Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/161/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106202137 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1106202137.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci navrhovateľky: A. A., bytom D. XX, I., zastúpenej advokátkou JUDr. Vierou Perutkovou, Š. X, I., proti odporcovi: J. I., W..S.., G. E.. X, I., U.: XXXXXXXX, zastúpenom advokátkou JUDr. Dagmar Zukalovou, P. XX, I., o náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného S. I. U. zo dňa XX. A. XXXX č.k. XXC XX/XXXX-XXX, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa XX. A. XXXX, č.k. XXC XX/XXXX-XXX súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške XXX,XX eur s úrokom z omeškania, vo zvyšku návrh zamietol, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania a odporcu zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške XXX,XX eur. Rozhodol tak po tom, ako D. súd K. Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č.k. XCo X/XXXX-XXX zo dňa XX. E. XXXX rozsudok súdu prvého stupňa č.k. XXC XX/ XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX vo výroku, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky s odporcom uskutočnené listom odporcu zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné potvrdil a vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške XXX.XXX,- Sk, a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V súlade s rozhodnutím D. S. K. Bratislave vyzval navrhovateľku na odstránenie vád návrhu v časti petitu návrhu na náhradu mzdy, ktorú navrhovateľka vyčíslila za obdobie X mesiacov v sume XX.XXX,XX eur (XXX.XXX,- Sk) spolu s úrokom z omeškania, ktorú zmenu petitu návrhu pripustil uznesením č.k. XXC XX/XXXX- XXX zo dňa XX.XX.XXXX. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámila odporcovi, že nesúhlasí s ukončením pracovného pomeru a žiada, aby jej umožnil výkon práce. Odporca listom zo dňa XX.X.XXXX oznámil navrhovateľke, že na základe jej oznámenia zo dňa XX.XX.XXXX, prehodnotil svoje stanovisko k rozhodnutiu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ku ktorému došlo z jeho strany dňa XX.XX.XXXX a ako prejav dobrej vôle navrhol navrhovateľke ďalšie pokračovanie pracovného pomeru, s tým, že v zmysle § 79 Zákonníka práce jej bude vyplatená náhrada mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX vo výške XXX.XXX,- Sk, teda za obdobie odo dňa oznámenia , že navrhovateľka trvá na ďalšom zamestnávaní a až do umožnenia pokračovania v práci. Odporca zároveň navrhovateľke oznámil, že ako zamestnávateľ jej umožňuje ďalšie pokračovanie v práci a očakáva jej nástup na výkon práce a to do pracovnej funkcie, ktorú zastávala pred XX.XX.XXXX (riaditeľka pobočky D. K. Bratislave) pri zachovaní zhodných pracovných podmienok k XX.XX.XXXX. Navrhovateľka listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámila odporcovi, že jeho výzva na pokračovanie v práci v danom štádiu nie je dostatočným právnym nástrojom na reštitúciu pôvodného pracovného pomeru, že doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi pracovný pomer skončil a to, či skončil platne alebo neplatne, môže rozhodnúť s právnou záväznosťou na návrh účastníka len súd. S ohľadom na uvedené potom uzavrel, že navrhovateľka ponuku na ďalšie pokračovanie pracovného pomeru neakceptovala. Ďalej mal za preukázané, že odporca prostredníctvom pošty zaslal navrhovateľke dňa XX.XX.XXXX sumu vo výške XXX.XXX,- Sk ( XXX.XXX,- Sk I.) titulom náhrady mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ktorú prevzala dňa XX.XX.XXXX. S poukazom na ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce dospel k záveru, že návrh navrhovateľky na zaplatenie náhrady mzdy vo výške XXX,XX eur s príslušenstvom je dôvodný. Rozhodné obdobie pre priznanie nároku na náhradu mzdy určil od XX.XX.XXXX, teda odo dňa kedy navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, do dňa XX.XX.XXXX, kedy odporca navrhovateľke umožnil pokračovať v práci. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu navrhovateľky keď dospel k záveru, že oznámenie odporcu o trvaní pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX nie je neplatným právnym úkonom, keď toto považoval za dostatočne určité, zrozumiteľné a zo žiadnych listinných dokladov a ani tvrdení nevyplývalo, že by vôľa odporcu byť v pracovnoprávnom vzťahu s navrhovateľkou nebola vážna a konštatoval, že odporca v oznámení jednoznačne uviedol, že prehodnotil svoje stanovisko k rozhodnutiu o okamžitom skončení pracovného pomeru a navrhol ďalšie pokračovanie pracovného pomeru, vyzval navrhovateľku na pokračovanie v práci a oznámil jej, že očakáva jej nástup na výkon práce do pracovnej funkcie, ktorú zastávala pred okamžitým skončením pracovného pomeru a pri zachovaní zhodných pracovných podmienok k XX.XX.XXXX. Uviedol tiež, že postoj odporcu vo vzťahu k prehodnoteniu stanoviska k rozhodnutiu o okamžitom skončení pracovného pomeru bol daný a potvrdený aj jeho postojom k úhrade náhrady mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v sume XXX.XXX,- Sk brutto. Konštatoval, že odporca ako zamestnávateľ po tom ako mu navrhovateľka oznámila, že nesúhlasí s ukončením pracovného pomeru a žiada, aby jej odporca ďalej umožnil výkon práce, platne odstúpil od okamžitého skončenia pracovného pomeru a oznámil navrhovateľke, že jej umožňuje ďalšie pokračovanie v práci a vyzval ju na nástup do práce dňom XX.XX.XXXX. Za stavu, keď navrhovateľka nesúhlasila s odstúpením od okamžitého skončenia pracovného pomeru a do práce dňa XX.XX.XXXX nenastúpila i napriek tomu, že odporca jej to umožnil, patrí navrhovateľke náhrada mzdy len do času, kedy jej odporca ako zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci t.j. do XX.XX.XXXX. Pri výpočte náhrady mzdy podľa § 134 Zákonníka práce vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľky za obdobie X. štvrťroku XXXX (O. W. S. XXXX), priemerný mesačný zárobok ustálil vo výške XX.XXX,XX Sk vynásobením hodinovej mzdy vo výške XXX,XX Sk s koeficientom vo výške XXX,X a následne určil priemerný denný zárobok vo výške X.XXX,XX Sk vynásobením hodinovej mzdy vo výške XXX,XX Sk V. 7,X G. a uzavrel, že navrhovateľke tak patrí náhrada mzdy za tri pracovné dní K. novembri vo výške XX.XXX,XX Sk (X B. V. X.XXX,XX Sk), za Z. A. B. XXXX W. W. XXXX vo výške XXX.XXX,XX Sk (X A. V. XX.XXX,XX Sk), spolu vo výške XXX.XXX,XX Sk (XX.XXX,XX C.), ako náhrada mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX brutto. Nakoľko odporca navrhovateľke dňa XX.XX.XXXX zaplatil sumu vo výške XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,- Sk) netto, čo predstavuje sumu XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,- Sk) brutto, ako náhradu mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a sumu XXX.XXX,- Sk (XX.XXX,XX C.) navrhovateľka prevzala dňa XX.XX.XXXX, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške XXX,XX C. (XX.XXX,XX Sk) titulom doplatenia náhrady mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ktorá predstavuje rozdiel medzi nárokom navrhovateľky na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vo výške XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,XX Sk) a sumou už odporcom vyplatenou XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,- Sk). Pokiaľ navrhovateľka namietala, že Zákonník práce nepozná inštitút započítania pohľadávok, a to ani jednostranného a ani dohodou a že odporca ako zamestnávateľ si musí svoje pohľadávky uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou, nakoľko právny úkon započítania by bol neplatným právnym úkonom, pretože je v rozpore so Zákonníkom práce a ustanovenia Občianskeho zákonníka v tomto prípade nemožno použiť, konštatoval, že v danom prípade nešlo o započítanie vzájomných pohľadávok, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že odporca v súvislosti s odstúpením od okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplatil navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v sume XXX.XXX,- Sk I. (E. S. XXX.XXX,- Sk), ktorú si navrhovateľka dňa XX.XX.XXXX prevzala. Pokiaľ navrhovateľka namietala premlčanie práva odporcu na zohľadnenie už ním zaplatenej časti náhrady mzdy, konštatoval, že o premlčaní nemožno hovoriť z dôvodu, že prevzatím sumy XXX.XXX,- Sk navrhovateľkou, nedošlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu, a teda navrhovateľka nemá a ani nemala povinnosť túto sumu odporcovi vrátiť, nakoľko odporcovi žiadna pohľadávka voči navrhovateľke nevznikla. O nároku na zaplatenie úrokov z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 129 ods. 1, § 132 Zákonníka práce a konštatoval, že rozsudok súdu priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti, priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny vzťah, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie, a vznik možnosti (práva) požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis neobsahuje úpravu úroku z omeškania, postupoval podľa občianskoprávnych predpisov. S poukazom na rozhodnutie E. S. S. sp. zn. XCdo XXX/XXXX priznal navrhovateľke i ňou uplatnené úroky z omeškania za omeškanie odporcu so zaplatením náhrady mzdy za každý mesiac v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, a to od X. dňa v nasledujúcom mesiaci, keď medzi účastníkmi bola dohodnutá splatnosť mzdy do posledného dňa v mesiaci, a to dňa XX.XX.XXXX, teda do dňa kedy odporca navrhovateľke náhradu mzdy za uvedené obdobie čiastočne uhradil a vo zvyšku uplatnený nárok navrhovateľky na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, keď navrhovateľka bola úspešná v časti návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a odporca bol úspešný v prevažnej miere v časti konania o zaplatenie náhrady mzdy, nakoľko navrhovateľka sa voči odporcovi domáhala náhrady mzdy v sume XXX.XXX,- Sk (XX.XXX,XX C.), po zmene petitu v sume XXX.XXX,- Sk (XX.XXX,XX C.) a bola jej priznaná náhrada mzdy v sume XXX,XX C.; neúspech odporcu v tejto časti nároku navrhovateľky tak považoval za nepatrný. Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola v konaní od platenia súdneho poplatku oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. d/ Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a doplnkov a v konaní v časti návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti o náhradu mzdy vo výške XXX,XX C. mala úspech, s poukazom na § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške XXX,XX C. zaviazal odporcu. Súdny poplatok pozostáva z poplatku za určovací petit vo výške XX,XX C. položka 1 písmeno b/ sadzobníka súdnych poplatkov a z poplatku z priznanej výšky náhrady mzdy vo výške XX,- C. (X% Y. S. XXX,- C.) - položka 1 písmeno a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku zamietnutý, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby aj v tejto časti bolo jej návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že oznámenie o trvaní pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX nie je neplatným právnym úkonom vzhľadom na jej dôvodné pochybnosti o „dobrom úmysle, resp. o prejave dobrej vôle zo strany banky“ ako zamestnávateľa ju ďalej zamestnávať, a to na základe prechádzajúcich skúseností z osobných stretnutí s odporcom. Uviedla, že žiadala odporcu o predloženie konkrétnych pracovnoprávnych listín osvedčujúcich jeho rozhodnutie a v dôsledku jeho nečinnosti reagovala tak, že k výkonu práce nenastúpila, a to aj z dôvodu jej dôvodného podozrenia, že odporca mal predstavu uzavrieť s ňou nový pracovný pomer so skúšobnou dobou, čomu svedčí aj odvolanie odporcu, kde právna zástupkyňa potvrdila, že z jeho strany sa jednalo o ponuku na nový pracovný pomer. Uviedla, že oznámenie nebolo možno právne kvalifikovať ani ako výzvu na pokračovanie v práci. Z toho dôvodu treba ako svojvôľu a plnenie bez právneho dôvodu kvalifikovať akt poskytnutia plnenia - zaslanie peňažnej čiastky ako náhrady mzdy. Dôvodila tým, že jej poskytnutie bolo predčasné, pokiaľ nebolo rozhodnuté o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nedošlo ani k dohode o neúčinnosti tohto skončenia, ani k dohode o pokračovaní pracovného pomeru, a teda spĺňa zákonné predpoklady bezdôvodného obohatenia a má charakter pohľadávky voči zamestnancovi. Argumentovala tým, že mala v tom čase voči odporcovi už inú pohľadávku z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá nebola do doby právoplatného rozhodnutia súdu splatná a následne si ju započítala na časť svojej pohľadávky, ktorú mala z iného titulu, než z titulu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a tieto dve pohľadávky sa dňom právoplatnosti rozsudku XX.XX.XXXX stretli a zanikli. Zotrvala naďalej na svojom právnom názore, že vopred poskytnuté plnenie odporcu ako náhradu mzdy nemožno započítať na súdom priznanú náhradu a na tom, že táto pohľadávka odporcu bola v dobe započítania na priznanú náhradu premlčaná. Podľa nej jej odporca mal doplatiť mzdu od XX.XX.XXXX a poskytnúť jej aj iné plnenia, ktoré vyplácal zamestnancom v pracovnom pomere. Napokon poukázala na to, že termín splatnosti mzdy bol posledný deň v danom mesiaci. Nesúhlasila ani s výrokom o náhrade trov konania, keďže jej táto patrí, vzhľadom na konštatovanie súdu prvého stupňa, že jej patrí náhrada mzdy celkom XXX.XXX,XX Sk, t.j. XX.XXX,XX C.. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že jej tvrdenia o neplatnosti oznámenia o trvaní pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX sú účelové a boli len jej subjektívnymi podozreniami a zdôraznil, že napriek týmto sa mala navrhovateľka na pobočku ráno XX.XX.XXXX dostaviť. Uviedol, že navrhovateľka v konaní nepredložila dôkazy o tom, že by išlo o plnenie z iného, resp. bez právneho dôvodu. Dôvodil tým, že o existencii dohody o splatnosti mzdy inak ako v ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce navrhovateľka nepredložila žiadny relevantný dôkaz a pokiaľ mzdu vyplácal k poslednému dňu mesiaca, bola to jeho dobrá vôľa vyplatiť mzdu skôr, ako bol oficiálny deň splatnosti. Stotožnil sa aj s výrokom súdu prvého stupňa o náhrade trov konania a navrhol, aby bolo odvolanie navrhovateľky v celom rozsahu ako nedôvodné zamietnuté. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa v intenciách záverov rozsudku D. S. K. Bratislave č.k. XCo X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX postupoval správne, keď vyzval navrhovateľku na odstránenie vád petitu návrhu na zaplatenie náhrady mzdy, tak, aby z neho bolo zrejmé, v akej celkovej výške sa navrhovateľka jej zaplatenia v konaní domáha, správne vychádzal pri zisťovaní priemerného mesačného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce zo X,X G. denného pracovného času navrhovateľky, na základe čoho správne ustálil jeho výšku v sume XX.XXX,XX Sk. Správny je aj právny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľke vznikol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy od XX.XX.XXXX, kedy oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do XX.X.XXXX so zreteľom na skutočnosť, že odporca listom zo dňa XX.X.XXXX umožnil navrhovateľke pokračovať v práci od X.X.XXXX. Správne tak ustálil nárok navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru za uvedené obdobie vo výške XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,XX Sk) a v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, ktorými bolo preukázané, že odporca za uvedené obdobie navrhovateľke vyplatil náhradu mzdy v sume XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,-Sk), správne uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške XXX,XX C., ako rozdiel medzi nárokom na náhradu mzdy vzniknutým navrhovateľke za uvedené obdobie a sumou už odporcom medzičasom vyplatenou. V konaní totiž bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že suma XX.XXX,XX C. (XXX.XXX,-Sk ) bola odporcom vyplatená navrhovateľke titulom náhrady mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX, ako nárok podľa § 79 Zákonníka práce v nadväznosti oznámenie odporcu listom zo dňa XX.X.XXXX, ktorým vyzval navrhovateľku k nástupu na výkon práce. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že oznámenie odporcu o trvaní pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX nemožno považovať za neplatný právny úkon, keďže žiadne relevantné skutočnosti nenasvedčovali nedostatku vážnosti vôle odporcu navrhovateľku ďalej podľa pracovnej zmluvy zamestnávať a tvrdenia navrhovateľky v tomto smere zostali dôkazne nepodložené, založené len na jej subjektívnych pocitoch nadobudnutých ňou pri osobných stretnutiach s odporcom. Pokiaľ teda navrhovateľka (vážne) prejavila vôľu o pokračovanie v ďalšom zamestnávaní po tom, ako jej bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, vznikla jej povinnosť nastúpiť na výzvu odporcu do práce a vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy až do rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti navrhovateľka nenáležite odôvodňovala svoje nenastúpenie k výkonu práce na výzvu odporcu jeho nečinnosťou a ignoráciou jej požiadavky na predloženie „konkrétnych pracovnoprávnych listín osvedčujúcich jeho rozhodnutie“. Taktiež tvrdenie navrhovateľky o snahe odporcu uzavrieť s ňou nový pracovný pomer so skúšobnou dobou, zostalo v konaní len v rovine jej podozrenia. Napokon aj tvrdenie navrhovateľky v odvolaní, že pokiaľ by odporca prejavil vážne svoju vôľu ďalej ju zamestnávať, bol by to „prejavil preukázateľným spôsobom tak, ako to vyžaduje zákon“, považuje odvolací súd za zmätočné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce upravuje práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, kedy sú ich vzťahy sporné v dôsledku skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, či skončením v skúšobnej dobe, ktoré uskutočnil zamestnávateľ a ktorého platnosť zamestnanec neuznáva a podal žalobu o jeho neplatnosť. V tomto období, až do rozhodnutia súdu o takejto žalobe, panuje neistota, či sa pracovný pomer skutočne skončil alebo či bude ďalej pokračovať. Až určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdnym rozhodnutím (ak trvá pracovný pomer účastníkov naďalej) sa tento stav neistoty odstraňuje a vzťahy účastníkov sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Zamestnávateľ, ktorý prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy v presvedčení, že skončenie pracovného pomeru z jeho strany je platným právnym úkonom, môže zamestnancovi, ktorý platnosť skončenia pracovného pomeru neuznáva a ktorý trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, ešte pred skončením sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znovu začať prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to bez toho, aby musel súčasne súhlasiť so zamestnancom v otázke neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Ak sa zamestnávateľ rozhodne takýmto spôsobom postupovať, teda ak zamestnancovi pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru oznámi (buď výslovne, alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli), že mu znovu bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať prácu, tak tým zaniká jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy odo dňa, ku ktorému ho vyzval k nástupu do práce, lebo zamestnancovi týmto, v súlade s jeho oznámením, že trvá na ďalšom zamestnávaní, umožnil pokračovať v práci. Pokiaľ teda odporca vyzval navrhovateľku k nástupu do práce (do pracovnej funkcie, ktorú zastávala pred XX.XX.XXXX) a umožnil jej počnúc dňom X.X.XXXX pokračovať v práci pri zachovaní zhodných pracovných podmienok, ale súčasne zotrval na platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno v danej veci s ohľadom na vyššie uvedené uzavrieť, že navrhovateľka nedôvodne vyčíta odporcovi, že mal sám urobiť všetky úkony súvisiace tak s dohodou o neúčinnosti prejavu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj s nástupom do práce a nemožno z tohto postoja odporcu vyvodzovať nedostatok vážnosti jeho vôle navrhovateľku ďalej podľa pracovnej zmluvy zamestnávať . Vzhľadom na platnosť právneho úkonu, ktorým odporca vyzval navrhovateľku, aby nastúpila do práce, neobstojí ani argumentácia navrhovateľky o svojvoľnom zaplatení náhrady mzdy odporcom ako plnenia bez právneho dôvodu. Taktiež neobstojí argumentácia navrhovateľky v tom, že išlo zo strany odporcu o plnenie predčasné, vzhľadom na to, že nárok na náhradu mzdy jej vznikol uplynutím doby jej splatnosti za každý jednotlivý mesiac a ako aj správne poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia, výrok priznávajúci náhradu mzdy má v tomto smere len deklaratórne účinky. Ako účelovú vyhodnotil odvolací súd obranu navrhovateľky, že si voči odporcovi započítala inú pohľadávku z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru; nakoľko navrhovateľka nešpecifikovala túto jej pohľadávku čo do dôvodu, výšky a doby jej splatnosti, nepovažoval odvolací súd za potrebné bližšie sa touto námietkou započítania zaoberať. Odvolanie navrhovateľky sa tu javí ako zmätočné aj v tom, že na jednej strane si započítava svoju pohľadávku voči odporcovi a na druhej strane odmieta možnosť započítania v pracovnoprávnych vzťahoch. Ďalej treba zdôrazniť, tak ako to uviedol aj súd prvého stupňa, že odpočítanie už čiastočne vyplatenej náhrady mzdy navrhovateľke odporcom v sume XX.XXX,XX C. od celkového nároku vo výške XX.XXX,XX C., ktorý jej vznikol titulom náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, nepredstavuje započítanie vzájomných pohľadávok, a preto neopodstatnene v tejto súvislosti navrhovateľka namieta premlčanie plnenia odporcu. V tomto smere si odvolací súd osvojil právne závery súdu prvého stupňa, ktorý sa dôsledne s námietkami navrhovateľky týkajúcimi sa započítania a premlčania náležite v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal. Navrhovateľka nesprávne argumentuje tým, že ak mal odporca záujem o pokračovanie v pracovnom pomere, mal jej súčasne poskytnúť aj iné plnenia, ktoré vyplácal zamestnancom v pracovnom pomere (odmeny, XX.,XX plat atď.) V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok E. S.B. S. X. z XX. L. XXXX, sp. zn. XCdo X/XXXX, podľa ktorého ustanovenia Zákonníka práce upravujúce nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru (teraz § 77 až § 80) majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku skončenia pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci, ale podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí pri neplatnom skončení pracovného pomeru náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Táto špeciálna právna úprava vylučuje, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi vykonávať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu (náhrada mzdy pre prekážky v práci alebo za nevyčerpanú dovolenku). So zreteľom na uvedené potom navrhovateľka nedôvodne namieta, že jej mal odporca vyplatiť okrem náhrady mzdy aj iné pracovnoprávne nároky, resp. že jej vznikla voči odporcovi iná pohľadávka na plnenie z neplatného skončenia pracovného pomeru . Z ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že zákon umožňuje samotným účastníkom pracovného pomeru, aby si splatnosť mzdy dohodli buď sami v pracovní zmluve alebo v rámci normatívneho obsahu kolektívnej zmluvy. V prípade ak splatnosť mzdy nie je uvedeným spôsobom dohodnutá, platí, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca; v tomto prípade splatnosť mzdy nie je určená konkrétnym dňom, ale časovým úsekom vyznačujúcim sa svojím začiatkom a koncom, a mzda je tak splatná po celú tuto zákonom stanovenú dobu. Z uvedeného je zrejmé, že ak nie je splatnosť mzdy dohodnutá, rozumie sa uplynutím splatnosti mzdy patriacej zamestnancovi za vykonanú prácu až márne uplynutie posledného dňa nasledujúceho mesiaca; okolnosť, že zamestnávateľ stanovil svojím jednostranným opatrením termín, kedy bude mzda vyplácaná, nie je pre posúdenie splatnosti mzdy významná. Pri posudzovaní lehoty splatnosti náhrady mzdy navrhovateľky za jednotlivé mesiace, bolo potrebné v danej veci vychádzať zo zistenia, že splatnosť mzdy nebola dohodnutá v pracovnej zmluve, tento termín nevyplýval ani z kolektívnej zmluvy, a navrhovateľkou tvrdený termín vyplácania mzdy odporcom v posedný deň mesiaca bol určený samotným odporcom, ktorý ho mohol kedykoľvek zmeniť. So zreteľom na uvedené preto bolo treba vychádzať zo zákonnej úpravy, že splatnosť mzdy nastala posledným dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Správne preto súd prvého stupňa ustálil splatnosť náhrady mzdy k poslednému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, za ktorý vznikol navrhovateľke nárok na jej zaplatenie, a správne priznal navrhovateľke úroky z omeškania až od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po tejto splatnosti (teda napr. za A. E. XXXX nastala splatnosť náhrady mzdy k XX.XX.XXXX a omeškanie odporcu začalo od X.X.XXXX ). Súd prvého stupňa tak uplatňovaný nárok navrhovateľky na náhradu mzdy, vrátane úrokov z omeškania, správne právne posúdil, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 79 ods. 1, § 129 ods. 1, § 132), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou, riadiac sa právnym názorom vysloveným v rozsudku D. S. K. Bratislave č.k. XCo X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu časti nároku na náhrady mzdy a úrokov z omeškania aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľka vo svojom odvolaní už len zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. na rozhodovanie o náhrade trov konania a vzhľadom na čiastočný úspech každého z účastníkov konania nepriznal žiadnemu z nich právo na náhradu trov konania. So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej (zamietajúcej) časti, vrátane výroku o náhrade trov konania a súvisiaceho výroku o zaplatení súdneho poplatku, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.