Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/87/2020 1020200529 22. 01. 2025 JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200529.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej, PhD., v právnej veci žalobcu: HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100378108/2020 zo dňa 06.02.2020, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 05.04.2018 oznámil Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, so sídlom Radlinského 37, 817 89 Bratislava (ďalej len „správca dane“) žalobcovi výkon daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017. Predmetné súdne konanie je vedené vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2017. 2. Správca dane vydal protokol z daňovej kontroly č. 100734878/2019 zo dňa 26.03.2019, a to vo vzťahu k dodržiavaniu ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017. Protokol bol žalobcovi osobne doručený, a to dňa 05.04.2019. K protokolu sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 13.05.2019, pričom namietol, že tento vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, tvrdenia správcu dane boli v rozpore so zákonom a všeobecne zaužívanými obchodnými postupmi a know-how v oblasti chovu hydiny. Žalobca ďalej namietol objektivitu správcu dane v rozsahu protokolu ako celku, ktorý považoval za nezákonný a nepreskúmateľný výstup daňovej kontroly. Žalobca namietol svojvôľu vyhodnotenia skutočností a prijímania záverov zo strany správcu dane a z toho dôsledku nedôvodné spochybňovanie skutočností preukázaných a tvrdených zo strany žalobcu. Žalobca poukázal na nespôsobilosť protokolu pre účely prijatia akýchkoľvek naň nadväzujúcich rozhodnutí z dôvodu nezákonnosti – porušené ustanovenia zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Daňový poriadok“) – doručovanie, neprimerané prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, nesprávny výklad zákonných ustanovení a nepreskúmateľnosť. 3. Správca dane vydal rozhodnutie č. 101919365/2019 zo dňa 12.08.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 205.819,23 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, pričom ho napadol v celom jeho rozsahu. Žalobca namietol, že správca dane sa nevysporiadal s nedostatkami, vytýkanými vo vyjadrení k protokolu a prvostupňové rozhodnutie tak bolo nevyhnutné zrušiť. 4. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 100378108/2020 zo dňa 06.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný zosumarizoval podané odvolanie, zosumarizoval predchádzajúce konanie pred správcom, prvostupňové rozhodnutie a následne uviedol svoje vlastné posúdenie veci. Uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, pre lepšie objasnenie obchodného reťazca (komodita mäso, pracovná sila a technologická linka) uviedol aj skutočnosti týkajúce sa iných zdaňovacích období. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom všetky zistené skutočnosti, spôsob ich zistenia a vyhodnotenie dôkazov boli podrobne uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil. 5. Žalovaný poukázal na to, že správca dane sa vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu zameral na: 5.1. dodávateľské faktúry od spoločnosti Corporation Work Service SK s.r.o., naposledy sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 362 151 (ďalej len „spoločnosť Corporation Work Service SK“); 5.2. dodávateľské faktúry od (i) spoločnosti SOLAX Power s.r.o., IČO: 46 471 707 (ďalej len „spoločnosť SOLAX“), (ii) od JUDr. Kvasňovského, advokáta, (iii) od spoločnosti IS Solutions, s.r.o., IČO: 36 671 169 (ďalej len „spoločnosť IS Solutions“), (iv) spoločnosti BVB plus, s.r.o., IČO: 46 705 708 (ďalej len „spoločnosť BVB Plus“); 5.3. dodávateľské faktúry od spoločnosti Podtatranská hydina a.s., IČO: 31 651 682 (ďalej len „spoločnosť Podtatranská hydina“). 6. Žalovaný konštatoval, že v konaní správcu dane nezistil žiadne dôvody na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a ani vady nezákonnosti. Zosumarizoval, že obchodné reťazce, popísané správcom dane, ktorých súčasťou bol aj žalobca, skutočne niesli typické znaky konaní podvodného charakteru vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Faktom bolo, že žalobca nepostupoval v danej veci s potrebnou odbornou starostlivosťou, keď ignorujúc citlivosť komodity a legislatívne požiadavky na jej vysledovateľnosť neprijal dostatočné opatrenia, aby sa jeho účasť v danom obchodnom reťazci dala považovať za konanie v súlade s dobrou vierou. Za danej situácie bol správca dane plne oprávnený nepriznať žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov – spoločnosti Corporation Work Service SK, spoločnosti SOLAX, JUDr. Kvasňovského, spoločnosti IS Solutions, spoločnosti BVB plus a spoločnosti Podtatranská hydina. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne námietky, ktoré by zakladali dôvod na priznanie uplatneného nároku na odpočítanie dane v celom rozsahu a vzhľadom na vzniknutú dôkaznú situáciu žalovaný nemal za to, že vrátením veci na ďalšie konanie budú výsledkom dokazovania také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu prvostupňového rozhodnutia. 7. Žalovaný uzavrel, že zo zisteného stavu bolo zrejmé, že absentovali tie dôkazy, ktoré by preukázali, že faktúry, ktoré boli predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane boli vystavené na základe reálne uskutočneného dodania tovaru, resp. služby dodávateľmi. Žalovaný sa stotožnil so správcom dane, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, pretože podmienky boli naplnené len formálne. Žalovaný tak ustálil, že záver, ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedal zásadám logického myslenia a správneho uváženia a bol v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
8. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 09.04.2020 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. 9. Žalobca poukázal na právny základ žaloby, pričom odkázal na Ústavu Slovenskej republiky, zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), Daňový poriadok a Zákon o DPH, pričom citoval vybrané ustanovenia dotknutých právnych predpisov. 10. Žalobca namietol nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a vadu protokolu. Žalobca uviedol, že daňová kontrola začala dňa 02.05.2018 a skončená bola dňa 05.04.2019, avšak správca dane vo výkone daňovej kontroly pokračoval aj po jej skončení, a to tým, že zamestnanci správcu dane sa dostavili dňa 15.05.2019 do prevádzky žalobcu a sami si vyhotovili a prevzali skeny a fotokópie dokladov za zdaňovacie obdobia 07, 08, 11 a 12/2017. Uvedeným konaním tak jednoznačne správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, a preto bola reálne ukončená až dňa 15.05.2019, čím došlo k porušeniu § 61 ods. 10 Daňového poriadku. 11. Ďalej žalobca namietol porušenie jeho procesných práv a nedostatočne zistený skutkový stav veci. Žalobca nesúhlasil so závermi správcu dane a žalovaného, pretože podľa jeho názoru nemôže správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) považovať za konkrétny vykonávaný dôkaz, ale jedná sa o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného správcom dane. Z toho dôvodu bol správca dane povinný v rámci prejednávacej zásady uvedenej v § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť konkrétne vykonané dôkazy a umožniť kontrolovanému daňovému subjektu vyjadriť sa ku všetkým týmto konkrétnym vykonaným dôkazom. Správca dane v prípade žiadostí o MVI porušil uvedenú povinnosť. Žalobca uviedol, že informácie získané v rámci MVI nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože majú informatívny charakter, ktorým sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený dokazovaním. Žalobca zdôraznil, že správca dane na potvrdenie informácií získaných v rámci MVI nevykonal žiadne dokazovanie, t. j. informácie nijak nepotvrdil. Z odpovedí MVI vyplynuli závažné tvrdenia, ktoré správca dane prijal ako nerozporuplné a dokázané, pritom sám nebol účastníkom procesu ich získavania, a preto nemôže posúdiť napríklad procesné alebo iné vady, ktorými tieto informácie môžu trpieť. 12. Žalobca konštatoval, že správca dane na viacerých miestach v rozhodnutí označuje spoločnosť Mima Market a spoločnosť Corporation Work Service SK pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“ alebo „umelo včlenená spoločnosť“. V užívaní pojmov, bez náležitého odôvodnenia žalobca videl vadu rozhodnutia. V prípade, ak správca dane tvrdil, že transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia daňovej výhody, a to nároku na odpočítanie dane, tak žalobca uviedol, že uplatnenie si odpočítania dane nie je daňovou výhodou, ale ide o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že transakcie majú ekonomické opodstatnenie, teda dosiahnutie zisku, čo potvrdili reálne vykonané transakcie. Žalobca mal za to, že správca dane nepochopil ekonomickú podstatu a význam jednotlivých obchodných partnerov žalobcu, ale automaticky aplikoval teóriu o reťazových obchodoch s cieľom získania daňovej výhody. Z uvedeného vyplynulo, že zamestnanci správcu dane automaticky zaujato nazerali na žalobcu ako na subjekt, ktorého jedinou snahou bolo získať daňovú výhodu, a tak aj posudzovali a vyhodnocovali dôkazné prostriedky. Zamestnanci správcu dane nijakým spôsobom nevyhodnocovali a nebrali do úvahy dôkazné prostriedky, ktoré svedčali v prospech žalobcu, ale stále do úvahy brali len dôkazné prostriedky v neprospech žalobcu. Správca dane automaticky jednotlivé spoločnosti, ktoré vystupovali ako obchodní partneri žalobcu označil statusom a postavením nárazníkovej alebo podvodnej spoločnosti. Správca dane absolútne nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným partnerom žalobcu, nevykonal zisťovanie ohľadom majetkových pomerov v čase zdaňovacieho obdobia a nevenoval sa zisteniu personálnej základne. 13. Žalobca ďalej namietol absenciu dôvodu výkonu daňovej kontroly – absencia dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania bez možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Dôvod daňovej kontroly nemôže byť špecifikovaný len odkazom na znenie príslušného zákonného ustanovenia, ale je nevyhnutné, aby dôvod začatia daňovej kontroly bol špecifikovaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu, ktoré u správcu dane vzbudili alebo vzbudzujú potrebu vykonania daňovej kontroly.
14. Žalobca konštatoval, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov správcom dane smeroval k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť žalobcu na konaní poznačenom podvodom. Žalobca uviedol, že orgány finančnej správy tvrdili, že žalobca sa s plným vedomím a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovaných obchodný transakciách – dodávkach tovaru v mene spoločnosti REVITAL Trade, ERGUS Plus, FeMA Trade a Bspol pre žalobcu. Žalobca mal za to, že správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach zastupovali úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), pričom svojvoľne zaujali postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu – podvodu v oblasti správy daní. Finančné orgány tak na žalobcu nazerali ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu v oblasti daní a z toho dôvodu bolo na mieste vyslovenie pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti zo strany finančných orgánov. 15. Žalobca namietol nepreskúmateľné aplikovanie pojmu personálne prepojené osoby. Žalobca uviedol, že správca dane na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že žalobca, spoločnosť HYDINA SK, spoločnosť BEST MEAT a spoločnosť Podtatranská hydina sú prepojené osoby cez osobu A. B. C., čím nadobúdajú status personálne prepojených osôb. Žalobca však uviedol, že správca dane nijakým spôsobom neodôvodnil a nepreukázal objektívnym spôsobom skutočnosť, že spoločnosti boli personálne prepojenými osobami. V predmetných spoločnostiach, s výnimkou spoločnosti Podtatranská hydina v minulosti, cca do roka 2014 pôsobil A. B. C., avšak tento sa svojich funkcií vzdal, čím stratil akýkoľvek vplyv na riadenie predmetných spoločností. 16. Žalobca si uplatnil námietku neobstarania dostatočného množstva podkladov a námietku neúplného zistenia skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za to, že jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu, vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, poukázal pri tom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a rovnako rozporoval alibistické tvrdenia správcu dane. Bolo jednoznačné, že žalobca nárok na odpočítanie dane náležite odôvodnil a zdokladoval faktúrami a rovnako aj preukázal materiálnu stránku transakcie. Nárok žalobcu bol objektivizovaný aj odpoveďami v rámci MVI, ktoré nielenže potvrdili nárok žalobcu na odpočítanie dane, ale taktiež vyvrátili nad akúkoľvek pochybnosť postavenie spoločnosti TrueCom, s.r.o. ako nárazníkovej a umelo včlenenej spoločnosti. 17. Ďalej žalobca namietol neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu. Žalobca predložil všetku potrebnú dokumentáciu, preukazujúcu realizáciu zdaniteľného plnenia, ktorý bol predmetnom daňovej kontroly a zároveň predmetom spochybnenia zo strany správcu dane. Žalobca na účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH za príslušné obdobie a žalovaný v procese svojho rozhodovania dostatočne a komplexne neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania, ktoré boli v priamom rozpore s judikatúrou. Žalobca namietol aj účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 06.05.2024, pričom uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí detailne popísal zistený skutkový stav veci, popísal dôkazy, z ktorých vychádzal a vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami žalobcu. Žalovaný zotrval na tom, že správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že konaním žalobcu došlo k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH. 19. Žalovaný ďalej uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly obsahovali náležitosti podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, pričom sa nemusí uviesť dôvod začatia daňovej kontroly. Ďalej konštatoval, že daňová kontrola bola ukončená v zákonnej lehote. 20. K námietke o nemožnosti zastúpenia OČTK žalovaný uviedol, že pojem daňový podvod stabilne využíva judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov
zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, čo je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch sa nejedná o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva. 21. K námietke ohľadom dôkazného bremena žalovaný uviedol, že v prípade, ak si žalobca uplatnil odpočítanie DPH pri dodávkach tovaru, resp. služieb, bol povinný preukázať skutočnú realizáciu tohto tovaru uvedenými spoločnosťami. Za získanej dôkaznej situácie však žalobca nepreukázal ním tvrdené obchodné transakcie od deklarovaných spoločností. Žalovaný bol názoru, že nie je úlohou správcu dane preukazovať existenciu daňovej transakcie, resp. preukazovať, že plnenie sa neuskutočnilo tak, ako to vyplýva z predložených daňových dokladov, ale jeho úlohou je overovať, či daňový subjekt daňovú transakciu správne deklaroval a preukázal. Daňové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, nie vyhľadávacou, čo znamená, že bolo povinnosťou daňového subjektu označiť a predložiť dôkazy preukazujúce dôvodnosť jeho postupu. Žalovaný, ako aj správca dane postupovali v zmysle Daňového poriadku, Zákona o DPH, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a vnútroštátnou a európskou judikatúrou. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 22. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané. IV. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 23. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-5S/87/2020. 24. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na § 190 SSP ju zamietol. 25. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 22.01.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 26. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 27. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 28. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 29. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
30. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 31. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 32. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 33. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 36. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, na podklade ktorých orgány finančnej správny nepriznali žalobcovi právo na odpočet DPH v kontrolovanom zdaňovacom období – december 2017. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca mal právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane. V kontexte na uvedené správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 37. Po preskúmaní žaloby správny súd v prvom rade konštatuje, že žalobca síce podal rozsiahlu žalobu, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý, všeobecný a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci (napríklad odkazy na dodávateľov, ktorí však neboli v predmetnom kontrolovanom zdaňovacom období kontrolovaní alebo odkaz na Správny poriadok, ktorého aplikácia je s odkazom na § 163 Daňového poriadku vylúčená). Správny súd sa tak nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v citácii veľkého množstva právnych predpisov (aj nesúvisiacich) alebo judikatúry, či všeobecných konštatovaní. Správna žaloba musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože správnemu súdu neprináleží úloha namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenie zákona. Správny súd preto k jednotlivým žalobným námietkam uvádza svoje práve posúdenie v kontexte ich obsahového uplatnenia. 38. Vo vzťahu k námietke, v rámci ktorej žalobca namietol nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, a tým pádom aj vadu rozhodnutí, správny súd uvádza, že je nedôvodná. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobie december 2017 bola začatá dňa 02.05.2018 a ukončená dňa 05.04.2019 dňom doručenia protokolu. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, v zmysle ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej lehote. V predmetnom prípade daňová kontrola prerušená nebola, a preto sa ani neaplikoval § 61 ods. 5 Daňového poriadku, na podklade ktorého, ak je prerušený výkon daňovej kontroly podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, počas tejto doby lehota na jej vykonanie neplynie.
39. K námietke žalobcu, že správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, a to aj napriek tomu, že už bola ukončená, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že správca dane vykonával u žalobcu nielen daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017, ale aj za iné zdaňovacie obdobia a z tohto dôvodu sa dňa 15.05.2019 dostavil do prevádzkových priestorov žalobcu jeho poverený zamestnanec a v súvislosti s iným konaním (vyrubovacím konaním) ho požiadal o predloženie fotokópií niektorých dodávateľských faktúr, pričom uvedená skutočnosť je zaznamenaná v zápisnici o vykonaní úkonu č. 101144469/2019, kde je uvedený zoznam skenovaných dokumentov, z ktorých si vyhotovil fotokópie, avšak sa netýkali už vtedy ukončenej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2017 vykonanej u žalobcu (týkali sa vyrubovacieho konania). Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 40. Ďalej žalobca namietol nemožnosť použiť získané informácie prostredníctvom MVI ako dôkazy v daňovom konaní. Správny súd konštatuje, že táto námietka bola uplatnená všeobecne, bez individualizácie na konkrétny prípad (nie je zrejmé, aká informácia, získaná prostredníctvom MVI, bola voči žalobcovi využitá). Správny súd súčasne uvádza, že žiadny právny predpis, či už na úrovni európskej legislatívy alebo vnútroštátnej správcovi dane nezakazuje, aby pri plnení svojej povinnosti viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a prihliadať pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), využíval informácie získané na základe MVI. Takýto postup je naopak v súlade s uvedenými požiadavkami a celkom určite aj v súlade so zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/47/2021 zo dňa 14.12.2022). Žalobná námietka tak bola nedôvodná. Z administratívneho spisu mal správny súd súčasne za preukázané, že žalobca sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom, žiadne jeho práva neboli porušené (naopak, správca dane vyhovel aj žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na vyjadrenie - napríklad rozhodnutím zo dňa 27.07.2018). 41. K námietke ohľadom zmiznutého obchodníka, nárazníka a účelovo vloženej spoločnosti správny súd uvádza, že použitie týchto pojmov sa týkalo najmä priblíženia teoretických východísk s cieľom uviesť, čo je podstatou reťazových obchodov a čo je jednotným znakom tzv. „stratených obchodníkov“ a „nárazníkov“. Uvedené pojmy však uviedol správca dane najmä s cieľom poukázať na skutočnosti jemu známe z iných zdaňovacích období. Podľa správneho súdu takéto vymedzenie zo strany správcu dane nebolo však rozporné, ani zmätočné. Zo záverov preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalobca nepreukázal ani reálnosť dodania služby, t. j. splnenie hmotnoprávnych podmienok (k rovnakým záverom dospel aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sfk/44/2022 zo dňa 25.04.2024, ktorý sa týka rovnakých účastníkov konania). Zároveň správny súd konštatuje, že aj táto žalobná námietka bola zo strany žalobcu koncipovaná všeobecne, konštatovaním všeobecných pojmov, bez individualizácie na konkrétny prípad. 42. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa neuvedenia dôvodu výkonu daňovej kontroly. Správny súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety Daňového poriadku je daňová kontrola spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu. Z ustanovení Daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať daňovému subjektu dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. Správny súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami tak, ako to naznačoval žalobca, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení Daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa 31.05.2022). 43. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd súčasne uvádza, že daňová kontrola začala v zmysle § 46 ods.1 Daňového poriadku. Daňová kontrola u žalobcu začala dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole č. 100670386/2018 zo dňa 05.04.2018, ktoré obsahovalo všetky predpísané náležitosti, t. j. deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie a ktoré bolo žalobcovi ako daňovému subjektu doručené dňa 12.04.2018. Správny súd poznamenáva, že správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod jej začatia. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorý upravuje postup súvisiaci so správnym zistením dane
a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku). 44. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, pretože sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte, ktorým by mohol žalobca teoreticky podporiť určitý výklad slovenskej (európskej) aplikovanej právnej normy, je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť (podobnosť) právnej úpravy oboch štátov, prípadne aspoň na ustanovenie právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré mali byť danou cudzou právnou normou transponované, a na totožnosť (podobnosť) skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak však neurobil. Správny súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 45. Ako nedôvodnú ďalej vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa nemožnosti zastúpenia OČTK. Správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH. 46. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH, a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje, že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval Európsky súdny dvor v rozsudku C-255/02 - Halifax zo dňa 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86). 47. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor Európskej únie uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj zo dňa 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok zo dňa 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj zo dňa 29.03.2012, Véleclair, C-414/10). Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich
plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor Európskej únie pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 48. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej pnie, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. 49. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne, pričom správca dane k uvedenému poukázal aj na personálne prepojené osoby. 50. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávali daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. 51. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správny súd má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň
uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH správca dane zistil. 52. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav správny súd uvádza, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr za dodávku tovaru a služieb od spoločnosti Corporation Work Service SK, spoločnosti SOLAX, JUDr. Kvasňovský, spoločnosti IS Solutions, spoločnosti BVB plus, a spoločnosti Podtatranská hydina a že jeho konaním došlo k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH. Preto sa správny súd stotožnil s názorom správcu dane, že v danom prípade bol skutkový stav dostatočne zistený a že žalobca nepreukázal reálnu existenciu prijatých plnení, ktoré mali byť uskutočnené zo strany dodávateľov. Nepovažoval pritom za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím postupom nerešpektoval jeho práva a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu. 53. Správny súd má za to, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 54. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na. § 51 ods. 2 Zákona o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, pretože mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. 55. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), a ktoré určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Správny súd nevzhliadol účelové spochybnenie predložených dokladov a ani
prekročenie správnej úvahy. Napadnuté rozhodnutia zároveň obsahujú všetky náležitosti tak, ako to predpokladá Daňový poriadok. 56. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd uvádza, že k rovnakým záverom týkajúcich sa rovnakých účastníkov konania dospel aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sfk/44/2022 zo dňa 25.04.2024 (kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2017), pričom kasačný súd vychádzal z obdobného skutkového a právneho stavu, aký bol v predmetnom súdnom konaní. 57. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 58. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. 59. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).