Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/403/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899267 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899267.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: Y.. Y. T., bytom S., N.. B. X/F, zast. JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom AK Vajnorská 20, Bratislava, proti odporcovi: Y.. B. I., J.., bytom S., M. XX, zast. JUDr. Dušanom Kubovčákom, advokátom v Bratislave, Grösslingova 58, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. júna 2011 č.k. 11C 42/96-379, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať k rukám navrhovateľa doporučený list na adresu: Y.. Y. T., N.. B. Č..X/ F, XXX XX S., tohto znenia: „Vážený pán Y. T. Ospravedlňujem sa Vám za výroky, ktoré som verejne predniesol v postavení M. O. U. v októbri 1995 v rozhovore pre denník M. a dňa 15.02.1996 na tlačovej besede v S., z ktorých citovali mnohé médiá a v ktorých som Vašu osobu urážal a kriminalizoval bezdôvodne, čo mi je ľúto. Ospravedlňujem sa Vám týmto listom za výroky, ktorými som urážal a kriminalizoval Vašu osobu.“ Y.. B. I., J.., S. M. O. a povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.319,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Z pomedzi predložených článkov a tlačových správ sa zaoberal len tými, ktoré priamo citujú odporcu, ktoré verejne predniesol na adresu navrhovateľa, ako boli článok s názvom M. O.: zavlečenie B.. I. B.., Č. O. participovala na trestnom čine zavlečenia, záznam tlačovej besedy odporcu zo dňa 15.02.1996, prepis stanoviska k vyjadreniam M. A. B. k prípadu B..I.. B. odvysielaného O. v D.Í. C. dňa 15.02.1996, správa D. z 15.02.1996 s názvom: Z tlačovej besedy M. O. B.. I. vyplynulo, rozhovor odvysielaný v rádiu O. K. dňa 15.02.1996, rozhovor odvysielaný v rádiu O. K. dňa 21.02.1996, článok denníka O. zo dňa 13.01.2004 s názvom: “Za I. S. B. S. X. M. S.“, list odporcu zo dňa 12.12.1995 adresovaný navrhovateľovi ako odpoveď na jeho list zo dňa 20.10.1995. Z nálezu Ústavného súdu SR č. I. ÚS 48/99 okrem iného je zrejmé, že dňa 31.08.1995 došlo ku škode Y.. B. I., nar. XX.XX.XXXX, ku spáchaniu viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy zavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin lúpeže, porušovania domovej slobody, zneužívania právomoci verejného činiteľa a iné. Považoval za zrejmé, že M. A. O. vykonávajúci niektoré právomoci M. O. vydal dňa 03.03.1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998 Z.z., ktorým v čl. VI nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o H. B. I. B.. Q. J. a M. A. O., súd i naďalej poverený vykonávať niektoré právomoci M. O., vydal dňa 07.07.1998 rozhodnutie o X., ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 214/1998 Z.z., ktorým v čl. II nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa už začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Y.. B. I., nar. XX.XX.XXXX do J., ku ktorému malo dôjsť 31.08.1995. M. A. O. bez poverenia A. O. na výkon niektorých právomocí M. O. vydal dňa 08.12.1998 rozhodnutie o amnestii, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 375/1998 Z.z., ktorým článok VI rozhodnutia o amnestii z 03.03.1998 a článok II rozhodnutia o amnestii zo 07.07.1998 vypustil. Ústavný súd SR podal v konaní vedenom pod sp.zn. I. ÚS 30/99 výklad zo 07.07.1998 ods. 1 písm. i/ Ústavy SR, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť. Ústavný súd SR v náleze č. I. ÚS 48/99 jednoznačne skonštatoval, že sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia. Vychádzal z ust. § 11 , § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. a mal za to, že v predmetnej veci bolo potrebné posúdiť, či výroky odporcu prednesené pred médiami a ktoré zazneli na tlačovej konferencii zvolanej odporcom a ku ktorým sa prihlásil aj v tomto konaní, zasiahli alebo nezasiahli do osobnostných práv navrhovateľa, a ak áno, zistiť v akej miere a posúdiť či v ich dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti a či je namieste priznať mu nemajetkovú ujmu. Pri zisťovaní, či v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa sa v prvom rade zaoberal otázkou pravdivosti tvrdení, resp. výrokov odporcu verejne prednesených na adresu navrhovateľa. Mal za nepochybné, že odporca z únosu (zavlečenia) svojho syna do cudziny obvinil práve navrhovateľa, pričom väčšina výrokov, ktoré pritom použil, nie sú hodnotiacimi úsudkami odporcu, ale nepochybne predstavujú skutkové tvrdenia. Vyslovil, že zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, je neoprávneným zásahom do osobnostných práv a v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatoval, že v danej kauze v čase, keď boli výroky prednesené, a ani v súčasnosti neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu o tom, že navrhovateľ spáchal, prípadne sa podieľal na spáchaní tohto trestného činu, dokonca v tejto veci nebol navrhovateľ do času vydania amnestie ani trestne stíhaný, resp. nebolo voči nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu a odporca napriek tomu nepriamo navrhovateľa zo spáchania tohto trestného činu obvinil. Mal za to, že odporca si musel v tomto čase byť vedomý, akým spôsobom (t.j. aké výrazové prostriedky používa) prezentuje svoje výroky, a to s poukazom na jeho vtedajšie postavenie M.. Ak odporca po oboznámení sa s výpoveďou svedka R. usúdil, že navrhovateľ skutočne mohol participovať na zavlečení jeho syna do cudziny, mal zvoliť také vyjadrovacie prostriedky, ktoré by boli primerané, ktorými (vzhľadom na v tom čase neukončené trestné konanie) by nezasiahol do osobnostných práv inej osoby (aj vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny) a ktorými by (bez toho, aby nepriamo obvinil navrhovateľa zo spáchania trestného činu) poskytol verejnosti tieto podozrenia tak, aby si každý čitateľ alebo poslucháč mohol na základe týchto skutočností urobiť vlastný názor na danú vec. Považoval za nepochybné, že odporca nehodnotil situáciu zo svojho pohľadu ako hodnotiace úsudky, ale jasne tieto tvrdenia predniesol ako fakty (skutkové tvrdenia), hoci v tom čase žiadny štátny orgán (resp. súd) ešte nerozhodol o vine alebo nevine navrhovateľa, resp. nebolo tu ani voči osobe navrhovateľa vedené trestné stíhanie. Poukázal na to, že bez ohľadu na pravdivosť alebo nepravdivosť týchto skutkových tvrdení (vzhľadom na amnestie udelené v tejto kauze sa pravdepodobne o skutočnej pravde už verejnosť ani nedozvie), aj keby sa v budúcnosti preukázala pravdivosť týchto skutkových tvrdení, nič nemení na veci, že v čase, kedy boli výroky prednesené, nebola vina navrhovateľa resp. účasť navrhovateľa na spáchaní tohto trestného činu potvrdená rozhodnutím súdu. Vylovil, že práve preto odporca bol povinný pri svojich výrokoch postupovať tak (zvoliť také výrazové prostriedky), aby v tom čase v čo najmenšej miere svojimi výrokmi zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa. Mal za to, že na vyslovenie, resp. obvinenie navrhovateľa z účasti na trestnom čine odporcu neoprávňovalo to, že tomu nasvedčoval v tom čase jediný dôkaz v trestnom konaní, ktorým bola výpoveď jedného svedka. Poukázal na to, že len súdy sú oprávnené hodnotiť dôkazy v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom treba každý z nich hodnotiť samostatne a vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi a vyhodnocovať aj s ohľadom na jeho dôveryhodnosť. Taktiež poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva aj to, že v niektorých prípadoch aj pravdivé tvrdenie je nutné považovať za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, pokiaľ je objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, aj pri vyslovení pravdivého tvrdenia (o to viac, ak je toto tvrdenie prezentované verejne a osobou, ktorá požíva spoločenské uznanie, ktorou nepochybne je osoba M.) si treba počínať tak, aby takto zverejnené informácie nezasiahli do osobnostných práv fyzickej osoby, čomu treba prispôsobiť aj vyjadrovacie prostriedky, použitie slov, ap. a najmä, ak ide o informáciu, ktorá by mohla súvislosť s podozrením zo spáchania trestného činu, aj rešpektovať zásadu prezumpcie neviny takejto osoby, najmä pokiaľ ide o štádium v akom sa momentálne trestné konanie nachádzalo. Dospel tak k záveru, že odporca svojimi výrokmi zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, keď výrazy a slovné spojenia, ktoré použil vo svojich vyjadreniach pre jednotlivé médiá a ktoré odzneli na ním zvolanej tlačovej konferencii, jednoznačne poukazujú na to, že navrhovateľ nesie zodpovednosť (minimálne nepriamo) za spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, pričom takto prednesené výroky musel vnímať aj bežný čitateľ, nerešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, obvinil navrhovateľa zo spáchania trestného činu, resp. účasti na ňom, pričom v tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie trestného súdu, ani začaté trestné stíhanie voči osobe navrhovateľa. Nepovažoval za dôvodný argument odporcu, že väčšina žalobou napadnutých výrokov sú len interpretáciami jeho výrokov médiami, nakoľko sám niektoré z týchto výrokov označil za svoje a vo väčšine prípadov išlo práve o výroky, v ktorých odporca spájal navrhovateľa so spáchaním predmetného trestného činu. Poukázal na to, že takmer každé vyjadrenie odporcu o navrhovateľovi možno vnímať v takom svetle, aký chcel odporca u bežného čitateľa aj vyvolať a čo muselo byť aj úmyslom samotného odporcu. Odporca bez toho, aby bola riadne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná pravdivosť jeho výrokov, tieto podsunul čitateľom ako pravdivý fakt, a to v čase, keď si touto skutkovou okolnosťou nemohol byť úplne istý, nakoľko vyšetrovanie v tejto veci nebolo ukončené a nič by na tom nezmenil ani fakt, že by sa tieto informácie neskôr potvrdili ako pravdivé. Nestotožnil sa ani s argumentom odporcu, že jeho výroky boli len vyjadrením vecnej, rámec prípustnosti neprekračujúcej kritiky, pretože išlo výlučne o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť sa doposiaľ nepreukázala, navyše nešlo by o kritiku, ktorá by bola primeraná obsahom a formou a o oprávnenú kritiku by išlo len vtedy, ak by odporca v prvom rade preukázal pravdivosť svojich tvrdení a následne by z týchto pravdivých tvrdení vyvodil kritický záver voči konaniu osoby navrhovateľa, k čomu nedošlo. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu vychádzal aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym, rozhlasovým, tlačovým vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo zverejnením nepravdivých informácií o navrhovateľovi jednak vo viacerých najčítanejších celoštátnych denníkoch O., M., C. L., M., ako aj prostredníctvom rozhlasu U. - N. X., U. O. K., aj prostredníctvom verejnoprávnej televízie O., takže neoprávnený zásah odporcu mal širokú publicitu, čo pridalo na intenzite zásahu. Zásah odporcu mal za spojený so znížením dôstojnosti navrhovateľa a jeho vážnosti v spoločnosti, čo zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyslovil, že v danom prípade navrhovateľ nepredložil súdu žiaden dôkaz preukazujúci dopad neoprávneného zásahu v jeho spoločenskom uplatnení a jeho tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine s tým, že ako jediný dôkaz bol prezentovaný dôkaz o výsledku prieskumu verejnej mienky uskutočnenom agentúrou R., kde viac ako 70% obyvateľstva sa domnieva, alebo je presvedčených, že na únose syna odporcu do U. sa podieľala Slovenská Y. O. riadená navrhovateľom. Spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že medializácia, pravdivosť nepreukázaných skutkových tvrdení o osobe a spôsobe konania navrhovateľa zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Poukázal na to, že navrhovateľ bol výrokmi odporcu nepriamo označený za „páchateľa“ protiprávnej činnosti, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká j spoločnosťou odsudzovaná. Vzal na zreteľ tiež skutočnosť, že táto údajne protispoločenská činnosť musela nepochybne postihnúť aj všetkých členov navrhovateľovej najbližšej rodiny a za veľmi závažnú skutočnosť považoval, že k zásahu nedošlo v malom okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačných, širokej verejnosti určených informačných prostriedkov, v dôsledku ktorého bol zásah negatívneho pôsobenia predmetnej kauzy značný. Rovnako prihliadol aj na dĺžku trvania tohto zásahu, ktorý nebol uskutočnený jednorazovo, ale bol vykonaný postupne najprv cez tlačové médiá, neskôr cez televíziu a rozhlas a, ako aj vo forme tlačovej konferencie a na ohlas, ktorý výroky vyvolali u verejnosti. Mal za to, že vzhľadom na intenzitu zásahu, ako aj vzhľadom na spoločenské postavenie odporcu, ktorý bol v tom čase M. O. a na postavenie navrhovateľa ako riaditeľa štátneho orgánu, je možné usudzovať, že už len samotná existencia takéhoto zásahu spôsobila, že navrhovateľovi bola v značnej miere znížená dôstojnosť v spoločenských kruhoch, čo nepochybne musel aj subjektívne pociťovať. Zadosťučinenie len vo forme písomného ospravedlnenia nepovažoval za dostačujúce. Dospel tak k záveru, že navrhovateľovi prináleží nielen satisfakcia vo forme ospravedlnenia, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Návrhy účastníkov na doplnenie dokazovania, zo strany navrhovateľa návrh zadovážiť rozhodnutia o amnestiách, zo strany odporcu zabezpečiť výsluch svedkov A.. B., W.. Č., pripojením trestného spisu zamietol, majúc za to, že v spise založené dôkazy dostatočne preukazujú skutkový stav veci. V časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať s neoprávnených zásahov, najmä verejne nevyhlasovať a šíriť skutočnosti o jeho údajnom podiele na únose jeho syna do U., najmä vyslovovať presvedčenie, indície a tvrdenia, že navrhovateľ túto akciu viedol, má o nej vedomosť a priamo na nej sa ako riaditeľ O. podieľal, návrh zamietol s tým, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku, pričom k rozširovaniu tvrdenia odporcu o možnej účasti na zavlečení B. I. B.. Q. U. už došlo. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ mal úspech v 2/3-inách predmetu sporu. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne nesprávny zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že pokiaľ ktokoľvek z médií ho citoval, či už ako fyzickú osobu alebo M. U., vyslovoval vždy svoj osobný názor, že únos jeho syna zrealizovala a zosnovala vtedajšia O. pod vedením navrhovateľa Y. T., avšak za žurnalistické spracovanie jeho výrokov nemôže viesť zodpovednosť. Taktiež uviedol, že tento jeho názor mu nikto nevezme a je jeho osobnostným právom ako človeka, ktorému patrí prirodzené právo mať a hlásať vlastný názor, najmä keď sa opiera o fakty a skutočnosti, ktoré boli nesporne zistené a ustálené a jedine zásahom B. bolo zabránené v dôslednom vyšetrení a potrestaní všetkých zúčastnených, či už priamych páchateľov, organizátorov, pomocníkov či návodníkov a za dôsledok považoval, že navrhovateľ z obavy pred trestným stíhaním utiekol do zahraničia, odkiaľ bol na základe medzinárodného zatykača eskortovaný. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal dôkazmi a skutočnosťami, ktoré žiadali vykonať v záujme riadneho objasnenia veci, ktoré žiadal vykonať k okolnostiam únosu a ignoroval obsah vyšetrovacích spisov voči obvineným a stíhaným príslušníkom O. a ich výpovede ku skutku zavlečenia jeho syna. Za nesprávne považoval vykladanie teórie prezumpcie neviny, čo je výlučne trestnoprávny inštitút smerujúci výlučne v rámci trestného konania k ochrane potencionálne nevinného, ktorý v civilnom konaní neexistuje. Akékoľvek jeho výroky považoval za „slabý odvar“ toho, čo on sám priamo, či nepriamo spôsobil jeho synovi, jemu a ich rodine. Mal za to, že u navrhovateľa nikdy nemohlo prísť k „neoprávnenému zásahu“ do jeho osobnostných práv, pretože únos jeho syna, pre ktorý nebol trestne stíhaný iba vďaka B. amnestiám, nepatrí a nemôže nikdy patriť medzi „oprávnené a chránené záujmy“ navrhovateľa. Akýkoľvek hodnotiaci výrok v súvislosti s únosom a osobou navrhovateľa považoval v tomto smere za pravdivý, ktorý nemôže neoprávnene zasiahnuť navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľ ako verejný činiteľ - U. O. výlučne svojim „nemožným“ správaním a správaním jeho podriadených privodil, že vzniklo v širokej verejnosti veľmi silné podozrenie o jeho významnom podiele na trestnom čine, silné podozrenie z čoho vyvolával aj operovaním B. amnestiami, skrývaním sa a útekom do zahraničia, nevyužitím práva, aby sa vec v trestnom konaní riadne prejednala, osobnými útokmi na konajúceho prokurátora, vedením telefonických rozhovorov s obsahom ako bolo publikované v médiách. Svoje výroky považoval za oprávnenú kritiku a jeho presvedčenie, ktoré vyslovil pri legitímnom výkone jeho slobody prejavu a názorov, do ktorej jeho slobody prejavu garantovanej čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil jeho výroky ako fakty. Konštatoval, že jeho výroky svojim obsahom, formou ani spôsobom nemohli porušiť jeho právo na ochranu jeho osobnosti, nevybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, napadnuté výroky za v súlade s princípmi demokratickej spoločnosti s právom verejnosti byť informovaný o veciach verejného záujmu ako aj zabezpečovať zodpovedanie sa a transparentnosť verejných orgánov vrátane verejných činiteľov, ktorým navrhovateľ nesporne bol a v súvislosti s inkriminovaným skutkom sa hojne prezentoval v médiách aj so svojimi obhajcami. Považoval za absurdné požadovanie súdom prvého stupňa ako dôkazu pravdy rozhodnutia súdu v trestnom konaní a vzhľadom na judikatúru ESĽP mal za to, že otázka pravdivosti napadnutých jeho výrokov v konaní nie je podstatná, tieto výroky vyslovil na podklade faktov, ktoré v danom čase existovali. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi považoval za hraničiace so svojvôľou súdu prvého stupňa, keďže rozhodol, bez toho, aby dokazovanie zameral na údajné negatívne následky a mieru, akou mala byť zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti, čo navrhovateľ ani netvrdil a mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení neuviedol žiadne negatívne dôsledky v osobnostnej sfére navrhovateľa, spôsobené s jeho výrokmi. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa považoval za nepresvedčivé v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ vyjadrenie k odvolaniu odporcu ani odvolací návrh nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, aplikujúc na vec príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, z ktorého vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a niet k nemu v podstate ani nič viac dodať, pričom námietky odporcu v odvolaní, neboli dôvodné. Odvolací súd len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uvádza, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak , že zásah bol objektívne spôsobilý na vznik ujmy na právach chránených ustanovením §11 Obč. zák., pričom obidva predpoklady musia byť splnené. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do integrity osobnosti občana; ustanovenia § 11 a nasl. Obč. zák. ho totiž chráni proti rozširovaniu nepravdivých alebo jeho dôstojnosť, česť a vážnosť znižujúcich tvrdení. Neoprávneným zásahom je každé konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne alebo tlačou, rozhlasom, televíziou. Záleží tiež na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na ochranu občianskej cti následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia. Ak sa dostanú prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol pôvodca zásahu oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie. Preto, kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle. Ak je konkrétna fyzická osoba spájaná s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou, resp. osobou, ide o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že odporca svojimi výrokmi verejne prednesenými pred médiami z únosu svojho syna do cudziny obvinil navrhovateľa, pričom nešlo o hodnotiace úsudky ani o kritiku, ako uviedol, ale o skutkové tvrdenia, bez toho, aby bola preukázaná spojitosť navrhovateľa s týmto únosom alebo s osobami, ktoré únos zorganizovali alebo uskutočnili a ani doposiaľ nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ bol podieľal na spáchaní tohto trestného činu. Takéto konanie odporcu preto bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Odporca ani nepopieral a nepopiera vyslovenie predmetných výrokov a musel si byť plne vedomý následkov pre neho mu z toho vyplývajúcich. Odporca totiž navrhovateľa zo spáchania trestného činu nepriamo obvinil navyše v tom čase v postavení M. čo ho neoprávňovalo k takémuto konaniu, ani pokiaľ išlo o únos jeho syna. Aj v prípade, že by tvrdenia odporca boli v prípade zrušenia amnestií udelených v tejto kauze preukázané ako pravdivé, odporcu v čase vyhlásenia výrokov nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia, ktoré navrhovateľa s trestnou a nepreukázanou činnosťou spájali, pretože toto možno bez pochýb konštatovať len na základe výsledkov trestného konania. Výroky odporcu, ktoré použil vo svojich vyjadreniach o navrhovateľovi v médiách a na ním zvolanej tlačovej konferencii, jednoznačne poukazujú na to, že navrhovateľ nesie zodpovednosť za spáchanie trestného činu zavlečenia syna odporcu do cudziny. Tieto svoje vyjadrenia odporca nepopiera a aj v odvolaní uviedol, že jeho názor mu nikto nevezme a je jeho osobnostným právom ako človeka, ktorému patrí prirodzené právo mať a hlásať vlastný názor, najmä keď sa opiera o fakty a skutočnosti, ktoré boli nesporne zistené a ustálené, s čím sa nemožno stotožniť. Námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa nezaoberal dôkazmi a skutočnosťami, ktoré žiadal vykonať k okolnostiam únosu a že ignoroval obsah vyšetrovacích spisov, nebola dôvodná, nakoľko takéto dokazovanie týkajúce sa prešetrenia prípadu únosu jeho syna v tomto konaní nebolo možné vykonať. Nemožno sa stotožniť ani s názorom odporcu, že u navrhovateľa nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, pretože únos jeho syna, pre ktorý nebol trestne stíhaný len vďaka amnestiám nemôže patriť k oprávneným a chráneným záujmom, pokiaľ skutkové tvrdenie odporcu nemožno podložiť nepochybným dôkazom o tom, že navrhovateľ sa na predmetnej trestnej činnosti podieľal alebo mal spojenie s osobami, ktoré únos syna odporcu zorganizovali alebo uskutočnili. Naopak takéto skutkové tvrdenia treba považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Výroky odporcu nebolo možné považovať ani za oprávnenú kritiku, pretože oprávnená kritika by sa musela opierať o pravdivé skutočnosti a musela by byť primeraná obsahom a formou, čo v danom prípade nie je splnené. Nemožno sa stotožniť ani s názorom odporcu, že výroky vyslovil pri legitímnom výkone jeho slobody prejavu a názorov garantovanej mu čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a že otázka pravdivosti napadnutých jeho výrokov v konaní nie je podstatná, keďže výroky vyslovil na podklade existujúcich faktov, pretože k zásahu ním vyslovenými výrokmi došlo práve preto, že nebola preukázaná ich pravdivosť ani preukázané fakty, na ktoré sa odporca odvolával. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval nárok navrhovateľa na primeranú satisfakciu vo forme ním požadovaného ospravedlnenia, ako aj s jeho primeraným obsahom a tiež aj s jeho názorom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výškou. V danom prípade došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa verejnými výrokmi odporcu v médiách, tlačovej konferencii, ich verejnou publikáciou, z ktorého dôvodu išlo o zásah objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa v širokom okruhu verejnosti a v spoločnosti v značnej miere. Zvýšená intenzita zásahu spočíva aj v tom, že tieto výroky boli odporcom prezentované v čase, keď bol v postavení M. O., čo u mnohých občanov vyvolávalo presvedčenie o pravdivosti ním verejne vyjadrovaných skutkových tvrdení a čo zvyšovalo aj mieru zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Samotná medializácia nepreukázaných skutkových tvrdení zasiahla do cti, vážnosti a dôjstojnosti navrhovateľa v značnej miere, z ktorého dôvodu nebolo potrebné pre posúdenie jeho nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch bližšie skúmať ako sa prejavil neoprávnený zásah v jednotlivých oblastiach jeho života. Preto aj odvolací súd považoval morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia sa odporcu navrhovateľovi za nepostačujúcu a nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. za dôvodný. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.