Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/54/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107231390 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107231390.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: E. J., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. X. Š. XX, A. C., zast. advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 70.756,85 eur (2.131.620,80 Sk), na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.11.2009, č.k. 16C 138/2007-162 r o z h o d o l : I. Odvolací súd späťvzatie návrhu navrhovateľa v časti 199,16 eur p r i p ú š ť a, rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.11.2009, č.k. 16C 138/2007 -162 v zamietajúcom výroku v časti 199,16 eur z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . II. Odvolací súd odvolanie odporcu odmieta. III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.11.2009, č.k. 16C 138/2007-162, vo výroku, ktorým prvostupňový súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.489,24 eur v časti 3.319,39 eur, vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 7.489,24 eur a 2.310,21 eur na náhradu trov konania. Vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 2.401.206,- Sk (79.705,29 eur) titulom náhrady škody v zmysle § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.). Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Policajného zboru Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor vyšetrovania, zo dňa 24.11.2004, ČVS:PPZ-73/BOK-C-2004, bolo proti nemu a ostatným spoluobvineným začaté trestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1, § 247 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 5 a § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného zákona. Krajský súd v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho súdu, uznesením Pš 57/04 zo dňa 29.11.2004 vzal navrhovateľa z dôvodov uvedených v ust. § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku do väzby, ktorá mu začala dňa 25.11.2004 o 07.15 hodine. Z väzby bol prepustený dňa 23.03.2005 uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, sp.zn. VII Gv 351/04-185, zo dňa 23.03.2005. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor vyšetrovania, zo dňa 08.11.2005, ČVS:PPZ-73/BOK-C-2004, bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi podľa § 172 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zastavené. Navrhovateľ uplatnený nárok odôvodňoval tým, že svojim správaním a konaním nedal ani najmenší dôvod orgánom činným v trestnom konaní na uvalenie väzby na jeho osobu, nerobil nič, čo by mohlo vyvolať obavu, že sa bude skrývať, že ujde, bude pokračovať v trestnej činnosti, alebo bude pôsobiť na svedkov. Trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené z dôvodu, že nebolo dokázané, že navrhovateľ spáchal skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Podľa názoru navrhovateľa boli naplnené predpoklady pre priznanie náhrady škody v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. a navrhovateľ má nárok na náhradu škody podľa § 17 a § 18 citovaného zákona. Z celkovo uplatnenej výšky náhrady škody si uplatnil náhradu za nutnú obhajobu v trestnom konaní vo výške 357.000,- Sk, náhradu straty na zárobku vo výške 44.206,- Sk a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- Sk. Výšku náhrady za nutnú obhajobu v trestnom konaní odôvodňoval tým, že so svojim právnym zástupcom sa dohodol na paušálnej odmene za úplné vybavenie veci do jej právoplatného ukončenia v sume 300.000,- Sk + 57.000,- Sk DPH, a to v zmysle ust. § 2 zák. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ ide o stratu na zárobku, odvodzoval uplatnenú výšku z priemerného mesačného zárobku u svojho zamestnávateľa Železnice Slovenskej republiky a.s. v sume 11.042,- Sk mesačne, čo za obdobie väzby predstavuje čiastku 44.206,- Sk. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ tým, že vznesením obvinenia a následným vzatím do väzby mu bola spôsobená morálna a psychická ujma. Morálna ujma zahŕňa poškodenie občianskej cti a dobrej povesti navrhovateľa a morálne utrpenie s tým spojené. Došlo tiež k ťažkej ujme na cti celej rodiny navrhovateľa, keď kvôli tejto udalosti a pobytu navrhovateľa vo väzbe získala rodina veľa nepriaznivcov a neprajníkov, ktorí rodinu navrhovateľa do dnešného dňa odsudzujú. Manželka navrhovateľa zostala sama so 4-ročným synom, ktorý podľa psychológov je v dôsledku straty istoty a bezpečia v rodine emočne narušený a úzkostný. Jeho manželka bola v tom čase tehotná. Po prepustení na slobodu a nástupe do práce ho kolegovia vylúčili zo svojej spoločnosti a niektorí s nim nechceli pracovať. V malom meste, kde s rodinou žije sa všetci navzájom poznajú a po jeho prepustení na slobodu ho väčšina obyvateľov považuje za zločinca, hoci bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené. Odporca k návrhu uviedol, že dňa 14.8.2006 mu bola doručená žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody z titulu náhrady trov obhajoby v trestnom konaní namietal uplatnenú výšku a uviedol, že by mala byť navrhovateľovi priznaná náhrada škody len vo výške tarifnej odmeny podľa príslušnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR a pokiaľ ide o rozhodnutie o výške škody v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu straty na zárobku a uplatnenej nemajetkovej ujmy, ponechal rozhodnutie na zvážení súdu. Súd uznesením zo dňa 22.04.2009, č.k. 16C 138/2007-109, vzhľadom na čiastočné špäťvzatie návrhu navrhovateľom po úprave výšky uplatneného nároku na náhradu škody súvisiacej s nutnou obhajobou v trestnom konaní, v časti o zaplatenie sumy 8.948,44 eur konanie zastavil, takže predmetom konania zostala čiastka 70.856,85 eur. Po čiastočnom zastavení konania uplatnená pohľadávka navrhovateľa pozostávala z náhrady škody titulom náhrady nákladov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 2.702,48 eur, z náhrady škody za poukázané peňažné prostriedky navrhovateľovi na úhradu životných nákladov počas väzby vo výške 199,16 eur, z náhrady straty na zárobku vo výške 1.467,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,84 eur. Odporca v priebehu konania uznal nárok navrhovateľa na náhradu škody za dôvodný v časti náhrady trov trestného konania vo výške 2.702,48 eur a nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 1.467,37 eur, teda spolu 4.169,82 eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,84 eur a nárok na náhradu poukázaných peňažných prostriedkov na úhradu životných nákladov počas väzby vo výške 199,16 eur neuznal. Po vykonanom dokazovaní súd posúdil uplatnený nárok navrhovateľa podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5 a 6, § 15 od. 1, § 16 od. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 18 od. 1 a 3, § 25 od. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a ust. § 13 ods. 1, 2 a 3, § 442 ods. 1, § 445 a § 447 Občianskeho zákonníka (ďalej už len OZ) a dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku navrhovateľa na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Z jednotlivých častí uplatnených nárokov súd navrhovateľovi priznal náhradu nákladov nutnej obhajoby v trestnom konaní vo výške 2.702,48 eur a náhradu straty na zárobku vo výške 1.467,37 eur, ako aj v časti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy mu priznal náhradu vo výške 3.319,39 eur, čo je spolu 7.489,24 eur. Vo zvyšku, t.j. v nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade zaslaných peňažných prostriedkov vo výške 199,16 eur a uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 63.068,46 eur súd navrhovateľovi nárok nepriznal, nakoľko zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody aj v tejto časti neboli podľa jeho názoru splnené. Čiastočné priznanie nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa odôvodnil tým, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Za zásah do tohto práva je považované každé konanie, ale aj opomenutie, ktoré je objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby. Zásah do práva na ochranu osobnosti je konanie smerujúce k určitej zmene oproti súčasnému stavu. Zásah musí znamenať zmenu súčasného stavu k horšiemu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je každé konanie či opomenutie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore s povinnosťou stanovenou právnym poriadkom zdržať sa zásahu. Uviedol, že pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím za zásah do osobnostných práv, je treba postupovať podľa ust. § 13 OZ. Navrhovateľom označené konanie (vznesenie obvinenia a vzatie do väzby, ako aj následné zastavenie konania) možno považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach navrhovateľa. V prejednávanom prípade došlo k porušeniu práva navrhovateľa a navrhovateľ preukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma. Aby bolo možné priznať zadosťučinenie v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ, je potrebné, aby boli splnené zákonné podmienky, t.j. že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce, a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Súd mal svedeckými výpoveďami navrhovateľa a vypočutých svedkov za preukázané, že vzatím navrhovateľa do väzby došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v takej miere, že bolo namieste priznať nemajetkovú ujmu. Zohľadnil pritom tú skutočnosť, že dôsledky vzatia do väzby pociťoval nielen navrhovateľ, ale aj celá jeho rodina, ktorá tým do značnej miery trpela a daná situácia sa negatívne prejavila aj na jeho malom synovi. Priznanú sumu vo výške 3.319,39 eur však považoval súd za primeranú vzhľadom na primeraný rozsah nepriaznivých následkov. Pokiaľ ide o náhradu 199,16 eur z titulu nákladov na pobyt vo väzbe, navrhovateľ predložil listinné doklady, a to poštové peňažné poukazy v celkovej sume 6.000,- Sk a argumentoval tým, že išlo o účelne vynaložené finančné prostriedky v súvislosti s výkonom väzby, nakoľko bez nich by navrhovateľ vo väzbe nemal z čoho žiť. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal, na aký účel boli finančné prostriedky použité, podľa názoru súdu nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane navrhovateľa v dôsledku zaslaných finančných prostriedkov a rozhodnutím o väzbe, súd návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p, nakoľko navrhovateľ bol v konaní úspešný v časti náhrady nákladov jeho právneho zastúpenia advokátom v rámci trestného konania vo výške 2.702,48 eur, náhrady straty na zárobku vo výške 1.467,37 eur a v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur. V časti návrhu navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej priznanú sumy 100.000,- Sk navrhovateľ síce nebol úspešný, avšak v tejto časti rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Aj keď v časti návrhu navrhovateľa o priznanie náhrady za zaslané finančné prostriedky navrhovateľ nebol úspešný, súd vychádzal z toho, že v tejto časti ide o neúspech v pomerne nepatrnej časti. Súd navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 2.310,21 eur. Uvedená suma predstavuje náhradu nákladov za 8 úkonov právnej služby tak, ako boli uplatnené, pričom súd vychádzal zo substrátu 7.489,74 eur, teda z priznaného nároku navrhovateľa na náhradu škody. Priznaná suma zahŕňa aj paušálnu náhradu ku každému úkonu a DPH vo výške 19%. Právnym zástupcom navrhovateľa vyčíslené trovy predstavovali čiastku 5.448,29 eur, nakoľko pri vyčíslení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci vychádzal zo substrátu 70.757,- eur. Súd považoval za opodstatnené priznať náhradu trov právneho zastúpenia len zo sumy priznanej súdom. Proti citovanému rozsudku súdu prvého stupňa podali včas odvolanie obidvaja účastníci konania. Navrhovateľ sa svojim odvolaním domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, aby mu bola priznaná náhrada škody v celej uplatnenej výške, s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie návrhu. V súvislosti s nepriznaním náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,84 eur zdôraznil, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku najskôr uvádza, že navrhovateľ preukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, následne však výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu neuznal a z celkovej uplatnenej výšky priznal navrhovateľovi len sumu 3.319,39 eur. Rozhodol tak napriek tomu, že mal preukázané, že vzatím navrhovateľa do väzby došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, že mal po prepustení z väzby a nástupu do práce vážne problémy s kolegami a celá situácia sa veľmi nepriaznivo dotkla aj jeho rodiny, t.j. manželky a maloletého syna. Z týchto dôvodov považuje súdom priznanú sumu 3.319,39 eur za absolútne neprimeranú a nezodpovedajúcu skutočným následkom nezákonného pobytu navrhovateľa vo väzbe. Poukázal tiež na to, že súd nebral do úvahy tak podstatné skutočnosti, že v dôsledku pobytu navrhovateľa vo väzbe sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil, keď v dôsledku podchladenia utrpel vážne ochorenie chrbtice a pohybového ústrojenstva. Po návrate z väzby sa mu zdravotný stav nezlepšoval, ale ďalej zhoršoval, bol uznaný za plne invalidného a musel zo zamestnania odísť. Priamym dôsledkom pobytu navrhovateľa vo väzbe bolo teda zhoršenie zdravotného stavu a následné obmedzenie jeho pracovného a spoločenského uplatnenia a zaradenia. Uviedol, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ust. § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ a § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Uviedol, že prvostupňový súd napriek preukázaniu, že u navrhovateľa došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v dôsledku jeho trestného stíhania a pobytu vo väzbe, a to v značnej miere, tieto zistenia nesprávne vyhodnotil a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy len vo výške 3.319,39 eur považoval za postačujúce. Skutočnosti preukázané v konaní však jednoznačne odôvodňujú záver, že rozsah následkov trestného stíhania, jeho vzatie do väzby a zásah do jeho dôstojnosti a vážnosti bol tak vysokej intenzity, že odôvodňuje nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, ako si ju uplatnil. Zdôraznil, že súd nevzal do úvahy podstatné zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa a jeho následnú invaliditu, ako jednej z najzávažnejších dôsledkov jeho pobytu vo väzbe. Namietal tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súd sa totiž nezaoberal skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi neprimeranosť navrhovateľom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia nie je zrejmé, ktoré skutočnosti viedli súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti k záveru, že navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma je neprimeraná, nakoľko sám určil, že k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti vzhľadom na jeho trestné stíhanie a pobyt vo väzbe došlo v značnej miere. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu absentuje záver, akej intenzity by mali byť dôsledky trestného stíhania navrhovateľa a jeho pobytu vo väzbe, aby odôvodňovali priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške. Zdôraznil, že nezákonné obmedzenie osobnej slobody ako základného práva človeka garantované Ústavou SR, je zásahom a porušením jeho základných ľudských práv a slobôd tak vysokej intenzity, že jednoznačne odôvodňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. K nepriznaniu náhrady za peňažné prostriedky poukázané navrhovateľovi na úhradu životných nákladov počas výkonu väzby vo výške 199,16 eur uviedol, že zasielané peňažné prostriedky použil na úhradu jeho základných životných potrieb vo väzbe, nakoľko po jeho náhlom a nečakanom vzatí do väzby nemal navrhovateľ doslova nič. Žiadal, aby súd pri rozhodovaní o odvolaní prihliadol aj na tieto skutočnosti. Odvolaním navrhovateľ napáda aj výrok o náhrade trov konania, pretože súd pri priznaní trov právneho zastúpenia nevychádzal zo substrátu 70.757,- eur, t.j. navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody, z ktorého za jeden úkon právnej služby vychádza odmena 565,96 eur. Súd pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal zo sumy ním priznanej, teda zo sumy 7.489,24 eur, pri ktorej za jeden úkon právnej pomoci priznal 237,34 eur. Pretože súd vychádzal pri priznaní náhrady za jeden úkon z neprávneho substrátu, nesprávne rozhodol aj o celkovej priznanej výške náhrady trov právneho zastúpenia. Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie, a to aj v časti trov konania. Odporca v písomne podanom odvolaní poukázal na to, že tak na pojednávaní, ale aj v písomných vyjadreniach k návrhu navrhovateľa uviedol, že posúdenie výšky nemajetkovej ujmy ponecháva na zváženie súdu, avšak priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje odporca za nie celkom primeranú. Odporca je toho názoru, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec v časti priznanej istiny, ktorá sa týka náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že súd prvého stupňa správne použil hmotnoprávne ustanovenia a aj ich správne interpretoval, ale nesprávne ich aplikoval, keď priznal neprimerane vysokú výšku nemajetkovej ujmy. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporca bude zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu vo výške, ku ktorej dospeje odvolací súd. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril podaním zo dňa 20.1.2010. Uviedol, že je zrejmé, že odporca rozsudok súdu napadol v časti priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur, avšak neuviedol, aká mala byť primeraná náhrada nemajetkovej ujmy pri pozbavení osobnej slobody a podstatného zníženia kvality života počas výkonu väzby a po prepustení navrhovateľa na slobodu. Poukázal na to, že odvolanie odporcu nespĺňa náležitosti podľa § 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p., keď v ňom odporca neuvádza, v akom rozsahu rozsudok prvého stupňa napáda, v čom toto rozhodnutie alebo postup prvostupňového súdu považuje za nesprávny a nie je z neho ani zrejmé, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolateľ síce uvádza, že sa domáha zmeny rozsudku prvostupňového súdu, bližšie však nešpecifikuje, akú výšku nemajetkovej ujmy navrhuje žalobcovi priznať a na základe akých skutočností alebo dôkazov považuje priznanú nemajetkovú ujmu za neprimeranú. Odvolanie navrhovateľa považuje len za formálne, nakoľko toto nie je podporené žiadnou dôkaznou analýzou a je bez zaujatia relevantného právneho stanoviska k prejednávanej veci. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie odporcu podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. odmietol ako odvolanie, ktoré nespĺňa zákonné náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 O.s.p.. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. za osobnej prítomnosti navrhovateľa a obidvoch zástupcov účastníkov konania. Pred otvorením odvolacieho pojednávania právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ trvá na podanom odvolaní, avšak v časti týkajúcej sa nákladov spojených s jeho pobytom vo väzbe v sume 199,16 eur berie návrh späť, nakoľko akceptuje tú skutočnosť, že časť z uvedených finančných prostriedkov by vynaložil na svoju obživu aj keby bol doma. Poverený zástupca odporcu s čiastočným späťvzatím návrhu v sume 199,16 eur vyslovil súhlas. Nakoľko súd prvého stupňa nevyzval odporcu na odstránenie vád odvolania, odvolací súd splnomocneného zástupcu odporcu vyzval, aby do zápisnice odstránil vady odvolania (tento postup bol možný vzhľadom na skutočnosť, že odvolacie pojednávanie bolo nariadené z dôvodu odvolania navrhovateľa). Poverený zástupca odporcu poukázal na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotnú náhradu škody posudzoval podľa § 13 OZ a neskúmal podmienky priznania takejto náhrady podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý jednoznačne priznanie náhrady vymedzuje. V rozsudku nie je uvedené, z akých skutočností súd vychádzal, keď priznal nemajetkovú ujmu navrhovateľovi. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, resp. ak posúdi, že neboli splnené podmienky na priznanie náhrady, aby rozsudok v tejto časti zmenil a návrh zamietol. Právny zástupca navrhovateľa v reakcii na vyjadrenie zástupcu odporcu (k odstráneniu vád odvolania) uviedol, že podľa jeho názoru, toto odvolanie malo byť odmietnuté.. Namietol však, že na dnešnom pojednávaní poverený zástupca odporcu zmenil dôvody odvolania, nakoľko v písomne podanom odvolaní namietal len výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimerane vysokú a na dnešnom pojednávaní už v rozpore s písomne podaným odvolaním namieta aj právne posúdenie veci, resp. aplikáciu konkrétnych ustanovení OZ a zák. č. 514/2003 Z.z.. Je teda nesporné, že došlo k zmene odvolacích dôvodov, čo je neprípustné. Odvolací súd nariadil doplnenie dokazovania výsluchom navrhovateľa a listinnými dôkazmi. Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že si bol istý, že s trestnou činnosťou, pre ktorú mu bolo vnesené obvinenie, nemám nič spoločné, a preto bolo pre neho nepochopiteľné, keď bol vzatý do väzby. Pred väzbou mal dobré vzťahy s kolegami v práci a aj keď mu po prepustení z väzby a nastúpení do práce kolegovia nič priamo nepovedali, ich nadriadenému tlmočili, že nechcú s nim pracovať. V práci bol zaraďovaný do všetkých smien a preto striedavo pracoval so všetkými kolegami. Predtým mal s kolegami dobré priateľské vzťahy a po prepustení z väzby začal cítiť ich odstup. Kolegovia sa mu vyhýbali a neradi boli v kontakte s nim, čo cítil aj počas obedov, na ktoré predtým chodievali spolu. Pred vzatím do väzby mal veľa priateľov, avšak po prepustení z väzby viacerých stratil. Pociťoval hanbu, pretože celé mesto vedelo o tom, že bol vo väzbe. Počas väzby čerpal neplatené voľno a keď sa vrátil z väzby, musel si všetko na jednotlivých pracoviskách vybavovať tak, akoby bol znovu prijatý do zamestnania. Bolo to pre neho veľmi nepríjemné, pretože sa musel preukázať potvrdením z väznice, že bol prepustený. Uviedol, že pred väzbou rodina žila spoločenským životom, často chodievali na zábavy a na rôzne akcie organizované či už v práci manželky alebo v jeho zamestnaní. Po prepustení z väzby takéto akcie nevyhľadávali, pretože sa hanbil. V súvislosti so zdravotným poškodením, ktoré uvádza v návrhu dopĺňa, že operovaný bol skutočne kvôli poškodeniu medzistavcových platničiek a netvrdí, že k tomuto zdravotnému problému došlo v dôsledku podchladenia. Prvý krát však mal vážne problémy s chrbticou práve na začiatku pobytu vo väzbe, keď bol eskortovaný do Banskej Bystrice, kde čakal vo vozidle 6 až 8 hodín a bol pripútaný v neprirodzenej polohe v predklone. Odvtedy začali jeho problémy. V priebehu väzby sa tieto problémy zopakovali ešte raz počas pobytu vo väzbe v Bratislave a po prepustení z väzby začali vážne problémy, kedy sa už nevedel postaviť, bol vykrivený a mal stále bolesti. Je si vedomý toho, že urobil chybu, že počas väzby nežiadal o lekárske vyšetrenie, a to aj z toho dôvodu, že pri prvom výskyte problémov mu bolesti po dvoch týždňoch prešli. Okrem toho veľmi trpel aj psychicky. Jeho psychický stav bol vážny a bol zameraný hlavne na to, aby sa dostal domov. Bolestiam v chrbtovej oblasti nevenoval až takú pozornosť. Operovaný bol dňa 6.9.2005 a následne aj dňa 9.9.2005, čiže 5 mesiacov po prepustení z väzby. V súvislosti so zdravotným problémom jeho syna uviedol, že už teraz je to dobré, ale v čase výkonu väzby a ešte aj niekoľko rokov potom mali s nim problémy. Syn sa o tom, že je vo väzbe dozvedel od spolužiaka, ktorý má otca policajta a ešte veľmi dlho mu túto vec pripomínal. Do dnešného dňa sa nedokáže so synom o týchto veciach porozprávať, a keď mal syn v súvislosti s jeho väzbou problémy, situáciu stále riešila jeho manželka. O jeho vzatí do väzby sa jeho kolegovia a kolegovia manželky dozvedeli hneď na druhý deň, pretože ide o malé mestečko, kde sa všetci poznajú a u neho doma bola robená prehliadka, počas ktorej bol hneď aj zadržaný. Túto domovú prehliadku robili vyšetrovatelia polície, s ktorými boli aj mestskí policajti. Celý prípad bol aj medializovaný jednak v televízii ale aj v dennej tlači. Po prepustení z väzby mu volali aj známi z Maďarska, ktorí sa tiež dozvedeli, že bol vo väzbe. Celý prípad bol prezentovaný tak, že ide o teroristickú skupinu, ktorej mal byť navrhovateľ členom. V médiách bolo zverejnené jeho krstné meno a začiatočné písmeno priezviska. Zmenu správania svojich kolegov k nemu si vysvetlil tým, že tak, ako aj on sám v minulosti pozeral na ľudí, ktorí boli vo väzbe s nedôverou, tak sa chovali k nemu aj jeho kolegovia. Považovali ho za kriminálnika. Uviedol tiež, že pre kolegov nemal argumenty, keďže bolo konanie zastavené voči nemu až po roku po prepustení z väzby a nikto mu neveril, že je nevinný. Ešte aj dnes pociťuje dôsledky väzby, pretože neprejde jediný deň, kedy by si na to všetko nespomenul. Počas väzby sa stále domáhal toho, aby bol vypočutý, pretože si myslel, že ak všetko vysvetlí, bude prepustený, avšak sa tak nestalo. Po mesiaci a pol pri výsluchu mu vyšetrovateľ povedal, že ho chce prepustiť. Napriek tomu, jeho väzba trvala ešte dva a pol mesiaca, čo nedokáže pochopiť. V priebehu trvania väzby mu bola prvý krát povolená návšteva pre jeho manželku až po troch mesiacoch. To, že nebol v kontakte s rodinou, bol pre neho veľký stres, pretože aj listy od manželky dostal až po mesiaci a pol. Bol v kolúznej väzbe, pri ktorej sú najväčšie obmedzenia. Právny zástupca navrhovateľa s poukazom na doplnené dokazovanie odvolacím súdom uviedol, že je nesporné, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k vážnemu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, za ktoré mu prináleží aj náhrada nemajetkovej ujmy. Právnymi predpismi nie sú presne určené postupy na priznanie určitej konkrétnej sumy nemajetkovej ujmy a je preto na úvahe súdu, ako zhodnotí vážnosť zásahu. V konaní bolo preukázané, že život navrhovateľa a celej jeho rodiny sa od jeho vzatia do väzby obrátil naruby a dôsledky pociťuje dodnes. Jeho klient si vôbec nie je vedomý, aké dosahy môže mať neoprávnená väzba pre neho aj do budúcnosti, napr., ak by chcel ísť do Spojených štátov amerických, asi by nedostal víza, keďže bol stíhaný ako člen teroristickej skupiny. Je to pre neho biľag na celý život. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a priznal navrhovateľovi aj náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony, výšku ktorých vyčísli do troch dní. Pokiaľ ide o odvolanie odporcu, navrhol, aby ho odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. odmietol. Poverený zástupca odporcu vo svojom záverečnom návrhu poukázal na podstatu inštitútu väzby, pričom zdôraznil, že ide o legitímny inštitút v demokratickej spoločnosti, ktorý spoločnosť využíva na odhaľovanie trestnej činnosti a ochranu občanov. Pokiaľ ide o odškodnenie za väzbu, je treba prihliadať striktne na podmienky uvedené v ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je nesporné, že je na voľnej úvahe súdu, či a v akej výške nemajetkovú ujmu prizná, avšak jeho rozhodnutie sa vždy musí opierať o konkrétne zistenia a okolnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy má satisfakčnú funkciu, avšak takúto náhradu konkrétne za nezákonné trestné stíhanie podľa názoru odporcu nemožno priznávať v takých vysokých čiastkach, ako si uplatnil navrhovateľ, pretože by išlo o určitú formu obohacovania sa. Priznanie takej vysokej sumy by bolo v rozpore s princípmi, ktoré sa uplatňujú napríklad pri nemajetkovej ujme pri vážnom poškodení zdravia a ohrození života. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako nepreskúmateľný zrušil, alebo aby ho v napadnutej časti zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne. Pokiaľ ide o trovy konania navrhol, aby súd o nich rozhodol striktne v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., vrátene textu za bodkočiarkou. Predmetom odvolacieho konania v danej veci teda bolo prejednanie odvolania navrhovateľa, ktoré smerovalo proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvého stupňa a proti výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o sumu 199,16 eur, v tejto časti navrhovateľ vzal pred otvorením odvolacieho pojednávania svoj návrh späť, pričom zástupca odporcu s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil. Keďže boli splnené podmienky v zmysle ust. § 208 O.s.p., odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol v časti 199,16 eur zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Keďže odvolanie odporcu nemá náležitosti určené v § 205 O.s.p. a súd prvého stupňa ho na odstránenie vád odvolania nevyzval, urobil tak odvolací súd pred otvorením odvolacieho konania. Zástupca odporcu však ani na odvolacom pojednávaní neodstránil vady odvolania (neuviedol, v akom rozsahu odporca rozhodnutie napáda, v čom toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny), uviedol len nové odvolacieho dôvody. Tým prekročil rozsah svojich dôvodov, čo podľa § 205 ods. 3 O.s.p. mohol urobiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolací súd preto tieto odvolacie dôvody nemohol akceptovať a odvolanie odporcu podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p., ako odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 O.s.p. odmietol. Navrhovateľ po čiastočnom späťvzatí návrhu v sume 199,16 eur (náhrada škody za poukázané peňažné prostriedky navrhovateľovi na úhradu životných nákladov počas väzby) odvolaním namietal len nepriznanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej sume. Podstatnou odvolacou námietkou navrhovateľa je jednak jeho výhrada, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku najskôr uvádza, že navrhovateľ preukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, následne však z celkovej výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy navrhovateľovi priznal len sumu 3.319,39 eur. Ďalšou jeho odvolacou námietkou je skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súd sa totiž nezaoberal skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi neprimeranosť navrhovateľom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a odvolacích dôvodov uvedených v odvolaní navrhovateľa dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže rozsudok je v časti rozhodnutia o uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy nepreskúmateľný. V zák. č. 514/2003 Z.z. bolo rozšírené právo na náhradu škody popri náhrade skutočnej majetkove škody aj o škodu, ktorá je chápaná ako náhrada formou „spravodlivého zadosťučinenia“, čím sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody popri skutočnej škode aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada škody by za splnenia zákonných predpokladov pre jej priznanie mala predstavovať vždy spravodlivé zadosťučinenie a zahŕňať napr. aj náhradu za preukázanú morálnu ujmu, t.j. náhradu nemajetkovej ujmy. Ide aj o náhradu za ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania a väzby. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa ale aj z výpovede navrhovateľa pred odvolacím súdom je nesporné, že v dôsledku výkonu 4 mesiace trvajúcej väzby navrhovateľa došlo u neho k morálnej a psychickej ujme. Spôsob a rozsah náhrady nemajetkovej ujmy upravuje ust. § 17 ods. 2, 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom daný zákon nadväzuje na Občiansky zákonník, ktorý v tomto prípade pôsobí subsidiárne. Súd prvého stupňa sa však pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy neriadil týmto zákonným ustanovením a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, z akých kritérií vychádzal a na základe čoho dospel k záveru, že priznanie náhrady vo výške 3.319,39 eur je v danom prípade postačujúce. Rovnako z rozhodnutia nevyplýva, či súd aplikoval pri výpočte nemajetkovej ujmy ods. 4 § 17, v ktorom zákonodarca presne upravuje postup pri výpočte nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v ust. § 7 a 8 uvedeného zákona (v danom prípade ide o ust. § 7). Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí a ani v rámci dokazovania nezaoberal s otázkou poškodenia zdravia navrhovateľa v príčinnej súvislosti s výkonom väzby, hoci navrhovateľ v návrhu poukazuje na ust. §§ 445 až 447 OZ a v priebehu konania na svoje poškodenie zdravia počas väzby viackrát poukazoval a argumentoval ním aj v odvolaní. V tejto súvislosti mal súd prvého stupňa predovšetkým skúmať, k čomu uvedené argumenty navrhovateľa smerujú, keďže zo samotného návrhu nevyplýva, že by si uplatňoval určitú konkrétnu čiastku z titulu náhrady škody na zdraví. Uvedené nejasnosti mal súd odstrániť už na začiatku konania a s danou otázkou sa vysporiadať aj v samotnom rozhodnutí. Podľa § l57 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v ustanovení § 157 O.s.p. je nepreskúmateľné. Výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov. To sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia a dôvody preto musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, za takýto nemožno považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce ani to, že výrok by bol správny pri správnom odôvodnení. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva/ napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A č. 303-A, Ústavného súdu Slovenskej republiky / nález z 12.5 2004 sp.zn. I ÚS 226/ O3 / a Najvyššieho súdu SR / rozsudok sp. zn. 4 Cdo 171/2005 / treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje vyššie citované zákonné ustanovenie § l57 ods.2 O.s.p.. Korektným a i ústavne konformným výkladom tohto citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pritom treba dospieť k záveru, že v ňom uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V dôsledku odvolacej námietky navrhovateľa, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorú odvolací súd považuje za dôvodnú, podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie len v zamietajúcej časti zodpovedajúcej nepriznanej pohľadávky po čiastočnom zrušení zamietajúceho výroku rozsudku na základe čiastočného späťvzatia návrhu na odvolacom pojednávaní, ale aj v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur, ktorej sa nepreskúmateľnosť týka, ako aj vo výroku o trovách konania, ktorý je závislý od rozhodnutia vo veci samej. Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vrátil vec na ďalšie konania v rozsahu, v akom bol napadnutý rozsudok zrušený. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa predovšetkým sa vysporiadať s otázkou, v akej súvislosti navrhovateľ argumentuje poškodením zdravia v priebehu väzby (či túto otázku spája s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy) a následne postupovať podľa zistených skutočností. Podľa názoru odvolacieho súdu je však škoda na zdraví samostatným nárokom podľa ust. §§ 444 a nasl. OZ. Ďalej súd posúdi uplatnený nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 ods. 2, 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. ako zákona lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku (podľa kritérií uvedených v odseku 3) a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci rozhodne aj o trovách konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.