Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/351/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114209484 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114209484.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej splnomocnenkyňou: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: 1/ G. H., nar. X.. P. XXXX, zomrel XX. Q. XXXX, naposledy trvalo bytom L., 2/ F. H., rod. S., nar. X. M. XXXX, trvalo bytom L., o zaplatenie 1.721,57 eur príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 14. januára 2015 č. k. 37C/208/2014-104, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ r u š í a konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ z a s t a v u j e . II. V napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ a v časti trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zrušil Platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k. 18Ro/130/2014-17 z 24.8.2014; II. žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu vo výške 528,48 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 528,48 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; III. vo zvyšku žalobu zamietol a IV. žalovanému 1/ a žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 47 ods. 2, § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52, § 488, § 489, § 491, § 494, § 517 ods. 1 vety prvej a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 387, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 497, § 499, § 502 ods. 1 vety prvej, § 503 ods. 1, § 504, § 506, § 709, § 711 ods. 1, § 713 ods. 2 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „ZoOS“); § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 2.4.2014 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu vo výške 11.721,57 eur (správne 1.721,57 eur), spolu s úrokom vo výške 11,85% ročne zo sumy 1.524,29 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, a úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy 1.524,29 eur od 23.11.2013 do zaplatenia. Dňa 28.4.2014 bol súdom prvej inštancie vydaný Platobný rozkaz č. 18Ro/130/2014-17, ktorým bolo žalobe vyhovené, platobný rozkaz sa však nepodarilo ani jednému zo žalovaných doručiť; z ktorého dôvodu bol podľa § 173 ods. 2 O.s.p. platobný rozkaz zrušený. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany uzavreli dňa 26.6.2002 Zmluvu o kontokorentnom úvere, s dohodnutou výškou úverového rámca 30.000 Sk, predmetom ktorej bolo okrem vedenia bežného účtu aj poskytnutie prečerpania na danom bežnom účte (tzv. kontokorentný úver); v zmysle zmluvy žalovaní čerpali v rôznych výškach finančné prostriedky, resp. vykonávali množstvo operácii a obratov (debetné a kreditné), pričom do dňa 31.3.2011 uhradili debetný úrok a poplatky (túto skutočnosť potvrdila splnomocnenkyňa žalobkyne). Zmluva bola žalobkyňou ukončená (úver bol zosplatnený) dňa 31.7.2013. V mesiaci október 2002 sa žalovaní dostali do prečerpania vo výške 30.000 Sk/995,81 eur, ktorá suma tvorí časť vymáhanej istiny - uvedená suma nebola žalovanými zaplatená, pričom konečná splatnosť tohto úveru bola dohodnutá na deň 26.6.2003. Žaloba bola na súd podaná 2.4.2014, pričom na ťarchu účtu boli zúčtované po dni 2.4.2010 (t.j. deň pred ktorým by boli čiastkové nároky žalobcu premlčané), a to konkrétne v období od 31.3.2011 do 31.7.2013 (ukončenie zmluvného vzťahu/zosplatnenie úveru) neuhradené debetné úroky vo výške mínus 460,34 eur, a poplatky vo výške mínus 60,14 eur (ako to vyplýva z histórie transakcií na účte žalovaných), spolu teda suma vo výške 528,48 eur; po zosplatnení úveru nezaplatili žalovaní žiadnu sumu. K výpovedi Zmluvy (zosplatneniu) došlo až ku dňu 31.7.2013, pričom podľa vyjadrenia žalobkyne žalovaní nezaplatili prečerpanie ku ktorému došlo ešte v mesiaci október 2002, a konečná splatnosť tohto úveru bola dohodnutá na deň 26.6.2003, žalobkyňa preto mohla Zmluvu vypovedať, resp. svoj nárok uplatniť na súde už dňa 27.6.2003 (t.j. v deň nasledujúci po dni do ktorého mali žalovaní svoj dlh uhradiť). Skutočnosť, že žalobkyňa sa rozhodla vypovedať zmluvu až ku dňu 31.7.2013 nie je možné v súvislosti s premlčaním jej nároku akceptovať, nakoľko teoreticky by mohol potom veriteľ odkladať vypovedanie zmluvy (zosplatnenie dlhu) „do nekonečna“, a nikdy by tak nemohlo prísť k premlčaniu jeho nárokov. Súd - v zmysle § 5b ZoOS, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku vrátane jeho premlčania - potom považoval všetky nároky žalobkyne vzniknuté pred dňom 2.4.2010 za premlčané, preto ich žalobkyni nepriznal; nepremlčaný ostal nárok žalobkyne vo výške 528,48 eur (debetné úroky 460,34 eur, a poplatky 60,14 eur, čo vyplýva z histórie transakcií na účte žalovaných); po zosplatnení úveru nezaplatili žalovaní žiadnu sumu, z ktorých dôvodov súd rozhodol tak, že uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobkyni na istine čiastku vo výške 528,48 eur, a vo zvyšku žalobu (spolu s prislúchajúcou časťou zmluvného úroku a úroku z omeškania) zamietol. Čo sa týka úroku z omeškania, na tento má žalobkyňa nárok (z prisúdenej sumy), a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu zvýšenej o päť percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak že žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 528,48 eur (priznaná sumy) od 23.11.2013 do zaplatenia. V časti úroku z omeškania prevyšujúcej hodnotu 5,25% ročne súd žalobu taktiež zamietol (keď žalobkyňa žiadala o priznanie úroku z omeškania vo výške 8% ročne). Tiež zamietol žalobu žalobkyne v časti o priznanie zmluvného úroku vo výške 11,85% ročne, nakoľko nárok na zaplatenie istiny ku ktorej sa toto požadované príslušenstvo vzťahovalo bol premlčaný (súdom bol zamietnutý), preto nebolo možné k nemu priznať príslušenstvo. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 151 ods. 1 O.s.p., vecne prevažným úspechom žalovaných v spore, ktorým však nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadali, z ktorého dôvodu im náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to iba v jeho zamietajúcej časti a v časti trov konania. Dôvodila, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu jej bolo odňaté právo konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ a f/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Bola názoru, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, a to z nesprávneho právneho záveru súdu o splatnosti kontokorentného úveru, nesprávneho právneho záveru ohľadom aplikácie § 5b ZoOS a nesprávneho právneho záveru o výške úrokovej sadzby úroku z omeškania. K splatnosti kontokorentného úveru bola názoru, že súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o splatnosti kontokorentného úveru dňa 26.6.2003, opierajúc sa o čl. I Zmluvy o kontokorentnom úvere z 26.6.2002, keď súd opomenul aplikovať ustanovenie čl. X bod 1 Zmluvy, podľa ktorého zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to dobu jedného roka odo dňa podpísania zmluvy zmluvnými stranami, doba trvania zmluvy sa predlžuje o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy (pôvodnej alebo predĺženej), že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy. Zmluva bola zmluvnými stranami podpísaná 26.6.2002, jednoročná doba podľa prvej vety citovaného zmluvného ustanovenia uplynula 26.6.2003, čomu zodpovedá údaj konečnej splatnosti v čl. I. Zmluvy, k splatnosti kontokorentného úveru však nedošlo dňa 26.6.2003 z dôvodu predĺženia doby trvania zmluvy podľa vety druhej vyššie citovaného zmluvného ustanovenia, takto bola doba trvania zmluvy predlžovaná až do 31.7.2013, kedy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu zo strany žalobkyne. Zdôraznila, že i žalovaní mohli v súlade s týmto článkom zmluvný vzťah ukončiť, avšak neurobili tak z dôvodu, že sa rozhodli ponechať si úverový rámec poskytnutý zmluvou. Nesprávny je preto záver súdu, že žalobkyňa si nárok mohla na súde uplatniť už dňa 27.6.2003, takýto postup možný nebol, pretože zmluva trvala až do 31.7.2013 a pred 31.7.2013 žalovaní nemali splatný dlh na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Z nijakého právneho predpisu nevyplýva právna povinnosť pre žalobkyňu vypovedať zmluvu o kontokorentnom úvere skôr. Automaticky predlžovaný zmluvný vzťah mohli ukončiť obe zmluvné strany. Poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nezistiteľné, prečo súd prvej inštancie neaplikoval pri rozhodovaní ustanovenie čl. X bod 1 vety druhej zmluvy, a to i napriek tomu, že na potrebu jeho aplikácie žalobkyňa poukazovala už v podanej žalobe. K aplikácii § 5b ZoOS uviedla, že žalobou uplatnené právo na peňažné plnenie nie je premlčané, pretože zmluva bola ukončená až dňa 31.7.2013, do ktorého dňa nebola pohľadávka na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov voči žalovaným splatná a nebolo možné domáhať sa práva na plnenie žalobou na súde, čo podrobne žalobkyňa odôvodnila v odvolaní. I v prípade, ak by bolo žalobou uplatnené právo v zamietnutej časti premlčané, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie by vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie aplikoval na vec ustanovenie § 5b ZoOS, a to napriek tomu, že toto ustanovenie je možné aplikovať výlučne na právne vzťahy vzniknuté od 13.6.2014, teda právne vzťahy vzniknuté po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia a pokiaľ súd aplikoval toto ustanovenie i na vzťah vzniknutý pred 13.6.2014, konal v rozpore so ZoOS, ako i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Použitie ust. § 5b ZoOS na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014 je retroaktívna aplikácia tohto ustanovenia vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Hoci takto žalobkyňa argumentovala už pred súdom prvej inštancie, tento sa vo svojom rozhodnutí k tejto právnej argumentácii postavil absolútne arbitrárne, vôbec sa s ňou v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal a taktiež sa s ňou nevysporiadal. K výške úroku z omeškania dôvodila, že z rozsudku nevyplýva, prečo súd neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, upravujúce omeškanie a úrok z omeškania (§ 365 a nasl. Obch. z.), keď dospel k právnemu záveru, že ide o obchodný záväzkový vzťah a pri premlčaní správne aplikoval ustanovenia Obch. z.. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto smere zmätočné a vnútorne rozporné. Podľa názoru odvolateľky mal súd pri posúdení úroku z omeškania aplikovať nasledovné zákonné ustanovenia, z ktorých je celkom zrejmé, že nemožno aplikovať súčasne účinnú právnu úpravu na posudzovaný právny vzťah založený zmluvou z 26.6.2002: § 768k ods. 2, § 369 ods. 1 Obch. z., § 517 ods. 2 O.z., § 3 ods. 1, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., v znení účinnom do 31.1.2013, z ktorého vyplýva, že žalobkyňou uplatnená úroková sadzba úroku z omeškania vo výške 8% nepresahuje zákonom (nariadením vlády) stanovenú výšku. S poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bola názoru, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetnom súdnej ochrany (uplatneným nárokom). Považovala za zrejmé, že súd sa pri odôvodnení časti zamietajúceho výroku odvolaním napadnutého rozsudku dôsledne ust. § 157 ods. 2 O.s.p. neriadil, keď sa nevysporiadal so žalobkyňou prednesenou pre vec podstatnou právnou argumentáciou a zároveň z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, prečo v určitých častiach súd žalobu zamietol. Vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, týkajúceho sa doby trvania zmluvného vzťahu založeného zmluvou o kontokorentnom úvere, pretože vzhľadom na vyššie uvedené, ak dospel k právnemu záveru o nemožnosti aplikácie ustanovenia čl. X bod 1 veta druhá Zmluvy o kontokorentnom úvere, bol povinný tento právny záver v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodniť. Tiež sa nevyporiadal s argumentáciou ohľadom aplikácie § 5b ZoOS, ktorú uviedla žalobkyňa v jej podaní z 9.12.2014, hoci práve aplikáciou tohto zákonného ustanovenia súd odôvodnil zamietnutie žaloby v časti žalovanej sumy 995,81 eur, pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobkyne, ktorou odôvodňovala, prečo toto zákonné ustanovenie nemožno v posudzovanej veci aplikovať. Za nedostatok odôvodnenia odvolateľka považovala absenciu akéhokoľvek odôvodnenia, z ktorého by bolo zistiteľné, prečo súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti žalovanej sumy 197,28 eur, teda v časti príslušenstva za obdobie od 31.7.2013 do 23.11.2013. Paradoxné je, že súd žalobkyni priznal príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania od 23.11.2013, avšak príslušenstvo za predchádzajúce obdobie uplatnené v rámci žalovanej sumy nepriznal a tento svoj postup ničím neodôvodnil. Taktiež neodôvodnil, prečo zamietol žalobu v časti uplatneného úroku a tento nepriznal ani vo vzťahu k priznanej istine. Aj v tomto smere je rozhodnutie súdu prvej inštancie absolútne nepreskúmateľné. Rozhodnutie v časti náhrady trov považovala žalobkyňa za nesprávne, vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia súdu a bola názoru, že v spore by mala byť pri správnej aplikácii právnych predpisov plne úspešná a mala jej byť priznaná i náhrada trov konania. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby ho zmenil v napadnutej časti priznaním jej voči žalovaným spoločne a nerozdielne sumy 1.193,09 eur, 11,85%-ného ročného úroku zo sumy 1.524,29 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, 8% ročného úroku z omeškania zo sumy 995,81 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, 2,75%-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 528,48 eur od 23.11.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, aby boli žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania k rukám splnomocnenkyne. Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o premlčaní žalovanej sumy 995,81 eur a zároveň sa stotožnil s právnym názorom, že ust. § 5b ZoOS je potrebné aplikovať na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, požiadala, aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a ako subjekt oprávnený podľa ust. § 18 ods. 1 písm. d/ zákona č. 38/1993 Zb. podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania v súlade právnych predpisov a to o súlade ust. § 5b ZoOS s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Bola názoru, že v právnom štáte je spätná aplikácia právnych n oriem neprípustná a úspech účastníka konania v konaní nemôže závisieť od toho, kedy štátny orgán v zásade sám si riadiaci svoju činnosť a teda aj časť rozhodovania, vo veci rozhoduje, teda či sa štátny orgán rozhodol vydať rozhodnutie pred 13.6.2014 alebo v čase od 13.6.2014. Účastník konania by bol sankcionovaný i za prípadnú nečinnosť štátneho orgánu (následkom porušenia práv účastníka zo strany štátneho orgánu môže byť jeho neúspech v konaní pred štátnym orgánom). 3. Uznesením súdu prvej inštancie z 1.6.2016 pod č. k. 37C/208/2014-157 bol žalovaným 1/ a 2/ ustanovený opatrovník pre konanie Mgr. S. A., pracovníčka Okresného súdu Piešťany, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23.6.2016. Opatrovníčka žalovaných ani žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili. 4. Lustráciou v registri obyvateľov SR z 25.1.2018 odvolací súd zistil, že žalovaný 1/ zomrel XX.XX.XXXX v Y., ako ženatý, mal dve deti (S. H., nar. XX.X.XXXX a S. H., nar. XX.X.XXXX). 5. Z uznesenia Okresného súdu Trnava z 31.1.2018 pod č. k. 29D/96/2017-21, 2Dnot 220/2017 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.2.2018), odvolací súd zistil, že týmto rozhodnutím bolo 1. konanie o dedičstve (po poručiteľovi - žalovanom 1/) zastavené, 2. bola určená notárovi ako súdnemu komisárovi odmena a náhrada hotových výdavkov a 3. bolo rozhodnuté, že žiaden z dedičov nemá nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia takéhoto rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie poveril notára JUDr. Miroslava Gregora, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi - žalovanom 1/. Lustráciou bolo zistené, že poručiteľ nezanechal žiadny závet ani listinu o vydedení, zomrel ako ženatý a ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine v zmysle § 473 O. z. by do úvahy prichádzali deti poručiteľa - S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom O. O. XXX a S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXX a manželka poručiteľa F. H., nar. X.X.XXXX (žalovaná 2/). Syn poručiteľa S. H. do zápisnice o predbežnom vyšetrení uviedol, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok. Na základe uvedeného bolo dedičské konanie podľa § 187 ods. 1 CMP zastavené. Žalobkyňa potom, čo jej bolo oznámené úmrtie žalovaného 1/, v podaní z 21.3.2018 s poukazom na § 63 ods. 1 a 2 CSP a s poukazom na skutočnosť, že dedičské konanie po poručiteľovi - žalovanom 1/ bolo právoplatne skončené uznesením, ktorým bolo dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť poručiteľa a poručiteľ nezanechal závet ani listinu o vydedení navrhla, aby odvolací súd zastavil konanie voči žalovanému 1/, nakoľko tento stratil procesnú subjektivitu a nakoľko z pohľadu hmotného práva vzniklo medzi žalovanými samostatné procesné spoločenstvo a žalobkyňa trvá na podanom odvolaní, navrhla, aby odvolací súd v konaní pokračoval so žalovanou 2/. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), účastníčkou konania t. č. stranou (§ 201 O.s.p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 ods. 1 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. 7. Podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP: (1) Ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. (2) V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. Podľa § 470 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. (2) Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Podľa § 187 ods. 1 CMP (Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015 Z.z.) súd konanie zastaví, ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Odvolací súd konštatuje, že z hľadiska prechodu povinnosti a zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa nastala v konaní situácia, že žalovaný 1/ nemá dedičov, ktorí by zodpovedali za jeho dlhy. Skutočnosť, že poručiteľ zomrel ako nemajetný neumožňuje v konaní vo vzťahu k nemu pokračovať (uvedené už odznelo aj v uznesení Krajského súdu v Košiciach z 21.8.2017 sp. zn. 3Co/244/2016). Odvolací súd preto podľa § 63 ods. 1 CSP dospel k záveru, že je tu procesná prekážka nedostatku procesnej subjektivity na strane žalovaného 1/ a zároveň nie je možné v konaní pokračovať, preto podľa § 161 ods. 1, § 378 ods. 1, § 380 ods. 2, § 389 ods. 1 písm. a/ a § 391 ods. 1 CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ a konanie zastavil vo vzťahu k žalovanému 1/. 8. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Súd prvej inštancie v predmetnej veci uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov, stručne uviedol žalobkyňou uvádzané dôvody, o ktoré opiera svoj žalobný nárok, ďalej uviedol ako sa vo veci vyjadrila žalovaná 2/, vysvetlil ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Absolútne však opomenul sa vysporiadať s niekoľkými podstatnými vyjadreniami žalobkyne prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (hoci išlo o ťažiskové otázky vo vzťahu k posúdeniu či je možné žalobe vyhovieť), čo mu odvolateľka dôvodne vytkla v odvolaní. Konkrétne sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne v žalobe, týkajúcej sa doby trvania zmluvy a jej predlžovania v zmysle čl. X bod 1 Zmluvy o kontokorentnom úvere, ani s jej argumentáciou v podaní z 9.12.2014, týkajúcou sa otázky aplikácie ust. § 5b ZoOS i na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, keď pre prípad nestotožnenia sa s jej argumentáciou žalobkyňa navrhovala prerušenie konania, o ktorom súd prvej inštancie nerozhodol. Uvedené malo za následok nemožnosť posúdenia zo strany odvolacieho súdu správnosti zvoleného spôsobu rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu nespĺňal požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku, najmä požiadavku presvedčivosti, ani požiadavky naň kladené ust. § 132 O.s.p. (účinného do 30. júna 2016). Jedná sa o závažné procesné pochybenia, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu im možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej vo vzťahu k žalovanej 2/ a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada aj so všetkými relevantnými špecifickými námietkami strany. 10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)