívy nepostupovala rovnako ku všetkým zamestnancom. Splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy SR na vyslaného zamestnanca je povinná skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101 51. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj Pobočky poukázal na absenciu vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa, ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli. Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve podľa čl. 17 nariadenia č. 1408/71, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu, avšak namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko MPSVaR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve. Povinnosť spolupráce medzi príslušnými inštitúciami oboch dotknutých členských štátov je precizovaná aj v bode 9. Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, z ktorého vyplýva, že v prípade neuzavretia dohody o uplatniteľnej legislatíve sa predpokladá predloženie nóty správnej komisii za účelom zosúladenia názorov na legislatívu uplatniteľnú na daný prípad. 52. Správnosti jeho argumentácie nasvedčuje zmena výroku prvostupňového rozhodnutia. 53. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 29.06.2008 do 31.03.2009, t.j. 9 mesiacov. Kontrola, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa zahŕňala obdobie od roku 2007 do roku 2014, t.j. 7 rokov, pričom bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez posudzovania jednotlivých období vyslania zamestnancov, závery z kontroly uplatnila paušálne na všetkých zamestnancov a na celé obdobie 7 rokov, teda rozhodla šablónovo. 54. Vo vzťahu k splneniu podmienok vyslania sa žalovaná vo vyjadrení zo dňa 24.05.2018 odvoláva na Rozhodnutie č. 181 č. z 13.12.2000, ktoré je právne záväzné a na Kódex dobrej praxe, resp. kódex osvedčenej praxe týkajúci sa vysielania pracovníkov a vykonávania vedľajšej činnosti samostatne zárobkovo činnými pracovníkmi mimo štátu, v ktorom sú etablovaní (ďalej len ako „Kódex“). Podmienky, tak ako ich interpretuje nie sú obsahom Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000. Žalovaná okrem Kódexu neuviedla žiadne relevantné a právne záväzne predpisy alebo dokumenty, z ktorých by takto nastavené podmienky na uplatniteľnú legislatívu v prípade vyslania dotknutého zamestnanca v posudzovanom období vyplývali. Vo všetkých predchádzajúcich písomnostiach uvádza pojem „podstatné činnosti“ vykonávané na území SR, ktorý je bližšie definovaný v Rozhodnutí č. A2 z 12.06.2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/A2 z 12.06.2009“, ktoré však na tento prípad nie je aplikovateľné. Pojem „významné činnosti“ vykonávané na území SR s odvolaním sa na Kódex prvýkrát použila až vo svojom vyjadrení zo dňa 22.02.2018 a nie je z neho zrejmé, na ktoré jeho znenie odkazuje. Kódex navyše nepredstavuje žiaden záväzný právny dokument, preto jeho ust. nemožno v tomto prípade považovať za záväzné. Žalovaná sa nevysporiadala ani so špecifickým druhom podnikania žalobcu v oblasti logistiky, kde väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, ktorí v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ. 55. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 25.10.2017 a Sociálna poisťovňa bola povinná vrátiť žalobcovi zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30- dňovej lehote od zistenia, že došlo k prijatiu úhrad bez právneho dôvodu a nie vyhodnotiť žiadosť o jeho vrátenie ako akceptáciu rozhodnutia. 56. Žalovaná dupliku nepodala. VI. Právne posúdenie veci 57. Správny súd na nariadenom pojednávaní preskúmal odvolanie a žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy vrátane ich postupu v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy
správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d/ SSP. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa ust. § 190 SSP zamietol. 58. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 59. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 60. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/, ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 61. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby ďalšieho účastníka, A. B. (ďalej iba „zamestnanec“), do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom. Pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu bola na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 a zo dňa 02.06.2014 v sídle žalobcu vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie podľa zák.č. 461/2003 Z.z. a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 od 01.11.2007 do 31.03.2014. Kontrolou bolo zistené, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ a nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom členského štátu EÚ. Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12.03.2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/ A1 pre zamestnancov, podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 24 mesiacov. MPSVaR SR (list č. 8708/14-M_OMVEZ,12657/14 z 18.03.2014) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, pre nesplnenie podmienok vyslania zamestnancov a to prekročenia dĺžky vyslania 12 mesiacov a že, nevykonáva žiadne významné činnosti na území SR, je vedená v zozname dlžníkov zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne. MPSVaR SR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, čo je členský štát, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo rozhodne odmietol. Prvostupňový orgán listom zo dňa 05.11.2015 požiadal MPSVaR SR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu podľa čl. nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR SR oznámilo listom č. 21819/15-M_OMVEZ 55218/15 zo dňa 25.11.2015 prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva
od 01.05.2010 podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. 62. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o vystavenie prenosného dokumentu PD A1. Listom zo dňa 12.03.2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 Nariadenia (ES) č. 883/2004 aj pre dotknutého zamestnanca, ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 11 ods. 3 písm. a/ Nariadenia č. 883/2004). Žalobca ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR SR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 17 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (do 01.05.2010) že, zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (3 zamestnanci pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne (v zozname dlžníkov na web stránke SP), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR SR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu registrácie zamestnávateľa. Zamestnávateľ bol Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava aj MPSVaR SR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a prihlásil zamestnanca/ zamestnancov v členskom štáte kde vykonáva/jú prácu v Belgickom kráľovstve a to v záujme zamestnancov. 63. Správny súd konštatuje, že povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (ďalšieho účastníka) do registra poistencov podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s ust. § 231 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne Bratislava a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR SR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky na udelenie výnimky a v uvedenom období čl. 13 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva v znení Nariadenia Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21. marca 1972. 64. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004 do 30.04.2010 sa uplatňuje nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 (ďalej základné nariadenie) o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“) a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. 65. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, Osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.(všeobecné pravidlo) 66. Podľa čl. 13 ods. 2 základného nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak: písm. a/ Na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu; 67. Podľa čl. 14 sa článok 13 ods. 2 písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami čl. 14 ods. 1. a/ Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania;
68. Podľa čl. 14 ods. 1 b/, ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, prekročí dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, právne predpisy prvého členského štátu sa uplatňujú i naďalej až do ukončenia tejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského štátu, na území ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí; o takýto súhlas sa musí požiadať pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby. Takýto súhlas sa však nemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov. 69. Podľa čl.11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v prípadoch uvedených v čl. 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ nariadenia inštitúcia určená príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydá pracovníkovi na jeho vlastnú žiadosť alebo na žiadosť jeho zamestnávateľa, ak sú splnené vyžadované podmienky, osvedčenie, v ktorom uvedie, že až do uvedeného dátumu naďalej podlieha týmto právnym predpisom. 70. Rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000, vykladá čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 podľa legislatívy vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej aj „rozhodnutie č. 181“). Rozhodujúcimi podmienkami pre uplatňovanie článku 14 (1) alebo 14 (b) (1) nariadenia č. 1408/71 sú : - 1. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce, právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi - 2. existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenska, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území SR pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území SR a v prijímajúcom členskom štáte, miesto náboru vyslaného zamestnanca, miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo vzťahujúce sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na druhej strane, obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte, počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte, registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania, vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov. Počas doby vyslania sa v štáte vykonávania zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). 71. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa preto predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce. 72. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné (významné) činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.
73. Čl. 17 (9) základného nariadenia upravuje výnimky z čl. 13 až 16 v znení: Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb. 74. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 75. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa ustanovení SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 76. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu (zamestnávateľa) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu. 77. K námietkam žalobcu vo vzťahu k určeniu resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 12 ods. 1 resp. čl. 16 základného nariadenia, pre nesplnenie podmienok základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009, zamestnávateľom (žalobcom) pri vysielaní na výkon práce zamestnancov vrátane zamestnanca (ďalšieho účastníka) do iného členského štátu (Belgické kráľovstvo) a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 16 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18.03.2014). 78. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté. 79. Podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zák. č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 80. Podľa § 172 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z., predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 81. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že zamestnancovi nevzniklo
ako zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 12 ods. 1, čl.16 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle ust. § 209 ZSP. Námietky žalobcu sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca (ďalšieho účastníka) platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 11 ods. 1 a 3 písm. a/ základného nariadenia. 82. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 83. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. 84. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžr/2/2014). 85. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 86. Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“ 87. Správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, umožňujúcom komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. 88. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgicka. Z ust. § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. 89. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred správnym súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe
úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej. 90. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky súd založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca. 91. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Vzhľadom k tomu, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol. 92. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 93. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že náhradu trov konania mu nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, ktorý v konaní tiež nebol úspešný a ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Poučenie: SpisovaZnacka
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania iba ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 písm. c) SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).