Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/103/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899677 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899677.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa : Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, Legionárska 6, Bratislava, zastúpeného : Advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, Bratislava, proti odporcovi : Technicko - hospodárska správa ústavov spoločenských vied Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, Bratislava, zastúpeného : JUDr. Tomášom Plankom, advokátom, Námestie Slobody 10, Bratislava, o vydanie nehnuteľnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 12C 66/96-445 zo dňa 26. novembra 2010, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi nehnuteľnosť ležiacu v katastrálnom území Staré mesto, obec Bratislava - Mestská časť, okres Bratislava I, zapísanú na LV Č.. XXX, parcela č. 3237 o výmere 671 m2, zastavané plochy a nádvoria a zaplatiť navrhovateľovi trovy konania 880,49 €, k rukám MCGA legal s.r.o., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, proti povinnosti navrhovateľa vrátiť odporcovi sumu 5.974,90 € (180.000,- Sk), v tej istej lehote. Vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd rozsudkom č. k. 12C 66/96 - 24 zo dňa 18.2.2000 návrh navrhovateľa zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 18Co 145/00 - 31 zo dňa 30.6.2000 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 12C 66/96 - 93 zo dňa 10.9.2002 opätovne návrh navrhovateľa zamietol. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Co 42/05 - 165 zo dňa 26.1.2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 2Cdo 160/2006-188 zo dňa 29.5.2007 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.1.2006 sp. zn. 9Co 42/05 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor ohľadom povinnej osoby i ohľadom existencie tiesne. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9Co 503/07 - 212 zo dňa 12.2.2009 rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 12C 66/96 - 93 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dovolací súd dospel k záveru, že odporca je v spore pasívne legitimovaný a čo sa týka otázky uzatvorenia zmluvy v tiesni, bol právny názor odvolacieho súdu vyslovený predčasne. Tieseň za nápadne nevýhodných podmienok podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 282/1993 Z. z. je treba posudzovať oddelene, hoci vecne a skutkovo úzko súvisia ako dva predpoklady. Či ide o nápadne nevýhodné podmienky uzatvorenej kúpnej zmluvy, je nutné posudzovať vždy konkrétne podľa okolností jednotlivého prípadu a pojem tiesne treba skúmať v širších súvislostiach, teda i v súvislostiach s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a jeho orgány pôsobili na cirkev (vlastníka veci) do takej miery, že tento mohol urobiť vo vzťahu k svojej veci taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Navrhovateľ bol vlastníkom nehnuteľnosti - dom pop. č. II.339 s dvorom a hosp. staviskom, na parcele č. 3237. Kúpnou zmluvou zo dňa 22.10.1963 navrhovateľ predmetnú nehnuteľnosť predal Slovenskej akadémii vied - Úrad predsedníctva Bratislava, Obrancov mieru č. 41. Kúpna cena bola dohodnutá na 180.000,- Kčs. Kúpnu zmluvu za navrhovateľa podpísal U. D. ako predsedajúci farár a W. Z., ako námestný zborový dozorca. Podľa LV Č.. XXX vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je SR - Technicko - hospodárska správa ÚSV SAV a predmetná nehnuteľnosť je národnou kultúrnou pamiatkou. Rokovania uskutočneného dňa 22.12.1992 sa za SECAV zúčastnili Z. Q., generálny biskup, U.. Z. D., U.E.. Z. D., B. D., O.. Y. X. a za SAV A.. I. P., B.., predseda SAV, O. D.X. W. B.. U.. Š. P., B.. Predmetom rokovania bolo prejednanie otázky možnosti vrátenia budovy bývalého Evanjelického lýcea na Konventnej ul. č. 13 v Bratislave, ktorá na základe predmetnej zmluvy prešla do vlastníctva SAV. Zástupcovia SECAV na rokovaní vysvetlili, že predmetný objekt bol odpredaný z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov potrebných na jeho údržbu, pričom sa jedná o budovu, ktorá má pre cirkev historický význam a preto cirkev vyvíja snahu o vrátenie predmetného objektu do vlastníctva. Súd prvého stupňa skúmal v konaní podmienky pre vydanie veci v zmysle zák. č. 282/1993 Z. z. a dospel k záveru, že navrhovateľ je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zák. č. 282/1993 Z. z., nakoľko je štátom registrovanou cirkvou resp. náboženským spoločenstvom so sídlom v SR, s právnou subjektivitou a vec, ktorej vydania sa v konaní domáhal, prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období, dňa 22.10.1963 z dôvodu uvedenom v § 4 ods. 2, písm. e), kúpnou zmluvou uzatvorenou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že odporca je povinnou osobou v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z., pretože ku dňu účinnosti tohto zákona spravoval majetok vo vlastníctve štátu. Navrhovateľ nárok na vydanie veci uplatnil v lehote v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z. do 1.1.1995, výzvou na vydanie veci podanou Stavoinvestou Bratislava, spol. s.r.o., závod 02, zo dňa 23.12. 1994, na základe zmluvy o technickej pomoci a zastúpení. Pri tomto hodnotení bol súd prvého stupňa v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení č. k. 18Co 145/00 - 31 zo dňa 30.6.2000. Keďže navrhovateľom označený odporca v žalobe sa zhoduje s vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti podľa LV, súd prvého stupňa akceptoval navrhovateľovo upresnenie odporcu z 30.10.2001 na Technicko - hospodárska správa ústavov spoločenských vied Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, Bratislava, s totožným identifikačným číslom a konal s takto označeným odporcom. Súd prvého stupňa v konaní následne skúmal podmienky na vydanie veci podľa § 4 ods. 2 písm. e) zák. č. 282/1993 Z. z., uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti dňa 22.10.1963, tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, pričom bol v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 503/07 - 212 zo dňa 12.2.2009. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol urobený posudok na ocenenie predmetnej nehnuteľnosti U.. W.. O. Š., ktorým bola predmetná nehnuteľnosť ohodnotená na 310.000,- Kčs (pozemok 10.065,- Kčs a stavba na 299.268,- Kčs). Sekcia spoločenských vied SAV rokovala so zástupcami Evanjelického a.v. farského úradu o možnostiach prevodu tejto budovy do trvalého užívania SAV, nakoľko v objekte plánovala v roku 1963/64 vykonať rozsiahlu rekonštrukciu (celkový objem 1.050.000,- Kčs) a pretože v zmysle vyhl. 205/58 Ú.v., nemohla vykonať investičné práce na základných prostriedkoch, ktoré nie sú národným majetkom, bolo potrebné prevod nehnuteľnosti usporiadať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, kúpou alebo darom. Proti bezplatnému prevodu nehnuteľnosti zástupca vlastníka S.. U. namietal, že ev. a.v. farský úrad už doteraz odovzdal bezplatne niekoľko budov štátu a vzhľadom k tomu, že si ev. a.v. cirkev kryje svoje výdavky zo svojich príjmov, v ktorých 18.000,- Kčs troví ročné nájomné z uvedenej budovy, navrhol odpredaj za cenu 180.000,- Kčs, teda desaťnásobok ročného nájmu. Vzhľadom k tomu, že terajšia hodnota budovy je 310.000,- Kčs označil navrhovanú cenu za prijateľnú. Keďže kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 22.10.1963 bola predmetná nehnuteľnosť predaná za 180.000,- Kčs, bol súd prvého stupňa toho názoru, že zmluva znevýhodnila navrhovateľa o príjem 130.000,- Kčs a sú tak splnené podmienky "nápadne nevýhodné podmienky". Súd prvého stupňa na názory historikov o otázke tiesne pri predaji predmetnej nehnuteľnosti neprihliadol, pretože nejde o historický rozbor, ale podľa názoru súdu prvého stupňa o ich vlastný názor, pričom povinnosť vyhodnotiť splnenie podmienky tiesne v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z má súd. Súd prvého stupňa na základe uvedeného dospel k záveru, že predmetná kúpnopredajná zmluva dňa 22.10.1963 bola navrhovateľom uzavretá z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako hospodársku tieseň a v období strachu prebiehajúcich súdnych procesov s evanjelickými farármi, čo súd vyhodnotil ako sociálnu tieseň a politický nátlak, ktorým štát a jeho orgány pôsobili na vlastníka veci do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojej veci taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Po právnej stránke svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 písm. e/ zák. č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na vydanie veci v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. a preto rozhodol o vydaní veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti predmetného rozsudku, keďže v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. vydaniu veci nebráni skutočnosť, že ide o národnú kultúrnu pamiatku. Súd prvého stupňa zároveň zaviazal navrhovateľa na vrátenie odporcom prijatej kúpnej ceny v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, ako plnenia prijatého z právneho dôvodu, ktorý odpadol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok a návrh zamietol a priznal odporcovi náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania odporca uvádza, že hoci konštantná reštitučná judikatúra ustálila, že predošlý režim vytváral prostredie pre nerovnovážne právne vzťahy, ale stav tiesne je potrebné preukazovať v konkrétnom prípade a to sa podľa názoru odporcu navrhovateľovi nepodarilo. Dôkazy predložené v konaní pred súdom prvého stupňa sa priamo prípadu netýkali, hodnotili iba dobu, v ktorej došlo k prevodu majetku na štát. Odporca v odvolaní tvrdí, že dôkazy výsluchom svedkyne W. M. a svedka L. I. nestačia na preukázanie tiesne v danom prípade. Poukazuje na dôkazy, ktorými preukazoval v konaní pred prvostupňovým súdom prevod bez tiesne a to na Zápisnicu o využití národných kultúrnych pamiatok v Bratislave zo dňa 19.01.1963 a na Zápisnicu z rokovania čelných predstaviteľov oboch účastníkov zo dňa 22.12.1992 o reštitúcii. Zmluva o prevode majetku na štát zo dňa 22.10.1963 uzavreli za navrhovateľa štatutárni zástupcovia, o ktorých navrhovateľ uvádza, že boli prorežimní. Odporca má za to, že ako takí asi nepotrebovali žiadny tlak a rozhodli sa autonómne, nakoľko počas minulého režimu časť funkcionárov všetkých cirkví sa snažili spolupracovať s existujúcim režimom. Množstvo iných právnych úkonov nie je neplatných iba z dôvodu, že títo štatutári neboli v rozpore s vtedajším režimom. Navrhovateľ tvrdí a ničím nepreukázal, že zmluvu mal za cirkev podpísať správca U. a namiesto neho podpísal zástupca Z.. Ďalším podpisujúcim bol kňaz D.. Na zmluve sú ale všetky tri podpisy. V závere odvolania odporca dodáva, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukázania stavu tiesne svojich štatutárov pri uzatváraní predmetnej zmluvy. K uvedenému odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že odporca vo svojom odvolaní nedodržal ust. § 205 ods. 1 O.s.p., neodôvodnil odvolanie voči rozsudku niektorým z ustanovení § 205 ods. 2 O.s.p., a to ani výslovne ani konkludentne a preto má navrhovateľ za to, že odvolací dôvod neexistuje a tak odvolanie nie je dôvodné. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/1993 Z. z. sa navrhovateľ domnieva, že v prípade uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi zmluvnými stranami dňa 22.10.1963 došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Ďalej konštatuje, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich doterajších vyjadrení a všetkých v konaní predložených dôkazov. Odporca napáda neexistenciu konkrétnej tiesne na konkrétne osoby v rozpore s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu v tomto konaní ako aj v rozpore s existujúcou judikatúrou ohľadne tiesne, pričom navrhovateľ má za to, že sa mu výpoveďou svedkov podarilo preukázať, že tieseň existovala. Opätovne poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúcej sa pojmom „tieseň“ - nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 59/95, sp. zn. II. ÚS 30/2000, sp. zn. II. ÚS 375/1999 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo-KS 1/2004. K podkladom predložených odporcom pred súdom prvého stupňa navrhovateľ uvádza, že to, že sa pracovisko, ktoré dostalo za úlohu vytvorenie ateistických pracovísk, snažilo o získanie budovy vo vlastníctve cirkvi, len potvrdzuje úmysel vtedajšej politickej moci o likvidáciu cirkvi prostredníctvom jej symbolov, a to vykonávaním nátlaku na ich predaj a následné využitie týchto nehnuteľností pre štátne orgány, ktoré priamo vykonávali úlohy namierené voči cirkvi. O tom svedčí aj rozhodnutie Mestského národného výboru v Bratislave zo dňa 06.12.1963, zn.:D/69-1060/63/1, z ktorého vyplýva, že priestory na Konventnej ulici 13 v Bratislave boli odporcovi pridelené ešte rozhodnutím zo dňa 18.10.1960, zn. D/69-176/60. Navrhovateľ tvrdí, že nebol oprávnený predmetné priestory užívať už dlho pred uzavretím kúpnej zmluvy, pretože tieto užíval odporca a rôzne iné štátne inštitúcie a vysoké školy. V predmetnej nehnuteľnosti sídlila Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta. Táto sa na štátny zásah musela premiestniť z Bratislavy do Modry. Následne bola po presťahovaní Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty do budovy nasťahovaná Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá v budove okrem iného zriadila zverinec, ktorý budovu dehonestoval, a teda nie je pravdou, že sa navrhovateľ o budovu nestaral. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že zo Záznamu z rokovania zo dňa 22.12.1992 vyplýva, že predmetný objekt bol odpredaný z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov potrebných na jeho údržbu. Toto len potvrdzuje vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 21.09.2009. Pokiaľ ide o Zápisnicu z rokovania čelných predstaviteľov oboch účastníkov zo dňa 22.12.1992, navrhovateľ tvrdí, že išlo o priateľské stretnutie neprávnikov, keď predmetom rokovania bola dohoda o možných otázkach navrátenia budovy, pričom v zápisnici nie sú žiadne odborné termíny. Žiadny z účastníkov tohto rokovania nebol priamym účastníkom udalosti okolo podpisu kúpnej zmluvy, žiadnym spôsobom sa k tomu nevyjadroval a preto je toto rokovanie z hľadiska dokazovania tiesne úplne bezpredmetné. Prorežimný zástupca cirkvi podľa názoru navrhovateľa neznamenal, že je zástanca vtedajšej vládnucej sily, ale že je vládnucej sile poplatný. Navrhovateľ má za to, že v rámci možností tieseň riadne preukázal a že v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2007 sp. zn. 2 Cdo/160/2006 je nepochybné, že tieseň v danej dobe existovala a existovala aj v prípade navrhovateľa a jeho orgánov. V závere svojho vyjadrenia navrhovateľ žiada odvolací súd, aby pri vydávaní rozhodnutia zohľadňoval všetky okolnosti doby a prihliadal na nespravodlivosti v tom čase spáchané. S ohľadom na uvedené má navrhovateľ za to, že návrh navrhovateľa je dôvodný, a preto žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 232/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodné obdobie") v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona predmetom vrátenia majetku podľa tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona povinnými osobami sú štát, obec, štátom alebo obcou založené alebo zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom, ktoré hospodária s majetkom štátu alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia s výnimkou a) právnických osôb so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po 1. októbri 1990, b) cudzích štátov. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona povinná osoba vydá nehnuteľnú vec a hnuteľnú vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci. Podľa § 4 ods. 2 písm. e) citovaného zákona povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci uvedenej v § 1 ods. 3 a v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne najneskôr do 31. decembra 2002, inak právo zaniká. Podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci. Podľa § 5 ods. 3 citovaného zákona ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká. Podľa § 6 citovaného zákona vec, ktorá je vyhlásená za kultúrnu pamiatku, možno vydať za podmienok vyplývajúcich z predpisov, ktoré upravujú správu a ochranu kultúrnych pamiatok. Povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát alebo obce na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 4 ods. 2 písm. e) citovaného zákona ). Tieseň a nápadne nevýhodné podmienky sú základnými zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia reštitučného nároku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Treba, aby pri uskutočňovaní právneho úkonu boli obidva spomínané predpoklady súčasne prítomné. Hoci vecne, prípadne skutkovo často spolu úzko súvisia, treba ich posudzovať oddelene. Za tieseň treba považovať objektívny hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na osobu dolieha takým spôsobom a závažnosťou, že ju obmedzuje v slobodnom rozhodovaní. Jeho výsledkom je uzavretie takej zmluvy, ktorú by inak neuzavrela. Nápadne nevýhodné podmienky zasa treba vidieť v tom, že osoba uzavrie právny úkon za podmienok pre ňu nápadne nepriaznivých, v dôsledku čoho jej vzniká nápadne menej práv a viac povinností, než by to bolo v inom prípade. Môžu spočívať napríklad v nápadne nevýhodnej kúpnej cene, ale aj v iných nevýhodných okolnostiach vzniknutých v príčinnej súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom zrušujúcim uznesením č.k. 9 Co 503/07-212 a po doplnení dokazovania riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 2 ods. 1, 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona č. 232/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, zistený skutkový stav veci a vyslovený právny názor dovolacieho súdu v rozsudku č.k. 2 Cdo 160/2006-188, ako aj právny názor odvolacieho súdu vo vyššie citovanom uznesení dospel k záveru, že navrhovateľ je oprávnenou osobou, nakoľko je štátom registrovanou cirkvou resp. náboženským spoločenstvom so sídlom v SR s právnou subjektivitou. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že odporca je povinnou osobou, pretože ku dňu účinnosti tohto zákona spravoval majetok vo vlastníctve štátu. Navrhovateľ nárok na vydanie veci uplatnil v lehote do 1.1.1995, výzvou na vydanie veci podanou Stavoinvestou Bratislava, spol. s.r.o., závod 02, zo dňa 23.12. 1994, na základe zmluvy o technickej pomoci a zastúpení a keďže v lehote 90 dní nedošlo k uzavretiu dohody o vydaní veci a povinná osoba výzve nevyhovela, bol dňa 21.3.1995, t.j. v lehote podaný návrh na začatie konania. Rovnako správne prvostupňový súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky na vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. e) citovaného zákona, keď vec, ktorej vydania sa v konaní navrhovateľ domáhal, prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období dňa 30.10.1963 z dôvodu uvedenom v § 4 ods. 2 písm. e), kúpnou zmluvou uzatvorenou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že pojem tiesne treba, tak ako to zhodnotil aj prvostupňový súd, interpretovať v širších súvislostiach, než ako to v prvostupňovom a aj v odvolacom konaní namietal odporca, teda i v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a jeho orgány pôsobili na vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojej veci taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva bolo totiž objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom, teda tiesňou, a táto potom bola pohnútkou vôle konajúcej osoby, pretože vlastníctvo k takejto veci stratilo pre ňu ako zmysel, lebo administratívnymi opatreniami stratila možnosť po celú dobu trvania vlastníctva ju užívať formou, pre akú ju pôvodne nadobudla. Vzhľadom na skutočnosť, že na zástupcov Evanjelického a.v. farského úradu doliehalo konania zamestnancov Slovenskej akadémie vied čo je zrejmé z listinných dôkazov (Majetko-právny prevod budovy na Konventnej č. 13 zo dňa 12.11.1962, Zápisnica z porady o využití národných kultúrnych pamiatok zo dňa 19.1.1963, Rozhodnutie Mestského národného výboru, bytový odbor zo dňa 6.12.1993), ktorí zástupcov cirkvi vyzývali, aby nehnuteľnosť, ktorá bola v ich vlastníctve, previedli do trvalého užívania SAV, nakoľko v objekte sa plánovala v roku 1963/64 vykonať rozsiahla rekonštrukcia, treba vzhľadom na celkovú politickú situáciu toto považovať za nátlak. Nehnuteľnosť mala byť odkúpená za účelom vytvorenia ateistických pracovísk, čo len potvrdzuje úmysel vtedajšej politickej moci (Dokument ÚV KSS Predsedníctva zo dňa 18.10.1952, Správa schválená politickým byrom ÚV KSČ z 21.5.1957, správa o ev. cirkvi na Slovensku z 18.10.1952 zo schôdze predsedníctva ÚV KSS) o likvidáciu cirkvi prostredníctvom jej symbolov, a to vykonávaním nátlaku na ich predaj a následné využitie týchto nehnuteľností pre štátne orgány, ktoré priamo vykonávali úlohy namierené voči cirkvi. Za nápadne nevýhodné podmienky prvostupňový súd správne považoval jednak samotný fakt, že kúpna cena 180.000,-Kčs prevádzaných nehnuteľností bola určená štátnym orgánom (uvedené skutočnosti vyplývajú zo samotnej formulácie kúpnej zmluvy) a nie dohodnutá účastníkmi kúpnej zmluvy, a to ešte i v rozpore s cenou stanovenou v Znaleckom náleze a ocenení U. W.. O. Š. 310.000,-Kčs a ešte aj bezdôvodne znížená, ako i to, že takouto diskriminačnou zmluvou cirkev navždy stratila hodnotnú nehnuteľnosť bez adekvátnej vecnej náhrady a preto je potrebné prisvedčiť tomu, že bola porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát došlo za nápadne nevýhodných podmienok. Odvolací súd v tomto smere naviac poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/08, ktorý vo svojom náleze okrem iného konštatoval, že ako požiadavku "tiesne" treba aj požiadavku "nápadne nevýhodných podmienok" posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Táto požiadavka môže byť splnená aj v prípade, ak kúpna cena dokonca zodpovedala dobovým cenovým predpisom. Ústavný súd v odôvodnení nálezu tiež poukázal, že treba rešpektovať reštitučný charakter zákonov so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo nepochybne vyplývalo z vtedajšieho ekonomicko-politického poňatia vlastníctva a nasledujúcich skutkových okolností. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že navrhovateľ označenými dôkazmi v zmysle § 120 O.s.p. preukázal splnenie všetkých podmienok na vydanie nehnuteľnosti v zmysle citovaného zákona č. 232/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a preto je námietka odporcu, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukázania stavu tiesne svojich štatutárov pri uzatváraní predmetnej zmluvy, právne irelevantná. Čo sa týka námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentami odporcu, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9.decembra 1994). Obsah odvolania odporcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p ako vecne správny potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.