Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/382/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104115643 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1104115643.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateliek : 1/ G. V., R. R., Ľ.. W. Č.. XX, 2/ B.. L. L., R. V. XXX, 3/ B.. N. N., R. R., Š. X, navrhovateľky 1/, 2/, 3/ zastúpené Advokátskou kanceláriou MS s.r.o., Bratislava, Galandova 3, proti odporcovi : Slovenská katolícka charita, Bratislava, Kapitulská 18, zastúpená JUDr. Petronelou Minárikovou, advokátkou, Bratislava, Smolenická 2, o zaplatenie finančnej náhrady za nevydané budovy, na odvolanie odporcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 6. 2011 č.k. 8C 643/2004 - 532 a na odvolanie odporcu a súdneho znalca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3. 5. 2011 č.k. 8C 643/2004 - 481, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 3. 5. 2011 č.k. 8C 643/2004 - 481 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne sumu 24.135,91 € spolu s úrokom z omeškania 16,5 % ročne z dlžnej sumy od 27. 4. 2002 do zaplatenia. Návrh navrhovateliek na zaplatenie náhrady za nevydané nehnuteľnosti čo do právneho základu vyhodnotil ako dôvodný. Rozhodnutie bývalého Okresného súdu v Senici zo 16. 8. 2001 č.j. 15/2001s.33/2001/KRA síce navrhovateľkám ako oprávneným osobám nepriznal vlastnícke právo k bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam zabratým v roku 1949 Československým štátom, avšak len z dôvodu, že pri prestavbe jednotlivých objektov došlo k zmene ich pôvodného stavebno-technického charakteru, a preto budovy nebolo možné podľa § 11 ods. 4 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vydať. Uvedeným rozhodnutím správneho orgánu však nebolo dotknuté právo navrhovateliek na náhradu za budovy, ktoré si aj s poukazom na spomínané rozhodnutie správneho orgánu uplatnili u odporcu ako povinnej osoby v súlade s ust. § 14 a nasl. zákona č. 229/1991 Zb. Odporca je teda povinný poskytnúť navrhovateľkám uplatnenú náhradu. Pokiaľ ide o výšku tejto náhrady súd prvého stupňa vychádzal zo záverov znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca B.. D. C., č. 24/2010, ktorý posudok považoval za správny. K námietkam k jeho znaleckému posudku sa znalec vyjadril jednak v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 18. 4. 2011, ako aj písomných vyjadreniach zo dňa 14. 5. 2011 a 9. 6. 2011. S vyjadreniami znalca sa súd prvého stupňa plne stotožnil. Odporcom tvrdenú neobjektívnosť znaleckého posudku nemôže zakladať len existencia prípadnej podobnosti dvoch posudkov k rovnakej problematike ( B.. C. K. B.. E. ), pretože znalecké posudky vypracúvajú od seba nezávislí znalci, ktorí pri použití rovnakých podkladových materiálov a rovnakej metódy výpočtu môžu dospieť k obdobným záverom. Pokiaľ mala neobjektívnosť znaleckého posudku Ing. Janíka prameniť z toho, že neumožnil rádovým sestrám odporcu vyjariť sa k stavu oceňovaných objektov v roku 1969, súd prvého stupňa uviedol, že úlohou znalca v zmysle pokynu konajúceho súdu bolo určiť hodnoty nehnuteľností k dátumu 4. 2. 1949, a nie k roku 1969. Uloženú úlohu znalec splnil, keď pred vypracovaním znaleckého posudku vykonal v prítomnosti oboch zúčastnených strán dôslednú ohliadku objektov, ich zameranie, oboznámil ich aj s obsahom čestného prehlásenia navrhovateľky 1/, voči ktorému v tom čase prítomná zástupkyňa odporcu - rádová sestra občianskym menom G. Š. - nemala žiadne námietky. Vzhľadom na súhlasné stanovisko tak navrhovateliek, ako aj odporcu, s obsahom čestného vyhlásenia, súdny znalec ho zohľadňoval pri plnení mu uloženej znaleckej úlohy. Čestné vyhlásenie navrhovateľky 1/ bolo pritom jedným, ale nie jediným podkladom pre ocenenie objektov, ako to vyplýva zo znaleckého posudku, ako to uviedol aj samotný súdny znalec. Pri vypracovaní znaleckého posudku pracoval znalec aj s inými dokladmi, a to snímkou pozemkovej mapy z r. 1974 ( č.l. 398 ), geometrickým plánom z r. 1992 ( č.l. 399 ), ktoré sú totožné s tými založenými právnou zástupkyňou odporcu do súdneho spisu na pojednávaní súdu 13. 6. 2011; so zápisnicou z 11. 8. 1949 o odovzdaní a prevzatí objektu N.. A. ( č.l. 81 ), listom Školského inšpektorátu v Skalici z 31. 8. 1949 ( č.l. 415 ), zápisnicou MNV Cérová - Lieskové z 25. 8. 1949 ( č.l. 416 ) a ďalšími, ktoré sú totožnými dokumentmi, aké použil aj B.. G. E.. Znalec B.. C. sa nedopustil žiadnych nezrovnalostí, ani numerických chýb, keď postupoval v súlade s technickými normami, výmery objektov získal ich premeraním na mieste samom a v prípade už neexistujúcich objektov použil tie rozmery, ktoré sú uvedené v čestnom vyhlásení navrhovateľky 1/ a ktoré v prípade namietaného skladu na ovocie ( výmera 10,71x 21,42 m, t.j. spolu 229,41 m2 ) vyplývajú aj z nákresu pôvodného stavu kaštieľa a priľahlých objektov ( č.l. 420 ). V prípade skladu ovocia, ktorého hodnotu žiadal odporca vylúčiť z náhrady z dôvodu jeho asanovania, prvostupňový súd uviedol, že náhrada za stavby, ktoré nemožno vydať, sa poskytuje aj v prípade, že tieto stavby už zanikli ( § 14 ods. 1 prvá veta zák.č. 229/1991 Zb. ), a to až do výšky hodnoty týchto pôvodných nehnuteľností ( § 16 ods. 4 druhá veta zák.č. 229/1991 Zb.). O asanácii skladu ovocia mal odporca vedomosť už počas reštitučného konania, v ktorom správny orgán rozhodol o nepriznaní vlastníckeho práva navrhovateľkám ( aj ) k danému objektu a navrhovateľkám odporučil obrátiť sa s požiadavkou náhrady ( aj ) za tento objekt na odporcu. Súd prvého stupňa preto pri stanovení náhrady za nevydané budovy vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 24/2010 súdneho znalca B.. D. C., ktorý ocenil nehnuteľnosti sumou 63.516,25 € ( po odpočítaní ceny trvalých porastov v sume 269,19 € z celkovej sumy 63.785,43 € ). Navrhovateľkám 1/ až 3/ patrí náhrada za nevydané budovy len v podiele 2/3-iny z danej sumy, t.j. 42.344,17 €, z ktorej súd prvého stupňa odpočítal odporcom už uhradenú sumu 18.208,26 €; navrhovateľkám potom prináleží suma vo výške 24.135,91 €, na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcu. Zároveň priznal navrhovateľkám aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 16,5 % ročne z priznanej sumy 24.135,91 € od 27. 4. 2002 do zaplatenia. Vychádzal pritom z ust. § 517 ods. 1, 2 Obč.zák. v spojení s § 3 nar. vlády SR 87/1995 Z.z. a z toho, že v zmysle § 16 ods. 4 zák.č. 229/1991 Zb. bol odporca povinný poskytnúť navrhovateľkám náhradu za nevydané objekty najneskôr uplynutím 6- mesačnej lehoty odo dňa doručenia mu výzvy na ich vydanie. Navrhovateľky vyzvali odporcu na plnenie listom z 22. 10. 2001, v ktorom mu poskytli lehotu na plnenie do 26. 4. 2002. Keďže tak neurobil, dostal sa počnúc nasledujúcim dňom, t.j. 27.4. 2002 do omeškania. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvého stupňa si vyhradil právo rozhodnúť o nich až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, tým, že nereagoval na návrh odporcu na doplnenie dokazovania, aby súd vypočul rádové sestry, ktoré bývajú v predmetných nehnuteľnostiach od r. 1969. Sestričky vo svojej výpovedi mohli potvrdiť, z akého stavebného materiálu oceňované nehnuteľnosti boli, nakoľko tieto boli do r. 1969 v pôvodnom stave a až po r. 1969 prechádzali rekonštrukciou a podstatnou prestavbou, a to až do takej miery, že v zmysle reštitučného zákona navrhovateľkám nevznikol právny nárok na ich vydanie. Tiež mohli vypovedať o tom, ktoré nehnuteľnosti boli ešte pred r. 1969 asanované štátom, ako aj nehnuteľnosti, ktoré v r. 1969 neexistovali, a to ani v zdevastovanom stave. Svedecká výpoveď by potvrdila, že znalecký posudok č. 24/2010 súdom ustanoveného znalca nie je objektívny. Znalec k svojmu posudku na pojednávaní dňa 18. 4. 2011 vypovedal, že na mieste samom vykonal dňa 17. 11. 2010 šetrenie, na ktorom bola za odporcu prítomná rádová sestra - občianskym menom G. Š. - ktorú prizval ako vedúcu Charitného domu Cerová, teda objektu, ktorý bol predmetom obhliadky. Uvedená prizvaná rádová sestra však v objekte nebývala od r. 1969, nemohla sa teda k stavu objektu v r. 1969 vyjadrovať a iným rádovým sestrám znalec do obhliadky zasahovať. Na uvedenom miestnom šetrení znalec prečítal čestné prehlásenie navrhovateľky B..G. V., proti ktorému prítomná rádová sestra nenamietala, čím mal znalec obsah čestného prehlásenia za odsúhlasený. Vytýkal prvostupňovému súdu tiež, že odmietol určiť ďalšieho znalca na vypracovanie nového znaleckého posudku len na vedľajšie stavby ( okrem kaštieľa ). Základným podkladom pre ohodnotenie vedľajších stavieb v znaleckom posudku č. 24/2010 B.. D. C. bolo iba čestné prehlásenie navrhovateľky B.. G. V. zo dňa 16. 11. 2010. Naviac znalecké ohodnotenie kaštieľa znalcom B.. C. znaleckým posudkom č. 24/2010 bolo takmer totožné s cenovým ohodnotením kaštieľa podľa znaleckého odhadu B.. G. E. zo dňa 4. 5. 1992. Skutočnosť, že kaštieľ bol ocenený oboma znalcami rovnako, potvrdzuje, že znalecký posudok B..G. E. zo dňa 4. 5. 1992 je objektívny, a preto nie je nezanedbateľným dôkazom pre určenie ceny vedľajších stavieb. Naviac v znaleckom odhade znalca B.. D. C. je založený dokument, ktorý potvrdzuje, že len kaštieľ bol navrhovateľkami resp. ich rodičmi zrekonštruovaný . Preto vyznieva veľmi nedôveryhodne ocenenie vedľajších stavieb znalcom B.. C. v znaleckom posudku č. 24/2010, ktorých hodnota je skoro dvojnásobná, ako hodnota kaštieľa, pričom jediný dôkaz na ocenenie vedľajších stavieb je v znaleckom odhade B.. C. založené spomínané čestné prehlásenie navrhovateľky B.. G. V.. Prvostupňový súd upustil od vykonania dokazovania navrhovaného odporcom, aby ustanovil znalca na porovnanie znaleckého posudku B.. C. a posudku B.. E. zo dňa 4. 5. 1992, s výnimkou kaštieľa, nakoľko dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné a nehospodárne, pretože ocenenie vedľajších stavieb bolo už predmetom znaleckého dokazovania súdom stanoveným znalcom a súd ohľadne neho nemal žiadne pochybnosti. Do úvahy nevzal súd ani ďalší argument odporcu, že znalecký odhad B.. E. zo 4. 5. 1992 je objektívny i z toho dôvodu, že bol urobený na začiatku reštitučného sporu v r. 1992, t.j. v čase, kedy sa nevedelo, či navrhovateľkám vznikne právny titul na vydanie predmetných nehnuteľností a teda sa ešte nevedelo, kto bude povinný druhej strane poskytnúť za predmetné nehnuteľnosti finančnú náhradu. Odporca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu tiež to, že sa nevyjadril k návrhu odporcu, aby znalec pri určovaní ceny nehnuteľností v r. 1949 použil aj fotodokumentáciu nehnuteľností z r. 1969, publikovanú v kronike odporcu, ktorá bola súčasťou znaleckého odhadu B.. E. zo 4. 5. 1992, nevyjadril sa ani k návrhu odporcu zistiť výmeru asanovaného skladu ovocia z dôkazov už založených v spise, t.j. zo znaleckého odhadu B.. E., snímky z katastrálnej mapy v mierke 1 : 2880 a z geometrického plánu z r. 1992 v mierke 1 : 1442. Výmera asanovaného skladu ovocia bola v znaleckom posudku č. 24/2010 určená len z čestného vyhlásenia navrhovateľky B.. G. V. nesprávne, s rozmermi 21,42 m x 10,71 m = 229,4 m2. K tomuto dôkazu sa súd rovnako nevyjadril, hoci mal k dispozícii znalecký odhad č. 40/1996, ktorý dal vypracovať Obvodný pozemkový úrad H. E., podľa ktorého boli rozmery asanovaného skladu ovocia určené 157,5 m2, čiže s minimálnym rozdielom oproti znaleckému posudku B.. E. z 4. 5. 1992 a so značným rozdielom oproti znaleckému posudku B.. C. č. 24/2010. Odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa nesprávne stotožnil s výpoveďou znalca B.. D. C. na pojednávaní dňa 18. 4. 2011, o tom, že zisťovať zastavanú plochu asanovaných nehnuteľností podľa mierky ich nákresového vyhotovenia by bolo nesprávne a preto vychádzal z čestného prehlásenia navrhovateľky 1/, že znalec nebol ochotný vypočuť námietky rádových sestier, resp. ich privolať k obhliadke dňa 17. 11. 2010, s tým, že znalec uviedol, že ani ich prítomnosťou by sa na výsledku znaleckého posudku nič nezmenilo, nakoľko on oceňoval nehnuteľnosti k dátumu 4. 2. 1949, že nebol ochotný prijať svedectvo o stave predmetných nehnuteľností v r. 1969, či už k stavebnému materiálu, k existencii stavieb, k ich zdevastovaným zvyškom a pod. Prvostupňový súd v rozsudku konštatoval, že ohľadom znaleckého posudku nemá žiadne pochybnosti, ale pripomienky odporcu k posudku neakceptoval. Odporca dodal, že v materiáloch Obvodného pozemkového úradu H. E. sa nachádza ďalší znalecký posudok z júla 1992 č. 084/92, ktorý tvoril súčasť reštitučného spisu Obvodného pozemkového úradu H. E. a bol vypracovaný na objednávku reštituentky G. A. znalcom B.. B. A., ktorý odporca založil do spisu. V tomto znaleckom posudku znalec B.. A. uvádza, že posudok B.. E. je po stránke záznamovej a technickej vykonaný správne a podrobne, a preto sa naň vo svojom posudku často odvoláva. Odporca v tejto súvislosti upozorňuje na výmeru asanovaného skladu ovocia, uvádzanú v tomto posudku ako 160 m2, čo opäť podporuje výsledky, ku ktorým dospel znalec B.. E. a naopak odporuje čestnému prehláseniu navrhovateľky 1/, ktoré zohľadňoval vo svojom posudku znalec B.. C.. Napokon odporca vytýkal v odvolaní prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci. V zmysle ust. § 16 ods. 2 zák.č. 229/1991 Zb. mal odporca za to, že navrhovateľ si nemal u neho uplatňovať náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli pred prechodom do vlastníctva odporcu, t.j. pred r. 1969 asanované, alebo už neexistovali, ani ako zdevastované, ale si túto náhradu mal uplatňovať u toho vlastníka, ktorý ich vlastnil v čase asanácie, čo bol v tomto konkrétnom prípade štát. Súd prvého stupňa dospel nesprávne k záveru, že náhrada za stavby, ktoré nemožno vydať, sa poskytuje aj v prípade, že tieto stavby už zanikli, a to až do výšky hodnoty týchto pôvodných nehnuteľností a nesprávne zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľkám aj hodnotu asanovaného skladu ovocia, pričom súd jednoznačne mal preukázané, že k asanácii skladu došlo ešte počas jeho vlastníctva štátom a v r. 1969, kedy sa predmetné nehnuteľnosti stali vlastníctvom odporcu, už neexistoval. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadrili navrhovateľky tak, že žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 734,90 € za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 25. 8. 2011 k odvolaniu odporcu - pri odmene počítanej z tarifnej hodnoty veci 24.135,91 €, zníženej o 50 % za zastupovanie troch účastníkov, v celkovej výške 605,01 €, s režijným paušálom 7,41 €, + 20 % DPH vo výške 122,48 €. Prvostupňový súd postupoval v súlade s pokynmi odvolacieho Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli pre neho záväzné v zmysle § 226 O.s.p. Odvolací súd uložil prvostupňovému súdu v zrušujúcom rozhodnutí nariadiť znalecké dokazovanie znalcom, ktorý určí cenu nehnuteľností k rozhodnému obdobiu, t.j. k r. 1949 v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Vykonaním znaleckého úkonu poveril prvostupňový súd znalca B.. D. C., ktorý vypracoval znalecký posudok č. 24/2010. Súd uvedený písomný posudok doplnil aj ústnym výsluchom znalca a jeho odborným vyjadrením zo dňa 14. 5. 2011 a 9. 6. 2011. Odporca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci; uvedené námietky sú tie isté, ktoré vznášal v konaní. Navrhovateľky sú názoru, že súd prvého stupňa riadne zistil stav veci a riadne sa vysporiadal aj s námietkami odporcu. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, reagoval v ňom na všetky námietky odporcu. Ďalšie dokazovanie je podľa navrhovateliek neefektívne. Odporca naďalej spochybňuje právny základ nároku navrhovateliek. S ním sa už ale vysporiadal nielen prvostupňový ale aj odvolací súd, ktoré súdy tento nárok uznali za nesporný, nakoľko odporca je držiteľom nevydaných nehnuteľností podľa osobitného predpisu. Navrhovateľkám ako oprávneným osobám vzniklo právo na poskytnutie náhrady za obytné budovy, v súlade s ust. § 14 ods. 1 zák.č. 229/1991 Zb. prvostupňový súd teda vec právne posúdil v súlade s predchádzajúcimi rozhodnutiami a právnymi názormi odvolacieho súdu. Odporca naviac aj uznal tento právny základ sporu a nárok na poskytnutie náhrady tým, že zaplatil časť priznanej náhrady vo výške 18.208,26 € dňa 18. 12. 2008. V tejto časti odporca nenamietal vecnú správnosť rozhodnutia ani právne závery prvostupňového súdu. Koná tak účelovo len v tomto odvolaní. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech. Predmetom konania je nárok navrhovateliek na peňažnú náhradu za nevydané nehnuteľnosti na základe ust. § 14 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Navrhovateľky sú oprávnenými osobami na vydanie 2/3-inévho podielu na nehnuteľnostiach, vedených Správou katastra E., H. O. V., L.. Ú.. V. - M., a to kaštieľ - budova č. 1 na pozemku parc. D. Č.. XXXX, maštaľ, v súčasnosti neexistujúca, zapísaná H. D. Č.. XXXX, dvojitý obývací dom - označovaný ako Alžbetinum, zapísaný H. D. Č.. XXXX, obytný dom s hospodárskymi budovami označovaný ako Jozefinum/Marianum, zapísaný H. D. Č.. XXXX. Bývalý Okresný úrad H. E. svojím rozhodnutím zo dňa 16. 8. 2001 č.j.: 15/2001s.33/2001/KRA navrhovateľkám nepriznal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, keďže pri prestavbe jednotlivých objektov došlo k zmene ich pôvodného stavebno-technického charakteru, z ktorého dôvodu budovy nebolo možné podľa § 11 ods. 4 zákona vydať. Uvedeným rozhodnutím správneho orgánu však zostalo nedotknuté právo navrhovateliek na náhradu za nevydané nehnuteľnosti, ktoré si uplatnili u odporcu ako u povinnej osoby. Čo do základu riešil súd prvého stupňa nárok navrhovateliek ešte vo svojom v poradí prvom rozsudku zo dňa 15. 11. 2007, č.k. 8C 643/2004 - 235, a to tak, že ho považoval za oprávnený, opierajúc ho po právnej stránke o ust. § 5 ods. 1, § 11 ods. 4, § 16 ods. 1 a § 14 zákona č. 229/1991 Zb. V konaní nebolo sporné, že odporca je povinnou osobou, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. ( t.j. ku dňu 24. 6. 1991 ) drží v zmysle ust. § 5 ods. 1 cit. zák.; v zmysle § 16 ods. 2 cit. zákona je potom odporca povinnou osobou aj na poskytnutie náhrady za veci, ktoré nemožno vydať. S týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku zo dňa 22. 4. 2009 č.k. 15Co 209/2008 - 326. Napokon samotný odporca v priebehu konania v prospech navrhovateliek čiastočne náhradu za nevydané veci aj plnil. Odporca je v konaní vecne pasívne legitimovaným účastníkom. Odporca v odvolaní spochybňoval výšku navrhovateľkám priznanej náhrady, keď namietal závery znaleckého dokazovania, ku ktorým v znaleckom posudku č. 24/2010 dospel súdom ustanovený znalec B.. D. C.. Námietky, ktoré odporca vzniesol voči záverom znaleckého posudku znalca B.. C. v odvolaní, namietal odporca počas celého konania. Znalec B.. C.Í. v znaleckom posudku č. 24/2010 ( č.l. 353 a nasl. ) uviedol, z akých prameňov pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzal, tieto zopakoval aj pri svojom ústnom výsluchu na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 18. 4. 2011. Keďže predmetom znaleckého dokazovania bolo určenie ceny označených nehnuteľností k dátumu 4. 2. 1949, javí sa ako logické vysvetlenie znalca, že vyjadrenie ďalších rádových sestier, ktoré poznajú stav nehnuteľností len od r. 1969, nebolo pre určenie ceny k r. 1949 rozhodujúce a že znalec si ho pre účely vypracovania znaleckého posudku nevyžiadal. Z obsahu znaleckého posudku č. 24/2010 vyplýva, že znalec pri vyhotovovaní znaleckého úkonu vychádzal okrem iného aj z dobových fotografií, a to 7 fotografií z r. 1945 a z 3 fotografií z r. 1968 ( str. 2 posudku, str. 431, 432 spisu ). Keďže znalec je osobou, disponujúcou potrebnými odbornými znalosťami, je nepochybne v jeho kompetencii aj výber prípadnej vhodnej fotodokumentácie, ktorú sa rozhodne použiť pre účely znaleckého úkonu, takisto disponuje potrebnými odbornými znalosťami a skúsenosťami pre vykonanie zamerania objektov, ich ohodnotenia. Z tohto hľadiska považuje preto odvolací súd námietky odporcu týkajúce sa toho, že znalec B.. D. C. nepoužil pri vyhotovovaní znaleckého posudku práve tie fotografie, ktoré za vhodné považuje odporca, za nedôvodné, rovnako tak námietky o nesprávnom určení výmery asanovaného objektu. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18. 4. 2011 znalec B.. C. o.i. uviedol, že mal k dispozícii aj dobové dokumenty z preberacieho konania nehnuteľností v r. 1949, ktoré tvoria ako prílohy súčasť znaleckého posudku, na svojich záveroch v celom rozsahu trval. Odvolací súd pri posudzovaní znaleckého posudku vypracovaného B.. D. C. dospel v zhode so súdom prvého stupňa k záveru, že znalec pri svojich záveroch vychádzal zo správnych skutkových okolností, že posudok samotný má logickú stavbu a jeho závery sú presvedčivé. Prvostupňový súd z uvedeného dôvodu správne z tohto znaleckého posudku (doplneného výpoveďou znalca na pojednávaní a jeho písomnými vyjadreniami) pri svojom rozhodovaní veci vychádzal. Na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania tak ani odvolací súd nevidel dôvod. Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ nevyhovel návrhu odporcu na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania vo veci. Súd prvého stupňa zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, vyvodil z neho aj správne právne závery, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ), keď o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením, včítane trov odvolacieho konania ( § 151 ods. 3 v spojení s § 224 ods. 1, 4 O.s.p. ). Napadnutým uznesením zo dňa 3. 5. 2011č.k. 8C ( 25C ) 643/2004 - 481 súd prvého stupňa priznal znalcovi B.. D. C. tarifnú odmenu v rozsahu za 55 hodín, náhradu za stratu času 6,64 € ( za 2 hodiny ), náhradu cestovných výdavkov vo výške 28,29 €, 25,60 € a 28,29 € ( za tri cesty ) a náhradu hotových výdavkov 47,04 €, celkom vo výške 788,32 €. Svoje rozhodnutie oprel o ust. § 3 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. a/, b/, c/, § 14 ods. 4, § 17 ods. 1 vyhl.č. 491/2004 Z.z. Keďže v zmysle cit. vyhl. môže znalec použiť osobné motorové vozidlo len so súhlasom súdu alebo iného orgánu verejnej moci ( § 14 ods. 4 ) a znalcovi predmetný súhlas udelený súdom nebol, priznal súd prvého stupňa znalcovi náhradu cestovných výdavkov vo výške stanovenej pre hromadnú dopravu spolu v sume 16 €, keď priemerná cena lístka prostriedkom hromadnej dopravy na trase Trnava - Bratislava činí 2,75 € a cena lístka na trase Trnava - Cerová v sume 2,50 €. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním jednak odporca a tiež znalec. Odporca namietal priznanie tarifnej odmeny znalcovi v rozsahu 55 hodín, poukazujúc na to, že podľa vyjadrenia samotného znalca obhliadka objektov pre účely znaleckého úkonu trvala cca 6 hodín, na pojednávaní, kde bol znalec ústne vypočutý k svojmu posudku, si náhradu za účasť neuplatnil, a vypracovanie samotného znaleckého posudku č. 24/2010 nemohlo trvať znalcovi veľký počet hodín, nakoľko znalecký posudok č. 24/2010 je viac - menej identický so znaleckým posudkom č. 16/2004. Znalec B.. C. pri opisovaní znaleckého posudku opísal aj numerické chyby, ktorých sa dopustil znalec v posudku č. 16/2004 ( namiesto 128,75 m2 malo byť uvedené 90,64 m2 ). Odporca navrhol túto odmenu znížiť na rozsah celkom 30 hodín a tým znížiť aj priznanú odmenu znalcovi o 332 hodín, ktorú odporca považuje primeranú po zvážení reálnej časovej náročnosti, ktorú musel znalec vynaložiť na vypracovanie posudku. Znalec B.. D. C. vo svojom odvolaní proti napadnutému uzneseniu poukazoval na to, že mu pri osobnom preberaní spisového materiálu na súde prvého stupňa bol daný súhlas aj na použitie osobného motorového vozidla, pretože znalecký úkon sa mal vykonať v mieste, ktoré nie je miestom výkonu znaleckej činnosti znalca. Podotkol, že za dobu 25 rokov výkonu činnosti znalca ho žiadny súd neposlal vykonať znalecký úkon prostriedkom hromadnej dopravy. Navyše za účasť na pojednávaní dňa 18. 4. 2011 si znalec náklady neúčtoval. Rovnako vykonal štyri vyhotovenia znaleckého posudku, nie tri. Požiadal preto o prehodnotenie výšky priznanej mu odmeny. Odvolací súd preskúmal aj toto uznesenie v napadnutom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie znalca, ani odvolanie odporcu nie je opodstatnené. Z písomného vyúčtovania znaleckej odmeny, predloženého znalcom (č.l. 437 spisu) vyplýva, že znalec si vyúčtoval titulom tarifnej hodinovej odmeny celkom 730,40 €, titulom hotových výdavkov celkom 47,04 €, titulom náhrady za stratu času 6,64 € a napokon titulom cestovných výdavkov za tri cesty po 28,29 €, 25,60 € a 28,29 €, úhrnom 866,26 €. Z vyúčtovanej sumy súd prvého stupňa priznal znalcovi všetky ním účtované položky, s výnimkou cestovných výdavkov, pre chýbajúci súhlas s použitím osobného motorového vozidla. Keďže tento súhlas platná právna úprava vyžaduje na to, aby mohla byť znalcovi priznaná aj náhrada cestovných výdavkov spojená s použitím osobného motorového vozidla a v spisovom materiáli takýto súhlas chýba, súd prvého stupňa nemohol znalcovi túto náhradu priznať. Pokiaľ mu teda priznal náhradu cestovných výdavkov len v rozsahu ceny lístka za hromadnú dopravu, rozhodol vecne správne, v súlade s ust. § 14 ods. 4 cit. vyhl. Za rovnako nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie odporcu, s návrhom na zníženie počtu hodín, potrebných na podanie znaleckého úkonu. Z rozsahu znaleckého posudku je zrejmé, že jeho vyhotovenie bolo prácne a náročné na presnosť ( čo nevylučuje, že sa znalec mohol dopustiť matematickej chyby, či nepresnosti ). Skutočnosť, že znalecký posudok č. 24/2010 je podobný inému predtým vypracovanému znaleckému posudku iného znalca, automaticky neznamená, že znalecký posudok B.. C. bol výsledkom „opisovania“. Vzhľadom na náročnosť, rozsah posudku a jeho prácnosť odvolací súd vyhodnotil znalcom účtovaný rozsah 55 hodín, potrebných pre vyhotovenie znaleckého posudku za primeraný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.