Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 25/2017-27 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte zloženom
z
predsedu
Ľudmily Gajdošíkovej
Ladislava
Orosza
(sudca
spravodajca),
a
sudcu
Lajosa
Mészárosa
‒
,
zo
sudkyne
prerokoval
sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2013, za účasti Okresného súdu Bratislava V, a takto rozhodol: 1. Základné právo
‒
na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e ,
aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 74/2013 konal bez zbytočných prieťahov. 3.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
‒
v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť
‒
trovy konania v sume 303,04 € (slovom tristotri eur a štyri centy) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Odôvodnenie: I. Ústavnému
súdu
Slovenskej
republiky
(ďalej
17. októbra 2016 doručená sťažnosť
len
„ústavný ‒
súd“)
bola 3,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu je účastníkom konania o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11 997,86 € spôsobenej postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V a Justičnej pokladnice (Krajského súdu v Bratislave). Sťažovateľ požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky 17. augusta 2012, dňa 22. februára 2013 podal žalobu, ktorá bola rozsudkom okresného
2
súdu sp. zn. 12 C 74/2013 z 10. decembra 2013 zamietnutá. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Co 126/2014 z 28. apríla 2015 odvolaním napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a predčasne vydaný (za nedostatočne zisteného skutkového stavu, pozn.) zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Citovaným uznesením Krajský súd v Bratislave zrušil svojvoľne a tendenčne vydaný arbitrárny rozsudok porušovateľa z 10. 12. 2013 č. k. 12 C/74/2013-73 (príloha č. 4), vec mu vrátil na ďalšie konanie. Porušovateľ v kompenzačnej veci riadne nekoná. Listom zo dňa 19. 04. 2016 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní č. k. 12 C/74/2013 predsedovi Okresného súdu Bratislava V..., ktorú pán predseda okresného súdu... formálne vybavil. Ergo ochrana práv sťažovateľa nie je rýchla a účinná, pričom konanie o odškodnení včítane predbežného prerokovania nároku podaním osobne na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 17. 08. 2012 trvá už viac ako 4 roky a 1 mesiac, čo nie je prípustným a ústavne právne konformným. Sťažovateľ vzhľadom na skutkový stav veci a okolnosti prípadu k neefektívnemu a nesúrodému, nekoncentrovanému konaniu porušovateľa neprispel. Vec je dľa sťažovateľa po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá. Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam. Dľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa odškodnenie za prieťahy v kompenzačných veciach posudzuje prísnejšie. Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava V vo výške 3 500 €. Dôvodí to tým, že finančné zadosťučinenie v takejto výške je primeranou protihodnotou doposiaľ utrpenej nemajetkovej ujmy. Poukazuje na to, že sťažovateľ s ohľadom na doterajší priebeh konania už nemôže predpokladať, že okresný súd odstráni stav pretrvávajúcej právnej neistoty sťažovateľa... vo veci je absolútne nečinný a to aj napriek sťažnosti sťažovateľa zo dňa 19. 04. 2016 predsedovi Okresného súdu Bratislava V na prieťahy v danej veci, ktorá sa MINULA ÚČINKOM.
3
Sťažovateľ stratil dôveru k všeobecnému súdnictvu reprezentovanému okresným súdom.“ Sťažovateľ na základe tejto sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj úhradu trov právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom v sume 303,04 €. Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3708/2016 z 30. novembra 2016, z ktorého vyplýva, že pojednávanie nariadené na 19. október 2015 a následne aj pojednávanie nariadené na 19. apríl 2016 boli zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa bola v období od 4. mája 2015 do 10. júna 2015, od 1. októbra 2015 do 10. januára 2016, ako aj v období od 2. mája 2016 do 3. júna 2016 práceneschopná. Z predloženého súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že vo veci boli vykonané tieto procesné úkony: 1. Sťažovateľ podal 22. februára 2013 žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresného súdu a Justičnej pokladnice. 2. Okresný súd uznesením z 28. februára 2013 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby. 3. Okresný súd uznesením z 5. apríla 2013 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. 4. Podaním zo 17. apríla 2013 sa žalovaný vyjadril k žalobe. 5. Uznesením z 10. mája 2013 okresný súd zastavil konanie z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok žalobcom. 6. Sťažovateľ podal 13. júna 2013 odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania a súčasne uhradil súdny poplatok.
4
7. Okresný súd 17. júna 2013 vydal uznesenie, ktorým zrušil uznesenie o zastavení konania z 10. mája 2013. 8. Okresný súd uskutočnil pojednávanie 10. októbra 2013 v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prerokovaním veci v jeho neprítomnosti. 9. Pojednávanie nariadené na 10. december 2013 sa uskutočnilo v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a nežiadal odročiť pojednávanie. 10. Rozsudkom z 10. decembra 2013 okresný súd žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 11. Sťažovateľ podal elektronicky odvolanie 29. januára 2014, ktoré doplnil písomným podaním 31. januára 2014 a zároveň uhradil súdny poplatok za odvolanie. 12. Okresný súd 5. februára 2014 zaslal odvolanie na vyjadrenie žalovanému. 13. Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní 28. februára 2014. 14. Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. apríla 2015 napadnutý rozsudok zrušil podľa § 227 ods. 1 písm. f) a h) v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu 8. júna 2015. 15. Okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. október 2015, tento bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. 16. Pojednávanie nariadené na 19. apríl 2016 bolo odročené bez meritórneho prerokovania taktiež z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Uznesením sp. zn. II. ÚS 25/2017 z 12. januára 2017 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise
5
sp. zn. Spr 2018/2017 z 28. februára 2017 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie vo veci doplnil poukazom na pretrvávajúcu
práceneschopnosť
zákonného
sudcu
od
22.
novembra
2016.
Zároveň oznámil, že vec bude pridelená novému zákonnému sudcovi rozvrhom práce s účinnosťou od 1. marca 2017. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 3708/2016 z 30. novembra 2016 a sp. zn. 2018/2017 z 28. februára 2017 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 24. marca 2017 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania. Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. II. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
6
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej len „CSP“), ako aj z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
7
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. 1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemožno považovať za právne a skutkovo zložitú vec, avšak početnosť súdnych konaní vo veciach sťažovateľa je objektívne spôsobilá privodiť predĺženie konania, a to z dôvodu komplikácií pri dokazovaní priebehu namietaných predchádzajúcich konaní, vyžiadaní spisových materiálov pre rôzne súdy v rovnakom čase a pod. Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že ide o tzv. kompenzačné konanie. 2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa v zásade aktívne podieľal na doterajšom priebehu konania, ale tiež skutočnosť, že oneskoreným splnením zákonnej poplatkovej povinnosti za žalobu prispel k predĺženiu súdneho konania pred okresným súdom. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Z predloženého spisového materiálu okresného súdu vyplýva, že postup okresného súdu bol poznamenaný nečinnosťou v období po vrátení veci odvolacím súdom od 8. júna 2015 dosiaľ z dôvodu opakovanej dlhodobej práceneschopnosti zákonnej
8
sudkyne, pre ktorú sa neuskutočnili nariadené pojednávania vo veci. Za túto nečinnosť znáša okresný súd objektívne zodpovednosť. Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného súdu v trvaní takmer dvoch rokov k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). III. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
9
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Sťažovateľ
sa
domáha
priznania
primeraného
finančného
zadosťučinenia
v sume 3 500 € s odôvodnením uvedeným v časti I tohto nálezu. Ústavný súd konštatuje, že významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho práv, ako aj vyslovený príkaz na konanie v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Napriek uvedenému ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi je potrebné z dôvodu dlhodobej nečinnosti okresného súdu priznať aj finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu), ktoré považuje za primerané okolnostiam posudzovanej veci. IV. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním. Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
10
Sťažovateľovi patrí úhrada tarifnej odmeny za každý úkon po 143 € a režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Sťažovateľ si uplatnil v konaní pred ústavným súdom nárok na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,04 €, preto mu ústavný súd priznal úhradu v uplatnenom rozsahu (bod 4 výroku tohto nálezu). Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 15. júna 2017
11