Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 413/2026-40 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, Odborárske námestie 3, Bratislava, zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 40/93, Poprad, proti II. výroku uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025 takto rozhodol: 1. Výrokom II uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. 2. Výrok II uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Uznesením č. k. II. ÚS 413/2026-11 z 1. júla 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa, doručenú 4. mája 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“) v záhlaví označeným rozhodnutím krajského súdu, zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľ je žalovaným v spore o určenie absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv. Posledným rozhodnutím krajský súd, viazaný názorom dovolacieho súdu, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, a potvrdil aj závislý výrok o trovách konania, ktorým žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom priznaný nebol pre jeho neuplatnenie. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 397 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 453 ods. 3 a § 257 CSP tak, že sťažovateľovi ako úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal. Uvedené odôvodnil tým, že už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný tento procesný nárok nežiadal, preto mu okresný súd v režime predchádzajúcej procesnej úpravy (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) náhradu trov nepriznal. 3. Po zmene procesnej úpravy má síce súd povinnosť rozhodovať o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu, túto skutočnosť však podľa názoru krajského súdu nemožno posudzovať bez zreteľa na predchádzajúcu pomerne dlhú fázu konania, keď si žalovaný predmetný procesný nárok nijako neuplatňoval a ani následne po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku o danej otázke vo svojich podaniach nijako neargumentoval. Napokon aj s prihliadnutím na pozíciu žalobcov, ktorí vystupujú v spore „len“ ako zastúpení zákonným zástupcom – urbárom, odvolací súd nevidel ako náležité a spravodlivé zaťažiť ich ako neúspešné subjekty povinnosťou uhradiť trovy aktuálneho sporu, konkrétne jeho odvolacej a dovolacej časti. 4. Sťažovateľ namieta, že krajský súd síce povinnosť automatického rozhodovania o nároku na náhradu trov konania formálne zohľadnil, avšak jeho následná argumentácia je vnútorne rozporná a právne neudržateľná. Záver, ku ktorému krajský súd dospel, je v priamom rozpore s podstatou právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Skutočnosť, že v čase účinnosti Občianskeho súdneho sporu si účastník nárok neuplatnil, nemôže mať žiaden právny význam v situácii, keď súd rozhoduje v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu explicitne zakotvuje. Tento postup sťažovateľ hodnotí ako svojvoľný a rozporný so zásadou zákonnosti. 5. Sťažovateľ namieta aj argumentáciu procesným postavením žalobcov, ktorá vykazuje nelogickosť a právnu neudržateľnosť. Podľa jeho názoru zastúpenie žalobcov urbárom, ktorý sa dal zastúpiť advokátom, nemení ich procesné postavenie ako samostatných účastníkov konania. Poukazuje na predmet sporu, ktorým je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo by v prípade ich úspechu malo za následok rozšírenie ich individuálneho majetkového postavenia. Nejde tak o abstraktné právo spoločného zástupcu. Pokiaľ by sa aj danou úvahou krajský súd riadil, neexistuje dôvod, aby úspešnému žalovanému nebola priznaná náhrada aspoň voči spoločnému zástupcovi. Sťažovateľ poukazuje na rozdiel medzi rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania a o ich výške a uzatvára, že krajský súd mal priznať sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie krajského súdu v napadnutom výroku je zmätočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné, v ktorom absentuje racionálne a ústavne konformné odôvodnenie, ktoré by spĺňalo požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces.
2
II. Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa II.1. Vyjadrenie krajského súdu: 6. Krajský súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr 263/2026 zo 17. júla 2026 (ďalej len „stanovisko krajského súdu“). 7. Krajský súd uvádza, že s poukazom na § 32 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú orgány riadenia a správy súdov oprávnené vstupovať do súdneho konania, ovplyvňovať rozhodnutie súdu, preskúmavať ho, revidovať, posudzovať či komentovať. Keďže v napadnutej veci ide takmer výlučne o právne posúdenie, nie je dobre možné zaujať stanovisko z úrovne predsedu krajského súdu, ktorému neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí súdu ani odôvodnenia. K vyjadreniu je pripojený zberný spis spolu s vyjadrením sudkyne spravodajkyne, ktoré je možné považovať za vyjadrenie krajského súdu. 8. Sudkyňa spravodajkyňa uviedla, že senát odvolacieho súdu rozhodol o trovách odvolacieho a dovolacieho konania na základe § 257 CSP, nie primárne na základe toho, že si sťažovateľ trovy neuplatnil. Zdôraznila, že žaloba bola podaná v roku 1999, pričom pre pomerne rozsiahly okruh strán sporu musel súd prvej inštancie vykonávať zdĺhavé procesné úkony s cieľom zistiť právnych nástupcov, čo malo dopad na dĺžku sporu. Žalovaný od podania žaloby nevzniesol požiadavku na priznanie náhrady trov konania, a túto okolnosť zohľadnil odvolací senát práve s ohľadom na časový rozsah daného sporu. Podstatou úvahy v napadnutom rozhodnutí tak bolo zohľadnenie pasivity žalovaného po dobu 26 rokov, keď nijako náhradu trov konania nežiadal. 9. Sudkyňa spravodajkyňa zdôraznila, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva vedomosť senátu odvolacieho súdu o zmene právnej úpravy účinnosťou Civilného sporového poriadku, jej obsah však bolo nutné vykladať so zreteľom na trvanie sporu a postoj žalovaného k uplatňovaniu jeho procesného nároku. II.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby: 10. Urbár Vrbica – pozemkové spoločenstvo, vo svojom vyjadrení zo 17. júla 2026 uviedol, že ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú a navrhuje jej nevyhovieť. Napadnutý výrok rozhodnutia krajského súdu o trovách nie je prejavom svojvôle ani extrémnym vybočením z pravidiel rozhodovania o trovách, ale výsledok úvahy predvídanej v § 257 CSP, ktorá je v bodoch 24 a 25 zrozumiteľne, racionálne a preskúmateľne odôvodnená okolnosťami tohto výnimočného, takmer tri desaťročia trvajúceho sporu. Sťažnostnú argumentáciu považuje za nesprávnu interpretáciu napadnutého rozhodnutia s podsúvaním záveru, ktorý v ňom nie je obsiahnutý. Samotný nesúhlas sťažovateľa s výsledkom úvahy nemôže mať sám osebe ústavnoprávnu relevanciu, keďže základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy nezaručuje účastníkovi rozhodnutie podľa jeho názoru. 11. Podľa zúčastnenej osoby sa sťažovateľ snaží vytvoriť dojem, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania automaticky zakladá porušenie zmieňovaného základného práva, čo vyvodzuje z toho, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania je dôsledkom jeho neuplatnenia sťažovateľom. 3
12. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že krajský súd rozhodol na základe § 262 ods. CSP, t. j. ex offo, a nepriznanie bolo založené na aplikácii § 257 CSP. Predchádzajúca procesná pasivita sťažovateľa, ktorý si nárok na náhradu trov konania počas celého trvania sporu neuplatnil, v úvahe odvolacieho súdu nefigurovala ako procesná podmienka priznania nároku, ale ako jedna z viacerých okolností, ktoré v súhrne založili dôvod hodný osobitný zreteľa zakladajúci aplikáciu § 257 CSP. 13. Zúčastnená osoba následne poukazuje na rovinu neuplatnenia nároku na náhradu trov prvoinštančného konania majúceho za následok ich nepriznanie okresným súdom a potvrdenie správnosti krajským súdom, pričom dôsledky postoja žalovaného, nedomáhajúceho sa nároku na náhradu trov konania, vysvetlil v bode 25 napadnutého rozhodnutia aj pre rovinu nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Sťažovateľ úvahu odvolacieho súdu posudzuje izolovane, nezohľadňujúc, že táto je zasadená do rámca § 257 CSP. 14. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že hoci ústavný súd rovinu § 257 CSP považuje za sekundárnu, okolnosti prejednávanej veci napĺňajú hypotézu tohto ustanovenia „učebnicovým“ spôsobom. Poukazuje na (i) dĺžku sporu, (ii) žalobcami sú fyzické osoby, v mene ktorých podpísal kúpnu zmluvu už neexistujúci Vrbický komposesorát, (iii) nejde sa o šikanóznu alebo zjavne bezúspešnú žalobu, (iv) zložitosť právneho posúdenia a (v) opakované rozhodnutie odvolacieho a dovolacieho súdu. Za takejto situácie by uloženie povinnosti nahradiť trovy konania, v ktorom dochádzalo k opakovaným „kasáciám“ z úrovne odvolacieho, ako aj dovolacieho súdu, by predstavovalo neprimeranú tvrdosť zákona. Zohľadnenie procesnej pasivity sťažovateľa popri osobitnom procesnom postavení žalobcov nie je arbitrárnou ani extrémne nespravodlivou, ale, naopak, výsledkom individualizovaného posúdenia veci. 15. K námietke sťažovateľa o nesprávnosti úvahy krajského súdu vyjadrenej v bode 25 napadnutého rozhodnutia (t. j. zohľadnenie pozície žalobcov len ako „zastúpených“ urbárom, čo odôvodňuje nezaťažiť ich povinnosťou náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania) zúčastnená osoba uvádza, že predmetná úvaha nie je svojvoľná. 16. Podľa názoru zúčastnenej osoby krajský súd len zvýraznil ich osobitné procesné postavenie, a mechanické priznanie nároku na náhradu trov protistrane pri danom počte žalobcov žijúcich na rôznych miestach Slovenskej republiky a v zahraničí by bolo nenáležité a nespravodlivé. Zúčastnená osoba odmieta úvahu sťažovateľa, aby zaťažil povinnosťou náhrady trov konania aspoň zákonného zástupcu – urbára, keďže podľa § 255 ods. 1 CSP takouto povinnosťou môže byť zaťažená len sporová strana, pričom sám sťažovateľ uznáva, že spoločný zástupca nemá žiaden majetkový prospech z výsledku sporu. 17. Zúčastnená osoba správnosť úvahy krajského súdu vzhliada v tom, že sa zabránilo potrestaniu drobných vlastníkov za to, že sa domáhali nápravy krivdy spáchanej na ich majetku. Sťažovateľ sleduje nahradenie úvahy krajského súdu úvahou ústavného súdu, čo presahuje prieskumný rámec konania pred ústavným súdom, ktorého predmetom je napadnutý výrok o trovách konania. 18. Zúčastnená osoba súhlasila s upustením od ústneho pojednávania. II.3. Replika sťažovateľa: 19. Sťažovateľ v replike z 11. augusta 2026 k vyjadreniam uvádza, že nesúhlasí s tvrdením zúčastnenej osoby, že odvolací súd rozhodol ex offo a nepriznal nárok na náhradu trov konania 4
z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, keďže priznanie, resp. nepriznanie nároku na náhradu trov konania nemožno podmieňovať tým, či úspešná strana svoj nárok uplatnila. 20. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že dôvod, ktorý sa javí ako rozhodujúci pre nepriznanie nároku, je práve neuplatnenie tohto nároku, ktorý po účinnosti Civilného sporového poriadku nemôže obstáť. Ak odvolací súd pri rozhodovaní o trovách vychádzal z toho, že si ich sťažovateľ neuplatnil, je to v rozpore s § 262 ods. 1 CSP. Od úspešnej strany nemožno požadovať vykonanie procesného úkonu, ktorý zákon neustanovuje ako podmienku vzniku alebo priznania nároku. V tomto smere nemôže obstáť ani argumentácia zúčastnenej osoby. 21. Sťažovateľ sa následne vyjadruje k ústavnoprávnemu rozmeru otázky trov konania a zdôrazňuje, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania všeobecným súdom vyžaduje, aby z rozhodnutia bolo zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia tak urobil, aké konkrétne okolnosti považoval za relevantné a akým spôsobom tieto okolnosti odôvodňujú odchýlenie od všeobecnej zásady zodpovednosti za výsledok konania. 22. K aplikácii § 257 CSP sťažovateľ v nadväznosti na argumentáciu zúčastnenej osoby uvádza, že odôvodnenie aplikácie § 257 CSP musí byť prítomné v samotnom rozhodnutí, a nie dodatočne formulované zúčastnenou osobou. Sťažovateľ ani pri opakovanom posudzovaní bodov 24 a 25 napadnutého rozhodnutia dôvody hodné osobitné zreteľa nenachádza, keďže odvolací súd poukazuje len na neuplatnenie nároku na ich náhradu sťažovateľom a skutočnosť, že žalobcovia sú zastúpení zákonným zástupcom – urbárom, ktoré sťažovateľ nepovažuje za dôvody opodstatňujúce odklon cez § 257 CSP. K dĺžke konania ako okolnosti hodnej osobitného zreteľa poukazuje na skutočnosť, že spor neinicioval, iba bol nútený brániť svoje práva, pričom dĺžku ako takú nie je možné pripísať na jeho ťarchu. Obdobne ani veľký počet účastníkov konania nemôže byť sám osebe okolnosťou hodnou osobitného zreteľa. V závere sťažovateľ zotrval na dôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 23. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je založená na (i) tvrdenom porušení práva prameniaceho z nesprávneho právneho posúdenia otázky rozhodovania o nároku na náhradu trov konania ex officio a (ii) vecnej nesprávnosti napadnutého výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania aplikáciou § 257 CSP. 24. Ústavný súd v úvode poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu podústavného práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
5
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017). 25. Krajský súd vo svojom stanovisku zdôraznil, že dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania nebolo neuplatnenie tohto nároku sťažovateľom, ale aplikácia § 257 CSP (dôvody hodné osobitné zreteľa umožňujúce všeobecnému súdu pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania odkloniť sa od prezumovanej zásady úspechu podľa § 255 CSP, resp. zásady zavinenia § 256 CSP, pozn.). 26. Podľa názoru ústavného súdu nielen zo sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ale aj zo stanoviska sudkyne spravodajkyne je nepochybne zrejmé, že primárnym a rozhodujúcim dôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania úspešnému sťažovateľovi je práve neuplatnenie tohto nároku zo strany sťažovateľa v priebehu konania. 27. Krajský súd posudzoval neuplatnenie nároku na náhradu trov konania ako relevantnú okolnosť primárne už v rovine povinného rozhodnutia o nároku podľa § 262 ods. 2 CSP, a druhotne aj ako aktivizujúce § 257 CSP [úvaha odvolacieho súdu o nepriznaní náhrady trov bola primárne (a contrario vyvodená z druhej vety bodu 25 napadnutého rozhodnutia), a z prevažujúcej miery (bod 24 a veta prvá bodu 25 napadnutého rozhodnutia)] založenú práve na okolnosti neuplatnenia si tohto nároku sťažovateľom, čím tá istá okolnosť bola v neprospech sťažovateľa posudzovaná dvakrát. V poradí ďalší – minoritný argument o osobitnom statuse žalobcov má z pohľadu ústavného súdu len podporiť už primárne sformulovanú úvahu krajského súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov konania z dôvodu ich neuplatnenia sťažovateľom. 28. V bode 24 napadnutého rozhodnutia krajský súd totiž poukazuje na skutočnosť, že pasivita sťažovateľa v tejto otázke bola dôvodom na nepriznanie nároku už v konaní na prvej inštancii za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a následne síce krajský súd má povinnosť rozhodnúť o tejto otázke aj bez návrhu, avšak túto skutočnosť nemôže posudzovať bez zreteľa na predchádzajúcu dlhotrvajúcu fázu konania, keď k uplatneniu nároku sťažovateľom nedošlo, a to ani po účinnosti Civilného sporového poriadku (prvá veta bodu 25 napadnutého rozhodnutia). 29. Z uvedeného je tak nepochybne zrejmé, že otázku priznania nároku krajský súd viaže na skutočnosť, či sa ho strana domáhala, a následne túto pasivitu úspešnej strane opätovne pričíta aj v rovine dôvodu, pre ktorý je úspešnej strane možné nárok na náhradu trov konania nepriznať cez prizmu § 257 CSP. Ústavný súd zastáva názor, že výslovné neuplatnenie nároku na náhradu trov konania sporovou stranou nemôže byť dôvodom na jeho nepriznanie nielen v zmysle § 262 ods. 2 CSP (k uvedenému pozri aj IV. ÚS 20/2024), ale ani podľa § 257 CSP. V opačnom prípade by nevykonanie procesného úkonu – ktorého vykonanie Civilný sporový poriadok strane spore neukladá a na ktorého nevykonanie neviaže žiadne procesné sankcie – de facto rezultovalo v uložení procesnej sankcie v podobe nepriznania náhrady trov konania, na ktorú má úspešná strana nárok. 30. Keďže v napadnutom rozhodnutí je nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania sťažovateľovi v rozhodujúcej miere založené na jeho neuplatnení sťažovateľom, ide o interpretáciu a aplikáciu § 262 ods. 2 CSP, ako aj § 257 CSP, ktorá vybočuje z pravidiel rozhodovania o otázke trov konania kruciálnym spôsobom, čo v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť vydaného rozhodnutia. Ústavný súd preto konštatuje,
6
že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 31. Pre dosiahnutie nápravy porušenia práv sťažovateľa ústavný súd musel využiť aj svoje kasačné oprávnenie a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci bude úlohou krajského súdu opätovne posúdiť nárok sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, rešpektujúc právne závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze. IV. Trovy konania 32. Ústavný súd priznal sťažovateľovi [§ 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] náhradu trov konania pred ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), sadzby náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a dane z pridanej hodnoty v rozsahu 23 %. Za úkon vyjadrenie právneho zástupcu k stanovisku najvyššieho súdu a vyjadrenia zúčastnenej osoby odmenu nepriznal, keďže neobsahovalo žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu nebola známa z ústavnej sťažnosti, resp. z obsahu predloženého súdneho spisu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania 1 014,41 eur. 33. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár predseda senátu
7