Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/244/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515203016 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1515203016.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1/ N. Q., M. X, U., 2/ J. Q., M. X, U., 3/ ŠW. U., T. X., t. č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou Ľ. W., zamestnankyňou Okresného Y.Ú. U. Z., Y. XA, Bratislava, o zaplatenie 4.272,06 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 50C/88/2015-79, zo dňa 22.3.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovaným 1/ až 3/ p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. III. Do konania na ochranu práv žalovaných 1/ až 3/ občianske združenie „VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV“, Šafárikovo nám. 7, Bratislava, nepriberá. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 3.067,12 eura spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.2.2012 do 3.11.2012 vo výške 31,91 eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % z 3.067,12 eura od 4.11.2012 do zaplatenia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi trovy konania 258,36 eura k rukám právneho zástupcu žalobcu. Splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 13.2.2015 domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz a zaviazal žalovaných na zaplatenie 4.272,06 eura s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.3.2011 do 3.11.2012 vo výške 159,01 eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 4.272,06 eura od 4.11.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že právny predchodca žalobcu a žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili 20.5.2004 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“); právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver 250.000,- Sk, s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 9,30 %, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 3.300,- Sk, splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca, počnúc 20.6.2004, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 20.5.2014. Podľa predmetnej zmluvy bola RPMN 10,71 %. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi Slovenská sporiteľňa, a.s. (právny predchodca žalobcu) ako postupcom a žalobcom ako postupníkom 27.9.2012 právny predchodca žalobcu postúpil žalovanú pohľadávku voči žalovaným žalobcovi. Právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným postúpenie pohľadávky listom z 15.10.2012; ku dňu postúpenia pohľadávky istina pohľadávky predstavovala 7.130,78 eura, úroky 1.460,38 eura. Napokon z dohody o ručení uzatvorenej 20.5.2004 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 3/ ako ručiteľom súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný 3/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky veriteľa z úverovej zmluvy, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver 250.000,- Sk v prípade, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi. 3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené konštatoval, že právny predchodca žalobcu je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou. K predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí poskytovanie úverov. Pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere konal v rámci svojho predmetu podnikania. Z uvedeného vyplýva, že právny predchodca žalobcu mal postavenie dodávateľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaní 1/ a 2/ sú fyzické osoby nepodnikatelia, teda ide o spotrebiteľov (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy v Občianskom zákonníku v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu - dodávateľom a žalovanými - spotrebiteľmi je zmluvou spotrebiteľskou, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah. V tejto súvislosti konštatoval, že pri posúdení záväzku medzi účastníkmi uplatňoval aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Poznamenal, že v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je ex offo povinný v spotrebiteľských zmluvách aj bez návrhu prihliadať na premlčanie. Vychádzajúc z uvedeného uviedol, že trojročná premlčacia lehota, v ktorej sa premlčujú nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, začala v danom prípade plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. odo dňa nasledujúceho potom, kedy žalobca mohol svoje právo vyplývajúce z časti nezaplatených žalovaných splátok úveru uplatniť voči žalovaným prvýkrát, teda od 21.3.2011 (splatnosť prvej žalovanej splátky nastala 20.3.2011). Týmto dňom mohol žalobca podať žalobu na súd pre porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu zo strany žalovaných. Plynutie premlčacej lehoty pre časť žalovaných splátok splatných v období od 20.3.2011 do 20.1.2012 skončilo postupne v období od 21.7.2014 do 21.1.2015. Žalobca svoje právo uplatnil v súdnom konaní 13.2.2015, teda nevykonal ho v lehote určenej § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o časť splátok úveru splatných v období od 20.3.2011 do 20.1.2012. Na uvedenom základe dospel k záveru, že nárok žalobcu nemohol priznať v celom rozsahu (kvôli premlčaniu predmetnej časti) a žalobu v tejto časti splátok spolu s príslušenstvom zamietol. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny t.j. splátok splatných v období od 20.2.2012 do 20.5.2014 v celkovej sume 3.067,12 eura spolu s príslušenstvom, žalobe vyhovel a zaviazal žalovaných na zaplatenie uvedenej sumy spolu s príslušenstvom, úrokom z omeškania splátok v období od 21.2.2012 do 3.11.2012 v celkovej 31,91 eura a ďalším úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z 3.067,12 eura od 4.11.2012 do zaplatenia s tým, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných a to s poukazom na dohodu o ručení, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným 3/. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením č. 87/1995 Z.z. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žalovaných zaviazal na zaplatenie 258,36 eura. 4. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR okrem svojich rozhodnutí zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 a zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 opätovne potvrdil správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo 24.3.2015, sp. zn. 7 M Cdo 9/2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľov pre nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah. Na podporu svojho názoru upriamil pozornosť aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/34/2015, zo dňa 9.11.2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/640/2015, zo dňa 13.1.2016, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/132/2015, zo dňa 29.2.2016, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/176/2016, zo dňa 13.4.2016 a uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/353/2015, zo dňa 12.4.2016. Ďalej zastával názor, že z § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Teda v prípade, ak bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku, tak plynie premlčacia doba od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie samostatne, resp. až od konečnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie ustálil, že k splatnosti úveru došlo k 4.11.2012. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že premlčacia doba začala plynúť 5.11.2012 a uplynula by až 5.11.2016. Žaloba bola podaná 13.2.2015 a preto nemožno jeho nárok považovať za premlčaný ani len v časti; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2008, sp. zn. 4 Obo 54/2007. Vzhľadom k uvedenému vyslovil, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. 5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.9.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 6. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku konštatuje, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, mali použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia premlčania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd SR zaujal aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.5.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy premlčania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom hodno podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o premlčaní v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.3.2013) a ďalšie rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje už požiadavky aktuálnej praxe z uvedených hľadísk nereflektujú; závery týchto rozhodnutí preto odvolací súd nemohol aplikovať v predmetnej veci. Na uvedenom základe skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku z dôvodu jeho premlčania. 8. Odvolací súd preskúmal návrh občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV a konštatuje, že na jeho pribratie do konania ako osobitného subjektu nie sú splnené podmienky ustanovené § 95 ods. 1 C.s.p. Výzva bola žalovaným 1/ a 2/ doručená 27.7.2017 a opatrovníčke žalovaného 3/ dňa 20.7.2017; žalovaní a opatrovníčka žalovaného 3/ na predmetnú výzvu nereagovali a neoznámili súdu prípadný súhlas s tým, aby v konaní na ochranu ich práv vystupoval osobitný subjekt. V súvislosti s výzvou súdu je potrebné zdôrazniť, že v prípade nečinnosti strany, nemožno v danom prípade aplikovať § 157 ods. 2 C.s.p., nakoľko súhlas strany musí byť výslovný. Odvolací súd teda nedisponuje takým prejavom vôle s pribratím osobitného subjektu do konania na ochranu záujmov spotrebiteľov. Zo skutočnosti, že žalovaní a opatrovníčka žalovaného 3/ sú nečinní v súvislosti s výzvou súdu, nemožno usudzovať, že s jeho pribratím súhlasia. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd návrh občianskeho združenia na pribratie do konania na ochranu práv žalovaných zamietol a predmetné občianske združenie do konania nepribral. 9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).