Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/133/2024 z 18. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Co/133/2024 1516209371 18. 03. 2026 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2026:1516209371.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v spore žalobkyne: K.. I. A. (predtým S.), nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXB, G., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s.r.o., IČO: 36 757 276, so sídlom Lehotského 4, Bratislava proti žalovanému: Dental Centrum Dobeš, s.r.o., IČO: 36 768 626, so sídlom Svébska 20, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária ELBA, s.r.o., IČO: 35 969 458, so sídlom Čachtická 13, Bratislava, , za účasti intervenientov strane žalovaného: 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom, Bratislava, 2/ UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 49 240 480, so sídlom Evropská 810/136, Praha, Česká republika, zapísaný v obchodnom registri Mestského súdu v Prahe, odd.: B, vložka č. 2012, konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky v Slovenskej republike: UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 53 812 948, so sídlom Krasovského 3986/15, Bratislava, o zaplatenie náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, škodu a nemajetkovú ujmu, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11. januára 2024 č. k. B5-50C/193/2016-1091, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11. januára 2024, č. k. B5-50C/193/2016-1091, v napadnutých výrokoch II., IV., V. p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11. januára 2024, č. k. B5-50C/193/2016-1091, v napadnutom výroku III. o trovách konania m e n í tak, že žalobkyňa m á nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 12,6 %. III. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % . odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 11. januára 2024, č. k. B5-50C/193/2016-1091 v prvom výroku žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady za bolesť sumu vo výške 13.908,30 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9.921,60 eur, náhradu majetkovej škody vo výške 1.763,28 eur, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Druhým výrokom v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Tretím výrokom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Štvrtým výrokom žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu v rozsahu 50 % štátom vynaložených trov konania. A piatym výrokom žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu v rozsahu 50 % štátom vynaložených trov konania. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.06.2016, po zmene žaloby zo dňa 10.04.2017 a dňa 07.01.2019 domáhala, aby súd žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť jej náhradu za bolesť vo výške 15.381,60 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške stanovenej znaleckým posudkom na základe súdom nariadeného znaleckého dokazovania,

náhradu majetkovej škody vo výške 6.550,53 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 170.000,00 eur a zároveň priznal žalobkyni voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že dňa 03.11.2014 o 09:00 hod. sa zúčastnila na preventívnej prehliadke u žalovaného Dental Centrum Dobeš, s.r.o., so sídlom Svébska 20, 851 10 Bratislava, IČO: 37 768 626, ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti u svojho stomatológa S.. O. E. na ulici J. č. X v G.. V predmetnej stomatologickej ambulancii žalovaného bolo zo strany S.. O. E. podané žalobkyni lokálne anestetikum vo forme želé s názvom ,,NUPERCAINOVÉ ŽELÉ“, ktoré bolo žalobkyni podané perorálne a muselo sa vycmúľať a následne malo dôjsť k umŕtveniu ústnej dutiny u žalobkyne. Žalobkyňa približne po 3-5 minútach po podaní želé zo strany žalovaného, resp. S.. O. E., začala pociťovať tŕpnutie ústnej dutiny a začala kašlať. Žalobkynin kašeľ sa natoľko vystupňoval, že k žiadnemu zákroku zo strany žalovaného, resp. S.. O. E. nedošlo. Žalobkyňa bola po ďalších 5 minútach vyprevadená zo strany S.. O. E. do čakárne žalovaného a po ďalších 5 minútach bola poslaná zo strany žalovaného mimo čakárne žalovaného von zo zdravotníckeho zariadenia žalovaného. Manžel viezol žalobkyňu domov od žalovaného, pričom počas cesty domov mala žalobkyňa problém s artikuláciou a pôsobila akoby opito. Po 10 minútach a po príchode domov, manžel žalobkyne opätovne niekoľkokrát telefonoval S.. O. E. s tým, že správanie žalobkyne je po požití želé výrazne zvláštne a či je takéto správanie prirodzené. S.. O. E. uviedol, že by nemalo ísť o nič mimoriadne v prípade aktuálneho stavu žalobkyne s tým, že predmetné stavy by mali odznieť prirodzenou cestou po spánku. Napriek tvrdeniam žalovaného, manžel žalobkyne zatelefonoval na tiesňovú linku č. 112 a žiadal pre žalobkyňu rýchlu zdravotnú pomoc prostredníctvom záchrannej zdravotnej služby SR. Zdravotný stav žalobkyne bol poskytovateľom rýchlej zdravotnej pomoci (zdravotný personál) vyhodnotený ako kritický a žiadali okamžitý príchod poskytovateľa rýchlej lekárskej pomoci (lekára), ktorá prišla domov k žalobkyni približne po 20 minútach. Poskytovateľ rýchlej lekárskej pomoci nariadil urgentný prevoz na I. Kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny X. a W. v G. - V.. Počas prevozu žalobkyne u nej nastala zástava dýchania a následne zástava srdca. Nasledovala kardiopulmonálna resuscitácia žalobkyne, ktorá trvala celkovo 41 minút - 2 minúty v rámci rýchlej lekárskej pomoci a 39 minút v rámci I. Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny X. a W. v G. - V.. Následne bola v bezvedomí hospitalizovaná na I. Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny X. a W. v G. - V., kde bola v kritickom stave uvedená do umelého spánku. Dňa 10.11.2014 bola žalobkyňa prevezená na jednotku intenzívnej starostlivosti V. internej kliniky W. V.. V prepúšťacej správe W. V. zo dňa 14.11.2014 kardiológ W. V. v diagnostickom závere z neznámych dôvodov uvádza Brugadov syndróm u žalobkyne. Dňa 14.11.2014 bola žalobkyňa prevezená do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a.s. v G. - H., kde dňa 18.11.2014 musela podstúpiť operáciu - implantáciu kardiodefibrilátora, nakoľko u nej po podaní želé došlo k zástave srdca na 41 minút a mal u nej údajne byť zistený Brugadov syndróm. Celková hospitalizácia žalobkyne v J. trvala do 19.11.2014. V J. bolo žalobkyni oznámené, že je nepravdepodobné, že by už niekedy v budúcnosti nemusela používať implantovaný kardiodefibrilátor, a že by jej bol v budúcnosti vyoperovaný. Celková dĺžka práceneschopnosti žalobkyne bola niekoľko mesiacov, a to od dňa 03.11.2014 do 23.04.2015 (172 dní). Na základe podnetu žalovaného zo dňa 07.11.2014 Štátny ústav pre kontrolu liečiv, H. XX, XXX XX G. (ďalej len „ŠÚKL“), preveril hromadne pripravený liek ,,NUPERCAINOVÉ ŽELÉ“ z dôvodu podozrenia na nežiadúci účinok. Vo svojej odpovedi zo dňa 03.12.2014 ŠÚKL uviedol, že: ,,Liek NUPERCAINOVÉ ŽELÉ s obsahom liečiva cinchocaini hydrochloridum pripravila X. I., L. XX, XXX XX G.. Liek bol pripravený dňa 03.09.2014 na základe objednávky stomatologického zariadenia Dental Centrum Dobeš, s.r.o., Svébska 20, 851 10 Bratislava (žalovaný). Na základe analýzy obsahu liečiva metódou HPLC aj metódou potenciometrickej tirácie v laboratóriách ŠÚKL bolo zistené, že odobratý liek NUPERCAINOVÉ ŽELÉ zo zdravotníckeho zariadenia Dental Centrum Dobeš, s.r.o. (žalovaný) mal obsahovať 10 mg liečiva cinchocaini hydrochlodridum na 1 ks želé, avšak v skutočnosti obsahoval významné prekročenie tohto obsahu liečiva.“ 3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2016 uviedol, že po vykonaní preventívnej prehliadky boli u žalobkyne zistené dve kariézne lézie, ktoré si vyžadovali ošetrenie. Žalobkyňa bola pacientom so silným dávivým reflexom a značným odporom k ošetrovaniu zubov, ktorý sa prejavoval stresovými prejavmi a nervozitou pacienta. Žalobkyňa oslovila S.. O. E., či neexistuje medikament, ktorý by mu pomohol lepšie zvládnuť ošetrenie. S.. O. E. žalobkyni ponúkol možnosť užiť liek - lokálne anestetikum - s názvom ,,Nupercaínové želé“. Pred podaním lieku žalobkyni vysvetlil akým spôsobom liek účinkuje a poučil ju aj o vedľajších účinkoch užitia lieku. Poučenie prebehlo ústne. Lokálne anestetikum ,,Nupercaínové želé“ bolo aplikované so súhlasom žalobkyne a po rozpustení v ústnej dutine žalobcu liek začal účinkovať. Prejavil sa sprievodný jav ktorým bolo dráždenie na kašeľ. Tento sprievodný jav je pri aplikácii ,,Nupercaínového želé“ normálny

a štandardne odznie po uplynutí niekoľkých minút. Následné pokašliavanie pacienta, ktorého ústna dutina je stŕpnutá je normálnym prejavom, nakoľko pacient má znecitlivenú celú ústnu dutinu a necíti množstvo slín v ústach. Z tohto dôvodu pacientom často nekontrolovane zatekajú sliny a reflexívne pokašliavajú. Poukázal na to, že liek ,,Nupercaínové želé“ je štandardným liekom so širokým využitím v stomatológii a na otorhino-laryngologických klinikách. V prípade žalobkyne však sprievodné javy neodznievali a po uplynutí primeraného času, asi piatich minút, S.. O. E. rozhodol, že ošetrenie odloží pre lepší komfort pacienta a navrhol žalobkyni presunutie ošetrenia na iný termín a nasmeroval ju do čakárne, aby sa ukľudnila a sprievodné účinky odzneli. Počas pobytu žalobkyne v čakárni jej manžel niekoľkokrát dotazoval S.. O. E. či sú príznaky žalobkyne normálne. S.. E. opakovane konfrontoval stav žalobkyne a pri vedomostiach, ktoré v danom čase mal, jej stav vyhodnotil ako uspokojivý. Pri odchode z čakárne žalobkyňa pokašliavala a prejavovali sa príznaky pôsobenia lokálneho anestetika, ale nebola v stave, ktorý by vyžadoval lekársky zákrok. Stav v akom sa nachádzala zodpovedal stavu po podaní ,,Nupercaínového želé“ s tým, že nebol žiadny dôvod domnievať sa, že tieto príznaky po čase pôsobenia anestetika nevymiznú. Žalobkyňa nebola dezorientovaná, komunikovala s personálom a manželom, a odišla sama, po vlastných nohách a z vlastnej vôle. Následne bol S.. E. kontaktovaný s otázkou aký liek bol podaný. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o liek pripravený na objednávku bez uvedenia účinnej látky, ktorá na balení mala byť vyznačená avšak nebola. S.. E. teda z balenia nebol schopný zistiť o akú konkrétnu účinnú látku išlo. Konkrétna informácia, že išlo o účinnú látku ,,cinchocaini hydrochlorici“ nemohla mať žiaden vplyv na úkony pri záchrane života žalobkyne. Až v poslednej fáze procesu lekári aplikovali postup ako pri toxickej reakcii, čím zachránili žalobkyni život. Z uvedeného vyplýva, že toxická reakcia organizmu žalobkyne bola natoľko nepravdepodobná, vzhľadom na informácie, ktoré lekári v danom čase mali (a bohužiaľ im chýbala informácia o toxickej dávke anestetika), že ani lekári odborníci na záchranu života nepredvídali, že by mohlo ísť o otravu anestetikom. Z tohto pohľadu je nemožné, aby S.. E. rozpoznal z počiatočných príznakov otravy, ktoré boli identické so sprievodnými javmi podania anestetika, že išlo o toxickú reakciu pacienta. Následne sa žalovaný vo svojom podaní vyjadril k tvrdeniam žalobcu, ktoré považoval v jeho žalobe za nesprávne. K bodu 2.1 žalovaný uviedol, že uvedené tvrdenie žalobcu je nesprávne, nakoľko jedinou osobou, s ktorou manžel žalobcu komunikoval, bol S.. O. E.. Po telefonickom kontaktovaní manželom žalobcu S.. O. E. uviedol, že stav žalobkyne nie je v poriadku a vyjadril súhlas so zámerom manžela žalobkyne zavolať rýchlu zdravotnícku pomoc. K bodu 2.2 žalovaný uviedol, že je pravdou, že S.. O. E. nebol schopný podať informáciu o presnom názve účinnej látky, ktorý mala lekáreň uviesť na obale prípravku, no neurobila tak, čím porušila svoju povinnosť. S.. O. E. nebol schopný zistiť z obalu lieku podrobné informácie o účinnej látke. K bodu 2.3 žalovaný uviedol, že Brugadov syndróm je vrodené genetické ochorenie elektrického systému srdca, ktorého prejavom je porucha v elektrickom prenose signálu na stiahnutie srdcového svalu. Uvedené ochorenie je možné diagnostikovať len veľmi náročne a toto ochorenie sa veľmi často zistí až po úmrtí pacienta, nakoľko bez akéhokoľvek varovania prestane fungovať srdce. Brugadov syndróm je vrodené genetické ochorenie, ktoré nie je možné vyvolať, ani sa nemôže vyskytnúť ako následok požitia hoci aj toxickej dávky anestetika. K bodu 2.4 žalovaný uviedol, že je pravdou, že k mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo, avšak z dôvodu nárokov žalobkyne, ktoré sú podľa jeho názoru neodôvodnene vysoké a v súvislosti s nárokmi voči žalovanému aj právne nedôvodné. K bodu 2.5 žalovaný uviedol, že v uvedenom prípade nešlo o očividnú intoxikáciu žalobkyne, čo potvrdzuje aj konanie lekárov rýchlej lekárskej pomoci a následne pri resuscitácii kedy postupovali podľa protokolu pre alergickú reakciu. Uvedené podľa žalovaného potvrdzuje aj zdravotný záznam z resuscitácie RZP. K bodu 2.6 žalovaný opätovne uviedol, že S.. O. E. žalobkyni pred podaním lieku poskytol informácie o podávanom lieku a poučil ju aj o vedľajších účinkoch lieku. Poučenie prebehlo ústnou formou, čo je štandardný postup. Zákon vyžaduje písomné informovanie pacienta s podpisom pacienta len v prípade invazívneho zákroku, čo nie je podanie slizničného anestetika. Žalovaný ďalej k tvrdeniu žalobkyne, podľa ktorého smrteľnou dávkou účinnej látky bola intoxikovaná okrem žalobkyne aj iná osoba uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že váha prvého pacienta sa zásadne nelíši od váhy žalobkyne, má za to, že je prakticky nemožné aby prvá tobolka ,,Nupercaínové želé“ obsahovala účinnú látku v 30-násobnom množstve. Toto množstvo účinnej látky bolo totiž u prvého pacienta doplnené ďalšími 80 mg injekčného anestetika. Žalovaný uviedol, že nepozná žiaden dôvod prečo následky intoxikácie nastali u žalobkyne, ale nenastali u prvého pacienta. Jediným logickým dôvodom sa javí, že bola tolerancia prvého pacienta podstatne vyššia, alebo treba zvážiť Brugadov syndróm u žalobkyne, ktorý by toleranciu na lokálne anestetikum výrazne znížil. Po následkoch spôsobených žalobkyni spätne dali do súvisu vyjadrenie prvého pacienta a cítili povinnosť oznámiť ŠUKL aj túto udalosť hoci vôbec nevedeli, či sa v jeho prípade jednalo o následky podania ,,Nupercaínového želé“ alebo reakciu jeho organizmu na celkové množstvo podaných anestetík, prehltnuté chemické roztoky použité pri ošetrení, či normálnu reakciu jeho

organizmu na náročný lekársky zákrok. Žalovaný sa napokon vyjadril aj k tvrdeniam žalobkyne týkajúcich sa preukázania splnenia podmienok zodpovednosti za škodu. Podľa žalovaného nedošlo z jeho strany k porušeniu žiadnej právnej povinnosti. Žalovaný zdravotnú starostlivosť poskytol v súlade s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Indikovaná a poskytnutá liečba bola plne v súlade s aktuálnymi poznatkami lekárskej vedy a ošetrujúci lekár neporušil žiadne zaužívané liečebné postupy. K výške nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru ide o sumu nezodpovedajúcu spôsobenému následku. Príčinnú súvislosť je potrebné skúmať v prípade, ak došlo k porušeniu povinnosti. Podľa názoru žalovaného však v predmetnom prípade nebola žalovaným porušená žiadna právna povinnosť, ak by však súd predsa len dospel k názoru, že porušená bola, uviedol, že nie je splnená podmienka príčinnej súvislosti. Žalovaný napokon nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého v prípade žalovaného ako zamestnávateľa lekára (stomatológa) poskytujúceho zdravotnú starostlivosť žalobkyni, ide o objektívnu zodpovednosť, na ktorú sa zavinenie nevyžaduje v zmysle platných právnych predpisov, nakoľko ide o právnickú osobu. Podľa žalovaného nie je jasné z ktorého ustanovenia právneho predpisu vyvodila žalobkyňa tento záver. Žalovaný sa však domnieva, že právnická osoba má rovnako ako fyzická osoba možnosť vyvinenia a ak preukáže, že škodu nezavinila ona alebo osoba, ktorú pri svojej činnosti použila. Intervenient v 1. rade na strane žalovaného k uplatneným nárokom uviedol, že v súvislosti s postupom žalovaného v slede udalostí po podaní predmetného prípravku (Nupercaínového želé), sa plne stotožňuje s názorom žalovaného a má za to, že zdravotná starostlivosť bola zo strany žalovaného poskytnutá lege artis, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a intervenientovi v 1. rade priznať nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že jej následky, za ktoré si v tomto konaní uplatňuje náhradu, by nenastali, resp. by boli miernejšie, ak by žalovaný konal tak, ako mu vytýka, že nekonal. Samotné vnútorné presvedčenie žalobkyne o pochybení žalovaného a jeho súvislosti s následkami žalobkyne, nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena žalobkyne. 4. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa replikou zo dňa 23.09.2016, v rámci ktorého žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný pri poskytovaní lieku neuviedol, že sa jedná o anestetikum, ale doslovne uviedol, že začali používať látku, ktorá je novinkou, ktorej účinok spočíva v umŕtvení dutiny ústnej. Teda žalovaný vôbec neuviedol, že ide žalobkyni podať anestetikum, ale slovne to zaobalil a označil to ako látku (liek) vo forme želé, ktorá má vyššie zmieňovaný účinok. V súvislosti s tým sa vôbec nezmienil o možných vedľajších účinkoch, ako napr. o následnom zatekaní slín a pod. Ďalej vôbec neuviedol, že následne po podaní uvádzaného želé by mal následne aplikovať aj ďalší liek (injekčné anestetikum). Doslovne uviedol, že dané želé nahrádza doteraz používané injekcie. Dosvedčuje to aj to, že k samotnému úkonu (ošetreniu zubov) sa chystal po cca 3-5 minútach po podaní želé, bez toho, aby sa vôbec chystal podať žalobcovi injekčné anestetikum. Spochybnila tvrdenia žalovaného o tom, že komunikoval so žalobkyňou, ktorú mal pod dozorom v čakárni, počas cca 10-15 minútach. Žalobkyni bolo už po cca 5-10 minútach uvedené, že môže odísť mimo zdravotnícke zariadenie, pretože prípadné závažné nežiaduce účinky by sa už medzičasom prejavili. Žalobkyňa ako laik nemôže mať vedomosť o tom, že okrem anafylaktického šoku existuje aj šok toxický, ktorého nástup závažných účinkov sa začína prejavovať po cca 30 minútach od podania lieku. S.. E. ako lekár, však takouto informáciou disponuje, no takúto možnosť nezobral do úvahy. S.. E. neuviedol jednak pri podávaní lieku (Nupercaínové želé) a ani následne, na telefonické informovanie zo strany manžela žalobkyne na názov podaného lieku, že išlo o anestetikum. Zakaždým bol uvádzaný iba názov lieku resp. jeho forma, tzn. počas samotného podania lieku bolo žalobkyni uvedené, že v ich zdravotníckom zariadení majú novinku, látku vo forme želé, ktorá má mať vyššie v texte uvádzaný účinok. S. zakaždým uvádzal, že išlo o ,,Nupercaín“ a nie že bolo podané anestetikum s takýmto ,,zľudovelým“ názvom. Sám žalovaný uvádza, že S.. E. praktizoval lekársky výkon s tým, že mal vedomosť o tom, že na podávanom lieku sa nenachádzajú všetky potrebné informácie (napr. názov účinnej látky). Ďalej žalovaný uvádza, že žalobkyňa nemala dostatočne zjavné nežiaduce príznaky, na základe ktorých mal S.. E. možnosť vyhodnotiť vzniknutý stav ako život ohrozujúci. V tomto prípade je jasné, že S.. E. ako lekár mal predpokladať, že okrem anafylaktického šoku, môže po podaní lieku nastať aj toxický šok, ktorého nástup je pomalší a začína sa plne prejavovať po cca 30 minútach. Žalovaný uvádza, že žalobkyni poskytol informácie o podávanom lieku. Žalobkyňa má za to, že predmetná informácia sa nezakladá na pravde a to už len z dôvodu toho, že S.. E. ani nedisponoval informáciou o účinnej látke, ktorú ,,Nupercaínové želé“ obsahovalo. S.. E. teda podal pacientovi liek, o ktorom nevedel nič bližšie ako jeho ,,zľudovelý“ názov. S.. E. ďalej s určitosťou neuvádzal žalobkyni prípadné nežiaduce účinky ako napr. to, že mu môžu nekontrolovateľne zatekať sliny a bude mať pocit, že sa dusí vlastnými slinami. Podobný názor má podľa žalobkyne aj Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vo svojom vyjadrení skonštatoval, že žalovaný pochybil a žalobkyňa nebola v dostatočnom časovom rozsahu odsledovaná po aplikácii lieku, ktorý spôsobil u žalobkyne nežiaduce prejavy. 5. Žalovaný podaním zo dňa 31.10.2018 vzniesol námietku premlčania voči žalobkyňou uplatnenému nároku na náhradu za bolesť v rozsahu prevyšujúcom sumu 2.472,- eur a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil. Mal za to, že podmienky uplatnenia náhrady škody boli splnené najneskôr v prvých mesiacoch roku 2015. V tomto čase bol už zdravotný stav žalobkyne ustálený a bolo možné vypracovať lekárske posudky ohodnocujúce náhradu za bolesť. Subjektívna vedomosť o tom, kto škodu spôsobil u žalobkyne existuje od počiatku, kedy jej manžel obvinil žalovaného, že je za jej stav zodpovedný. Dohľad na základe podnetu žalobkyne na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na základe ktorého bol tento incident prešetrovaný a v ktorom bol žalovaný zo strany žalobkyne označený za vinníka bol vykonaný a ukončený v mesiaci február roku 2015. Uvedené časové obdobie považoval za najneskorší dátum, kedy nastala subjektívna vedomosť žalobkyne o tom, kto jej škodu spôsobil. Poukázal na skutočnosť, že čas, kedy si pacient nechá vypracovať lekárske posudky, nie je s ohľadom na plynutie premlčacej doby relevantný. Taktiež poukázal na zásadný nesúlad medzi bodovým ohodnotením bolestného v predložených lekárskych posudkoch a bodovým ohodnotením bolestného uvedeným v znaleckom posudku č. 89/2017. 6. Súd prvej inštancie predmetnú vec právne posúdil podľa ustanovení § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 428, § 441, § 444, § 445, § 446, § 447, § 449 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 4 ods.1, 2, 3, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3, 5, zák. č. 381/2001 Z.z., § 2 ods. 1,2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 4, 5, § 8 ods. 4, § 10 ods. 1, 4, 5, zák. č. 437/2004 Z.z. a skutkový stav ustálil tak, že dňa 03.11.2014 sa žalobkyňa dostavila k žalovanému na preventívne stomatologické vyšetrenie. Zdravotnú starostlivosť žalobkyni poskytol zamestnanec žalovaného S. Za účelom znecitlivenia ústnej dutiny bolo žalobkyni podané anestetikum „NUPERCAINOVÉ ŽELÉ“ obsahujúce liečivo cinchocaini hydrochloridum. Z dôvodu vystupňovaného kašľa žalobkyne k stomatologickému zákroku nedošlo. Po opustení stomatologickej ambulancie sa u žalobkyne rozvinul toxický šok, došlo k otrave cinchokaínom s následnou zástavou dýchania a srdca a klinickou smrťou. Kardiopulminálna resuscitácia žalobkyne trvala 42 minút, pričom následne bola uvedená do umelého spánku trvajúceho 3,5 dňa. Vzhľadom na prvotné určenie diagnózy Brugadov syndróm podstúpila žalobkyňa dňa 18.11.2014 preventívnu implantáciu kardiodefibrilátora. Následne, po vylúčení podozrenia na Brugadov syndróm a potvrdenie, že k zlyhaniu srdca došlo v dôsledku otravy cinchokaínom, došlo k explantácií kardiodefibrilátora. Celková dĺžka práceneschopnosti žalobkyne trvala od 03.11.2014 do 23.04.2015. V konaní bolo sporným, či bolo poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobkyni zo strany žalovaného lege artis alebo non lege artis a či žalovaný vôbec zodpovedá za škodu žalobkyne na zdraví. Zodpovednosť za škodu podľa § 421a OZ vznikne, ak sú dané tieto zákonné predpoklady: a) ku škode došlo v rámci záväzkového vzťahu, na základe ktorého došlo k plneniu, pri ktorom bol použitý určitý prístroj alebo vec b) škodová udalosť, ktorá má svoj pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité na plnenie záväzku c) vznik škody a d) príčinná súvislosť medzi b) a c). Z hľadiska posúdenia právnej zodpovednosti podľa § 421a OZ je právne významné či medzi použitím prístroja a vzniknutou ujmou je príčinná súvislosť. K jednotlivým predpokladom vzniku škody súd prvej inštancie uviedol, že: a) ku škode na zdraví žalobkyne došlo v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyni zo strany žalovaného. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bolo uskutočnené podaním podané anestetikum „NUPERCAINOVÉ ŽELÉ“ obsahujúce liečivo cinchocaini hydrochloridum, b) škodová udalosť, ktorá má svoj pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité na plnenie záväzku. Škodovou udalosťou sa v danom prípade rozumie podanie predmetného želé s prekročenou dávkou c) vznik škody, ktorým sa rozumie poškodenie zdravia žalobkyne - toxický šok s kardiopulminálnou resuscitáciou žalobkyne, ktorá trvala 42 minút, pričom následne bola uvedená do umelého spánku trvajúceho 3,5 dňa. Vzhľadom na prvotné určenie diagnózy Brugadov syndróm podstúpila žalobkyňa dňa 18.11.2014 preventívnu implantáciu kardiodefibrilátora. Následne, po vylúčení podozrenia na Brugadov syndróm a potvrdenie, že k zlyhaniu srdca došlo v dôsledku otravy cinchokaínom, došlo k explantácii kardiodefibrilátora, ktoré vzniklo v súvislosti s vykonaním stomatologického úkonu, d) príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom škody. Pokiaľ žalovaný a intervenient namietali, že musí byť bezpečne preukázaná príčinná súvislosť, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa 09.11.2011, rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co/255/2013 zo dňa 12.12.2014, rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/197/2015 zo dňa 21.06.2016 a rozsudku Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30.11. 2016 (týkajúcich sa obdobných prípadov, kde súdy upustili od 100 %- nej príčinnej súvislosti) a dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008, kde sa Ústavný súd ČR vyjadril aj k meritu veci a uviedol, že „závery súdu ohľadom „stopercentného“ preukázania objektívnej príčinnej súvislosti sa javí Ústavnému súdu ako nereálne, pretože je nedosiahnuteľné a neudržateľné. Určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samo o sebe veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva je vlastne vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele, a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie atď. Zásah lekára tak vlastne sám o sebe mení „prirodzený beh vecí“ v ľudskom tele, zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je veľmi obtiažne, ba vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to obtiažnejšie je to v prípade opomenutia, kedy lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárstva zvoliť mohol a mal. Preukázať, že práve a iba toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate nemožné. V dôsledku toho je výrazne oslabené postavenie poškodeného. Naostatok z toho dôvodu právne poriadky common law opustili v týchto prípadoch požiadavku (pravdepodobného) preukázania kauzálneho nexu a vytvorili doktrínu tzv. „straty šance“ či „straty očakávania“ (loss of chance, loss of expectation), podľa ktorej súd meria či odhaduje (estimate) pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, pokiaľ by bol zvolený určitý postup, a reflektuje tieto šance, či sú vyššie alebo nižšie než tie, ktoré by bolo možno očakávať pri nenarušenom či riadnom chode vecí. Vzhľadom k tomu, že pojem príčinná súvislosť nie je právnymi predpismi v Českej republike nijako definovaná, čo napokon zdôraznil vo svojom rozsudku i súd, nič nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku „stopercentnej“ preukazovanej príčinnej súvislosti prehodnotila a prijala adekvátnejší a realistickejší výklad „spôsobenia škody“, ktorý by vyrovnával slabšie postavenie poškodených. Naznačené riešenie užívané v krajinách common law sa podľa presvedčenia Ústavného súdu viac približuje idey spravodlivého riešenia následkov majúcich pôvod vo vzťahu lekár - pacient, ktorý je treba vidieť ako vzťah panstva, v ktorom má z mnoho dôvodov, avšak predovšetkým z dôvodov znalostných, prevahu moci práve lekár.“ Súd prvej inštancie poukázal na to, že v súdnej praxi sa pri zodpovednostných právnych vzťahoch vyvolaných lekárskymi postupmi upúšťa od preukázania 100%-nej príčinnej súvislosti, pričom takýto postup myslenia je vyvolaný snahou vyrovnať slabšie postavenie poškodeného pacienta (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30.11.2016). Niekedy je preukázanie existencie príčinnej súvislosti obtiažne resp. nemožné. Nemožnosť preukázania príčinnej súvislosti vzniká najmä v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Uvedené je dané najmä povahou ľudského tela ako živého organizmu. Uvedená povaha sa prejavuje najmä v tom, že i pri poskytnutí účinnej liečby nie vždy nevyhnutne sa musí dostaviť želaný následok spočívajúci v odstránení poruchy zdravia. Inak povedané, nie vždy bude možné konštatovať, že práve zanedbanie zdravotnej starostlivosti spôsobilo následok spočívajúci v nevyliečení pacienta. Preto sa objavujú prístupy, ktoré sa snažia modifikovať existujúci systém zodpovednosti v tom, že operujú s pravdepodobnosťou. V rámci týchto systémov sa vyvinuli základné dva modely a to model náhrady za stratu nádeje a systém prohabilistickej proporcionálnej zodpovednosti. Koncept prohabilistickej proporcionálnej zodpovednosti je založený na pravdepodobnosti v akej bolo určité konanie príčinnou konkrétneho následku, pričom táto pravdepodobnosť sa následne premieta do stanovenia rozsahu (výšky) náhrady škody. Teória straty šancí je tiež modelom zodpovednosti založenej na pravdepodobnosti. K vzniku ujmy dochádza znížením nádeje na dosiahnutie lepšieho výsledku a požiadavka na preukázanie kauzálneho nexusu je výrazne oslabená a je potrebné vylúčiť, kedy samotná strata nádeje nie je hypotetická (mizivá), ale šanca na lepší výsledok bola reálna. V medicíne na súčasnej úrovni poznania v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou, pričom absolútne preukázanie tzv. kauzálneho nexusu je v medicíne nereálne, nedosažiteľné a neudržateľné. Teória straty šance je alternatívou klasického konceptu zodpovednosti za škodu v prípadoch, keď žalobca (poškodený) nie je bez ďalšieho schopný s istotou preukázať príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody. Najcharakteristickejším znakom je to, že žalobca nemusí preukázať stopercentnú príčinnú súvislosť medzi správaním žalovaného a vznikom škody; musí ale preukázať, že nebyť takéhoto správania žalovaného, mal by väčšiu šancu na priaznivejší výsledok. Inými slovami žalobca musí preukázať existenciu možnosti lepšieho výsledku a zároveň to, že táto možnosť bola negatívnym spôsobom ovplyvnená (prípadne úplne zmarená) nezákonným konaním (škodnou udalosťou) odporcu. Najmä v oblasti medicínskeho práva je preukázanie príčinnej súvislosti mimoriadne zložité a práve preto je v tejto oblasti teória straty šance najviac využívaná a jej platnosť uznávaná. Dôvodom je to, že základné ciele a princípy deliktného práva musia byť plne aplikovateľné

aj na moderný svet sofistikovaných lekárskych diagnóz a liečebných postupov. Preukazovanie 100 % príčinnej súvislosti v tejto oblasti je však neprimerane náročné, zložité a často dokonca aj objektívne nemožné. To je spôsobené nielen prísnymi dôkaznými štandardmi, ale aj sebe vlastnou zložitosťou a nepredvídateľnosťou fungovania ľudského organizmu. Zdá sa byť teda nespravodlivé, aby túto neistotu niesol vždy pacient, keď nemožno s istotou (či s viac ako 50 % pravdepodobnosťou, ak ide o systém common law) preukázať, že práve jeho konanie viedlo či v určitom pomere prispelo k vzniku pacientovej ujmy. Teóriu straty šance rozvíja aj právna doktrína, napr. profesor Joseph H. King Jr.: Strata šance na dosiahnutie priaznivého výsledku alebo vyhýbanie sa nepriaznivému výsledku by mala byť žalovateľná a poškodenému by za ňu malo patriť odškodnenie. Otázka odškodnenia by sa nemala niesť v duchu „všetko alebo nič“. Východiskový stav a predchádzajúce podmienky musia byť samozrejme zohľadnené pri oceňovaní poškodeného záujmu. Ak nebol nepriaznivý výsledok úplne a bez ďalšieho zapríčinený predchádzajúcimi podmienkami, šanca vyhnúť sa onomu neblahému výsledku by mala byť odškodnená, a to aj v prípade, ak nebola vyššia ako 50 %. Tento nielenže neuznáva prístup, akého sa dožadujú žalovaný a intervenient, že žaloba má byť zamietnutá, ak nejde o bezpečné preukázanie príčiny následku, ale sú možné aj ďalšie príčiny alebo ich spolupôsobenie. Rozdiel medzi stopercentnou absolútnou pravdou načrtáva profesor V. A., ktorá v podstate neexistuje, pretože spoznať ju je schopná iba nadpozemská vševediaca inštancia, a subjektívnou pravdou, ktorá je iba akýmsi presvedčením o pravde, teda vnútorným stavom človeka. Zaoberá sa aj otázkou rozdelenia dôkazného bremena, respektíve tvrdosťou spojenou s požiadavkou úplne presvedčiť o svojej pravde. „Pre procesné stranu, ktorá má povinnosť predložiť dôkazy, teda spravidla pre žalobcu, predstavuje vysoká miera dôkazov za určitých okolností nespravodlivú tvrdosť; zatiaľ čo žalobca plne nesie bremeno za zistenie skutkového stavu, druhá strana sa môže obmedziť na to, aby sudcovi zabránila v tvorbe presvedčenia. To sa môže rovnať deľbe dôkazného bremena v pomere 100: 1. (Greger R. Hodnotenie dôkazov a miera dôkazov (Tichý, L. Preukazovanie príčinnej súvislosti multikauzálních škôd, s. 69 a nasl.). V lekárskej vede je ešte veľa neznámych, a ani ten najlepší lekár nedokáže vždy identifikovať jedinú príčinu zdravotného stavu pacienta, alebo dané príčiny od seba jednoznačne oddeliť a špecifikovať ich podiel či vzájomný vzťah. Ustanovenie § 420 ods. 1 OZ sa netýka zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia (lekára) za škodu v prípade, keď bol liek technicky správne aplikovaný a škodu spôsobili okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe samotného lieku; v takom prípade nastupuje objektívna zodpovednosť podľa § 421a OZ. Všeobecná zodpovednosť za škodu na zdraví podľa § 420 OZ by bola daná iba v prípade nesprávne vykonaného lekárskeho zákroku (Ro NS ČR z 26.05.2011, sp. zn. 25Cdo/1240/2009). Špecifickou situáciou upravenou v ustanovení § 421 a Občianskeho zákonníka je zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou prístroja, nástroja, lieku alebo inej veci použitej pri plnení povinnosti. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť, pri ktorej sa škodca nemôže zbaviť svojej zodpovednosti. Za okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v povahe prístroja alebo veci možno považovať nielen okolnosti vyplývajúce z nevhodnej, príp. nedostatočnej obsluhy alebo z nedostatočných znalostí o vlastnostiach použitej veci, ale aj okolnosti, ktoré vyplynú z chyby daného prístroja, pričom nie je rozhodujúce, či ide o chybu, ktorá sa vyskytuje iba ojedinele, opakovane alebo pravidelne. Zo skutkových podstát objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti treba spomenúť predovšetkým absolútnu objektívnu občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú pacientovi okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého prístroja, inštrumentu, medikamentu, prípadnej inej veci, ktoré sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti použili, taktiež objektívnu občianskoprávnu zodpovednosť za nemajetkovú ujmu spôsobenú pacientovi neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, ako aj objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach. V prípade objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti sa splnenie požiadavky preukázania zavinenia nevyžaduje a zodpovedný subjekt zodpovedá aj v tých prípadoch, keď svojím protiprávnym konaním, resp. opomenutím konania samotnú škodu, resp. nemajetkovú, imateriálnu ujmu nezavinil. Dôležité je, že škodlivý následok v podobe ujmy na strane pacienta je prítomný, a to bez ohľadu na absenciu zavinenia ako subjektívneho predpokladu vzniku právnej zodpovednosti. Medzi skutkové podstaty objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu v zdravotníctve zaraďujeme objektívnu občianskoprávnu zodpovednosť za imateriálnu, nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti pacienta, absolútnu objektívnu občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého prístroja alebo inej veci použitej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a samozrejme, tiež objektívnu občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach, pričom posledne zmienená skutková podstata súvisí s poskytovaním zdravotnej starostlivosti len okrajovo. Ide o „škodnú udalosť“ podľa § 421a 2 OZ, v zmysle ktorého každý zodpovedá za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku

použili. Zdravotnícka organizácia zodpovedá v zmysle ustanovenia § 238 OZ (teraz § 421a OZ) za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého prístroja, nástroja, lieku alebo inej veci použitej pri poskytnutí zdravotníckych služieb, a to aj keď ide o vedľajšie účinky, ktoré mali za následok vznik škody, o ktorých zdravotnícka organizácia nemala vedomosť, že k nim dochádza (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. decembra 1974, sp. zn. 1 Cz 110/74, R 9/1977). Prístrojom alebo inou vecou je akýkoľvek hmotný predmet, ktorý bol použitý pri plnení záväzku. Pre záver, či má škoda pôvod v povahe použitého prístroja alebo veci, nie je relevantné, či ide o dôsledky rizika, ktoré sú s použitím takéhoto prístroja alebo veci všeobecne alebo zvyčajne spojené (vedľajšie účinky). Nie je rozhodujúce ani to, či škodlivé účinky jeho použitia sú známe alebo či ku škode dochádza celkom ojedinele. Okolnosťou, ktorá má pôvod v jeho povahe, je však nielen jeho vada alebo chýbajúca vlastnosť, ktorú by inak prístroj mal mať, ale predovšetkým jeho typické alebo charakteristické vlastnosti, teda samotná povaha prístroja. V danom prípade bolo známe, že komplikácie pri tomto zákroku sú veľmi zriedkavé, ale popisované. Ako pri každom invazívnom zákroku môže dôjsť k nečakanej udalosti vrátane ohrozenia života a zdravia. Komplikácie sú popisované v literatúre preto, lebo sa vo svete stávajú a nie vždy je to chyba indikácie alebo technického prevedenia. Tieto komplikácie majú pôvod v povahe vykonávaného vyšetrenia. Ak mechanizmom vyvolávajúcim poškodenie zdravia (príčinou vzniku škody) je vpich injekčnou ihlou pri odbere krvi, ide o zodpovednosť podľa § 421a OZ, pretože príčina spočíva v povahe prístroja (B 4/1992). Inou vecou v zmysle ustanovenia § 421a OZ sa v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti rozumie aj látka aplikovaná pacientovi, teda liek alebo liečebný prípravok, ktorý sa podáva pri plnení záväzku zdravotníckym zariadením, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci. Okolnosťou, ktorá má pôvod v povahe liečiva, je nielen jeho vada alebo chýbajúca vlastnosť (napr. je infikovaný), ktorú by mal liek mať, ale aj jeho vlastnosti, ktorými sa prejavuje pri svojom použití, či už typické alebo charakteristické alebo naopak neobvyklé či nepredpokladané (Ro NS ČR z 26.05.2011, sp. zn. 25Cdo/1240/2009). Okolnosti, které mají původ v povaze přístroje nebo jiné věci, jsou např. okolnosti, které vyplynou z vadnosti přístroje (např. rentgenového přístroje, injekční stříkačky, léku apod.), přičemž není rozhodné, zda jde o vadnost vyskytujíci se ojediněle, opakovaně nebo pravidelně. Jde o odpovědnost za bezvadnost látky v době poskytnutí činnosti ke splnění závazku a za selhání použitého přístroje. Odpovědnost je dána tehdy, jestliže látka nebo přístroj vyvolaly účinky, ke kterým obecně nedochází, ale kde byly dány k vyvolání účinků jiné konkrétní podmínky (např, alergie nebo idiosynkrazie osoby, u které byly přístroj nebo látky použity). Jestliže např. k onemocnění pacienta došlo v důsledku použití nesterilní injekční jehly při léčebném zákroku, jde o objektivní odpovědnost zdravotnického zařízení za škodu tím způsobenou pacientovi na zdraví (srov např. rozsudek NS ČR ze dne 29.05.1997, sp. zn. 2Cdon/961/96). Toto ustanovení však nedopadá na odpovědnost za vadnost chybného zákroku lékaře, v takovém případě je dána obecná odpovědnost podle § 420 Obč. zák. (srov, např. Krajského soudu v Hradci Králové ze dne 17.09.1997, sp. zn. 25Co/167/97, publikovaný v časopisem Právní rozhledy č. 2/1998). Keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného je daná podľa § 421a OZ (ktorá má prednosť pred zodpovednosťou podľa § 420 OZ), pristúpil k posúdeniu jednotlivých nárokov žalobkyne z titulu náhrady škody. Pri škode na zdraví sa poškodenému uhrádzajú: a) bolesti (§ 444 OZ), b) sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), c) strata na zárobku (§ 445 až § 447 OZ), d) strata na dôchodku (§ 447a OZ), e) účelne vynaložené náklady spojené s liečením (§ 449 OZ) a f) jednorazové vyrovnanie (§ 447b OZ). Keďže žalovaný vzniesol k uplatnenému nároku bolestného námietku premlčania, súd prvej inštancie pred posúdením tohto nároku sa zaoberal prednostne touto námietkou premlčania. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 OZ in fine). Pokiaľ ide o nárok na bolestné, v prípade nároku na odškodnenie bolesti (a za sťaženie spoločenského uplatnenia) sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Výška bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vyplýva z lekárskeho posudku. Nárok na náhradu bolestného a nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia sú samostatné dielčie nároky v rámci celkového nároku na náhradu škody na zdraví, ktoré ako také samostatne vznikajú a samostatne sa premlčujú (R 28/1970). Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2001, sp. zn. M Cdo 37/2000, R 68/2003). Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania zo strany žalovaného týkajúcu sa bolestného ako nedôvodnú a dospel k záveru, že tento nárok žalobkyne nie je premlčaný a teda je dôvodný. Lekársky posudok možno

vyhotoviť po ustálení zdravotného stavu poškodeného. Možno konštatovať, že k ustáleniu zdravotného stavu dochádza v okamihu, v ktorom má posudzujúci lekár k dispozícií objektívne skutkové okolnosti, na základe ktorých možno prvýkrát posúdiť rozsah škody a vyčísliť výšku škody. Ustálenie zdravotného stavu predstavuje: a) okamih, odkedy možno po prvýkrát stanoviť a bodovo ohodnotiť rozsah vzniknutej škody, b) okamih, odkedy začína poškodenému plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku voči škodcovi. Teda k ustáleniu zdravotného stavu dochádza v momente, keď možno posúdiť, či a aké nepriaznivé dôsledky zanechal na zdraví poškodeného úraz alebo iné poškodenie. V tomto momente ošetrujúci lekár môže prvýkrát objektívne posúdiť a bodovo ohodnotiť rozsah vzniknutej škody, t.j. od tohto momentu (a nie skôr) možno vyhotoviť lekársky posudok. Treba však upozorniť na to, že poškodený si môže lekársky posudok nechať vyhotoviť aj neskôr, ako sa jeho zdravotný stav ustálil (posudok môže byť vyhotovený aj niekoľko rokov po škodovej udalosti, resp. protiprávnom úkone a následnej stabilizácii zdravotného stavu). Preto treba lekársky posudok vnímať len ako doklad potvrdzujúci rozsah a výšku bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia. Z tohto dôvodu nie v každom prípade možno dátum vyhotovenia lekárskeho posudku stotožniť s dátumom ustálenia zdravotného stavu poškodeného. V niektorých prípadoch môže dôjsť k situácii, keď sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal alebo sa poškodenému už poskytla náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poškodený získava vedomosť o škode spravidla z lekárskeho posudku, prípadne zo znaleckého posudku, ktorým bolo bolestné alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené. Podstatné však je, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je určujúci moment - ustálenia zdravotného stavu - keď možno prvýkrát vyhotoviť lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Dátum vyhotovenia lekárskeho posudku alebo znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený s časovým odstupom od ustálenia zdravotného stavu preto nie je z hľadiska začiatku plynutia premlčacej doby podstatný. Preto treba lekársky posudok vnímať len ako doklad (dôkazný prostriedok) potvrdzujúci výšku nároku na náhradu za bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z ktorého vyplýva, že: „Začiatok premlčacej doby nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť mohol aj preukázať, t.j. od toho, kedy si dá vypracovať lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodený sa o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho došlo, a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie." Vedomosť o škode vyjadruje nielen vedomosť o škodovej udalosti alebo protiprávnom úkone, ktorým bola škoda spôsobená, ale aj vedomosť o tom, že vznikla škoda určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch, aby mohol byť uplatnený nárok na súde. Pri bolestnom za moment ustálenia zdravotného stavu možno v zásade považovať ukončenie liečebného procesu poškodeného a pri sťažení spoločenského uplatnenia deň, kedy možno určiť preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a možno ich bodovo ohodnotiť. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z ktorého vyplýva, že: „Poškodený sa o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho došlo, a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie." K ustáleniu zdravotného stavu dochádza v momente, keď možno posúdiť, či a aké nepriaznivé dôsledky zanechal na zdraví poškodeného úraz alebo iné poškodenie. V tomto momente ošetrujúci lekár môže prvýkrát objektívne posúdiť a bodovo ohodnotiť rozsah vzniknutej škody, t.j. od tohto momentu možno vyhotoviť lekársky posudok. Z uvedeného vyplýva, že momentom - ustálením zdravotného stavu - a nie skôr, začína plynúť premlčacia doba pri nároku na bolestné a nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia. Na začiatok plynutia premlčacej doby nemá vplyv, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol aj preukázať - teda kedy si dá vypracovať lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti poukázal súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z ktorého implicitne vyplýva právny záver, že len čo možno podľa ustanovení zákona o BSSU považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, t.j. len čo možno bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotiť, týmto okamihom začína plynúť pre uplatnenie nárokov dvojročná premlčacia lehota podľa § 106 OZ, a to bez ohľadu na to, kedy skutočne ošetrujúci lekár, prípadne znalec vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného posudku), ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia

(Ro NS ČR z 29. 11. 2006, sp. zn. 25 Cdo 721/2005). Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie uviedol, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo dňa 03.11.2014, žaloba bola podaná dňa 30.06.2016. Aj bez momentu ustálenia zdravotného stavu, tak ako bolo uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto odôvodnenia, bola žaloba podaná v dvojročnej premlčacej dobe. Žalobkyňa ako poškodená v zmysle lekárskych posudkov bola v procese liečenia (zákroky, úkony a diagnostické postupy) od 03.11.2014 do 19.11.2014, kedy bol žalobkyni implantovaný ICD a s následnou explantáciou ICD (kardiostimulátora) v dňoch od 20.03.2017 do 24.03.2017, do 23.04.2015 bola žalobkyňa práceneschopná. V priebehu mesiaca február 2015 žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, kto jej škodu spôsobil, v nasledujúcich mesiacoch koncom apríla bola ukončená jej práceneschopnosť. Z výpovedí znalcov P. vyplynulo, že pri poškodení zdravia aké mala žalobkyňa po resuscitácii teda zlomenina hrudnej kosti bez posunutia úlomkov je doba rekonvalescencie a ustálenia zdravotného stavu cca niekoľko týždňov až mesiac. V tejto súvislosti je možné hovoriť o ustálení bolestného dňa 19.12.2014, vtedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 19.12.2016. Následne lekárskymi posudkami doloženými v roku 2018 žalobkyňa len spresnila bodové hodnotenie bolestného. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o BSSU ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie porovnať. V danom prípade možno operačný výkon považovať za ďalšie poškodenie zdravia poškodeného. Zákon o G. ako podmienky ďalšieho priznania náhrady za bolesť, v prípade vykonania operačného zákroku po skončení liečenia, ustanovuje: a) vykonanie operačného zákroku, b) operačný výkon sa pred skončením liečenia pôvodne nepredpokladal, c) medzi samotným poškodením zdravia a neskorším (nepredpokladaným) operačným zákrokom musí byť daná príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Žalobkyni bol v dňoch od 20.03.2017 do 24.03.2017 explantovaný ICD, keďže v dôsledku zhodnotenia jej zdravotného stavu v ČR a následného vyšetrenia, ako aj ajmalínového testu ako následok sa preukázalo, že žalobkyňa netrpí Brugadovým syndrómom, keďže toto ochorenie je podmienené geneticky, a preto jej bol ICD explantovaný. Výšku náhrady bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vyjadruje lekársky posudok vyhotovený posudzujúcim lekárom, ktorý je posledným ošetrujúcim lekárom, naposledy liečiacim poškodeného v súvislosti s poškodením zdravia. Kto bol posledným ošetrujúcim lekárom resp. lekármi (keďže žalobkyňa bola premiesťovaná medzi klinikami v závislosti od jej zdravotného stavu) mal súd preukázané z predložených prepúšťacích správ. Zákon o BSSU nevymedzuje ďalšie podmienky na osobu posudzujúceho lekára, ako napr. odbornosť alebo špecializačný odbor. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky náhrady škody bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona o BSSU zobral do úvahy predložené lekárske posudky o bolestnom a nie znalecké posudky, nakoľko tieto neboli vyhotovené posledným ošetrujúcim lekárom a nevyplývalo z nich, kedy znalci ustálil zdravotný stav žalobkyne. Pri posudzovaní sťaženia spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie vychádzal z konfrontácie znalcov a obsahu odborného stanoviska č. 37/2023, keďže znalecký posudok Forensicu č. 90/2022 S.. H. nielen opätovne stanovil výšku bolestného pod položkou 302a a 432, ktoré už bolo ohodnotené v roku 2018 lekárskymi posudkami, ale aj ustálil počet bodov so 100% zvýšením pod položkou 255 (vážne duševné poruchy atď.), ktoré v samotnom posudku a ani pri jeho vysvetlení znalec náležite neobjasnil, preto súd nariadil konfrontáciu znalcov, keďže bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo v rozsahu 260 (odborné stanovisko) a 1300 bodov (znalecký posudok), obidve hranice zvýšené 100%. Z konfrontácie vyplynulo (vid bod 30. tohto odôvodenia), že predmetný znalecký posudok je v hrubom nepomere so zdravotným stavom žalobkyne, opäť aktívnej policajtky, ktorej bola vrátená klasifikácia A t.j. povolenie mať zbraň. V odbornom stanovisku súd prvej inštancie videl logické vysvetlenie diagnózy PTSP (posttraumatická stresová porucha) priznanej žalobkyni pod položkou 255, kde nato, aby bol žalobkyni udelený maximálny počet bodov so 100% zvýšením si vyžaduje, aby táto diagnóza mala najvyššiu závažnosť s naozaj negatívnym vplyvom na funkčnosť poškodenej v základných oblastiach života, čo sa však vylučuje s už uvedenou vrátenou klasifikáciou, narodením dieťaťa, o ktoré sa stará, nadväzovaním partnerských vzťahov a podobne. Navyše v znaleckom posudku absentujú pri takto stanovenej diagnóze s najvyšším stupňom základné črty K. tzv. flashbacky, nočné mory, anxiózna depresívna symptomatika atď., a preto je otázne či došlo k trvalej zmene osobnosti pri katastrofickom zážitku. Súd prevej inštancie akceptoval aj 100% zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a to vzhľadom na vek žalobkyne. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že koncepcia dokazovania, ktorá počíta s obidvoma dôkaznými prostriedkami sleduje hospodárnosť konania, a to ako z časového hľadiska, tak aj z hľadiska nákladov konania. Z tohto dôvodu zákonodarca priorizuje odborné vyjadrenie, ak nie sú splnené predpoklady. Odborné vyjadrenie nemá nižšiu dôkaznú silu. Vypracovanie odborného vyjadrenia je síce procesne jednoduchšie a menej formálne, avšak len z toho dôvodu, že sleduje hospodárnosť konania. To, že odborné vyjadrenie je procesne jednoduchšie,

ako aj to, že sa zaoberá posudzovaním jednoduchších odborných otázok, v žiadnom prípade nemôže znižovať jeho dôkaznú silu. Žiaden dôkaz totiž nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2) a súd ich hodnotí podľa svojej úvahy. 7. Čo sa týka bolestného, súd prvej inštancie vo svojom výroku zaviazal žalovaného zaplatiť sumu vo výške 13.908,30 eur titulom bolestného (11/2014 - 710 bodov x hodnota bodu 16,48 za rok 2011 = 11.700,80 eur a 3/2017 - 125 bodov x hodnota bodu 17,66 za rok 2016, keďže bodované marec 2017 = 2.207,50 eur), keď mal z 3 predložených lekárskych posudkov o bolestnom preukázané, že hodnotenie v bodoch za bolestné je 835 bodov a nie 920 bodov ako si uplatňovala žalobkyňa. Lekársky posudok z 18.05.2018 a 05.06.2018 sú duplicitnými posudkami v časti zlomenina hrudnej kosti bez posunutia úlomkov a poúrazový pneumothorax, keďže na obidvoch klinikách bolo liečené to isté. Súd prvej inštancie v zmysle ust. § 3 ods. 4 zákona o BSSU priznal žalobkyni aj body rozsahu 250, a to za implantáciu a explantáciu ICD v zmysle tretieho lekárskeho posudku v spojení nielen s prepúšťacou správou NÚSCH, a.s., ale aj prepúšťacou správou III. Kardiologickej kliniky - Katetr a arytm. Odd. „H. DS“ Fakultní nemocnice H. I. zo dňa 16.09.2015. 8. S ohľadom na sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie vo svojom výroku zaviazal žalovaného zaplatiť sumu vo výške 9 921,60 eur (3/2019 - 520 bodov x hodnota bodu 19,08 za rok 2018, keďže bodované marec 2019 = 9 921,60 eur) titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, keď mal z konfrontácie znalcov preukázané, že hodnotenie v bodoch za sťaženie spoločenského uplatnenia je 520 bodov a nie 2760 bodov, ako si uplatňovala žalobkyňa. Z obsahu nielen lekárskeho posudku Forensicu č. 90/2022 S.. H., ale aj odborného stanoviska č. 37/2023 vyplynulo, že zdravotný stav poškodenej ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia bol ustálený v marci 2019, takže ak žalovaný v záverečnom prednese poukázal na jeho premlčanie už po skončení dokazovania, súd dovodil, že v tomto prípade, už vzhľadom na vyššie uvedené tento nárok nie je premlčaný. Takto by sa dalo konštatovať, že žaloba bola podaná včas dňa 30.06.2016, keďže až od marca 2019 začína plynúť dvojročná subjektívna lehota, ktorá by skončila v marci 2021. Zároveň z obsahu znaleckého posudku taktiež vyplynulo, že znalec S.. H. opätovne stanovil výšku bolestného pod položkou 302a a 432, ktoré už bolo ohodnotené v roku 2018 lekárskymi posudkami. V zmysle vyššie uvedeného preto súd tento listinný dôkaz (znalecký posudok) nepovažoval za relevantný dôkaz preukazujúci výšku sťaženia spoločenského uplatnenia. 9. Ohľadom majetkovej ujmy súd priznal žalobkyni sumu vo výške 1 763,28 eur v nasledovnom rozsahu (Praha ajmalínový test 98,76 eur plus cestovné 76 eur, kópie zdravotnej dokumentácie 15,30 eur, 9,10 eur a 6,10 eur - na základe ktorého jej bol explantovaný ICD ako nie potrebný vzhľadom na jej zdravotný stav, poštovné Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou 2 x 1,35 eur - žalobkyňa podávala podnet, 1,10 eur, rehabilitácia po implantácii ICD 54 eur, neuskutočnená dovolenka v dôsledku škodovej udalosti vo výške 1 500,72 eur). Zvyšné položky ako súkromné znalecké posudky S.. P., S.. N. a s tým súvisiace poplatky poštovného, notárske, kopírovanie súd prvej inštancie nebral do úvahy, nakoľko sú to listinné dôkazy, z ktorých súd nevychádzal pri výpočte výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Tieto listinné dôkazy neboli vyhotovené poslednými ošetrujúcimi lekármi, ktorí žalobkyňu ošetrovali. To isté platí aj pre to spojené administratívne poplatky. Zrážky zo mzdy v sume 1 941,75 eur súd prvej inštancie neuznal nakoľko žalobkyňa nepreložila v tomto ohľade žiadne relevantné listinné podklady, taktiež neuznal ošatenie z dôvodu absencie dokladov a faktúry vystavené advokátom vo výške 1 650,eur. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o náhradu trov konania, pod ktoré subsumuje súd aj trovy právneho zastúpenia. 10. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 170 000 eur súd prvej inštancie túto zamietol. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že v súčasnej dobe síce existuje tzv. dvojkoľajnosť v rozhodovacej praxi NS SR a ÚS SR, a to či priznané sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo uplatňované na základe rovnakých skutkových tvrdení s odkazom na ochranu osobnosti tzv. previs. Avšak súd v zmysle ustálenej judikatúry je povinný dôsledne oddeliť jednotlivé skutkové tvrdenia, ktorými žalobkyňa odvodzovala zásah do svojich osobnostných práv. Podľa právnej teórie ako i súdnej praxe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť odvodzovaný od totožných skutkových tvrdení, od ktorých sa odvodzuje nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Inými slovami, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musí existovať tzv. "previs" nad náhradou za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy tak musia byt' tvrdené a následne v rámci súdneho konania aj preukázane také skutočnosti alebo také následky v

živote žalobcu, ktoré neboli (nebudú na základe podanej žaloby) odškodnené už v rámci nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, pričom podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma. Primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a bude spočívať v morálnom plnení; pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce, je právo na peňažnú satisfakciu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou - zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti. V prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 170 000,- eur mal súd prvej inštancie zato, v prípade že by izolovane nahliadal na uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu (bez spojenia na sťaženie spoločenského uplatnenia), že žalobkyňa nepreukázala také skutočnosti alebo také následky v jej živote, ktoré by neboli už odškodnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že žalobkyňa sa zmenila, musela prehodnotiť svoj aktívny život, hanbila sa za jazvu, stala sa prchkou, negatívne znášala obmedzenia vychádzok počas PN, v malom meste na žalobkyňu každý pozeral. Uvedení svedkovia však pochádzali z mesta Brezno, kde žalobkyňa chodila viac menej sporadicky. Ich výpovede sa skoncentrovali na konštatáciu, že žalobkyňa sa zmenila. Ďalej však ani samotná žalobkyňa a ňou navrhnutí svedkovia neuviedli ako sa zmenila, aký konkrétny dopad resp. ujmu uvedené malo na jej súkromný alebo pracovný život, v čom ju obmedzoval jej zdravotný stav dlhodobo. Žalobkyňa nenavrhla vypočuť žiadneho svedka z okruhu jej známych v G. z pracovného prostredia z G., nakoľko pracovala a pracuje v utajenom režime, ktorý by konkretizoval ujmu tak, ako by bola protrahovaná v okolí žalobkyne. Z výpovede, teraz už bývalého, manžela taktiež nevyplynulo aká konkrétna ujma bola žalobkyni spôsobená. Zmena organizácie rodinného života žalobkyne, obmedzenie jej pohybu v dôsledku PN, prípadne obmedzenie kariérneho rastu nemožno považovať za zásah do osobnostnej sféry žalobkyne v zmysle ust. § 11 OZ. Súd prvej inštancie v tomto ďalej poukázal, že žalobkyni po ustálení zdravotného stavu, vyliečení a explantácii ICD bola vrátená klasifikácia A, t.j. môže nosiť zbraň, nadviazala nové kontakty aj s mužmi, porodila dieťa, je schopná sa o maloleté dieťa postarať. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že tieto informácie mal z obsahu výpovede žalobkyne v rámci prípravy znaleckého posudku vyhotoveného S.. H., keďže z jediného prednesu žalobkyne počas konania súd prvej inštancie nezistil aká konkrétna ujma jej bola spôsobená, ďalej sa žalobkyňa konania nezúčastňovala. S poukazom na kolíziu nároku náhrady škody na zdraví a nároku náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobkyňa oba uvedené nároky uplatňovala na základe totožných skutkových tvrdení a v tomto prípade sa ani nejednalo o tzv. previs. Súd nielen z vypočutia žalobkyne na pojednávaní, ale aj z jej výpovede pred znalcom v procese prípravy znaleckého posudku forensic žalobkyňa síce exaktnejšie a obšírnejšie formulovala svoju pociťovanú ujmu (čo súd očakával, že tak urobí na pojednávaní), avšak jej popis a vysvetlenie skutkových okolností zostalo v rovnakej rovine ako odôvodnenie nároku nemajetkovej ujmy, ktorej nárok bol konzumovaný už uplatnením sťaženia spoločenského uplatnenia. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, ako uviedol v rámci výrokovej časti svojho rozsudku. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilné sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Súd nepriznal žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania, keď mal za to, že pomer úspechu je rovnaký a uplatňoval zásadu úspechu ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V tomto konaní zo štyroch uplatnených nárokov, žalobkyňa bola úspešná v troch, bolestné, SSU, majetková ujma, nárok na nemajetkovú ujmu bol žalobkyni zamietnutý, čiže „škoda bola spôsobená, jej výška nasleduje“ (100% : 4 nároky = 25% každý a teda 75 -25 = 50%, každá zo strán sporu, preto súd nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania. CSP neupravuje trovy štátu, preto použil čl. 4 ods. 1 CSP (analogia legis) v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 a 2 CSP, keď priznal trovy štátu v zmysle vyššie uvedeného aj voči žalovanému aj voči žalobcovi v rozsahu 50%, ktorá bude určená súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku.

13. Proti výrokom II., III., IV. V., podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP), pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie konal a rozhodol nesprávne, svojvoľne a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi SR, najmä v rozpore s Civilným sporovým poriadkom a v rozpore s Ústavou SR. Žalobkyňa je toho názoru, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, resp. jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné, pretože je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj v rozpore s platnými právnymi predpismi SR vzťahujúcimi sa na predmet sporu, pričom konajúci súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na odôvodnenie napadnutého rozsudku princípy anglo-amerického právneho systému, bod 66. a 67. rozsudku, a nie princípy kontinentálneho právneho systému, ktorým právny systém v Slovenskej republike je. Konajúci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci samej nesprávne odôvodnil len (v našom slovenskom právnom systéme neaplikovateľnými) teóriami anglo-amerického právneho systému, čím došlo k porušeniu viacerých procesných a ústavných práv žalobcu. Za absolútnu neznalosť práva a procesných postupov súdu, žalobkyňa považuje odvolávanie sa súdu na tzv. previs v bode 98. a 99. rozsudku, pričom súd nebral do úvahy subjektívne pocity žalobkyne a hlavne súkromný znalecký posudok č. 4/2019 vypracovaný K.. O. N., U.., znalcom v odbore psychológia. Zamietnuť nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy na základe tzv. previsu je absolútnym porušením Ústavy SR, Občianskeho zákonníka a CSP, ktorými sa má súd pri svojom rozhodovaní riadiť a nie odvolávať sa na rôzne právne teórie. Je neschopnosťou súdu pochopiť, že je to zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby, ktoré nemusí byť známe a poznateľné tretími osobami navonok. Preto tvrdenie súdu v bode 110. rozsudku považuje žalobkyňa za neznalosť o čo ide pri náhrade nemajetkovej ujmy, keď tvrdí, že odôvodnenie nároku nemajetkovej ujmy bol konzumovaný už uplatnením sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa je toho názoru, že konajúci súd prvej inštancie rozhodol svojvoľne, bez jediného hodnoverného dôkazu a/ alebo argumentu v odôvodnení napadnutého rozsudku, v prospech žalovaného, čím došlo k porušeniu žalobcovho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Článok 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Ústava SR ustanovuje, že: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Žalobkyňa tiež poukázala na porušenie jej ústavného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 zákona . 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, keďže z okolností súdneho konania a rozhodnutia vo veci samej zo strany súdu prvej inštancie je zrejmé, že konajúci súd prvej inštancie nekonal nezávisle a nestranne, čím bola porušená rovnosť sporových strán pred konajúcim súdom prvej inštancie (v rozpore s článkom 47 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), nakoľko konajúci súd nerozhodol na základe zisteného skutkového stavu a v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky (ktorými je súd prvej inštancie pri svojom konaní a rozhodnutí viazaný), ale len na základe svojvoľných pocitov a svojvoľne aplikovaných anglo-amerických právnych teórií konajúceho súdu prvej inštancie, čo nemá oporu v právnom štáte, za ktorý sa Slovenská republika považuje. Vyššie uvedeným konaním bola aj porušená právna istota žalobkyne, ktorá by mala byť garantovaná zo strany právneho štátu - Slovenskej republiky. Žalobkyňa v rámci podaného odvolania tiež poukázala na skutočnosť, že všeobecné súdy Slovenskej republiky, vrátane súdu prvej inštancie, majú svoju nezávislosť vo svojvoľnom konaní a rozhodovaní ústavne obmedzenú článkom 144 ods. 1 a článkom 145 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa ďalej uviedla, že považuje za v značnej miere zníženie jej dôstojnosti neoprávnený zásah žalovaného do života žalobkyne s následkom ohrozenia života, pričom nikto dnes nevie exaktne povedať, aké následky aj na dôstojnosť žalobkyne v budúcnosti bude mať neoprávnený zásah, pretože stav aký vznikol žalobkyni s ohrozením života je v lekárskych kruhoch ojedinelý a neznámy. S poukazom na § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalovaný je za poskytnutie zdravotníckych služieb a použitie lieku (NUPERCAINOVÉ ŽELÉ) absolútne objektívne zodpovedný a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Aké následky zanechalo protiprávne konanie žalovaného na žalobkyni, na zníženie dôstojnosti žalobkyne, uviedla žalobkyňa v žalobe, vo svojich písomných podaniach a osobne podrobne na pojednávaní konanom dňa 17.04.2018. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby ide vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Poškodenie životných funkcií s ohrozením života a klinickou smrťou žalobkyne, ktoré objektívne spôsobil žalovaný, považuje žalobkyňa za zásah do svojich osobnostných práv s následkom znaného zníženia dôstojnosti žalobkyne. Zníženie dôstojnosti je hlavne subjektívny pocit dotknutej osoby vo svojom vedomí, ktorej bol neoprávnene vykonaný zásah

do osobnostných práv a bola narušená osobná integrita tejto osoby. Zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby nemusí byť známe a poznateľné tretími osobami navonok. Súd síce hodnotil ako dôkaz súkromný znalecký posudok č. 4/2019 vypracovaný K.. O. N., U.., znalcom v odbore Psychológia, avšak podľa právneho názoru žalobkyne, súd prvej inštancie nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy zistenia a závery znalca, ktoré uvádza vo svojom bode 25. rozsudku. V odpovedi na otázku č. 4 K.. N., U.. uvádza: „Udalosti, ktorých sa stala nie vlastným pričinením aktívnou účastníčkou, mali a majú závažný dopad na zníženie jej dôstojnosti a vážnosti, čo v konečnom dôsledku vplýva nielen na jej spoločenský status, pracovný aj osobný život. V odpovedi na otázku č. 5 K.. N., U.. okrem iného uvádza: „Napriek znanému časovému úseku, ktorý uplynul od posudzovaných udalostí, u O. pretrváva veľmi výrazný pocit krivdy, neoprávneného zásahu do jej života, do jej osobnostných práv, narušenia osobnej integrity, v dôsledku prežitej klinickej smrti ňou nezavineným spôsobom. Situácia, do ktorej sa dostala nie vlastným zavinením, reakcia okolia vyvoláva veľký stres z vnútorného nesúladu, prehlbuje frustráciu a znižuje mieru životnej spokojnosti. Situácia, v ktorej sa nachádza, jej vnútorné prežívanie je vystavené dlhodobému tlaku a pocitom nespravodlivosti, krivdy, a má vplyv na všetky jej aktivity a činnosti, ktoré vykonáva. Tiež uvedený stav v tomto štádiu predstavuje chronický stres, ktorý negatívne vplýva na všetky aktivity, vrátane zhoršenej kvality života. V odpovedi na otázku č. 5 K.. N., U.. okrem iného uvádza: „Napriek úspešnému zvládnutiu zdravotných problémov a komplikácií, ktoré si nezavinila sama, posudzované zážitky zanechali trvalé stopy aj v oblasti jej osobnosti a prežívania. Podrobne sme sa venovali tejto téme v nálezovej časti - vyšetrenie, v posudku a predchádzajúcich bodoch 1.-5. tohto záveru ďalšia prognóza je neistá. Jej reakcie v budúcnosti nemožno jednoznačne spoľahlivo predvídať. Prekonáva posttraumatický vývoj. Je to dlhodobý proces, napriek pomerne dlhej dobe od uplynutia posudzovanej udalosti, nie je možné jednoznačne konštatovať, že je v štádiu úplnej reštitúcie. Žalobkyňa si v dôsledku vyššie uvedeného neoprávneného zásahu žalovaného do jej osobnostných práv, trvalého poškodenia zdravia a psychiky zo strany žalovaného, uplatňuje v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 170.000,-eur. Žalobkyňa pociťuje a vníma zásah do jej osobnostných práv a zníženie dôstojnosti v značnej miere v takej intenzite, že považuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 170.000,eur za primeranú. Dôvodom na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že nesprávne medicínske postupy žalovaného spôsobili žalobkyni stav, ktorý nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, ktorý bol u nej pred zdravotníckym ošetrením poskytnutým zo strany žalovaného. Žalovaný svojím konaním zasiahol do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti s poukazom na jej zdravie, rodičovstvo, komplikácie spôsobené implantáciou kardiodefibrilátora a následné psychické ťažkosti spôsobené uvedenými skutočnosťami u žalobkyne, ktorým sa za predpokladu správnej a odbornej zdravotníckej činnosti žalovaného mohlo predísť. Žalobkyňa má za to, že nesprávnym konaním žalovaného a následkom podania 30-násobne väčšieho množstva liečiva cinchokaínu, navyše po jeho expirácii, došlo u nej k zástave srdca, následkom čoho bola žalobkyni implantovaná ICD od dňa 18.11.2014 do dňa 21.03.2017, čím došlo k podstatnému obmedzeniu jej súkromného ako aj pracovného života po dobu viac ako 2,5 roka a tento stav vníma ako v značnej miere zníženú dôstojnosť, ktorú nemusí síce vnímať a chápať žiadna tretia osoba, pričom podstatné je ako pociťuje subjektívne tento stav žalobkyňa. Žalobkyňa osobne na pojednávaní konanom dňa 22.05.2018 vyjadrila svoje názory, ako jej bolo zo strany žalovaného poškodené a ako vníma čo všetko je následkom lekárskeho zákroku žalovaného zo dňa 03.11.2014. Ako zníženie svojej dôstojnosti v značnej miere vníma aj skutočnosť, že musela navštevovať psychoterapeuta a psychológa. Za zníženie svojej dôstojnosti v značnej miere považuje žalobkyňa aj svoje súčasné pracovné preradenie čo má vplyv na jej kariérny rast a negatívny vplyv na osobné vzťahy na pracovisku. Svedok F.. S. S. na pojednávaní konanom dňa 22.05.2018 potvrdil zmeny v správaní žalobkyne, jej neprimerané správanie, čo vyplýva z narušenia správania po zákroku dňa 03.11.2014. Narušené manželské vzťahy a intimita žalobkyne a svedka F. S. S. sú jednoznačne následkom po nevydarenom lekárskom zákroku žalovaného a dokazujú v značnej miere jej zníženú dôstojnosť. Žalobkyňa v rámci podaného odvolania uviedla, že žalovaný sám priznal, že žalobkyňa má nárok aj na nemajetkovú ujmu. Žalovaný vo svojom písomnom podaní doručenom právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 18.01.2018, potvrdil, že je ochotný vo veci nároku na nemajetkovú ujmu vyplatiť žalobkyni sumu 20.000,-eur. Túto skutočnosť konajúci súd absolútne nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy. Zdôraznila, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal jej písomným podaním zo dňa 24.10.2023, kde uviedla odkaz na rozhodnutie NS SR z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2015, v ktorom sa vo veci nárokov náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach uvádza: Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Žalobkyňa má za to, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení I. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Podľa Čl. 2 ods. (1) CSP: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty." V rámci podaného odvolania žalobkyňa poukázala na platnú právnu úpravu, podľa ktorej: „Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby ide vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Poškodenie životných funkcií s ohrozením života a klinickou smrťou žalobkyne, ktoré objektívne spôsobil žalovaný, považuje za zásah do svojich osobnostných práv s následkom znaného zníženia dôstojnosti žalobkyne. Zníženie dôstojnosti je hlavne subjektívny pocit dotknutej osoby vo svojom vedomí, ktorej bol neoprávnene vykonaný zásah do osobnostných práv a bola narušená osobná integrita tejto osoby. Zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby nemusí byť známe a poznateľné tretími osobami navonok. Žalobkyňa je toho názoru, že v prípade rozhodnutí konajúceho súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo veci o nároku na náhradu trov konania v neprospech žalobkyne, ako aj v prípade nárokov na náhradu trov štátu zo strany žalobkyne, došlo pravdepodobne k protiprávnemu konaniu konajúceho súdu prvej inštancie, pričom konanie súdu prvej inštancie je priamo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko daným konaním súd prvej inštancie pravdepodobne poskytuje ochranu protiprávnemu konaniu, ktorého sa dopustil žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni, ktoré malo za následok takmer smrť žalobkyne, ako aj mali a majú za následok dlhodobé zdravotné problémy, najmä psychické, na jej strane, ktoré pretrvávajú do dnešného dňa. Žalobkyňa je tak toho názoru, aj s poukazom na to, že žalovaný odmietol samostatne primerane odškodniť žalobkyňu pred podaním žaloby vo veci samej, ako aj v priebehu trvania predmetného súdneho konania pred súdom prevej inštancie, bez podania žaloby vo veci samej na všeobecnom súde SR, by žalobkyňa nemala inú možnosť ako chrániť svoje oprávnené práva a záujmy vyplývajúce z protiprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené žalobkyňou možno považovať všetky napadnuté rozhodnutia o náhrade trov konania uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie ako rozhodnutia protiprávne a v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa je toho názoru, že v predmetnom súdnom konaní neboli naplnené žiadne zákonné náležitosti pre akúkoľvek možnú aplikáciu ust. § 257 CSP zo strany súdu prvej inštancie. Ustanovenie § 257 CSP ustanovuje, že: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Z vyššie uvedených dôvodov je žalobkyňa toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia predmetnej sporovej veci, nesprávneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré je nepreskúmateľné, nesprávnej aplikácie anglo-amerického právneho systému v kontinentálnom právnom systéme Slovenskej republiky, porušenia ustanovení Civilného sporového poriadku a v neposlednom rade porušenia ustanovení Ústavy Slovenskej republiky; a preto sa domáha, aby odvolací súd napadnutý a nepreskúmateľný rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B5-50C/193/2016 - 1091 zo dňa 11.01.2024 v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, že rozhodne v zmysle žaloby alebo aby v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. a), b), c) CSP napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B5-50C/193/2016 - 1091 zo dňa 11.01.2024 v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobkyňa si uplatňuje od žalovaného nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom vo výške 100 %. 14. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobkyne a uviedol, že žalobkyňa sa odvolala voči výrokom II. až IV. rozhodnutia avšak podstatou je nepriznanie požadovanej nemajetkovej ujmy vo výške 170.000,- eur. Zdôraznil, že súd prvej inštancie judikoval, a jeho rozhodnutie je právoplatné, že žalovaný je zodpovedný za škodu na zdraví žalobkyne v zmysle § 421a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení. Uvedené znamená, že je právoplatne rozhodnuté o skutočnosti, že žalovaný zodpovedá za

škodu „bez zavinenia“ v zmysle, že neporušil žiadnu povinnosť a zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis. V opačnom prípade by nemohol za škodu zodpovedať podľa uvedeného ustanovenia. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neustále hovorí o protiprávnom konaní žalovaného. Na strane 5 dokonca hovorí o „nesprávnych medicínskych postupoch žalovaného“. Právoplatné rozhodnutie súdu v tejto veci jasne deklaruje, že žalovaný nekonal protiprávne, zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis a tieto invektívy žalobkyne nemajú žiadnu oporu v realite. Žalovaný zdôraznil, že nebol zodpovedný za porušenie práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Konaním žalovaného nebolo porušené právo žalobkyne. Právo žalobkyne bolo spôsobené konaním zamestnankyne X. ktorá namiešala liek s obsahom 32 násobne prekračujúcim množstvom účinnej látky. X. dodala liek, ktorého podanie spôsobilo porušenie osobnostných práv žalobkyne. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa bola informovaná o tom, kto skutočne zodpovedá za jej nároky, a to z titulu jej postavenia poškodenej v trestnom konaní. Počas celého konania žalovaný zdôrazňoval, že jeho rola v tomto spore je „podružná“, že v prípade, ak prehrajú súdny spor, budú si určenú čiastku vymáhať od „skutočného“ škodcu, ktorý je ako dodávateľ podaného lieku zodpovedný za všetky spôsobené škody. Ich argumenty však zostali nevypočuté a žalobkyňa tvrdohlavo uplatňovala všetky svoje nároky len voči žalovanému. Ide o šikanózny výkon práva, kedy bez vážneho dôvodu odmietajú právnymi nárokmi zaťažovať „správny“ subjekt a zaťažujete len „sprostredkovaného“ škodcu. Tento postup bol zo strany žalobkyne uplatnený v častiach nároku na škodu na zdraví a majetkovej ujmy aj v časti nároku na nemajetkovú ujmu. Žalovaný síce v predžalobnom štádiu sporu ponúkol možnosť úhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur, táto ponuka však bola za podmienky, že sa žiadny súdny spor neuskutoční. Použiť časť návrhu na mimosúdne urovnanie sporu ako argument proti rozhodnutiu súdu je rozhodne inovatívna myšlienka ale rácio opäť chýba. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia zdôraznil, že žalobkyňa odmietla použitie „teórie prevysu“ s odkazom na rozhodnutie NS SR z 28.05.2014 sp. zn. 7Cdo/65/2013, ktoré hovorí, že“ „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní treba mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje.“ Nikto predsa nepopiera, že nároky treba dôsledne rozlišovať. Určite áno. Pravdou však je, že uvedené rozhodnutie NS SR nestanovuje pravidlá odškodňovania. Len hovorí, že nároky treba rozlišovať. V prejednávanom prípade súd jasne ustálil výšku bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a jasne ustálil, že žalobkyňa nepreukázala taký zásah do osobnostných práv, ktorý by si vyžadoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení možno trošku menej zrozumiteľne hovorí o konzumácii nároku na nemajetkovú ujmu priznaným nárokom na sťaženie spoločenského uplatnenia avšak výsledok je jasný: a) preukázané následky boli len následky, ktoré boli odškodnené v rámci bolestného a sťaženia spoločenského uplatnia, b) zásah do osobnostných práv žalobkyne v miere vyžadujúcej priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nebol preukázaný. Vo svetle uvedených skutočností sa žalovaný domnieva, že súd prvej inštancie správne posúdil celú situáciu, prihliadol na skutočnosti uvedené v bodoch 1. až 5. tohto vyjadrenia a v súlade s ustálenou judikatúrou prihliadol na okolnosti na strane žalovaného: a) žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť, b) zavinenie porušenia osobnostných práv treťou osobou, ako aj na strane žalovanej, a) odmietnutie spolupráce na vymáhaní nároku od skutočného škodcu, b) šikanózne vymáhanie nároku od „sprostredkovateľa“, c) nepreukázanie zásahu do práva na ochranu osobnosti a vydal správne rozhodnutie, ktoré primerane a správne odôvodnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalovaný domnieva, že odvolací súd by mal napadnutý rozsudok potvrdiť v časti výroku II. av ostatných výrokoch rozhodnúť v zmysle odvolania podaného stranou žalovaného. 15. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že je ťažké reagovať na invektívy a neprofesionálnosť žalovaného, ktorý znevažuje jej právne argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B5-50C/193/2016-1091 zo dňa 11.01.2024, pretože zrejme žalovaný nemá žiadne právne argumenty, ktoré by mohol uviesť vo svojom vyjadrení. Je právnym nezmyslom a nepravdivým tvrdením žalovaného, že žalovaný zodpovedá za škodu „bez zavinenia“ v zmysle, že neporušil žiadnu povinnosť a zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis, pričom toto svoje klamlivé tvrdenie odôvodňuje tým, že súd rozhodol podľa § 421a Občianskeho zákonníka (OZ). Žalobkyňa má za to, že žalovaný zrejme stratil pamäť, keď dokáže niečo takéto tvrdiť a neakceptuje znalecké posudky predložené v súdnom konaní. Ani jeden znalecký posudok nekonštatuje, že žalovaný konal lege artis a konal bez akéhokoľvek zavinenia. Zavinením žalovaného je aj to, že konal tak ako to predpokladá zákon a je zodpovedný ako zdravotnícke zariadenie aj za to, aké lieky a medicínske postupy vo svojej praxi používa. Nie je etické zo strany žalovaného, keď

žalovaný opakovane označuje tvrdenia žalobkyne o konaní žalovaného s následkom poškodenia zdravia za invektívy žalobkyne. Je objektívnym a dokázaným zistením, k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo konaním žalovaného preto zo strany žalobkyne nedošlo ku žiadnym invektívam a žalovaný miesto právnej argumentácie prechádza do osobnej konfrontácie. Žalobkyňa má za to, že žalovaný by si mal uvedomiť svoje právne postavenie a právnu zodpovednosť a neodvolávať sa na tretí subjekt, s ktorým žalobkyňa nemala žiadny právny vzťah, to je snáď pochopiteľné a právne zrozumiteľné. Právnu zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobkyne má výlučne žalovaný, žiadna X. I.. Žalovaný by nemal splietať trestné konanie s týmto súdnym konaním, a by mal vedieť, pretože jeden a ten istý skutok je inak hmotnoprávne kvalifikovaný v trestnom konaní a inak v civilnom konaní. Je nepochybné, že žalovaný uvedomujúc si svoju vinu navrhol žalobkyni zaplatenie nemajetkovej ujmy. Spájať odškodnenie žalobkyne titulom nemajetkovej ujmy s nejakými podmienkami považuje žalobkyňa za neľudské konanie. V súčasnosti spochybňovať toto konanie zo strany žalovaného je motivované len peniazmi, ktoré vo svojom rebríku hodnôt stavia žalovaný nad zdravie a život človeka. To dokazuje, kto je vlastne žalovaný. K teórii previsu sa žalobkyňa jasne vyjadrila vo svojom písomnom odvolaní proti rozsudku a považuje odôvodnenie rozsudku nejakou právnou teóriou za nezákonné, v rozpore s Ústavou SR a CSP. Je to podľa právneho názoru žalobkyne dôvod na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opätovne zdôraznila, že za absolútnu neznalosť práva a procesných postupov súdu, považuje odvolávanie sa súdu na tzv. previs v bode 98. a 99. rozsudku, pričom súd prvej inštancie nebral do úvahy subjektívne pocity žalobkyne a hlavne súkromný znalecký posudok č. 4/2019 vypracovaný K.. O. N., U.., znalcom v odbore psychológia. Zamietnuť nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy na základe tzv. previsu je absolútnym porušením Ústavy SR, Občianskeho zákonníka a CSP, ktorými sa má súd pri svojom rozhodovaní riadiť a nie odvolávať sa na rôzne právne teórie. Je neschopnosťou súdu pochopiť, čo je to zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby, ktoré nemusí byť známe a poznateľné tretími osobami navonok. Preto tvrdenie súdu v bode 110. rozsudku považuje žalobkyňa za neznalosť o čo ide pri náhrade nemajetkovej ujmy, keď súd prvej inštancie tvrdí, že odôvodnenie nároku nemajetkovej ujmy bol konzumovaný už uplatnením sťaženia spoločenského uplatnenia. Je zrejmé, že žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení právny nezmysel, keď tvrdí, že žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť a stavia sa do pozície „sprostredkovateľa“, čo Občiansky zákonník ani žiadny iný právny predpis v súvislosti s poškodením zdravia nepozná, čo považuje žalobkyňa za právnu nevedomosť. Keď niekto prežije to, čo prežila žalobkyňa ako následok konania žalovaného, určite to nechá na jeho duševnom stave nejaký následok, ktorý nemusí byť známy a poznateľný tretími osobami navonok, čo potvrdil aj K.. O. N. U.., znalec v odbore Psychológia. Záverom poukázala na ustanovenie § 11 OZ, § 13 ods. 1, 2 OZ, pričom má za to, že podľa Charty základných práv európskej únie, Hlava I, článok 1: „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“ O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby ide vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Poškodenie životných funkcií s ohrozením života a klinickou smrťou žalobkyne, ktoré objektívne spôsobil žalovaný, považuje žalobkyňa za zásah do svojich osobnostných práv s následkom značného zníženia jej dôstojnosti.V odpovedi na otázku č. 5 K.. N., U.. okrem iného uvádza: „Napriek značnému časovému úseku, ktorý uplynul od posudzovaných udalostí, u Dr. S. pretrváva veľmi výrazný pocit krivdy, neoprávneného zásahu do jej života, do jej osobnostných práv, narušenia osobnej integrity v dôsledku prežitej klinickej smrti ňou nezavineným spôsobom. Situácia, do ktorej sa dostala nie vlastným zavinením, reakcia okolia vyvoláva veľký stres z vnútorného nesúladu, prehlbuje frustráciu a znižuje mieru životnej spokojnosti. Situácia, v ktorej sa nachádza, jej vnútorné prežívanie je vystavené dlhodobému tlaku a pocitom nespravodlivosti, krivdy, čo má vplyv na všetky jej aktivity a činnosti, ktoré vykonáva. Tiež uvedený stav v tomto štádiu predstavuje chronický stres, ktorý negatívne vplýva na všetky aktivity, vrátane zhoršenej kvality života.“ Dôvodom na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že nesprávne medicínske postupy žalovaného spôsobili žalobkyni stav, ktorý nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, ktorý bol u nej pred zdravotníckym ošetrením poskytnutým zo strany žalovaného. Žalovaný svojím konaním zasiahol do práva žalobkyne na ochranu jeho osobnosti s poukazom na jej zdravie, rodičovstvo, komplikácie spôsobené implantáciou kardiodefibrilátora a následné psychické ťažkosti spôsobené uvedenými skutočnosťami u nej, ktorým sa za predpokladu správnej a odbornej zdravotníckej činnosti žalovaného mohlo predísť. Zníženie dôstojnosti je hlavne subjektívny pocit dotknutej osoby vo svojom vedomí, ktorej bol neoprávnene vykonaný zásah do osobnostných práv a bola narušená osobná integrita tejto osoby. Zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby nemusí byť známe a poznateľné

tretími osobami navonok. Žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu aby rozhodol tak, ako je uvedené v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. 16. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný avšak iba do výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle ustálenej judikatúry je potrebné pri čiastočnom úspechu vo veci priznať trovy konania pomerne. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR, III. ÚS 475/2021 (ZNau 13/2021) je potrebné pri určovaní úspechu prihliadať na skutočnosť, či bol prisúdený právny základ.V prejednávanej veci boli žalobkyňou uplatnené celkovo 4 nároky a to: Náhrada za bolesť vo výške 15.381,60 - eur, náhrada za SSU vo výške 16.480,- eur, náhrada majetkovej škody vo výške 7.000,- eur, nemajetková ujma podľa § 13 a nasl. OZ vo výške 170.000,-eur. Rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV boli žalobkyni priznané nasledovné sumy, náhrada za bolesť vo výške: 13.908,30 - eur, náhrada za SSU vo výške 9.921,60 - eur, náhrada majetkovej škody vo výške 1.763,28 - eur a nemajetková ujma podľa § 13 a nasl. OZ vo výške 0,- eur. Vzhľadom na skutočnosť, že pri jednotlivých nárokoch je potrebné použiť rôzne metódy pri určovaní, ktorá strana mala úspech vo veci a následné určovanie pomeru úspechu a priznávania trov konania jednotlivým stranám, sa žalovaný domnieva, že pri určovaní nárokov strán na trovy konania je v tomto prípade potrebné rozhodnúť samostatne o trovách konania súvisiacich s každým nárokom. 1. Náhrada za bolesť, t.j. pri tomto nároku bola uplatnená suma vo výške 15.381,60 eur, ktorá však nebola prisúdená v plnej výške a to z dôvodov na strane žalobkyne, ktorá si viacnásobne uplatňovala body za rovnaké poškodenie zdravia. Žalovaný na túto skutočnosť niekoľkokrát poukazoval a je čisto vinou žalobkyne, že v tejto veci nemala plný úspech vo veci. Prisúdená bola správna suma vo výške 13.908,30 eur určená na základe bodového hodnotenia lekárskych posudkov. Pri tomto nároku nezávisela prisúdená výška od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Išlo o zákonom stanovenú výšku nároku. Nepriznaná čiastka je vo výške 1.473,30 eur, čo predstavuje 9,6 % zo žalovanej sumy. V súvislosti s týmto nárokom žalobkyňa mala úspech v časti 90,4 % a žalovaný v časti 9,6 % zo žalovanej sumy. Po odpočítaní má mať žalobkyňa nárok za zaplatenie trov konania vo výške 80,8 % ohľadom sumy 15.381,60 eur. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri tomto nároku bola uplatnená suma vo výške 16.480,-eur, pričom prisúdená bola suma vo výške 9.921,60 eur. Pri uvedenom nároku je potrebné objektívne zhodnotiť, že aj keď by výška náhrady mala byť určená bodmi v zmysle zákona, žalobkyňa sa nevedela dopracovať k výške bodového ohodnotenia a bolo potrebné aby súd nariadil vyhotovenie znaleckého posudku. Pri tomto nároku závisela prisúdená výška od znaleckého posudku. Nepriznaná čiastka vo výške 6.558,40 eur by nemala byť posudzovaná ako neúspech žalobkyne. V tomto prípade je potrebné posúdiť výsledok ako 100% úspech nakoľko bol prisúdený právny základ a výška nasleduje. Výška trov konania sa má však odvodzovať len od prisúdenej sumy. Žalobkyňa má mať nárok na zaplatenie trov konania vo výške 100% ohľadom sumy 9.921,60 eur. III. Majetková ujma. Pri tomto nároku bola uplatnená suma 7.000,- eur. Prisúdená bola suma vo výške 1.763,28 eur. Nižšia suma bola prisúdená z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vznik škody v plnej žalovanej výške. Pri tomto nároku nezávisela prisúdená výška od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a bolo potrebné postupovať prísne podľa zásady úspechu vo veci. Nepriznaná čiastka vo výške 5.236,72 eur predstavuje 74,8 % žalovanej sumy. V súvislosti s týmto nárokom žalobkyňa mala úspech v časti 25,2 % a žalovaný v časti 74,8 % zo žalovanej sumy. Po odpočítaní má mať žalovaný nárok za zaplatenie trov konania vo výške 49,6 % ohľadom sumy 7.000 eur. IV. Nárok na nemajetkovú ujmu. Pri tomto nároku bola uplatnená suma 170.000,- eur. Prisúdená suma bola 0,- eur. Pri tomto nároku závisela prisúdená čiastka od úvahy súdu. Pri posudzovanom nároku je dôležitou skutočnosťou, že žalobkyni nebol priznaný ani právny základ. Vymáhaný nárok teda súd neuznal ani čo do dôvodu ani čo do výšky. V takomto prípade je potrebné rozhodnutie súdu interpretovať tak, že 100% úspech vo veci mal žalovaný. Žalovaný má mať nárok na zaplatenie trov konania vo výške 100% ohľadom sumy 170.000, - eur. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že Mestský súd Bratislava IV mal ohľadom trov konania rozhodnúť nasledovne: Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 80,8 % ohľadom sumy 15.381,60 eur titulom náhrady za bolesť. Žalobkyňa má mať nárok na zaplatenie trov konania vo výške 100% ohľadom sumy 9.921,60 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný má nárok za zaplatenie trov konania vo výške 49,6 % ohľadom sumy 7.000 eur titulom náhrady majetkovej škody. Žalovaný má mať nárok na zaplatenie trov konania vo výške 100% ohľadom sumy 170.000, - eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol aby odvolací súd zrušil výrok okresného súdu napadnutý týmto odvolaním a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

17. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správny čiastočne t.j. vo výroku II, IV, a V potvrdiť ( § 387 ods, 1, 2 CSP) a vo výroku III o trovách konania zmeniť ( § 388 CSP). 19. Žalobkyňa v rámci svojho podaného odvolania napadla výrok II, výrok III, výrok IV, výrok V. V rámci odôvodenia svojho odvolania sa však žalobkyňa venovala výlučne dôvodom nepriznania nemajetkovej ujmy vo výške 170.000,- eur. Súd prvej inštancie tento nárok žalobkyne zamietol s odôvodnením, že v súčasnej dobe existuje tzv. dvojkoľajnosť v rozhodovacej praxi NS SR a ÚS SR, a to či priznané sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo uplatňované na základe rovnakých skutkových tvrdení s odkazom na ochranu osobnosti tzv. previs. Zdôraznil, že podľa právnej teórie ako i súdnej praxe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť odvodzovaný od totožných následkov, respektíve dopadov, ktoré boli odškodnené v rámci SSU. Inými slovami, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musí existovať tzv. "previs" nad náhradou za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy tak musia byť tvrdené a následne v rámci súdneho konania aj preukázané také skutočnosti alebo také následky v živote žalobcu, ktoré neboli (nebudú na základe podanej žaloby) odškodnené už v rámci nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 170.000 eur mal súd prvej inštancie zato, že ak by izolovane nahliadal na uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu (bez spojenia na sťaženie spoločenského uplatnenia), že žalobkyňa nepreukázala také skutočnosti alebo také následky v jej živote, ktoré by neboli už odškodnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že žalobkyňa sa zmenila, musela prehodnotiť svoj aktívny život, hanbila sa za jazvu, stala sa prchkou, negatívne znášala obmedzenia vychádzok počas PN, v malom meste na žalobkyňu každý pozeral. Uvedení svedkovia však pochádzali z mesta G. kde žalobkyňa chodila viac menej sporadicky. Ich výpovede sa skoncentrovali na konštatáciu, že žalobkyňa sa zmenila. Ďalej však ani samotná žalobkyňa a ňou navrhnutí svedkovia neuviedli ako sa zmenila, aký konkrétny dopad resp. ujmu uvedené malo na jej súkromný alebo pracovný život, v čom ju obmedzoval jej zdravotný stav dlhodobo. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobkyňa nenavrhla vypočuť žiadneho svedka z okruhu jej známych v G., z pracovného prostredia z G., nakoľko pracovala a pracuje v utajenom režime, ktorý by konkretizoval ujmu tak, ako by bola protrahovaná v okolí žalobkyne. Z výpovede, teraz už bývalého, manžela taktiež nevyplynulo aká konkrétna ujma bola žalobkyni spôsobená. Zmena organizácie rodinného života žalobkyne, obmedzenie jej pohybu v dôsledku PN, prípadne obmedzenie kariérneho rastu nemožno považovať za zásah do osobnostnej sféry žalobkyne v zmysle ust. § 11 OZ. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že žalobkyni po ustálení zdravotného stavu, vyliečení a explantácii ICD bola vrátená klasifikácia A, môže nosiť zbraň, nadviazala nové kontakty aj mužmi, porodila dieťa, je schopná sa o maloleté dieťa postarať. Tieto informácie mal súd prvej inštancie z obsahu výpovede žalobkyne v rámci prípravy znaleckého posudku vyhotoveného S.. H., keďže z jediného prednesu žalobkyne počas konania súd prvej inštancie nezistil, aká konkrétna ujma jej bola spôsobená, ďalej sa žalobkyňa konania nezúčastňovala. S poukazom na kolíziu nároku náhrady škody na zdraví a nároku náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa oba uvedené nároky uplatňovala na základe totožných skutkových tvrdení a v tomto prípade sa ani nejednalo o tzv. previs. Súd prvej inštancie nielen z vypočutia žalobkyne na pojednávaní, ale aj z jej výpovede pred znalcom v procese prípravy znaleckého posudku forensic zistil, že žalobkyňa síce exaktnejšie a obšírnejšie formulovala svoju pociťovanú ujmu (čo súd očakával, že tak urobí na pojednávaní), avšak jej popis a vysvetlenie skutkových okolností zostalo v rovnakej rovine ako odôvodnenie nároku nemajetkovej ujmy, ktorej nárok bol konzumovaný už uplatnením sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa v rámci svojho podaného odvolania argumentovala neschopnosťou súdu pochopiť, čo je zníženie dôstojnosti dotknutej a poškodenej osoby, ktoré nemusí byť známe a poznateľné tretími osobami navonok. Z uvedeného žalobkyňa považuje za neznalosť súdu prvej inštancie tvrdenie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol konzumovaný už uplatnením sťaženia spoločenského uplatnenia. Aké následky zanechalo protiprávne konanie žalovaného na žalobkyni, na znížení dôstojnosti žalobkyne, uviedla v žalobe, vo svojich písomných podaniach a osobne podrobne na pojednávaní konanom dňa 17.04.2018. Namietala, že súd prvej inštancie síce hodnotil ako dôkaz súkromný znalecký posudok č.

4/2019 vypracovaný K.. O. N., U.., znalcom v odbore Psychológia, avšak nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy zistenia a závery znalca. Rovnako namietala, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozhodnutím NS SR z 28. mája 2014 sp. zn. 7Cdo 65/2013, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2015, ktorého právna veta znie: „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení I. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného....“ 20. V danom prípade odvolací súd sa zaoberal námietkami žalobkyne vznesenými v rámci podaného odvolania a zároveň odvolací súd preskúmal aj pasívnu vecnú legitimáciu vznesenú žalovaným v rámci vyjadrenia k odvolaniu, nakoľko vecnú legitimáciu musí súd skúmať ex offo t.j. aj bez námietky. 21. Pri riešení otázky, kto je pasívne vecne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého subjektu, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody na zdraví. V danom prípade je však treba zohľadniť skutočnosť, že ide o nároky, ktoré majú skutkový základ v rovnakom konaní a tým je podanie lieku, NUPERCAINOVÉ ŽELÉ, ktoré zakladá pri vyvolaní takejto reakcie, ktorá nastala u žalobkyne objektívnu zodpovednosť za vzniknú ujmu bez možnosti liberácie (§ 427 OZ). Keďže aj zásah do osobnostnej sféry žalobkyne pramení v rovnakom konaní žalovaného nie je možné túto sféru nároku oddeliť od iných nárokov spojených s týmto konaním. A teda aj v tomto prípade neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv žalobkyne bola daná podaním lieku s nastalým následkom a tým malo dôjsť k zásahu do telesnej integrity menovanej, ktorá je objektom ochrany podľa ust. § 11 a nasl. OZ. Naviac skutočnosť zodpovednosti žalovaného za vzniknutú ujmu bola judikovaná aj právoplatnosťou tohto rozsudku vo výroku I. Z tohto dôvodu odvolaciemu súdu nezostalo iné, než v tomto odvolacom konaní preskúmať iba správnosť záveru súdu prvej inštancie, t.j. či žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, týmto neoprávneným zásahom do iných sfér jej osobnostných práv, než za ktorý zásah bola odškodnená za zásah do SSU. Odvolací súd v tomto smere vychádza z názoru, že nie je vylúčené odškodniť poškodenú za neoprávnený zásah do jej telesnej integrity popri sebe tak v rámci SSU, ako aj v rámci Občianskeho zákonníka upravujúceho ochranu osobnosti, avšak tieto zásahy resp. následky nemôžu byť odškodnené duplicitne (teda aj v rámci SSU aj v rámci OZ), a to v zmysle zásady, že škodu nemožno postihnúť dva krát za to isté. Odvolací súd bol potom zhodne s názorom súdu prvej inštancie za to, že žalobkyňa iné negatívne dopady do jej osobnostných práv, než tie ktoré už boli odškodnené v rámci SSU nepreukázala. Žalobkyňa v rámci svojich podaní, v rámci konania, ako aj znaleckého dokazovania tvrdila, že prežitý negatívny zážitok u nej vyvolal obrovský stres, podráždenosť, negatívne prežívanie vo vzťahu k okoliu, stal sa z nej introvert, prestala sa tešiť zo života, má problém s užívaním liekov, vrátila sa síce do zamestnania ale nedokáže vykonávať rovnakú činnosť ako predtým, zostala nespoločenská, neprispôsobivá, nepriateľsky nastavená, konfliktná, rozviedla sa aj v dôsledku svojho negatívneho nastavenia, nedokáže nadviazať ani partnerský vzťah. Svedkovia navrhnutí žalobkyňou pred súdom prvej inštancie tvrdili, že sa osobnostne zmenila, je výbušná, nemá chuť chodiť nikam do spoločnosti, ľudia na ňu pozerajú, nemôže nosiť šaty s výstrihom, ľudia v G. ju považujú za čudnú, lebo prežila to, čo prežila. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že znalecká organizácia forensic.sk, ktorá vypracovala na žalobkyňu znalecký posudok na základe uznesenia súdu prvej inštancie, pri vyhotovovaní bodového hodnotenia SSU zobrala do úvahy všetky písomné, ako aj ústne tvrdenia obsiahnuté v spise, a rovnako aj všetky výpovede predvolaných svedkov, ako aj osobné negatívne prežívanie žalobkyne a zo všetkých týchto údajov následne vyhotovila znalecký posudok č. 90/2022, za účelom zistenia počtu bodov a ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Inak povedané, všetky skutkové okolnosti danej veci, ako aj všetky pocity, vnímania, zmena osobnosti, prípadne negatívne prežívanie tvrdené žalobkyňou, boli ohodnotené ustanovenou znaleckou organizáciou v rámci sťaženia

spoločenského uplatnenia a boli zohľadnené vo vypracovanom znaleckom posudku. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne konštatoval, že je vecou žalobkyne riadne v konaní preukázať, že existuje tzv. previs, t.j., že existujú okolnosti, ktoré neboli zohľadnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia prostredníctvom odškodnenia. Ak žalobkyňa tvrdí, že prekonaním „tzv. klinickej smrti“, ktorá v jej prípade nastala v dôsledku predávkovania liekmi a trvala cca 41 minút, došlo k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, tak odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie musí uviesť, že žalobkyňa takéto zníženie cti a dôstojnosti v spoločnosti a v značnej miere v konaní nepreukázala. Odvolací súd napriek uvedenému dodáva, že nepochybuje o tom, že tento negatívny zážitok, ktorý si žalobkyňa musela odžiť zanechal na jej duši doživotnú jazvu, ktorá sa nikdy nezahojí, na druhej strane však každý kto si takýto náročný a ťažký príbeh vypočuje alebo prečíta, nazerá na žalobkyňu s obdivom a s rešpektom, a to z dôvodu, že toto všetko sama dokázala prekonať. Inak povedané, v tomto prípade t.j. za týchto skutkových okolností ani nemôže ísť o zníženie cti a dôstojnosti žalobkyne v spoločnosti v pravom slova zmysle, nakoľko k zníženiu cti a dôstojnosti môže dôjsť iba pokiaľ by bola žalobkyňa v očiach iných posudzovaná negatívne. Takéto vnímanie je možné napríklad iba pri trestnom stíhaní, pri nepravdivých obvineniach a iných negatívnych okolnostiach neprávom svedčiacich proti žalobkyni. Uvedené však nie je tento prípad, a žalobkyňa by mohla navrhnúť takpovediac akékoľvek svedka, žiaden z nich by nemohol (resp. nemal) tvrdiť, že žalobkyňa si nezaslúži obdiv a rešpekt okolia. Odvolaciemu súdu nie je teda zrejmé, vzhľadom na špecifiká danej veci, akým spôsobom mohlo u žalobkyne nastať zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti (práve naopak), naviac ak zákon pre priznanie nemajetkovej ujmy vyžaduje pre jej priznanie aj jej zníženie v značnej (nie bežnej) miere. Z týchto všetkých dôvodov možno konštatovať, že ak uvedeným prežitím zo strany žalobkyne došlo k zásahu do jej zdravia, do jej života, do jej súkromia, všetky tieto nároky už boli posudzované, zhodnotené a odškodnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia, a preto v tejto časti sféru jej dopadu nebolo možné odškodniť aj v rámci osobnostných práv t.j. titulom priznania nemajetkovej ujmy. 22. Odvolací súd súhlasí s právnymi závermi rozhodnutia NS SR pod sp.zn. 7Cdo/65/2013, avšak na rozdiel od tam posudzovaného prípadu v danej veci žalobkyni bolo priznané v rámci odškodnenia za SSU aj odškodnenie psychických útrap, respektíve jej negatívne dopady v psychickej sfére totožné s tými, ktoré si uplatňuje titulom ochrany osobnostných práv. Odvolací súd si však dovoľuje dať do pozornosti, že zo zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. <https://www.aspi.sk/products/lawText/1/58441/1/ASPI%253A/273/1994%20Z.z.> o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení I. zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov konkrétne z jeho prílohy vyplýva, že sa odškodňujú v rámci SSU aj psychické útrapy ( tieto možno subsumovať pod položku č. 255 t.j. vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom) naviac, keď takéto bodové ohodnotenie s odkazom na túto prílohu citovaného zákona č. 437/2004 Z.z. vykonali všetci znalci ustanovení v tomto konaní. Ak by takéto odškodnenie nebolo možné, nebolo by ho možné ani obodovať. Preto je potrebné skôr prijať záver, že v rámci ochrany osobnosti možno odškodniť len také psychické následky dotknutej osoby, ktoré nie je možné odškodniť v rámci citovaného zákona. Žalobkyňa však takéto iné dopady v konaní pred súdom nielenže nepreukázala, ale ich ani netvrdila, respektíve ich neoznačila. 23. Pokiaľ ide znalecký posudok K.. O. N., U., klinického psychológa ohliadnuc od toho, že jeho závery boli spochybnené odborným stanoviskom č. 37/2023 (č.l. 1023 súdneho spisu) a výsluchom jednotlivých znalcov na pojednávaní konanom dňa 21.11.2023, (čo už konštatoval aj súd prvej inštancie) odvolací súd dodáva, že bez potreby zopakovania tohto dôkazu už z formulácie zadaných otázok je zrejmé, že s výnimkou prvých troch posudzovanie zvyšných nepatrilo do pôsobnosti znalca, (nešlo o otázky znalecké, prípadne medicínske), ale o otázky odpoveď na ktoré bol oprávnený zisťovať len súd, v rámci dokazovania a naviac tieto otázky neboli naformulované adekvátne (logicky). Otázky č. 4 a č. 5 sú naformulované účelovo, t.j. tak, že na ne by nebolo možné odpovedať negatívne pre zadávateľa. Otázka zníženia dôstojnosti nie je otázkou subjektívneho vnímania poškodenej, ktorá by akýkoľvek zásah vnímala negatívne, ale takéto dopady môžu byť výsledkom dokazovania, najmä preukazovania svedeckými výpoveďami. Znalec nemá reprodukovať názory poškodeného ale nezávisle najmä z pohľadu medicínského tieto následky sám ohliadkou poškodenej a oboznámením sa jej zdravotnej dokumentácie konštatovať, priradiť príslušnú diagnózu a túto následne obodovať. Prvé tri otázky sú podľa názoru odvolacieho súdu zas nelogicky formulované už aj preto, lebo samotné podanie anestetika

nemôže vyvolať psychické následky, ale tieto môžu byť až následkom stavu, vyvolaného predávkovaním NUPERCAINOVÉ ŽELÉ, čiže otázky mali smerovať k tomu, aké následky na psychike poškodenej (z hľadiska psychologického) zanechalo prežitie klinickej smrti. Iba takto formulovaná otázka môže objektívne ozrejmiť zásah do psychiky poškodenej. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne uprednostnil znalecké závery vypočutých znalcov a neprihliadal na závery uvedené v znaleckom posudku K. klinického psychológa. 24. Odvolaciemu súdu vo vzťahu k výrokom napadnutých žalobkyňou v odvolaní t.j. voči výroku II (v rozsahu zamietnutia bolestného a SSU), výroku III, IV a V bránila vykonať odvolací prieskum skutočnosť, že žalobkyňa ohľadom týchto výrokov svoje odvolanie riadne nešpecifikovala a neodôvodnila (§ 380 ods. 1 CSP). Keďže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania rozsudok súdu prvej inštancie s ohľadom na vyššie uvedené vo výrokoch II, IV, V (výrok III bol zmenený na základe odvolania žalovaného) ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 25. Žalovaný sa odvolal voči výroku o trovách konania, a to konkrétne voči výroku III, ktorým súd prvej inštancie uviedol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V rámci podaného odvolania zdôraznil, že v zmysle ustálenej judikatúry je potrebné pri čiastočnom úspechu vo veci priznať trovy konania pomerne. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR, III. ÚS 475/2021 (ZNau 13/2021) je potrebné pri určovaní úspechu prihliadať na skutočnosť, či bol prisúdený právny základ. Tak, ako uviedol žalovaný v prejednávanej veci boli žalobkyňou uplatnené celkovo 4 nároky a to náhrada za bolesť vo výške 15.381,60 - eur, náhrada za SSU vo výške 16.480,- eur, náhrada majetkovej škody vo výške 7.000,- eur a nemajetková ujma podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka vo výške 170.000,eur. Rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV boli žalobkyni priznané nasledovné sumy, náhrada za bolesť vo výške 13.908,30 eur, náhrada za SSU vo výške 9.921,60 eur, náhrada majetkovej škody vo výške 1.763,28 eur a nemajetková ujma podľa § 13 a nasl. OZ vo výške 0,- eur. Nemožno však dať za pravdu odvolateľovi v tom zmysle, že pri určovaní nárokov strán na trovy konania je v tomto prípade potrebné rozhodnúť o trovách konania súvisiacich s každým nárokom samostatne a to z dôvodov uvedených nižšie. Náhrada za bolesť, t.j. pri tomto nároku bola uplatnená suma vo výške 15.381,60 eur a priznaná bola suma vo výške 13.908,30 eur, ktorá zodpovedala skutočnému počtu bodov a bola určená na základe bodového hodnotenia lekárskych posudkov. Odvolací súd má za to, že pri tomto nároku podľa názoru súdu závisela prisúdená výška od úvahy súdu, respektíve od znaleckého posudku. Nebolo podstatné, že žalobkyňa nesprávne spočítala počet bodov, dôležité bolo, že predložila všetky znalecké posudky, z ktorých súd prvej inštancie mohol overiť správnosť výpočtu žalobkyne, respektíve tento výpočet realizovať sám, preto sa odvolací súd stotožňuje s tým, že za tento nárok patrí žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Pokiaľ ide o druhý nárok t.j. nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pri tomto nároku bola uplatnená suma vo výške 16.480,-eur, pričom priznaná bola suma vo výške 9.921,60 eur. Pri uvedenom nároku je potrebné uviesť, žalobkyňa sa nevedela dopracovať k výške bodového ohodnotenia a bolo potrebné aby súd nariadil vyhotovenie znaleckého posudku. Pri tomto nároku rovnako ako pri prvom nároku závisela prisúdená výška od znaleckého posudku, a preto aj v tomto prípade je potrebné posúdiť výsledok ako 100% úspech, nakoľko bol prisúdený právny základ a výška závisela od počtu bodov a od rozsahu, ktorý súd pri tomto nároku rozhľadní. Pokiaľ ide o tretí nárok a to nárok na skutočnú škodu, respektíve majetkovú ujmu. Pri tomto nároku bola uplatnená suma 7.000,- eur, a priznaná bola suma vo výške 1.763,28 eur. Nižšia suma bola prisúdená z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vznik škody v plnej žalovanej výške. Pri tomto nároku mal podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupovať podľa zásady úspechu vo veci, a vypočítať pomer úspechu a neúspechu. Nepriznaná čiastka vo výške 5.236,72 eur predstavuje teda 74,8 % žalovanej sumy t.j. úspech žalovaného. Žalobkyňa mala úspech v rozsahu 25,2 % a žalovaný v časti 74,8 % zo žalovanej sumy. Posledný žalovaný nárok je nárok na nemajetkovú ujmu. Pri tomto nároku bola uplatnená suma 170.000,- eur. Prisúdená suma bola 0,- eur. Žalovaný tak mal úspech v rozsahu 100%. Odvolací súd aj s ohľadom na právny názor najvyššieho súdu už prezentovaný v uznesení sp. zn. 7Cdo/339/2021 v obdobnej veci, rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP o náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho konania a to tak, že zohľadnil úspešnosť sporových strán vo vzťahu k žalovaným nárokom (ako celku) a jej pomerným rozdelením dospel k záveru, ktorý premietol do znenia napadnutého výroku o náhradovej povinnosti. Inak povedané výrok o trovách konania zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov predmetných konaní v rozsahu 12,6% ( 100% + 100% + 25,2% + 0% = 225,2% úspech žalobkyne) a ( 0% + 0% + 74,8% + 100% = 174,8% úspech žalovaného) t.j. 225,2% : 400% t.j. celkový možný úspech = 0,563 * 100 = 56,3 % uvedené prestavuje úspech žalobkyne, a 43,7% predstavuje úspech žalovaného.

Po zistení rozdielu t.j. 56,3% - 43,7 % = 12,6 % predstavuje čistý úspech žalobkyne, pričom základ pre výpočet bude ustanovenie § 13 ods. 3 Vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z.z. podľa ktorého pri spojení pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v každej ďalšej spojenej veci, bez ohľadu na počet spojených vecí. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP je potrebné určiť pomer úspechu a neúspechu sporových strán vo veci, v rámci ktorého sa však zohľadňuje celkový úspech strany sporu v rozsahu vymedzenom podanou žalobou bez ohľadu na pluralitu uplatnených nárokov, rovnako ako bolo naznačené vo vyššie uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý poukázal na potrebu rozhodnúť v danom prípade o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, a to pomerom s náležitým zdôvodnením jeho postupu (pozri napr. III. ÚS 115/2023). Na základe uvedeného potom odvolací súd zmenil napadnutý výrok o trovách konania tak, že priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,6%. Iba týmto spôsobom výpočtu bolo možné rozhodnúť jedným výrokom, a preto odvolací súd napriek tomu, že vyhovel odvolaniu žalovaného zmenil výrok III o trovách konania ( § 388 CSP), avšak vo veci rozhodol jedným výrokom t.j. tak, ako sa toho času vyvíja judikatúra ohľadom priznávania trov konania. 26. O trovách tohto odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP. V danej veci mal v tomto odvolacom konaní úspech len žalovaný, nakoľko odvolanie žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 27. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 28. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008). 29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Máte právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).