Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200143 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200143.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána X. H., M. M. M., narodeného XX.X.XXXX, V.. XX.X.XXXX, bez dokladov totožnosti, štátneho príslušníka I. X. M. Ľ. N. O. (X.G.), V.. Y. V. (Y.), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy L. XX, Q. Y., X. naposledy s miestom pobytu na Slovensku: K. Y. S. Ú. S. I. N. V. V., aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 27.1.2012 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-45-8/DS-Ž-2011 zo dňa 11.1.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-45-8/DS-Ž-2011 zo dňa 11.1.2012 z r u š u j e podľa ust. § 250 j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-45-8/DS-Ž-2011 zo dňa 11.1.2012 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c/, ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovu žiadosť o azyl zamietol ako neprípustnú a rozhodol, že na jej posúdenie je príslušné Rumunsko. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po odňatí daktyloskopických odtlačkov navrhovateľovi zistil, že v minulosti sa pokúsil získať azyl v Rumunsku. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ naplnil predpoklady Článku 16 ods. 1 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 (Dublinské nariadenie), pričom 29.12.2011 sa Rumunsko rozhodlo prijať navrhovateľa späť na svoje územie v dôsledku čoho je tento štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 27.1.2012, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Uviedol v ňom, že napadnuté rozhodnutie odporcu nie je náležite odôvodnené a to tak vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam ako aj k právnej stránke, osobitne poukázal na skutočnosť, že z rozhodnutia nie je zrejmé, ako dospel k určeniu Rumunska ako štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl a tiež že iba odkaz na ust. Článku 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia nie je dostatočným. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 23.2.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. V stručnosti zopakoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, uviedol že nepokladal za relevantné uplatnenie Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. V ďalšom dôvodil, že Rumunsko 29.12.2011 súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na jeho územie, nakoľko navrhovateľova žiadosť o azyl z 28.11.2011 bola dňa 13.12.2011 zamietnutá, pričom sa navrhovateľ nachádza na území iného členského štátu. V závere uviedol, že navrhovateľ 20.1.2012 bez udania dôvodu odišiel z Pobytového tábora v Rohovciach v dôsledku čoho bol 27.1.2012 vyradený z evidencie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení - O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-45/DS-Ž/-2011, osobitne s obsahom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Z obsahu spisu súd zistil, že navrhovateľ ako H. X., nar. XX.X.XXXX dňa 5.12.2011 požiadal o azyl z obavy o život, pretože bol fyzicky napadnutý neznámymi osobami. Po vyhotovení jeho daktyloskopickej karty bolo 5.12.2011 zistený pozitívny výsledok v IS PZ Migra, podľa ktorého zistenia 28.11.2011 požiadal na letisku v Timisoara o azyl. V priebehu vstupného pohovoru o. i. uviedol, že z X. odišiel asi pred rokom do Tuniska, kde sa zdržal asi 11 mesiacov. Odtiaľ na falošný cestovný pas priletel do Budapešti, odkiaľ autom prišiel do Viedne. Tam bol asi jeden - dva týždne a následne naskočil na nákladný vlak z ktorého po čase vyskočil niekde v okolí Trenčína. Potom požiadal neznámych ľudí o jedlo a tiež o to, aby zavolali policajtov. 19.12.2011 bolo vo veci jeho žiadosti o azyl začaté konanie podľa Dublinského nariadenia. 29.122011 Rumunský úrad pre imigráciu odporcovi oznámil, že v zmysle článku 16 ods. 1 Dublinského nariadenia akceptuje prijatie navrhovateľa H. X., nar. XX.X.XXXX v X., alias M. M., J.. XX.X.XXXX I. Y., ktorý požiadal 28.11.2011 v Rumunsku o azyl, pričom 13.12.2011 bola je žiadosť zamietnutá. Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 46 zák. č. 71/1967 Z. o správnom konaní v platnom znení (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa ust. § 53b ods. 1 zákona o azyle pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskych spoločenstiev; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. Podľa ust. Kapitoly I, Článku 1 Dublinského nariadenia toto nariadenie ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Podľa Kapitoly II, Článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v Kapitole III označený ako zodpovedný. Podľa Kapitoly III, Článku 5 ods. 1 Dublinského nariadenia kritériá na určenie zodpovednosti členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole. Podľa ods. 2 citovaného článku členský štát zodpovedný podľa týchto kritérií sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ o azyl po prvýkrát podal žiadosť o azyl v členskom štáte. Podľa Kapitoly V, Článku 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl podľa tohto nariadenia je povinný prijať naspäť podľa podmienok stanovených v Článku 20 štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého žiadosť o azyl zamietol a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia. Podľa Kapitoly V, Článku 20 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia požadujúci členský štát oznámi žiadateľovi o azyl rozhodnutie o tom, že ho prijíma naspäť zodpovedný členský štát. V rozhodnutí sa vysvetlia dôvody, na ktorých sa zakladá. Obsahuje podrobné údaje o lehotách na uskutočnenie odovzdania, a ak to je potrebné, obsahuje informácie o mieste a čase, v ktorom sa má žiadateľ dostaviť, ak cestuje do zodpovedného členského štátu vlastnou dopravou. Voči tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať alebo ho je možné preskúmať. Odvolaním ani preskúmaním tohto rozhodnutia sa nepozastaví vykonávanie odovzdania, iba ak súdy alebo príslušné orgány takto rozhodnú v každom jednotlivom prípade, ak to vnútroštátne právne predpisy umožňujú. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust § 250j ods.2 písm. d/ O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. K námietke navrhovateľa, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie odporcu nie je náležite odôvodnené a to tak vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam ako aj k právnej stránke, osobitne že z rozhodnutia nie je zrejmé, ako dospel k určeniu Rumunska ako štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl a tiež že iba odkaz na ust. Článku 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia nie je dostatočným odôvodnením: Podľa názoru súdu táto námietka je dôvodná. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatočným spôsobom opísanie zisteného stavu veci - jednak vo vzťahu k okolnostiam príchodu navrhovateľa na slovenské územie, ako aj k opisu trasy navrhovateľa z krajiny jeho pôvodu, včítane prípadne podaných žiadostí o azyl. Tieto okolnosti boli odporcovi známe predovšetkým o jednotlivých výpovedí navrhovateľa, urobenými pred orgánmi slovenskej polície, najmä však z obsahu vstupného pohovoru vykonaného s navrhovateľom pred odporcom. Podobne odporca v odôvodnení rozhodnutia neuviedol podrobnejšie skutočnosti, známe mu v vykonaného dokazovania v rámci konania podľa Dublinského nariadenia - obmedzil sa iba na konštatovanie, že navrhovateľ sa v minulosti pokúsil získať ochranu vo forme azylu na území iného štátu uplatňujúceho Dublinské nariadenie - Rumunska. Konal tak i napriek tomu, že mal konkrétnu vedomosť o tom, kedy a s akým výsledkom navrhovateľ o ochranu v Rumunsku požiadal. Podstatnou je však v danom prípade skutočnosť, že odporca (tak v rozpore s cit. ust. § 47 ods. 2, 3 správneho poriadku, § 53b ods. 1 zákona o azyle, ako aj v rozpore s ust. Článku 20 ods. 1 písm. e/, veta prvá a druhá Dublinského nariadenia) nekonkretizoval slovne a ani uvedením príslušných ustanovení Dublinského nariadenia dôvod, na základe ktorého dospel k presvedčeniu, že práve Rumunsko je štátom, ktorý je zodpovedný za preskúmanie jeho žiadosti o azyl. Teda z textu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zjavné, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a zisteného stavu veci, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ktoré kritérium Kapitoly III. Dublinského nariadenia v prejednávanej veci aplikoval a prečo tomu tak bolo. Dôsledkom formulácie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je teda aj nemožnosť toto rozhodnutie preskúmať. Súd poznamenáva, že - ako to bolo vyššie uvedené - táto povinnosť priamo vyplýva pre odporcu tak z príslušných vyššie citovaných ustanovení správneho poriadku, zákona o azyle, ako aj z ustanovení Dublinského nariadenia. Súd si ďalej pokladá za povinnosť poukázať na citáciu ust. Článku 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia, ktorú odporca použil v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa znenia ktorého (odôvodnenia) navrhovateľ naplnil podmienky tohto citovaného ustanovenia Dublinského nariadenia (t.j. Článku 16 ods. 1 písm. e/ ). Ako to je zrejmé z obsahu tohto ustanovenia: "Členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl podľa tohto nariadenia je povinný prijať naspäť podľa podmienok stanovených v Článku 20 štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého žiadosť o azyl zamietol a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia". Z textu tohto ustanovenia vyplýva, že jeho cieľom je upraviť postup pri prevzatí a následnom prijatí žiadateľa o azyl, ktorý podal ďalšiu žiadosť o azyl potom, ako jeho predchádzajúca - prvá žiadosť o azyl bola zamietnutá, pričom sa nachádza na území iného členského štátu. Aj z textu tohto ustanovenia však vyplýva, že prvoradým predpokladom aplikácie tohto konkrétneho ustanovenia je ustálenie (určenie) štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie aktuálnej žiadosti o azyl. Zjavne teda potom, ako bol štát zodpovedný za posúdenie (aktuálnej) žiadosti o azyl určený v zmysle hierarchie kritérií, stanovených v Kapitole III. Dublinského nariadenia. Ako to vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie navrhovateľa a aj súdu, z odporcovho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné určiť, na základe čoho určil Rumunsko ako štát, zodpovedný za posúdenie navrhovateľovej aktuálnej žiadosti o azyl. Púhe konštatovanie, že totižto navrhovateľ sa v minulosti pokúsil získať ochranu v Rumunsku a že naplnil podmienky Článku 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia nie je postačujúcim, nakoľko aplikácia tohto článku Dublinského nariadenia predpokladá tiež zamietnutie predchádzajúcej žiadosti o azyl v inom štáte (v Rumunsku), do ktorého sa má žiadateľ o azyl (navrhovateľ) vrátiť. Táto skutočnosť však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zjavná. Podobne ani odporcov odkaz na skutočnosť, že Rumunsko súhlasilo s prevzatím navrhovateľa späť na jeho územie nie je dostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, resp. výroku, ktorý obsahuje. Súd v súvislosti s odôvodnením tohto rozsudku poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v jeho rozsudku sp. zn.: 1Sža/56/2011 z 30.11.2011, ktorým najvyšší súd rozhodoval vo veci rozhodnutia odporcu, ktoré obsahovalo totožné odôvodnenie s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Súd preto odporcovi doporučuje, aby sa v budúcnosti pri odôvodňovaní rozhodnutí obdobného typu riadil právnym názorom, ktorý vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie špecifikovanom rozsudku. Pretože z odporcovho rozhodnutia - jeho odôvodnenia nie je možné ustáliť, na základe čoho a na základe aplikácie ktorých ustanovení Dublinského nariadenia dospel odporca k názoru, že Rumunsko je štátom zodpovedným za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, teda nie je možné ustáliť odporcovu správnu úvahu v dôsledku ktorej dospel v názoru, vysloveného v enunciáte napadnutého rozhodnutia, súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. O trovách účastníkov konania súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, náhradu trov konania však nežiadal a preto súd rozhodol tak, že nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.). Odporca, i keď v konaní nemal úspech a je teda poplatníkom, je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá je zo zákona oslobodená od poplatku (§ 4 ods. 2, písm. a/ zák.č.71/1992 Zb.). Súd preto žiadneho z účastníkov konania nezaviazal k zaplateniu poplatku za toto konanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.)