Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-15S/63/2019 z 18. 9. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave NR-15S/63/2019 4019200260 18. 09. 2024 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2024:4019200260.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu Mgr. Simony Kočišovej, PhD. a Mgr. Pavla Ištóka v právnej veci žalobcu: TOPTRANS SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Dopravná 3974, 955 01 Topoľčany, IČO: 46 864 865, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, IČO: 11 993 448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100198294/2019 zo dňa 11. januára 2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty okrem iných období aj za zdaňovacie obdobie júl 2013. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vypracoval protokol č. 100721018/2017 zo dňa 27.04.2017 ktorý bol súčasne s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, doručený žalobcovi dňa 02.05.2017. Deň nasledujúci po dni doručenia protokolu začalo v danej veci podľa § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) vyrubovacie konanie. Správca dane vo veci rozhodol rozhodnutím č. 101461860/2018 zo dňa 30.07.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume X.XXX,XX € za zdaňovacie obdobie júl 2013 tak, že daň vyrubenú podaným daňovým priznaním v sume X.XXX,XX € zvýšil na sumu X.XXX,XX €. 2. Predmetnou kontrolou bolo zistené, že v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2013 žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane od dodávateľa A. B., C. z faktúry č. 20134162, dátum dodania tovaru dňa 12.07.2013, predmet plnenia nafta motorová, základ dane XX.XXX,XX €, 20 % DPH v sume X.XXX,XX €. Za účelom preverenia dodania deklarovaného tovaru dodávateľom A. B., C. správca dane požiadal miestne príslušného správcu dane o preverenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Zásielka sa daňovému subjektu A. B., C. nepodarila doručiť, a preto bol predvolaný D. E. (splnomocnený zástupca A. B., C. od 23.01.2013. Aj toto doručenie bolo bezúspešné, preto správca dane predvolal A. F. – konateľa spoločnosti A. B., C. od 07.12.2012 do 11.09.2013, teda v čase deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných plnení pre žalobcu. O vypočutí tohto svedka bol žalobca informovaný dňa 14.01.2016, pričom žalobca svoje právo aj využil. Svedok A. F. okrem iného uviedol, že predmetom činnosti A. B., C. bol v roku 2013 nákup a predaj pohonných hmôt, spoločnosť nemala nijaké skladové priestory, nemala žiadnych zamestnancov a mala len externú účtovníčku. Všetky obchody boli dojednávané telefonicky

alebo elektronicky a domnieva sa, že v roku 2013 mal splnomocneného zástupcu na predaj tovaru, na ktorého meno si nespomína. Svedok ďalej nevedel uviesť, čo presne spoločnosť A. B., C. dodávala žalobcovi. Uviedol, že objednávky išli cez Čechov a tovar bol dovážaný zo Slovinska z Mariboru. Hlavným dodávateľom bola spoločnosť G. H. I., C.. Ďalej uviedol, že telefonicky sa zadala objednávka, tovar bol dodaný priamo zákazníkovi a informácie o zákazníkovi a mieste dodania uvádzali e-mailom. Svedok tiež uviedol, že nebol prítomný pri nakládke ani vykládke tovaru, faktúry vystavoval na základe prijatej platby. V rámci ústneho pojednávania s týmto svedkom sa konateľ žalobcu vyjadril k predmetným skutočnostiam v tom zmysle, že najprv spolupracoval so spoločnosťou J. K. B., C., ktorá zabezpečovala dodávky nafty, objednávky zasielala spoločnosti J. K. B., C., od tejto spoločnosti chodili aj faktúry, pričom raz prišla faktúra od A. B., C. s tým, že spoločnosť J. K. B., C. spolupracuje s A. B., C. a že podmienky predaja budú dodržané. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu naďalej objednával naftu od J. K. B., C. a so spoločnosťou A. B., C. nekomunikoval. Svedkovi A. F. boli správnom dane uložené ďalšie opatrenie, podľa ktorých mal predložiť informácie o ďalších skutočnostiach, tieto však svedok nesplnil. 3. Ohľadom pôvodu tovaru správca dane požiadal českú finančnú správu o preverenie dodávateľa pohonných hmôt spoločnosť G. H. I., C., ktorú svedok A. F. uviedol ako dodávateľa pohonných hmôt. Česká finančná správa v odpovedi uviedla, že nebolo možné preveriť požadované skutočnosti a tiež uviedla, že spoločnosť G. H. I., C. v roku 2013 nedodávala pohonné hmoty spoločnosti A. B., C., uskutočňovala iba prepravu pohonných hmôt, kde je ako príjemca uvedená spoločnosť A. B., C. a ako odosielateľ je uvedená spoločnosť L. a objednávateľ prepravy spoločnosť G. C.. Takto boli uskutočnené prepravy v auguste a septembri 2013, doprava pohonných hmôt bola fakturovaná spoločnosti G. C.. 4. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií na daňový subjekt L. A. M., či spoločnosť v roku 2013 obchodovala s pohonnými hmotami a či bola dodávateľom motorovej nafty pre spoločnosť A. B., C.. V odpovedi slovinská finančná správa uviedla, že spoločnosť L. A. nevystavila žiadnu faktúru pre spoločnosť A. B., C., ani pre spoločnosť G., C. a tiež, že tieto spoločnosti neboli príjemcami spotrebného tovaru. 5. Ďalším preverovaním obchodného vzťahu medzi spoločnosťami G. C. a A. B., C. bolo od českej finančnej správy okrem iného zistené, že výhradným dodávateľom pohonných hmôt pre spoločnosť G. C. bola slovinská spoločnosť L. C. N. A., A., M.. Miestom vykládky pohonných hmôt bol daňový sklad na Slovensku, ktorého prevádzkovateľom bola spoločnosť O. C., C.. Ďalším odberateľom pohonných hmôt bola spoločnosť A. B., C., pričom pohonné hmoty predané tomuto odberateľovi boli podľa CMR listov, dodacích a nákladných listov vyskladnené tiež v daňovom sklade spoločnosti O. C., C.. Na CMR dokladoch je ako miesto vykládky uvedená Ilava a ani v jednom prípade nie je miesto vykládky adresa žalobcu. Podľa predložených dokladov išlo o zjednodušený postup pri dodaní tovaru formou trojstranného obchodu, kde daňový subjekt G. C. bol prostrednou osobou a predmetom plnenia boli pohonné hmoty. 6. Dňa 10.03.2016 bolo vykonané ústne pojednávanie s konateľom žalobcu, ktorý uviedol, že so spoločnosťou A. B., C. nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke pohonných hmôt, nekontaktoval sa s touto spoločnosťou a pohonné hmoty naďalej objednával od spoločnosti J. K. B., C.. Úhrada bolo realizovaná v zmysle faktúry A. B., C.. Konateľ žalobcu uviedol, že nevedel, kde bol tovar nakladaný, tovar vozili tie isté cisterny, ktoré chodili od J. K. B., C., dodávateľ zabezpečil prevoz, nakládku aj vytankovanie nafty do bencaloru v areáli žalobcu. Konateľ žalobcu si nespomenul, na akých autách bola nafta do areálu žalobcu vozená. Pri vytankovaní bol za žalobcu prítomný syn konateľa, šofér pri vytankovaní nahlásil odobrané množstvo a dodávateľ zaslal zálohovú faktúru poštou. Žalobca neviedol skladovú evidenciu pohonných hmôt, pretože pohonné hmoty sa do týždňa spotrebovali. V rámci vyrubovacieho konania vykonal správca dane ústne pojednávanie so svedkami navrhnutými žalobcom k vypočutiu. Všetci svedkovia zhodne vypovedali, že si nepamätajú dodávateľov pohonných hmôt, nepamätajú si prepravcov pohonných hmôt, spomenuli si len na fakt, že v roku 2013 vozili naftu cisterny s ilavskou ŠPZ. Na názvy pohonných hmôt si spomenul len K. K. P.. 7. Spoločnosť A. B., C. mala od 23.01.2013 splnomocneného zástupcu v daňovom konaní D. E.. Tohto svedka sa nepodarilo predvolať. Opakované žiadosti o predvolanie boli bezúspešné, jeho účasť na vypočutí nezabezpečil ani žalobca a ani žiadosť o predvedenie prostredníctvom Policajného zboru nebola úspešná.

8. Správca dane na základe údajov predložených žalobcom zistil, že žalobca v období od 08.07.2013 do 23.07.2013 nakúpil a natankoval do 16.000 litrového bencaloru umiestneného v areáli žalobcu motorovú naftu v celkovom množstve 22.912,49 litrov a podľa evidencií o prevádzke motorových vozidiel čerpal približne XX.XXX,XX €. Zostatok motorovej nafty k 28.06.2013 za mesiac jún 2013 bol 21.039,80 litrov. 9. Na základe výzvy od G., J. správca dane zistil, že účty, ktoré boli uvedené ako bankové spojenie na dodávateľských faktúrach od spoločnosti A. B., C. sú evidované na spoločnosť F., C. a majiteľom účtu je H. L. F.. 10. V súvislosti s kontrolnými zisteniami správca dane oznámil žalobcovi Oznámením č. 103183847/2016 zo dňa 19.05.2016 možnosť nahliadnuť do spisu za účelom oboznámenia sa s priebežnými výsledkami zistení správcu dane. Na základe uvedených zistení správca dane nadobudol pochybnosť o tom, že dodávateľ A. B., C. je reálnym dodávateľom tovaru pre žalobcu. Správca dane konštatoval, že formálne doloženie dokladov o nadobudnutí tovaru/služby je bez preukázania skutočného nadobudnutia a dodania tovaru/služby pre daňové účely nedostačujúce. 11. Správca dane dospel k záveru, že všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia práve dodávateľom A. B., C. odberateľovi – žalobcovi. Existencia faktúry nie je relevantným dôkazom, že k dodaniu skutočne došlo, tak ako je uvedené na faktúre od dodávateľa A. B., C.. Správca dane tiež uviedol, že primárne musí byť preukázané, že tovar existoval a dodávateľ bol vlastníkom tovaru, pretože previesť právo na daňový subjekt môže iba vlastník tovaru. V daných prípadoch nebolo preukázané vlastnícke právo k tovaru, nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady spoločnosti A. B., C. a ani jeho dodanie, preto takýto tovar nemohol byť dodaný žalobcovi v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) 12. Žalovaný napadnutým druhostupňovým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Uviedol, že žalobca nepredložil v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v danej veci relevantný dôkaz, ktorý preukazuje oprávnenosť uplatnenia si práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr a v odvolaní nepodal námietky a dôkazy, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane. II. Žaloba 13. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal okrem iných rozhodnutí aj preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100198294/2019 zo dňa 11.01.2019, jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15S/39/2019-61 zo dňa 15.04.2019 vylúčil žalobu v tejto časti na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp.zn. 15S/63/2019. 14. V podanej žalobe najprv opísal priebeh administratívneho konania. Následne poukázal na stanovisko žalovaného, že správca dane netvrdí, že išlo o podvodné konanie žalobcu, preto nebolo potrebné zaoberať sa otázkou dôkazného bremena správcu dane a preukázať účasť žalobcu na podvodnom konaní. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1Sžf/84/2016, sp. zn. 1Sžf/88/2016 a sp. zn. Sžf/95/2016 zo dňa 12. 12. 2017, v ktorých súd uvádza, že ak majú daňové orgány za preukázané, že išlo o fiktívne obchody, uskutočnené iba „na papieri“ z dôvodu získania neoprávneného daňového zvýhodnenia vo forme podvodného vylákania odpočtu DPH od správcu dane, potom je na nich, aby nepriznali žalobcovi odpočítanie dane s objasnením mechanizmu podvodného konania. Z uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že ak daňové orgány tvrdia, že ide o fiktívne obchody, potom ide o podvodné konanie. Žalobca vychádzal zo záverov správcu dane, ktorý tvrdil, že dodávateľ A. B. C. nebol reálnym dodávateľom tovaru. Z uvedeného treba podľa žalobcu vyvodiť jediný záver, že tovar v obchodných vzťahoch medzi dodávateľom a žalobcom neexistoval. Ak tovar neexistoval, išlo o fiktívne obchody a potom žalobca konal s vedomým úmyslom podieľať sa na daňovom podvode za účelom vylákania odpočtu DPH od správcu dane. 15. Správca dane mal podľa žalobcu vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a bol povinný zistený stav veci správne pomenovať. Ak zo strany dodávateľa A. B. C. nedošlo k vecnému plneniu, potom tovar v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom A. B. C. neexistoval a skutok, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti spočíval v tom, že si odpočítal daň z faktúr, kde plnenie

neexistovalo. V rozhodnutí správcu dane a žalovaného absentuje skutočný opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť súdna prax považuje napr. rozhodnutia, ak zo znenia ich výrokov nevyplýva opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Sžo 156/2007 z 08. 12. 2008, 3Sžo 200/2010 z 08. 10. 2010, 5Sžo 122/2010 z 24. 03. 2011 a iné). 16. Podľa názoru žalobcu absencia skutočného opisu uvedeného skutku viedla k tomu, že správne orgány nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30. 06. 2011, v ktorom súd vychádzal z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/09 Optigen Ltd a vo veci C-439/04 Kittel a prijal záver, že skutočnosť, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Ak správca dane tvrdí, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr, pri ktorých tovar neexistoval, potom žalobca musel vedieť, že sa podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Preukázanie uvedenej skutočnosti v zmysle uvedenej judikatúry je dôkazným bremenom správcu dane. Tejto povinnosti nie je možné zbaviť správcu dane tým, že správca dane netvrdil, že išlo o podvodné konanie a dokazovaním bolo preverované, či dodávateľ mohol, resp. nemohol tovar skutočne dodať. Povinnosť preukázať skutočnosť, že žalobca vedel, že sa prijatím plnenia podieľa na daňovom podvode, nie je naplnená ani reprodukciou prvostupňových rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že správca dane svoje závery založil výlučne na zisteniach u dodávateľa, na ktoré žalobca nemal žiadny vplyv a nemohol predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy pre prípad, že týchto dodávateľov nebude možné s odstupom niekoľkých rokov preveriť. Daňové orgány neuniesli dôkazné bremeno, ich rozhodnutia sú založené na rozporných tvrdeniach a obsahujú množstvo závažných logických pochybení, ktoré nevytvárajú skutkový základ pre prijatie jednoznačného a nespochybniteľného záveru, že žalobca sa úmyselne podieľal na daňovom podvode. Žalovaný nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. a absencia skutočného opisu skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, predstavuje vadu, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 17. Rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nepreskúmateľné aj pre nedostatok odôvodnenia. Jednou z ťažiskových námietok žalobcu bolo jeho tvrdenie, že ak správca dane nespochybňuje existenciu tovaru a zistil, že tovar nedodal dodávateľ A. B. C., potom ten istý tovar v rovnakých objemoch a v rovnakom čase dodal iný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúry a nepožadoval ani platbu. Jednoznačnosť preukázania vedomej účasti žalobcu na daňovom podvode vylučuje akékoľvek logické pochybenia. Žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu vysporiadal tak, že táto námietka sa zhoduje s predchádzajúcimi námietkami a odkazuje na už uvedené. Ak žalovaný za daného stavu pripúšťa možnosť, že identický tovar mohol dodať bez faktúry a zaplatenia iný dodávateľ, potom rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože dôvody rozhodnutia vo vzťahu k výroku sú vnútorne rozporné, protirečivé a odôvodnenie nedáva zmysel. 18. Žalobca taktiež namietal, že správca dane po právnej stránke posúdil vec nesprávne, ak preukázanie vlastníckeho práva k tovaru podmieňoval tým, že spoločnosť A. B. C. nemala žiadne skladové priestory. Z rozhodnutí žalovaného nie je zrejmé, ako sa s touto námietkou vysporiadal. Žalovaný uvádza, že odberateľom je aj slovenská spoločnosť A. B. C., tovar pre spoločnosť A. B. C. bol vyskladnený v daňovom sklade spoločnosti O. C. C. a za príjemcu bol doklad potvrdený odtlačkom pečiatky spoločnosti A. B. C. spolu s nečitateľným podpisom. Vozidlá, ktorými bol prepravovaný tovar pre A. B. C. nemali ilavské evidenčné čísla a tovar podľa prepravných dokladov vykladali v Ilave, no žalobca tvrdil, že tovar k nemu bol prepravovaný z Ilavy, teda zo skladu spoločnosti O. C. C.. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť A. B. C. disponovala tovarom, mohla tovar dodať žalobcovi a z výpovede svedkov vyplýva, že prepravu nafty zo skladu spoločnosti O. C. C. vozili cisterny s ilavskou ŠPZ. 19. Žalobca ďalej poukázal na to, že povinnosť správne zistiť daň zahŕňa v sebe aj to, že daň v správnej výške je určená práve tomu, na koho sa daňová povinnosť vzťahuje. Žalobca uvádza, že skutkový stav vo veci žalobcu, ako aj prijaté závery daňových orgánov sú identické a vyplývajú z rozsudku NSS ČR pod sp. zn. 5 Afs 60/2017 z 30. 01. 2018. Jediným dôvodom neuznania odpočítania dane z faktúr za nákup tovaru od dodávateľa A. B. C. je skutočnosť, že ide o problémový daňový subjekt, u ktorého nebolo možné daň preveriť, v prípade zistenia rozdielov by táto daň bola nevymožiteľná, teda správca dane

uprednostnil vybratie dane u žalobcu, u ktorého je zjavné, že daňový výnos bude zaručený. Žalovaný k uvedenému poznamenal, že v postupe správcu dane nevzhliadol konanie vyrubiť daň „komukoľvek“. 20. Žalobca zastáva názor, že rozsudky v správnom súdnictve týkajúce sa nesprávnej aplikácie právnych predpisov, neriešia iba individuálny spor medzi účastníkmi správneho konania, ale prinášajú i návod pre správne orgány ako aplikovať právny predpis v prípade sporu medzi inými účastníkmi konania za rovnakých skutkových okolností. Najvyšší súd SR už viackrát judikoval, že vzhľadom na spoločný historický právny vývoj právnych systémov Slovenskej a Českej republiky nemožno pri posudzovaní právnych vzťahov vyplývajúcich z právnych úprav identického obsahu ponechať bez povšimnutia nálezy Ústavného súdu ČR a rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR. Podľa žalobcu rozsudok NSS ČR pod sp. zn. 5 Afs 60/2017 z 30.01.2018 je možné považovať za zásadné súdne rozhodnutie, z ktorého prijaté právne závery boli použiteľné aj na túto právnu vec. 21. V danom prípade bolo potrebné objasniť, či dodávateľom tovaru bola spoločnosť A. B. C. a bolo len v kompetencii správcu dane za týmto účelom určiť spôsob dokazovania a úplne zistiť podklady potrebné pre rozhodnutie. Správca dane však takto nepostupoval. Je zrejmé, že správca dane za jeden z rozhodujúcich dôkazov, ktorým odôvodňuje svoj záver, že reálnym dodávateľom tovaru nebola spoločnosť A. B. C., považuje to, že nebola potvrdená preprava tovaru z Ilavy do Topoľčian, resp. neboli predložené doklady o preprave tovaru. Nič nebránilo správcovi dane požiadať Národnú diaľničnú spoločnosť a.s. o zistenie pohybu vozidiel z Ilavy do Topoľčian. Pokiaľ išlo o výsluch svedka A., správca dane sa ani nepokúsil o predvedenie svedka na výsluch. V prípade pána A. išlo o splnomocneného zástupcu spoločnosti A. B. C., ktorý podľa vyjadrenia A. F. zabezpečil až 90 % obchodov, vystavoval a podpisoval faktúry a mohol potvrdiť alebo poprieť dodanie tovaru spoločnosťou A. B. C.. Správca dane vyzval na zabezpečenie svedka A. žalobcu. Z rozhodnutí pritom nie je zrejmé, ako daňové orgány vyhodnotili výpoveď svedka A. F., ktorý potvrdil dodanie tovaru. Rovnako tak nie je zrejmé, ako zhodnotili skutočnosť, že spoločnosť G. H. I. C. zabezpečovala prepravu od spoločnosti L. so sídlom v Slovinsku do skladu v spoločnosti O. C. C. Q. v Ilave. Nie je zrejmé, ako správne orgány vyhodnotili zistenie, že objednávateľom prepravy bola česká spoločnosť G. C., jej výhradným dodávateľom bola spoločnosť L. so sídlom v Slovinsku, tovar formou trojstranného obchodu smeroval priamo k druhému odoberateľovi A. B. C., ktorý je na prepravných dokladoch uvedený. Žalobcovi nemožno vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno, keď povinnosť zistiť čo najúplnejšie skutočnosti nevyhnutné na účely tejto dane nesplnil správca dane, ktorý dôkazné konanie zaťažil závažnými vadami. 22. Žalobca uviedol, že Najvyšší súd SR v rozsudku pod sp. zn. 3Sžf 1/2011 vychádzal z toho, že nebola spochybnená existencia plnenia a za daného stavu vyslovil svoj právny názor na dôkazné bremeno a na jeho splnenie, pričom uviedol, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. Dodal, že aj v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/09 Optigen Ltd a vo veci C-439/04 Kittel išlo o obchod, v ktorom nebola spochybnená samotná existencia predávaného tovaru, ale boli pochybnosti o osobe dodávateľa. Z rozsudkov vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou obchodných reťazcov, do ktorých bol zapojený subjekt, ktorý si neplnil záväzky a zmizol bez toho, aby túto daň uhradil. Podľa Súdneho dvora EÚ aj za stavu, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, zásadnou právnou otázkou bolo posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane. Obdobný prípad bol riešený v rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Sžf 1/2010 z 19.08.2010. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že správca dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z., zákona č. 563/2009 Z.z., zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 333/2011 Z. z.“) a zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“), konal len v ich medziach, rozsahu a spôsobom, ktoré tieto zákony ustanovujú. Správca dane v priebehu daňového konania má možnosť a je oprávnený požadovať doklady, účtovníctvo, písomnosti a využiť všetky zákonom stanovené prostriedky, aby chránil záujmy štátu a obcí, pritom dbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu

a zároveň aby správne určil a vyrubil daň. Žalobca ako daňový subjekt je povinný strpieť všetky úkony, ktoré od neho vyžaduje správca dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, aby daň bola správne určená a vyrubená. Žalovaný v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z., zákona č. 333/2011 Z.z. a zákona č. 479/2009 Z. z., konal v ich medziach, rozsahu a spôsobom, ktoré tieto zákony ustanovujú. 24. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. a uplatneniu tohto práva predchádza bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok hmotnoprávnej povahy, ktorých nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Oprávnenosť práva na odpočítanie dane žalobca preukázal predložením listinných dôkazov (faktúr a dokladov o úhrade). Z dôvodu, že spoločnosť A. B. C. bola miestne príslušnému daňovému úradu nekontaktná, správca dane vypočul A. F., konateľa A. B. C. v čase deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných plnení, ktorý uviedol, že mu názov spoločnosti žalobcu niečo hovorí, nevedel však povedať, čo presne spoločnosť A. B. C. dodávala žalobcovi. Objednávky išli cez Čechov, tovar bol dovážaný zo Slovinska z Mariboru, pričom hlavným dodávateľom bola spoločnosť G. H. I. C. a na meno slečny, resp. pani, s ktorou komunikoval z tejto spoločnosti, si nespomínal. Nových zákazníkov vyhľadával na internete a žalobcu ako zákazníka našiel na 90 % splnomocnený zástupca. Na spoločnosť J. K. B. C. si takisto nespomínal, ale názov mu bol povedomý a je možné, že spolupracovali. Svedkovi správca dane uložil predložiť meno a adresu účtovníčky, splnomocneného zástupcu a splnomocnenie spoločnosti A. B. C., zmluvu o prevode obchodných podielov, doklad o odovzdaní účtovných dokladov, doklad o odoslaní balíka s účtovnými dokladmi novej konateľke do Thajska, čísla účtov spoločnosti, čo však svedok nesplnil a požadované dokumenty nepredložil. Konateľ žalobcu vo výpovedi dňa 10. 03. 2016 vypovedal, že zmluvu o dodávke pohonných hmôt so spoločnosťou J. K. B. C. nemá uzatvorenú, nevie, kto ho kontaktoval, bol u neho p. F., ktorý vystupoval za spoločnosť J. K. B. C., od ktorého dostal kontakt na obchodného zástupcu, ktorého meno si nepamätá, ale neskôr si spomenul na meno R., ktorému nahlásil požadované množstvo nafty. Skladovú evidenciu pohonných hmôt žalobca neviedol, pretože do týždňa pohonné hmoty spotrebovali. Preverovaním bankového účtu na sporných faktúrach správca dane zistil, že majiteľom účtu nie je dodávateľ A. B. C.. Okrem toho zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií na spoločnosti G. H. I. C., L. A. A., M.. Správca dane predvolával na vypočutie svedkov H. L. F. a D. A., avšak neúspešne a v rámci vyrubovacieho konania vypočul svedkov navrhnutých žalobcom, a to zamestnancov, ktorí zhodne vypovedali, že nevedeli, resp. nepamätali si, kto bol dodávateľom, resp. prepravcom pohonných hmôt, všetci svedkovia si spomenuli len na fakt, že v roku 2013 vozili naftu cisterny s ilavskou ŠPZ. Na dodávateľov si spomenul jedine K. K. P.. 25. Správca dane na základe skutočností zistených daňovou kontrolou a vyrubovacím konaním dospel k záveru, že všetky informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia popierajú reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení dodávateľom A. B. C. daňovému subjektu ako odberateľovi. Pretože nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady spoločnosti A. B. C. z dôvodu jej nekontaktnosti, spoločníkom je občan Thajského kráľovstva, s ktorým sa bývalý konateľ nestretol, dochádza k spochybneniu reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúrach. Po skončení funkcie konateľa A. F., spoločnosť A. B. C. nemala konateľa a dňa 10. 01. 2018 bola ex offo vymazaná z Obchodného registra Slovenskej republiky. 26. Zákon č. 222/2004 Z.z. nestojí len na formálnom vykazovaní zdaniteľných plnení. Správca dane preto preveroval skutkovú podstatu predložených listinných dôkazov a skutočné dodanie tovaru v uvedenom druhu, objeme a cene u označeného dodávateľa. Preverovania správcu dane (vypočutia svedkov, ústne pojednávania, dožiadania, analýzy daňových priznaní, analýzy účtovných závierok, informácie z Obchodného registra SR a informácie z informačného systému finančnej správy), sú podrobne uvedené v protokole z daňovej kontroly č. 100721018/2017 zo dňa 27. 04. 2017. 27. K uvádzaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR žalovaný opätovne konštatoval, že tieto námietky žalobcu spočívajúce vo všeobecných tvrdeniach a odkazoch na rozhodnutia súdov s citáciami fragmentov ich textov, sú všeobecné a nekonkrétne. Meritom veci v predmetných rozsudkoch bolo uplatnené právo na odpočítanie dane z faktúr od tuzemského dodávateľa za nákup tovaru, ktorý následne bol deklarovaný ako tovar predaný v rámci trojstranného obchodu, v ktorom správca dane mal pochybnosti o existencii tovaru.

28. Zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí je jednoznačne uvedené, že existencia tovaru nebola sporná. V daňovej kontrole a daňovom konaní žalobca nepreukázal, že deklarovaný dodávateľ dodal predmetný tovar. Z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nie je dôkazným bremenom správcu dane preukázať, kto bol dodávateľom žalobcu a tovaru deklarovaného spornými faktúrami. 29. V danom prípade správca dane nepodmieňoval preukázanie vlastníckeho práva spoločnosti A. B. C. k tovaru jej skladovými priestormi. Na základe dôkaznej situácie nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o dodaní tovaru deklarovaného spornými faktúrami spoločnosťou A. B. C., keďže konateľ spoločnosti A. B. C. v čase deklarovaných zdaniteľných plnení uviedol, že objednávky išli cez Čechov a tovar bol dovážaný zo Slovinska z Mariboru priamo k jeho zákazníkovi, t. j. žalobcovi, pretože spoločnosť A. B. C. nemala žiadne priestory na uskladnenie pohonných hmôt. Správca dane zistil, že prepravu pohonných hmôt z Mariboru do Ilavy vykonala spoločnosť G. H. I. C. na základe objednávky spoločnosti G. C., Praha, s motorovými vozidlami s českými evidenčnými číslami. Pritom žalobca aj svedkovia tvrdia, že tovar bol dodávaný motorovými vozidlami s ilavskými evidenčnými číslami. Žalobca a ani spoločnosť A. B. C. k preprave tovaru žalobcovi nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili rozpory medzi tvrdeniami spoločnosti A. B. C. a žalobcu a jednoznačne preukázali, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť A. B. C.. 30. Poukázal tiež na rozsudok NS SR pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011, podľa ktorého je dôkazné bremeno na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Hoci zákon č. 563/2009 Z. z. od 01. 01. 2012 zrušil zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 511/1992 Zb.“), ale niektoré ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb. boli prevzaté bez zmeny zákonom č. 563/2009 Z.z. 31. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nepredložil doklady o preprave tovaru, čo konštatuje aj v žalobe. Z uvedeného dôvodu správca dane nemohol vykonať dokazovanie, pretože tvrdenie žalobcu o pohybe vozidiel z Ilavy do Topoľčian je veľmi všeobecné bez presnejšej identifikácie. 32. Správca dane žiadosťou o predvedenie č. 101462715/2017 zo dňa 30. 06. 2017 žiadal Obvodné oddelenie policajného zboru Myjava o predvedenie D. A. na deň 25. 07. 2017 od 13.00 hod., do 15.00 hod. a žalobcovi upovedomením o vypočutí svedka č. 101463237/2017 zo dňa 30. 06. 2017 oznámil uskutočnenie pojednávania so svedkom dňa 25. 07. 2017. 33. Žalovaný považoval tvrdenie o trojstrannom obchode v zmysle § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. medzi spoločnosťami L., so sídlom v Slovinsku, G. C. a A. B. C. vzhľadom na predložený administratívny spis a zistené skutočnosti za právne irelevantné. 34. K rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Sžf 1/2010 z 19. 08. 2010 poznamenal, že tento sa týkal iného skutkového stavu. V zmysle 13. bodu tohto rozsudku, podľa ktorého „V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Súdny dvor EÚ toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté“. Žalovaný na tomto mieste poukázal aj na vyjadrenie žalobcu zo dňa 10. 03. 2016 k spôsobu objednávania tovaru, v ktorom uviedol, že si nepamätá, kto koho kontaktoval, pamätá si, že bol u neho pán F., ktorý vystupoval za spoločnosť J. K. B. C..

35. Žalobca mal počas celého konania dostatočný časový priestor na odstránenie nejasností a pochybností týkajúcich sa uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov deklarovanými dodávateľmi, čo však nevyužil a nepredložil správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobné námietky považoval za všeobecné a nekonkrétne. Takto formulovanými žalobnými námietkami žalobca v podstate len vyjadril všeobecný nesúhlas so zisteniami a závermi žalovaného bez jeho vlastných skutkových tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými podkladmi. Takto uplatnené žalobné dôvody neumožňujú prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne a všeobecné. 36. Záverom žalovaný dodal, že správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 zákona č. 563/2009 Z. z., keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie práva odpočítať daň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období júl 2013. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v ustanovení § 3 zákona č. 563/2009 Z. z., dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. IV. Replika žalobcu 37. Žalobca v podanej replike uviedol, že vyjadrenie žalovaného k žalobe potvrdzuje, že zásadná námietka žalobcu ohľadom dôkazného bremena správcu dane preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca sa vedome zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, bola plne opodstatnená. Poukazujúc na rozsudky Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1Sžf/16/2016 a 1Sžf/31/2016 zo 17. 10. 2017 konštatoval, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasti na daňovom podvode. Slovné spojenie „len z dôvodu“ treba interpretovať tak, že daňové orgány nemôžu neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z iných dôvodov. Žalobca preukázal deklarovaný obchod všetkými dostupnými prostriedkami, ktorými mohol a mal disponovať. Správca dane svoje závery založil výlučne na zisteniach u dodávateľa A. B. C., na ktoré žalobca nemal žiadny vplyv. Bol to správca dane, ktorý ak tvrdil, že tovar nedodal dodávateľ A. B. C., mal jednoznačne preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca sa vedome zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. 38. Zistenie, že spoločnosť G. H. I. C. v rámci trojstranného obchodu zabezpečovala prepravu pohonných hmôt zo Slovinska priamo k druhému odoberateľovi A. B. C., ktorý je uvedený na prepravných dokladoch a tovar bol pre neho vyložený v sklade v spoločnosti O. C. C., je jedným z rozhodujúcich dôkazov, že spoločnosť A. B. C. reálne disponovala tovarom. 39. Ani z vyjadrenia žalovaného k žalobe nevyplýva, na základe akej úvahy dospel k záveru, že ak tovar nedodal dodávateľ A. B. C., potom ten istý tovar v rovnakých objemoch a v rovnakom čase dodal iný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúry a nepožadoval ani platbu. Správca dane v rozhodnutí výslovne uvádza, že v daných prípadoch nebolo preukázané vlastnícke právo k tovaru, pretože spoločnosť A. B. C. nemala žiadne skladové priestory, nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady daňového subjektu A. B. C., ale ani jeho dodanie, pretože neboli predložené doklady o prepravu tovaru. Takýto tovar nemohol byť dodaný daňovému subjektu. 40. Žalobca, keďže prepravu nezabezpečoval, nemohol predložiť žiadny dôkaz o preprave, no všetci svedkovia uviedli, že naftu zo skladov v Ilave vozili cisterny z ilavskou ŠPZ. Bolo zistené, že tovar smeroval od prvého dodávateľa v Slovinsku priamo k odberateľovi A. B. C., bol pre neho vyložený v daňovom sklade spoločnosti O. C. C. v Ilave. Za daného stavu správca dane mal požiadať Národnú diaľničnú spoločnosť a. s. o zistenie pohybu vozidiel z Ilavy do Topoľčian, čím by sa potvrdila alebo nepotvrdila preprava tovaru. 41. Namietal, že skutkové závery správnych orgánov neobstoja vo svetle požiadaviek na hodnotenie dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., pretože nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a neprihliadli na všetko, čo v celkovom kontexte vyšlo najavo. Daň od A. B. C. je nevymožiteľná a celé hodnotenie dôkazov bolo len „doprovodom“ k vopred prijatému záveru a

smerovalo, rovnako ako v prípade rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR pod sp. zn. 5 Afs 60/2017, k uprednostneniu vybratia dane u žalobcu, u ktorého je zjavné, že daňový výnos bude zaručený. 42. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril. V. Pojednávanie 43. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z.z.“) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/63/2019 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. NR-15S/63/2019. 44. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní dňa 18.09.2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a neprítomnosti žalovaného. Žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný svoju neúčasť neospravedlnil a ani nežiadal o odročenie pojednávania. 45. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní poukázal na rozsudok Správneho súdu v Bratislave č.k. NR-15S/39/2019 zo dňa 15.12.2023, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a poukázal na ďalší postup správcu dane v tejto veci. VI. Relevantné právne predpisy 46. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 47. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 48. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. VII. Posúdenie veci správnym súdom 49. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume X.XXX,XX € po daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v období od 14.05.2015 do 02. 05. 2017 (s prerušením od 04.04.2016 do 17.05.2016 a od 20.05.2016 do 12.04.2017) z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií) a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Kľúčovou otázkou pre správny súd bolo, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní a preukázal splnenie podmienok

pre priznanie nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z. vo vzťahu k spornému dodaniu tovaru spoločnosťou A. B. C.. Bolo tiež potrebné zodpovedať, či sú správne závery správcu dane a žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet dane z tohto dodania. 50. Správny súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V súvislosti s potrebou aplikácie práva EÚ správny súd poukazuje aj na závery uvedené v bodoch 22 a 23 rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že právna úprava týkajúca sa predmetnej veci, a to zákon o DPH, je úpravou majúcou pôvod v práve Európskej únie, v smernici Rady č. 2006/112/ES. K aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“). Ide o normy východiskovo európske (a v tom zároveň slovenské) a následne o normy vnútroštátne. Uvedená smernica zavádza spoločný a hlavne jednotný systém DPH v Únii, aj v rámci budovania jednotného trhu. Tento jednotný systém je neprípustné narúšať existenciou najrôznejších vlastných, vzájomne nekompatibilných, národných verzií predpisov upravujúcich DPH, či národných verzií interpretácie smernice o DPH. Spoločný a jednotný systém má zmysel, ak je skutočne jednotný, pričom v tomto smere je rola Súdneho dvora nezastupiteľná a vnútroštátne slovenské súdy s ním musia spolupracovať, a to aj vo svetle zásad naposledy uvedených v rozsudku zo 6. októbra 2021 vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi and Catania Multiservizi, sp. zn. C-561/19.“ 51. Pri rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa priznania práva na odpočet dane treba rozlišovať preukázanie splnenia hmotnoprávnych a formálnych podmienok daňovým subjektom. Hmotnoprávnymi podmienkami je požiadavka, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). 52. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27). 53. Členské štáty Európskej únie sú oprávnené vnútroštátnym právom uložiť daňovým subjektom aj iné povinnosti, ako tie, ktoré ustanovuje Smernica, za účelom riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Takéto opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie určených cieľov a ich limitom je prísny zákaz uplatňovania takých opatrení, ktoré systematicky spochybňujú právo na odpočítanie DPH a princíp neutrality DPH ako taký (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 32; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 44; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, body 55 - 57, vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 28) 54. Platí pritom, že nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29).

55. Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38). 56. Ak je v daňovom konaní riadne zistené splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane v intenciách Smernice, nemôže vnútroštátna právna úprava daňovníkovi ukladať dodatočné podmienky, ktoré by mohli mať taký účinok, že predmetné právo nie je možné uplatniť (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 30). 57. Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že skutočný dodávateľ dotknutého tovaru alebo poskytovateľ dotknutých služieb nebol identifikovaný, treba pripomenúť, že cieľom systému odpočítania dane je úplne odbremeniť podnikateľa od DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho ekonomických činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové zaťaženie všetkých ekonomických činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tieto činnosti samy v zásade podliehajú DPH (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 30; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 26). 58. Z toho vyplýva, že zdaniteľnej osobe, ktorá si uplatňuje právo na odpočítanie DPH, v zásade prináleží, aby preukázala, že dodávateľ tovaru alebo služieb, na základe ktorých sa toto právo uplatňuje, mal postavenie zdaniteľnej osoby. Zdaniteľná osoba je teda povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno v súvislosti s otázkou, či má dodávateľ alebo poskytovateľ postavenie zdaniteľnej osoby, treba rozlišovať medzi preukázaním hmotnoprávnej požiadavky práva na odpočítanie DPH na jednej strane a určením existencie podvodu na DPH na druhej strane. Z toho vyplýva, že ak nebol skutočný dodávateľ dotknutého tovaru alebo služieb identifikovaný, zdaniteľnej osobe musí byť odmietnuté uplatnenie práva na odpočítanie DPH, ak vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 39, 41, 44; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, body 34, 36, 41). 59. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z.; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf 10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk 7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk 15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 60. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní

dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z.) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 71/2017). 61. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.). 62. Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov ako aj SD EÚ identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia SD EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra 2012, bod 49), (iii) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 64; obdobne vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 50). Je potrebné dodať, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 66/2016 zo dňa 31. mája 2018, bod 77). 63. Podľa názoru správneho súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. a/skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré

je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 64. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, je však právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014). 65. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že si uplatnil odpočítanie dane oprávnene, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. 66. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane vykonal v priebehu daňovej kontroly nielen formálnu kontrolu dokladov, ale zisťoval aj reálnosť zdaniteľných obchodov. Za účelom preverenia dodania deklarovaného tovaru dodávateľom A. B. C. a splnenia podmienok na uplatnenie práva odpočítať daň zo sporných faktúr zaslal správca dane dožiadanie na Daňový úrad Bratislava, ktorý zaslal odpoveď zo dňa 02.11.2015 a v tejto uviedol, že daňový subjekt A. B. C. bol predvolaný na ústne pojednávanie, avšak zásielka sa vrátila späť s poznámkou o neprevzatí v odbernej lehote. Opätovné predvolanie na ústne pojednávanie bolo taktiež neúspešné, zásielka sa vrátila s poznámkou o neprevzatí v odbernej lehote. Predvolaním zo dňa 25.09.2015 predvolal D. A., splnomocneného zástupcu A. B. C. od 23.01.2013, na ústne pojednávanie, pričom zásielka sa vrátila späť s poznámkou o neprevzatí v odbernej lehote. Okrem toho oznámil, že daňový subjekt má ukončenú registráciu DPH ku dňu 31.07.2014 a posledné daňové priznanie k DPH podal za 3. štvrťrok 2013. 67. Správca dane vykonal ústne pojednávanie so svedkom A. F., konateľom spoločnosti A. B. C. v čase deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných plnení pre žalobcu, a to dňa 19.02.2016, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102591831/2016, a to za prítomnosti aj žalobcu. Svedok A. F. uviedol, že bol konateľom spoločnosti A. B. C. od 13.12.2012 do 07.10.2013, pričom sa konateľom a spoločníkom tejto spoločnosti stal tak, že od známych sa dozvedel, že je možnosť podnikať, tak si to chcel vyskúšať, meno predchádzajúceho spoločníka a konateľa mu nič nehovorilo. Obchodné podiely boli prevedené na mladú pani z Thajska, na ambasáde v Bangkoku boli overené príslušné dokumenty a doklady spoločnosti A. B. C. boli odovzdané pri podpise zmluvy v Bangkoku, kde ich svedok osobne doviezol. Ostatnú časť dokumentov odoslal kuriérskou poštou do Bangkoku. Na otázku správcu dane, prečo boli dokumenty zaslané do Bangkoku, keď nový spoločník býva v inom meste, odpovedal, že už je z toho pomotaný a že si myslí, že boli odoslané na adresu novej konateľky. Dodal, že predmetom činnosti A. B. C. bol v roku 2013 nákup a predaj pohonných hmôt, t. j. benzínu a nafty, spoločnosť nemala žiadne skladové priestory, kancelárske priestory boli na adrese S. K. C. G. A. S. G., išlo o prenajaté priestory, zamestnancov spoločnosť nemala, mala len externú účtovníčku, na ktorej meno si nespomenul. Všetky obchody sa dojednávali telefonicky alebo mailom a domnieva sa, že v roku 2013 mal splnomocneného zástupcu na predaj tovaru - pohonných hmôt, na ktorého meno si nespomína a predpokladá, že bol

z Myjavy. K žalobcovi dodal, že názov mu niečo hovorí, nevedel však presne čo spoločnosť A. B. C. žalobcovi dodávala, objednávky išli cez Čechov, konkrétne tovar bol dovážaný zo Slovinska z Mariboru. Hlavným dodávateľom bola spoločnosť G. H. I. C., na meno slečny, resp. pani, s ktorou komunikoval si nespomína. Telefonicky sa zadala objednávka, tovar bol dodaný priamo zákazníkovi a informácie o zákazníkovi a mieste dodania sa uvádzali mailom. Dodávateľmi tovaru boli minimálne dvaja dodávatelia, avšak meno druhého dodávateľa si nepamätal. Žalobcu na 90 % vyhľadal splnomocnený zástupca. Pri nákladke a ani pri výklade tovaru prítomný nebol, faktúry vystavoval na základe prijatej platby. Konateľ žalobcu sa v rámci tohto ústneho pojednávania vyjadril v tom zmysle, že najskôr spolupracoval so spoločnosťou J. K. B. C., ktorá zabezpečovala dodávky nafty, objednávky zasielal tejto spoločnosti, od ktorej chodili aj faktúry, raz prišla faktúra od A. B. C. s vysvetlením, že spoločnosti J. K. B. C. spolupracuje so spoločnosťou A. B. C. a že podmienky predaja budú dodržané. Naďalej objednával naftu u spoločnosti J. K. B. C., so spoločnosťou A. B. C. nekomunikoval. Na otázku konateľa žalobcu svedok odpovedal, že si nespomína nič, čo by sa týkalo J. K. B. C., ale názov spoločnosti mu je povedomý a je možné, že s touto spoločnosťou spolupracoval. Svedkovi pri ústnom pojednávaní správca dane uložil predložiť meno a adresu účtovníčky, splnomocneného zástupcu a splnomocnenie spoločnosti A. B. C., zmluvu o prevode obchodných podielov, doklad o odovzdaní účtovných dokladov spoločnosti A. B. C. doklad o odoslaní balíka s účtovnými dokladmi novej konateľke spoločnosti do Thajska, čísla účtov spoločnosti A. B. C., ktorú povinnosť svedok A. F. nesplnil. V danom prípade konateľ žalobcu, prítomný pri výsluchu svedka A. F., nemal k výpovedi svedka žiadne doplňujúce otázky, týkajúcej sa prepravy tovaru a nemal voči výpovedi námietky. Žalobca až na základe kontrolných zistení v Protokole z daňovej kontroly č. 100721018/2017 zo dňa 27.04.2017, uviedol doplňujúci údaj, že súhlasí s tvrdením správcu dane, že motorová nafta sa vozila na autách s ŠPZ okresu Ilava a v tejto súvislosti požiadal o vypočutie svedkov - zamestnancov žalobcu, ktorí podľa jeho požiadavky môžu potvrdiť, že dodanie pohonných hmôt nastalo, pretože túto naftu tankovali do motorových vozidiel. Správca dane z vykonaných svedeckých výpovedi zistil, že svedkovia (K. K. P., K. K., R. F., H. D., L. G., R. D.) zhodne vypovedali, že si nepamätajú dodávateľov pohonných hmôt, ani prepravcov, avšak všetci si spomenuli len na fakt, že v roku 2013 vozili cisterny s ilavskou ŠPZ. Na názvy dodávateľov v roku 2013 si spomenul svedok K. K. P.. V rámci ústnych pojednávaní nebol predložený žiaden dôkaz, preukazujúci tvrdenia svedkov, napr. evidencia áut voziacich pohonné hmoty do areálu žalobcu. Svedkov, ktorí boli účastní pri vyčerpávaní pohonných hmôt nezaujímalo, od ktorej spoločnosti boli pohonné hmoty dodané, aby vedeli zodpovednému zamestnancovi žalobcu uviesť aj tento dôležitý údaj, pretože v danom zdaňovacom období bol aj iný dodávateľ nafty. Súčasný konateľ žalobcu K. K. P., ktorý v kontrolovanom zdaňovacom období robil špeditéra, uviedol, že so začiatku telefonoval s p. F., zástupcom spoločnosti dodávateľa, u ktorého on osobne alebo K. P. objednával naftu. Potom komunikoval s človekom, ktorého pán F. poveril komunikáciou s nimi a telefónne číslo dostal od pána F., ktorý vystupoval ako konateľ spoločnosti A. B. C.. V tomto smere správca dane poukázal na to, že meno pána F. nie je uvedené v úplnom výpise z obchodného registra spoločnosti A. B. C. a ani vo výpise spoločnosti J. K. B. C.. 68. Správca dane vykonal dňa 10.03.2016 ústne pojednávanie s konateľom spoločnosti B. C. C. a K. P. uviedol, že so spoločnosťou A. B. C. nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke pohonných hmôt, nekontaktoval sa so spoločnosťou A. B. C., naďalej objednával od obchodného zástupcu spoločnosti J. K. B. C., ktorého priezvisko si nepamätá, spomína si len na meno R.. Po dodávke pohonných hmôt prišla faktúra od spoločnosti A. B. C., keďže spoločnosť J. K. B. C. spolupracuje s A. B. C. a úhrada faktúry bola realizovaná v zmysle faktúry, kde bol uvedený účet dodávateľa. Konateľ žalobcu nevedel, kde bol tovar nakladaný, tovar vozili tie isté cisterny, ktoré chodili od spoločnosti J. K. B. C., dodávateľ zabezpečil prevoz, nakládku aj vytankovanie motorovej nafty do bencaloru v areáli žalobcu. Nevedel sa vyjadriť k tomu na akých autách bola nafta do areálu vozená, pri vytankovaní bol prítomný za žalobcu syn konateľa, šofér nahlásil odberané množstvo dodávateľovi a dodávateľ zaslal zálohovú faktúru poštou. Žalobca neviedol skladovú evidenciu pohonných hmôt, pretože spotreba pohonných hmôt sa do týždňa spotrebovala. Keďže spoločnosť A. B. C. nedodržiavala časový harmonogram a požadované množstvá, nie je už obchodným partnerom žalobcu. 69. V súvislosti s vyjadrením A. F. o pôvode tovaru, správca dane požiadal českú finančnú správcu žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácii č. 283264/2016 zo dňa 16.03.2016 o preverenie dodávateľa pohonných hmôt G. H. I. C.. V odpovedi česká finančná správca uviedla, že nebolo možné preveriť uvedené skutočnosti z dôvodu zmeny konateľa a prevodu obchodných podielov a na spoločnosť G. H. I. C. bol vyhlásený konkurz a insolvenčný správca nemá k dispozícii žiadne doklady, písomnosti a ani účtovníctvo a súčasný konateľ L. A. oznámil, že mu žiadne doklady neboli odovzdané. Okrem toho

oznámila, že spoločnosť sa zaoberala prepravou pohonných hmôt tuzemskou a medzinárodnou, mala k dispozícii niekoľko cisterien na prevoz pohonných hmôt. Spoločnosti A. B. C. v roku 2013 nedodávala pohonné hmoty, ale uskutočňovala iba ich prepravu, kde ako príjemca je uvedená spoločnosť A. B. C. a ako odosielateľ je uvedená spoločnosť L. a objednávateľ prepravy spoločnosť G. C.. Takto boli uskutočnené prepravy v auguste a septembri 2013, doprava pohonných hmôt bola fakturovaná spoločnosti G. C.. 70. V zmysle uvedených skutočností správca dane zaslal ďalej žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 819811/2016 zo dňa 19.05.2016 na daňový subjekt L. A., M. a v odpovedi slovinská finančná správa uviedla, že daňový subjekt L. A. A. nevystavil žiadnu faktúru pre spoločnosť A. B. C. ani pre spoločnosť G. C., taktiež spoločnosti neboli príjemcami spotrebného tovaru. Daňový subjekt L. A. nepozná spoločnosť A. B. C. a nikdy s ňou nespolupracoval. 71. Ďalšou žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií č. 826415/2016 zo dňa 19.05.2016 správca dane na daňový subjekt G. C. žiadal českú finančnú správu o preverenie obchodného vzťahu so spoločnosťou A. B. C. a v konečnej odpovedi bolo uvedené, že daňový subjekt G. C. neposkytuje potrebnú súčinnosť, predvolal osobu oprávnenú konať za preverovaný daňový subjekt, avšak nikto sa bez ospravedlnenia nedostavil. Hlavným predmetom činnosti daňového subjektu v období roka 2013 bol nákup a predaj pohonných hmôt a výhradným dodávateľom bola slovinská spoločnosť L. C. N. A., A. A. M.. Miestom výklady bol daňový sklad na Slovensku a prevádzkovateľom tohto skladu bola spoločnosť O. C. C.. Ďalším odoberateľom pohonných hmôt bola spoločnosť A. B. C. a podľa priložených CMR listov, dodacích listov a nákladných listov boli pohonné hmoty tomuto odoberateľovi vyskladnené v sklade spoločnosti O. C. C. na Slovensku. Na CMR dokladoch, ktoré tvoria prílohu odpovede na MVI, je ako miesto vykládky uvedená Ilava, ani v jednom prípade nie je miesto vykládky adresa sídla spoločnosti žalobcu. Išlo o zjednodušený postup pri dodaní tovaru formou trojstranného obchodu, kde daňový subjekt G. C. bol prostrednou osobou a predmetom plnenia boli pohonné hmoty. Od 06.12.2016 spoločnosť G. C. vlastní S. H., osoba rumunskej národnosti, členom dozornej rady od tohto istého dátumu je A. S., osoba poľskej národnosti. 72. Na základe dôkaznej situácie nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o dodaní tovaru deklarovaného spornými faktúrami spoločnosťou A. B. C., keďže konateľ spoločnosti A. B. C.. A. F. v čase deklarovaných zdaniteľných plnení uviedol, že objednávky išli cez Čechov a tovar bol dovážaný zo Slovinska z Mariboru priamo k jeho zákazníkovi, t. j. žalobcovi, pretože spoločnosť A. B. C. nemala žiadne priestory na uskladnenie pohonných hmôt. A. F. vo svedeckej výpovedi dňa 19.02.2016 uviedol, že dodávateľom pohonných hmôt bola spoločnosť G. H. I. C., ktorá v zmysle preverovaním českou finančnou správou nebola dodávateľom pohonných hmôt pre spoločnosť A. B. C., ale išlo o spoločnosť, ktorá sa zaoberala prepravou pohonných hmôt. Správca dane pritom zistil, že prepravu pohonných hmôt z Mariboru do Ilavy vykonala G. H. I. C. na základe objednávky spoločnosti G. C., Praha, s motorovými vozidlami s českými evidenčnými číslami a tovar bol dodaný do daňového skladu na Slovensku. Na CMR dokladoch je ako miesto vykládky Ilava, a nie adresa sídla žalobcu. V danom prípade žalobca aj svedkovia tvrdili, že tovar bol dodávaný motorovými vozidlami s ilavskými evidenčnými číslami, avšak žalobca, ani spoločnosť A. B. C., k preprave tovaru k žalobcovi, nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili rozpory medzi tvrdeniami spoločnosti A. B. C. a žalobcu a jednoznačne preukázali, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť A. B. C.. 73. Správny súd dodáva, že žalobca napriek výzvam správcu dane nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, preukazujúce, že tovar deklarovaný spornou faktúrou dodala spoločnosť A. B. C.. Takýmto dôkazmi nie sú bez ďalšieho predložené záznamy o prevádzke motorových vozidiel, kde sú evidované uskutočnené jazdy a čerpanie pohonných hmôt, čo podľa žalobcu má byť dôkazom o tom, že pohonné hmoty od dodávateľa boli spotrebované. Ani doklad o úhrade faktúry nie je takýmto dôkazom. Úhrada faktúry nie je podmienkou pre uplatnenie práva odpočítať daň, ako správne poukázal aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Keďže je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bolo povinnosťou žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočítanie dane preukázať reálnosť deklarovaného nadobudnutia pohonných hmôt z faktúr vyhotovených spoločnosťou A. B. C.. Hodnotenie dôkazov zo strany správcu dane neznamená len mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov. Podľa názoru správneho súdu preverenie materiálneho plnenia správcom dane nepreukázalo, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili žalobcom deklarovaným spôsobom. Samotné faktúry nie sú sami o sebe dôkazom o tom, že fakturované dodanie

tovaru - motorovej nafty bolo žalobcovi dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Výsledkom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správcom dane bolo zistenie, že reálne dodanie fakturovaného tovaru práve od deklarovaného dodávateľa - A. B. C. nebolo vierohodne preukázané. 74. Základom rozhodnutia správcu dane ako i rozhodnutia žalovaného je zistenie, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia obchodného vzťahu medzi spoločnosťou A. B. C. ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom v zdaňovacom období júl 2013, teda nebolo preukázané dodanie plnenia v zmysle faktúry č. 20134162, dátum dodania tovaru 12.7.2013, predmet plnenia nafta motorová. Žalobca v konaní nepreukázal, že plnenie (dodanie tovaru - nafty motorovej) deklarované predmetnou faktúrou bolo reálne uskutočnené a poskytnuté práve spoločnosťou A. B. C.. Pokiaľ nebolo preukázané, že obchod deklarovaný predmetnou faktúrou bol reálne uskutočnený tak, že fakturované plnenie žalobcovi skutočne poskytol práve deklarovaný dodávateľ, ktorý je uvedený na danej faktúre, nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti dodávateľa, t.j. spoločnosti A. B. C. v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 tohto zákona. Rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného, ktorý rozhodnutie správcu dane potvrdil, je i podľa názoru súdu výsledkom správneho právneho posúdenia veci. 75. Žalovaný a ani správca dane v administratívnom konaní nespochybňovali existenciu tovaru - pohonných hmôt. Na základe vykonaného dokazovania však dôvodne konštatovali, že nebolo preukázané poskytnutie fakturovaného plnenia žalobcovi práve spoločnosťou A. B. C., a teda nebola preukázaná dôvodnosť uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe uvedenej faktúry. Konštatovanie, že dodanie plnenia žalobcovi zo strany dodávateľa deklarovaného na predmetných faktúrach nebolo preukázané, ešte neznamená, že toto plnenie nemohlo byť žalobcovi poskytnuté iným subjektom ako dodávateľom, ale nie je úlohou správcu dane v rámci daňovej kontroly tohto dodávateľa vyhľadávať. Z § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Za týchto okolností bolo potom na žalobcovi, aby preukázal reálny obsah faktúry č. 20134162 inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca v prejednávanej veci nesporne neurobil, keďže nepreukázal, že plnenie, za ktoré mu boli vystavené predmetné faktúry, bolo poskytnuté práve spoločnosťou A. B. C. ako vystaviteľom faktúry. Daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov (a to už v rámci realizácie deklarovaného obchodného vzťahu), ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre jej odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. 76. Podľa názoru správneho súdu zo strany daňových orgánov nešlo ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcich sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností, majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a na ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. Aj keď overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, avšak v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť a ekonomickú opodstatnenosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri plnení, ktoré mu mala dodať spoločnosť A. B. C. ako dodávateľ, aby preukázal nielen existenciu zdaniteľného plnenia (ktorú daňové orgány nespochybnili), ale aj jeho skutočné dodanie zo strany tohto dodávateľa. Cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdených obchodných transakcií v mesiaci júl 2013 na základe ním predložených dokladov - faktúry správca dane zistil a konštatoval, že deklarovaná obchodná transakcia (dodávka nafty) sa neuskutočnila tak, ako je to uvedené na žalobcom predloženej faktúre, keďže v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania okrem tejto faktúry, resp. dokladov o jej úhrade, nebol správcovi dane predložený dôkaz preukazujúci uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že plnenie bolo i reálne dodané od dodávateľa uvedeného na predloženej faktúre. Preto ak nebolo preukázané dodanie plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa žalobcovi, nebolo povinnosťou daňových orgánov preukazovať, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode, alebo o ňom vedel, príp. mal vedieť. 77. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 30.07.2018 určil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty v sume X.XXX,XX €. Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 30.07.2018 potvrdil podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Správny súd zastáva názor, že od žalobcu možno spravodlivo požadovať, aby okrem faktúry preukázal alebo označil aj ďalšie dôkazy napríklad na preukázanie prepravy tovaru, jeho vykládky a pod. Žalobca nebol neprimerane zaťažený dôkazným bremenom vo vzťahu k preukazovaniu skutočností, ktoré sú z hľadiska splnenia podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane relevantné. 78. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale predovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. Pokiaľ išlo o svedka D. A., správca dane urobil všetky úkony, ktoré možno od neho požadovať z hľadiska zabezpečenia výsluchu svedka. Správca dane niekoľkokrát predvolal tohto svedka, zároveň niekoľkokrát požiadal o jeho predvedenie prostredníctvom Policajného zboru, avšak bezúspešne. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane sa ani nepokúsil o predvedenie tohto svedka na výsluch. 79. Rovnako tak správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o nevykonaní dôkazu, a to dopytom na Národnú diaľničnú spoločnosť o zistenie pohybu vozidiel z Ilavy do Topoľčian. V danom prípade žalobca nepredložil žiadne doklady o preprave tovaru, prípade iné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné identifikovať vozidlá, ktorými podľa tvrdenia žalobcu, bola nafta dovážaná z Ilavy do Topoľčian. K tomuto záveru dospel v obdobnej veci aj senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 5Sfk/18/2022 zo dňa 30.01.2024. 80. Podľa názoru správneho súdu záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia, pričom súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. Žalobca namietal, že v rozhodnutiach žalovaného a správcu dane absentuje opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/156/2007, 3Sžo/200/2010, 5Sžo/122/2010. Správny súd k uvedeným rozsudkom uvádza, že tieto sa netýkali určenia rozdielu dane z pridanej hodnoty, ale išlo o rozsudky z oblasti správneho trestania a porušenia služobnej disciplíny, preto ich nie je možné na prejednávanú vec aplikovať. 81. Správny súd konštatuje, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, konkrétne vo vzťahu k postaveniu dodávateľa ako zdaniteľnej osobe. Správny súd poukazuje na § 135 SSP v zmysle ktorého je pre súd rozhodujúci skutkový a právny stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto nemohol prihliadať na argumentáciu žalobcu, ktorú uviedol na pojednávaní dňa 18.09.2024 ohľadom aktuálneho diania v inom daňovom konaní. 82. Žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. pričom postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou.

83. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného sú v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. Správny súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mu umožňovali prijať záver o tom, že práva a oprávnené záujmy žalobcu boli postupom správneho orgánu a samotným rozhodnutím porušené. 84. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. 85. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 4 SSP).

(§ 139 ods.

Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023) od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).