Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/175/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108218664 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1108218664.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1. REALITY - X6CZ, s.r.o., Nám. 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, IČO: 277 24 298, 2. REALITY- X32CZ, s.r.o., Nám. 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, IČO: 282 89 790, obaja zastúpení: JUDr. Jánom Legerským, advokátom, Nám. sv. Anny 25, 911 01 Trenčín, proti odporcovi: REALITY - VĚŘITEL CZ s.r.o., Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, IČO: 277 25 537, o určenie, že odporca nie je veriteľom pohľadávky zabezpečenej záložným právom a nie je oprávnený na výkon záložného práva, o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo 4. 2. 2011, č.k. 10C 97/2008-156, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo 4. 2. 2011, č.k.10 C 97/2008-156 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil, že nemá právomoc na konanie a konanie zastavil, pričom žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval zákonné ustanovenia § 103 a § 104 O.s.p., a tiež články 1 bod 1., 2 bod 1., 60 bod 1., 3 bod 1., 22 bod 1. a znenie odsekov 11. a 15. preambuly Nariadenia Rady ES č. 44/2001. Uviedol, že pôvodný navrhovateľ v konaní M. V., K. Q.. C. XXXX/XX G., sa voči pôvodne označenému odporcovi RYMA, s.r.o., Porubského 2, Bratislava, IČO: 35 800 054 domáhal určenia, že odporca nie je veriteľom pohľadávky zabezpečenej záložným právom a nie je oprávnený na výkon záložného práva. Súd prvého stupňa tiež poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4NcC 20/2008-32 z 15. 5. 2008, v ktorom tento vyslovil dôvodnosť nesúhlasu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou s postúpením veci, nakoľko na predmetný spor nie je možné aplikovať ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) O.s.p., keďže sa nejedná o konanie o určenie práva k nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa vyslovil, že po pripustení zámeny účastníka konania na strane odporcu, sa stala odporcom právnická osoba so sídlom v Českej republike, nejde o výlučnú právomoc založenú v zmysle čl. 2 bodu 1. s poukazom na článok 22 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), a taktiež nie je právomoc súdu založená dohodou účastníkov konania. Preto s poukazom na ust. § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko podľa ich názoru bolo napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia. Zdôraznili najmä to, že súd prvého stupňa vychádzal len z právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti súdu v zmysle § 105 ods. 3 O.s.p., avšak nevykonal vlastné posúdenie otázky svojej právomoci prejednať a rozhodnúť vo veci v zmysle Nariadenia č. 44/2011 ES. Nesúhlasia tiež s tým, že právny názor nadriadeného súdu v kompetenčnom spore o miestnu príslušnosť je pre posúdenie otázky existencie právomoci súdu Slovenskej republiky alebo súdu iného členského štátu právne záväzný. Podľa navrhovateľov mal súd prvého stupňa zdôvodniť, prečo dospel k právnemu záveru o tom, že predmetom konania nie je vecné právo k nehnuteľnosti, a teda nemožno aplikovať čl. 22 bod 1. nariadenia o výlučnej súdnej právomoci. Konštatovali tiež, že predmetom tohto konania je právny vzťah vyplývajúci zo záložného práva, ktoré je nepochybne vecným právom k nehnuteľnosti s prihliadnutím na to, že samotný výrok navrhovaného rozhodnutia súdu sa týka právneho vzťahu záložného práva. Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľov podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že je dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a na vrátenie veci súdu prvého stupňa. Treba prisvedčiť navrhovateľom, že súd prvého stupňa nevyslovil žiadny právny názor, keď len poukázal na svoju viazanosť právnym názorom Krajského súdu Trenčín, vysloveným v odôvodnení jeho uznesenia z 15. 5. 2008, č.k. 4NcC 20/2008-32, podľa ktorého predmetom tohto konania nie je vecné právo k nehnuteľnosti. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením je jedným z prostriedkov realizácie základného ústavného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade, že súd nepostupuje pri odôvodnení svojho rozhodnutia spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p., samotné rozhodnutie je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho zrušenie v odvolacom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnenie napadnutého uznesenia, je nedostatočné pre absenciu najmä konkrétnej vlastnej úvahy súdu prvého stupňa v otázke existencie, resp. neexistencie právomoci súdu na prejednanie veci a s tým súvisiacej otázky, či predmetom konania je, resp. nie je vecné právo k nehnuteľnostiam. Odvolací súd, zdôrazňujúc povinnosť súdu presvedčivo a logicky odôvodniť svoje rozhodnutie, má za to, že napadnuté uznesenie tak trpí vadou, ktorá spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Ako už bolo vyššie naznačené, v odôvodnení napadnutého uznesenia chýbajú akékoľvek vlastné závery prvostupňového súdu v otázke posúdenia právomoci na konanie a v otázke údajnej neexistencie vecného práva k nehnuteľnosti ako predmetu konania. V odôvodnení uznesenia tiež absentuje východisková úvaha, týkajúca sa otázky samotnej definície vecných práv, z ktorej je potrebné vychádzať pri ustálení záveru o charaktere obsahu predmetu konania, teda samotnej otázky, či sa konanie týka alebo netýka vecných práv k nehnuteľnostiam, a teda či v tomto konaní neprichádza do úvahy výlučná právomoc nášho súdu v zmysle čl. 22 nariadenia. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spôsobilo, že dôvodnosť námietok navrhovateľov, vznesených v podanom odvolaní, nie je možné preskúmať a vyhodnotiť vo vzťahu k záverom prvostupňového súdu. Navrhovatelia v podanom odvolaní preto ani nemohli polemizovať so správnosťou dôvodov uznesenia, ale len s jeho výrokom. Keďže týmto postupom súdu prvého stupňa bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.