Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/255/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895602 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1013895602.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľa: Nadácia Slovak Gold, IČO: 308 090 70, so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 3, zast. JUDr. Pavlom Malichom, advokátom v Bratislave, Dunajská 25, proti odporcovi: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, zast. DEDÁK & Partners, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, na odvolanie navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 22. marca 2012 č.k. 18Ct/13/2003-334 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach týkajúcich sa veci samej p o t v r d z u j e . V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť náhradu trov konania navrhovateľa vo výške 5.037,08 euro na účet advokáta JUDr. Pavla Malicha do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V napadnutej časti týkajúcej sa súdnopoplatkovej povinnosti navrhovateľa rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e . Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom uložil odporcovi povinnosť, aby z internetovej stránky www.sme.sk <http://www.sme.sk> odstránil článok zo dňa 11.1.2003 pod názvom „ Slovak Gold nad zlato“ od autora Z. Z. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, ďalej uložil odporcovi, aby uverejnil v denníku SME a na internetovej stránke www.sme.sk <http://www.sme.sk> a to na rovnakom mieste a písmom rovnakého formátu, ako bol uverejnený článok zo dňa 11.1.2003 pod názvom „ Slovak Gold nad zlato“ od autora Z. Z., ospravedlnenie nasledovného znenia: „OSPRAVEDLNENIE Nadácii Slovak Gold: Dňa 11.1.2003 sme v denníku SME uverejnili článok pod názvom „Slovak Gold nad zlato“ od autora Juraja Javorského. Článok obsahoval nepravdivé informácie, neprimerane ironizujúce a zosmiešňujúce názory a hodnotiace úsudky autora článku, ktoré sa dotkli a neoprávnene zasiahli do dobrej povesti a dobrého mena Nadácie Slovak Gold. Za uverejnenie nesprávnych a nepravdivých informácii, ktoré poškodili dobrú povesť a meno Nadácie Slovak Gold, a ktoré popreli jej verejnoprospešné určenie sa vydavateľ denníka SME - obchodná spoločnosť Petit Press, a.s. ospravedlňuje Nadácii Slovak Gold. Petit Press, a.s.“ a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu 16.596,95 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti ospravedlnenia všetkým čitateľom denníka SME a úroky z omeškania zamietol, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 6.014,25 eur, na účet JUDr. Pavla Malicha, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a napokon uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 563,50 eur na účet Okresného súdu Bratislava I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že v denníku Sme bol dňa 11.1.2003 uverejnený článok s názvom: Slovak Gold na zlato s textom: Dostať peniaze od štátu býva niekedy až príliš ľahké. Poznajú to napríklad dotovaní poľnohospodári alebo podvodníci s vrátkami dane z pridanej hodnoty. Posledný zaujímavý prípad je z tohto týždňa. O dva milióny zo štátnej kasy požiadala nadácia, ktorá rozdáva medaily. Nadácia Slovak Gold verí, že po dohode s ministerstvami poľnohospodárstva a hospodárstva jej štát prizná dva milióny korún za to, že bude "odborne hodnotiť nekvalitu výrobkov na domácom trhu". Nastavená dlaň vyzerá na prvý pohľad skromne, veď za takú záslužnú prácu nežiada veľa. Lenže pozornejší pohľad na argumentáciu nadácie prezradí, že jej ide o niečo iné, než o kvalitu tovarov, ktoré sa dostavajú k spotrebiteľom. Prezident Slovak Gold Z. N., zrejme v snahe zdôrazniť potrebu "hodnotenia nekvality", pripomenul, že na Slovensko sa z dovozu dostáva veľa nekvalitných a lacných tovarov, ktoré poškodzujú domácich výrobcov. To sú slová, ktoré posúvajú ambíciu nadácie kdesi na úroveň odháňača zlých zahraničných duchov, ktorí sem vozia jogurty, jablká alebo povedzme chemikálie. Spotrebiteľ sa v tejto argumentácii niekde stráca, ostatne ako vždy, keď sa hovorí na tému lacných, ale za to obľúbených a nakupovaných zahraničných tovarov. Slovak Gold už dlhé roky hodnotí výrobky, udeľuje zlaté medaily, vyhlasuje produkty roka. V zozname ocenených sa dá nájsť čokoľvek - od plemenných zvierat, cez volkswageny, personálne poradenstvo až po kuracie vnútornosti. Nemusíme sa zamýšľať nad kvalitou hodnotiteľov a spôsobom výberu hodnotených tovarov - nerobí sa to z našich peňazí a keď chcú dať zlatú medailu povedzme nebankovému subjektu, môžeme si ich názor osvojiť alebo sa na ňom zasmiať. Štátne peniaze by Slovak Gold dostali z ríše dobrovoľnosti do skupiny oficiálnych inštitúcii, ktoré sa oplatí pozorovať a kontrolovať. Lenže na hodnotenie kvality tovarov, vrátane dovezených, si už platíme Slovenskú obchodnú inšpekciu, potravinársku či veterinárnu kontrolu alebo štátne skúšobne. Skutočne, už chýba len organizácia, ktorý by za štátne peniaze trochu pomohla spriazneným slovenským výrobcom zastaviť konkurenciu zvonku. Z. Z.. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 09.04.2009 č.k. 18Ct/13/2003-195 návrh navrhovateľa zamietol. Mal za to, že článok je potrebné hodnotiť komplexne a nie vytrhávať z kontextu a najmä je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce. Nemožno priznať právo na ochranu dobrej povesti navrhovateľovi, ktorý mal v úmysle konať (a už aj v minulosti konal - čo síce nie je predmetom konania ) protizákonne, ale aj v rozpore s ním samým tvrdeným právnym titulom na poskytnutie finančných prostriedkov z rozpočtu štátu t.j. zák.č. 231/1999 Z.z., 240/1998 Z.z., 40/1994 Z.z., - čl. 1 spisu). Podľa názoru súdu prvého stupňa publikácia týchto skutočnosti je len potrebnou kritikou a oprávneným zásahom proti uvažovanému, plánovanému konaniu navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by predpokladané finančné prostriedky vo výške 2.000.000,-Sk, ktoré plánoval čerpať zo štátneho rozpočtu (ale aj finančné prostriedky, ktoré už čerpal v máji 2002) mali byť čerpané v súlade so zákonom. Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa uznesením zo dňa 21.06.2011 č.k. 5Co/406/2010-266 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 18Ct/13/2003-195 a vyslovil právny názor že v prejednávanej veci sa nejednalo o oprávnenú kritiku. Miera zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolnosti považované za urážlivé, bola autorom článku jednoznačne prekročená, jednoznačne vybočovala z medzí nutných na dosiahnutie cieľa pravdivo informovať verejnosť o spoločenských javoch. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania konštatoval, že kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale aj potrebná. Iné je však posúdenie toho, či v konkrétnej veci ide o kritiku, alebo či skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať. Treba zároveň uviesť, že v rámci kritiky podľa okolnosti a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť učitú mieru zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolnosti považované za urážlivé. Táto miera bola autorom článku jednoznačne prekročená, jednoznačne vybočovala z medzi nutných na dosiahnutie cieľa - pravdivo informovať verejnosť o spoločenských javoch a tak ako to potvrdil aj sám odporca, článok mal ironický podtón, je polemizujúci, avšak aj dehonestoval a ironizoval nielen proces poskytovania štátnych prostriedkov, ale ja bežnú činnosť navrhovateľa. Motívom autora bola snaha o očiernenie, zneváženie a zosmiešnenie postavenia a činnosti navrhovateľa v celospoločenskom ponímaní prostredníctvom celosvetového a mienkotvorného média a hodnotiac predmetný článok komplexne a nie vytrhnutý z kontextu je nutné konštatovať, že sa jednoznačne nejednalo o oprávnenú kritiku zo strany autora článku, ale o neoprávnený zásah, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť práve v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Výpoveďou svedka F.. M.J. F. bolo preukázané, že nadácia pred uverejnením článku bola veľmi vysoko hodnotená vo verejnosti, z hľadiska odborného prístupu, kvalifikovaných posudkov a všeobecnej serióznosti. Po uverejnení článku nadácia Slovak Gold značne utrpela ujmu, že menej inštitúcii sa prihlasovalo do súťaže o získanie hodnotenia Slovak Gold a výrazne menej bolo prihlášok na udelenie ocenenia Slovak. Výpoveďou svedka Y. bolo preukázané, že článok mal vplyv najmä na potenciálnych záujemcov nadácie, ktorý neprišli do ich kontaktu a nepoznali systém práce u navrhovateľa, nemali vlastnú skúsenosť. Tí, ktorí mali, tak vedeli, že je to seriózna záležitosť, nie formálna. Tí, ktorí neprišli do kontaktu so systémom, ktorí sa neuchádzali o značku, tak mohli nadobudnúť dojem, že nadácia len rozdáva medaily bez systému, že hodnotí všetko od výmyslu sveta jednoduchým spôsobom, bez nejakých pravidiel a tak isto, že je neserióznou inštitúciou. Iný dôvod dramatického poklesu prihlášok, ako bol predmetný dehonestujúci článok nevidel, lebo v roku 2002-2003 nebol hospodársky ani iný dôvod, nebola kríza, vláda bola stabilná, hospodárske reformy napredovali, ekonomika bola naštartovaná. V rokoch 2000 až 2002, teda pred uverejnením článku počet prihlášok sa pohyboval od 44 do 52 (čl. 62) a po uverejnení článku po 11.1.2003 až roku 2005 klesol počet prihlášok na 35 až 29, čím klesol príjem navrhovateľa. Toto tvrdenie navrhovateľa bolo preukázané aj Knihou prihlášok. Svedok V. K. videl kauzálnu súvislosť článku s poklesom prihlášok. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je poškodenie povesti navrhovateľa v značnej miere. Toto výrazne poškodenie povesti navrhovateľa sa prejavilo aj reakciami Doc. F.. M. F., PhD, K. V., F.. V. K., Technického skúšobného ústavu Piešťany, š.p., Way Industry, a.s. Krupina, Ing. K. E. (čl. 63-68) adresovanými denníku SME. Predmetným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti navrhovateľa a tento bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do zákonom chránených práv navrhovateľa. Vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo ale tiež na dĺžku trvania neoprávneného zásahu, na rozsah neoprávneného zásahu, podľa názoru súdu výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je primeraná. Navyše, na preukazovanie primeranej výšky nemajetkovej ujmy podľa rozhodnutí Európskeho súdu ale aj judikatúry Najvyššieho súdu SR nie sú potrebné svedecké výpovede, lebo vzniká už samotným porušením práva na ochranu dobrej povesti. Súd prvého stupňa návrh v časti ospravedlnenia všetkým čitateľom denníka SME zamietol, nakoľko títo nie sú vo veci aktívne legitimovaní, nie sú účastníkmi konania na strane navrhovateľa. Taktiež zamietol žalobný návrh o priznanie úrokov z omeškania, nakoľko nebolo isté, či vôbec bude odporca povinný zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie. Ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považuje úroky z omeškania za príslušenstvo pohľadávky. Keďže predmetná pohľadávka nemohla v tomto (dosiaľ právoplatne neskončenom) súdnom konaní ešte vzniknúť, bolo potrebné žalobný návrh v časti úrokov z omeškania zamietnuť ako nedôvodný. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu. Navrhovateľ bol v konaní plne úspešný, preto súd navrhovateľovi priznal náhradu trov konania spočívajúcu náhrade za súdny poplatok za žalobný návrh 27.000,-Sk a za odvolanie 563,50 eur, ako aj v trovách právneho zastúpenia vo výške 4.554,52 eur. Súd nepriznal odmenu za žiadanú účasť na pojednávaní dňa 26.12.2008, nakoľko ten deň pojednávanie nebolo vytýčené, pojednávanie zo dňa 27.11.2008 bolo odročené až na 26.2.2009 (číslo listu. 117). Taktiež nepriznal DPH vo výške 20% za všetky úkony, nakoľko do 31.12.2010 bola DPH 19%. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ i odporca. Navrhovateľ napadol rozsudok prvostupňového súdu v časti, ktorou bol návrh navrhovateľa, požadujúci priznanie úrokov z omeškania, zamietnutý. Argumentoval ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka (O.z.), v zmysle ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Navrhovateľ výzvou zo dňa 17.3.2003 oznámil odporcovi, že údaje o navrhovateľovi, zverejnené v predmetnom článku, sú nepravdivé, navrhovateľa znevažujúce, vyzval okrem iného odporcu aj o poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peniazoch v rozsahu 500.000 Sk, a to v lehote do 30.3.2003. Keďže k plneniu zo strany odporcu nedošlo, dostal sa v zmysle ustanovenia § 517 ods. 1 O.z. do omeškania, navrhovateľovi preto patrí právo požadovať od odporcu popri plnení aj úroky z omeškania. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zmenil a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 16.596,95 euro od 31.3.2003 do zaplatenia, a to do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ odvolaním napadol i výrok rozsudku prvostupňového súdu o súdnopoplatkovej povinnosti, uloženej navrhovateľovi. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého od súdneho poplatku sú okrem iných oslobodené i nadácie. Navrhol preto napadnutý výrok rozsudku prvostupňového súdu, týkajúci sa súdnopoplatkovej povinnosti, ako nedôvodný zrušiť. Odporca vo svojom odvolaní, smerujúcom voči návrhu vyhovujúcim výrokom rozsudku prvostupňového súdu, namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav veci, čím bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa, takisto neboli splnené podmienky na zásah do slobody prejavu odporcu v podobe uloženia povinnosti ospravedlnenia, odstránenia článku a náhrady nemajetkovej ujmy. V odôvodnení rozsudku podľa neho úplne alebo čiastočne absentujú dôvody rozhodnutia, právne závery súdu sú v nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenie bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Z rozsudku nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že navrhovateľ utrpel v dôsledku článku značnú ujmu, odkiaľ zistil, že motívom článku bolo očierniť či znevážiť navrhovateľa. Súd sa vôbec nezaoberal teóriou proporcionality a neskúmal stret dvoch práv, teda právo navrhovateľa na ochranu dobrej povesti a právo odporcu na slobodu prejavu. Namietal, že by snahou autora pri písaní článku bola snaha o očiernenie, zneváženie a zosmiešnenie postavenia a činnosti navrhovateľa. Autor napísal pre odporcu stovky článkov, hodnotiacich aktuálne udalosti verejného života zo svojho pohľadu. Je absurdné považovať pravidelne píšuceho novinára za osobu motivovanú znevážiť nadáciu, o ktorej napísal jeden článok. Článok bol zverejnený na šiestej strane denníka, išlo o subjektívny komentár a nie o spravodajstvo, teda diskusný príspevok k téme, či súkromná právnická osoba má od štátu dostať príspevok na činnosť, ktorú pre štát vykonávajú iné štátne orgány. Za nebezpečné v demokratickej spoločnosti považoval odporca, aby sa sankcionovalo prezentovanie vlastného názoru na projekt navrhovateľa. Vyjadrovací štýl autora mohol byť ironický, kritický, nesúhlasný a negatívny, je však realizáciou slobody prejavu autora ako i odporcu prezentovať verejne svoj nesúhlasný názor, ktorý sa navrhovateľovi páčiť nemusí, avšak musí akceptovať a tolerovať iný názor, respektíve kritiku, keď jej predmetom je spôsob nakladania s prostriedkami z verejných zdrojov. Taktiež z predloženého zoznamu prihlášok o certifikát Slovak Gold za obdobie roku 2000 až 2007 je zrejmé, že pokles prihlášok bol kontinuálny od roku 2001 a ustálil sa až v roku 2007. Obdobný pokles prihlášok, aký zaznamenáva navrhovateľ v roku 2004, bol zaznamenaný aj rok pred tým. Vplyv článku na pokles prihlášok nebol v konaní žiadnym spôsobom preukázaný a podľa odporcu ani neexistuje. Žiaden dôkaz nepotvrdil, že kvôli článku potenciálny prihlasovateľ takúto prihlášku u navrhovateľa nepodal. Ak navrhovateľ v konaní opakovane zdôrazňoval, že následkom článku utrpel škodu v podobe znížených príjmov z prihlasovacích poplatkov, odporca poukázal na to, že predmetom konania nie je náhrada škody navrhovateľa, ale zásah do jeho dobrej povesti. Funkcia zadosťučinenia je primárne satisfakčná, nie kompenzačná. Ak by aj súd dospel k záveru o vzniku škody na strane navrhovateľa, nezakladá to bez ďalšieho splnenie podmienok na priznanie zadosťučinenia podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd mal z výpovedí svedkov preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti navrhovateľa. Všetci svedkovia však vo svojich výpovediach potvrdili, že nepoznajú nikoho, kto by zmenil názor na navrhovateľa po uverejnení článku, respektíve si ho prestal vážiť. Svedok Tarasovič konštatujúci, že článok mal vplyv na potenciálnych záujemcov o certifikáty navrhovateľa, vyjadril len svoje hypotetické úvahy. V celom konaní teda nebola preukázaná existencia jediného potenciálneho záujemcu, ktorý by bol od podania prihlášky pre udelenie certifikátu upustil, ani z výpovedí svedkov nebolo preukázané zhoršenie dobrej povesti navrhovateľa v dôsledku článku resp. jeho negatívne vnímanie spoločnosti. Odporca bol toho názoru, že súd prvého stupňa v rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne právne kvalifikoval článok a kritiku navrhovateľa v ňom obsiahnutú ako neprimeranú a neoprávnene zasahujúcu do práv navrhovateľa. Aj v prípade, ak by k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu dobrej povesti skutočne došlo, súd podľa odvolateľa priznal navrhovateľovi neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy. V ďalšom poukázal na slobodu prejavu, ktorá sa musí vzťahovať i na príspevky zosmiešňujúce či útočné, taktiež pri téme nakladania s prostriedkami z verejného rozpočtu je hranica prijateľnej kritiky rozšírená, vzhľadom na tému verejného záujmu. V danom prípade nevyhnutnosť zásahu do slobody tlače garantovanej odporcovi článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky ako i článkom 10 dohovoru nebola preukázaná a takáto nevyhnutnosť ani neexistuje. Odporca mal za to, že v konaní pred prvostupňovým súdom sa nepotvrdilo, že údajná ujma navrhovateľa bola spôsobená práve zmieneným článkom. Pokiaľ súd konštatoval, že preukazovanie primeranej výšky nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať svedeckými výpoveďami, lebo nárok vzniká už samotným porušením práva na ochranu dobrej povesti, poukázal odporca na to, že dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva na navrhovateľovi. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné priznať len na základe údajnej spôsobilosti článku zasiahnuť do dobrej povesti, bez skúmania splnenia ďalších predpokladov na priznanie materiálnej satisfakcie. Napokon odporca odvolaním napadol i výrok o náhrade trov konania, kde namietal nedôvodné priznanie odmeny advokátovi za viaceré úkony právnej služby, zmätočné priznanie odmeny i za zastúpenie na pojednávaní, ktoré sa nekonalo. Poukázal na skutočnosť, že od 1.6.2009 je účinné ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti podľa občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Odporca bol toho názoru, že v predmetnom spore sa má od 1.6.2009 aplikovať toto ustanovenie. Zo všetkých vyššie uvedený dôvodov navrhol odporca ním napadnuté výroky rozsudku prvostupňového súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, a odporcovi priznať náhradu trov celého konania. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu sa podrobne vyjadril k jednotlivým odvolacím dôvodom, zaujal názor, že rozsudok, ktorým súd skonštatoval, že k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti navrhovateľa zo strany odporcu došlo, za ktorý neoprávnený zásah priznal navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a zároveň uložil odporcovi odstrániť článok z webovej stránky a uverejniť ospravedlnenie, je po takmer desiatich rokoch, ktoré uplynuli odo dňa vykonania zásahu do práva navrhovateľa, primeraný. Navrhol preto rozsudok prvostupňového súdu v odporcom napadnutých častiach potvrdiť, vo zvyšku rozhodnúť v zmysle jeho odvolania. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázal na to, že súd uložil (neprávoplatne) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorým výrokom bol súdnym rozhodnutím určený čas plnenia. Rovnako však právny názor o nenárokovateľnosti úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy zaujal i navrhovateľ v samotnej žalobe, v ktorej petite žiadal zaplatenie úroku z omeškania až od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia náhrady, nie odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie, teda od 31.3.2003. Navrhol preto potvrdenie navrhovateľom napadnutej časti rozsudku, týkajúcej sa úroku z omeškania, z hľadiska jeho vecnej správnosti. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozsahu jeho napadnutých výrokov (mimo výroku o náhrade trov konania a súdnopoplatkovej povinnosti) vecne správny, čo viedlo odvolací súd k jeho potvrdeniu v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 O.z. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Odvolací súd súhlasí s odporcom v tom, že pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory na pôsobenie právnickej osoby, v kontraktoch resp. vzťahoch so štátom. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač prispievajúca k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. V danom prípade však nemožno ponechať bez povšimnutia právny názor vyslovený odvolacím súdom v skoršom uznesení zo dňa 21.06.2011 č.k. 5Co/406/2010-266, v zmysle § 226 O.s.p. záväzný pre súd prvého stupňa, podľa ktorého: „Z tohto pohľadu je potom potrebné posudzovať predmetný článok či mohol zasiahnuť do dobrej povesti navrhovateľa, a teda či išlo v ňom o kritiku oprávnenú alebo neoprávnenú. Nemožno prisvedčiť potom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nemohol požívať zákonnú ochranu dobrej povesti, pretože tá je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce a článok také prejavy neobsahoval. Taktiež, že nemožno priznať právo na ochranu dobrej povesti navrhovateľovi, keďže mal v úmysle konať (a už aj v minulosti konal - čo síce nie je predmetom konania) protizákonne, ale aj v rozpore s ním samým tvrdeným právnym titulom na poskytnutie finančných prostriedkov z rozpočtu štátu t.j. zák.č. 231/1999 Z.z., 240/1998 Z.z., 40/1994 Z.z.,). Publikácia skutočnosti ktoré boli obsahom článku je len potrebnou kritikou a oprávneným zásahom proti uvažovanému, plánovanému konaniu navrhovateľa vzhľadom na to, že predpokladané finančné prostriedky vo výške 2.000.000,-Sk, ktoré plánoval čerpať zo štátneho rozpočtu (ale aj finančné prostriedky, ktoré už čerpal v máji 2002) nemali byť čerpané v súlade so zákonom. Odvolací súd konštatuje, že naopak to, že finančné prostriedky by boli čerpané protizákonne nebolo preukázané a ich eventuálnym čerpaním by sa skutočne len napĺňal účel nadácie a verejnoprospešný cieľ. Poskytnutie prostriedkov v minulosti vo výške 476.000,- Sk, nemá s týmto prípadom nič spoločné, nemá ani žiaden súvis s predmetným článkom. Celkovo posudzujúc článok ako celok zohľadňujúc, že kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale aj potrebná, je nutné absolvovať posúdenie toho, či v konkrétnej veci ide o kritiku, alebo či skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať konštatuje, že sa nemohlo jednať o kritiku oprávnenú. Treba pripustiť, že v rámci kritiky podľa okolnosti a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolnosti považované za urážlivé. Táto miera však bola jednoznačne autorom článku prekročená, jednoznačne vybočovala z medzí nutných na dosiahnutie a cieľa -pravdivo informovať verejnosť o spoločenských javoch, a tak ako potvrdil aj sám odporca, článok mal ironický podtón, je polemizujúci, avšak aj dehonestoval a ironizoval nielen proces poskytovania štátnych prostriedkov, ale aj bežnú činnosť navrhovateľa. Motívom autora bola snaha o očiernenie, zneváženie a zosmiešnenie postavenia a činnosti navrhovateľa v celospoločenskom ponímaní prostredníctvom celosvetového a mienkotvorného média a hodnotiac predmetný článok komplexne a nie vytrhnuto z kontextu je nutné konštatovať, že sa jednoznačne nejednalo o oprávnenú kritiku zo strany autora článku ale o neoprávnený zásah, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť práve tak ako to posudzoval súd prvého stupňa v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný, aj keď záver súdu prvého stupňa správny nebol.“ Vyššie uvedené vzal napokon do úvahy i súd prvého stupňa, ktorý pri rozhodovaní prihliadal i na argumenty odporcu, ako aj ním avizovanú teóriu proporcionality a stretu dvoch práv, pričom konštatoval, že v predmetnej veci už nemožno hovoriť o prípustnej miere kritiky, ale táto miera bola podľa jeho názoru prekročená. Nemožno tiež súhlasiť s názorom odporcu, že článok predstavoval len subjektívny postoj autora, ktorý použil v článku len oprávnenú kritiku. V zmysle ustálenej judikatúry je kritika oprávnená vtedy, ak ide o kritiku vecnú, opierajúcu sa o pravdivé skutočnosti a závery, a ak je primeraná formou aj obsahom, v opačnom prípade ide o neoprávnený zásah. Autor článku neuviedol taký opis skutkového deja, aby si nezaujatý čitateľ mohol objektívne vytvoriť vlastný názor na prezentovanú problematiku. V priebehu konania bolo preukázané, že ani sám autor článku nemal dostatok informácií o prezentovanej problematike, na tlačovej konferencii, kde bol prezentovaný projekt navrhovateľa, sa autor nezúčastnil a ani nepožiadal navrhovateľa o poskytnutie informácií. Autor sa o projekte navrhovateľa dozvedel z médií, disponoval teda len sprostredkovanými a povrchnými informáciami, na základe ktorých sám nemohol poskytnúť dostatočne objektívny opis skutkového deja. Z uvedeného je zrejmé, že článok obsahuje neoprávnenú, neopodstatnenú a nekompetentnú kritiku a teda uverejnením článku došlo k zásahu do dobrej povesti a dobrého mena navrhovateľa. Napadnutým rozsudkom rovnako nebolo porušené právo autora, respektíve odporcu na slobodu prejavu, naopak tým, že článok bol napísaný bez snahy využiť dostupné informácie, len vyslovene na základe subjektívnych úsudkov, kedy sú v článku obsiahnuté negatívne, expresívne a zosmiešňujúce výrazy a prirovnania na adresu navrhovateľa, bolo neoprávneným spôsobom zasiahnuté do dobrej povesti navrhovateľa. Pokiaľ odporca spochybňoval, že po zverejnení článku došlo k zníženiu počtu prihlášok u navrhovateľa práve v súvislosti so zverejnením predmetného článku, z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi resp. aj svedeckými výpoveďami bolo preukázané že počet prihlášok sa znížil aj v inkriminovanom čase, po zverejnení článku. Je pravdou, že v konaní nebola preukázaná existencia takéhoto potenciálneho záujemcu o udelenie značky Slovak Gold, ktorý by od podania prihlášky upustil. Podľa názoru odvolacieho súdu však takýto dôkaz nemožno požadovať od navrhovateľa, keď tento prichádzal do kontaktu len s tými, ktorí sa do systému prihlásili. V každom prípade však po zverejnení článku došlo k poklesu podaných prihlášok v rozsahu 33 % v porovnaní z predchádzajúcim obdobím troch rokov. Tiež nemožno súhlasiť s tým, že priznaním primeraného finančného zadosťučinenia súd v danom prípade nahrádzal náhradu škody vzniknutej navrhovateľovi. Súd vo svojom rozsudku odôvodnil výšku priznaného finančného zadosťučinenia tým, že s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj dĺžku trvania neoprávneného zásahu a na jeho rozsah, je výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy primeraná. Rovnako sa nebolo možné stotožniť s názorom odporcu, že kritika a ironizovanie v predmetnom článku nevybočilo z medzí prípustnej kritiky, že podklad kritiky bol pravdivý a hodnotiace úsudky neboli neprimerané. Článok totiž ironickým spôsobom hodnotí a dotýka sa celkového pôsobenia činnosti navrhovateľa, nielen konkrétneho pripravovaného projektu. Hodnotí mnohoročnú činnosť navrhovateľa ironizujúcim a zosmiešňujúcim spôsobom, čím nebolo zasiahnuté len do dobrého mena a dobrej povesti navrhovateľa, článok sa priamo dotkol aj všetkých subjektov, ktorých produkty boli na základe certifikačného procesu navrhovateľom ocenené, všetkých odborníkov, ktorí sa v hodnotiacich komisiách zúčastňovali na hodnotení produktov. Dopad zásahu bol o to markantnejší, že bol zverejnený tlačou, v jednom z najpredávanejších denníkov, a prostredníctvom internetu dostupný veľkému množstvu osôb. So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého stupňa svojim postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom, pričom odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom ( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Ohľadom odvolania navrhovateľa, smerujúceho proti návrh zamietajúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento nepriznal popri priznaní primeraného zadosťučinenia v peniazoch i úrok z omeškania, poukazuje odvolací súd na ust. § 121 ods. 3 O.z., v zmysle ktorého úroky z omeškania sú považované za príslušenstvo žalovanej pohľadávky. Keďže pohľadávka na primerané zadosťučinenie v peniazoch nemohla v dosiaľ právoplatne neskončenom súdnom konaní ešte vzniknúť, nemožno odporcovi ukladať povinnosť na zaplatenie úrokov z omeškania. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach, týkajúcich sa veci samej, potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., z hľadiska vecnej správnosti výrokov rozsudku. Odporca podal odvolanie i proti výroku o trovách konania s tým, že priznanie náhrady trov konania sa vzťahuje len na účelné uplatňovanie práva, za ktoré úkony nemožno považovať čiastočné späťvzatie návrhu z 9.12.2008, rovnako návrh na opravu zápisnice, v ktorom prípade ide o chybu súdu, kedy nie je dôvodné ani spravodlivé, aby takýto úkon navrhovateľa mal nahradiť odporca. Taktiež rozporoval priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za pojednávanie konané pred prvostupňovým súdom dňa 27.11.2008, ktoré bolo odročené, v ktorom prípade náhrada trov priznaná byť nemala. Za úkony právnej služby realizované advokátom počnúc od 1. 6. 2009 navrhol aplikovať ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky 655/2004 Z.z., teda náhradu vo výške 91,29 euro. Podľa § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Z vyššie uvedenej formulácie vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov je zrejmé, že úprava obsiahnutá v § 10 ods. 8 sa vzťahuje výlučne na konania tam vymenované. Konanie v predmetnej veci je konaním o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 16.596,95 eur, nejedná sa teda o žiaden z vymenovaných prípadov konania uvedeného v § 10 ods. 8 vyhlášky, táto právna úprava sa preto nemôže na predmetné konanie vzťahovať. Prvostupňový súd však skutočne pochybil pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby - čiastočné späťvzatie návrhu z 9.12.2008, nevyvolané správaním odporcu (172,32 euro + režijný paušál a DPH), rovnako návrh na opravu zápisnice z 8.10.2011 (160,17 euro + režijný paušál a DPH), v ktorom prípade ide o pochybenie súdu, kedy nie je dôvodné ani spravodlivé, aby takýto úkon navrhovateľa mal nahradiť odporca. Tiež nedôvodné bolo priznanie náhrady trov navrhovateľovi predstavujúcich súdny poplatok za odvolanie, ktorý navrhovateľ neplatil a ani platiť povinný nebol (563,50 euro). Pojednávanie konané pred prvostupňovým súdom dňa 27.11.2008 riadne prebehlo a následne došlo k jeho odročeniu, advokátovi odmena za takýto riadne vykonaný úkon právnej služby patrí. Z vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania zmeniť (§ 220 O.s.p.) a priznať v konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania zníženú o sumu 977,17 euro (563,50 euro SP, 172,32 euro + 6,31 euro RP + 33,94 euro DPH, 160,17 euro + 7,41 euro RP + 33,52 euro DPH), teda v celkovej výške 5.037,08 euro. V napadnutej časti týkajúcej sa súdnopoplatkovej povinnosti navrhovateľa odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p., keď navrhovateľ bol v konaní oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nebol tak dôvod pre uloženie takejto povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, pretože trovy odvolacieho konania v lehote vyplývajúcej z ust. § 151 ods. 1 O.s.p. od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil, v ktorom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.