Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/474/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107206779 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107206779.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: I.. Z. I. V. X. R. T. V. J. P. V. X. F. , trvale bytom H., W. Č.. X, zastúpený JUDr. Radoslavom Kačurom, advokátom v Bratislave, Ľubinská č. 18, proti odporcovi: W. G. G..M..B.., H., K. Č.. X/D, V.: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou ADVOKÁTI s.r.o., Bratislava, Klariská č. 7, IČO: 36 715 638, za ktorú koná konateľ Mgr. Ján Buocik, advokát, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. februára 2011, č.k. 9C 53/2007-130, v znení opravného uznesenia zo dňa 30. septembra 2011, č.k. 9C 53/2007-193, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume XX,XX € na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Radoslava Kačura, advokáta v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 8.2.2011, č.k. 9C 53/2007-130, v znení opravného uznesenia zo dňa 30.9.2011, č.k. 9C 53/2007-193 (v poradí druhým), určil, že skončenie pracovného pomeru uzatvoreného dňa 1.6.2005 medzi navrhovateľom a odporcom na základe výpovede zo dňa 31.1.2007 je neplatné; odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume XXX,XX € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. Rozhodol tak po tom, ako mal z vykonaného dokazovania, z doplneného dokazovania, preukázané, že odporcovi sa nepodarilo preukázať podstatnú skutočnosť, a síce, že navrhovateľovi bola na pracovisku výpoveď osobne doručená, resp. že navrhovateľ ju odmietol prevziať. K odstráneniu rozporov v tomto smere neprispelo ani doplnenie dokazovania výpoveďami svedkýň J. H. Z. Y. W.Z. N.. Skutočnosť, že navrhovateľ podpísal preberací protokol, nemožno stotožňovať s odmietnutím prevzatia výpovede. Navrhovateľ prevzal výpoveď až dňa 2.2.2007, kedy bol v ochrannej dobe, keďže v čase od 31.1.2007 do 10.2.2007 bol pre chorobu dočasne uznaný za práceneschopného. Doručenie výpovede počas trvania ochrannej doby je výpoveď v zmysle ustanovenia § 64 ods. l písm. a/ Zákonníka práce neplatná. Rozsudok ďalej odôvodnil ustanovením § 38 Zákonníka práce. Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v sume XXX,XX €, ktorých výšku aj vyčíslil a odôvodnil. V tejto časti postupoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia skutkových zistení, z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní sa dopustil vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Doručenie výpovede navrhovateľovi na pracovisku je preukázané svedeckou výpoveďou p. W.. Vierohodnosť svedka je preukázaná čestným vyhlásením konateľky odporcu p. S. T., svedkyňou p. Y. N., kompetentnosť p. W. vyplýva z pracovnej zmluvy p. W. v znení dodatkov, plnomocenstva, zápisnice z rokovania I. valného zhromaždenia v roku 2007, fotokópie listín podpísaných p. W., na základe ktorých bol rozviazaný pracovný pomer s viacerými zamestnancami odporcu. Okrem toho doručenie výpovede navrhovateľovi na pracovisku bolo preukázané preberacím protokolom, svedeckou výpoveďou p. Y.T. N., J. H., zápisnicou z rokovania I. valného zhromaždenia v roku 2007. Zdôraznil ďalej skutočnosti, ktoré spochybňujú dôveryhodnosť navrhovateľa a síce náhle zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa po doručení výpovede na pracovisku, neštandardné informovanie odporcu o práceneschopnosti, originál potvrdenia o práceneschopnosti navrhovateľa zaslané poštou z H.. Zákonník práce ani iný právny predpis zamestnávateľovi v pracovnoprávnom vzťahu nepredpisuje spôsob osobného doručenia písomností, ani zo žiadneho predpisu nevyplýva, žeby zamestnávateľ bol povinný pri osobnom doručovaní výpovede požadovať prítomnosť jedného či dokonca dvoch svedkov. Zdôraznil pritom ustanovenie § 125, § 132 O.s.p. Hodnovernosť nepriamych dôkazov môže byť rovnako spoľahlivá ako priamy dôkaz. Nepriamy dôkaz má dôkazný význam najmä v spojení s inými nepriamymi dôkazmi, s ktorými tvorí ucelenú sústavu, ktoré na seba logicky nadväzujú, navzájom nie sú v rozpore, a ktoré tak nepochybne vedú k záveru o dokazovanej veci. V predmetnej veci nebolo jeho povinnosťou dokazovať doručenie výpovede navrhovateľovi na pracovisku priamymi dôkazmi, ani v dôsledku dostatočne jasne nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, nebolo nutné, aby predložil súdu ako dôkazný prostriedok výsluch dvoch svedkov doručenia výpovede. Aj keby skutočne ustálená súdna prax mala za to, že je vhodné, aby bola výpoveď z pracovného pomeru doručovaná v prítomnosti dvoch nezainteresovaných svedkov, nie je táto mienka pre súd rozhodujúci v konkrétnej veci záväzná. Ak má súd v konkrétnej veci k dispozícii dostatočné množstvo iných (aj nepriamych) dôkazov na preukázanie doručenia výpovede, má za to, že nie je nutné, aby striktne požadoval predloženie priamych dôkazov v podobe svedeckých výpovedí dvoch svedkov a svoje rozhodnutie vo veci zakladal výlučne na ich existencii; k otázke náhrady trov konania navrhovateľovi sa vôbec nevyjadroval. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh na začatie konania v plnom rozsahu zamietnuť. Žiadal náhradu trov konania, ktoré súčasne vyčíslil. Ďalším podaním odporca navrhol súdu doplňujúcim rozsudkom rozhodnúť tak, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával a pracovný pomer uzavretý dňa 1.6.2005 medzi odporcom a navrhovateľom sa skončil. Súd prvého stupňa o jeho návrhu napadnutým rozsudkom nerozhodol. Okresný súd Bratislava I. doplňujúcim rozsudkom zo dňa 28.6.2011, č.k. 9C 53/2007-190, určil, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával a pracovný pomer uzatvorený dňa 1.6.2005 sa skončil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.8.2011 (účastníci proti nemu odvolanie nepodali). Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako správny potvrdiť. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania v sume XX,XX € za jeden úkon právnej služby v sume XX,-- €, režijný paušál v sume X,XX €. Svedeckú výpoveď p. W. považuje za nedôveryhodnú, pretože v čase údajného doručenia výpovede bol a súčasne aj je zamestnancom odporcu, je manželom konateľky odporcu. Tvrdenia svedka p. W. neboli v súlade so skutočnosťou, svojou svedeckou výpoveďou zachraňoval svoju pracovnú pozíciu, ako aj funkciu manželky. Poprel opätovne, že dňa 30.1.2007 p. W. mu doručil výpoveď z pracovného pomeru osobne na pracovisku a túto odmietol prijať. Zhodné tvrdenie je len v tom, že odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru; výpoveď odporcom vtedy pripravená nebola. Ak by skutočne odmietol prijať výpoveď z pracovného pomeru s následkom jej doručenia, nebol by daný dôvod výpoveď doručovať poštou. Ak by odmietol prevziať výpoveď na pracovisku, resp. výpoveď by osobne prevzal, odporca by túto skutočnosť zaznačil; žiaden záznam ale neexistuje. Preberací protokol nie je výpoveďou v zmysle ustanovenia § 61 Zákonníka práce. Podpis na ňom nemožno za žiadnych okolností stotožňovať s odmietnutím prijatia výpovede, resp. s prípadnou vedomosťou o jej obsahu. Preberací protokol bol nútený podpísať, pretože sa obával, že nesplnenie tejto výzvy by mohol odporca označiť za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, čo by malo za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Ak by pred podpisom preberacieho protokolu skutočne došlo k odmietnutiu prijatia výpovede navrhovateľom, táto skutočnosť by bola v predmetnom preberacom protokole uvedená, čo nie je. Napokon aj v prípade, ak by preukázateľne odmietol prevziať výpoveď na pracovisku, má za to, že nie je platná, pretože nebola podpísaná konateľom odporcu, ale len p. W. ako výkonným riaditeľom odporcu. Odporcom predložené splnomocnenie nedáva záver o tom, že p. W. bol poverený výpoveď podpísať. V prejednávanej veci Okresný súd Bratislava I. rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 20.1.2009, č.k. 9 C 53/2007-68, zamietol návrh navrhovateľa, pretože k platnému doručeniu výpovede došlo dňa 30.1.2007 na pracovisku, teda pred začatím plynutia ochrannej doby, keď v uvedený deň navrhovateľ odmietol výpoveď prevziať. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15.4.2010, sp.zn. 2Co 196/2009, daný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedal účastníkom zákonné poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., rozsudok nebol riadne odôvodnený v zmysle ustanovenia § 157 O.s.p. Súd rozhodol bez toho, aby mal preukázané bez akýchkoľvek pochybností, že navrhovateľovi bola výpoveď na pracovisku osobne doručená, resp. že navrhovateľ ju odmietol prevziať. Nevyporiadal sa s tvrdením navrhovateľa, že svedok V.. Z. W. nebol splnomocnený na zastupovanie konateľa odporcu vo všetkých veciach súvisiacich s riadením zamestnancov a iné, teda nevyporiadal sa s tým, či uvedené splnomocnenie svedka oprávňovalo na rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľom. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.l.2012, ďalej len O.s.p.; § 372t O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre postup podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem), a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 4.4.2012 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Vo svojom odvolaní odporca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Spornou aj v odvolacom konaní zostala pre vec podstatná právna skutočnosť, a síce, či navrhovateľovi odporca doručoval výpoveď z pracovného pomeru na pracovisku (pred začatím plynutia ochrannej doby) dňa 30.1.2007 a že ju navrhovateľ odmietol prevziať; čo by malo za následok účinné doručenie výpovede (§ 38 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania a doručovania výpovede /do 31.8.2007/; ďalej len Zákonník práce). Z obsahu spisu, predovšetkým z výpovede navrhovateľa, z vyjadrenia odporcu, z výsluchu svedkov, nemožno nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver o tom, že odporca dňa 30.1.2007, či už v osobe štatutárneho zástupcu, resp. ním povereného zamestnanca, navrhovateľovi doručoval výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30.1.2007 a že tento prijať písomnosť odmietol. Nepochybné zostalo len to, že svedok p. W. a navrhovateľ sa v uvedený deň stretli, nikto tretí prítomný pri tom nebol, žiaden záznam o stretnutí vyhotovený nebol, osobitne záznam o tom, že svedok navrhovateľovi doručoval výpoveď z pracovného pomeru a že ju navrhovateľ odmietol prevziať; navrhovateľ naďalej popiera, žeby mu vôbec bola výpoveď dňa 30.1.2007 na pracovisku doručovaná. Za existencie týchto rozhodujúcich právnych skutočností potom vyplýva ten záver, že odporca nepreukázal, žeby navrhovateľovi na pracovisku dňa 30.1.2007 doručoval výpoveď z pracovného pomeru a že navrhovateľ ju odmietol prijať. Preukázať túto skutočnosť nemohli ani sami svedkovia, keďže prítomní pri rokovaní svedka p. W. a navrhovateľa neboli a o rokovaní neexistuje žiaden záznam. Preukázateľne teda navrhovateľovi bola doručená výpoveď z pracovného pomeru až dňa 2.2.2007 poštou, t.j. v ochrannej dobe. Už len táto skutočnosť spôsobila, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná (§ 64 ods. l písm. a/ Zákonníka práce). Zákaz skončiť pracovný pomer výpoveďou v ochrannej dobe obmedzuje iba zamestnávateľa. Ak bola výpoveď daná v rozpore s týmto zákazom, je neplatná. Rozhodujúce pritom je to, kedy výpoveď zamestnávateľ účinne doručil zamestnancovi a nie to, kedy ju vypracoval. Zostalo bez právneho významu aj to, že navrhovateľ preberací protokol podpísal dňa 30.1.2007, že doklad o práceneschopnosti nevystavil lekár D. H., hoci z H. navrhovateľ odporcovi doklad doručoval, že originál navrhovateľ nepodpísal. Možno prisvedčiť odporcovi len v tom, že žiaden právny predpis (v prejednávanej veci Zákonník práce, Občiansky zákonník) neukladá povinnosť doručovať výpoveď zamestnancovi na pracovisku za prítomnosti jedného, resp. dvoch nezainteresovaných svedkov. Ak však nedoručuje písomnosť za prítomnosti svedka, resp. svedkov, oveľa viac ho zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie, či skutočne doručoval výpoveď zamestnancovi na pracovisku a tento odmietol písomnosť prevziať, ako je tomu v prejednávanej veci; tým viac, ak o doručovaní a jeho výsledku odporca nevykonal žiaden záznam a navrhovateľ naďalej tieto skutočnosti popiera. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj rozsudok vo výroku o náhrade trov konania, ktorý výrok je nepochybne závislý od rozhodnutia vo veci samej (§ 206 ods. 2, § 219 ods. l, 2 O.s.p.). Odporca jeho vecnú a právnu správnosť vôbec nenamietal. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odporca, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo 218/2009, 3Cdo 51/2011). Navrhovateľovi, úspešnému aj v odvolacom konaní, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania priznal v sume XX,XX € v zmysle vyúčtovania. Uvedenej sume zodpovedajú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby za podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu dňa 17.10.2011 v sume XX,-- €, jedenkrát paušálna suma náhrad v sume X,XX €. Platobným miestom je právny zástupca navrhovateľa (§ 142 ods. 1, § 149 ods. l, § 151 ods. l, § 224 ods. l O.s.p.; § l ods. 1, 3, § 11 ods. l písm. a/, § 14 ods. l písm. b/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.