Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-12S/21/2022 4022200216 12. 02. 2026 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2026:4022200216.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: LAZIO, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, IČO: 45 287 228, právne zastúpeného: JUDr. Irena Sopková, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Dvořákovo nábrežie 7529/E, Bratislava, pracovisko Hlavná 25, Košice, IČO: 48 301 728, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100543982/2022 zo dňa 22.03.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky (ďalej aj „správca dane“) vykonal u daňového subjektu LAZIO, s.r.o. (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 101578083/2020 zo dňa 14.10.2020 (ďalej aj len „protokol z daňovej kontroly“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený žalobcovi dňa 30.10.2020. V protokole uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) od faktúr vystavených pre spoločnosť PARTNERIX s.r.o., so sídlom Husitská 107/3, Žižkov, 130 00 Praha 3 (ďalej len „Partnerix“). Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril, preto vytýčil správca dane termín ústneho pojednávania, na ktorý bol žalobca predvolaný, ale bez ospravedlnenia sa naň ani nedostavil. 2. Správca dane rozhodnutím č. 102172553/2021 zo dňa 08.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2018 vo výške 3.103,29 eur. 3. Správca dane odôvodnil prvostupňové rozhodnutie tým, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu a splnenie podmienok podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH z faktúr vystavených pre daňový subjekt Partnerix. Z odôvodnenia vyplýva, žalobca deklaroval v preverovanom zdaňovacom období dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH na základe faktúr vystavených pre odberateľa Partnerix: faktúra č.
180100001 zo dňa 22.01.2018 v sume 6 912,24 eura a faktúra č. 180100002 zo dňa 23.01.2018 v sume 17 707,50 eura, celkom v sume 18 619,74 eura. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a žalovaný rozhodnutím č. č. 100543982/2022 zo dňa 22.03.2022 ( ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie konštatujúc, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie a stotožnil sa s jeho závermi. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 5. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 18.05.2022 na Krajskom súde v Nitre (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žiada zrušiť obe rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), g) SSP, priznať mu plnú náhradu trov konania. 6. Žalobca namieta, že správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy, konal nezákonne, porušil daňový poriadok, obchodný zákon ako aj ďalšie všeobecne záväzné predpisy, napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné. Ďalej že správca dane nezvolil najvhodnejšie prostriedky k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Namieta, že je v rozpore s platnou legislatívou i judikatúrou súdov, aby správca dane určoval podnikateľskému subjektu, do akých zmluvných vzťahov má vstupovať a za akých podmienok. 7. Žalobca sa vo svojej argumentácii odvoláva na ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, tvrdí, že správca dane zistil reálnosť plnenia – dodania. Podľa žalobcu je nesporné, že daňový subjekt v daňovom konaní podrobne prezentoval všetky obchodné transakcie, preprava bola zrealizovaná. Žalobca namieta, že žalovaný porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, ak sa k jeho odvolacím námietkam nevyjadril a neuviedol, akých porušení sa mal dopustiť, keď on splnil všetky podmienky, predložil všetky dôkazy. 8. Namieta nepreskúmateľnosť odôvodnenia pre absenciu riadneho odôvodnenia, závery rozhodnutia sú podľa neho vadné, lebo sú v rozpore s objektívnymi, odbornými skutočnosťami. Vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia vidí v tom, že absencia odborných vlastných logických úvah, ktoré nemajú oporu v odborných publikáciách a znaleckom dokazovaní. 9. Namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s § 63 daňového poriadku, lebo nevychádza zo stavu veci zisteného v daňovom konaní. Taktiež namieta, že rozhodnutie neobsahuje výrok o náhrade trov konania v zmysle § 63 ods. 3 daňového poriadku v spojení s § 12 citovaného zákona. Podľa tvrdenia žalobcu on splnil všetky podmienky uložené § 43 zákona o DPH. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.09.2022 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zotrval na záveroch obsiahnutých v prvostupňovom aj napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že skutočnosti uvádzané žalobcom v bode I., II. a III. správnej žaloby nemajú charakter námietok, v bode IV. uvádza žalobca skutkový stav, ale nepodal námietky voči konkrétnemu postupu správnych orgánov. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že by prvostupňové rozhodnutie neobsahovalo všetky náležitosti § 63 ods. 3 písm. c) a § 63 ods. 5 daňového poriadku. 11. Námietku o absencii výroku o náhrade nákladov považuje za nedôvodnú, § 63 daňového poriadku je všeobecný, v zmysle tohto ustanovenia sa vydávajú rôzne typy rozhodnutí, ktorými sa rozhodnutie o právach a povinnostiach daňového subjektu ( rozhodnutie o prerušení daňového konania, rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku..). Správca dane v rozhodnutí vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, ale nakoľko žalobca nebol v priebehu daňovej kontroly účastníkom úkonov súvisiacich so správou daní a nebol ani v postavení osoby v zmysle § 12 ods. 2 daňového poriadku, vo výroku napadnutého rozhodnutia a v rozhodnutí správcu dane, nemohlo byť uvedené rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní. Správca dane v prípade osôb uvedených v § 12 ods. 2 daňového poriadku, ktoré sa zúčastnili na úkonoch súvisiacich so správou dani, rozhoduje o výške nákladov samostatným rozhodnutím. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu popiera, že by správca dane určoval daňovému subjektu , do akých zmluvných vzťahov má vstupovať. 12. V prípade skutočnej realizácie obchodu disponujú obidvaja obchodní partneri zhodnými listinnými dôkazmi, ktorých predložením preukážu realizáciu obchodnej transakcie. V danom prípade realizáciu obchodnej transakcie preukázal predložením dôkazov iba žalobca, odberateľské spoločnosti nadobudnutie tovaru od žalobcu nepreukázali. Správca dane neuznal žalobcovi oslobodenie dodávok tovaru od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu a nie pre nesplnenie podmienok
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval splnenie podmienok uvedených v § 43 zákona o DPH, t.j. splnenie podmienky oslobodenia dodania tovaru od dane pri jeho dodaní z tuzemska do iného členského štátu. V súčinnosti s českou finančnou správou preveroval správca dane nadobudnutie tovaru v spoločnosti Partnerix. Žalobcom predkladané doklady nepreukázali reálnosť dodania tovaru do iného členského štátu, čiže žalobca neuniesol dôkazné bremeno. 13. Námietku ohľadom prieťahov v priebehu vykonávanej daňovej kontroly hodnotí všeobecnú, lebo žalobca nekonkretizoval, v čom vidí prieťahy správcu dane v konaní a ktoré veci nevybavoval bezodkladne. Daňová kontrola začala 25.7.2019, prerušená bola od 26.11.2019 do 26.3.2020 z dôvodu žiadosti o MVI a od 21.4.2020 do 25.4.2020 z dôvodu COVID-19, ukončená bola dňa 30.10.2020. Pokiaľ žalobca vyžaduje, aby sa vyjadril k jeho námietkam, ta najprv by mal žalobca svoje námietky konkretizovať. Počas daňovej kontroly správca dane vyslovil záver, pochybnosti o dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, lebo zahraničná odberateľská spoločnosť mu nepredložila žiadne dôkazy , že skutočne nadobudla tovar od žalobcu. 14. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu popiera, že by správca dane určoval daňovému subjektu, s kým má vstupovať do obchodných vzťahov. Ale dôvodom na vznik pochybnosti o správnosti a hodnovernosti dôkazov predložených žalobcom bolo to, že odberateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne účtovné a iné doklady preukazujúce nadobudnutie tovaru od žalobcu. Čiže žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku. Predložením len vystavených faktúr pre dodávateľa nepreukázal, či skutočne došlo k dodaniu tovaru do iného členského štátu. IV. Konanie na správnom súde, pojednávanie 15. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 3S správneho súdu. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-12S/21/2022. 16. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol správny súd na pojednávaní dňa 12.02.2026. V. Relevantná právna úprava 17. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len „SSP“) v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
20. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 21. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4: a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru. 22. Podľa § 43 ods. 8 zákona o DPH ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota. 23. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 25. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 26. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 27. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. VI. Právne posúdenie veci 28. Predmetom súdneho konania v danej veci bolo v medziach žalobných bodov preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu a právnych záverov daňových orgánov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2018, ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na oslobodenie od dane pri
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 Zákona o DPH, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie. 29. Úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, podľa pravidiel logického uvažovania, či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy a či vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaných dodávateľa tovaru. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Všeobecné východiská intrakomunitárnych obchodov 30. Správny súd v súvislosti s nárokom na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 Zákona o DPH zdôrazňuje, že zmyslom úpravy zdaňovania intrakomunitárnych obchodov je zabezpečiť, aby dodávky tovaru v rámci územia Európskej únie podliehali DPH len v štáte určenia (spotreby). Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie - Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL zo dňa 06. júla 2006, C- 439/04 a C-440/04). 31. Zároveň aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 8Sžf/7/2015 zo dňa 26. 01.2017 uviedol: ,,aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené zákonné podmienky, a to jednak: že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte treba vykladať tak, aby bol naplnený účel Európskej úpravy, t. j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku, bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, len musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bola vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo byť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia súdneho dvora EÚ-C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby“ (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021). 32. Právna úprava daňového konania a oslobodenia od DPH je založená na princípe, podľa ktorého dôkazné bremeno o splnení podmienok pre oslobodenie od DPH znáša daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje. Vo vzťahu k režimu DPH priamo zákon predpisuje, ako je potrebné preukazovať splnenie podmienok daňových nárokov platiteľa dane. V prípade oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu sú tieto dôkazy presne identifikované v § 43 ods. 5 Zákona o DPH. Ich predložením teda platiteľ dane unesie dôkazné bremeno, týkajúce sa tvrdenia o reálnom uskutočnení dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, pokiaľ obsahujú náležitosti vyžadované osobitnými predpismi. Základným predpokladom pre oslobodenie dodávateľa od dane je však reálne uskutočnenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Ak k reálnemu premiestneniu tovaru do iného členského štátu nedošlo, nemožno oslobodenie od dane priznať, a to i v prípade splnenia podmienok uvedených v § 43 Zákona o DPH (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/51/2019 zo dňa 16.12.2021). 33. V súvislosti s dôkazným bremenom správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom „leží“ dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. K obchodom žalobcu 34. Žalobca v žalobe konštatoval, že počas konania predložil správcovi dane všetky dostupné doklady, ktoré preukazovali naplnenie formálnych podmienok predpokladaných ustanovením § 43 ods. 5 Zákona o DPH – jednotlivými faktúrami, ktorými fakturoval dodaný tovar svojim odberateľom, pričom súčasne preukázal nadobudnutie tovaru od svojho dodávateľa , preukázal prepravu do Českej republiky, preukázal prevzatie tovaru a aj platbu za dodaný tovar. 35. Správny súd však uvádza, že listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca v daňovom konaní by boli spôsobilé privodiť žalobcovi uplatnenie nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 Zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný tovar bol zdanený odberateľom ako daňovým subjektom v inom členskom štáte, v rámci Európskeho spoločenstva, čo preukázané nebolo. Žalobca preto podľa názoru správneho súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 Daňového poriadku, pretože oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda na daňovú transakciu medzi týmito subjektami aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte. Ak správca dane na základe informácií českej finančnej správy nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti žalobcom predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemusel tieto uznať ako relevantné. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43 Zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný tovar bol v Českej republike zdanený, čo sa však nepreukázalo. Žalobca podľa názoru správneho súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 Daňového poriadku. 36. Orgány finančnej správy tak nepochybili, ak prihliadli na skutočnosti, ktoré im boli dodané na základe žiadosti o medzinárodnej výmeny informácií (ďalej „žiadosť o MVI“) k spoločnosti Partnerix. Česká finančná správa reagujúc na žiadosť o MVI deklarovala, že nebolo preukázané, že tovar bol spoločnosťou Partnerix prijatý a zaúčtovaný, priznaný a zaplatený. Spoločnosť Partnerix podávala súhrnné hlásenia adresované na slovenské dodávateľské spoločnosti UNITED JB s.r.o., Komárno, IČ DPH A. a LS BELL, Bratislava, IČ DPH A.. Od 17.01.2019 podľa obchodného registra sídli Partnerix na adrese B. XXX/X, XXXXX C. X, ale reálne sa na uvedenej adrese nachádza spoločnosť, ktorá ponúka služby súvisiace s poskytnutím sídla. Partnerix tu má virtuálne sídlo, na ktorom sa nezdržuje, so správcom dane nespolupracuje, ani tu nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť. Spoločnosť Partnerix na výzvu správcu dane nereagovala, nenahlásila žiadnu prevádzku, kde by vykonávala ekonomickú alebo inú činnosť. 37. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane oboznámil daňový subjekt s výsledkami dokazovania, daňový subjekt na základe výzvy predložil správcovi dane dôkazy súvisiace so spoločnosťou Partnerix - zmluvu o pronájmu nebytových prostor zo dňa 01.02.2017, zmluvu o pronájmu skladových prostor zo dňa 10.01.2017 (LIKELAND s.r.o.) a odpoveď vystavenú spoločnosťou Partnerix zo dňa 01.07.2020 pre Finanční úrad Brno 1 s prílohou. Pri ústnom pojednávaní dňa 08.07.2020 uviedol daňový subjekt, že prepravu tovaru si zabezpečovali odberatelia na svoje náklady, a preto nedisponuje žiadnymi dokladmi za vykonanú prepravu. Správcovi dane sa nepodarilo vypočuť ako svedka konateľa spoločnosti Partnerix, pána D. E., na vytýčenom pojednávaní dňa 24.08.2020 ani dňa 28.09.2020. Na ústne pojednávania sa nedostavil ani daňový subjekt, síce bol o termínoch riadne upovedomený. Správca dane vyhodnotil zistené skutočnosti v rozhodnutí (na str. 6 - 10 ) a uzavrel, že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH z faktúr vystavených pre spoločnosť Partnerix. Správca dane doručil vypracovaný protokol z daňovej kontroly daňovému subjektu dňa 30.10.2020, ktorý sa k protokolu vyjadril, následne sa správca dane v rámci vyrubovacieho konania neúspešne pokúsil dať predviesť konateľa D. E.. Obvodné oddelenie PZ Jelka vykonalo pokus o predvedenie menovaného, ale zistilo, že D. E. sa zdržiava v Nemecku, kde pracuje a domov chodí zriedkavo. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v súvislosti s iným konaním (str. 5,6 rozhodnutia žalovaného) zistil, že p. D. E. poskytol správcovi
dane svedeckú výpoveď, pri ktorej uviedol, že počas jeho pôsobenia v pozícii konateľa pravdepodobne splnomocnil inú osobu na manažovanie firmy, jednalo sa o E. F., ktorý mu vypomáhal a preberal tovar. Asi pred rokom predal spoločnosť, ktorá sa zaoberala kúpou a predajom tovaru – drogéria, sladkosti, káva. Svedeckou výpoveďou G. H., konateľa spoločnosti ND Gold s.r.o., Mostová 242, IČO 47 601 027 (ďalej „ND Gold s.r.o.“), bolo zistené, že pre daňový subjekt a dodávateľské spoločnosti nevykonával prepravu tovaru, ale na základe zmluvy o prenájme prenajal motorové vozidlá spoločnosti Partnerix. Správca dane stanovil termín prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom na deň 15.10.2021, ale daňový subjekt sa v ustanovený deň k správcovi dane nedostavil. Podľa predložených CMR dokladov prepravu tovaru vykonala spoločnosť ND Gold s.r.o., ktorá podľa predloženej zmluvy prenajala vozidlá spoločnosti Partnerix. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že uskutočnenie prepravy tovaru nebolo vykonané spoločnosťou ND Gold s.r.o. uvedenou na predložených dokladoch ako prepravca. Podľa zistení správcu dane (viď zmluva o prenajatých vozidlách) vykonala prepravu tovaru spoločnosť Partnerix, ktorá okrem zmluvy o prenájme vozidiel nedisponuje dokladmi preukazujúcimi prepravu tovaru. Odvolací orgán taktiež poukazuje na skutočnosť, že za zdaňovacie obdobia február, marec, júl a december 2017 nebola spoločnosťou ND Gold s.r.o. vystavená faktúra, za prenájom vozidiel spoločnosti Partnerix. 38. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z ktorých daňové orgány vychádzali, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové orgány správne posúdili, a to jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti. Účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť podaného daňového priznania podľa účtovnej evidencie a prvotných dokladov daňovníka, aby daň bola odvedená do štátneho rozpočtu v správnej výške. Správca dane vlastným šetrením zistil také objektívne skutočnosti, na základe ktorých žalobcovi určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018 v sume 3.103,29 eur. 39. Námietku o nesprávnom vyhodnotení dôkazov považuje súd za nedôvodnú z nasledovných dôvodov: daňový poriadok určuje procesný postup daňového orgánu, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dokazovanie, ktoré môže prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov, a tiež posudzuje vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich dôkaznej sile. Žalobca na svoju obranu uviedol dôkazy, ktoré predložil správcovi dane, ale z administratívneho spisu súdu vyplynulo, že medzi nimi nie sú žiadne relevantné dôkazy, ktoré by vyvrátili názor správcu dane o nepreukázaní dodania tovaru. Pri predmetnej daňovej kontrole daňového subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane postupoval v zmysle vyššie uvedených princípov a zákonných ustanovení, zachoval rovnováhu záujmov štátu aj daňového subjektu a vydal zákonné rozhodnutie. 40. Nedôvodnou je aj námietka o absencii výroku rozhodnutia o náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní v tomto konkrétnom prípade nebolo potrebné vo výroku uvádzať, lebo náhrada nákladov sa viažu len na §12 daňového poriadku. 41. Za irelevantnú súd považuje námietku odvolávajúcu sa na splnenie podmienok podľa § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, lebo v tomto prípade správne orgány pri rozhodovaní posudzovali splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle § 43 zákona o DPH ohľadom dodania tovaru do iného členského štátu a nie splnenie podmienok podľa § 49 zákona o DPH. Preto nebolo dôvodné ďalej sa touto námietkou aj zaoberať. 42. Žalobnej námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správny súd vytýka, že je vo všeobecnej rovine. Žalobca v žalobe bližšie nešpecifikoval, v čom presne nachádza nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov rozhodnutia žalovaného. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia zistil, že z rozhodnutia je zrejmé jeho odôvodnenie, správna úvaha, ako aj rozsah vykonaného dokazovania, ustálenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, a preto uvedenej žalobnej námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd neprisvedčil. 43. Súd uvádza, že všeobecné konštatovanie žalobcu o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia s odkazom na obsah ním podaného odvolania v administratívnom konaní, na vecný prieskum napadnutého rozhodnutia v tomto smere zo strany správneho súdu nepostačuje. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/23/2011 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorého: „Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto tvrdenie právne odôvodniť. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.“ 44. Správny súd, súc viazaný len obsahom žalobných bodov, vytýka všeobecnú rovinu týchto žalobných námietok v ods. 7, 9 a 10,11 odôvodnenia tohto rozsudku. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, ale žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Azs 134/2005). Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005). Správny súd v zásade preskúma iba žalobné body a nevyhľadáva ani sa nezaoberá inými dôvodmi, ktoré by mohli byť relevantné pre vyhovenie nároku žalobcu. 45. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Azs 134/2005). 46. Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným, a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005). 47. Na tomto mieste považuje súd za dôležité zdôrazniť, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať
ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010). 48. Na základe uvedeného možno konštatovať, že od miery precizovania žalobných bodov závisí, akej ochrany sa žalobcovi zo strany správneho súdu dostane. Nemožno očakávať, že pri všeobecnom výpočte porušených ustanovení zákona môže správny súd žalobu prejednať v takto všeobecných medziach, teda z hľadiska, či neboli porušené označené ustanovenia zákona. K žalobe, v ktorej absentujú určité skutkové tvrdenia, by sa tak dostalo žalobcovi podrobnejšieho prieskumu, ako keď by nimi bol rozsah prieskumu vymedzený. Nakoniec by akceptácia podobných nedostatkov žalobných bodov viedla k popretiu povinnosti žalobné body označiť. 49. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte aj poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo/150/2009). 50. Všetky skutočnosti, zaprotokolované v administratívnom spise, tak boli výsledkom činnosti správcu dane. S odkazom na všetky skutočnosti, uvedené v tomto rozsudku tak správny súd konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré by zakladalo jeho právo na oslobodenia od DPH. Bolo povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné bremeno a preukázať splnenie podmienok, ktoré kladie zákon o DPH. Žalobca zároveň v žalobe nepredniesol také žalobné body, ktoré by akýmkoľvek spôsobom dokázali spochybniť správnosť záverov orgánov finančnej správy – žaloba bola koncipovaná všeobecne, s citáciou zákonných ustanovení a vybranej judikatúry, bez konkretizácie žalobných bodov na prejednávaný prípad. Ako správca dane, tak aj žalovaný podľa názoru správneho súdu vydali rozhodnutia na základe dostatočne zisteného skutkového stavu (s prihliadnutím na to, že žalobca bol počas daňovej kontroly pasívny), zistené skutočnosti zrozumiteľne v rozhodnutiach uviedli a dospeli k logickým záverom. Ich konaniu nie je možné nič vytknúť. 51. Rozhodnutia správnych orgánov tak žalovaného ako aj správcu dane, vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky zákonné náležitosti. Žalovaný i správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, ktoré skutočnosti nepovažovali za preukazné, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako právnu vec posúdili, a preto postupovali presne v intenciách § 63 ods. 3 a 5 a § 74 ods. 2 daňového poriadku. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom o DPH v spojení s daňovým poriadkom, nemožno prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že dokazovanie bolo vykonané náležite a v hodnotení dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 52. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 53. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.