Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/54/2022 1022200328 21. 05. 2026 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200328.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobcu: DAYCARE INTERNATIONAL, s. r. o., so sídlom Slovienska 5/C, Bratislava, IČO: 46 708 502, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2281 zo dňa 11.01.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II.
Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Inšpektorát práce Bratislava (ďalej len „inšpektorát práce“) vykonal u žalobcu inšpekciu práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) a zistené skutočnosti zhrnul v protokole o výsledku z inšpekcie práce č.: IBA-8-52-2.2/P-E24,25-21 zo dňa 26.04.2021 (§ 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce). 2. Následne začal inšpektorát práce správne konanie vo veci uloženia pokuty žalobcovi za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“) a za porušenie § 118 ods. 1, § 142 ods. 3, § 250b ods. 6 a § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). 3. Rozhodnutím č. IPBA/IPBA_ODD VP/SPR/2021/603 zo dňa 21.10.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) inšpektorát práce zastavil konanie týkajúce sa správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce, ktorého sa mal žalobca dopustiť porušením § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Ďalej inšpektorát práce týmto rozhodnutím podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi pokutu XXX,eur za spáchanie správneho deliktu, ktorého skutkovú podstatu naplnil tým, že - do 16.04.2020 zamestnankyniam neposkytol časť mzdy za marec 2020, a to A. B. za dni 16.-20.03.2020, 23.-27.03.2020 a 30.-31.03.2020 odpracované na základe pracovnej zmluvy zo dňa 08.08.2018 a C. B. za odpracované dni 16.-20.03.2021, čím porušil § 118 ods. 1 Zákonníka práce, - do 16. dňa nasledujúceho mesiaca zamestnankyni A. B. v súvislosti s pracovným pomerom založeným pracovnou zmluvou zo dňa 30.08.2019 neposkytol náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za
obdobie 10.03.2020 až 03.04.2020, kedy nevykonávala prácu z dôvodu inej prekážky na strane zamestnávateľa než je uvedené v § 142 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, konkrétne z dôvodu preventívnych opatrení proti šíreniu COVID-19, čím porušil § 142 ods. 3 Zákonníka práce, - do 16.05.2020 zamestnankyni A. B. v súvislosti s pracovným pomerom založeným pracovnou zmluvou zo dňa 30.08.2019 neposkytol náhradu mzdy za obdobie trvania prekážky v práci na strane zamestnávateľa 04.-30.04.2020, kedy zamestnankyňa nemohla vykonávať prácu pre obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu – opatrenia Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2576/2020 vydaného v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, čím porušil § 250b ods. 6 Zákonníka práce, - neviedol evidenciu pracovného času zamestnancov tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, keď u D. E. v dňoch 05.08.2019, 26.08.2019, 28.08.2019, 05.03.2020 a 09.03.2020 nie je zaevidovaný koniec výkonu práce a ani úsek čerpania prestávky, u C. B. v dňoch 02.09.2019 a 11.09.2019 chýba evidencia konca výkonu práce a úseku čerpania prestávky a v dňoch 05.08.2019, 24.09.2019, 25.09.2019 a 05.11.2019 chýba evidencia konca výkonu práce; ďalej vôbec nebola vedená evidencia pracovného času A. B. v období september 2019 až február 2020 pokiaľ ide o prácu učiteľky a lektorky maďarčiny na základe pracovnej zmluvy z 30.08.2019; tiež u C. B. v období 16.03.2020 až 20.03.2020 a u A. B. v období 16.-20.03.2020, 23.-27.03.2020 a 30.-31.03.2020 nie je vôbec evidovaný časový úsek výkonu práce, čím porušil § 99 Zákonníka práce. 4. Žalovaný rozhodnutím č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2281 zo dňa 11.01.2022 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie inšpektorátu práce potvrdil. II. Žaloba 5. Žalobou zo dňa 05.03.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.03.2022, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 6. Žalobca namietal, že nie je pravdivé tvrdenie o porušení § 118 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedol, že prerušenie dochádzky detí do materskej školy neznamenalo nemožnosť zamestnancov škôlky pracovať. Pani B. dostala aj iné úlohy v súlade s jej pracovnou zmluvou, ktoré nesplnila (práca na dezinfekcii tried a hračiek, dobehnutie zameškaných administratívnych povinností) a bolo jej za to uložené aj písomné kárne opatrenie. Napriek tomu, jej bolo za dotknuté obdobie vyplatených 60 % mzdy. Žalobca poukázal na § 142 ods. 4 Zákonníka práce a uviedol, že takáto dohoda so zamestnaneckými dôverníkmi bola inšpekcii práce preukázaná zápisom z Rady školy, na ktorom bolo vyplatenie len 60 % mzdy taktiež odsúhlasené. Dodal, že žiadny predpis zamestnávateľovi nestanovuje povinnosť archivovať a inšpekcii práce predkladať zápisy z volieb zamestnaneckých dôverníkov. 7. K porušeniu § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalobca uviedol, že v prípade A. B. sa jednalo o hodinu maďarčiny v rozsahu jedna hodina týždenne v hodnote cca XX,- eur. Zamestnankyňa A. B. mala okrem úväzku v rámci základnej školy aj riadny plný pracovný pomer ako učiteľka materskej školy. Nevykonávanie práce v období od 10.03.2020 do 03.04.2020 bolo na základe dohody, a preto jej nebola poskytnutá osobitná výplata vo forme náhrady mzdy, a tieto hodiny, keď boli neskôr nadpracované formou online vyučovania a vykázané spoločne s hodinami v materskej škole, boli riadne zaplatené v súlade s výkazom odpracovaných hodín, ale v rámci úväzku učiteľky materskej školy, a nie základnej školy. Navyše odmeny A. B. boli niekoľko násobne vyššie, ako mzda za hodiny maďarčiny, a teda v žiadnom prípade nešlo o obohatenie sa zamestnávateľa na úkor zákonnej mzdy zamestnanca. 8. Vo vzťahu k porušeniu § 250b ods. 6 Zákonníka práce žalobca uviedol, že za prácu v škôlke aj za hodiny maďarčiny mala zamestnankyňa A. B. vykázané hodiny v rámci plného úväzku v materskej škole a tieto boli vo výške 100 % aj zaplatené. Na základe odporúčania inšpektorky práce a zanedbateľnej sumy bola pani B. mzda vyplatená aj osobitne, t. j. dvojnásobne za odpracovaný čas. 9. Namietajúc porušenie § 99 Zákonníka práce žalobca uviedol, že zákon nepredpisuje formu evidencie dochádzky prostredníctvom dochádzkovej knihy, ktorá slúži len ako dodatočná evidencia. Rozhodujúcim
dokladom je evidencia dochádzky v tabuľke pre mzdovú účtovníčku, vedenú riaditeľkou školy, resp. jej zástupkyňou, týždenný rozvrh, kniha suplovania, PN-ky, priepustky a OČR-ky. Uvádzané nedostatky v Dochádzkovej knihe navyše spôsobili zamestnanci svojou nedôslednosťou. Nezaznamenanie obednej prestávky neznamená, že obednú prestávku zamestnanci nemali. 10. Žalobca považoval uloženú pokutu za neprimeranú a namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, poukazujúc na § 3 ods. 4, 5, § 46 Správneho poriadku a judikatúru súdov. Podľa žalobcu žalovaný nedostatočne odôvodnil stotožnenie sa s výškou pokuty uloženej rozhodnutím inšpektorátu práce. Žalovaný opomenul prihliadnuť na skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku. III. Vyjadrenie žalovaného 11. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.10.2022 navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že v administratívnom konaní boli predmetné porušenia zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne preukázané. Inšpektorát práce svoje rozhodnutie pokiaľ ide o výšku sankcie náležite odôvodnil s prihliadnutím na zákonné kritériá stanovené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom zhodnotil dopad každého jedného kritéria a jeho úlohu pri určení výšky sankcie a odôvodnenie sa neprieči ani obsahu spisu, a ani zásadám logického myslenia. 12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe nevyjadril. IV. Konanie na správnom súde 13. Podľa § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 3S Správneho súdu v Bratislave a vedená pod sp. zn. BA-1S/54/2022. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 14. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré prechádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 21.05.2026, pretože boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 26.03.2026 oznámené na úradnej tabuli správneho súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovej stránke správneho súdu. VI. Relevantné právne predpisy 15. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 16. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
17. Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu. 18. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20 000 eur, 2. smrť, najmenej 33 000 eur. 19. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b)počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 20. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. 21. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. 22. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. 23. Podľa § 142 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, účinného do 03.04.2020, (1) Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. (2) Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. (3) Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. (4) Ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou najmenej 60 % jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. 24. Podľa § 250b ods. 6 Zákonníka práce, účinného od 04.04.2020, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu celkom alebo sčasti pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu alebo pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného zárobku, najmenej však v sume minimálnej mzdy; ustanovenie § 142 ods. 4 tým nie je dotknuté. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 25. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie inšpektorátu práce, ktorým
bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložená pokuta 500,- eur za porušenie § 99, § 118 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 250b ods. 6 Zákonníka práce. 26. K porušeniu § 118 ods. 1 Zákonníka práce z administratívneho spisu, ako aj z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že podľa predloženej dochádzky za mesiac 03/2020 zamestnankyňa A. B. odpracovala 18 dní (označené v dochádzke symbolom „/“), konkrétne 6 odpracovaných dní v období od 01.03.2020 do 09.03.2020 a 12 odpracovaných dní v období od 16.03.2020 do 31.03.2020, dňa 10.03.2020 mala evidované platené voľno (označené ako „NV“) a tri dni čerpala dovolenku od 11.03.2020 do 13.03.2020. Podľa vyúčtovania mzdy za mesiac 3/2020 jej však bola zúčtovaná mzda v dohodnutej výške len za 7 odpracovaných dní, náhrada mzdy za čerpanú dovolenku a mzda za 12 odpracovaných dní zúčtovaná ako mzdová položka prekážky v práci na strane zamestnávateľa v sume 60 % priemernej mzdy. Zamestnankyňa C. B. mala podľa predloženej dochádzky evidovaných 6 odpracovaných dní (09.03.2020 a od 16.03.2020 do 20.03.2020), 11 kalendárnych dní dočasnej pracovnej neschopnosti, z toho 7 pracovných dní, dňa 10.03.2021 mala evidované platené voľno (označené ako „NV“), tri dni čerpala dovolenku (od 11.03.2020 do 13.03.2020) a päť dní absencie (od 23.03.2020 do 27.03.2020). Podľa vyúčtovania mzdy za mesiac 03/2020 jej však bola zúčtovaná mzda v dohodnutej výške len za 2 odpracované dni, náhrady mzdy za čerpanú dovolenku a mzda za 5 odpracovaných dní zúčtovaná ako mzdová položka prekážky v práci na strane zamestnávateľa v sume 60 % priemernej mzdy. Tým, že žalobca dotknutým zamestnankyniam za dni v mesiaci 03/2020, kedy vykonávali prácu, nezaúčtoval a neposkytol mzdu vo výške dohodnutej mesačnej mzdy, ale zúčtoval len časť mzdy v sume 60 % priemernej mzdy, porušil § 118 ods. 1 Zákonníka práce. 27. Pokiaľ žalobca namietal, že využil možnosť podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce, správny súd uvádza, že Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi pre prípad existencie vážnych prevádzkových dôvodov na strane zamestnávateľa, aby sa písomne so zástupcami zamestnancov dohodol a v písomnej dohode vymedzil vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu. V takomto prípade ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou, najmenej 60 % jeho priemerného zárobku. A teda vzhľadom na neurčitý pojem „vážne prevádzkové dôvody“, ako aj z dôvodu, aby nižšiu náhradu mzdy zamestnávateľ nemohol uplatňovať z akéhokoľvek „prevádzkového“ dôvodu na ujmu zamestnanca, vyžaduje sa pre tieto prípady osobitná písomná dohoda so zástupcami zamestnancov. Použitie tohto ustanovenia neprichádza do úvahy v prípadoch, keď zamestnávateľ nemá na pracovisku zástupcov zamestnancov alebo sa s nimi nedohodol. V zmysle § 142 ods. 4 Zákonníka práce takúto dohodu zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa a ani individuálnou dohodou zamestnávateľa so zamestnancom. 28. Uplatnenie § 142 ods. 4 Zákonníka práce však v tomto prípade neprichádzalo do úvahy, keďže dotknuté zamestnankyne v mesiaci 03/2020 dni, za ktoré im žalobca zúčtoval náhradu mzdy v sume 60 % priemernej mzdy, odpracovali (žalobca im prideľoval prácu), čo vyplýva aj z evidencie dochádzky, ktorej správnosť potvrdil samotný žalobca. A teda týmto zamestnankyniam vznikol nárok na mzdu v dohodnutej výške. 29. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že náhradu mzdy v sume 60 % priemerného zárobku pri nemožnosti vykonávať prácu pre vážne prevádzkové dôvody je možné poskytovať iba na základe písomnej dohody so zástupcami zamestnancov. Písomnú dohodu so zástupcami zamestnancov nemožno nahradiť jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa a ani individuálnymi dohodami so zamestnancami. 30. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takáto dohoda by mala vyplývať zo zápisnice z Rady školy, správny súd uvádza, že táto sa uskutočnila až dňa 25.03.2020, nie sú v nej jednoznačne vymedzené vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, a pri existencii ktorých by zamestnancom patrila náhrada mzdy len v sume 60 % ich priemerného zárobku a tiež túto zápisnicu nepodpísal konateľ žalobcu (prípadne iná osobou s relevantným poverením či splnomocnením), ale je podpísaná len zapisovateľkou A. D. E. a overovateľkou F. E. G.. Inú listinu, ktorá by mohla byť považovaná za dohodu podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce, žalobca v administratívnom konaní nepredložil. Žalobca sa v administratívnom konaní zároveň mailom zo dňa 09.03.2021 vyjadril, že „Osobitnú dohodu s vyšpecifikovanými vážnymi prevádzkovými dôvodmi sme nikdy nepotrebovali, a preto bolo na túto tému osobitné rokovanie Rady školy aj so zástupcami zamestnancov.“ Preto správny
súd považoval za účelové predloženie dohody, uzavretej medzi žalobcom a pani E. H., o ktorej žalobca tvrdil, že je riadne zvoleným zamestnaneckým dôverníkom (uvedené nepreukázal), až v konaní pred správnym súdom. Žalobcom dodatočne predložená písomná dohoda je navyše nedatovaná. 31. Správny súd považuje za potrebné dodať, že žalobca nebol v administratívnom konaní sankcionovaný za nepredloženie dokladov o voľbe zamestnaneckého dôverníka, tak ako to nesprávne namietal v správnej žalobe. 32. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd prisvedčil aj záveru inšpektorátu práce, keď nepovažoval za potrebné vykonať výsluchy žalobcom navrhnutých svedkov za účelom overenia tajnej voľby zamestnaneckého dôverníka a skutočností, týkajúcich sa dohody podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce. 33. Čo sa týka porušenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce, zo mzdového listu za rok 2020, výplatných lístkov za mesiac 3/2020, výpisov z bankového účtu žalobcu za mesiace 4/2020 a 5/2020, bolo zistené, že žalobca zamestnankyni A. B. (na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2019, s dohodnutým druhom práce ako „ZŠ učiteľka a lektor maďarčiny Súkromnej základnej školy s materskou školou, Vlčie hrdlo 50, Bratislava“) za obdobie od 10.03.2020 do 03.04.2020, kedy nevykonávala prácu z dôvodu preventívnych opatrení proti šíreniu prenosnej choroby COVID-19, t. j. v období vyhlásenej mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky, nezúčtoval a neposkytol náhradu mzdy v sume priemerného zárobku, pričom sa žalobca vyjadril, že nevykonávala prácu učiteľky, ale čerpala neplatené voľno, avšak nepredložil o tom žiaden doklad (žiadosť tejto zamestnankyne o poskytnutie neplateného voľna, písomnú dohodu uzatvorenú s touto zamestnankyňou o čerpaní neplateného voľna, doklad preukazujúci súhlas zamestnankyne s čerpaním neplateného voľna). 34. Žalobca namietal, že k tomuto porušeniu nedošlo, keďže na jeho strane nebola žiadna prekážka. Správny súd poukazuje na § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého je povinnosťou zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu a utvárať mu podmienky na plnenie pracovných úloh. Ak teda nešlo o žiadnu z prekážok podľa § 142 ods.1 a 2 Zákonníka práce, ale išlo o tzv. inú prekážku v práci na strane žalobcu ako zamestnávateľa, za čas tejto prekážky mal zamestnankyni poskytnúť náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Nakoľko tak neurobil, inšpektorát práce správne konštatoval porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak teda mala zamestnankyňa vyučovať online, bol žalobca ako zamestnávateľ povinný jej zabezpečiť také pripojenie, aby sa vyučovanie mohlo realizovať. Ak tak neurobil v mieste jej bydliska a zároveň netrval na tom, aby zamestnankyňa vyučovala online z priestorov školy, potom ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa a nie na strane zamestnanca. O prekážke v práci na strane zamestnankyne by bolo možné hovoriť vtedy, ak by žalobca trval na výkone práce zo školy, ale táto by sa na pracovisko nedostavila a prácu by nevykonávala. Pre posúdenie existencie porušenia povinnosti podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce bolo irelevantné, aká bola výška odmeny dotknutej zamestnankyne v inom pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom (pracovná zmluva zo dňa 08.08.2018 s nástupom 27.08.2018 na výkon práce učiteľky a lektorky angličtiny Súkromnej základnej školy s materskou školou na dobu určitú do 30.06.2019, dodatkom zo dňa 25.06.2019 bol tento pracovný pomer predĺžený do 31.08.2020), alebo aká bola výška neposkytnutého nároku. 35. Zo mzdového listu za rok 2020, výplatných lístkov za mesiac 4/2020, výpisov z bankového účtu žalobcu za mesiac 5/2020 vyplýva, že žalobca zamestnankyni A. B. (na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2019, s dohodnutým druhom práce ako „ZŠ učiteľka a lektor maďarčiny Súkromnej základnej školy s materskou školou, Vlčie hrdlo 50, Bratislava“) ani za obdobie od 04.04.2020 do 30.04.2020, kedy nevykonávala prácu z dôvodu preventívnych opatrení proti šíreniu prenosnej choroby COVID-19, t. j. v období vyhlásenej mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky, nezúčtoval a neposkytol náhradu mzdy v sume 80 % priemerného zárobku, najmenej však v sume minimálnej mzdy. Takýto stav je podľa § 250b ods. 6 Zákonníka práce prekážkou v práci na strane zamestnávateľa a teda žalobca bol povinný dotknutej zamestnankyni poskytnúť náhradu mzdy v sume 80 % jej priemerného zárobku za tie hodiny v apríli 2020 (1 hodinu týždenne), ktoré by inak bola odpracovala. Námietky žalobcu boli vo vzťahu k porušeniu § 250b ods. 6 Zákonníka práce rovnaké ako vo vzťahu k porušeniu § 142 ods. 3 Zákonníka práce, s ktorými sa správny súd vysporiadal vyššie. 36. Čo sa týka porušenia § 99 Zákonníka práve, inšpekcii práce boli predložené knihy príchodov a odchodov a dochádzka vo forme tabuliek. V dochádzke bol výkon práce zaznamenaný len symbolom „/“ bez uvedenia akéhokoľvek časového úseku. Z kníh príchodov a odchodov vyplýva, že u D. E. bol
v dňoch 05.08.2019, 26.08.2019, 28.08.2019, 05.03.2020 a 09.03.2020 zaznamenaný len začiatok výkonu práce, nie však už jeho koniec a ani čerpanie prestávky na odpočinok a jedenie. U C. B. bol dňoch 02.09.2019 a 11.09.2019 evidovaný len začiatok výkonu práce, nie však už jeho koniec ani prestávka na odpočinok a jedenie. Ďalej u nej bol evidovaný v dňoch 05.08.2019, 24.09.2019, 25.09.2019 a 05.11.2019 začiatok výkonu práce a čerpanie prestávky, nie koniec pracovného času. Podľa dochádzky naviac C. B. pracovala aj v dňoch 16.-20.03.2020 a A. B. v dňoch 16.-20.03.2020, 23.-27.03.2020 a 30.-31.03.2020 (na základe pracovnej zmluvy z 08.08.2018), avšak v knihe príchodov a odchodov nie je vôbec zaznamenané, že by pracovali a žalobca nepredložil ani inú evidenciu, z ktorej by vyplývali všetky údaje o pracovnom čase požadované Zákonníkom práce. Tiež vôbec nebola vedená evidencia pracovného času A. B. v období september 2019 až február 2020 pokiaľ ide o prácu učiteľky a lektorky maďarčiny základnej školy, ktorú vykonávala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2019. 37. Pokiaľ sa žalobca odvolával na knihu suplovaní, zastupovanie je len časťou práce v jednotlivých dňoch a samotné zaznamenanie úseku zastupovania neznamená evidenciu pracovného času v danom dni. Uvedené platí aj o triednej knihe, keďže začiatok výuky nemusí znamenať začiatok výkonu práce a koniec výuky koniec výkonu práce. Správny súd sa stotožnil aj so záverom konajúcich orgánov, že pre účely vedenia evidencie pracovného času nie je dostačujúce ani určenie najskoršieho možného príchodu a najneskoršieho možného odchodu z pracoviska, pretože pre konštatovanie riadneho splnenia povinnosti viesť evidenciu pracovného času je dôležité zaznamenať skutočný časový úsek výkonu práce zamestnanca v každom dni. Ani to, že obedy sú vydávané v presne stanovenom rozmedzí jednej hodiny neznamená, že povinnosť viesť evidenciu pracovného času zamestnancom bola žalobcom splnená, keď jednotliví učitelia môžu prestávku čerpať aj v inom časovom úseku. 38. K námietke žalobcu, že zákon nepredpisuje formu evidencie dochádzky prostredníctvom dochádzkovej knihy, správny súd uvádza, že uskutočňovať evidenciu pracovného času je povinnosťou zamestnávateľa. Zákonník práce rámcovo ustanovuje spôsob, akým má zamestnávateľ splniť túto svoju povinnosť, a to tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Aj keď Zákonník práce dáva do dispozičnej právomoci spôsob uskutočňovania evidencie pracovného času, takáto evidencia by mala byť transparentná, aby vypovedala o tom, či zamestnanec odpracoval alebo neodpracoval stanovený (dohodnutý) pracovný čas, kedy ho odpracoval, v akom rozsahu, prípadne o ďalších skutočnostiach, ktoré sú významné pre posudzovanie nárokov súvisiacich s odpracovaním pracovného času (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1916/2004 zo dňa 05.11.2004). Evidencia dochádzka u žalobcu však uvedené kritériá nespĺňala. Keďže ide o povinnosť zamestnávateľa, neobstojí ani námietka žalobcu, že zistené nedostatky v dochádzkovej knihe spôsobili zamestnanci svojou nedôslednosťou. 39. Čo sa týka uloženej sankcie, z prvostupňového rozhodnutia ako aj z napadnutého rozhodnutia žalovaného mal správny súd za preukázané, že konajúce orgány pri ukladaní pokuty prihliadali na skutočnosti uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že žalovaný opomenul prihliadnuť na skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, keď z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že inšpektorát práce sa s uvedeným kritériom zaoberal (str. 13 a 14 prvostupňového rozhodnutia). Podľa ustálenej judikatúry tvorí prvostupňové aj druhostupňové administratívne konanie jeden celok (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/74/2022 zo dňa 31.01.2024). Rovnako prvostupňové a druhostupňové administratívne rozhodnutie tvorí jeden argumentačný celok, preto ich treba aj preskúmavať ako celok a takto na ne nahliadať. 40. Zároveň sa inšpektorát práce ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s námietkou žalobcu o neprimeranosti uloženej pokuty a dospeli k záveru, že uložená pokuta je vzhľadom na zistené porušenia zákona primeraná, spôsobilá plniť tak represívnu, ako aj preventívnu funkciu. Konajúce orgány sa vo svojich rozhodnutiach zaoberali všetkými kritériami podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom správna úvaha o výške pokuty dáva jasnú a logickú odpoveď na to, čo všetko a v akej miere inšpektorát práce pri posudzovaní svojho záveru o výške pokuty zvažoval. Zároveň správny súd poukazuje na to, že zákon o inšpekcii práce v ustanovení § 19 ods. 1 písm. a) umožňuje inšpektorátu práce uložiť pokutu až do 100 000 eur. Možno sa teda stotožniť so záverom žalovaného, že inšpektorát práce uložil žalobcovi pokutu v dolnej hranici zákonnej sadzby.
41. K námietke žalobcu, že inšpektorát práce vyrubením pokuty v konečnom dôsledku poškodí zamestnancov, ktorí nespôsobili nedostatky v evidencii pracovného času, správny súd uvádza, že subjekt, ktorý namieta neprimeranosť pokuty, musí túto skutočnosť nielen tvrdiť ale aj preukázať, napr. dopad pokuty na jeho majetkovú základňu (obdobne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/2019 zo dňa 11.12.2019), čo však žalobca nepreukázal. Všeobecné konštatovanie žalobcu o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v časti o uložení pokuty 500,- eur a o neprimeranosti tejto pokuty, bez uvedenia konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, na vecný prieskum napadnutého rozhodnutia v tomto smere zo strany správneho súdu nepostačuje. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/23/2011 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorého: „Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto tvrdenie právne odôvodniť. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.“ 42. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že orgány verejnej správy vykonali v predmetnej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zistené skutkové okolnosti správne právne posúdili, a preto žalovaný ako príslušný odvolací orgán postupoval a rozhodol v súlade so zákonom, keď prvostupňové rozhodnutie inšpektorátu práce potvrdil. Závery orgánov verejnej správy, vyslovené v odôvodnení ich rozhodnutí, zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Výsledok rozhodovacej činnosti žalovaného a inšpektorátu práce je jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 43. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že aj napriek úspechu žalovaného v konaní mu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože ide o orgán štátnej správy a žiadne trovy mu v konaní ani nevznikli. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.