Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/177/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011898188 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011898188.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: G. H., Y. Š.N. XX, Y., zastúpeného JUDr. Petrom Petránom, advokátom, so sídlom Odborárske nám. 3, Bratislava, proti odporcovi: C. Q., H..Z..A.., H. H. I. W. XX, H., zastúpenému JUDr. Jankou Hazlingerovou, advokátkou, so sídlom Čapkova 8, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. januára 2011 č.k. 18C/113/2001-203, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy XX.XXX,XX eur s X% úrokom z omeškania ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu XXX,XX eur titulom súdneho poplatku a rozhodol, že o trovách konaniach rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudkom zo dňa XX.XXXXXX č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX rozhodol o návrhu navrhovateľa tak, že určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru založeného medzi navrhovateľom a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné a titulom náhrady mzdy uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu XXX.XXX,- Sk po vykonaní zrážok a náhradu trov konania v sume XX.XXX,XX Sk; odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume XX.XXX,- Sk. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a U. súd J. Y. ako súd odvolací rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že navrhovateľovi v dôsledku neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporcom vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, avšak súd prvého stupňa neustálil, čo má byť predmetom konania v tejto časti a nezaoberal sa dôsledne ani návrhom odporcu, ktorým navrhol navrhovateľovi náhradu mzdy nepriznať, resp. znížiť v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, keď neskúmal, či si navrhovateľ skutočne hľadal stále zamestnanie, príp. dôvody, pre ktoré nepracoval. Ďalej uviedol, že na základe návrhu navrhovateľa zo dňa XX.XX.XXXX uznesením zo dňa XX.XX.XXXX č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX pripustil zmenu návrhu v znení, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy XX.XXX,XX eur s X% úrokom z omeškania ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia a trovy konania. Vykonaným dokazovaním, ktoré doplnil opätovným výsluchom navrhovateľa a výsluchom svedka G. L., zistil, že navrhovateľ sa po prepustení zo zamestnania od odporcu nehlásil na úrade práce ako nezamestnaný, pretože z minulosti s tým nemal dobré skúsenosti; z potvrdenia z XX.XX.XXXX zistil, že na úrade práce bol evidovaný od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX; z dohody o vykonaní práce z XX.XX.XXXX zistil, že navrhovateľ pracoval ako pomocný predavač podľa potreby v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, odpracoval XXX L. za dohodnutú odmenu XX,-Sk/hodina a z potvrdenia z XX.XX.XXXX zistil, že navrhovateľ v priebehu roka XXXX u toho istého živnostníka odpracoval taktiež XXX hodín za odmenu X.XXX,-Sk (P.). Ďalej zistil, že navrhovateľ v rokoch XXXX - XXXX pracoval u jeho kamaráta G. L., u ktorého nebol v pracovnom pomere, avšak mu vypomáhal ako kamarát, za čo dostával okolo X.XXX,-Sk až X.XXX,- Sk a tiež ubytovanie a stravovanie. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku dňom XX.XX.XXXX, pričom priemerný hrubý mesačný zárobok navrhovateľa podľa § 17 ods. 1,2,3,4 a 5 zákona č. 1/1992 Zb. prestavuje sumu XX.XXX,- Sk a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy od XX.XX.XXXX za obdobie XX D., keď vychádzal z ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, keďže odporca žiadal znížiť náhradu mzdy a priznať navrhovateľovi náhradu mzdy len za X mesiacov. Nestotožnil sa však s názorom odporcu, pokiaľ ide o priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi len za X mesiacov, keď prihliadol aj na to, že v danom prípade nedošlo k skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa, pričom v dôsledku toho, že odporca s navrhovateľom neplatne skončil pracovný pomer, zostal navrhovateľ bez príjmu v dôsledku čoho stratil možnosť bývania v prenajatom byte v Y., čo mu tiež sťažilo možnosť nájsť si prácu. Napriek tomu však navrhovateľ mal záujem zapojiť sa do práce, hľadal si prácu, ale neúspešne; v rokoch XXXX N. XXXX pracoval na základe dohody o vykonaní práce u živnostníka Š. G., u ktorého však dosiahol len veľmi nízky zárobok a naviac v rokoch XXXX N. XXXX vypomáhal určitými prácami svojmu priateľovi G. L., za čo mu tento poskytol určitú finančnú výpomoc a aj ubytovanie a stravovanie. Je teda zrejmé, že navrhovateľ v období, za ktoré mu súd priznal náhradu mzdy, t.j. za XX D. A. XX.XX.XXXX, nebol bez svojej viny riadne zamestnaný, nemal trvalý pracovný pomer a dosahoval len minimálny zárobok. Návrh navrhovateľa v časti náhrady mzdy za dlhšie obdobie zamietol s odôvodnením, že navrhovateľ jednoznačne nepreukázal, že by si v následnom období sám aktívne hľadal prácu, bez vážnejšieho dôvodu sa nezaevidoval na úrade práce, hoci mu to mohlo pomôcť nájsť si nové zamestnanie. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 2 ods. 2 Zákonníka práce a § 517 ods. 2 Obč. zák. a keďže sa odporca dostal so zaplatením do omeškania, priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania vo výške podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. h), § 8 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keďže navrhovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) citovaného zákona a súd jeho návrhu čiastočne vyhovel. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania použil ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na zložitosť prípadu. Proti tomuto rozsudku, v časti priznania náhrady mzdy navrhovateľovi za obdobie dlhšie ako X mesiacov, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože niektoré skutočnosti vyplývajúce z výpovede navrhovateľa a svedkov nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil výšku nároku navrhovateľa na náhradu mzdy od XX.XX.XXXX, keď mu priznal náhradu mzdy za XX mesiacov, napriek tomu, že on požadoval priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi maximálne vo výške X mesiacov. Namietal, že súd prvého stupňa mal skúmať, či si navrhovateľ skutočne aktívne hľadal zamestnanie, prečo si primerané zamestnanie nenašiel, prečo sa do práce nezapojil, či vykonával počas rozhodnej doby prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval nadčas, alebo s mimoriadnym vypätím a či finančné prostriedky získané prácou boli pre neho dostatočným zdrojom príjmu na pokrytie jeho osobných životných potrieb. Tieto skutočnosti však súd správne nevyhodnotil, keď z výpovede navrhovateľa, ako aj svedkov nevyplynulo, že si navrhovateľ skutočne aktívne hľadal zamestnanie a už vôbec nie, prečo si navrhovateľ primerané zamestnanie nenašiel. Nesprávne vyhodnotil tú skutočnosť, či a ako sa navrhovateľ do práce zapojil, pretože z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ od roku XXXX vždy pracoval, avšak nebol v pracovnom pomere, z čoho však nemožno vyvodiť záver, že nepracoval a že na základe práce si nezadovažoval potrebné prostriedky pre život. Namietal, že navrhovateľ vzhľadom na jeho vek, kvalifikáciu a predchádzajúce pracovné zamestnanie nemohol mať problém s tým, aby si našiel adekvátnu prácu. Dôkazom toho je aj to, že od roku XXXX vykonával práce pre pána L., ktorý prevádzkoval viaceré prevádzky v Y. a navrhovateľ pre neho poskytoval všetky požadované práce k spokojnosti pána L. a za túto prácu dostával aj odmenu, bolo mu poskytované ubytovanie a strava, čo bolo zrejmé obojstranne výhodné. Pokiaľ ide o vyjadrenie navrhovateľa, že od roku XXXX opatroval v D. svojho príbuzného, pričom príbuzní mu poskytovali stravu a ubytovanie namietal, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané, či za túto prácu bol aj honorovaný a či skutočne počas jeho pobytu v D. nepracoval. Namietal, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiaden doklad o tom, že sa uchádzal o miesto napríklad skladníka v akejkoľvek spoločnosti, alebo u iného podnikateľa a taktiež žiaden doklad o tom, že nebol do takejto práce prijatý. Podľa jeho názoru navrhovateľovi skôr vyhovoval voľnejší pracovný režim u príbuzných alebo priateľov, ktorí mu poskytli ubytovanie a stravu, ako aj určité finančné prostriedky, ktoré boli dostačujúce pre jeho život. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej návrh navrhovateľa zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu uvedený v rozsudku Krajského súdu v Y. zo dňa XX.XX.XXXX Č..U.. XCo XXX/XXXX-XXX, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že mu v dôsledku neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporcom vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a súd prvého stupňa mu správne podľa jeho názoru priznal náhradu mzdy až do XX.XX.XXXX, t.j. až do jeho odchodu do Y., kde sa osobne staral o svojho chorého strýka. Uviedol, že až do tejto doby sa mu nepodarilo nájsť si stále zamestnanie a živil sa len z príjmov získaných príležitostnou brigádnickou prácou. Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že na tieto okolnosti nebolo v konaní vykonané dokazovanie v dostatočnom a rozsahu, a preto nebolo možné posúdiť dôvodnosť návrhu odporcu na zníženie náhrady mzdy. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní doplnil už vykonané dokazovanie na okolnosti podstatné pre rozhodnutie o jeho nároku, a to jeho výsluchom ako aj výsluchom svedka G. L., ktorý potvrdil, že po strate zamestnania u odporcu bol z finančných dôvodov nútený zrušiť prenájom jednoizbového bytu, nemal teda kde bývať a v tejto ťažkej situácii mu svedok pomohol ako jeho dlhoročný priateľ, poskytol mu ubytovanie a stravu, on mu vypomáhal príležitostnými prácami a fyzicky pomáhal aj jeho rodičom, za čo mu dával približne X.XXX,-Sk mesačne. Svedok potvrdil tiež skutočnosť, že okrem týchto peňazí, navrhovateľ žiadne iné príjmy nemal. Poukázal na to, že na svoju česť vyhlásil, že od okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporcom až do XX.XX.XXXX, si napriek veľkej snahe nenašiel stále zamestnanie a živil sa len z príjmov získaných príležitostnou brigádnickou prácou. Stále zamestnane sa mu podarilo získať až na základe inzerátu u holandského zamestnávateľa od H. XXXX, odkedy žije a pracuje v L.. Poukázal aj na to, že napriek právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti okamžitého zrušenia jeho pracovného pomeru u odporcu, nedošlo k jeho platnému skončeniu, teda jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a naďalej mu patrí aj nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku, ktorý si však uplatňuje len za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a podľa jeho názoru mu tento peňažný nárok patrí, keď v konaní sa preukázalo, že počas uvedeného obdobia napriek snahe si nenašiel stále zamestnanie a jeho príjmy z príležitostných prác nepresiahli XXX,- T. mesačne, čo nepokrýva ani životné minimum. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Súd prvého stupňa po zrušení rozsudku vydaného v prejednávanej veci dňa XX.XX.XXXX odvolacím súdom v časti uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu mzdy a vrátení veci v tejto časti na ďalšie konanie postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v rozsudku Krajského súdu v Y. zo dňa XX. D. XXXX č.k. XCo XXX/XXXX-XXX, keď odstránil vytknutú procesnú vadu a v ďalšom konaní ustálil, čo je predmetom konania v tejto časti, a to pripustením zmeny návrhu navrhovateľa uznesením zo dňa XX.XX.XXXX č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX, ktorým pripustil zmenu petitu v zmysle návrhu navrhovateľa doručeného súdu dňa XX.XX.XXXX. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu doplnil aj dokazovanie, a to v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu odporcu na zníženie náhrady mzdy, resp. nepriznanie náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce za obdobie presahujúce X mesiacov, keď aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nárok na náhradu mzdy navrhovateľovi v dôsledku neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru vznikol. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a správne dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre nepriznanie navrhovateľovi náhrady mzdy za obdobie dlhšie ako XX mesiacov. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu mzdy súd prvého stupňa správne posúdil podľa § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce účinného k XX.XX.XXXX, t.j. ku dňu okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktoré ustanovenia upravujú nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer a podľa ktorých náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, pričom podľa ustálenej súdnej praxe, ak zamestnanec neoznámil zamestnávateľovi po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je oznámenie voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní nahradené dňom doručenia žaloby. Ďalej z citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada mzdy, ktorá presahuje X mesiacov, môže byť na žiadosť zamestnávateľa primerane znížená alebo vôbec nepriznaná, avšak zamestnávateľ musí toto zníženie na súde uplatniť a bez takejto žiadosti nemôže súd náhradu mzdy nepriznať alebo znížiť, pričom však pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie. Z ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa v zmysle tohto ustanovenia súd prihliada najmä na to, či zamestnanec bol medzi tým zamestnaný inde, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosahoval alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v období, za ktoré mu súd prvého stupňa priznal náhradu mzdy, t.j. za obdobie XX mesiacov od XX.XX.XXXX, nepracoval u iného zamestnávateľa na základe trvalého pracovného pomeru a nebol teda riadne zamestnaný, ale pracoval u živnostníka Š. G. na základe dohody o vykonaní práce ako pomocný predavač, a to v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, v ktorom odpracoval XXX hodín za dohodnutú odmenu XX,-H.. a taktiež v roku XXXX odpracoval XXX L. a za túto prácu mu bola vyplatená odmena X.XXX,-Sk (P.). Taktiež bolo preukázané, že v období rokov XXXX - XXXX mal príjem cca X.XXX,- Sk - X.XXX,-Sk mesačne a bolo mu poskytnuté zdarma ubytovanie a strava kamarátom G. L., a to za vykonávanie pomocných prác, najmä zásobovacích a súvisiacich s podnikaním G. L. a tiež za pomoc jeho rodičom. I keď teda navrhovateľ nebol zamestnaný v riadnom pracovnom pomere správne súd prvého stupňa prihliadol na tieto okolnosti, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ mal záujem zapojiť sa do práce, keď pracoval brigádne a príležitostne, čím si zabezpečil aspoň minimálny zárobok, resp. príjmy, ubytovanie a stravu. Správne súd prvého stupňa pri posudzovaní týchto okolností prihliadol aj na skutočnosť, že s navrhovateľom odporca neplatne rozviazal pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny, ku ktorému z jeho strany však nedošlo, pričom podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné prihliadnuť aj na to, že išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, ktorý by sa mal v praxi uplatňovať len v skutočne závažných a výnimočných prípadoch. Navrhovateľ teda bez svojej viny v uvedenom období nemal trvalý pracovný pomer a zostal bez príjmu, v dôsledku čoho stratil aj možnosť samostatného bývania v prenajatom byte, čím bola sťažená jeho situácia pri hľadaní si zamestnania. Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní a stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že návrh navrhovateľa na priznanie náhrady mzdy za obdobie XX mesiacov od XX.XX.XXXX je dôvodný. Výšku priznanej náhrady mzdy správne určil podľa zák. č. 1/1992 Zb., pričom súdom prvého stupňa určený priemerný hrubý mesačný zárobok navrhovateľa v sume XX.XXX,-Sk medzi účastníkmi nebol sporný. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že dôvodný je návrh odporcu na nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľovi za obdobie presahujúce XX mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, keď dospel k záveru, že toto obdobie XX mesiacov možno považovať za maximálne obdobie, počas ktorého možno navrhovateľovi poskytnúť ochranu vo forme náhrady mzdy, ktorá má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. Preto námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní v tomto smere posúdil ako nedôvodné. Obsah odvolania navrhovateľa, ako aj odvolania odporcu, nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., a preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Keďže o náhrade trov konania súd prvého stupňa nerozhodol z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.