Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 489/2019-13 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019 v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,
,
,
zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 226/2015 z 26. februára 2019, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú. Odôvodnenie:
I. Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1.
Ústavnému
súdu
Slovenskej
republiky
(ďalej
aj
„ústavný
bola 15. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
súd“)
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 226/2015 z 26. februára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. 2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. 3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal náhrady ušlého zisku s príslušenstvom proti Železniciam Slovenskej republiky. 4. Okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 226/2015-659 z 15. marca 2018 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku odvolanie. 5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o sťažovateľom podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 237/2018 z 29. novembra 2018 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. 6. Proti označenému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie a tiež požiadal o oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané dovolanie.
2
7. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok v dovolacom konaní. 8. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že napadnuté uznesenie je nezákonné. Tvrdí, že ho mal vydať vyšší súdny úradník s tým, že takto by proti nemu bolo možné podať opravný prostriedok. Avšak napadnuté uznesenie vydala priamo sudkyňa okresného súdu s tým, že proti nemu opravný prostriedok nemožno podať. 9. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že okresný súd ho nevyzval na zaplatenie konkrétnej sumy poplatku za dovolanie a ani mu neoznámil lehotu na jeho zaplatenie. 10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a uznesením Okresného súdu Košice I. zo dňa 26. februára 2019 sp.zn. 15C/226/2015 porušené bolo. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I. zo dňa 26. februára 2019 č.k. 15C/226/2015-915815 (správne má byť č. k. 15C/226/2015815, pozn. ÚS) a vec vracia Okresnému súdu Košice I. na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Okresný súd Košice 1. je povinný uhradiť
trovy
konania…“ II. Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu 11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. 12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
3
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. 15. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený. 16. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
4
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05). 17. Ústavný súd tiež judikoval, že k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti
sťažnosti,
nesporne
patrí
aj
ústavnoprávny
rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného
orgánu
verejnej
moci,
posudzovaná
v
kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 314/2015). 18. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením. 19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... 21. Ústavný súd stabilne judikuje (z najnovšej judikatúry porovnaj II. ÚS 105/2018, II. ÚS 224/2018), že rozhodovanie o súdnych poplatkoch – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov, o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a podobne ‒ spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky,
napríklad
pre
oslobodenie
od
súdnych
poplatkov,
patrí
zásadne
do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 788/09).
5
22. Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012). 23. Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ‒ spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných
ustanovení
týkajúcich
sa
súdnych
poplatkov
vychádzať
(porovnaj
III. ÚS 559/2011, I. ÚS 27/2014, III. ÚS 441/2014). 24. Ústavný súd však tiež judikoval (III. ÚS 189/2017, II. ÚS 224/2018), že je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú (ia) v rámci konkrétnych okolností prípadu a (ib) v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní). III. Posúdenie veci ústavným súdom 25. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
6
napadnutým uznesením, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku v dovolacom konaní. 26. Ústavný súd bez bližšieho skúmania sťažovateľom uplatnených námietok poukazuje na to, že z predložených dokumentov vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu podal sťažovateľ okrem ústavnej sťažnosti aj odvolanie. 27. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 108/2019 z 9. apríla 2019 odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože toto odvolanie smerovalo proti (napadnutému) uzneseniu, proti ktorému zákon podanie odvolania nepripúšťa. Krajský súd však v odôvodnení svojho uznesenia upriamil pozornosť okresného súdu na jeho pochybenia pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie a na to, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval sťažovateľom predložené listinné dôkazy za neaktuálne či nedostačujúce, bolo potrebné sa s tým náležitým spôsobom vysporiadať v odôvodnení napadnutého uznesenia. V opačnom prípade mal okresný súd pri rešpektovaní princípov
spravodlivého
súdneho
konania
vyzvať
stranu
sporu
(sťažovateľa)
na zdokladovanie aktuálneho stavu jej osobných a majetkových pomeroch. 28. Krajský súd zároveň uviedol, že v prípade, ak sťažovateľ opätovne požiada o oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní či už v lehote, ktorá bude určená na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, alebo pred doručením tejto výzvy, úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne o tejto žiadosti žalobcu rozhodnúť s ohľadom na novo predložené doklady, ktorými preukazuje dôvodnosť oslobodenia od úhrady súdnych poplatkov, ktoré súčasne predstavujú zmenu skutkového stavu veci a odstránenie prekážky „rei iudicatae“ spočívajúcej v totožnosti veci. 29. Z vlastných zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 20. mája 2019 okresnému súdu (novú) žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku v dovolacom konaní a že okresný súd uznesením č. k. 15 C 226/2015-905 z 24. júla 2019 rozhodol tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok v dovolacom konaní.
7
30. Z uvedeného vyplýva, že ochranu sťažovateľom označeným právam podľa ústavy a dohovoru, a to predovšetkým právu na prístup k (dovolaciemu) súdu, poskytol okresný súd svojím uznesením č. k. 15 C 226/2015-905 z 24. júla 2019. 31. Sťažovateľ teda v konaní pred okresným súdom napokon dosiahol to, čoho sa pred ním domáhal, a pre čo v dôsledku prvotného nevyhovenia podal túto ústavnú sťažnosť. Preto možno z pohľadu ochrany základných práv sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi konštatovať, že predmet konania pred ústavným súdom sa v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania a následného prijatia uznesenia okresného súdu č. k. 15 C 226/2015-905 z 24. júla 2019 v istom zmysle „vyprázdnil“ (porovnaj II. ÚS 60/2017, II. ÚS 145/2018). 32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd, zohľadňujúc predmet konania (rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie) a predovšetkým skutočnosť,
že namietané
pochybenia
okresného
súdu
v napadnutom
uznesení
boli dodatočne napravené, teda aj ústavnoprávnu intenzitu prvotného pochybenia okresného súdu, odmietol túto ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 33. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími v nej uvedenými návrhmi. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 3. decembra 2019 Jana Baricová predsedníčka senátu
8