Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Z-20C/71/1992 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1092899392 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1092899392.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave samosudcom JUDr. Milanom Chalupkom v právnej veci navrhovateľa: B.. W. M., V.., bývajúceho v R., L. XX, proti odporcovi: HYDROCOOP, š.p. v likvidácii, so sídlom v Bratislave, Radlinského 37, v mene ktorého koná jeho likvidátor Ing. Miroslav Bakša <http://orsr.sk/ hladaj_osoba.asp?PR=Bakša&MENO=Miroslav&SID=0&T=f0&R=0>, Babindol 88, zastúpeného JUDr. Martinou Mrázovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 20, o vydanie autorských diel a iné, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a . Navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 2.256 eur. Navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania odporcu, právnej zástupkyni odporcu JUDr. Martine Mrázovej vo výške 2.650,72 eur. o d ô v o d n e n i e : Navrhovateľ sa návrhom zo dňa domáhal vydania 79 diskiet, operačných systémov ASEP, VIC, zdrojového textu operačného systému MS DOS 4.1 a tiež programových diel MZDY, operačného systému Prirodzené vetranie a aritmetického modulu ARIT a uloženia zákazu odporcovi (pôvodne Výskumnému ústavu poľnohospodárskej techniky, š.p., Rovinka, ktorý neskôr zanikol zlúčením s terajším žalovaným) rozširovať tieto diela bez jeho súhlasu. Navrhovateľ zobral svoj návrh späť v časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 500.000,- Kčs na čo súd prvého stupňa konanie v tejto časti uznesením zo dňa 15.12.1992 na pojednávaní zastavil. Krajský súd v Bratislave (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 14. apríla 1994 č.k. 20C 71/92-79 návrh zamietol. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako odvolací súd) uznesením zo 16. februára 1995 sp.zn. 1Co 80/94 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po späťvzatí návrhu a zastavení konania v časti týkajúcej sa vydania diskiet a operačných systémov VIC a MS DOS 4.1, súd prvého stupňa pokračoval v konaní o návrhu na vydanie operačných systémov ASEP, Prirodzené vetranie, súboru programov MZDY a aritmetického modulu ARIT, ku ktorým navrhovateľ tvrdil svoje autorstvo. Vzhľadom na prednes odporcu, že tieto programy už neexistujú (boli z pevného disku počítača vymazané), sa navrhovateľ alternatívne domáhal zaplatenia bližšie nešpecifikovanej náhrady škody. Navrhovateľ v priebehu ďalšieho konania spresnil návrh a napokon sa domáhal vydania programových diel, prípadne náhrady škody a finančného zadosťučinenia v zmysle autorského zákona. Po doplnení dokazovania výsluchom svedkov a oboznámení sa s delimitačným protokolom z 31. decembra 1993 a obsahom spisu OO PZ SR v Senci, súd prvého stupňa rozsudkom zo 7. októbra 1996 č.k. 20 C 71/92-143 návrh opätovne zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Uznesením zo 6. marca 1997 č.k. 20C 71/92-149 navrhovateľovi potom uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu. Odvolací súd, konajúci o odvolaní navrhovateľa, uznesením zo 16. októbra 1997 sp.zn. 1Co 40/97, 1Co 61/97 zrušil napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu znova vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia, okrem iného, uviedol, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní, na ktoré sa vec vracia, na základe vykonania dôkazov navrhnutých navrhovateľom, ktorého v tomto konaní zaťažuje dôkazná povinnosť, zistí, či počítačové programy boli skutočne nahrané na pevnom disku počítača, či tieto programy vyvinul navrhovateľ a či boli odporcom skutočne vymazané z pevného disku počítača. Až po kladnom vyriešení tejto otázky, tiež na základe vykonania navrhovateľom produkovaných dôkazov, môže súd prvého stupňa pristúpiť k riešeniu otázky, či vôbec išlo o diela, ktoré podliehajú ochrane podľa autorského práva. Keďže ide o otázku, na riešenie ktorej sú potrebné odborné znalosti, bude možné podľa odvolacieho súdu túto otázku zodpovedať len za pomoci znalca, ktorého súd prvého stupňa mal prípadne ustanoviť. Navrhovateľ potom opätovne spresnil návrh tak, že sa ňou domáhal uloženia povinnosti odporcovi vydať mu kópie programov ASEP, Mzdy, Prirodzené vetranie a ARIT na ním ponúknutom pamäťovom nosiči, a toho, aby odporca vymazal originál programu ASEP vo svojom počítači. V prípade, že predmetné programy už neexistujú, domáhal sa náhrady škody v celkovej sume 1.900.000,-- Sk (1.200.000,-- Sk za OS ASEP, 150.000,-- Sk za program Mzdy, 450.000,-- Sk za OS Prirodzené vetranie a 100.000,-- Sk za program ARIT). Na ostatnom pojednávaní súdu prvého stupňa sa domáhal aj uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu úrok z omeškania s plnením dlhu vo výške 19 % od 2. apríla 1992 do zaplatenia. Súd prvého stupňa potom rozsudkom z 11. októbra 2006 č.k. 20C 71/92-254 nepripustil zmenu návrhu jej rozšírením o zaplatenie úrokov z omeškania a návrh znovu zamietol. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Zmenu návrhu nepripustil majúc za to, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo „v smere preukázania, že počítač, na pevnom disku ktorého mal byť nahraný počítačový program ASEP a diskety, na ktorých mali byť nahrané počítačové programy MZDY, Prirodzené vetranie a ARIT, existujú a sú v držbe odporcu“. Vzhľadom na uvedené, pre nemožnosť plnenia a zánik hmotnoprávnej povinnosti (§ 575 Obč. zákonníka), nebolo možné odporcovi uložiť povinnosť vyhotoviť a odovzdať navrhovateľovi kópie počítačových programov a vymazať originál programu ASEP z jeho počítača. Podľa súdu prvého stupňa nebolo možné odporcovi uložiť ani povinnosť poskytnúť iné plnenie - náhradu škody v zmysle § 32 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb. v znení zákona č. 89/1990 Zb. a ustanovení Obč. zákonníka. Uviedol, že „škoda navrhovateľovi by mohla vzniknúť jedine vtedy, keby bolo preukázané, že počítačové programy zničené odporcom sú dielom v zmysle ustanovení autorského zákona a že žalobca je ich autorom (spoluautorom)“. Počítačové programy, ale v akejkoľvek vnímateľnej podobe už neexistujú. Poukázal v tejto súvislosti na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. Podľa súdu prvého stupňa „nemalo zmysel vo veci ustanovovať znalca za účelom preukázania, že tieto počítačové programy sú dielom v zmysle ustanovení autorského práva, pretože znalec by nemal žiadne podklady pre riešenie tejto odbornej otázky a nemohol by na ňu dať ani kladnú ani zápornú odpoveď“. Vzhľadom na uvedené „nemalo ani zmysel zisťovať, kto je ich autorom“, uzavrel odôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa. Na odvolanie navrhovateľa, napádajúceho rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, odvolací súd uznesením z 21. novembra 2007 sp.zn. 5Co 3/2007 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý a o náhrade trov konania (opätovne) zrušil a odvolanie vo zvyšku odmietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej odvolací súd zrušil z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (§ 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. v znení do 15. októbra 2008). Nepovažoval za správny záver súdu prvého stupňa, že vykonanie dôkazu posudkom znalca by nemalo zmysel, keďže počítačové programy vo vnímateľnej podobe už neexistujú, pričom poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb., podľa ktorého autorské právo vzniká okamihom, keď je dielo vyjadrené slovom, písmom, náčrtom, skicou alebo v akejkoľvek inej vnímateľnej podobe. To, že vec, produkt, výtvor, t.j. to, čo môže byť dielom, už neexistuje, ešte bez ďalšieho neznamená, že nebolo dielom v zmysle autorskoprávneho predpisu a nepožívalo ochranu poskytovanú platnými predpismi. Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa pochybil, ak nevykonal dokazovanie posudkom znalca, považoval odvolací súd za dôvodnú. I podľa odvolacieho súdu záver o tom, či podklady, ktoré žalobca ponúkal, resp. už predložil súdu, sú alebo nie sú postačujúce na posúdenie, či ide o dielo, môže urobiť iba znalec. Nevykonanie „nevyhnutného“ dôkazu malo za následok, že konanie vykazovalo vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie proti časti výroku preskúmavaného rozhodnutia, ktorým sa nepripustila zmena návrhu, odvolací súd odmietol z dôvodu, že ustanovenie § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nepripúšťa . Súd prvého stupňa potom, po vykonaní dôkazu posudkom znalca, rozsudkom z 20.januára 2010 č.k. 20C 71/92-346 návrh opäť zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť Krajskému súdu v Bratislave náhradu trov štátu v sume 2.256 eur a odporcovi, do rúk jeho zástupkyne, náhradu trov konania v sume 1.314 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, že „ani znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že boli súčasne splnené obe podmienky, za splnenia ktorých je možné poskytnúť ochranu podľa autorského zákona, a to: 1/ že produkty ASET a PRIRODZENÉ VETRANIE, MZDY a ARIT sú dielom v zmysle ustanovení autorského zákona (zák. č. 35/65 Zb. v znení zákona č. 89/90 Zb.) a 2/ že ich autorom (spoluautorom) je navrhovateľ“. O náhrade trov štátu (odmena a náhrada výdavkov znalca) rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a náhrade trov konania účastníkov podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Osobitným uznesením z 20. januára 2010 č.k. Z-2 20C 71/1992-330 priznal znalcovi B.. G. L. odmenu za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 2.256 eur a upravil učtáreň súdu, aby znalcovi poukázal znaleckú odmenu na jeho účet v banke. Proti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho uzneseniu o znalečnom podal navrhovateľ odvolania. V odvolaní proti rozsudku navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že mu prizná náhradu škody i s príslušenstvom vo výške uplatnenej návrhom, resp. pokiaľ má byť zaručená dvojinštančnosť súdneho prieskumu skutkových zistení, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil s pokynom na skutkovo a právne správne vyhodnotenie veci. Odvolanie odôvodnil v zmysle § 205 ods. 2, písm. a/, d/ a f/ O.s.p., pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, písm. a/, f/ a h/ O.s.p., keď súd prvého stupňa rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, svojím postupom mu odňal možnosť konať pred súdom a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. Ďalej dôvodil, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s vadou podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. citoval navrhovateľ znalecký posudok, z ktorého vyvodil záver, že produkty ASEP, Prirodzené vetranie a ARIT sú aj podľa vyjadrenia znalca dielami v zmysle autorského zákona, a teda tvrdenia súdu sú v rozpore so záverom tohto dôkazu. Súd nedostatočne zistil skutkový stav, v rozpore s § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následkom uvedeného rozporu je tvrdenie, že produkty ASEP, Prirodzené vetranie a ARIT nie sú dielami podľa autorského zákona, je nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa ďalej podľa názoru navrhovateľa prekročil svoju právomoc, tým že previedol svoju právomoc rozhodnúť o autorstve predmetu konania tak, že sa stotožnil s názorom znalca o tom, že navrhovateľ autorom predmetných počítačových programov nie je. Ďalšou vadou konania podľa navrhovateľa bol postup súdu, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. K odňatiu možnosti konať malo dôjsť tým, že súd až v písomnom vyhotovení rozhodnutia odmietol navrhovateľovo autorstvo bez toho, aby sa k tomu navrhovateľ mohol vyjadriť, a napriek tomu, že jeho autorstvo dovtedy nespochybňoval ani odporca. Podobne navrhovateľ nebol oboznámený s tým, že bolo potrebné predložiť znalcovi úplnú administratívu vývoja programov. Rovnako nevedel počas celého konania o závere súdu týkajúceho sa nefunkčnosti diel, ktorú rovnako odporca nenamietal. Za najzásadnejšie pochybenie súdu, ktorým odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, považoval skutočnosť, že nemohol označiť dôkazy preukazujúce jeho autorstvo k predmetným dielam, keďže ho považoval za nesporné. Navrhovateľ v ďalšej časti namietal aj postup súdu prvého stupňa, keď ten nerozhodol o jeho návrhu na zmenu žaloby. V odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o odmene znalca, navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a znalcovi priznal odmenu 258,80 eur. Návrh na zníženie odmeny odôvodňoval tým, že znalec prekročil súdom uložené úlohy, najmä v súvislosti s určovaním autora i funkčnosti predmetných diel. Namietal aj výšku súdom priznanej hodinovej odmeny a náhrady hotových výdavkov. K podanému odvolaniu proti rozsudku sa vyjadril odporca prostredníctvom právnej zástupkyne. Podľa odporcu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností, hoci mal dostatok času, aby označil všetky dôkazy. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého je podľa neho vecne správne a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. K odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu sa vyjadril znalec tak, že trvá na ním vyúčtovanej odmene. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť, pretože súd prvého stupňa svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a napokon aj nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Poukázal na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom pre jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť. Podľa odvolacieho súdu bol v preskúmavanej veci dôvod na zrušenie obidvoch rozhodnutí súdu prvého stupňa, a to z dôvodu, že sú nepreskúmateľné, a to do takej miery, že z ich odôvodnenia nie zrejmý ani skutkový stav, a ani nie je možné z tohto dôvodu posúdiť ani to, či súd prvého stupňa vec správne právne posúdil. Konštatoval, že súd prvého stupňa odôvodnil svoj záver o neopodstatnenosti žaloby iba tým, že ani znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že by boli splnené „obe podmienky“, za splnenia ktorých by bolo možné poskytnúť navrhovateľovi ochranu podľa zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon). Odvolávajúc sa na záver znaleckého posudku ustálil, že nebolo preukázané, že 1/ „produkty“ „ASET“ (zrejme správne ASEP), Prirodzené vetranie, MZDY a ARIT sú dielami v zmysle autorského zákona a že 2/ ich autorom (spoluautorom) je navrhovateľ. Nijak bližšie nevysvetlil, z akých skutkových zistení a právnych úvah pritom vychádzal. Predovšetkým nevysvetlil, z akých dôvodov vyložil závery posudku znalca tak, že ani nimi nebolo preukázané, že operačné systémy ASEP a Prirodzené vetranie, súbor programov MZDY a aritmetický modul ARIT nie sú dielom podľa autorského zákona, keď závery znalca sú, minimálne pokiaľ ide o operačné systémy ASEP a Prirodzené vetranie, celkom iné než ustálil súd prvého stupňa. Znalec B. v časti III. svojho posudku, riešiac úlohu stanovenú súdom prvého stupňa v jeho uznesení z 22. januára 2009 č.k. Z-2 20 C 71/92-289 (urobiť záver, či podklady, ktoré predložil súdu navrhovateľ a o ktorých tvrdí, že na ich základe sa dá určiť, či ide o diela podliehajúce ochrane autorského práva, sú alebo nie sú postačujúce na posúdenie, či ide o dielo v zmysle ustanovení autorského zákona), k navrhovateľom predloženým podkladom v časti sporu týkajúcej sa operačných systémov ASEP a Prirodzené vetranie dospel k záveru, že tieto podklady „sú postačujúce k posúdeniu či ide o diela podliehajúce ochrane autorského práva“, ba ešte ustálil, že tieto podklady „sú časťou diela podliehajúceho ochrane autorského práva avšak tieto poklady nie sú postačujúce k ustáleniu ich autora“. Predmetný záver znalec odôvodnil (bod III.1.1.1. posudku) tým, že navrhovateľom predložené podklady k predmetom sporu ASEP a Prirodzené vetranie a/ patria do skupiny programy počítačov, b/ boli znalcovi predložené v objektívne vnímateľnej podobe, c/ zdrojové texty, predložené k skúmaniu vo forme ich listingu, boli určite výsledkom tvorivej činnosti znalcovi neznámeho autora (autorov). Znalec túto časť záveru svojho posudku, doplnil s podľa neho dôležitým stanoviskom, že z iba navrhovateľom predložených podkladov nie je možné objektívne zhodnotiť funkčnosť týchto diel. Súd prvého stupňa ničím neodôvodnil ani svoj ďalší záver, že znaleckým dokazovaním nebolo preukázané ani splnenie ďalšej „podmienky“ poskytnutia ochrany podľa autorského zákona, a to že navrhovateľ je autorom (spoluautorom) „produktov“ ASEP, Prirodzené vetranie, MZDY a ARIT. Ani v tejto súvislosti nijak bližšie nevysvetlil, z akých skutkových zistení a právnych úvah pritom vychádzal. Opomenul vysporiadať sa v tejto súvislosti s námietkou navrhovateľa na pojednávaní 20. januára 2009 proti záverom znalca o autorstve diel, tvrdiac, že „v spise sa nachádzajú dôkazy o tom, kto je autorom týchto diel,“ ktorá námietka vzhľadom na doterajší obsah spisu, sa javí byť dôvodnou. Podľa odvolacieho súdu bolo preskúmateľné ani odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým priznal znalcovi odmenu v sume 2.256 eur. Vychádzajúc z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniami navrhovateľa napadnuté rozhodnutia treba zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, písm. f/ a h/ a ods. 2 O.s.p.). Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, odvolací súd poznamenal, že otázka, či sú v konkrétnom prípade splnené pojmové znaky diela podľa autorského zákona, je otázkou právnou, posúdenie ktorej prislúcha súdu a ktorá otázka je tak vylúčená z odborného posúdenia. To pravda nevylučuje, aby v prípade, že odpoveď na túto otázku závisí aj od posúdenia iných než právnych otázok, ktoré potrebujú odborné znalosti, bolo ohľadne týchto otázok nariadené znalecké dokazovanie, tak ako tomu bolo v danej veci, keď súd prvého stupňa, na pokyn odvolacieho súdu, nariadil vykonanie dôkazu znalcom na posúdenie otázky, či poklady, ktoré predložil súdu navrhovateľ sú alebo nie sú postačujúce na posúdenie, či ide o dielo v zmysle autorského zákona. Znalec v závere svojho znaleckého posudku teda prekročil svoje oprávnenie, keď okrem posúdenia toho, že navrhovateľ predložené podklady k predmetom sporu ASEP, Prirodzené vetranie a ARIT sú postačujúce na posúdenie, či ide o diela podľa autorského zákona, tiež vyslovil, že predmetné podklady týkajúce sa programov ASEP a Prirodzené vetranie sú časťou diela podliehajúceho ochrane podľa autorského zákona, resp. program ARIT nepodlieha autorskoprávnej ochrane. Konečné posúdenie otázky, či konkrétne dielo má znaky diela podľa ustanovení autorského zákona, je ale vždy otázkou právnou, pretože pojmové znaky diela sú právnymi (legálnymi) kategóriami. Odvolací súd ďalej uviedol, že autorský zákon chápal autorské dielo ako výsledok duševnej a tvorivej činnosti autora, ktorý je jedinečný a neopakovateľný, lebo je výrazom osobnosti autora samého a jeho schopností. Pre počítačové programy neplatila žiadna výluka z rozsahu ustanovení autorského zákona. Vzhľadom na uvedené, nemožno každý počítačový program automaticky považovať za autorské dielo; dielom sú len tie programy, u ktorých je možné zákonné znaky diela preukázať. Teda i pre počítačové programy bolo možné legálne uplatňovať ich ochranu na základe kritéria tvorivej individuality (pre počítačové programy obťažne splniteľnej). Autor počítačového programu majúceho znaky diela sa môže domáhať ochrany svojich autorských práv podľa § 32 a nasl. autorského zákona. Pri právnej ochrane počítačových programov vytvorených pracovníkom na splnenie povinnosti vyplývajúcej z pracovného pomeru treba pritom prihliadnuť na ustanovenia § 17 a nasl. autorského zákona upravujúce vzájomné práva a povinnosti medzi zamestnávateľom a zamestnancom vo vzťahu k dispozičnému právu k takto vytvorenému dielu. Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní skutkovej situácie ustálenej v spise a vykonaných dôkazoch vo vzájomných súvislostiach aj jednotlivo zaoberal posúdením právneho stavu použitím najmä nasledujúcimi ustanoveniami právnych predpisov: Podľa ust. § 87 ods. 1,2 autorského zákona č. 618/2003 Z.z. (1) Trvanie majetkových práv autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu a vysielateľa sa spravuje týmto zákonom aj vtedy, ak sa začalo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. (2) Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Za použitie diela podľa odseku 1 nevzniká povinnosť uhradiť autorovi. Podľa ust. § 54 ods. 1,2 zákona č. 383/1997 (1) Trvanie práv sa spravuje týmto zákonom aj vtedy, ak sa začalo pred jeho účinnosťou. Ak tento zákon ustanovuje dlhšiu lehotu, vzťahuje sa toto predĺženie len na diela, pri ktorých pred účinnosťou tohto zákona práva doteraz nezanikli. (2) To isté platí o právach výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, rozhlasových vysielateľov a televíznych vysielateľov. Podľa ust. § 17 ods. 1,2,3,4,5,6,7 autorského zákona č. 383/1997 (1) pôvodným nositeľom práva dielo použiť je autor. (2) Pri diele spoluautorov sú pôvodnými nositeľmi práva dielo použiť všetci spoluautori. (3) Pri spoločnom diele je pôvodným nositeľom práva dielo použiť fyzická osoba alebo právnická osoba, pod ktorej vedením bolo dielo vytvorené, ktorá vytvorenie diela iniciovala, usmerňovala a zabezpečovala proces jeho vytvorenia a ktorá sa zaviazala, že dielo na vydanie pripraví a vydá. (4) Pri súbornom diele je pôvodným nositeľom práva dielo použiť autor, ktorý dielo usporiadal. Práva autorov diel zaradených do súborného diela týmto nie sú dotknuté. (5) Pri diele vytvorenom zamestnancom na plnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je pôvodným nositeľom práva dielo použiť autor, ak zmluva neurčuje inak; právo dielo použiť sa však považuje za prevedené na zamestnávateľa v rozsahu nevyhnutnom pre bežné aktivity zamestnávateľa. (6) Pri počítačovom programe vytvorenom zamestnancom ako plnenie jeho povinností, ktoré mu vyplývajú z pracovného pomeru alebo z obdobného pracovnoprávneho vzťahu a pod vedením zamestnávateľa, je nositeľom práva dielo použiť zamestnávateľ, ak zmluva neurčuje inak. (7) Spoluautori audiovizuálneho diela nemôžu výrobcu zvukovo-obrazového záznamu obmedzovať v rozmnožovaní, vo verejnom rozširovaní, verejnom predvádzaní, vysielaní, v káblovej retransmisii audiovizuálneho diela zachyteného na zvukovo-obrazovom zázname ani v úprave diela titulkami alebo dabingom, ak nie je dohodnuté inak; ďalšie podmienky použitia diela upraví zmluva. Podľa ust. § 29 ods. 1,2,3 autorského zákona č. (383/1997) (1) Autor môže prevádzať len právo dielo použiť. (2) Nadobúdateľ môže získané oprávnenie previesť na inú osobu len so súhlasom autora. (3) Ak zanikne právnická osoba alebo ak zomrie fyzická osoba, na ktorú bolo prevedené právo dielo použiť bez právneho nástupcu, autor opäť nadobudne právo rozhodovať o ďalšom použití diela. Súd po zvážení všetkých okolností nachádzajúcich sa v spise, vyhodnotení všetkých dôkazov a námietkam k nim pridržiavajúc sa názoru odvolacieho súdu vysloveného najmä v závere jeho rozhodnutia dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nutné opätovne zamietnuť. Súčasná právna úprava v autorskom zákone č. 618/2003 Z.z. v prechodných a záverečných ustanoveniach ustanovuje, že vznik právnych vzťahov a teda aj majetkových práv autora a nároky z nich sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa záverečných ustanovení predchádzajúceho autorského zákona teda zákona č. 383/1997 Z.z. trvanie autorských práv sa spravuje týmto zákonom aj vtedy, ak sa začalo pred jeho účinnosťou. Účinnosť tento zákon nadobudol dňa 01.01.1998. K eventuálnemu zásahu do práv odporcu teda došlo zjavne pred účinnosťou tohto zákona dňa 09.08.1991 za účinnosti zákona č. 35/1965 Zb. v znení jeho novely zák. č. 89/1990 Zb.. Podľa záverečných a prechodných ustanovení zákona č. 383/1997 sa na uplatnený nárok navrhovateľom vzťahuje práve tento zákon. Súd ďalej konštatuje, po niekoľkých za sebou nasledujúcich spresneniach návrhu navrhovateľom, späťvzatiach a jeho rozšíreniach s následným nepripustením rozšírenia návrhu v priebehu konania, tak ako to bolo nakoniec skonštatované aj v poslednom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 6Co 2/2010, 6Co 3/2010 zo dňa 27.04.2011, že predmetom konania zostala náhrada škody v celkovej sume 1.900.000,-Sk (1.200.000,-Sk za OS ASEP, 150.000,-Sk za program Mzdy, 450.000,- Sk za OS Prirodzené vetranie a 100.000,- Sk za program ARIT). Uloženie povinnosti odporcovi vydať navrhovateľovi kópie programov ASEP, MZDY, Prirodzené vetranie a ARIT a ich vymazania sa stalo po vyjadrení navrhovateľa, že na tomto už netrvá (pre neaktuálnosť a nepoužiteľnosť týchto programov) a po vyjadrení odporcu, že tieto programy alebo ich fragmenty už neexistujú, neaktuálnym ako alternatívny petit. Pri posudzovaní nároku navrhovateľa na náhradu škody bolo nutné ustáliť, či navrhovateľovi vznikla škoda, kto by za ňu eventuálne mohol zodpovedať, zavinenie zodpovedného a príčinná súvislosť medzi konaním zodpovedného a vznikom škody. V tejto súvislosti súd poukazuje na tvrdenie navrhovateľa, že na odporcu ako preberajúcu organizáciu neprešli aj práva a povinnosti ktoré sú podkladom jeho návrhu (aj napriek tomu, že sám navrhoval dňa 22.10.1999, aby súd konal s terajším odporcom ako s právnym nástupcom pôvodného odporcu - Výskumný ústav poľnohospodárskej techniky š.p. Rovinka), čo by paradoxne znamenalo, že navrhovateľ zavinil nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu. Súd prvého stupňa je však toho názoru, že rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky číslo 1488/99-420 zo dňa 22.06.1999 došlo k zániku pôvodného odporcu zlúčením s terajším odporcom a majetok pôvodného odporcu, práva a záväzky prešli na právneho nástupcu - terajšieho odporcu. Túto skutočnosť potvrdzujú aj Delimitačné protokoly s dodatkami a prílohami. Teda za situácie, že odporcom je hmotnoprávny právny nástupca predchádzajúceho odporcu je nutné posúdiť, či má navrhovateľ nárok na náhradu škody porušením práv vyplývajúcich z autorského zákona. S použitím ust. § 17 ods. 6 autorského zákona, ktorý ustanovuje, že pri počítačovom programe vytvorenom zamestnancom ako plnenie jeho povinností, ktoré mu vyplývajú z pracovného pomeru alebo z obdobného pracovnoprávneho vzťahu a pod vedením zamestnávateľa, je nositeľom práva dielo použiť zamestnávateľ, ak zmluva neurčuje inak, je nutné konštatovať, že pracovná zmluva navrhovateľa s jeho dodatkom neumožňuje použitie takéhoto programu navrhovateľom, ale doslova ho vylučuje z vytvárania a použitia programu, ktorý by spadal do rozsahu je výkonu práve v zmluve dohodnutom. To znamená, že keďže odporca stále existuje ako subjekt práva, je aj nositeľom práva dielo použiť a teda toto právo do dnešného dňa nepatrí navrhovateľovi, a potom navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna škoda, čo vyplýva aj z ustanovenia § 29 ods. 3 autorského zákona. Súd prvého stupňa ešte konštatuje, že navrhovateľ si uplatnil od odporcu nárok na náhradu škody za systém ASEP ako ušlý zisk, bez toho aby tento aj náležite preukázal (tento program navyše vyhotovoval ako pracovnú úlohu s odmenou 60.000,- Sk a s vyčlenením peňazí na realizáciu zlepšovacieho návrhu vo výške 250.000,- Sk). Programy Prirodzené vetranie, ARIT a MZDY podľa samotného tvrdenia navrhovateľa boli vytvorené v rámci plnenia pracovných úloh u predchádzajúceho odporcu a uplatnenie si náhrady škody ako zistenej mzdy ktorú mu vyplatil zamestnávateľ za vývoj predmetného programu sa javí byť súdu ako celkom nesprávne. Súd prvého stupňa poukazuje na to, že navrhovateľ ani transparentne nepreukázal nadobudnutie programov VIC a MS DOS, kde nebol ich autorom a ani nepreukázal oprávnenosť ich použitia pre programy MZDY, Prirodzené vetranie, a ARIT, čo bolo asi dôvodom späťvzatia jeho návrhu v časti týchto programov. Celkovo však možno konštatovať, že posúdenie autorstva k programom označených navrhovateľom pri ustálení si existencie už len petitu na náhradu škody nie je potrebné, pretože potreba ustálenia si tejto predbežnej otázky vývojom petitu v rozsahu jeho úpravy navrhovateľom zanikla. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní neúspešný, súd mu uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania, ktoré preddavkovo platil štát za znalecké dokazovanie vo výške 2.256,- eur podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p.. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.650,72 eur podľa vyhlášky č. 655/2004 vypočítanej z hodnoty sporu 1.900.000,-Sk, teda á 546,05 eur za štyri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 05.01.2010, 20.01.2010,14.02.2012, 06.11.2012) spolu s 20% DPH a 2x režijný paušál (2x 7,21 eur a 2x 7,63 eur). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dni od dňa jeho doručenia na Najvyšší súd v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.