Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky I. ÚS 339/2017-27 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka 31. augusta 2017 prerokoval sťažnosť nesvojprávnej
, zastúpenej opatrovníkom , a
, právne
zastúpených advokátkou Viktóriou Hellenbart, M. Rázusa 23, Lučenec, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 78/2010 a takto rozhodol: 1. Základné právo
a
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 78/2010 p o r u š e n é b o l i . 2. Okresnému súdu Zvolen p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 78/2010 k o n a ť bez zbytočných prieťahov.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. mája 2017 doručená sťažnosť nesvojprávnej
a
(ďalej
len ,,sťažovateľky“) na spravodlivý proces a na prieťahy v označenom konaní pred Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“), ktoré začalo 11. mája 2010 a do podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené. 2. Sťažovateľky žiadali vysloviť porušenie v záhlaví označených základných práv, priznať im finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 €, ktoré však vôbec neodôvodnili, a náhradu trov konania nevyčíslili. 3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá v liste z 24. júla 2017 po chronológii procesných úkonov vykonaných v konaní okrem iného uviedla, že „samotní žalobcovia vadami. ktorými žaloba trpí, zapríčinili tieto prieťahy a nesú rovnako zodpovednosť za dĺžku konania. Nie je možné stotožniť sa s vyjadrením, že tunajší súd postupoval vo veci neefektívne, čím mal prispieť k zbytočným prieťahom v konaní. Ak by žalobcovia riadne označili žalovaných, nedošlo by k prieťahom spočívajúcim v odstraňovaní duplicity, odstraňovaní nedostatku podmienok konania z dôvodu označenia mŕtvych žalovaných, ktorí v čase podania žaloby na tunajší súd nemali procesnú spôsobilosť a rovnako nebolo by potrebné odstraňovaťvady samotnej žaloby pre formálne nedostatky žaloby. To sú všetko prekážky, pre ktoré súd prvej inštancie k dnešnému dňu nevytýčil termín pojednávania.“. Podotkla, že k neprimeranej dĺžke konania prispelo aj značné zaťaženie konajúcich sudcov. Uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania; rovnako sa vyjadrili aj sťažovateľky.
2
II. 4. Požiadavka rýchlosti súdneho konania sa stala ústavným princípom, pretože časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou práva na fair proces v jeho časovej dimenzii. Preto je vecou štátu organizovať svoje súdnictvo tak, aby princípy vyslovené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nešli na ťarchu účastníka, ale súdu, ktorý mal a má dostatok vhodných opatrení na zabezpečenie takého procesného postupu v súdnom konaní, ktorým čo najskôr odstráni stav právnej neistoty pri riešení vzťahov medzi účastníkmi konania. 5. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy, ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou (dohovorom) zaručené základné práva a slobody sťažovateľa. 6. Ústavný súd preskúmal konanie na okresnom súde z pohľadu dôvodov namietaných v podanej sťažnosti a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateliek je čiastočne dôvodná. 7. Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril, že medzi základné princípy právneho štátu patrí okrem iného aj právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo na vybavenie veci v primeranej lehote, ktoré je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 688/2014, I. ÚS 49/2015). 8. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jednorazový či viacrázový, protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
3
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje trvalé ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak, než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu. 9. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa tak opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam pre účastníkov konania. 10. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené, pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu, a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. 11. V posudzovanej veci však nie je primárne prehliadnuteľné, že konanie o ochranu vlastníckeho práva pred okresným súdom trvá už od 11. mája 2010 a doteraz, teda za viac ako 7 rokov nie je meritórne rozhodnuté. Prekážky ďalšieho postupu v konaní nemožno uspokojivo odôvodniť preťaženosťou sudcu, lebo je jeho povinnosťou, aby organizoval svoju prácu tak, že princípy zakotvené v ústave a dohovore budú rešpektované v prípade, ak žalobu prijme (teda ju neodmietne) na ďalšie konanie (čl. 17 Civilného sporového poriadku). Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť súdu môže zapríčiniť porušenie práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 4
ods. 1 dohovoru, ak takáto činnosť nesmerovala na odstránenie právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľky obrátili na okresný súd, aby o nich rozhodol (I. ÚS 56/2016). 12. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody uznal podmienky zásahu do prieťahov v doterajšom konaní a vyslovil porušenie vo výroku uvedených základných práv a v bode 2 výroku prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 13. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľky v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 €, ale bez akéhokoľvek odôvodnenia. 14. Aj keď by podľa názoru ústavného súdu v takýchto prípadoch zvyčajne prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinia, ústavný súd nemohol sťažovateľkám toto finančné zadosťučinenie priznať, pretože svoju žiadosť vôbec neodôvodnili podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a uviedli len rozsah požadovaného zadosťučinenia. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažovateľkám finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku tohto rozhodnutia) a rovnako postupoval aj pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré vôbec nevyčíslili. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2017
5