Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200032 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200032.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána A. P. P., narodeného X.X.XXXX, bez dokladov totožnosti, evidenčné číslo: P. XXXXXX, štátneho príslušníka P. J. T. (ďalej len P.), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy mestská časť W. B., K., W. K., P., aktuálne s miestom pobytu W. C. V. Ú. V. M. B. T. T., zastúpeného pani JUDr. Lenkou Čechovou Pisarčíkovou, pracovníčkou Spoločnosti ľudí dobrej vôle so sídlom Mäsiarska 13, Košice proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 9.1.2012 proti výroku rozhodnutia odporcu ČAS: MU-365-32/ PO-Ž-2011 zo dňa 29.11.2011, ktorým navrhovateľovi nebola poskytnutá doplnková ochrana takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu ČAS: MU-365-32/PO-Ž-2011 zo dňa 29.11.2011 v napadnutej časti, ktorou navrhovateľovi nebola poskytnutá doplnková ochrana p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-365-32/PO-Ž-2011 zo dňa 29.11.2011 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len Ženevská konvencia) a zo zákona o azyle. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Uviedol, že situácia v P. je zložitá, avšak zlá bezpečnostná situácia nie je na celom území tejto krajiny, ale iba v jej niektorých častiach. K. provincia, odkiaľ navrhovateľ pochádza, patrí medzi oblasti relatívne bezpečné v ktorej dochádza k zníženiu počtu útokov. Odporca tiež dôvodil, že i keď iba v K. žije cca 20% populácie P., uskutočňuje sa v ňom v priemere menej ako 1% útokov. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti výrokovej časti rozhodnutia, ktorou navrhovateľovi nebola poskytnutá doplnková ochrana podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 9.1.2012, ktorým sa domáhal zrušenia tejto časti napadnutého rozhodnutia a jej vrátenia odporcovi na ďalšie konanie. Uviedol v ňom, že bezpečnostná situácia v celom P. je neustále veľmi zlá, ktorú skutočnosť možno charakterizovať ako vážne a individuálne ohrozenie života z dôvodu svojvoľného násilia. Poukázal tiež na skutočnosť, že odporca rozhodol v jeho veci v rozpore s ust. § 3 ods. 4 zák. č. 71/1976 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), nakoľko v iných rozhodnutiach z obdobia septembra až novembra 2011, ktorých spisové značky identifikoval, rozhodol v tom zmysle, že v P. došlo k zhoršeniu bezpečnostnej situácie v čoho dôsledku bola neúspešným žiadateľom o azyl z tejto krajiny predĺžená poskytnutá doplnková ochrana. Následným podaním z 2.2.2012 súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 7.2.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Vo vzťahu k iným rozhodnutiam, na ktorých obsah navrhovateľ poukázal uviedol, že v týchto prípadoch sa posudzoval iný skutkový stav, pričom vydaním napadnutého rozhodnutia nevznikli neodôvodnené rozdiely v zmysle § 3 ods. 4 správneho poriadku. Súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení - O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnutú časť rozhodnutia odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-365/PO-Ž-2011, ako aj predchádzajúci spis ČAS: MU-555/PO-Ž-2010. Z obsahu spisu ČAS: MU-555/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ potom, ako bol uznesením zo dňa 2.8.2010 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky so zákazom vstupu do 1.8.2012, požiadal 6.10.2010 po prvý raz o azyl. Odporca mu rozhodnutím zo 17.12.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.8.2011 (po preskúmaní tak Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky), azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Z obsahu spisu ČAS: M U-365/PO-Ž-2011 súd zistil, že navrhovateľ po druhý raz požiadal o azyl 6.9.2011 z obavy o svoj život. Po vykonaní vstupného pohovoru (12.9.2011) a iných procesných úkonov odporca vyhľadal a do administratívneho spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľa, pochádzajúce z rôznych zdrojov, obsahovo zamerané tak na dôvody, ktoré navrhovateľ prezentoval ako dôvody svojej žiadosti o azyl, ako aj na bezpečnostné riziká jeho prípadného návratu do P. a na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v P. P. M. K. Z ich obsahu je zjavné, že bezpečnostná situácia v P. nie je dobrá, je nestabilná a má vo všeobecnosti nepriaznivý vývoj, pričom však toto konštatovanie sa netýka celého územia P.. Najviac incidentov je geograficky umiestnených v juho-východnej a severo-západnej časti krajiny. Časť severnej časti, centrálna a juho-západná časť krajiny sa však považuje za relatívne bezpečné územia. Medzi provincie v ktorých došlo v druhom štvrťroku 2011 k zvýšeniu počtu útokov (údaje ANSO), resp. v ktorých je počet útokov najvyšší možno bezpochyby zaradiť napr. provincie Paktya, Helmand, Uruzgan, Ghazni, Paktika, Khost, Kandahar - teda tieto provincie sú vysoko rizikové (celkovo cca 12 provincií). V ostatných provinciách nedošlo k výraznejšiemu počtu útokov, resp. ich počet nie je veľký alebo je zanedbateľný, alebo došlo k opätovnému zníženiu ich počtu (napr. Parwan, Badakhshan, Kapisa, Daykundi, Nuristan, Samangan, Bamyan, Takhar, Kabul, Nimroz, Ghor, Baghlan možno považovať za bezpečné). Podľa ust. § 3 ods. 4 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 19a ods. 1 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že v konaní bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Súd sa oboznámil s obsahom spisu odporcu a teda aj s celým azylovým konaním, týkajúcim sa navrhovateľa a nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť odporcom vydaného rozhodnutia, konkrétne výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Pokiaľ navrhovateľ videl takúto vadu v tom, že odporca v iných konaniach, v ktorých rozhodoval o predĺžení doplnkovej ochrany neúspešným žiadateľom o azyl pochádzajúcim z P. - D. K. vydal pozitívne rozhodnutie je potrebné poukázať na skutočnosť, že usmerneniu, aby správne orgány dbali o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely predchádza povinnosť vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 3 ods. 4, § 46 správneho poriadku). Iba takto zistený stav veci môže za aplikácie príslušných zákonných ustanovení a odôvodnenej správnej úvahe viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré sa vo všeobecnosti označuje ako zákonné. Niet pochýb o tom, že v opravnom prostriedku špecifikovaných rozhodnutiach odporca ako dôvod predĺženia doplnkovej ochrany uvádzal zlú bezpečnostnú situáciu. Vydanie týchto rozhodnutí však nemôže automaticky znamenať, že právne posúdenie v nich posudzovanej problematiky je správné, resp. že zistenie stavu veci, na základe ktorého došlo k ich vydaniu bolo dostatočné. Inak povedané, vydanie týchto rozhodnutí nemôže automaticky viesť - bez ďalšieho - k vydávaniu totožných rozhodnutí. Toto konštatovanie vychádza tak z logiky veci, ako aj zo samotného znenia § 3 ods. 4, § 46 správneho poriadku v ktorých ustanoveniach zákonodarca ukladá správnemu orgánu povinnosť spoľahlivého zistenia stavu veci. To, že sa správne orgány majú usilovať o to, aby pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných prípadoch nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom je iste rozumná požiadavka vyjadrená zákonodarcom, ktorá však nemôže nahrádzať spoľahlivé a dostatočné zistenie stavu veci v konkrétnej veci. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu odporcu, pre jeho výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi svedčí zistenie stavu veci, ku ktorej otázke sa súd podrobnejšie vyjadrí v nasledovnom odôvodnení tohto rozsudku. Súd v tejto súvislosti podotýka, že nemá oprávnenie preskúmavať a ani hodnotiť iné ako podaným opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu. Záverom tiež poznamenáva, že prípadná existencia namietanej „vady“ nie je bez ďalšieho dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. K námietkam nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. že zistenie stavu veci je v rozpore s obsahom spisu: Podľa názoru súdu ani tieto námietky nie sú dôvodné. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia rozhodnutia, odporca v ňom uviedol zistenia, ku ktorým dospel z vyhľadaných správ o krajine pôvodu navrhovateľa. V žiadnom prípade situáciu v P. necharakterizoval ako stabilnú, umiernenú či pokojnú. Túto správne charakterizoval ako zložitú, pričom poukázal aj na jednotlivé konflikty či ataky, ku ktorým došlo v období, krátkom pred vydaní rozhodnutia. Podobne sa zaoberal aj obsahom správ o P., ktoré mu predložila zástupkyňa navrhovateľa v čase pred vydaním rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené súd nedospel k názoru, žeby takto zistený stav veci bol v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že tento rozpor spočíva v tom, že podľa jeho názoru s poukazom na zistený stav veci mal odporca vo veci vydať pozitívne rozhodnutie a teda že mu mal poskytnúť doplnkovú ochranu, táto otázka spadá do právneho posúdenia veci ako takej. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd sa s právnym názorom navrhovateľa nestotožnil. Navrhovateľ nebol nikdy v krajine svojho pôvodu trestne stíhaný, nebol mu uložený a ani mu nehrozí uloženie trestu smrti. Ako to sám navrhovateľ uviedol nebol objektom žiadneho zaobchádzania, ktoré by bolo možné charakterizovať ako neľudské či ponižujúce. Zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, žeby sa navrhovateľ v prípade jeho návratu do P. ako neúspešný žiadateľ o azyl musel obávať zlého zaobchádzania. Teda neboli naplnené predpoklady § 2 písm. f/ bod 1., 2. zákona o azyle. Pokiaľ ide i bezpečnostné riziká jeho návratu v zmysle bodu 3. § 2 písm. f/ zákona o azyle, súd pokladá neposkytnutie doplnkovej ochrany za dôvodné a odôvodnenie týkajúce sa tejto problematiky za správne. Odporca správne vyhodnotil bezpečnostnú situáciu v P.. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že (ako to vyplýva aj zo správ založených v spise odporcu), bezpečnostná situácia v P. je rozdielna v jeho jednotlivých oblastiach - provinciách. Skutočnosť, že v niektorých z nich je nedostatočná, resp. že má zhoršujúcu sa tendenciu neznamená, že je tomu tak aj v ostatných provinciách. Ako to je zrejmé zo správ o P. založených v spise odporcu - osobitne z tam sa nachádzajúcich grafov a tabuliek, v cca polovici P. provincií je situácia v celku uspokojivá, v niekoľkých z nich sa zlepšuje. Toto konštatovanie sa o. i. týka aj provincie a mesta K., odkiaľ navrhovateľ s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza a kde žil. Ak teda v provincii a aj meste K. preukázateľne dochádza postupne k zlepšovaniu sa bezpečnostnej situácie, podobne ako je tomu aj v iných (avšak žiaľ nie vo všetkých) P. provinciách, existencia z bezpečnostného hľadiska rizikových oblastí - provincií nemôže viesť k záveru, že navrhovateľovi v prípade jeho návratu do P. hrozí vážne a individuálne ohrozenie jeho života alebo nedotknuteľnosti osoby. Ak teda v prejednávanej veci odporca dospel podľa názoru súdu k správnemu a odôvodnenému záveru, že pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi neboli naplnené zákonné predpoklady, nemôže byť takýto právny názor negovaný výlučne tým, že odporca v iných konaniach posúdil situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa odlišne. Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, ktorý je v súlade s obsahom spisu, pričom právny záver ktorý z takto zisteného stavu veci je správny a pretože iba existencia rozhodnutí v ktorých odporca rozhodoval v približne rovnakom období o žiadateľoch pochádzajúcich z rovnakého regiónu - provincie P. v danom prípade nebola vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutej časti rozhodnutia, súd toto rozhodnutie, resp. opravným prostriedkom napadnutý výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi potvrdil. I napriek vyššie uvedenému posúdeniu vznesených námietok konajúcim súdom si súd pokladá za povinnosť poukázať na skutočnosť, že odporca by pri výkone oprávnení zverených mu zákonom o azyle mal pristupovať ku každej prejednávanej veci s rovnakou dôslednosťou, ktorá je jedným z predpokladov toho, aby nedochádzalo k vzniku prípadných pochybností o kvalite a zákonnosti vydávaných rozhodnutí. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).