Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9CoPr/7/2025 z 26. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 9CoPr/7/2025 1321201805 26. 03. 2026 JUDr. Zuzana Posluchová ECLI:SK:KSBA:2026:1321201805.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XX, I., zastúpený hbr advokáti s.r.o., Kalinčiakova 33, Bratislava, IČO: 47 239 310, proti žalovanému: Grand Automotive Central Europe Kft., so sídlom 49-51 Csörsz utca, 1135 Budapešť, Maďarsko, zastúpený SKLEGAL s.r.o. so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 973 161, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-11Cpr/8/2021-320, zo dňa 19. februára 2025 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ( výrok II., III.) potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo dňa 27.01.2021 je neplatné. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. 1.1. Vo svojom rozhodnutí opísal priebeh konania, uviedol, ktoré dôkazy vo veci vykonal i ktoré nevykonal a z akých dôvodov a na ktoré dôkazy neprihliadol ( pozri odsek 6. až 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Opísal zistený skutkový stav ( pozri odsek 9. až 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku); po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 38 ods. 1, 2, 4 ,§ 61 ods. 1 , § 63 ods. 2 písm. a) , § 77 ods. 1 , § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca sa žalobou domáhal (I) neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo dňa 27.01.2021, a (II) poskytnutia náhrady mzdy v sume 5.900,- € mesačne od 31.03.2021 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci (po zmene žaloby spolu s príslušnými úrokmi z omeškania za 36 mesiacov). 1.2. Vo vzťahu k neplatnosti výpovede mal súd po vykonanom dokazovaní za preukázané, že výpoveď žalovaného zo dňa 27.01.2021 daná žalobcovi z pracovného pomeru so žalovaným je neplatná. Uvedené v konaní pred súdom nerozporoval ani žalovaný. Žalovaný od začiatku konania uvádzal, že si bol vedomý pochybenia ohľadom doručovania výpovede, a teda samotnej neplatnosti výpovede a považoval pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom za neukončený a aj po uplynutí výpovednej lehoty v zmysle zaslanej neplatnej výpovede za stále trvajúci. Vzhľadom na to, že výpoveď nebola žalobcovi doručená zákonným spôsobom, je táto neplatná. Súd preto žalobe žalobcu v tejto časti vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo dňa 27.01.2021 je neplatné. 1.3. Náhradu mzdy si žalobca uplatnil podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce od 31.03.2021 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci. V zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí. Táto náhrada patrí zamestnancovi

v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Z uvedeného vyplýva, že ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Základným predpokladom nato, aby zamestnancovi nezanikol nárok na náhradu mzdy, je splnenie oznamovacej povinnosti zamestnanca. Právo na náhradu mzdy vznikne najskôr momentom oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/180/2009). Pre oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, Zákonník práce nevyžaduje obsahové náležitosti ani osobitnú (napr. písomnú) formu. Možno ho urobiť aj iným spôsobom, napríklad ústne, výkonom prác a pod. Oznámenie môže zamestnanec urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi naďalej pokračovať v práci, možno to považovať za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času, než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia spornosti skončenia pracovného pomeru je právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával (DRÁPAL, L. in BĚLINA, M. a kol. Zákoník práce. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 267 a 268.). Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ, ktorý sa rozhodne prideľovať prácu, má tak robiť podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nevyžaduje sa uzatváranie novej pracovnej zmluvy alebo dohody o zmene pracovných podmienok. V období od začiatku prideľovania práce zamestnávateľom až do dňa právoplatného rozhodnutia súdu (alebo do času, keď sa skončí pracovný pomer iným spôsobom) sa obnovuje právny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ako keby ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo (t.j. nemali by sa meniť pracovné podmienky). Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci a zamestnanec odmietne vykonávať prácu, porušuje pracovnú disciplínu a zamestnávateľ s ním môže v súlade so Zákonníkom práce z tohto dôvodu skončiť pracovný pomer. Ak by teda zamestnanec nenastúpil na výkon práce k zamestnávateľovi, porušil by pracovnú disciplínu, čo zase môže založiť dôvod pre skončenie pracovného pomeru s ním. 1.4. V prejednávanej veci žalobca listom zo dňa 31.03.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanému oznámenie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával v zmysle podmienok dohodnutých medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve v znení jej dodatkov; zároveň žalovanému predložil plnomocenstvo zo dňa 19.03.2021 na zastupovanie a všetky právne úkony vo veci skončenia pracovného pomeru so žalovaným, ktorým okrem iného splnomocnil právneho zástupcu na prijímanie a odosielanie korešpondencie v tejto veci s výnimkou prevzatia prípadnej opätovne doručovanej výpovede z pracovného pomeru. Následne žalovaný listom zo dňa 12.04.2021 označeným ako „Oznámenie zamestnanca o to, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa ust. § 79 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práve - odpoveď a výzva na výkon práce“ zasielaným emailom právnemu zástupcovi žalobcu oznámil žalobcovi, že súhlasí s trvaním pracovného pomeru žalobcu uzavretého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.08.2012 v znení dohôd o zmene pracovných podmienok medzi žalobcom a žalovaným a zároveň vyzval žalobcu ako zamestnanca, aby nastúpil po ukončení svojej práceneschopnosti na výkon práce podľa pracovnej zmluvy a to v sídle zamestnávateľa, najneskôr v pracovný deň nasledujúci po doručení tejto výzvy právnemu zástupcovi žalobcu, pričom žalovaný ako zamestnávateľ zároveň upozornil žalobcu ako zamestnanca, že ak žalobca nenastúpi na výkon práce, bude odmietnutie výkonu práce považované za porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Žalovaný v opätovnej výzve na výkon práce zo dňa 16.04.2021 zasielanej emailom právnemu zástupcovi žalobcu opätovne uviedol, že vyzýva žalobcu na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, nakoľko nebola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá žiadna zmena pracovných podmienok. Žalovaný zároveň uviedol, že si je vedomý nesprávneho doručovania zasielanej výpovede žalobcovi a teda považuje pracovný pomer žalobcu u žalovaného za naďalej pretrvávajúci. Žalovaný v opätovnej výzve na výkon práce zo dňa 23.04.2021 zasielanej emailom právnemu zástupcovi žalobcu opätovne

uviedol, že vyzýva žalobcu na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, nakoľko nebola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá žiadna zmena pracovných podmienok. 1.5. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že po tom, čo žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, žalobca oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a teda jeho pracovný pomer sa v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka neskončil a naďalej trval. V reakcii na to žalovaný žalobcu opakovane vyzýval na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovi boli zo strany žalovaného vytvorené dostatočné podmienky na to, aby sa žalobca mohol po skončení práceneschopnosti opätovne vrátiť do práce na svoje pôvodné pracovné miesto podľa pracovnej zmluvy, a to tým, že v nadväznosti na oznámenie žalobcu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného zo dňa 31.03.2021, žalovaný viackrát vyzýval žalobcu na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. V predmetných výzvach bolo žalobcovi uvedené, že žalovaný súhlasí s pokračovaním pracovného pomeru, že považuje výpoveď za nedoručenú, a teda za neplatnú, a že z uvedeného dôvodu pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, pričom žalovaný umožňuje žalobcovi výkon práce podľa jeho pracovnej zmluvy. Súd má za to, že žalobcovi boli zo strany žalovaného uvedené všetky potrebné údaje k opätovnému nástupu do práce, a to konkrétne uvedenie pracovnej pozície, na ktorú sa mal žalobca vrátiť, miesta výkonu práce, dátumu a času začiatku opätovného výkonu práce ako aj kontakt na povereného zamestnanca žalovaného. Žalobca však napriek opakovaným výzvam zo strany žalovaného na výkon práce k žalovanému nenastúpil. 1.6. Žalobca v priebehu konania namietal, že výzvy na výkon práce boli právnemu zástupcovi žalobcu doručené iba emailom, teda v rozpore s ust. § 38 Zákonníka práce, prípadne, že výzva zo dňa 23.04.2021 nebola doručená vôbec a z tohto dôvodu nebolo žalobcovi zo strany žalovaného doposiaľ umožnené pokračovať vo výkone práce. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa súd nestotožnil a mal za to, že uvedené výzvy na výkon práce boli žalobcovi riadne doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu, a to vzhľadom na udelenú plnú moc zo strany žalobcu na „zastupovanie a všetky práve úkony vo veci skončenia pracovného pomeru so žalovaným ako zamestnávateľom“ a to „najmä na účasť na rokovaniach so zamestnávateľom, na zastupovanie pri uplatňovaní všetkých nárokov, ktoré môžu vzniknúť splnomocniteľovi po skončení pracovného pomeru“ a „na prijímanie a odosielanie korešpondencie v tejto veci s výnimkou prevzatia prípadnej opätovne doručovanej výpovede z pracovného pomeru“ zo dňa 19.03.2021. Súd mal tak za preukázané, že žalobca splnomocnil svojho právneho zástupcu na prijímanie korešpondencie v tejto veci. Čo sa týka samotnej formy doručovania výziev na výkon práce, súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že elektronická komunikácia je v praxi medzi advokátmi bežná a sám právny zástupca žalobcu v nadväznosti na uvedené výzvy s právnym zástupcom žalovaného takto písomne komunikoval a doručoval žalovanému písomnosti elektronicky na emailovú adresu právneho zástupcu žalovaného. Zároveň sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že napriek tomu, že Zákonník práce neupravuje elektronické doručovanie písomností, to neznamená, že právne úkony urobené elektronickými prostriedkami sú v pracovnoprávnych vzťahoch bez ďalšieho neplatné. Zákonník práce neupravuje ani právne následky, ktoré nastanú v prípade, že písomnosť nie je doručená ustanoveným spôsobom. Výnimkou je len výpoveď a okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorú musia byť doručené do vlastných rúk, inak sú neplatné (§ 61 ods. 1 a § 70 Zákonníka práce). Hoci v pracovnoprávnych vzťahoch doručovaniu podlieha široký rozsah písomností, nie v každom prípade sa porušenie povinnosti doručiť písomnosť spája s neplatnosťou právneho úkonu. Pri výpovedi a okamžitom skončení pracovného pomeru je doručenie koncipované ako podmienka ich platnosti. Pri iných právnych úkonoch (t.j. iné ako výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru), doručenie nie je podmienkou ich platnosti. To znamená, že hoci pôjde o písomnosti podliehajúce doručovaniu (§ 38 ods. 1 Zákonníka práce), z hľadiska ich platnosti (ani z hľadiska ich právnych účinkov) nie je relevantné, či boli doručené predpísaným spôsobom (ako doporučená zásielka a pod.). Pri tých úkonoch postačuje, že sa akýmkoľvek spôsobom dostanú do dispozičnej sféry adresáta (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Toto dôjdenie sa môže realizovať aj elektronicky. Preto aj prípadné porušenie § 38 Zákonníka práce nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu s výnimkou výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný v zmysle udelenej plnej moci zo dňa 19.03.2021 bol oprávnený doručiť výzvy na výkon práce právnemu zástupcovi žalobcu, a to aj formou emailu, ktorá je v praxi medzi advokátmi bežná a podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovaná za písomnú formu, čím sa výzvy na výkon práce dostatočným spôsobom dostali do dispozičnej sféry samotného žalobcu, a tým bolo žalobcovi dostatočným spôsobom umožnené pokračovať v práci u žalovaného ako zamestnávateľa. Súd pritom poukazuje aj na to, že samotný žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu žalovaného na výkon práce reagoval, dopytoval sa, na aké pracovné miesto má nastúpiť, a teda argumentáciu žalobcu, že mu výzvy na výkon práce neboli doručené, považuje súd za nedôvodnú.

1.7. Rovnako mal súd za preukázané, že žalobca aj napriek viacerým výzvam zo strany žalovaného na výkon práce podľa pracovnej zmluvy nenastúpil, čím podľa názoru súdu vyjadril svoj nezáujem pokračovať vo výkone práce u žalovaného. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že sa voči nemu žalovaný dopustil zneužitia práva, diskriminačného konania a konania v rozpore s dobrými mravmi a to z dôvodu, že napriek skutočnosti, že žalovaný prijal rozhodnutie o organizačných zmenách dňa 15.01.2021, na základe čoho k tomuto dňu podľa písomného odôvodnenia uvedeného v samotnej výpovedi zanikla pracovná pozícia žalobcu a uplynutím výpovednej doby zaniklo podľa zamestnávateľa aj pracovné miesto žalobcu, žalovaný výzvami z apríla 2021 vyzýval žalobcu na výkon práce bez toho, aby mu uviedol, akú konkrétnu pracovnú pozíciu a pracovné miesto má v tejto situácii zastávať. V tejto súvislosti však súd poukazuje na to, že rozhodnutie o organizačnej zmene, rovnako ako aj prípadné rozhodnutie o zrušení tejto organizačnej zmeny, je interným rozhodnutím žalovaného, ktoré žalovaný ako zamestnávateľ nie je podľa Zákonníka práce povinný žalobcovi ako zamestnancovi preukazovať. 1.7.1. Ako už bolo uvedené vyššie, „zamestnávateľ je povinný zamestnanca vyzvať k tomu, aby nastúpil do práce a prideľovať mu prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nie je potrebné uzatvárať novú pracovnú zmluvu alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. V období od začiatku prideľovania práce zamestnávateľom až do dňa právoplatného rozhodnutia súdu (alebo do času, keď sa skončí pracovný pomer iným spôsobom) sa obnovuje právny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ako keby ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo“ (kolektív autorov, Doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD., Komentár zákona č. 311/2001 Z. z., k § 79). V danom prípade mal súd za preukázané, že žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzval ho k tomu, aby nastúpil do práce, čím mu umožnil pokračovať v práci, pričom zároveň uviedol, že ho vyzýva na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, nakoľko nedošlo k zmene pracovných podmienok. Z akých dôvodov nedošlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, resp. akým spôsobom si žalovaný zariadi to, že pre žalobcu bude možný opätovný výkon práce podľa pracovnej zmluvy, je podľa názoru súdu na rozhodnutí žalovaného ako zamestnávateľa, žalovaný však jednoznačne žalobcovi uviedol, že ho vyzýva na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, a že mu bude prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nakoľko nedošlo k zmene pracovných podmienok. Podľa názoru súdu sa žalobca v takom prípade mal dostaviť na výkon práce a v prípade, že ak by zamestnanec nenastúpil na výkon práce k zamestnávateľovi, porušil by tým pracovnú disciplínu, čo zase môže založiť dôvod pre skončenie pracovného pomeru s ním. 1.7.2. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že sa voči nemu žalovaný dopustil zneužitia práva, diskriminačného konania a konania v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s výzvami na výkon práce bez toho, aby mu uviedol, akú konkrétnu pracovnú pozíciu a pracovné miesto má v tejto situácii zastávať. Rovnako sa súd nestotožnil ani s názorom žalobcu, že by v prípade výziev na výkon práce malo ísť zo strany žalovaného o zastretý právny úkon, resp. neplatný právny úkon z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, resp. o nezrozumiteľný alebo neurčitý prejav vôle. Ako už bolo uvedené vyššie, podľa názoru súdu žalovaný vo výzvach na výkon práce žalovaný jednoznačne žalobcovi uviedol, že ho vyzýva na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, a že mu bude prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nakoľko nedošlo k zmene pracovných podmienok. Žalobca však namiesto toho, aby k žalovanému na výkon práce nastúpil, začal nedôvodne so žalovaným polemizovať, spochybňovať rozhodnutia a výzvy žalovaného a k žalovanému na výkon práce ani doposiaľ nastúpil, čím podľa názoru súdu vyjadril svoj nezáujem pokračovať vo výkone práce u žalovaného. 1.8. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorú si žalobca žalobou uplatnil od 31.03.2021 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci, patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V predmetnom prípade mal súd za preukázané, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, a to na základe listu zo dňa 12.04.2021 označeným ako „Oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa ust. § 79 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práve - odpoveď a výzva na výkon práce“ zasielaným emailom právnemu zástupcovi žalobcu oznámil žalobcovi, že súhlasí s trvaním pracovného pomeru žalobcu uzavretého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.08.2012 v znení dohôd o zmene pracovných podmienok medzi žalobcom a žalovaným a zároveň vyzval žalobcu ako zamestnanca, aby nastúpil po ukončení svojej práceneschopnosti na výkon práce podľa pracovnej zmluvy a to v sídle zamestnávateľa, najneskôr v pracovný deň nasledujúci po doručení tejto výzvy právnemu zástupcovi žalobcu, pričom žalovaný ako zamestnávateľ zároveň upozornil žalobcu ako zamestnanca, že ak žalobca nenastúpi na výkon práce, bude odmietnutie výkonu práce považované za porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Ku dňu 13.04.2021 (nasledujúci deň po doručení výzvy) tak žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a teda prípadný nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce mohol žalobcovi vzniknúť iba do 12.04.2021. Zároveň mal súd

za preukázané (z oznámenia o zadržaní finančných prostriedkov zo dňa 07.05.2021), že za mesiac apríl 2021 už žalovaný žalobcovi uhradil finančné prostriedky vo výške 2.688,56 € označené ako mzda za mesiac apríl 2021. Ako vyplýva z potvrdenia o odhlásení žalobcu zo Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, žalobca odhlásil žalobcu ako zamestnanca až ku dňu 14.05.2021, teda do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Žalovaný tak aj počas obdobia od 01.04.2021 do 14.05.2021 žalobcu evidoval ako svojho zamestnanca, pričom žalobcovi bola riadne vyplácaná mzda. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na riadne vyplatenie mzdy žalobcovi až do 14.05.2021, žalobcovi nevznikol žiadny nárok na náhradu mzdy, a tým ani na úroky z omeškania, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Napokon súd zdôrazňuje, že akékoľvek skutočnosti týkajúce sa okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom dňa 14.05.2021 sú predmetom samostatného súdneho konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. B3-66Cpr/3/2021 o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a nie sú predmetom tohto konania. 1.9. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považoval súd žalobu žalobcu za čiastočne dôvodnú. Súd žalobe vyhovel v časti o určenie neplatnosti výpovede a určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo dňa 27.01.2021 je neplatné( výrok I.). Vo zvyšnej časti (o nároku na náhradu mzdy) súd rozhodol tak, že v tejto časti žalobu zamietol ( výrok II.). 1.10. O nároku na náhradu trov konania ( výrok III.) rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p.. Ak strana sporu uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. V danom prípade si žalobca uplatnil 2 samostatné nároky: (I) neplatnosť výpovede; (II) náhrada mzdy. Vo vzťahu k bodu I. bol žalobca úspešný, vo vzťahu k bodu II. bol úspešný žalovaný. Nakoľko v danom prípade bol pomer úspechu obidvoch strán rovnaký, súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom II., III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) , b) , f) , h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výrok II. zmenil tak, že jeho návrhu na priznanie náhrady mzdy spolu s príslušným úrokom z omeškanie v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov celého konania v rozsahu 100%%. 2.1. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať vo výkone práce podľa ust. § 79 Zákonníka práce tým, že pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, že rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021 vznikli prekážky v práci na strane žalovaného, ktoré v zmysle obsahu výpovede danej žalobcovi pretrvávajú až do skončenia pracovného pomeru. Vo výpovedi zo dňa 27.01.2021, žalovaný uviedol: „Počas celej doby odo dňa nasledujúceho po doručení tejto výpovede až do skončenia pracovného pomeru, ste uvoľnený z plnenia pracovných povinností na pracovisku, pričom sa to považuje za iné prekážky v práci na strane Zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, počas trvania ktorých Vám ako Zamestnancovi prináleží náhrada mzdy v sume priemerného zárobku.“ Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom, a to ani okrajovo nezaoberal existenciou prekážok v práci na strane žalovaného zamestnávateľa. Súd prvej inštancie k záveru, že po podaní výpovede žalobcovi z pracovného pomeru dňa 27.01.2021 a po oznámení žalobcu o tom, že trvá na ďalšom zamestnaní zo dňa 31.03.2021, žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať vo výkone práce v súlade s ust. § 79 Zákonníka práce tým, že žalovaný viacerými výzvami vyzval žalovaného na výkon práce a žalobca na výkon práce nenastúpil. Žalobca citoval ustanovenia § 62 ods. 1 , § 79 ods. 1, § 142 ods. 3 Zákonníka práce ktorých aplikáciou možno dospieť k záveru, že pracovný pomer žalobcu sa výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 27.01.2021 neskončil, z toho dôvodu v čase po 31.03.2021 pretrvávali aj prekážky v práci na strane žalovaného zamestnávateľa, ktoré žalovaný zamestnávateľ vo výpovedi ohraničil trvaním až do skončenia pracovného pomeru žalobcu. Počas trvania prekážky v práci na strane žalovaného zamestnávateľa nemá zamestnanec (žalobca) povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Poukázal na závery v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn 9Cdo/127/2022 a rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoPr/3/2023 a nato, že žalovaný nikdy neoznámil žalobcovi skončenie trvania prekážok v práci a preto ani nemohlo dôjsť ku skončeniu trvania týchto prekážok v práci. Vzhľadom na tieto skutočnosti prekážky v práci na strane žalovaného pretrvávajú od podania výpovede z pracovného pomeru žalobcovi dňa 27.01.2021 doposiaľ. Žalovaný pritom v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal neexistenciu prekážok v práci na strane žalovaného. Prekážky v práci na strane žalovaného pretrvávajú od prijatia rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách dňa 15.01.2021 doposiaľ a v ich dôsledku nie je povinnosťou žalobcu sa dostavovať na pracovisko, zdržiavať sa na ňom a osobne vykonávať prácu pre žalovaného. Žalovaný však bol v tejto oblasti procesne pasívny a toto svoje dôkazné bremeno neuniesol. Za výkon

práce sa pritom v súlade s ust. § 144a Zákonníka práce považuje aj doba, kedy zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, na čo však súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nedal žiadnu odpoveď, pretože sa problematikou pretrvávajúcich prekážok v práci vôbec nezaoberal. 2.2. K nesprávnemu právnemu posúdeniu platnosti právnych úkonov - výziev žalovaného na výkon práce z apríla 2021 adresované právnemu zástupcovi žalobcu uviedol, že v čase po oznámení žalobcu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 31.03.2021, žalovaný výzvami na výkon práce zasielaných právnemu zástupcovi žalobcu vyzýval žalobcu na výkon práce. Obsah týchto výziev však nesmeroval k tomu, aby žalobca nastúpil na výkon práce, ich obsah bol zmätočný a navodzuje predstavu, akoby k daniu výpovede žalobcovi ani nebolo prišlo a pracovný pomer žalobcu pokračuje plynulo ďalej. Žalovaný sa vo svojich výzvach snažil odvolať výpoveď danú žalobcovi a nedokázal odpovedať žalobcovi na jednoduchú otázku - na aké pracovné miesto sa má žalobca vrátiť, ak žalovaný zrušil pracovné miesto žalobcu a oznámil mu, že iné pracovné miesto nemá k dispozícii. Vo výzvach zároveň žalovaný neoznamoval skončenie trvania prekážok v práci. Žalobca citoval ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka, § 15 Zákonníka práce a poukázal nato, že k náležitostiam právneho úkonu v pracovnom práve patria a) náležitosti subjektu, b) náležitosti vôle, c) náležitosti prejavu vôle, d) náležitosti právneho úkonu ako celku. Výzvy na výkon práce zasielané právnemu zástupcovi žalobcu majú nedostatky čo do náležitosti prejavu vôle, ako aj čo do náležitostí právneho úkonu ako celku a preto ich nemožno považovať za platné právne úkony a už vôbec nie za výzvy na výkon práce. Ani vo výzvach, ani v inej svojej listine žalovaný nepreukázal, že na jeho strane odpadli prekážky v práci a teda, že vytvoril pre žalobcu podmienky, aby mohol žalobcovi prácu prideľovať a žalobca prácu aj reálne vykonávať. 2.3. Žalobca mal zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil spôsob doručovania písomností týkajúcich sa vzniku, zmeny a zániku povinností žalobcu (t.j. výziev na výkon práce z apríla 2021 adresované právnemu zástupcovi žalobcu). Výzvy na výkon práce zasielal právny zástupca žalovaného e-mailom právnemu zástupcovi žalobcu. Z obsahu výziev vyplýva, že ich adresátom je právny zástupca žalobcu, nie žalobca samotný. Nesprávne právne posúdenie žalobca identifikuje v dvoch rovinách, ktorými sú a) adresát výziev žalovaného na výkon práce žalobcom, b) forma doručenia výziev žalovaného na výkon práce žalobcom. Poukázal na odsek 24. odôvodnenia rozsudku, ustanovenia § 38, ods. 1, § 47 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce a nato, že základnou povinnosťou zamestnanca vyplývajúcou z pracovnej zmluvy je osobný výkon práce pre zamestnávateľa. Keďže spolu s výpoveďou z pracovného pomeru bola žalobcovi oznámená existencia prekážok v práci na strane žalovaného, v dôsledku ktorých nebol žalobca ďalej povinný až do skončenia pracovného pomeru vykonávať prácu pre žalovaného. Zároveň bolo vo výpovedi žalobcovi oznámené, že zamestnávateľ nemá pre neho iné vhodné pracovné miesto. Vzhľadom na tieto dôvody, žalovaný preto bol povinný v súlade s ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce výzvy na výkon práce doručovať žalobcovi (zamestnancovi) do vlastných rúk. V tomto smere poukázal na odbornú literatúru (Barancová, H. a kol. Zákonník práce. 3. vyd. Bratislava: C.H. Beck, 2022, s. 454.) a rozhodnutia súdov ( uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoPr/4/2013, rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/1350/2009). Žalobca udelil právnemu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie podľa ust. § 31 Občianskeho zákonníka. Výzvy žalovaného na výkon práce boli adresované priamo právnemu zástupcovi žalobcu a nie žalobcovi, a teda samotný právny zástupca žalobcu bol adresátom výziev, nie iba „doručovacím miestom“ žalobcu. Z uvedených skutočností vyplýva, že hoci právny zástupca žalobcu disponoval plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu, právny zástupca žalobcu nebol oprávnený na prevzatie výziev na pokračovanie v práci a preto nie je, ani bez ďalšieho možné považovať tieto výzvy za doručené žalobcovi. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené nesprávne právne identifikoval možného adresáta výziev na výkon práce. Ďalej mal zato s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1 Zákonníka práce a závery v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 21Cdo/3693/2012, že všetky písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Právne úkony žalovaného - písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy nemožno doručiť žalobcovi elektronickými prostriedkami. Nie je relevantné, či je elektronická komunikácia medzi advokátmi bežná. Pokiaľ ust. § 38 Zákonníka práce vyžaduje, aby sa písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny, zániku povinností zamestnanca doručovali zamestnancovi do vlastných rúk, nie je možné účinne doručiť písomnosť e-mailom. 2.4. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenie konanie žalovaného pri ukončení pracovného pomeru žalobcu z hľadiska dodržania dobrých mravov uviedol, že pri posudzovaní jeho nárokov je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že ako zamestnanec v individuálnom pracovnoprávnom spore je tzv. slabšou stranou a má nárok na zvýšenú právnu ochranu zo strany súdu Žalovaný zamestnávateľ sa podľa jeho názoru dopustil zneužitia práva, diskriminačného konania a konania v rozpore s dobrými mravmi, čím sa súd prvej inštancie vôbec v rámci priebehu konania vôbec nezaoberal a v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s tým nijakým spôsobom nevysporiadal. Napriek skutočnosti, že žalovaný prijal rozhodnutie o organizačných zmenách dňa 15.01.2021, na základe čoho k tomuto dňu podľa písomného odôvodnenia uvedeného v samotnej výpovedi zanikla pracovná pozícia žalobcu a uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby stanovenej zamestnávateľom, najneskôr dňa 31.03.2021 zaniklo podľa zamestnávateľa aj pracovné miesto žalobcu, žalovaný dvoma výzvami z apríla 2021 vyzýval žalobcu na výkon práce bez toho, aby mu uviedol, akú konkrétnu pracovnú pozíciu a pracovné miesto má v tejto situácii zastávať. Text oboch emailom zaslaných výziev, ktoré tvoria ich prílohu na email právneho zástupcu žalobcu je zmätočný, navodzuje predstavu, že vzhľadom na to, že si je žalovaný vedomý neplatnosti výpovede, tak akoby z právneho hľadiska k ničomu neprišlo a pracovný pomer žalobcu pokračuje plynulo ďalej, akoby k daniu výpovede ani neprišlo. Amorálnosť konania žalovaného je založená na tom, že pri týchto právnych úkonoch navodzoval takúto fikciu vedome, ignorujúc existenciu a vedomosť žalobcu o v tom čase platnom rozhodnutí zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021, informáciu od žalobcu že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Správanie žalovaného z hľadiska dodržania dobrých mravov je potrebné posúdiť aj z pohľadu tzv. fiktívnej organizačnej zmeny, ktorá predchádzala skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Od 10.10.2019 žalobca pracoval na pozícii Country Manager Slovakia. Dňa 22.06.2020 žalovaný zverejnil na portáli Profesia pracovnú ponuku na pracovnú pozíciu Operations Manager. V septembri 2020 žalovaný prijal do pracovného pomeru P. L. na pracovnú pozíciu Operations Director Slovakia. Poukázal na svoju výpoveď na pojednávaní dňa 20.01.2025 a výpoveď svedka P. L. na pojednávaní dňa 02.12.2024 . Porovnaním pracovnej náplne P. L. a žalobcu možno dospieť k záveru, že obaja zamestnanci zastávali rovnakú pracovnú pozíciu, čo potvrdzuje napokon i výpoveď žalobcu z pojednávania zo dňa 20.01.2025. Ani túto výpoveď žalobcu a skutkové tvrdenia, ktoré v rámci nej odzneli, žalovaný nepoprel, ani ich nerozporoval. Žalobca poukázal na závery v rozhodnutiach NS ČR sp. zn. 21Cdo/373/2012, 21Cdo/2204/2003, 21Cdo/3195/2013 a namietal, že súd prvej inštancie správanie žalovaného neposúdil z pohľadu zachovania dobrých mravov a s touto otázkou sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal. Za významnú okolnosť nepovažoval ani skutočnosť, že náplň práce žalobcu a P. L. bola totožná a teda že žalovaný v skutočnosti nesledoval zvýšenie svojej efektivity, ale „zbavenie sa“ žalobcu. 2.5. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal neexistenciu prekážok v práci na strane žalovaného založených rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021 a súd prvej inštancie v rozpore so svojou vyšetrovacou povinnosťou tieto skutočnosti ani nepreskúmal samostatne, hoci boli významné pre rozhodnutie vo veci samej. Poukázal nato, že vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 27.01.2021, žalovaný oznámil žalobcovi, že odo dňa nasledujúceho po doručení výpovede až do skončenia pracovného pomeru je uvoľnený z plnenia pracovných úloh pre žalovaného, čo sa považuje za tzv. iné prekážky v práci na strane žalovaného. Žalobca sa nikdy v relevantnom období (apríl 2021) nedozvedel o tom, že rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021 bolo zrušené. Rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021 došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu a sám žalovaný oznámil vo výpovedi žalobcovi nielen existenciu prekážok v práci až do skončenia pracovného pomeru, ale i skutočnosť, že nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce žalobcu. Z postupu žalovaného zamestnávateľa je zrejmé, že konaním samotného žalovaného došlo k odpadnutiu jedného zo základných prvkov pracovného pomeru, ktorým je prideľovanie práce zamestnancovi. Keďže si zamestnávateľ neplní túto svoju základnú povinnosť (prideľovať prácu) dochádza ku vzniku tzv. iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa, za ktoré patrí zamestnancovi náhrada mzdy. Z uvedeného je zrejmé, že prekážky v práci na strane zamestnávateľa vznikli nielen rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021, ale i týmto faktickým konaním žalovaného, ktorý sám spôsobil, že neexistovalo pracovné miesto, na ktorom by mohol žalobca ďalej vykonávať prácu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s prekážkami v práci na strane žalovaného. 2.6. Žalobca mal tiež zato, že súd prvej inštancie počas konania nepreskúmal splnenie procesných podmienok a napriek odstrániteľnému nedostatku v procesných podmienkach, ktorý nebol pred súdom prvej inštancie odstránený, vydal rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na ustanovenie § 161 ods. 1 C.s.p. na procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu). Dňa 02.12.2024 sa v konaní pred súdom prvej inštancie uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa v zmysle zápisnice o pojednávaní zúčastnil žalobca, právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného a svedok P. L.. V zápisnici nie je poznačená prítomnosť žiadnych iných osôb, ani verejnosti. Pojednávania

sa dňa 02.12.2024, po boku právneho zástupcu žalovaného reprezentovaného JUDr. Andreou Čikovou, advokátkou zúčastnila ďalšia žena, ktorej totožnosť nebola na pojednávaní dňa 02.12.2024 zistená, rovnako ako nebol zistený jej vzťah k veci, k stranám, k zástupcom strán. Žena sediaca po boku právneho zástupcu žalovaného reprezentovaného JUDr. Andreou Čikovou však počas pojednávania dňa 02.12.2024 pasívne nesledovala priebeh pojednávania, ale poskytovala JUDr. Andrei Čikovej právne rady, dokumenty z klientskeho spisu a upozorňovala ju na skutočnosti súvisiace s vecou samou. Keďže totožnosť tejto ženy nebola zistená do skončenia pojednávania dňa 02.12.2024, na nasledujúcom pojednávaní dňa 20.01.2025 právny zástupca žalobcu upozornil na túto skutočnosť, po čom bol právny zástupca žalobcu tak konajúcou sudkyňou, ako aj právnym zástupcom žalovaného opakovane uvádzaný do omylu o tom, že táto žena bola na pojednávaní dňa 02.12.2024 identifikovaná ako koncipientka právneho zástupcu žalovaného, čo však nie je pravdou. Až v úvode pojednávania dňa 20.01.2025 bolo oznámené, že touto ženou bola A.. I. A., koncipientka právneho zástupcu žalovaného. Spojením ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce s ust. § 16 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii možno dospieť k záveru, že koncipient je zamestnancom, ktorý musí písomne preukazovať svoje poverenie konať v mene zamestnávateľa. Koncipientka právneho zástupcu žalovaného, resp. ani právny zástupca žalovaného za svoju koncipientku na pojednávaní dňa 02.12.2024 nepreukázal poverenie A.. I. A. zastupovať žalovaného na pojednávaní dňa 02.12.2024. Súd prvej inštancie však vôbec neskúmal, či sú splnené procesné podmienky a týmto nedostatkom sa vôbec nezaoberal (viď počudovanie konajúcej sudkyne v úvode pojednávania dňa 20.01.2025 nad tým, prečo sa diskutuje o prítomnosti koncipientky na pojednávaní dňa 02.12.2024). Keďže súd prvej inštancie tento nedostatok procesných podmienok neodstránil, nemal v zmysle ust. § 161, ods. 3 C.s.p. pristúpiť k vydaniu napadnutého rozhodnutia, napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za predčasné. Z týchto dôvodov preto konanie pred súdom prvej inštancie trpí vadou podľa ust. § 365, ods. 1, písm. a) C.s.p., ktorá vedie k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Zároveň týmto došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a teda k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. V tejto súvislosti musí byť konkrétne pochybenie súdu (t.j. nezistenie totožnosti koncipientky prítomnej na pojednávaní a nezistenie jej oprávnenia na zastupovanie žalovaného) hodnotené v kontexte celého konania. Prítomnosť koncipientky, poskytovanie právnych rád a dokumentov zo spisu JUDr. Andrei Čikovej zo strany koncipientky ovplyvňovalo ústne prednesy JUDr. Andrei Čikovej zastupujúcej žalovaného počas pojednávania dňa 02.12.2024. S ohľadom na výrok napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd považoval (aj) tieto prednesy JUDr. Andrei Čikovej za relevantné pre svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie preto bolo vydané predčasne, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v prvom rade zistiť, či sú splnené procesné podmienky na vydanie rozhodnutia, zistiť existenciu nedostatku procesných podmienok (nepreukázanie oprávnenia koncipientky na zastupovanie žalovaného), odstrániť tento nedostatok a až následne pristúpiť k vydaniu rozhodnutia. Koncipientka, resp. právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 02.12.2024 nielen že nepreukázali oprávnenie koncipientky zastupovať žalovaného, ale súd prvej inštancie si toto ani nevyžiadal a ani nezistil, kto je táto osoba zastupujúca žalovaného a napriek tomu počas celého pojednávania dňa 02.12.2024 akceptoval vystupovanie koncipientky v mene žalovaného. 2.7. Záverom považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal nielen s pretrvávajúcimi prekážkami v práci, ale ani s povahou týchto prekážok v práci. Poukázal tiež nato, že v konaní vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne pre jej predchádzajúci vzťah podriadenosti k právnemu zástupcovi žalovaného, pre ktorého v minulosti za odmenu poskytovala právne služby ako advokátka, vykonávajúca advokátsku činnosť v priestoroch právneho zástupcu žalovaného a v mene právneho zástupcu žalovaného. Aj v kontexte ďalších krokov zákonnej sudkyne po rozhodnutí krajského súdu o vznesenej námietke zaujatosti a s tým súvisiacich pochybení a to jednak po procesnej stránke vedenia sporu ako aj v pochybeniach súdu opísaných v jednotlivých odvolacích dôvodoch, má žalobca za to, že konanie zákonnej sudkyne má jasné znaky nezákonnosti jej rozhodnutia, ktoré vo finále viedli k porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý mal zato, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne odôvodnené. Navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Trval na tom, že nárok na náhradu mzdy žalobcovi nevznikol a tým ani nárok na úroky z omeškania uplatnené žalobcom nakoľko on uniesol svoje dôkazné bremeno pripravenosti, ochoty a schopnosti žalobcovi prácu prideľovať a to tým, že si splnil svoju povinnosť v zmysle §79 ods. 1 Zákonníka práce umožniť žalobcovi pokračovať v práci. Umožnenie výkonu práce preukázal tým, že Výzvou na výkon práce zo dňa 12.04.2021 ako aj ďalšími opakovanými výzvami na výkon práce, oznámil žalobcovi vyhovenie požiadavke vyplývajúcej z oznámenia žalobcu o tom,

že trvá na ďalšom zamestnávaní a vyzval žalobcu k nástupu do práce. Vo výzvach. Zároveň svoju pripravenosť, ochotu a schopnosť žalobcovi prácu prideľovať preukázal aj riadnym vyplácaním mzdy žalobcovi a evidovaním žalobcu ako zamestnanca žalovaného až do 14.05.2021, t.j. do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného žalobcovi ako aj tým, že pracovná pozícia žalobcu, teda pozícia „Obchodný manažér pre Slovensko“, do dnešného dňa u neho existuje a je neobsadená. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy iba odo dňa kedy žalobca ako zamestnanec oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 08.04.2021 až do času keď Žalovaný ako zamestnávateľ umožní žalobcovi ako zamestnancovi pokračovať v práci, teda do 12.04.2021 (deň doručenia Výzvy s možnosťou pokračovať v práci odo dňa 13.04.2021); 3.1. Žalobca svoje dôkazné bremeno nároku na náhradu mzdy neuniesol, nakoľko v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu prekážok v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa ako nemožnosti výkonu práce podľa pracovnej zmluvy zo strany žalobcu. Neexistencia prekážok v práci na strane vyplýva priamo z Výzvy na výkon práce zo dňa 12.04.2021. Rovnako nepreukázal, že žalovaný nebol pripravený, ochotný a schopný žalobcovi prácu prideľovať a/alebo že odmietol žalobcovi prácu prideľovať a/alebo že bránil žalobcovi vo výkone jeho pracovných povinností podľa existujúcej pracovnej zmluvy. Nepreukázal ani, že by mal skutočný záujem/ochotu vykonávať pridelenú prácu podľa existujúcej pracovnej zmluvy u žalovaného po doručení oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a po tom, čo ho žalovaný viackrát vyzval na výkon práce. Žalobca nenastúpením na výkon práce v zmysle výziev preukázal svoj nezáujem/neochotu pokračovať vo výkone práce u žalovaného a teda nezáujem/neochotu vykonávať pridelenú prácu podľa existujúcej pracovnej zmluvy. 3.2. K neplatnosti právnych úkonov, a to Výzvy na výkon práce zo dňa 12.04.2021 a opakovaných výziev na výkon práce z apríla 2021 uviedol, že Výzva na výkon práce zo dňa 12.04.2021 ako aj opakované výzvy na výkon práce sú platnými právnymi úkonmi, realizované v súlade s §79 ods. 1 Zákonníka práce a v súlade s §34 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorých jednoznačne vyplýva pripravenosť, ochota a schopnosť žalovaného umožniť žalobcovi pokračovať v práci a prideľovať žalobcovi prácu podľa existujúcej pracovnej zmluvy. K nesprávnemu doručovaniu Výzvy na výkon práce zo dňa 12.04.2021 ako aj opakovaných výziev na výkon práce z apríla 2021 uviedol, že žalobca nepreukázal porušenie §38 Zákonníka práce. Výzvy na výkon práce boli riadne doručené žalobcovi v súlade so Zákonníkom práce a sú platné. Žalovaný v zmysle plnomocenstva zo dňa 19.03.2021, udeleného zo strany žalobcu na všetky právne úkony vo veci skončenia pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnávateľom vrátane prijímania a odosielania korešpondencie v predmetnej veci, bol oprávnený doručiť výzvy na výkon práce právnemu zástupcovi žalobcu, a to aj formou e-mailu, ktorá je v praxi medzi advokátmi bežná a podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovaná za písomnú formu. Výzvy na výkon práce nepodliehajú režimu doručovania písomností podľa §38 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že sa nejedná o písomnosť týkajúcu sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností žalobcu ako zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. Naviac Zákonník práce nedodržanie formy a spôsobu doručenia (porušenie §38 Zákonníka práce) pri výzvach žalovaného ako zamestnávateľa na výkon práce nesankcionuje neplatnosťou ako je tomu pri výpovedi a okamžitom skončení pracovného pomeru. 3.3. Čo sa týka zneužitia práva, diskriminačného konania alebo konania v rozpore s dobrými mravmi z jeho strany poukázal nato, že žalobca je síce v konaní slabšou stranou, to ho však neoprávňuje šikanózne a nehospodárne opätovne riešiť neplatnosť výpovede, ktorá medzi stranami nie je sporná. Uvedeným konaním sa žalobca iba usiluje zakryť nemožnosť unesenia svojho dôkazného bremena, a to preukázania záujmu/ochoty žalobcu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy u žalovaného v nadväznosti na oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a výzvy žalovaného na výkon práce. Zároveň tiež nepripravenosti, neochoty a neschopnosti žalovaného prácu žalobcovi prideľovať. Žalobca iba opätovne preukazuje konanie v rozpore s dobrými mravmi a svoj úmysel spôsobovať prieťahy v konaní, avizované zo strany právneho zástupcu Žalobcu na osobnom stretnutí zo dňa 21.04.2021. Uvedené bolo potvrdené aj zo strany svedka pána P. L. na pojednávaní zo dňa 02.12.2024. 3.4. K námietkam týkajúcich sa nesplnenie procesných podmienok na vydanie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že totožnosť advokátskeho koncipienta právneho zástupcu žalovaného bola preukázaná ešte pred začatím pojednávania dňa 02.12.2024, súd prvej inštancie mal vedomosť o účasti advokátskeho koncipienta. Žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že advokátska koncipientka na pojednávaní dňa 02.12.2024 vykonávala právne úkony v mene žalovaného, v dôsledku čoho nie je potrebné preukazovať poverenie alebo plnomocenstvo na zastupovanie v mene žalovaného.

3.5. Záverom opätovne poukázal aj na list Žalobcu adresovaný zástupcovi materskej spoločnosti / investorovi žalovaného, s ktorým sa mal možnosť oboznámiť až po pojednávaní zo dňa 20.01.2025, v dôsledku čoho bol súdu prvej inštancie predložený až dňa 10.02.2025, t.j. po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedený list považuje za návrh žalobcu na uzatvorenie zmieru, a to z dôvodu, že sám žalobca si je vedomý, že nárok na náhradu mzdy mu nevznikol, a to vzhľadom na skutočnosť, že mu boli zo strany žalovaného vytvorené dostatočné podmienky pre návrat na výkon práce na svoje pôvodné pracovné miesto podľa pracovnej zmluvy, t.j. zo strany žalovaného bolo žalobcovi umožnené prácu vykonávať. Žalobcovi bola riadne vyplácaná mzda až okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a žalobca je ten, kto výkon práce u napriek opakovaným výzvam zo strany žalovaného odmietol a na výkon práce opätovne nenastúpil. K námietke zaujatosti vznesenej zo strany žalobcu poukázal na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2024, sp. zn. 5NcC/24/2024 v ktorom konajúci súd rozhodol o nevylúčení konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania sporu. 4. Žalobca vo svojej replike zotrval na svojich odvolacích dôvodov a odvolacom petite. Zopakoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný mu umožnil pokračovať vo výkone práce po tom, ako žalobca dňa 31.03.2021 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný vo výpovedi z pracovného pomeru danej žalobcovi oznámil existenciu prekážok v práci na strane žalovaného trvajúcich až do skončenia pracovného pomeru, avšak súd prvej inštancie sa existenciou prekážok v práci žiadnym spôsobom nezaoberal a iba tým, že žalobca nenastúpil na výkon práce dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky na priznanie náhrady mzdy. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvého stupňa procesne pasívny, neprodukoval v konaní žiadne dôkazy preukazujúce neexistenciu prekážok v práci. Naviac, vo výpovedi z pracovného pomeru žalovaný oznámil žalobcovi, že zrušil jeho pracovné miesto a nemá možnosť ho ďalej zamestnávať, čím odpadol základný prvok pracovného pomeru (prideľovanie práce) a pokiaľ zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, opätovne vznikajú prekážky v práci na strane zamestnávateľa, čím sa súd prvej inštancie rovnako nezaoberal. 4.1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i platnosť výziev na výkon práce z hľadiska platnosti právnych úkonov, keď tieto ako nezrozumiteľné a zastreté právne úkony považoval za platné. Naviac súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o právnom režime, akým sa spravuje doručovanie písomností týkajúcich sa vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca, akými sú i výzvy na výkon práce. Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal konaním žalovaného pri ukončení pracovného pomeru žalobcu z hľadiska dobrých mravov, hoci je zo správania žalovaného zrejmé, že ku skutočnej organizačnej zmene prišlo a žalobca sa stal nadbytočným. Naviac, v konaní pred súdom prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky na vydanie rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na nedostatok v plnomocenstve zástupcu žalovaného, ktorý súd prvej inštancie ani nezistil a ani neodstránil. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože súd prvej inštancie nedal odpoveď na zásadné otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. 5. Žalovaný po oboznámení sa s replikou žalobcu vo svojej duplike uviedol, že aj naďalej trvá na tom, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne odôvodnil, úvahy súdu sú logické a z toho dôvodu má za to, že k naplneniu ani jedného z odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom tak v odvolaní žalobcu zo dňa 06.03.2025 ako aj v replike nedošlo. Žalovaný má teda za to, že boli splnené procesné podmienky konania, že súd neznemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva a tým nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd dospel k správnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobca naďalej považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Žalovaný zopakoval svoje argumenty ako vo vyjadrení k odvolaniu a považoval repliku žalobcu ako aj podané odvolanie za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne odôvodnené. Navrhol aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-11Cpr/8/2021-320 zo dňa 19.02.2025 ako vecne správny potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v zamietajúcej časti ( výrok II.) a závislom výroku o nároku na náhradu trov konania ( výrok III. ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na právoplatnosť výroku I., ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo dňa 27.01.2021 je neplatné zostala žaloba žalobcu o zaplatenie náhrady mzdy v sume 5.900,- € mesačne

od 31.03.2021 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci (po zmene žaloby spolu s príslušnými úrokmi z omeškania za 36 mesiacov). 8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8.1. Podľa ustanovenia § 38 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 28.2.2021 t.j. v čase doručovania výpovede ( ďalej len „Zákonník práce“) písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. 8.2. Podľa ustanovenia § 38 ods. 3 Zákonníka práce písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. 8.3. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 9. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi prináleží podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je dôsledkom toho, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (v danom prípade zrušením v skúšobnej dobe) prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda následkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca dôjsť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak pracovník nie je schopný (napr. pre práceneschopnosť) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (porov. R 90/1970, stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). 10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., jeho rozhodnutie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Rovnako jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy, ktoré navrhli strany sporu vykonal, z ktorých dôkazov pri rozhodnutí vychádzal a ako jednotlivé dôkazy predložené stranami sporu vyhodnotil. Vzhľadom na rozsah odvolania žalobcu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie detailne vysvetlil ( pozri odsek 21. až 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku), ako dospel k záveru, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, a to na základe listu zo dňa 12.04.2021 označeným ako „Oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa ust. § 79 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práve - odpoveď a výzva na výkon práce“ zasielaným emailom právnemu zástupcovi žalobcu oznámil žalobcovi, že súhlasí s trvaním pracovného pomeru žalobcu uzavretého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.08.2012 v znení dohôd o zmene pracovných podmienok medzi žalobcom a žalovaným a zároveň vyzval žalobcu ako zamestnanca, aby nastúpil po ukončení svojej práceneschopnosti na výkon práce podľa pracovnej zmluvy a to v sídle zamestnávateľa, najneskôr v pracovný deň nasledujúci po doručení tejto výzvy právnemu zástupcovi žalobcu, pričom žalovaný ako zamestnávateľ zároveň upozornil žalobcu ako zamestnanca, že ak žalobca nenastúpi na výkon práce, bude odmietnutie výkonu práce považované za porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Ku dňu 13.04.2021 (nasledujúci deň po doručení výzvy) tak žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci a teda prípadný nárok na

náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce mohol žalobcovi vzniknúť iba do 12.04.2021. Podrobne tiež odôvodnil, že žalovaný odhlásil žalobcu ako zamestnanca až ku dňu 14.05.2021, teda do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi a vzhľadom na riadne vyplatenie mzdy žalobcovi až do 14.05.2021, žalobcovi nevznikol žiadny nárok na náhradu mzdy, a tým ani na úroky z omeškania, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku v tejto časti dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia rozsudku v tejto časti nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil ( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje. Za nedôvodné v tomto smere preto považuje námietky žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku ( odsek 2.7. ). 11. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať vo výkone práce podľa § 79 Zákonníka práce tým, že pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, že rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021 vznikli prekážky v práci na strane žalovaného, ktoré v zmysle obsahu výpovede danej žalobcovi pretrvávajú až do skončenia pracovného pomeru a tiež, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal neexistenciu prekážok v práci na strane žalovaného ( pozri odsek 2.1.). 11.1. Právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva strany sporu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú sporové strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nezodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. 11.2. Súd prvej inštancie posudzujúc prejednávanú vec správne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce a v odôvodnení svojho rozhodnutia ( pozri odsek 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku) nepriamo uviedol, že žiadne prekážky na strane žalovaného neexistujú. V období od začiatku prideľovania práce zamestnávateľom na základe jeho výzvy až do dňa právoplatného rozhodnutia súdu (alebo do času, keď sa skončí pracovný pomer iným spôsobom) sa obnovuje právny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ako keby ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo (kolektív autorov, Doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD., Komentár zákona č. 311/2001 Z. z., k § 79). Ak teda žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzval ho k tomu, aby nastúpil do práce, čím mu umožnil pokračovať v práci, pričom zároveň uviedol, že ho vyzýva na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, nakoľko nedošlo k zmene pracovných podmienok deklaroval tým, že neexistujú žiadne prekážky na jeho strane. Z akých dôvodov nedošlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, resp. akým spôsobom si žalovaný zariadi to, že pre žalobcu bude možný opätovný výkon práce podľa pracovnej zmluvy, je podľa názoru súdu na rozhodnutí žalovaného ako zamestnávateľa. 11.3. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie považuje za potrebné zdôrazniť, že pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom aj v období od oznámenia zamestnanca, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný (a zamestnávateľ prejavil vôľu prácu zamestnancovi prideľovať), do doby kým je právoplatne rozhodnuté o žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, sa posudzuje obdobne ako keby rozväzovacieho úkonu nebolo (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/1950/2003). Zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a zamestnanec je povinný túto prácu v súlade s pracovnou zmluvou a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi vykonávať. Opačný výklad by viedol k absurdnému záveru, že zamestnanec by mohol v tomto období porušovať svoje základné povinnosti v pracovnoprávnom vzťahu bez následkov predvídaných Zákonníkom práce. Vzhľadom nato, že pracovný pomer sa do doby kým je právoplatne rozhodnuté o žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, sa posudzuje obdobne ako keby rozväzovacieho úkonu a to k výpovedi nebolo došlo sú bez právneho významu skutočnosti uvedené vo výpovedi zo dňa 27.01.2021 týkajúce sa prekážok v práci na strane žalovaného a to s poukazom na rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021. 11.4. V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho požiadavke o ďalšie zamestnávanie vyhovel a vyzval ho k tomu, aby nastúpil do práce, čím mu umožnil pokračovať v práci, pričom zároveň uviedol, že ho vyzýva na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, nakoľko nedošlo k zmene pracovných podmienok. V zmysle Zákonníka práce

žalovaný ako zamestnávateľ nie je povinný žalobcovi ako zamestnancovi vo výzve oznamovať alebo preukazovať interné rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa, vrátane rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021, ktorým došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu ako aj rozhodnutia o zrušení rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 15.01.2021, keďže uvedené je vzhľadom na obnovený pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako pred výpoveďou právne irelevantné. Argumentácia žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného produkovať v konaní pred súdom prvej inštancie také dôkazy, ktoré by preukazovali, že na strane žalovaného v čase po daní výpovede žalobcovi už nepretrvávajú prekážky je nedôvodná, pretože neexistencia prekážok v práci na strane žalovaného vyplýva priamo z Výzvy na výkon práce zo dňa 12.04.2021. 12. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie platnosti právnych úkonov - výziev žalovaného na výkon práce z apríla 2021 ako aj nesprávne právne posúdenie spôsobu doručovania týchto výziev ( pozri odsek 2.2., 2.3.). 12.1. Uvedené argumenty predniesol žalobca už na súde prvej inštancie a s týmito sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal ( pozri odsek 23., 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď ich nepovažoval za opodstatnené, ktorých záverom nie je čo vytknúť. 12.2. Na zdôraznenie správnosti právnych záverov súdu prvej inštancie o doručovaní výziev odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť, že iné (ďalšie, resp. ostatné) písomnosti (t. j. písomnosti, ktoré nie sú uvedené § 38 ods. 1 a 3 Zákonníka práce) nepodliehajú režimu doručovania písomností. Na tieto (iné) písomnosti sa vzťahujú všeobecné pravidlá Občianskeho zákonníka vychádzajúce z teórie dôjdenia (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Adresátovi tieto písomnosti možno dodať (doručiť v širšom zmysle) napr. vložením do schránky, ktorá sa nachádza na pracovisku, pri jeho byte a pod. Tieto písomnosti možno zasielať aj elektronickými prostriedkami (napr. e-mailom), avšak za predpokladu, že by mali predpísanú písomnú formu, bolo by potrebné rešpektovať ustanovenia § 40 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka. V každom prípade je potrebné, aby mal adresát objektívnu možnosť sa s písomnosťou oboznámiť. V okamihu, v ktorom adresát získal takúto možnosť, predmetná písomnosť adresátovi došla. 12.2.1. Podľa rozhodovacej praxe medzi tieto písomnosti (ktoré nepodliehajú doručovaniu) možno zaradiť aj výzvu zamestnávateľa, aby sa zamestnanec dostavil do zamestnania a iné podobné pokyny udeľované zamestnancovi. Judikatúra (vrátane ÚS) jednoznačne prijíma aj doručenie výzvy právnemu zástupcovi zamestnanca v prebiehajúcom súdnom konaní ako doručenie zamestnancovi (pozri rozhodnutia Krajský súd Nitra sp. zn. 8CoPr/3/2017 Krajský súd Bratislava sp. zn. 8Co/161/2011, Krajský súd Banská Bystrica sp. zn., 14CoPr/1/2018 implicitne potvrdené v náleze ÚS sp. zn. III. ÚS 400/2022, NS ČR sp. zn. 21 Cdo 266/2017). 12.3. Výzva zamestnávateľa adresovaná zamestnancovi na nástup do práce musí byť konkrétna, určitá a nepodmienená, musí z nej byť jasné, že zamestnávateľ je pripravený pripraviť zamestnancovi prácu podľa zmluvy a výzva musí tiež obsahovať deň nástupu (resp. „v najbližšom pracovnom dni“) a miesto, kam sa má zamestnanec dostaviť. Výzvy žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 12.4.2021 16.4.2021 a 23.4.2021( č.l. 101, 100, 99 spisu) všetky tieto náležitosti obsahovali. 12.4. Vzhľadom na závery súdu prvej inštancie ( pozri odsek 23., 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako aj odvolacieho súdu ( pozri odsek 11.1., 12. .- 12.3. ) sú námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia platnosti právnych úkonov - výziev žalovaného na výkon práce z apríla 2021 a spôsobu ich doručovania nedôvodné. Výzvy žalovaného z apríla mali všetky obsahové náležitosti a dostali sa do dispozičnej sféry žalobcu, keďže mu boli v súladu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o doručovaní doručené mailom a to jeho právnemu zástupcovi v čase trvania splnomocnenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné. Ustanovenie § 79 ods.1 Zákonníka práce nestanovuje pre túto výzvu písomnú formu a z hľadiska vecnej pôsobnosti sa na ňu nevzťahuje ustanovenie § 38 Zákonníka práce. 13. V rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku sú aj argumenty žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie správanie žalovaného neposúdil z pohľadu zachovania dobrých mravov a s touto otázkou sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal a že správanie žalovaného z hľadiska dodržania dobrých mravov je potrebné posúdiť aj z pohľadu tzv. fiktívnej organizačnej zmeny, ktorá predchádzala skončeniu pracovného pomeru žalobcu ( pozri odsek 2.4.). 13.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia objasnil ( pozri odsek 25., 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku ) prečo sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že sa voči nemu žalovaný dopustil zneužitia práva, diskriminačného konania a konania v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s výzvami na výkon práce bez toho, aby mu uviedol, akú konkrétnu pracovnú pozíciu a pracovné miesto má v tejto situácii zastávať. Tiež prečo sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že by v prípade výziev na výkon práce malo ísť zo strany žalovaného o zastretý právny úkon, resp. neplatný právny úkon z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, resp. o nezrozumiteľný alebo neurčitý prejav vôle.

13.2. K argumentácii žalobcu, že správanie žalovaného z hľadiska dodržania dobrých mravov je potrebné posúdiť aj z pohľadu tzv. fiktívnej organizačnej zmeny, ktorá predchádzala skončeniu pracovného pomeru žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto otázka nie je relevantnou otázkou. Žalobe o neplatnosť výpovede bolo vyhovené z dôvodu pochybení pri doručovaní výpovede a rozsudok v časti neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( výrok I.) nadobudol právoplatnosť 7.3.2025 a predmetom odvolacieho konania bol iba nárok na náhradu mzdy. Fiktívna organizačná zmena , ktorá mala byť dôvodom výpovede danej žalobcovia vzhľadom na obnovený pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako pred výpoveďou nemala vplyv na rozhodnutie o náhrade mzdy a údajná fiktívna organizačná zmena ani z hľadiska jej posudzovania dodržania dobrých mravov nemohli privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vzhľadom na dôvody, pre ktoré nebola náhrada mzdy žalobcovi priznaná. 14. Za právne irelevantné považuje odvolací súd aj dôvody odvolania žalovaného ( pozri odsek 2.5.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené vyššie odvolacím súdom nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov označenými žalobcom a aj žalovaným alebo z ich prednesov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 15. Žalobca v odvolaní poukazoval nato, že súd prvej inštancie neskúmal totožnosť osoby sediacej pri právnej zástupkyni žalovaného JUDr. Andrey Číkovej na pojednávaní dňa 02.12.2024 a nepreskúmal teda splnenie procesných podmienok ( riadne plnomocenstvo zástupcu). Napriek odstrániteľnému nedostatku v procesných podmienkach, ktorý nebol pred súdom prvej inštancie odstránený, vydal rozhodnutie vo veci samej a preto konanie pred súdom prvej inštancie trpí vadou podľa ust. § 365 ods. 1, písm. a) C.s.p., ktorá vedie k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Zároveň týmto došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a teda k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces ( pozri odsek 2.6.). 15.1. Medzi procesné podmienky v zmysle § 161 ods. 1 C.s.p. na strane sporu patrí aj spôsobilosť byť zástupcom a plnomocenstvo zástupcu strany. Civilný sporový poriadok nevymedzuje žiadne osobitné podmienky pre náležitosti procesného plnomocenstva. Civilný sporový poriadok diferencuje medzi jednoduchým plnomocenstvom (na určité úkony) a všeobecným plnomocenstvom (na zastupovanie v celom konaní). Podmienkou riadneho splnomocnenia je existencia vymedzenia rozsahu, v ktorom sa splnomocnenie udeľuje. Z plnomocenstva musí byť zrejmý rozsah oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného. Plnomocenstvo udelené žalovaným advokátskej spoločnosti SKLEGAL s.r.o. so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 973 161 ( č.l. 91 spisu) v mene ktorej ako jeden z konateľov koná JUDr. Andrea Číková, všetky tieto náležitosti spĺňa a preto tu neexistuje nedostatok procesnej podmienky. Za tento nemožno ani považovať samotnú skutočnosť, že pojednávania sa dňa 02.12.2024 okrem JUDr. Andrey Číkovej zúčastnila vedľa nej sediaca A.. I. A., koncipientka právneho zástupcu žalovaného, keďže nebolo preukázané a ani to žalobca netvrdil, že menovaná koncipientka žalovaného na tomto pojednávaní zastupovala a preto nebolo potrebné preukazovať osobitné poverenie alebo plnomocenstvo na zastupovanie v mene žalovaného. 15.2. Skutočnosť, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 02.12.2024 neskúmal osobitne totožnosť A.. I. A. predstavuje pochybenie súdu prvej inštancie pri zisťovaní prítomnosti osôb na pojednávaní v zmysle § 180 C.s.p. ale toto pochybenie resp. nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nie

je takej intenzity, že by ním došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces. Za nesprávny procesný postup , ktorý má za následok porušenia práva na spravodlivý proces treba považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. 15.3. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 2.12.2024 ani zo zvukového záznamu z tohto pojednávania, ktorý je evidovaný v ESS nevplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by došlo počas priebehu tohto pojednávania a výsluchu svedka P. L. na tomto pojednávaní k reálnemu znemožneniu výkonu procesných práv žalobcu čo sa týka jeho prednesov, v kladení otázok svedkovi, vyjadrovanie sa k výsluchu svedka a celkovo k dôkazom a ďalším návrhom žalovaného a ani sám žalobca nekonkretizoval o ktoré procesné úkony bol ukrátený. Odvolací súd zo zápisnice ani zo zvukového záznamu nezistil ani žalobcom tvrdenú skutočnosť že došlo zo strany koncipientky k poskytovanie právnych rád a dokumentov zo spisu JUDr. Andrei Čikovej. Samotná prítomnosť koncipienta advokáta na pojednávaní spolu s advokátom, ktorý zastupuje strany sporu ako to bolo aj v tomto prípade nie je v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku ani s ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov keď priamo z ustanovení § 62a ods. 4, § 64 ods. 2 tohto zákona vyplýva, že advokátsky koncipient je povinný počas celého obdobia praxe zúčastniť sa na pojednávaniach podľa Trestného poriadku a podľa Občianskeho súdneho poriadku. Advokátsky koncipient vykonáva pod vedením a dohľadom advokáta, právnu prax, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že advokátska koncipientka sa pojednávania dňa 02.12.2024 zúčastnila za účelom plnenia si svojich povinností vyplývajúcich pre advokátskych koncipientov aj zo zákona č. 586/2003 Z. z.. Záverom odvolací súd len dodáva, že procesné pochybenie súdu prvej inštancie pri zisťovaní osôb prítomných na pojednávaní dňa 2.12.2024 v zmysle § 180 C.s.p. a neuvedenie prítomnosti menovanej koncipientky mohol žalobca resp. jeho právny zástupca namietať už na tomto pojednávaní k čomu nedošlo. Následne mohol potom ako bola podľa tvrdení žalobcu koncipientka stotožnená na ďalšom pojednávaní požiadať o opravu zápisnice o pojednávaní dňa 2.12.2024 keďže podľa názoru odvolacieho súdu ide odstrániteľnú protokolárnu chybu ktorá neovplyvnila žiadne možné procesné práva žalobcu. 16. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, pretože v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd opakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, a to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na tvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie, resp. tým, že v odvolaní zopakuje tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie

odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Zákonníka práce a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu nie je dôvodná v časti uplatnenej náhrady mzdy spolu s príslušenstvom z dôvodov uvedených vyššie. 16.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalobcu uvedenými v replike ( pozri odsek 4., 4.1.) keďže sa v prevažnej miere jedná o totožné námietky ako v odvolaní a v prípade nových námietok na tieto odvolací súd nemá prečo prihliadať a to s poukazom na ustanovenie § 373 ods. 4 C.s.p. podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu 17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti časti (výrok II., ) podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania ( výrok III. ). O náhrade trov konania súd prvej inštancie súd prvej inštancie vo výroku vecne správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p., keď žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal vzhľadom na rovnaký pomer úspech strán sporu vo veci. 18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie do 60 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).