Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Sas/8/2023 0723100413 14. 05. 2026 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2026:0723100413.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., narodený X. XXXX XXXX, bytom D. XXXX/X, E., zastúpený advokátom JUDr. Marcelom Ružarovským, so sídlom advokátskej kancelárie A. Žarnova 11C, Trnava, IČO: 53 711 343, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXX-X/XXXX-E. z 15. mája 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX z 30. novembra 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) pobočka žalovanej Bratislava rozhodla podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) o zániku nároku žalobcu na materské od 1. augusta 2022 z dôvodu, že v dôsledku vzniku nového poistného vzťahu zamestnanca u zamestnávateľa F. (G.) G. G. (ďalej aj ako „zamestnávateľ“) od 11. júla 2022 žalobca nespĺňa podmienku poskytovania osobnej starostlivosti dieťaťu. 2. Na odvolanie žalobcu, namietajúceho, že zo zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva požiadavka osobnej starostlivosti o dieťa, nemožnosť túto zabezpečiť aj inou osobou (napríklad nepracujúcou matkou) ani nemožnosť otca pracovať, rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXX-X/XXXX-E. z 15. mája 2023, ktorá výrok prvostupňového rozhodnutia nahradila tak, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. od 14. júla 2022 zanikol nárok na materské, ktorý mu bol priznaný od 11. júla 2022 z dôvodu prevzatia starostlivosti o jeho maloleté dieťa, a podľa § 112 ods. 2 a ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. sa mu materské odníma od 1. augusta 2022. V ostatnom odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 3. Žalovaná úvodom zhrnula priebeh administratívneho konania a skutkovo ozrejmila, že žalobca si žiadosťou o materské č. E. uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec z dôvodu poskytovania starostlivosti o dieťa od 11. júla 2022 z poistného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa. Po osvedčení splnenia podmienok nároku na materské pobočka žalovanej rozhodnutím č. XXX - XXXXXX – F. z 8. júla 2022 priznala žalobcovi nárok na materské z nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa za obdobie od 11. júla 2022 do zániku nároku vo výške 55,87402500 € za deň. Na tomto základe bolo žalobcovi vyplatené materské za obdobie od 11. do 31. júla 2022. 4. Z informačného systému žalovanej bolo až dodatočne zistené, že 8. júla 2022 zamestnávateľ žalobcu oznámil pobočke žalovanej prostredníctvom registračného listu FO - prihláška vznik nového
povinného nemocenského poistenia žalobcu od 11. júla 2022. Do spisového materiálu boli následne doložené pracovnoprávne doklady, a to pôvodná pracovná zmluva z 23. februára 2017 uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou F. (G.) G. G. ako zamestnávateľom, z ktorej vyplýva deň nástupu do práce 1. apríl 2017 na pracovnú pozíciu Senior Accountant Asset Management, s miestom výkonu práce Bratislava, týždenným pracovným časom v rozsahu 40 hodín a mesačnou mzdou vo výške 1.900,- € spolu s prípadným poskytnutím odmeny; nová pracovná zmluva z 28. júna 2022 uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou F. (G.) G. G. ako zamestnávateľom z ktorej vyplýva deň nástupu do práce 11. júl 2022, pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 22. januára 2023 na pracovnú pozíciu Project Specialist, s miestom výkonu práce Bratislava, týždenným pracovným časom v rozsahu 30 hodín a mesačnou mzdou vo výške 1.778,- € s prípadným poskytnutím odmeny; podľa dodatku o výkone práce mimo pracoviska z 28. júna 2022 je miesto výkonu práce aj na inom mieste ako pracovisko, a to na adresách v Bratislave a Harichovciach; výpis dochádzky žalobcu za mesiace júl 2023 až január 2023, z ktorého vyplýva, že žalobca štandardne vykonával prácu 6 hodín denne v pracovných dňoch pričom reálne začal prácu vykonávať od 14. júla 2022. Poistenie u zamestnávateľa vzniknuté 11. júla 2022 trvalo až do 22. januára 2023, teda 196 dní. 5. Pobočka žalovanej dňa 13. októbra 2022 žalobcovi oznámila začatie konania vo veci zániku nároku na materské ako aj dôvody, že od 1. augusta 2022 nespĺňa podmienku poskytovania starostlivosti o dieťa z dôvodu uzavretie nového pracovnoprávneho vzťahu od 11. júla 2022. Pobočka žalovanej zároveň rozhodla o predbežnom opatrení, ktorým podľa § 200 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predbežne zastavila žalobcovi výplatu materského od 1. augusta 2022, pretože materské za obdobie od 11. do 31. júla 2022 už vyplatila. 6. Žalobca na uvedené reagoval vyjadrením, v ktorom bližšie opísal formu každodennej osobnej starostlivosti o dieťa. O dieťa sa stará prevažne on, napriek tomu, že jeho manželka sa nachádza v domácnosti a pracuje, keď dieťa spí. Dieťa nenavštevuje materskú školu. Z doložených výplatných listín je zrejmé, že jeho príjem sa znížil približne o 25 %. V mesiaci júl 2022 bola žalobcovi vyplatená odmena vo výške 750,- € za predchádzajúcu prácu u zamestnávateľa. K vyjadreniu doložil aj výplatný lístok za mesiac júl 2022, august 2022 a september 2022 a históriu prémií a jednorazových platieb. Prácu vykonáva v prevažnej miere vo svojej nehnuteľnosti v Bardejovských Kúpeľoch. K vyjadreniu doložil okrem iného aj dohodu datovanú 3. júna 2022 o skončení pracovného pomeru matky dieťaťa so svojím zamestnávateľom F. (G.) G. G. k 1. júlu 2022, a oznámenie o jej zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 28. júla 2022. 7. Žalovaná, vychádzajúc z podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise konštatovala, že žalobca si od 11. júla 2022 uplatnil nárok na materské, avšak od 11. júla 2022 mu súčasne vzniklo u totožného zamestnávateľa, u ktorého začal čerpať rodičovskú dovolenku, ďalšie nemocenské poistenie na základe novej pracovnej zmluvy s 30 hodinovým týždenným pracovným časom. Táto pracovná zmluva bola uzavretá na celé obdobie, pokiaľ mal žalobca spĺňať zákonné podmienky na trvanie nároku na materské, čiže na obdobie 28 týždňov, čo je 196 dní (od 11. júla 2022 do 22. januára 2023). Žalobca tak od počiatku plánoval pracovať u totožného zamestnávateľa, u ktorého čerpá rodičovskú dovolenku, a to za zníženia pracovného času o 25 % a zníženia reálne dosahovaného príjmu o 22%. Podľa novouzatvorenej pracovnej zmluvy z 28. júna 2022 bol pracovný pomer žalobcu u zamestnávateľa uzavretý na obdobie od 11. júla 2022 do 22. januára 2023 na pracovnej pozícii Project Specialist, s miestom výkonu práce Bratislava, týždenným pracovným časom v rozsahu 30 hodín, mesačnou mzdou vo výške 1778 € s možným udelením odmeny; a podľa dodatku o výkone práce mimo pracoviska z 28. júna 2022 je miestom výkonu práce aj iné miesto ako pracovisko a to na tam vymedzených adresách. Reálne dosahované príjmy žalobcu z tohto pracovného pomeru boli v ucelených mesiacoch august 2022 až december 2022 v rozmedzí od 1.834,11 € v mesiaci december 2022 do 2.057,56 € v mesiaci október 2022, teda priemerný reálne dosahovaný príjem bol na úrovni 1.900,- €. Podľa doloženej dochádzky za mesiac júl 2022 až január 2023 žalobca vykonával prácu v domácom prostredí 6 hodín denne v pracovných dňoch. Reálne začal prácu vykonávať od 14. júla 2022. Na porovnanie s jeho životnou a pracovnú situáciou pred uplatnením nároku na materské žalobca dosahoval bežný príjem na úrovni 2.440,- € mesačne pri pracovnom čase 40 hodín týždenne, s výnimkou jednorazového zvýšeného príjmu v mesiaci apríl 2022 vo výške 7.931,- €. V roku 2021 bol jeho priemerný príjem na úrovni 2.360,- € mesačne. 8. Žalovaná ďalej ozrejmila, že materské je nemocenskou dávkou vyplácanou z nemocenského poistenia ako poistenia pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku, okrem iného materstva. Pre priznanie nároku na nemocenskú dávku zákon č. 461/2003 Z. z. ustanovuje tak všeobecné podmienky podľa § 30 tohto zákona ako aj osobitné podmienky, napríklad podľa § 49 v prípade nároku na materské. Zároveň platí, podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.,
že ak sa poistenec prestal fakticky starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Zákon č. 461/2003 Z. z. ďalej predpokladá, že nárok na materské má aj iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará. Keďže tento zákon neuvádza, že starostlivosť je možné poskytovať aj inou osobou, je zrejmé, že na účely nároku na materské je nevyhnutné, aby starostlivosť dieťaťu poskytovala osoba, ktorá sa o dieťa stará a v tejto súvislosti si uplatnila nárok na materské. Opačný výklad by popieral formuláciu ustanovenia § 49 ods. 1 a § 51 zákona č. 461/2003 Z. z.. 9. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, demonštrovanú, napríklad rozsudkom Sp. zn. 9Sžsk/53/2020 30. júna 2021, alebo rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/98/2020 z 27. októbra 2021, ktorý okrem povinností osobnej starostlivosti poskytovanej poistencom dieťaťu konštatuje, že účelom nemocenského poistenia nie je poskytovať poistencom plnenie (dávky) ako „benefit“ k príjmom poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosti o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/74/2002 z 30. júna 2021 vyplýva, že bezvýznamné sú tvrdenia žalobcu, ktorý po prevzatí dieťaťa do starostlivosti poukázal na to, že má možnosť práce z domu v kombinácii s flexibilným pracovným časom, pretože pokiaľ bol týždenný pracovný úväzok žalobcu 40 hodín, čo je neznížený pracovný úväzok, je pre posúdenie osobnej starostlivosti o dieťa právne irelevantné, či prácu vykonával v domácom prostredí alebo priamo v sídle zamestnávateľa. 10. Žalovaná súčasne zdôraznila, že od opätovného výkonu zárobkovej činnosti žalobcu už niet zárobku, ktorý by bolo potrebné nahrádzať, pretože od 14. júla 2022 došlo k výkonu zárobkovej činnosti v rozsahu 30 hodín týždenne vykonávanej formou homeoffice za relatívne porovnateľný príjem (znížený o 540,eur). Pôvodne priznané materské vo výške 1.700,- € mesačne za týchto podmienok stratilo svoj kompenzačný účel, ktorý je vo vykrytí straty príjmu na strane žalobcu na úrovni 540,- € mesačne. Nový príjem žalobcu dosahovaný po vzniku ďalšieho pracovnoprávneho vzťahu bol totiž na úrovni 1.900,- € mesačne, zatiaľ čo pred uplatnením nároku na materské tento činil 2.440,- € s výnimkou jednorazového zvýšenia príjmu. Výška dosahovaného príjmu žalobcu tak dokresľuje celkový obraz o jeho situácii a poskytuje odpoveď na otázku, či na jeho strane nastala taká situácia, ktorú je potrebné sanovať nemocenskou dávkou materské vo výške 1.700,- € mesačne. Materské totiž nemá finančne vylepší situácii rodiny, ale kompenzovať príjem, o ktorý prichádza ten, ktorý si nárok na materské uplatnil. Pre účely splnenia podmienky starostlivosti o dieťa je možné tolerovať skrátený výkon zárobkovej činnosti za predpokladu, že zároveň došlo aj k primeranému poklesu príjmu, ktorý je potrebné sanovať dávkou materské, pretože účelom materského je nahradiť stratu alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku starostlivosti o dieťa. Materské nie je odplatou za starostlivosť o dieťa, ale náhradu za stratu, či zníženie príjmu z dôvodu zvýšenej starostlivosti o dieťa. 11. Žalovaná dodala, že matka dieťaťa nebola podľa údajov vyplývajúcich z jej informačného systému zamestnaná a dňa 1. júla 2022 jek zaniklo povinné nemocenské poistenie u zamestnávateľa F. (G.) G. s.r.o., pričom od 28. júla 2022 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V období od 14. augusta 2020 do 30. júna 2022 a od 2. júla 2022 do 28. februára 2023 bola dôchodkovo poistená z dôvodu starostlivosti o dieťa. Dňa 1. marca 2023 sa zamestnala. 12. Žalovaná taktiež konštatovala, že žalobcom deklarované skutočnosti opisujúce starostlivosť o maloleté dieťa napokon napĺňajú ustanovenie § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ukladá rodičovskú povinnosť rodičom sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Táto skutočnosť sama osebe nezakladá nárok navrhovateľa na materské. 13. Žalovaná uzavrela, že žalobca neudržal v období od 14. júla 2022, kedy začal vykonávať zárobkovú činnosť v pracovnom pomere s 30 hodinovým týždenným pracovným časom a s priemerným príjmom na úrovni 1.900,- € mesačne, podmienky nároku na materské za splnené, pretože popri výkone zárobkovej činnosti nedošlo k zásadnému zníženiu príjmu, čiže nedošlo ani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia. Pri písomnom vyhotovení prvostupňového rozhodnutia však pobočka pochybila, pretože reálne došlo k výkonu zárobkovej činnosti u žalobcu až od 14. júla 2022 a preto bolo potrebné posunúť zánik nároku na materské na 14. júla 2022. Z dôvodu, že nie je možné odňať dávku, ktorá už bola vyplatená, a táto bola vyplatená žalobcovi za obdobie od 11. do 31. júla 2022, žalobcovi sa materské odňalo od 1. augusta 2022. Výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia bolo potrebné
precizovať, odkedy nárok na materské zanikol (14. júla 2022) a odkedy sa zaniknutý a ešte nevyplatený nárok na materské odníma (od 1. augusta 2022). II. Správna žaloba 14. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. b), c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhol ho zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. 15. Žalobca úvodom ozrejmil skutkový stav, ktorý sa zásadne nelíši od toho prezentovaného žalovanou, pričom zdôraznil, že novo uzavretý pracovný pomer žalobcu u pôvodného zamestnávateľa bol na pozícii účtovníka s tým, že hlavnou náplňou jeho práce bolo správne určenie odpisovej skupiny nadobudnutého dlhodobého majetku zamestnávateľa. Žalobca mohol vykonávať svoju prácu kedykoľvek, v čase, ktorý si sám určil. Dochádzkový systém zamestnávateľa žalobcu fungoval tak, že si sám prostredníctvom programu zadal pracovný čas, ktorý na konci mesiaca schvaľoval manažér. Čas si mohli zamestnanci, vrátane žalobcu, zapísať kedykoľvek aj keď reálne pracovali v inom čase, no podstatné je, aby odpracovali potrebný počet hodín podľa pracovných zmlúv. Žalobca už vo vyjadrení k predbežnému opatreniu uviedol, že napriek evidovanému času v dochádzkovom systéme (6 hodín denne), jeho práca nevyžadovala nutné začatie práce o 6:00 hod. resp. neskôr, a nepretržité vykonávanie práce po dobu 6 hodín. S ohľadom na charakter jeho práce bolo túto možné vykonávať kedykoľvek počas dňa, či v noci. Evidencia pracovného času v dochádzkovom systéme nemohla byť zaznamenaná v súlade so skutočným pracovným časom, pretože by systém automaticky generoval príplatky za prácu v noci, či cez víkendy. Vzhľadom na uvedené žalobca vykazoval zjednodušenú formálnu dochádzku pracovného času od 7:00 do 13:30 hod (30 min obedná prestávka). Žalobca sa pritom pracovnej činnosti primárne venoval v čase, kedy maloletá spala, a to v čase približne od 6:00 do 8:00, následne pracoval 2 až 2,5 hodiny v čase poobedného spánku a napokon pokračoval večer okolo 22:00 hod.. Ak mu zostávalo počas týždňa odpracovať ešte zopár hodín, venoval sa práci cez víkend v čase, kedy maloletá spala. Týmto spôsobom dokázal žalobca odpracoval 30 hodín týždenne. Podľa jeho názoru je potrebné dôsledne posudzovať aj otázku skutočného obsahu náplne práce. Žalovaná bola povinná sa s týmto vyjadrením žalobcu ako dôkazom v rozhodnutí vysporiadať, k čomu však nedošlo. V tomto rozsahu je preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože žalobca nepozná dôvody, pre ktoré boli jeho tvrdenia nedostatočné. V odôvodnení bol zmienený iba všeobecný a paušalizovaný záver o tom, že žalobca sa o dieťa osobne nestará s poukazom na formálne vedenú dochádzku a jeho príjem z jeho pracovného pomeru. Skutočnosť, že sa o maloleté dieťa osobne staral a od júla 2022 ho prevzal do osobnej starostlivosti, potvrdzuje čestné vyhlásenie matky dieťaťa. Pokiaľ žalobca vykonával pracovnú činnosť v čase, kedy maloleté dieťa spalo, je podmienka osobnej starostlivosti splnená. Osobná starostlivosť nemôže byť vykladaná absurdným spôsobom tak, že si vyžaduje 24 hodín vykonávania priamej fyzickej kontroly nad dieťaťom, respektíve fyzickej prítomnosti pri dieťati. 16. Žalobca má taktiež za to, že došlo k naplneniu účelu nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty príjmu, pretože žalobca príjem zo svojho pôvodného pracovného pomeru nedosahoval. Pokiaľ žalovaná argumentuje, že z druhého pracovného pomeru žalobca dosahoval stále porovnateľný príjem, je nutné zdôrazniť, že tento bol znížený, čo je základný predpoklad pre poskytnutie nemocenského poistenia podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.. Zákon sám nerozlišuje, či musí ísť o zníženie o konkrétnu sumu alebo percentuálne vyjadrenie. Ak teda žalobca uzavrel nový pracovný pomer, na základe ktorého vykonáva prácu v čase podľa svojho vlastného uváženia v priebehu dňa, nemôže byť zo strany žalovanej potrestaný za to, že mal ďalší príjem s tým, že tento bol cca o 25 % nižší. Žalovaná tak neoprávnene odoprela žalobcovi nárok na materské z dôvodu jeho šikovnosti, kedy dokázal zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a súčasne dosahovať príjem z flexibilnej pracovnej činnosti, čím neprimerane zasahuje do jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 17. Žalobca reagoval aj na okolnosti týkajúce sa dôchodkového poistenia jeho manželky, ktorá mala byť od 2. júla 2022 do 28. februára 2023 poistená z dôvodu starostlivosti o dieťa, pričom žalobca o tejto skutočnosti nemal vedomosť. K evidencii manželky žalobcu malo dôjsť na základe automatizácie systémov, kedy po ukončení materskej dovolenky bola manželka žalobcu automaticky zaevidovaná ako dôchodkovo poistená osoba z dôvodu starostlivosti o dieťa, keďže bola vedená v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ako nezamestnaná, bez toho, aby v tomto smere vyvinula akúkoľvek aktivitu a bez toho, aby táto skutočnosť bola formálne zo strany Sociálnej poisťovne oznámená Žalovaná nemala žiadne dôkaz o tom, že by sa matka o dieťa naozaj aj fakticky starala. Žalobca preto namietal nezákonnosť rozhodnutia, pretože žalovaná o odňatí materského rozhodla ako vecne nepríslušný orgán z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti konania a porušenie práv účastníka
konania vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, keďže práve o uvedenej skutočnosti, ako podklade rozhodnutia, nemal vedomosť. 18. Žalobca záverom namietol, že dňa 13. októbra 2022 bol upovedomený o začatí konania vo veci zániku nároku na materské, ktoré malo zaniknúť 1. augusta 2022, avšak v oznámení sa nespomína, že by malo súbežne začať konanie o odňatí materského. Pobočka žalovanej rozhodla o zániku nároku na materské, avšak žalovaná napadnutým rozhodnutím toto nahradila tak, že zánik nároku na materské datovala k 14. júlu 2022 a súčasne rozhodla o odňatí materského. Rozhodovanie o nemocenských dávkach v prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky žalovanej, čo zahŕňa tak ich vznik, zníženie, zastavenie, zánik alebo odňatie. Žalobca je toho názoru, že o odňatí nemocenskej dávky preto rozhodla žalovaná ako vecne nepríslušný orgán. Navyše došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, pretože žalovaná nemohla v priebehu odvolacieho konania zmeniť prvostupňové rozhodnutie tak, že rozhodla aj o novej veci, ktorá nebola predmetom prvostupňového konania. Žalovaná pritom napadnutým rozhodnutím nezmenila prvostupňové rozhodnutie ale ho nahradila, čím si prisvojila právomoc, ktorú jej zákon nezveruje. Žalovaná uvedeným spôsobom porušil právo žalobcu na podanie opravného prostriedku, pretože vo veci odňatia materského rozhodla sama bez toho, aby bola táto vec predmetom prvostupňového konania. Rozhodnutie žalovanej, ktorým posunula dátum zániku nároku na materské z 1. augusta 2022 na 14. júla 2022 došlo k porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu. III. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobcu 19. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá zrekapitulovala obsah námietok žalobcu a v celosti odkázala na priebeh administratívneho konania ako aj na zistené skutkové okolnosti a právnu argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí spolu s odkazmi na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu k otázke priznávania materského poistencom, ktorí popri starostlivosti o dieťa naďalej deklarujú výkon zárobkovej činnosti a dosahovanie príjmu z nej. 20. Žalovaná ďalej uviedla, že z oznámenia o začatí konania vo veci zániku nároku na materské z 13. októbra 2022 je zrejmé, že pobočka žalovanej spochybňuje splnenie podmienok skôr priznaného nároku na materské, pretože žalobca od 11. júla 2002 začal vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu a za mzdových podmienok, ktoré takéto udržanie podmienok nároku na materské spochybňujú. Odňatie nároku na nemocenskú dávku je priamym následkom zániku nároku na nemocenskú dávku, ak dávka v okamihu rozhodovania o zániku nároku ešte nie je v plnom rozsahu vyplatená. Žalovaná precizovaním výroku prvostupňového rozhodnutia jeho rozšírením o odňatie nároku na materské aplikovala výklad ratione legis a doplnila priamy následok zániku nároku na nemocenskú dávku, ktorý spočíva v jej odňatí, ak sa táto dávka v okamihu rozhodovania o zániku nároku na dávku ešte v plnom rozsahu nevyplatila. 21. Čo sa týka dôchodkového poistenia manželky žalobcu z dôvodu starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku podľa § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. je potrebné uviesť, že manželka žalobcu ako matka maloletej dcéry poberala od 20. decembra 2019 do 13. augusta 2020 materské v súvislosti s tehotenstvom a následnou starostlivosťou o dieťa. Následne od 14. augusta 2020 začala vo svojom zamestnaní čerpať rodičovskú dovolenku s následkom prerušenia povinného sociálneho poistenia zamestnanca. Túto čerpala do 30. júna 2022 a tak jej dňa 1. júla 2022 opätovne vzniklo sociálne poistenie. Dňa 1. júla 2022 jej však z dôvodu skončenia zamestnania zaniklo sociálne poistenie. Od 2. júla 2022 až do 28. februára 2023 nebola zamestnaná. Keďže z prehľadu importovaných údajov do informačného systému žalovanej vyplýva, že manželka žalobcu bola od augusta 2020 poberateľkou rodičovského príspevku, vzniklo je po vzniku prerušenia povinného sociálneho poistenia zamestnanca nástupom na rodičovskú dovolenku zo zákona (automaticky) dôchodkové poistenie z dôvodu starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku (bez potreby podanie prihlášky) uvedené nie je žalovaná povinná zo zákona oznamovať. Uvedená skutočnosť je relevantná s dopadom na posúdenie nároku žalobcu na materské z dôvodu, že manželka žalobcu nebola v období od 2. júla 2022 zapojená do pracovného procesu, pretože opak by mohol zdôvodňovať potrebu, aby bol žalobca nútený vo svojom zamestnaní čerpať rodičovskú dovolenku z dôvodu potreby zvýšenej starostlivosti o dieťa. Ak by aj manželka žalobcu v tomto období pracovala, neznamená to samo o sebe, že by žalobca podmienku nároku na materské spĺňal, pretože počas obdobia, za ktoré si nárok na materské uplatnil, pracoval pri výkone zárobkovej činnosti v rozsahu 30 hodín týždenne a dosahoval takmer porovnateľný príjem, ako pred uplatnením nároku na materské. 22. V replike sa žalobca pridržiaval svojich námietok obsiahnutých v správnej žalobe, pričom zdôraznil, že nemocenské poistenie je definované ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo závislej činnosti, čo bolo v prípade žalobcu naplnené. 23. Žalovaná uviedla, že žalobca obchádza zákon tým, že so svojím zamestnávateľom počas rodičovskej dovolenky uzatvoril iný pracovný pomer na kratší čas, pričom tieto argumenty neuviedla v napadnutom rozhodnutí. Odhliadnuc od skutočnosti, že takýmto spôsobom nemôže dopĺňať
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, zmienená argumentácia nemôže obstáť, pretože pôvodná a nová pracovná pozícia nemala rovnakú obsahovú náplň. Zamestnávateľ žalobcu našiel pre neho výhodnejšie voľné pracovné miesto s flexibilnou úpravu pracovného času tak, aby zodpovedala jeho aktuálnej situácii, teda aby sa popri práci mohol primárne venovať starostlivosti o dieťa. Keďže žalobca týmto prišiel o časť svojho príjmu, je plne v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. aby mu bolo nemocenské vyplácané. Žiaden právny predpis nebráni poistencovi, ktorý poberá nemocenské poistenie z dôvodu starostlivosti o dieťa, aby ďalej pracoval v inom pomere, pokiaľ mu to umožní vykonávať celodennú starostlivosť o dieťa. Žalovaná nijako nevyhodnotila tvrdenie žalobcu, ktorý uviedol, že nepracoval nepretržite 6 hodín po sebe, ale v rôznych časoch, spravidla, keď dieťa spalo. 24. Čo sa týka rozhodovacej praxe, na ktorú žalovaná poukazuje v napadnutom rozhodnutí je žalobca toho názoru, že tieto rozhodnutia nemožno aplikovať na jeho vec z dôvodu odlišných skutkových okolností. V prípade žalobcu bolo potrebné zohľadniť, že vykonával prácu výlučne formou homeoffice, s flexibilným pracovným časom a s náplňou práce nevyžadujúcou kontinuálny 6 hodinový výkon pracovnej činnosti. Žalovaná mala osobitosti jeho prípadu vyhodnotiť individuálne práve s ohľadom na ním prezentované okolnosti. 25. Žalobca taktiež nepovažuje jeho príjem v novom pracovnom pomere za porovnateľný s pôvodným pracovným pomerom, pretože ide o rozdiel o 25 %. Zákon pritom nestanovuje žiadnu hranicu ani limit, koľko má poistenec starajúci sa o svoje dieťa zarábať. Žalobcovi klesla hrubá mzda zo sumy 2.370,- € na sumu 1.778,- €. Žalovaná teda dopĺňa do zákona podmienky, ktoré sám neuvádza. 26. Čo sa týka dôchodkového poistenia manželky žalobcu, bol žalobca toho názoru, že hoci poistenie manželky vzniklo zo zákona a to bez potreby podania prihlášky, mala žalovaná (ak mala pochybnosti) s ohľadom na čestné vyhlásenie ako dôkaz preukazujúci kto sa o dieťa skutočne stará, preveriť skutočný stav, napríklad návštevou a kontrolu domácnosti. 27. Vo vzťahu k procesným pochybeniam v podobe doplnenia výroku o odňatí materského od 1. augusta 2022, žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že sa jednalo o precizovanie existujúceho výroku, ale zotrval na názore, že si prisvojila právomoc ktorá jej zo zákona nevyplýva a rozhoduje o tejto otázke iba v rámci odvolacieho konania. O odňatí materského sa teda dozvedel až z napadnutého rozhodnutia a nemohol ho napadnúť opravným prostriedkom. IV. Relevantná právna úprava Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Podľa § 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z., z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. Podľa § 30 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol v posledných dvoch rokoch pred dňom, od ktorého žiada o priznanie materského, nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období a) 28 týždňov od priznania materského, b) 31 týždňov od priznania materského, ak je osamelý, alebo c) 37 týždňov od priznania materského, ak sa súčasne stará o dve a viac detí. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého
sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 28. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím, ako aj administratívne konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 29. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 14. mája 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 30. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci zániku nároku žalobcu na materské od 14. júla 2022 a jeho odňatia od 1. augusta 2022 z dôvodu nespĺňania podmienok na priznanie materského ako nemocenskej dávky. Žalovaná ako primárny dôvod zániku nároku na materské a jeho odňatia označila absenciu osvedčenia účelu materského ako nemocenskej dávky podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. poskytovanej pri strate alebo znížení príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku sociálnej udalosti. 31. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav a obmedzila sa iba na formálne hodnotenie dôkazov, pretože vôbec nereflektovala na ozrejmenie žalobcu, v akom čase skutočne vykonával prácu z domu v rozsahu 6 hodín denne a akým spôsobom jeho práca ovplyvňovala, resp. neovplyvňovala starostlivosť o maloletú dcéru, ktorá počas doby keď pracoval spala. Žalobca mal zároveň za to, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. akokoľvek nevymedzuje minimálne zníženie príjmu v dôsledku prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu, pričom zníženie príjmu žalobcu je nesporné. Šikovnosť a schopnosť žalobcu privyrobiť si bola pritom zo strany sociálnej poisťovne vnímaná ako prekážka pre priznanie nároku na materské. Žalobca taktiež namietal, že žalovaná rozhodla ako nepríslušný orgán a porušila zásadu dvojinštančnosti konania, pretože v napadnutom rozhodnutí okrem konštatovania zániku nároku na materské rozhodla aj o odňatí materského, a v napadnutom rozhodnutí prekvapivo odkázala na skutočnosti týkajúce sa dôchodkového poistenia jeho manželky z dôvodu starostlivosti o dieťa, o ktorých žalobca predtým nemal vedomosť a ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť. 32. Správny súd v potupnosti námietok vymedzených žalobcom úvodom konštatuje, že rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vzťahujúca sa ku otázke posudzovania nároku otcov ako iných poistencov na materské v súvislosti s ich nástupom a čerpaním rodičovskej dovolenky za súčasného ponechania určitej zárobkovej činnosti, sa neustále vyvíja a precizuje vo vzťahu ku špecifickým situáciám a individuálnym podmienkam, za ktorých otcovia o materské žiadajú, avšak všeobecné závery kasačného súdu, akou optikou je potrebné prihliadať na charakter materskej dávky, sú ku dnešnému dňu konštante judikované, napríklad naposledy v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/96/2024 z 21. februára 2025, v ktorom prízvukuje, že „ ... materské je nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.... Logickým predpokladom na priznanie nároku na materské je skutočná (reálna) starostlivosť o dieťa a (predpokladané) zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti ako jej dôsledok. Najvyšší správny súd zastáva názor, že vyhodnocovanie otázky, či došlo k faktickému prevzatiu dieťaťa do starostlivosti druhého rodiča, ako aj k faktickej zmene v starostlivosti o dieťa vykonávanej týmto druhým rodičom, je zo strany správnych orgánov opodstatnené a náležité. ... Najvyšší správny súd pripomína, že uplatnenie nemocenskej dávky - materského je právom, nie povinnosťou nemocensky poistenej osoby. Napriek tomu, že oprávnenej osobe nárok na priznanie tejto nemocenskej dávky vznikne, nemá povinnosť o ňu požiadať (respektíve ju čerpať). Režim
rodičovskej dovolenky má poskytnúť ochranu inak pracujúcim rodičom na trhu práce a táto ochrana sa rodičovi poskytuje cielene a zámerne počas celého pracovného času. Práve na túto životnú situáciu je materské ako nemocenská dávka významovo uspôsobené. Ak sa teda oprávnený rodič rozhodne uplatniť si tento nárok, naplnenie zákonných podmienok pre jeho priznanie nemôže byť len formálne a naplnenie účelu, na ktorý sa dávka poskytuje, nemožno opomenúť. Model, keď žiadateľ o dávku v rámci jedného pracovnoprávneho pomeru čerpá rodičovskú dovolenku za účelom starostlivosti o narodené dieťa do troch rokov jeho veku a zároveň uzatvorí s tým istým zamestnávateľom, prípadne aj iným ďalší pracovnoprávny vzťah (v danom prípade dohodu o vykonaní práce), v rámci ktorého deklaruje schopnosť vykonávať prácu (bez ohľadu na výkon práce z domu a jej rozvrhnutie) i napriek čerpaniu rodičovskej dovolenky za účelom plnenia svojich povinností spojených so starostlivosťou o dieťa, logicky koliduje zámeru zákonodarcu, keďže účelovo obchádza pravidlá podpory a ochrany zamerané na poskytovanie materského rodičom, ktorí reálne realizujú starostlivosť o dieťa po narodení, a z tohto dôvodu sú na kompenzáciu výpadku príjmu z pracovného pomeru odkázaní... Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na bod 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“ Z uvedeného možno dôvodiť, že účelom nie je podpora otcov v poberaní materského ako peňažnej dávky, ale v tom, aby sa vo vyváženej miere osobne podieľali na rodinných povinnostiach, a teda aj na starostlivosti o dieťa.“. 33. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/98/2020 z 27. októbra 2021, na ktorý poukazuje aj žalovaná, a ktorého nemožnosť aplikácie namieta žalobca z dôvodu, že poistenec v tam uvedenej veci pracoval 40 hodín týždenne a nie „iba“ 30 hodín týždenne, na rozdiel od žalobcu, ďalej vyplýva všeobecné východisko posudzovania materského ako nemocenskej dávky, ktorého účelom je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu a stáva sa tak popri podmienke starostlivosti o dieťa vymedzenej v § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. ďalšou (kumulatívnou) podmienkou jej priznania. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky predovšetkým v bodoch 42, 43 a 48 poskytol zrozumiteľný a vyčerpávajúci výklad ku otázke splnenia podmienok pre priznanie nemocenskej dávky materského s dôrazom kladeným na osvedčenie účelu podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., keď okrem iného konštatoval, že „Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Jednou z týchto dávok je materské (§ 13 ods. 1 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení). Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom... Kasačný súd teda len v stručnosti uvádza, že uvedená podmienka má svoje normatívne zakotvenie v ustanovení § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Ako už bolo skôr uvedené, účelom nemocenského poistenia nie je poskytovať poistencovi príplatok alebo akýsi doplnkový „benefit“ k príjmu, ale kompenzovať (aspoň čiastočne) výpadok príjmu, ktorý nastal z dôvodu vzniku sociálnej (zákonom č. 461/2003 Z. z. predpokladanej) situácie...“. 34. Z uvedeného teda vyplýva, že inému poistencovi bude nárok na materské prislúchať iba za predpokladu súčasného osvedčenia podmienok podľa § 2 písm. a), § 30 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom všetky tam uvedené podmienky majú rovnakú váhu a svoje opodstatnenie. V prejednávanej veci pritom žalovaná založila napadnuté rozhodnutie a záver o potrebe odňať žalobcovi materské z dôvodu zániku nároku naň práve na dôsledku neosvedčenia, že táto nemocenská dávka plní kompenzačný účel vymedzený v § 2 písm. a) zákona č 461/2003 Z. z.. Správny súd sa preto plne stotožňuje so žalovanou v časti, v ktorej ozrejmuje, že na účely splnenia podmienky starostlivosti o dieťa je možné akceptovať
skrátený výkon zárobkovej činnosti za predpokladu, že zároveň došlo k primeranému poklesu príjmu, ktorý je potrebné sanovať materským. Od opätovného vzniku zárobkovej činnosti žalobcu od 11. júla 2022 resp. od 14. júla 2022, kedy skutočne začal pracovať, nebolo príjmu, ktorý by bolo potrebné nahrádzať. Žalovaná správne poukázala na skutočnosť, že hoci žalobcov zárobok bol o 540,- € nižší v porovnaní s pôvodným zárobkom, čo je pokles o 22 %, výška materského ktorá mu bola priznaná bola v sume 1.700,- €. Správny súd dopĺňa, že v tomto prípade by sa materské poskytovalo v sume viac ako dvojnásobne prevyšujúcej stratu na zárobku, a teda je nepochybné, že materské stratilo svoj kompenzačný účel a pretransformovalo sa do roviny „benefitu“, na ktorý však poistenec nemá nárok. Celkovo by žalobca spolu s dosahovaným mesačným príjmom z novej zárobkovej činnosti v priemere vo výške 1.900,- € disponoval sumou 3.600,- €, čo je oproti pôvodne dosahovanému príjmu zo zárobkovej činnosti vo výške 2.440,- eur nárast o takmer 50 %. Správny súd je toho názoru, že zníženie príjmu (z čoho prirodzene vyplýva predpoklad zachovania určitého rozsahu výkonu pracovnej činnosti a nie jej úplné zanechanie), ktoré nie je v zákone zadefinované žiadnou mierou, t. j. sumou ani percentom, je potrebné posudzovať práve s ohľadom na priznanú výšku materského. Inými slovami, zníženie príjmu poistenca ktoré predpokladá § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. má byť aspoň približne v rozsahu poskytovanej nemocenskej dávky, aby mohla napĺňať svoj zákonom vymedzený účel. V opačnom prípade nie je zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti relevantné. 35. V tejto súvislosti poukazuje správny súd na dôvodovú správu k zákonu č. 85/2017 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1. mája 2017 novelizoval § 53 zákona č. 461/2003 Z. z. a ktorá uvádza, že „Z dôvodu zlepšenia sociálnej a najmä finančnej situácie rodín s deťmi sa navrhuje zvýšiť materské zo súčasných 70% denného vymeriavacieho základu na 75%. Cieľom vládneho návrhu je prispieť k ďalšej podpore rodičov detí, ktorí pred narodením dieťaťa, resp. pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti vykonávali zárobkovú činnosť a boli nemocensky poistení. Vplyvom predmetného opatrenia budú mať osoby poberajúce materské nárok na približne 100% čistého príjmu, ktorý dosahovali pred vznikom nároku na materské.“. Dôvodová správa ozrejmuje zámer zákonodarcu upraviť materské tak, aby poistenci, ktorí prevezmú dieťa do osobnej starostlivosti a za týmto účelom zanechajú alebo obmedzia výkon svojej zárobkovej činnosti, mali nárok na „kompenzačnú“ dávku, ktorá im stratu na zárobku dorovná až do približne 100 % pôvodnej výšky. Ako už správny súd poukázal vyššie, žalobca dosahoval nový príjem v rozsahu 78 % z jeho pôvodnej výšky a po započítaní materského by si celkovo „ prilepšil“ približne o 50 % nad rámec pôvodného príjmu, v dôsledku čoho sa nemôže jednať o „privyrobenie si“, ako prezentuje. 36. Správny súd teda konštatuje, že žalovaná postupovala správne, pokiaľ po zhodnotení zárobkových pomerov žalobcu, ktoré existovali pred podaním žiadosti o materské a jeho nástupom na rodičovskú dovolenku a po jeho nástupe na rodičovskú dovolenku, kedy súčasne uzavrel s pôvodným zamestnávateľom nový pracovný pomer, v ktorom dosahoval príjem znížený o 22 % resp. aj naďalej dosahoval 78 % pôvodnej výšky príjmu, a teda strata sa ani len náznakom nepribližovala k výške priznaného materského, nesplnil podmienku podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., a teda dávku mu bolo potrebné z dôvodu zániku nároku odňať. 37. Správny súd nad rámec uvedeného konštatuje, že už iba v dôsledku neosvedčenia trvania účelu dávky nemocenského poistenia nebol daný dôvod na ďalšie skúmanie, či žalobca maloleté dieťa skutočne prevzal do osobnej starostlivosti a popri výkone práce formou homeoffice v rozsahu 6 hodín denne sa oň riadne staral tak, ako prezentoval, keďže akékoľvek zistenie by nemalo vplyv na negatívne rozhodnutie o nároku žalobcu na dávku. Žalovaná preto okolnosti starostlivosti žalobcu o maloletú dcéru popri výkone zamestnania rozoberá len vo všeobecnej rovine a okrajovo, ako doplňujúcu argumentáciu. Navyše, z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 6Ssk/96/2024 z 21. februára 2025, na ktorý správny súd poukázal už vyššie, vyplýva, že ten v obdobnej veci posudzovania nároku na materské iného poistenca – otca, ktorý nástupom na rodičovskú dovolenku nezanechal úplne pracovnú činnosť, ale vykonával ju v obmedzenom rozsahu ako pôvodne, a to formou práce z domu za možnosti využitia flexibilného rozvrhnutia pracovného času, konštatoval, že takýto výkon práce neumožňuje poskytovanie osobnej starostlivosti o maloleté dieťa tak, ako to vyžaduje § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. bez ohľadu na prezentované rozvrhnutie práce v rámci dňa počas obeda a vo večerných hodinách. V uvedenom prípade pritom iný poistenec vykonával prácu v menšom rozsahu ako žalobca a to v rozsahu cca 60 až 100 hodín mesačne, pričom v prípade žalobcu to bolo až 120 hodín mesačne. Nemožno opomenúť, že žalobca odpracoval v priemere 6 hodín denne, čo predstavuje naďalej 75 % rozsah pôvodného pracovného času pred nástupom na rodičovskú dovolenku, čo sa odrazilo aj na zachovaní pôvodnej mzdy v rozsahu 78 %. Správny súd rozumie argumentácii žalobcu, ktorý sa snaží tvrdeniami vykresliť spôsob starostlivosti o jeho maloletú dcéru, podľa ktorých pracoval výlučne v čase, kedy maloletá spala a teda výkon práce nijako nezasahoval do ním poskytovanej osobnej starostlivosti, avšak tieto svoje tvrdenia popri vykázanej dochádzke od jeho zamestnávateľa, z ktorej takéto tvrdenia nevyplývajú, nijako
nepreukázal. Dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia, že hoci vykazoval zjednodušenú formálnu dochádzku pracovného času od 7:00 do 13:30 hod (30 min obedná prestávka), v skutočnosti sa pracovnej činnosti primárne venoval v čase, kedy maloletá spala, a to v čase približne od 6:00 do 8:00, následne pracoval 2 až 2,5 hodiny v čase poobedného spánku a napokon pokračoval večer okolo 22:00 hod., je výlučne na ňom. V opačnom prípade žalovaná dôvodne vychádzala z dochádzky poskytnutej zamestnávateľom žalobcu ako podkladu rozhodnutia. V uvedenej súvislosti sa navyše celkom prirodzene natíska otázka, ktorú by bolo potrebné za predpokladu hypotetického osvedčenia výkonu práce tak, ako to vykresľuje žalobca, ďalej skúmať, a to, kedy mal potom žalobca popri výkone práce v rozsahu až 6 hodín denne a zabezpečovaní riadnej starostlivosti o maloletú dcéru, čas na osobnú starostlivosť, oddych a ostatné činnosti, ktoré v rámci bežnej štruktúry dňa nepracujúce matky resp. celkovo rodičia na materskej dovolenke vykonávajú práve počas doby, kedy dieťa oddychuje a nevyžaduje si bezprostrednú starostlivosť a pozornosť. Zodpovedanie uvedenej otázky sa však napokon popri neosvedčení naplnenia účelu materského stalo bezpredmetným. 38. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaná v rámci odvolacieho konania prekročila svoju právomoc a doplnila do napadnutého rozhodnutia nový výrok o odňatí materského, správny súd konštatuje, že s konkretizáciou na prejednávanú vec a s prihliadnutím na osobitosti konania o dávkach sociálneho poistenia, bolo potrebné prvostupňové rozhodnutie zmeniť tak, ako to urobila žalovaná v rámci napadnutého rozhodnutia. Žalovaná totiž nerozhoduje o zániku nároku na dávku a jej odňatí v rámci dvoch samostatných, na seba nadväzujúcich, konaní. Hoci sa z formulácie zdá, že sa jedná o úplne nový výrok, správny súd uvádza, že nárok na určitú dávku vzniká alebo zaniká splnením zákonom ustanovených podmienok, a nie rozhodnutím žalovanej. Sociálna poisťovňa však rozhoduje výrokom o priznaní alebo odňatí dávky podľa § 112 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. pokiaľ sa v konaní preukáže, že nárok na dávku poistencovi zanikol. Podkladom rozhodovania tak o zániku nároku na dávku ako aj odňatí dávky sú v zásade tie sté skutkové ako aj právne skutočnosti. Inými slovami, žalovaná v rámci zásady jednotnosti konania musela pre pochybenie pobočky žalovanej zmeniť prvostupňové rozhodnutie tým spôsobom, že doplnila do výroku aj časť o odňatí dávky tak, ako to predpokladá citované ustanovenie. V uvedenom prípade pritom žalovaná zachovala pôvodný dátum, od ktorého sa žalobcovi dávka odňala (a to aj s ohľadom na vydané predbežné opatrenie, keďže od 1. augusta 2022 bola žalobcovi zastavená výplata materského), pričom ten ani v žalobe nenamietal, že by tento bol už pôvodne určený nesprávne. Aplikácia zákazu reformatio in peius ako zásady správneho trestania v podmienkach správneho práva nemá v prípade konaní žalovanej vo veciach sociálneho poistenia resp. priznávania alebo odnímania dávok sociálneho poistenia podľa § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. svoje opodstatnenie, a to aj z dôvodu, že zákon č. 461/2003 Z. z. takýto zákaz v § 218 neobsahuje, práve naopak. Správny súd v predmetnej veci dospel k záveru o potrebe sledovať ustálenú rozhodovaciu prax a nezrušiť napadnuté rozhodnutie iba pre odstránenie formálnej vady, ktorá navyše nemôže pre žalobcu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie. 39. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku týkajúcu sa porušenia zásady dvojinštančnosti konania v dôsledku uvedenia nových skutočností, ku ktorým nemal žalobca možnosť sa vyjadriť, a to jednak z dôvodu, že tieto skutočnosti týkajúce sa jeho manželky (podanie výpovede u pôvodného zamestnávateľa a neúspešné hľadanie si nového zamestnania v dôsledku čoho bola nútená požiadať o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie) prezentoval v odvolaní sám žalobca, pričom žalovaná ich následne vo svojich informačných systémoch, prirodzene, iba overovala. Tieto skutočnosti, hoci boli okrajovo zmienené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, napokon netvorili argumentačné jadro, prečo nárok žalobcu na dávku zanikol a bola mu odňatá. 40. S ohľadom na vyššie uvedené konštatovania správny súd dospel k záveru, že pre nedôvodnosť uplatnených námietok žalobcu, ako aj pre absenciu vlastných zistení detegujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej, je potrebné správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP. 41. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na
Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.