Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/194/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899510 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899510.3 Uznesenie Krajský súd v právnej veci navrhovateľa: Z.. X. M., bytom Z. XXX, N., proti odporcom: 1/ F.. Z. S., bytom G., Y. XX, 2/ F.. M. S., bytom J., S. X, obidvaja zast. JUDr. Liborom Hetmerom, advokátom, Štefánikova 4, Nové Zámky, o 1.460,53 eur (44.000,- Sk), na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. marca 2011 č.k. 12C 249/2003-218, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľovi 730,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že spor vyplýva z nezhody účastníkov konania o právach a povinnostiach vyplývajúcich im z užívania nehnuteľnosti - hotela N. v I., na ktorom sa dohodli tak, že od 01.07.1991 bude tento prevádzkovať výlučne odporkyňa 2/, od mája 1992 spolu s odporca 1, ktorí získali spoluvlastnícky podiel na tejto nehnuteľnosti od F.. G. a F.. M.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že spôsob hospodárenia s nehnuteľnosťou medzi účastníkmi nebol sporný, keďže sa dohodli, že celú ju budú užívať odporcovia na prevádzku hotela a že navrhovateľovi budú za jeho podiel poskytovať odplatu, spornou medzi nimi bola len výške odplaty, na ktorej sa nedohodli. Prospech získaný odporcami z nehnuteľnosti nepovažoval za bezdôvodné obohatenia a uplatnený nárok podriadil pod ustanovenia § 123, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 Obč. zák. Náhradu za užívanie celej nehnuteľnosti vypočítal podľa Všeobecne záväzného nariadenia o cenovej regulácii nájomného z nebytových priestorov z 09.07.1993 vydaného Mestským zastupiteľstvom v Š. na 14.666,- Sk mesačne. Navrhovateľovi, ktorý bol v rozhodnom období spoluvlastníkom hotela v jednej polovici vyčíslil za užívanie jeho podielu náhradu 7.333,- Sk mesačne, za tri mesiace 22 000,- Sk. Takto určenú náhradu nepovažoval za dôvodne zvyšovať a preto žalobný návrh vo zvyšku zamietol. Rovnako zamietol aj požadovaný úrok z omeškania z dôvodu, že náhrada a jej platenie boli určené až rozhodnutím súdu v tomto konaní. Nezohľadnil námietku odporcov, že predmetnú nehnuteľnosť využíva na podnikateľské účely výlučne odporkyňa 2/, a aj to nie celú, a to s poukazom na skutočnosť, že nehnuteľnosť sa nachádza čiastočne v bezpodielovom spoluvlastníctve odporcov ako manželov a charakterom tohto spoluvlastníctva sú dané aj vzájomné práva vyplývajúce z neho. Na námietku odporcov, že nevyužívajú nehnuteľnosti v celom rozsahu poukázal na to, že táto je ako celok využívaná na podnikateľské aktivity s cieľom dosahovania ziskov. Nezohľadnil ani ďalšiu námietku odporcov, že nehnuteľnosť nemohli využívať celú pre jej zlý technický stav, najmä jej hotelovej časti a kuchyne, že navrhovateľovi nebránili užívať časť nehnuteľnosti v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu a že sami investovali do nehnuteľnosti bez spoluúčasti navrhovateľa. Považoval za podstatné, že celá nehnuteľnosť bola zo stavebného hľadiska určená na ubytovacie a reštauračné služby a to, že účastníci sa dohodli, že na tieto účely ju bude využívať ako celok odporkyňa 2/. Preto obranu odporcov, že navrhovateľ mohol užívať časť, ktorú neužívali oni, považoval za irelevantnú. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., pretože účastníci boli vo veci úspešní v rovnakom pomere. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie odporcovia 1/ a 2/, ktoré žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, resp. zmeniť tak, že odporkyni 2/ bude uložená povinnosť zaplatiť odporcovi len 62,24 eur, eventuálne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkli, že rozhodol bez toho, aby im umožnil predložiť ďalšie dôkazy, ktoré vo veci mienili predložiť, čím im znemožnil brániť sa pred súdom. Mali za to, že v konaní dostatočne preukázali, že odporca 1/ spornú nehnuteľnosť neužíval vôbec a preto nie je právny dôvod, pre ktorý by mal navrhovateľovi poskytnúť náhradu za jej užívanie. Časť nehnuteľnosti, o výmere 60m2 nebytovej plochy využívala výlučne odporkyňa 2/ ako podnikateľka, pričom táto výmera je menšia ako tá, ktorá jej patrí podľa jej spoluvlastníckeho podielu, a teda svojím užívaním vôbec nezasiahla do spoluvlastníckych práv navrhovateľa a v podstate užíva časť nehnuteľnosti, ktorá jej patrí. Nanajvýš by mala poskytnúť navrhovateľovi náhradu za užívanú časť, t.j. za 60m2 nebytovej plochy, čo pri súdom uplatnenom spôsobe výpočtu predstavuje 62,24 eur. Zvyšná časť nehnuteľnosti sa pre technické a hygienické nedostatky nemohla užívať od roku 1992, kedy jej užívanie zakázal okresný hygienik. Zvyšok nehnuteľnosti bolo potrebné zrekonštruovať, ale v dôsledku viacerých zákazov navrhovateľa a nedostatku finančných prostriedkov, nebolo možné túto časť nehnuteľnosti užívať. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcov uviedol, že ani on nie je spokojný s napadnutým rozsudkom, ale vo veci odvolanie nepodal a časť rozsudku, proti ktorej podali odvolanie odporcovia žiadal potvrdiť. Nestotožnil sa s námietkou odporcov, že súd prvého stupňa nevykonal všetky nimi navrhnuté dôkazy. K námietke odporcu 1/, že predmetnú nehnuteľnosť vôbec neužíval, poukázal na predloženú korešpondencie medzi účastníkmi konania, ktorá dokazuje, že to bol práve odporca 1/, ktorý pri rokovaniach vo veci konal za seba i odporkyňu 2/. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní, ktoré vykonal v zmysle ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a dospel k záveru, že odvolanie odporcov je dôvodné. Podľa ustanovenia § 123 Obč. zák., vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa ustanovenia § 136 ods. 1 Obč. zák., vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Podľa § 137 ods. 1 Obč. zák. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 Obč. zák. oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku, a v prípade, ak sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s jeho § 123. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania boli v rozhodnom období od 01.07.2000 do 30.09.2000 spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom pre katastrálne územie Š. na liste vlastníctva č. XXXX ako parc.č. XX- zastavaná plocha o výmere 50m2 a parc.č. XX/ X - zastavaná plocha o výmere 669m2, navrhovateľ v podiele X/X, odporcovia 1/ a 2/ ako bezpodieloví spoluvlastníci v podiele X/X a odporkyňa 2/ v podiele 1/6. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žalobnom návrhu vychádzal z dohody účastníkov, spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, že od 01.07.1991 bude E. N. prevádzkovať výlučne odporkyňa 2/ a mal za nesporné, že odporcovia užívali v predmetnom období celú nehnuteľnosť a boli teda povinní poskytnúť navrhovateľovi za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na tejto nehnuteľnosti náhradu. Z dokazovania vykonaného vo veci však tento záver bez pochybnosti nevyplýval. Odvolací súd zo spisu zistil, že odporcovia popierali tvrdenie navrhovateľa, že v rozhodnom období užívali celú spoločnú nehnuteľnosť a na tomto založili aj svoju obranu v konaní. Odporca 1/ tvrdil, že nehnuteľnosť neužíval vôbec a odporkyňa 2/, že užívala len časť tejto nehnuteľnosti. Na pojednávaní 24.04.2007 odporcovia žiadali, aby bolo zmerané, akú časť predmetnej nehnuteľnosti užívala v rozhodnom období firma F.. M. S. - A., t.j. odporkyňa 2/, a súd prvého stupňa napriek tomu, že navrhovaným dokazovaním mohla byť zistená skutočnosť podstatná pre rozhodnutie, to je rozsah užívania predmetnej nehnuteľnosti odporkyňou 2/, resp. obidvomi odporcami, tento dôkaz nevykonal. Nevykonanie tohto dôkazu navrhovaného odporcami mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a je vadou konania, na ktorú odvolací súd podľa ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p. pri rozhodovaní o odvolaní prihliadol. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa neuviedol ako hodnotil dôkaz vykonaný na návrh odporcov, a to rozhodnutie Obvodného úradu v I. z 28.12 1992 č. XXXX-XXX-XX, ktorým bolo odporkyni 2/ zakázané ubytovávať hostí v zadnej ľavej časti hotela pre nevyhovujúce hygienické podmienky, vydané pred rozhodnou dobou (od 01.07.2000 do 30.09.2000), hoci išlo o rozhodnutie významné pre posúdenie žalobného návrhu. V danej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami účastníkov, oboznámením s výpisom z katastra nehnuteľností, korešpondenciou účastníkov konania z rokov 1992 a 1993, dokladmi o nájmoch nebytových priestorov v Š., dohodou účastníkov konania o užívaní nehnuteľnosti z 29.5.1991 a ďalšími listinami, ktorými bolo potvrdená nesporná skutočnosť v konaní, že jej účastníci sú spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Z týchto mal súd prvého stupňa za preukázanú aj ďalšiu skutočnosti, že odporcovia v predmetnom období túto nehnuteľnosť užívali v celom rozsahu, pretože sa tak dohodli dohodou z 29.05.1991. Pri tomto prehliadol, že touto dohodou sa účastníci konania dohodli na užívaní inej nehnuteľnosti, a to prevádzky pohostinstva „K. W. S.“, ktorú mali tiež v spoluvlastníctve. Tento druhý záver súdu prvého stupňa z vykonaného dokazovania teda nevyplynul. V danom konaní, v ktorom si navrhovateľ uplatňoval právo na úhradu za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci odporcami, bolo jeho procesnou povinnosťou túto skutočnosť preukázať. Vyplýva to z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení, nesie prípadne nepriaznivé následky tohto v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Procesným zmyslom tzv. dôkazného bremena (§ 120 ods. 1 O.s.p.) je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka konania, v záujme ktorého bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Navrhovateľ na preukázanie toho, že odporcovia v rozhodnom období užívali celú predmetnú nehnuteľnosť nenavrhol žiaden dôkaz a obmedzil sa len na poukazovanie na jeho korešpondenciu s odporcami starú vyše 10 rokov, ktorá nemohla dostatočne objasniť skutočnosť podstatnú pre rozhodnutie, a to, či a v akom rozsahu a akým spôsobom odporcovia v rozhodnom období užívali predmetnú nehnuteľnosť. Uvažovať o náhrade na užívanie spoločnej veci len niektorými spoluvlastníkmi pre spoluvlastníka, ktorý vec neužíval, je možné až po preukázaní skutočného užívania predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom období. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu podľa ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom bude jeho úlohou doplniť dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa ustanovenia § 132 O.s.p. a rozhodnutie dostatočne odôvodniť spôsobom stanoveným v § 157 ods. 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Toto uznesenia nemožno napadnúť odvolaním.