Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/293/2022 1022201807 04. 06. 2026 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201807.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: W.V. Trading – Slovakia, s.r.o., so sídlom Záhradná 2, Detva, IČO: 35 826 771, právne zastúpený: AK Antol, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavova 546/14, Pezinok, IČO: 47 257 024,, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102753583/2022 zo dňa 7. októbra 2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava, ako prvostupňový správny orgán, svojim rozhodnutím č. 1101665310/2022 zo dňa 03.06.2022 podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume XX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012, nepriznal nadmerný odpočet v sume XX.XXX,XX € s vyrubil daň v sume X.XXX,XX €. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102753583/2022 zo dňa 7. októbra 2022 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba 3. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 27.12.2022 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej „správny súd“) domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žiada zrušiť obe rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f), g) SSP. 4. Žalobca namieta nezákonnosť daňovej kontroly ako aj rozhodnutí správnych orgánov, lebo trvala viac ako 12 mesiacov, namieta nezákonné prerušenie daňovej kontroly, absenciu žurnalizácie spisu. Namieta nesprávny postup správcu dane, lebo porušil § 45 ods. 1 písmeno e) Daňového poriadku, keď mu bolo upreté právo klásť otázky svedkom, zúčastniť sa pri ústnych pojednávaniach pri dožiadaniach.
5. Žalobca ďalej namieta porušenie § 3 ods. 2 daňového poriadku a čl. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nečinnosť správneho orgánu. Taktiež namieta ustálený skutkový stav, lebo zamestnanci správcu dane neprihliadali na skutočnosti uvedené vo výpovediach svedkov ani na predložené dôkazy, pritom sami nepredložili dôkazy nasvedčujúce nereálnosť zdaniteľného plnenia. Tvrdí, že správca dane ignoruje vyhlásenia zúčastnených obchodníkov, prepravcov a spochybňuje existenciu tovaru, ale podľa neho bolo dodanie tovaru potvrdené štatutármi príslušných spoločností. Namieta, že materiál obsiahnutý v spise nie je spôsobilý na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane a že správca dane neodôvodnil nevypočutie ním navrhnutých svedkov. Dodania tovaru boli potvrdené štatutármi príslušných spoločností. Žalobca namieta premlčanie nároku a skutočnosť, že správca dane sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. 6. Žalobca namieta nesprávne právne posúdeniu veci správcom dane. Podľa neho prepravy tovaru vykonané boli. Nesprávne boli vyhodnotené dôkazy ohľadom oprávnenia Ing. Juraja Ľahúčkeho, ktorý uzatváral v jeho mene a na jeho účet obchody. To, že s ním uzatvoril mandátnu zmluvu dňa 31.3.2011 neznamená, že by nemohol uzatvárať za neho obchody aj skôr, na základe poverenia od konateľa žalobcu. III. Vyjadrenie žalovaného 7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.10.2023 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zotrval na záveroch obsiahnutých v rozhodnutiach, že dôvody žaloby sú rovnaké ako v uvádzané odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Daňová kontrola začala dňa 11.05.2015 a bola ukončená dňa 03.01.2017. Celková dĺžka daňovej kontroly bola 603 dní. Po odpočítaní doby prerušenia daňovej kontroly od 14.01.2016 do 19.09.2016, čo je 250 dní, trvala daňová kontrola 353 dní, a teda daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote. Žalovaný nesúhlasí s tým, že by bola daňová kontrola nezákonná či nezákonne prerušená, odkazuje na rozsudok ESD vo veci C-186/20 Hydina SK s.r.o. Daňová kontrola bola prerušená z dôvodu viacerých žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len “MVI”), pretože žalobca deklaroval aj dodanie tovarov /betonárskej ocele a plechov/ s oslobodením od dane platiteľom do iných členských štátov podľa § 43 zákona o DPH. Počiatočné pochybnosti o zdaniteľných obchodoch žalobcu s oceľou a jej dodaním platiteľom DPH do iných členských štátov sa po vykonaných šetreniach ukázali ako oprávnené, získané informácie a dôkazy nepotvrdili údaje na dokladoch predložených žalobcom. Zástupca žalobcu A. B. nahliadal do administartívneho spisu a vtedy nevznisol žiadne námietky voči jeho obsahu. Opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov v zmysle § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, zakaždým ho upozornil na pochybnosti o pravdivosti a úplnosti predložených dokladov, žalobcovi na základe jeho žiadostí predlžoval lehoty na doloženie dôkazov, ale ten ich aj tak nedoložil. IV. Relevantná právna úprava 8. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 9. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 10. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 11. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný
preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru. 12. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 15. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 16. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov 1)možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 17. Podľa § 9 zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon COVID”) počas obdobia pandémie sa prerušuje plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň, plynutie lehoty, v ktorej sa premlčuje právo na vymáhanie daňového nedoplatku, a plynutie lehoty na zánik práva vymáhať daňový nedoplatok. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 18. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5S/293/2022. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/293/2022. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu. 19. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho ich
vydaniu, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), na pojednávaní konanom dňa 4. júna 2026 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 20. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102753583/2022 zo dňa 07.10.2022, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 1101665310/2022 zo dňa 03.06.2022, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel v sume XX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. 21. Úvodom správny súd uvádza, že z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar z faktúr mu bol dodaný ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou. 22. V zmysle zákona o DPH sa pod hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane rozumejú: 1) existencia zdaniteľného plnenia, 2) dodanie zdaniteľnou osobou a 3) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. V prejednávanej veci bolo orgánmi finančnej správy spochybnené predovšetkým splnenie podmienky - uskutočnenie zdaniteľného plnenia ( poskytnutia tovarov) subjektmi označenými ako dodávatelia na vystavených faktúrach. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023). Správny súd vychádzal z toho, že vo všeobecnosti prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru, či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, tak vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017). 23. Žalobca preukázanie svojich tvrdení opiera o predloženie faktúr a listín. Avšak predloženie faktúr je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie zo strany tam uvedeného dodávateľa, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady (či už sú to faktúry, objednávky, dodacie listy, či iné listinné doklady) bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené daňovým subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ. Zákon o DPH stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a) až d) ako i v § 51 ods. 1 písm. a) až d) vyššie citovaného zákona. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane, bol schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom doklade. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019, obdobne tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 19, 24). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). 24. Z dôvodu, že správca dane posudzoval u žalobcu okrem iného aj splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru do Českej republiky, súd preto posudzoval všeobecné východiská intrakomunitárnych obchodov. Správny súd v súvislosti s nárokom na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 Zákona o DPH zdôrazňuje, že zmyslom úpravy zdaňovania intrakomunitárnych obchodov je zabezpečiť, aby dodávky tovaru v rámci územia Európskej únie podliehali DPH len v štáte určenia (spotreby). Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie - Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL zo dňa 06. júla 2006, C- 439/04 a C-440/04). Zároveň aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 8Sžf/7/2015 zo dňa 26.01.2017 uviedol: ,,aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené zákonné podmienky, a to jednak: že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte treba vykladať tak, aby bol naplnený účel Európskej úpravy, t. j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku, bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, len musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bola vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo byť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia súdneho dvora EÚ-C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby“ (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021). Právna úprava daňového konania a oslobodenia od DPH je založená na princípe, podľa ktorého dôkazné bremeno o splnení podmienok pre oslobodenie od DPH znáša daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje. Vo vzťahu k režimu DPH priamo zákon predpisuje, ako je potrebné preukazovať splnenie podmienok daňových nárokov platiteľa dane. V prípade oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu sú tieto dôkazy presne identifikované v § 43 ods. 5 Zákona o DPH. Ich predložením teda platiteľ dane unesie dôkazné bremeno, týkajúce sa tvrdenia o reálnom uskutočnení dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, pokiaľ obsahujú náležitosti vyžadované osobitnými predpismi. Základným predpokladom pre oslobodenie dodávateľa od dane je však reálne uskutočnenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Ak k reálnemu premiestneniu tovaru do iného členského štátu nedošlo, nemožno oslobodenie od dane priznať, a to i v prípade splnenia podmienok uvedených v § 43 Zákona o DPH (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021). 25. V súvislosti s dôkazným bremenom správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom „leží“ dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. K obchodom žalobcu správny súd uvádza, že žalobca v žalobe uviedol, že počas konania predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré preukazovali naplnenie podmienok predpokladaných ustanovením § 43 ods. 5 Zákona o DPH. Správny súd však uvádza, že listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca v daňovom konaní by boli spôsobilé privodiť žalobcovi uplatnenie nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 Zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný tovar bol zdanený odberateľmi ako daňovými subjektmi v inom členskom štáte, v rámci Európskeho spoločenstva, čo preukázané nebolo. Žalobca preto podľa názoru správneho súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 Daňového poriadku, pretože oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda na daňovú transakciu medzi týmito subjektami aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte. Ak správca dane na základe informácií českej finančnej správy nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti žalobcom predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemusel tieto uznať ako relevantné. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43 Zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný tovar bol v Českej republike zdanený, čo sa však nepreukázalo. 26. Orgány finančnej správy tak nepochybili, ak prihliadli na skutočnosti, ktoré im boli dodané na základe žiadostí o medzinárodnej výmeny informácií (ďalej „žiadosť o MVI“) k spoločnosti FERROSO metal s.r.o. Česká finančná správa reagujúc na žiadosti o MVI uviedla, že spoločnosť FERROSO metal s.r.o. v roku 2012 vykazovala podľa podaných daňových priznaní ekonomickú činnosť nešpecializovaný veľkoobchod, spoločnosť nekomunikuje so správcom dane, nie je možné everiť skutočnosti týkajúce sa skladových priestorov a vedenia účtovníctva v roku 2012, nedajú sa získať odpovede na oázky ohľadom obchodnej spolupráce medzi subjektmi a kto bol konečným spotrebiteľom tovaru. Podľa údajov z obchodného registra od 18.03.2014 nemá FERROSO metal s.r.o. konateľa, spoločnosť bola a je rizikovým subjektom. Na žiadosť o vypočutie konateľa česká finančená správa uviedla, že dňa 27.09.216 sa na predvolanie dostavil svedok A. C., bývalý konateľ FERROSO metal s.r.o. , ktorý však odoprel výpoveď. Na FERROSO metal s.r.o. bolo podané oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu skrátenia dane, poplatku a podobnej dávky, ktoré vedie polícia ČR. 27. Správny súd sa najprv vysporiadal s námietkou žalobcu, že daňová kontrola trvala nad rámec určený zákonom a dospel k záveru, že je námietkou nedôvodnou. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty, lebo ak by správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil by tým nielen
ustanovenie o maximálnej dĺžke jej trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola by v takom prípade nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej by nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že by takýto protokol použitý bol, tak celé daňové konanie by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a rovnako tak by bolo nezákonné i rozhodnutie (ktoré je vlastne zavŕšením celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania), pretože by vychádzalo zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto nezákonnej kontroly. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že predmetná daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa 11.05.2015. Z dokladov, ktoré žalobca predložil v rámci kontroly, vyplynula potreba preverenia nadobudnutia tovaru a potreba požiadať finančnú správu dotknutého členského štátu o potvrdenie nadobudnutia deklarovaných dodávok tovaru. Je plne v kompetencii správcu dane v odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (prepracované znenie), ktoré sa uplatňuje od 01.01.2012 (ďalej aj nariadenie č. 904/2010 alebo nariadenie). Rozhodnutím č. 100109405/2016 zo dňa 08.01.2016 správca dane daňovú kontrolu prerušil od 14.01.2016 podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu žiadostí o MVI. Podľa názoru správneho súdu bolo prerušenie daňovej kontroly dôvodné vzhľadom k potrebe preverenia žalobcom predložených dokladov. Daňová kontrola bola prerušená od 14.01.2016 do 19.09.2016. Správca dane pokračoval vo vykonávaní daňovej kontroly od 19.09.2016 do 03.01.2017, kedy bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly a tým daňová kontrola ukončená. Čiže daňová kontrola u žalobcu prebiehala od 11.05.2015 do 03.01.2017 (603 dní) vrátane, prerušená bola od 14.01.2016 do 19.09.2016 (250 dní) vrátane (pričom toto obdobie sa podľa § 61 ods. 5 vyššie citovaného zákona nepočíta do lehoty na vykonanie daňovej kontroly). Výkon daňovej kontroly teda trval 353 dní, čo znamená, že zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola prekročená. 28. Po preskúmaní administratívneho spisu nedal správny súd za pravdu žalobcovi v jeho námietke, že mu bolo upreté právo klásť otázky svedkom vypočúvaným v rámci dožiadania o MVI, zúčastniť sa pri ústnych pojednávaniach pri dožiadaniach. Správny súd s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019 uvádza, že podklady získané na základe MVI nie sú samé o sebe dôkazom, ale len informáciou, ktorá musí byť následne verifikovaná riadne vykonaným dokazovaním v súčinnosti s daňovým subjektom. Tiež je rozhodujúce, aby skutočnosti získané prostredníctvom MVI mali podporu v iných vykonaných dôkazoch, ktorú skutočnosť mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázanú. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že preprava deklarovaného tovaru do Českej republiky nebola preukázaná. Z pohľadu správneho súdu ide o relevantné skutočnosti, ktoré boli následne dokreslené výsledkami MVI. Správny súd je toho názoru, že žalobca bol oprávnený sa s výsluchmi oboznámiť ešte pred vydaním protokolu. Následne sa mohol k ich výsluchu vyjadriť, príp. mohol žiadať dopočutie svedka prostredníctvom dožiadaných orgánov a uviesť konkrétne otázky, ktoré neboli zo strany svedka zodpovedané resp. ktoré žalobca považoval za potrebné vyriešiť v rámci preukazovania svojho nároku. Správny súd podporne odkazuje na rozhodnutie 10Sžfk/71/2019 z 16. decembra 2021, v ktorom sa riešila obdobná námietka: „..neúčasť kontrolovaného daňového subjektu na výsluchu svedka v zahraničí, hoc aj v súlade s procesným postupom, automaticky neznamená nezákonnosť takého dôkazu, ovplyvňuje však výpovednú hodnotu takto získaných informácií. V prípade, ak dožiadaný štát oznámi výsledok vykonaného šetrenia bez toho, aby uviedol informácie o postupe, ktorým k výsledku dospel a o zdroji zistených informácií, je dôkazná hodnota takýchto informácií obmedzená, nie však nulová. Svoj význam môže mať iba v celkovom dôkaznom kontexte a v spojení aj s inými dôkazmi.“ 29. Správny súd nepriznal relevanciu ani námietke, že správca dane neodôvodnil nevypočutie ním navrhnutých svedkov. Z obsahu rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že sa s tým vyporiadali. Pritom správca dane nie je viazaný návrhmi daňového subjektu. Rovnako nedôvodnou je námietka žalobcu o nedostatočnej žurnalizácii spisu a absencii obsahu v ňom, ide len o všeobecnú bezobsažnú námietku, hlavne ak súdu bol predložený administratívny spis žurnalizovaný s očíslovaním listov. Z daňového poriadku ani nevyplýva povinnosť pre správcu dane predkladať žalobcovi spis žurnalizovaný s označením listín a s chronologickým zoznamom. 30. Námietku o nesprávnom vyhodnotení dôkazov považuje správny súd rovnako za nedôvodnú, pretože daňový poriadok určuje procesný postup daňového orgánu, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dokazovanie, ktoré môže prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez
návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov, a tiež posudzuje vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich dôkaznej sile. Pri predmetnej daňovej kontrole daňového subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane postupoval v zmysle vyššie uvedených princípov a zákonných ustanovení, zachoval rovnováhu záujmov štátu aj daňového subjektu a vydal zákonné rozhodnutie. 31. K námietke premlčania nároku a skutočnosť, že správca dane sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania správny súd uvádza, že nie je dôvodná. Správny súd konštatuje, že daňová kontrola bola skončená dňa 03.01.2017. Lehota piatich rokov na zánik práva vyrubiť daň sa počíta od 31.12.2017 (§ 69 Daňového poriadku). Predĺženie lehoty na zánik práva vyrubiť daň bolo navyše spôsobené obdobím pandémie COVID, ktoré trvalo od 12.03.2020 do 30.09.2020, čo je 202 dní (§ 9 zákona COVID). Lehota na zánik práva vyrubiť daň, teda v danej veci neuplynula. K uvedenému sa podrobne vyjadril aj žalovaný vo svojom rozhodnutí (str 7-8), a preto správny súd nevyhovel námietke žalobcu, že žalovaný sa s touto námietkou nevysporiadal. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa vysporiadal s touto námietkou už aj v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101462213/2022 zo dňa 19.05.2022, čo potvrdil svojim podpisom aj splnomocnený zástupca žalobcu. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožnil so záverom žalovaného ešte neznamená, že právny záver žalovaného je nesprávny alebo nezákonný. 32. Ohľadom ďalších námietok žalobcu je potrebné uviesť, vychádzajúc zo správnej žaloby a žalobných bodov v nej uplatnených, že obsah rozhodnutia správneho súdu vo veci samej do značnej miery predurčuje kvalita správnej žaloby. Na jednej strane strohá a všeobecná žalobná argumentácia vedie k vybaveniu správnej žaloby iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na druhej strane rozsahovo excesívna správna žaloba, ktorá je však obsahovo nesúrodá, nekonkrétna a nepretínajúca sa s dôvodmi, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, má za následok, že sa správny súd pri jej vysporiadaní obmedzí len na podstatu veci vymedzenej v žalobných bodoch. Súčasne pritom platí, že čím je žalobný bod všeobecnejší, tým všeobecnejšie k nemu správny súd pristúpi a posúdi ho. Adresnosť súdneho prieskumu spočíva v konkrétnosti uplatnených žalobných bodov. Nemožno očakávať, že pri všeobecnom výpočte porušených ustanovení zákona môže správny súd žalobu prejednať v takto všeobecných medziach, teda z hľadiska, či neboli porušené označené ustanovenia zákona. K žalobe, v ktorej absentujú určité skutkové tvrdenia, by sa tak dostalo žalobcovi podrobnejšieho prieskumu, ako keď by nimi bol rozsah prieskumu vymedzený. Nakoniec by akceptácia podobných nedostatkov žalobných bodov viedla k popretiu povinnosti žalobné body označiť. 33. Správny súd uvádza, že všeobecné tvrdenie žalobcu o porušení § 3 ods. 2 Daňového poriadku, čl. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, o nezákonnom prerušení daňovej kontroly, a tvrdenie o nečinnosti správneho orgánu nepostačuje. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/23/2011 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorého: „Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto tvrdenie právne odôvodniť. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.“ Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti. Správny súd v zásade preskúma iba žalobné body a nevyhľadáva ani sa nezaoberá inými dôvodmi, ktoré by mohli byť relevantné pre vyhovenie nároku žalobcu. 34. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Azs 134/2005). Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe,
tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným, a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005). 35. Žalobca zároveň v žalobe nepredniesol také žalobné body, ktoré by akýmkoľvek spôsobom dokázali spochybniť správnosť záverov orgánov finančnej správy. Ako správca dane, tak aj žalovaný podľa názoru správneho súdu vydali rozhodnutia na základe dostatočne zisteného skutkového stavu (s prihliadnutím na to, že žalobca bol počas daňovej kontroly pasívny), zistené skutočnosti zrozumiteľne v rozhodnutiach uviedli a dospeli k logickým záverom. Ich konaniu nie je možné nič vytknúť. 36. Rozhodnutia správnych orgánov, tak žalovaného ako aj správcu dane, vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky zákonné náležitosti. Žalovaný i správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, ktoré skutočnosti nepovažovali za preukazné, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako právnu vec posúdili, a preto postupovali presne v intenciách § 63 ods. 3 a 5 a § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom o DPH v spojení s daňovým poriadkom, nemožno prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že dokazovanie bolo vykonané náležite a v hodnotení dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 37. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte aj poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo/150/2009). 38. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 39. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.