Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 15Co/192/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313201102 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8313201102.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu CASH COLLECTORS SK, s.r.o., Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zast. Havel Holásek & partners, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, proti žalovanému Z. S., nar. XX. X. XXXX, bytom D., K. XXXX/XX, zast. opatrovníčkou N. S., bytom D., S. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, právne zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Stropkove, SNP 7, o zaplatenie 3.598,62 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 17C/353/2013-168 zo dňa 26. 3. 2015 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi 637,28 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 21. 2. 2010 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo skutkového zistenia, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. poskytla žalovanému produkt Miniúver do 10 minút vo výške 45.500,- Sk s dohodnutou pevnou výškou ročnej úrokovej sadzby 17,70%, a to zmluvou o splátkovom úvere č. 0462975267 zo dňa 31. 5. 2006. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 9,63%. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť formou pravidelných mesačných splátok vo výške 1.200,- Sk (39,83 Eur), ktoré boli splatné k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti prvej mesačnej splátky bol dohodnutý k 20. 6. 2006 a poslednej splátky k 20. 5. 2011. Žalovaný uhradil celkovo sumu 239 Eur, pričom v omeškaní bol už s prvou splátkou vo výške 39,83 Eur. Od 21. 12. 2006 nastalo sústavné omeškanie žalovaného so splácaním úveru, teda po tomto dátume nevykonal už žiadnu úhradu. Jednotlivé úhrady žalovaného boli započítané v súlade s čl. 5.4. úverových podmienok v poradí: splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky, istina. Žalovaná suma 3.598,62 Eur pozostáva z nesplatenej istiny 3.107,58 Eur a z vyčísleným úrokom z omeškania do dňa 21. 10. 2010 vo výške 491,04 Eur. Aktívnu legitimáciu žalobcu mal súd prvého stupňa preukázanú na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0919/2010/ CE z 1. 12. 2010, pričom postúpenie pohľadávky bolo oznámené žalovanému listom zo dňa 12. 11. 2010 postupcom a listom zo dňa 20. 12. 2010 postupníkom. Súd prvého stupňa citoval ust. § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 497 Obchodného zákonníka, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka, ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na citované ustanovenia uviedol, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom sa prednostne zaoberal touto otázkou. Mal za to, že predmetný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským a napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorú je potrebné podriadiť pod absolútny obchod, je potrebné na beh premlčacej doby použiť ustanovenia občianskoprávnej úpravy, teda v danom prípade trojročnú premlčaciu lehotu. V predmetnom konaní bola žaloba podaná na súd dňa 29. 1. 2013, pričom žalobca žaluje neuhradené splátky aj za obdobie od 20. 12. 2006 do 20. 1. 2010, teda za obdobie predchádzajúce trojročnej premlčacej dobe, čo znamená, že 38 najstarších splátok úveru je premlčaných, preto v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Priznaná bola istina neuhradených splátok, ktorých splatnosť nastala v období od 20. 2. 2010 do 20. 5. 2011 v počte 16 splátok po 39,83 Eur, teda v celkovej výške 637,28 Eur. Takto vyčíslenú sumu priznal žalobcovi, avšak iba s úrokom z omeškania z dôvodu, že predmetný úver považoval za bezúročný z dôvodu nesprávne uvedenej výšky RPMN. V údaji o ročnej percentuálnej miere nákladov majú byť totižto odzrkadlené celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, teda vrátane dohodnutého úroku, ktorý v danom prípade bol stanovený sadzbou 17,70% ročne. RPMN však bola stanovená na 9,63%, teda bola uvedená v nesprávnej výške, keďže tento percentuálny údaj nemôže byť nižší, ako úroková sadzba úveru. Žalobcovi súd prvého stupňa priznal úrok z omeškania z priznanej sumy 637,28 Eur od 21. 2. 2010 do zaplatenia, teda priznal mu len zákonný úrok z omeškania. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na to, že žalobca mal v predmetnom spore úspech len vo výške 17,70% a úspech žalovaného bol v rozsahu 64,60%. Žalovaný si však trovy konania neuplatnil, preto mu ich súd prvého stupňa nepriznal. Zároveň vyslovil, že o trovách vedľajšieho účastníka rozhodne samostatným uznesením v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalobca. Vychádzajúc z obsahu odvolania toto smeruje len proti zamietavému výroku, vrátane výroku o náhrade trov konania. Svoje odvolanie zdôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Trval na tom, že záväzok banky, na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky s tým, že dlžník sa poskytnuté finančné prostriedky zaväzuje vrátiť a zaplatiť úrok, je vždy potrebné posudzovať podľa ust. § 497 a nasledujúcich v spojení s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, teda ako absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, čo je zhodné s judikatúrou tak v Slovenskej, ako aj Českej republike. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 56/2007, 5Obo 12/2010, 1Cdo 120/2010. Zdôraznil, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, čo potvrdzuje aj rozsudok veľkého senátu obchodného kolégia českého najvyššieho súdu sp. zn. 35Odo 619/2002. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, vyslovil názor, že otázka premlčania v tomto prípade sa má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a nie je možné aplikovať na ne ustanovenia iného právneho predpisu, a to zrejme iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. Mal za to, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nie sú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pričom nemožno zamieňať ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa od ustanovení, ktoré sa jednoducho len pre jednu zo strán zdajú miernejšie, ale primárne nesmerujú k ochrane slabšej zmluvnej strany. Poukázal na to, že ochrana spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zaistená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, výlučnou občianskoprávnou zodpovednosťou atď., preto považoval za absurdné, žeby chcel zákonodarca spotrebiteľa chrániť ešte navyše tým, že nepripustí použitie tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú prísnejšie, než im podobné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Namietal aj stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby s poukazom na čl. I bod 1 zmluvy o úvere, kde bol stanovený presný dátum konečnej splatnosti úveru na deň 20. 5. 2011, preto premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto uplynie dňom 20. 5. 2015. Za odporujúce základným princípom právnej istoty považoval odvolateľ to, aby prvostupňový súd ho sankcionoval a prenášal zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice na jeho škodu len z dôvodu, že Slovenská republika implementovala do zákona o spotrebiteľských úveroch nesprávne vzorec pre výpočet RPMN. Namietal, že predmetný úver nie je možné považovať za bezúročný a bezpoplatkový, keďže spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti vrátane povinnosti uviesť v zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom táto bola vypočítaná podľa prílohy zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom vytýkaný chybný výpočet RPMN sa až do novely zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyskytoval vo všetkých úverových produktoch bánk a iných finančných inštitúcií na Slovensku. Vyslovil presvedčenie, že pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 102/2014 Z. z., teda pred 31. 3. 2015 sa na otázku posúdenia premlčania má použiť norma obchodného práva. Výhradu vzniesol aj vo vzťahu k použitiu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ex offo, keďže podľa jeho názoru toto ustanovenie nie je možné použiť, keďže ide o úpravu hmotnoprávnu, ktorú nie je možné aplikovať v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Na skúmanie premlčania nebol teda daný právny základ. Vyslovil nesúhlas aj s výrokom o náhrade trov konania. Navrhol žalobe vyhovieť v celom rozsahu, resp. rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Pre prípad potvrdenia rozsudku navrhol pripustiť dovolanie. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril vedľajší účastník podaním zo dňa 8. 6. 2015. Poukázal na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, na prekonaný právny názor prezentovaný žalobcom judikatúrou všeobecných súdov, ako aj aktuálnou právnou úpravou ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že takáto právna úprava len explicitne uzákonila existujúcu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa na spotrebiteľské právne vzťahy prednostne použije občianskoprávna úprava vrátane otázky premlčania. Poukázal na aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 4. 2015 sp. zn. 3MCdo 12/2014, 5MCdo 20/2009, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 6Co 81/2012 zo 14. 2. 2013. Vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania poukázal na ust. § 103 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ktoré uviedol, že v predmetnom právnom vzťahu bolo dohodnuté plnenie v splátkach, pričom každá splátka úveru má svoj vlastný režim zročnosti, a preto je potrebné skúmať plynutie premlčacej doby samostatne vo vzťahu ku každej jednej splátke. Deň 20. 5. 2011 je dňom splatnosti poslednej dojednanej splátky a nie celého úveru, ako to uvádza žalobca. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok v časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. najmenej 5 dní pred vyhlásením. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery súdu prvého stupňa a len na ich doplnenie uvádza nasledovné: Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy s poukazom na zmluvu o úvere ako absolútny obchodnoprávny vzťah. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nijako nepopiera, že by zmluva o úvere nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá dňa 31.05.2006. Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Naopak, žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodné priznať postavenie dodávateľa a žalovanému postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenie o premlčacej dobe trojročnej podľa Občianskeho zákonníka oproti premlčacej dobe štvorročnej typickej podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 OZ. Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu premlčania a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009). Z obsahu spisu je zrejmé, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.5.2011, kedy vznikla žalovanému povinnosť splatiť celú pohľadávku podľa zmluvy o splátkovom úvere. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Je nepochybné, že splácanie úveru bolo dohodnuté v splátkach, čo znamená, že premlčacia lehota začína plynúť jednotlivo vo vzťahu ku každej splátke. Žaloba bola podaná dňa 29.1.2013., t.j. po uplynutí premlčacej doby k splátkam splatným až do 20.1.2010.. Správne teda postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom na strane žalovaného a žalobu čiastočne zamietol. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s výrokom o trovách konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania len medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, keďže tieto trovy mu nevznikli. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.