Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/158/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010897600 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010897600.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľa: J.. Ľ. S. W. J., IČO: XX XXX XXX, A. L.. Č.. XX, W., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., IČO: 36 863 971, Lamačská cesta č. 3, Bratislava, proti odporcom: 1/ Ľ. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. L.. Č.. X, W., 2/ V.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. L.. Č.. X, W., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Roman Klimek, Radničné námestie č. 5, Pezinok, o zaplatenie istiny 7.988,08 eur (240.649,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 23. februára 2010, č. k. 4C 666/2008-190, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne istinu 5.234,95 eur s 13% úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.894,64 eur od 23.07.2003 do 10.09.2003 a s 13% úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.234,95 eur od 11.09.2003 do zaplatenia a zároveň povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu trovy konania v sume 19,99 eur s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého z odporcov, vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 19,99 eur a zároveň mu priznal vrátenie nespotrebovanej časti preddavku na trovy znaleckého dôkazu, zaúčtovaného pod účtovným dokladom: XXXXXX, ako položka registra F. - XXX/XXXX vo výške 47,66 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 143, § 631, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka, § 132 O.s.p. a vecne tým, že mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že odporcovia 1/ a 2/ prijali od navrhovateľa plnenie - vyhotovenú projektovú dokumentáciu W. B. D. XX/XXXX pre územné konanie, pre stavebné povolenie a realizáciu stavby, v rozsahu ktorom odporca 1/ prijatie plnenia potvrdil v zápisnici zo dňa 02.07.2003 a zároveň z obsahov spisov v správnom, územnom a stavebnom konaní, mal preukázané, že na základe žiadostí odporkyne 2/ sa dané konania začali a ich podkladom bolo plnenie, t. j. projektová dokumentácia prijatá od navrhovateľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že prijaté plnenie sa stalo súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva odporcov 1/ a 2/ a skutočnosť, že odporkyňa 2/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, na ktorom sa zamýšľaná stavba mala realizovať ako aj, že o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a stavebného povolenia žiadala iba vo svojom mene, vo vzťahu k uplatnenému nároku na plnenie považoval za irelevantné, nemajúce vplyv na právne posúdenie veci. Pri výške peňažnej náhrady vychádzal súd prvého stupňa za prijaté plnenie bez právneho dôvodu odporcami 1/ a 2/ z vo veci podaného znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 04.05.2008 vypracovaného J.. P.. H., ktorý určil jeho ekonomickú hodnotu v rozsahu prijatého plnenia ku dňu prijatia plnenia odporcami vo výške 207.708,-Sk, podľa vtedy platného cenníka 2002 na výpočet ponukových cien architektonických a inžinierskych služieb (projektových prác a inžinierskych činností vo výstavbe), vychádzajúc z predpokladaných investičných nákladov stavby vo výške 2.800.000,-Sk, ktorá bola uvedená v projektovej dokumentácii prijatej odporcami od navrhovateľa, nebola vrátená na jej prepracovanie a odporkyňou 2/ v prevzatom stave aj použitá a overená v správnom konaní o vydanie stavebného povolenia. Bez právneho významu posúdil prvostupňový súd obranu odporcov, že ich úmyslom bolo postavenie stavby v rámci svojich možností, svojpomocne s nákladmi do jedného milióna slovenských korún. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko odporkyňa 2/ dňa 11.09.2003 v priebehu konania navrhovateľovi zaplatila sumu 50.000,-Sk s úmyslom zaplatiť mu cenu za projektovú dokumentáciu, uložil odporcom 1/ a 2/ solidárnu povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu iba vo výške 5.234,95 eur (157.708,-Sk, prepočet konverzným kurzom 30,126,-Sk/jedno euro), ako rozdiel medzi znalcom vyčíslenou sumou 207.708,-Sk a úhradou časti plnenia v sume 50.000,- Sk, odporkyňou 2/. Priznanie úroku z omeškania k priznanej istine odôvodnil prvostupňový súd vecne tým, že za kvalifikovanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia odporcom 1/, 2/, považoval faktúru č. 005/2003, ktorej doručenie odporca 1/ v konaní nepoprel s tým, že s poukazom na ust. § 145 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, sa jej účinky vzťahujú aj na odporkyňu 2/, a odporcovia sa tak s plnením celého dlhu (207.708,- Sk, t.j. 6.894,64 eur) dostali do omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dobrovoľné splnenie dlhu (22.07.2003), t.j. od 23.07.2003 do 10.09.2003 a s plnením časti dlhu v sume 157.708,- Sk, t.j. 5.234,95 eur sa do omeškania dostali dňom 11.09.2003, pričom ku dňu počiatku omeškania bola základná úroková sadzba určená Národnou bankou Slovenska vo výške 6,5% ročne (v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 01.01.2009), teda 13% úrok z omeškania ročne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vecne čiastočným úspechom účastníkov v konaní. Výrok o vrátení nespotrebovaného preddavku vo výške 47,66 eur (1.436,-Sk) navrhovateľovi, odôvodnil súd prvého stupňa tým, že navrhovateľ na trovy znaleckého dokazovania zložil preddavok v sume 5.000,-Sk, pričom znalcovi bolo uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. júna 2008, č. k. 4C 666/2008-127 priznaná odmena vo výške 3.564,-Sk. Rozhodnutie o náhrade trov konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. a vecne tým že, nakoľko ani u jedného z účastníkov konania nezistil predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, uložil navrhovateľovi a odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli vyplatením svedočného svedkovi P. W. vo výške 39,99 eur (1.205,-Sk), na základe uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. júna 2008, č. k. 666/2008-129. Uloženie solidárnej povinnosti odporcom 1/ a 2/ odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozsudku podali odporcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť v celom rozsahu alebo zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní odporcovia uviedli, že s odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj s celkovým zistením skutkového stavu prvostupňovým súdom a jeho právnym posúdením nesúhlasia, nakoľko pochybenia konajúceho súdu vidia v tom, že nedostatočne vyhodnotil zistené dôkazy a na základe tejto skutočnosti vyvodil nesprávny právny názor, t. j. rozhodnutie prvostupňového súdu je tak po stránke formálnej i vecnej irelevantné. Poukázali na skutočnosť, že k platnému uzavretiu ústnej Zmluvy o dielo podľa ust. § 631 Občianskeho zákonníka došlo iba medzi navrhovateľom a odporkyňou 2/, nakoľko táto si dielo objednala osobne a bola v čase uzavretia Zmluvy o dielo aj výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, vedených na Liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie W., ako parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 389 m2, na parcele č. XX postavený rodinný dom, súpisné číslo XXX na K.É. L. M. W. a medzi týmito osobami došlo aj k dohode o jej podstatných náležitostiach, o predmete Zmluvy o dielo t. j. o vypracovaní projektovej dokumentácie pre územné konanie a vydanie stavebného povolenia, ktoré dielo si objednala odporkyňa 2/, ako aj o poskytnutí ceny za dielo, ktorá bola určená zmluvnými stranami pevnou sumou vo výške 50.000,-Sk (1.659,69 eur) a to aj napriek tomu, že výška ceny nie je podstatnou náležitosťou zmluvy, pričom zmluvné strany pri takto stanovenej cene za dielo vychádzali z požiadaviek odporkyne 2/, ktorá uviedla, že investičný náklad na stavbu má byť vo výške cca. 1.500.000,- Sk z dôvodu, že sa jednalo o stavbu domčeka vo dvore už existujúcej nehnuteľnosti (súpisné číslo 769) a že stavbu si budú s manželom realizovať svojpomocne, nakoľko manžel odporkyne 2/ má stavebnú firmu (vodo-plynoinštalačné práce a pod.) a v jeho možnostiach bolo možné realizovať stavbu za predpokladaného nákladu 1.500.000,-Sk. Namietli, že by nikdy nepristúpili na vypracovanie projektovej dokumentácie za cenu diela vo výške 240.649,- Sk, ktorú navrhovateľ odporcovi 1/ vyfakturoval napriek tomu, že zmluvnou stranou na strane objednávateľa bola odporkyňa 2/ s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania (na pojednávaní dňa 13.04.2004) uviedol, že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá žiadna výsledná cena, resp., že výsledná cena bude vypočítaná podľa cenníkov projektových prác schváleného Komorou stavebných inžinierov, keďže takýto spôsob stanovenia ceny za dielo nie je určitý a právne záväzný a platný zákon ho ani nepozná (§ 634 až § 636 Občianskeho zákonníka). Odporcovia 1/ a /2/ vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že navrhovateľ nikdy v priebehu vykonávania diela neoboznámil odporkyňu 2/ ani jej manžela s tým, že cena za dielo by mala presiahnuť dohodnutú výšku 50.000,-Sk, z čoho vyplýva, že navrhovateľ pôvodnú dohodnutú výšku ceny za dielo akceptoval, túto nikdy nenavýšil ani neznížil, o čom by musel odporcov 1/ a 2/ náležite oboznámiť. Za ďalšiu podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci považovali odporcovia 1/ a 2/ tú skutočnosť, že ani jeden z nich si neobjednal takzvaný projekt na realizáciu stavby, nakoľko tento nebol pre takýto typ stavby potrebný v nadväznosti na stavebné konanie, podľa platného stavebného zákona, čo jednoznačne potvrdil tak súdom ustanovený súdny znalec J.. H., ako aj v konaní vypočutí svedkovia M. a J.. W.. Odporcovia 1/ a 2/ zároveň namietli, že im nie je známe, na základe akých skutočností dospel súd prvého stupňa k základu pre výpočet konečnej ceny, a to k sume 207.708,-Sk, ktorá bola pre súd prvého stupňa východiskovým údajom pre výpočet ceny, t. j. výška investičných nákladov na stavbu rodinného domu, ktorú mali záujem odporcovia 1/ a 2/ realizovať svojpomocne do sumy cca. 1,5 mil. Sk. Odporcovia 1/ a 2/ zároveň namietli posúdenie celého žalobného nároku ako bezdôvodného obohatenia, t. j. majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, keďže samotná existencia zmluvného vzťahu neguje úvahu súdu o tom, že sa v danom prípade jednalo na strane odporcov o bezdôvodné obohatenie, ku ktorému na ich strane nikdy nemohlo prísť, a ani neprišlo, nakoľko za dielo odporkyňa 2/ riadne zaplatila, a to dňa 11.09.2003, z dôvodu ktorého namietli aj priznané príslušenstvo k žalovanej istine, nakoľko pre stanovenie tejto povinnosti žiadne právne opodstatnenie tak po formálnej, ako aj skutkovej neexistuje. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň navrhol priznať náhradu trov konania. Poukázal na skutočnosť, že samotní odporcovia v celom priebehu konania nespochybňovali, že ich zámerom bola výstavba spoločného rodinného domu v rámci existencie ich bezpodielového spoluvlastníctva, v rámci spoločného hospodárenia a financovania nákladov na stavbu, pričom rokovania o vykonaní diela prebiehali medzi navrhovateľom a odporcom 1/ a 2/spoločne, a z ustanovenia § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Nesúhlasil s tvrdením odporcov, že cena za dielo bola dohodnutá fixnou sumou 50.000,-Sk, nakoľko dané tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň nesúhlasil s tvrdením, že odporcovia chceli realizovať stavbu rodinného domu za 1.000 000,-Sk, keďže v rozsahu projektovej dokumentácie v roku 2002, objektívne realizovať stavbu za takúto cenu nebolo možné. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (keďže v preskúmanej veci nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a obsah spisu nesvedčí o tom, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcov 1/ a 2/ nie je možné priznať úspech. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel a vo zvyšku zamietol. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporcami 1/ a 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 25ani 2/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04) a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní namietajú, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. V konaní nebolo spornou skutočnosťou, že na základe zákazky evidovanej navrhovateľom pod č. W. - XX-XX/XXXX, navrhovateľ vypracoval projektovú dokumentáciu stavby „RODINNÝ DOM“ pre investora: Ľ. F. B. V.“, t. j. pre odporcov 1/ a 2/. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že uvedená dokumentácia bola podkladom pre vydanie stavebného povolenia pre novostavbu rodinného domu s prípojkou plynu na K. L.. Č.. X M. W., na pozemku par. č. XX, v ktorom bola stanovená podmienka, že stavba bude uskutočnená podľa dokumentácie overenej v stavebnom konaní. Právne bezvýznamné je tvrdenie odporcov 1/ a 2/, že do stavby mienili investovať maximálne 1.000.000,- Sk, nakoľko z listinných dôkazov nesporne vyplýva, že odporcovia 1/ a 2/ síce chceli postaviť novú stavbu svojpomocne, avšak s predpokladanými investičnými nákladmi v sume 2.800.000,- Sk a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď za účelom zistenia primeranej ceny za zhotovenie diela, t. j. vypracovanie projektu stavby navrhovateľom, ustanovil súdneho znalca a následne pri svojom rozhodovaní aj z jeho záverov vychádzal. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.