Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/90/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200917 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011200917.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 27, 082 13 Prešov, zastúpený JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20,Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7220/2010-7.2 (35/2010- rozkl.) zo dňa 22.06.2010, takto r o z h o d o l : Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 7220/2010-7.2 (35/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010 a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 2443/2010-2.1 zo dňa 15.04.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 386,29 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.08.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 7220/2010-7.2 (35/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa sp. zn. 2443/2010-2.1 zo dňa 15.04.2010. Prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobca nie je účastníkom v konaní Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky vedeného pod č. XXXX/XXXX-X.X vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, U. združenia D. so sídlom v Q. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu žalobca navrhuje zrušiť pre nesprávne právne posúdenia a nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. Má za to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorá podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonmi a tým, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v rozpore s ňou, odňali žalobcovi právo zakotvené v čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, a právo zakotvené v čl. 46 Ústavy SR na prístup spravodlivosti pred iným orgánom SR. V prípade, že medzinárodné zmluvy ustanovené v čl. 7 ods. 5 Ústavy SR zabezpečujú väčší rozsah práv ako zákony SR je potrebné dodržiavať ustanovenia týchto medzinárodných zmlúv aj keď zákony SR práva v nich zakotvené explicitne nevyjadrujú poukazujúc na ustanovenie čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru, žalobca ako člen verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo v súdnom konaní akékoľvek konanie alebo opomenutie súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Realizáciu týchto práv zabezpečuje v správnom konaní len postavenie účastníka konania, keďže len toto postavenie umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobené dosiahnuť preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie správneho orgánu rozhodujúceho o udelení výnimky. Žalobca ďalej uvádza, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný argumentujú vo vzťahu k čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru, ktorý upravuje prístup zainteresovanej verejnosti k procesu preskúmania rozhodnutí, úkonov alebo opomenutí podliehajúcich k čl. 6 ods. 3 citovaného ustanovenia Dohovoru, však dáva právo verejnosti napadnúť konania a opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci, životného prostredia bez ohľadu na vzťah k čl. 6 ods. 1. Pre existenciu tohto práva je jediným určujúcim faktorom to, či sa tieto úkony a opomenutia týkajú životného prostredia. Žalobca ďalej tvrdí, že Aarhurský dohovor sa stal súčasťou komunitárneho práva dňom pristúpenie Európskych spoločenstiev k nemu a jeho aplikovateľnosť vyplýva aj z Aarhurského dohovoru ako prameňa komunitárneho práva. Rozhodnutie žalovaného síce cituje aj čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ale svojou argumentáciou sa opiera o čl. 9 ods. 2 Dohovoru. S žalobcovou námietkou týkajúcom sa aplikovania čl. 9 ods. 3 sa žalovaný nijakým spôsobom nevysporiadal. Z uvedených dôvodov navrhuje žalobca napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 30.06.2011 žalovaný uvádza, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia už bolo predmetom súdneho prieskumu, avšak konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby. Navrhuje ďalej, aby súd konanie začaté na základe tejto opakovanej žaloby zastavil z dôvodu § 250d ods. 3 O.s.p., nakoľko žaloba nebola podaná v zákonnej lehote. Oznámením zo dňa 20.12.2011 žalobca oznámil, že trvá na vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a navrhuje, aby súd rozhodol v súlade so žalobou. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a konštatoval, že obe rozhodnutia správnych orgánov je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec im vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 08.12.2009 požiadal žiadateľ U. združenie D., so sídlom v Q., okres Liptovský Mikuláš o udelenie výnimky z ustanovenia § 26 ods. 1 zákona NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny za účelom regulačného lovu medveďa hnedého v roku 2010 v poľovnom revíri Q.. Listom zo dňa 16.12.2009 doručeného Ministerstvu životného prostredia SR 22.12.2009 žalobca oznámil svoju účasť v predmetnom správnom konaní. Rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 2443/2010-2.1 zo dňa 15.04.2010 nebolo priznané žalobcovi postavenie účastníka konania. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal rozklad o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 7220/2010-7.2 (35/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Vzhľadom na okolnosť, že žalobca podal množstvo žalôb na súdy Slovenskej republiky v ktorých sa domáhal prístupu do konaní týkajúcich sa životného prostredia ako účastník konania (t.j. v obdobných veciach), uznesením sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06. 2009, Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu prebiehajúce konania prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08.03. 2011 tak, že "Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady XXXX/XXX/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia." Podľa právneho výkladu Najvyššieho súdu SR v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, základná otázka, ktorá bola v prebiehajúcom konaní pred Najvyšším súdom SR odvolaním predložená, je, či s pozíciou žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní vzhľadom na predmet uvedeného konania sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Riešenie tejto otázky je späté s procesným postavením uvedeného občianskeho združenia, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby vymedzuje prostredníctvom § 14 správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka správneho konania. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať [1. definícia] alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté [2. definícia]; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak [3. definícia]. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva [4. definícia]. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených definícií a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, že žalobcovi slovenský právny poriadok prostredníctvom § 250 O.s.p. priznáva právo na súdnu ochranu formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. II. US 197/2010-52 z 13.01.2011, podľa ktorého tento potvrdzuje záver Najvyššieho súdu SR, že bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Ďalej v prejednávanej veci je nepochybné, že jadrom sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (bližšie čl. 9 ods. 3 Dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V súvislosti s týmto Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho, ktorý najmä predurčuje článok 2 písm. a) Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy o súdnom prieskume správnych úkonov a článok 7 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 2 písm. a) [s označením Prístup k súdnemu prieskumu]: a) súdny prieskum by mal byť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne záujmy a záujmy jednotlivých komunít. Zdôraznil aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení), kde správne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených so životným prostredím) a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania). Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní Rady Európy Najvyšší súd SR vyslovil, že síce pri svojej rozhodovacej činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty, avšak na druhej strane nie je možné spochybniť ich obsah v tom zmysle, že obsahujú právne štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je celkom logicky a legitímne očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd SR uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08.03. 2011, ktorý je v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu. Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Pre Najvyšší súd SR bolo nepochybné, že ciele Dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu SR, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Dohovoru s podnadpisom rubriky "Cieľ", a preto vyzdvihol všeobecný imperatív Dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: " pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy". V závere predmetného rozhodnutia, na ktoré krajský súd v danom prípade poukazuje a v zmysle ktorého rozhodol vo veci žalobcu, na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv a slobôd. Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie. Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo]. Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Vzhľadom na hore uvedené závery je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať. Krajský súd v Bratislave v intenciách uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v rozhodnutí o obdobnej veci napadnuté rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška): za úkon prevzatie a príprava zastupovania zo dňa 05.08.2010 vo výške 151,65 eur; žaloba zo dňa 05.08.2010 vo výške 151,66 eur; pol úkonu právnej služby podania zo dňa 01.06.2011 vo výške 82,99 eur; trovy žalobcu súčtom uvedených položiek predstavujú čiastku 386,29 eur, ktoré žalobca zaplatí k rukám právnej zástupkyne žalobcu. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania uplatnenú za jeden právny úkon a to návrh na prerušenie konania zo dňa 05.08.2010 z dôvodu, že tento úkon nebol potrebný na chránenie práv žalobcu. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).